Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/35/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcov: 1/ A. B. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, 2/ B. A., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, obaja žalobcovia právne zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, Žilina, proti žalovanému: E. D., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX, za účasti intervenienta na strane žalovaného: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zriadenie vecného bremena za náhradu, na základe odvolania žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -243 zo dňa 4.7.2024 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu z a m i e t a . Žalovaný a intervenient na strane žalovaného majú voči žalobcom 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) s poukazom na aplikáciu , až 3 v spojení s článkom 20 ods. 1, 3, a 4 (ustanovenia citované v napadnutom rozsudku) zriadil vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu pešo a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemky žalovaného - parcela registra „C“ parc. č. 301/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 68 m2 a parcela registra „C“ parc. č. 301/7 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území obce B., zapísané na LV č. XXX, a to k stavbe rodinného domu s. č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ parc. č. 299, nachádzajúceho sa v katastrálnom území obce B., zapísaného na LV č. XX (výrok I.). Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému ako náhradu za zriadené vecné bremeno sumu 2.114,51 EUR, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Po vymedzení pojmových znakov inštitútu vecného bremena súd prvej inštancie konštatoval, návrh na zriadenie vecného bremena môže podať vlastník stavby, čo v danom prípade sú žalobcovia 1/ a 2/ ako vlastníci domu so súp. č. XXX, čím je daná ich aktívna vecná legitimácia v konaní. Pasívne vecne legitimovaným je vlastník pozemkov, ktoré navrhuje vlastník stavby zaťažiť právom zodpovedajúcim vecnému bremenu, t. j. v tomto prípade žalovaný ako vlastník pozemkov KN-C č. 301/4 a č. 301/7.

3.1. Následne okresný súd uviedol, že zriadiť vecné bremeno práva cesty podľa možno za splnenia troch podmienok: a) vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a c) neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú.

3.2. Prvá podmienka bola splnená, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že stavba domu s. č. XXX stojí na pozemku vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/, avšak priľahlý pozemok, ktorý umožňuje prístup k stavbe z verejnej komunikácie je vo vlastníctve inej osoby - žalovaného. 3.3. Vo vzťahu k druhej podmienke, podľa ktorej prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd prvej inštancie konštatoval, že právo cesty cez cudzí pozemok je núdzovým riešením, keď nemožno iným spôsobom zabezpečiť prístup vlastníka stavby na verejnú komunikáciu, čo zo strany žalobcov bolo v konaní takisto preukázané. V konaní o zriadenie vecného bremena musí skúmať najvhodnejšiu formu vecného bremena pre najefektívnejší prístup žalobcov k stavbe a pre najmenej obmedzujúci zásah do vlastníckeho práva vlastníka pozemku. V prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ), že nehnuteľnú vec bez prístupu obklopuje niekoľko susedných pozemkov, je potrebné, aby nevyhnutná cesta bola zriadená cez ten pozemok, ktorý vyhovuje potrebe vlastníka veci riadne ju užívať s nákladmi čo najmenšími, pritom musí byť dodržané, aby sused bol zriadením alebo užívaním nevyhnutnej cesty čo najmenej obťažovaný a jeho pozemok bol čo najmenej zasiahnutý. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. vecné bremeno cesty podľa nemožno zriadiť, ak si môže vlastník stavby zabezpečiť prístup k stavbe z verejnej komunikácie. 3.4. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia nie sú vlastníkmi žiadnych pozemkov, cez ktoré by sa mohli dostať k verejne prístupnej pozemnej komunikácii. Žalobcovia teda nemajú prístup k stavbe rodinného domu z verejnej komunikácie tak, aby stavba ich domu bola prístupná aj pre vozidla zdravotnej pomoci alebo hasičskej techniky, ako aj pre nevyhnutnú údržbu domu. 3.5. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia majú možnosť zabezpečiť si prístup k ich rodinnému domu z verejnej komunikácie cez vedľajšie pozemky parc. reg. „C“ č. 290/2, 293, 296 cez 1,5 m odskok, z výpisu z katastra nehnuteľností vyplýva, že ide o pozemky patriace trom rôznym osobám - p. F., rodine A. a p. A. D.. Nebolo tvrdené ani preukázané, že by vlastníci týchto troch parciel súhlasili s tým, aby sa tieto parcely využívali na účel prechodu peši a prejazdu autami v prospech žalobcov na prístup k ich domu. Z výsluchu žalobcov síce vyplynulo, že žalobcovia využívajú na prístup k ich domu aj túto plochu, avšak začali s tým až po osadení rampy žalovaným a robia tak väčšinou z dôvodu, aby sa vyhli hádkam so žalovaným. Právne postavenie žalobcov je však v tomto smere neisté, pretože nie je vylúčené, že im počas užívania tejto náhradnej prístupovej cesty spoluvlastníci pozemkov zamedzia prechod cez tieto parcely. Všetky tieto skutočnosti môžu viesť k vyvolaniu ďalších súdnych sporov, či už o uloženie zákazu užívania pozemkov, vydania neoprávneného majetkového prospechu, a to na ťarchu žalobcov z dôvodu neoprávneného užívania týchto pozemkov. 3.6. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobcovia môžu a aj využívajú prechod cez pozemky sestry žalobcu 1/ p. A. A. a jej manžela, t. j. cez parcely KN-C č. 297/2, 298/3, poukazujúc na historické užívanie týchto pozemkov a blízke rodinné vzťahy, súd prvej inštancie konštatoval, že ani v tomto prípade nejde o právo cesty vo vzťahu ku ktorému by existovala dohoda medzi žalobcami a vlastníkmi pozemkov. Z vykonaného dokazovania, najmä z obhliadky na mieste, ako aj z predložených snímok z katastrálnej mapy a ortofotomapy vyplýva, že na uvedených pozemkoch sa nachádzajú dva rodinné domy a cesta by viedla cez dvor vlastníkov týchto domov. Pokiaľ bolo poukazované, že žalobcovia tade prechádzajú, podľa okresného súdu z dokazovania vyplynulo, že tade prechádza iba otec žalobcu B. A. G., pretože tam má v starej chalupe zemiaky a rovnako tade prechádza, keď ide k lekárovi, ku ktorému ho vozí dcéra. Podľa okresného súdu zákon výslovne vyžaduje, že vlastník domu musí mať zabezpečený prístup do domu, pričom vlastníkmi sú žalobcovia 1/ a 2/, a vo vzťahu k nim žalovaní nepreukázali, že žalobcovia túto cestu využívajú ako prístupovú cestu. Je bez významu, či sú priľahlé pozemky vo vlastníctve príbuzných žalobcov 1/ a 2/, keď medzi pozemkami je oplotenie a rovnako aj bránka a stavba altánku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že altánok bol účelovo postavený tak, aby sa vytvorilo zdanie nemožnosti prechodu cez pozemky sestry žalobcu 1/, toto tvrdenie preukázané nebolo, žalovaný nenavrhol vykonať dokazovanie na preukázanie, kedy altánok bol postavený. Zároveň strany sporu zhodne na obhliadke uviedli, že medzi pozemkami žalobcov a jeho sestry bolo oplotenie s bránkou, sporná bola len strana, na ktorej sa bránka nachádzala. 3.7. K žalovaným akcentovaným historickým súvislostiam užívania parciel 297 a 298 rodinou žalobcov, okresný súd poukázal, že skutočne v zmysle Územného rozhodnutia ONV - odbor výstavby v Žiline z 21.12.1973 mal B. A. st. prístup k stavbe rodinného domu zriadený cez pozemky XXX a XXX, avšak išlo o prístup dočasný. Zároveň z výsluchu p. B. A. st. vplynulo, že predmetný pozemok 297/2 a 298/3 patril jeho bratovi, ktorý ho následne predal jeho dcére, t. j. sestre žalobcu 1/, a teda hoci historicky patril uvedený pozemok rodine žalobcov, nikdy nebol vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/, ani jeho otca. Podľa názoru okresného súdu preto nemožno hovoriť o úmyselnom konaní žalobcov 1/ a 2/, ktorým by sa vzdali svojho práva prechodu cez parcely 297/2 a 298/3.

3.8. Súd prvej inštancie tejto spojitosti uzavrel, že právo cesty pre žalobcov do budúcnosti nemožno ponechať na nepodložených predpokladoch, že vlastníci susedných nehnuteľností, hoci rodinní príslušníci, umožnia do budúcna na neobmedzený čas žalobcom prechod k ich nehnuteľnosti cez svoje pozemky. Nie je preto účelné ani spravodlivé od žalobcov požadovať, aby sa za účelom prístupu k stavbe domáhali prístupu cez uvedené pozemky - parc. č . 290/2, 293, 296 a 298/3, 297/2. Zároveň zriadenie vecného bremena po uvedených trasách by si rovnako vyžadovalo nemalé technické úpravy a investície a aj veľkú mieru zásahov do vlastníctva tretích osôb, pričom súd je povinný prihliadať na to, aby vlastník pozemku, cez ktorý má právo cesty viesť bol obmedzený čo najmenej. 3.9. Okresný súd ďalej zistil, že cesta cez parcely KN-C parc. č. 301/4 a 301/7 bola využívaná žalobcami ako prístup k ich domu dlhodobo aj napriek sporom, a to ešte v čase, keď nebola vybetónovaná a bola iba zasypaná štrkom. Svedok A. st. uvádzal, že už počas stavby využíval uvedenú cestu, rovnako aj žalovaný a obaja ju niekoľkokrát vysypali štrkom. Súd preto považoval za preukázané, že jedinou vhodnou alternatívou na zabezpečenie prístupu žalobcov k ich rodinnému domu je trasa prístupovej cesty cez KN-C parcely č. 301/4 a č. 301/7. Zároveň zdôraznil, že cestu možno zriadiť iba v takom rozsahu, bez ktorého by obvyklé užívanie stavby bolo znemožnená alebo značne sťažené. Podstatné je, aby pritom vlastníkovi stavby bolo umožnené predmet svojho vlastníctva užívať. Zriadené vecné bremeno neznamená, že žalobcovia môžu stáť a parkovať svoje vozidlá na pozemkoch žalovaného KN-C č. 301/4 a č. 301/7, nakoľko nevyhnutný rozsah vecného bremena je obmedzený iba výlučne na prístup k ich stavbe, čo znamená prechod pešo a prejazd vozidlom cez pozemky žalovaného k svoje stavbe a na svoj pozemok, ale nezahŕňa právo parkovať, zastaviť alebo stáť na týchto pozemkoch žalovaného. Takto zriadeným vecným bremenom nevyhnutnej cesty bude podľa okresného súdu právo žalovaného ako vlastníka obmedzené čo najmenej, keď dotknuté pozemky žalovaného sú na prechod a prejazd využívané aj samotným žalovaným. Zriadenie nevyhnutnej cesty k stavbe žalobcov tak nebude predstavovať vážny zásah do práv žalovaného ako vlastníka pozemkov, ani akékoľvek jeho neprimerané zaťaženie a nebude predstavovať neprimeranú výhodu oproti ujme, ktorá vznikne žalovanému ako vlastníkovi zaťažených pozemkov, keďže sa zásadným spôsobom neobmedzí užívanie pozemku žalovaného a nezmení sa ich účel, na ktorý pozemky využíva aj žalovaný. Tým je podľa okresného súdu naplnená i posledná/tretia podmienka vyžadovaná pre zriadenie vecného bremena.

4.1. Osobitne súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnený nárok žalobcov na zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepovažuje za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Pripustil, že nie je vylúčené, že aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za rozporný s dobrými mravmi, a že mu preto bude súdom odopretá právna ochrana. Takýto postup súdu má však miesto len vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť inú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne, keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi tak na postavení niektorého z nich navonok. 4.2. V prejednávanej veci sa podľa okresného súdu o takýto prípad rozhodne nejedná. Žaloba žalobcov totiž nie je šikanózna, nie je ani zneužitím práva. Nebol preto dôvod odoprieť ochranu uplatnenému právu žalobcov.

5.1. Súd prvej inštancie zhrnul, že žaloba je dôvodná, nakoľko sú dané zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena, ktoré bude zaťažovať pozemok žalovaného, a to KN-C parcely č. 301/4 a č. 301/7. Pokiaľ ide o primeranú náhradu, vychádzal z predloženého znaleckého posudku, podľa ktorého bola všeobecná hodnota vecného bremena stanovená podľa vyhlášky MS SR č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku na sumu 2114,51 EUR, o ktorej správnosti nemal dôvod pochybovať. Pokiaľ žalovaný namietal výšku náhrady, konkrétne nedostatky k znaleckému posudku nevytkol a znalecké dokazovanie súdom ustanoveným znalcom nenavrhol. Lehotu na plnenie, ktorá plynie od právoplatnosti rozsudku, stanovil súd s poukazom na na 15 dní. 5.2. Dodal, že nevykonal výsluch predvolaného svedka p. F. (navrhovaný žalovaným), ktorý sa na pojednávanie nedostavil a jeho neúčasť bola ospravedlnená. Zároveň právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že zatiaľ na výsluchu svedka netrvajú. Pokiaľ opätovne navrhovala výsluch svedka na pojednávaní konanom dňa 4.7.2024, súd tento dôkaz nevykonal v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko účasť svedka na pojednávaní nebolo zabezpečená žalovaným, ani o jeho predvolanie na pojednávanie nebolo vopred požiadané. Zároveň súd považoval vykonanie výsluchu tohto svedka

za nadbytočné, nakoľko mal za to, že vykonaným dokazovaním mal v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie veci.

6.1. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa a keďže žalobe v celom rozsahu vyhovel, priznal plne úspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovaného a intervenientovi na strane žalovaného. 6.2. Zároveň priznal nárok na náhradu trov aj štátu voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného, a to s poukazom na neuloženie povinnosti zložiť preddavok sporovým stranám na úhradu nákladov spojených s vykonaním obhliadky dňa 22.4.2024 (s ktorými vznikli trovy konania štátu).

7.1. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, domáhajúc sa zamietnutia žaloby, alternatívne zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7.2. Okresnému súdu vytýkal opomenutie, že žalobcovia prístup k svojej nehnuteľnosti už právne daný majú, a to územným rozhodnutím o umiestnení stavby rodinného domu z roku 1973, v ktorom bol prístup k stavbe žalobcov zakreslený a určený cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1, teda cez pozemky rodinných príslušníkov žalobcov. Taktiež konajúci súd vôbec nereflektoval na skutočnosť tvrdenú a preukázanú žalovaným, že otec žalobcu 1/ pri získavaní stavebného povolenia k výstavbe rodinného domu vyslovene trval na výstavbe rodinného domu mimo koncepcie osídlenia, pričom uviedol, že bude na prístup k rodinnému domu využívať prechod cez susediace pozemky vo vlastníctve jeho rodiny /cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1, a 297/1/. Zároveň sa nevysporiadal s dôkazom – čestným prehlásením H. B. I. zo dňa 27.9.2023, ktorý bol v 70-tych rokoch svedkom rozhovoru medzi otcom žalobcu 1/ a tajomníkom MNV pre obec B. s p. B. J.. V čestnom prehlásení uviedol, že otec žalobcu 1/ bol vtedy na MNV vybavovať stavebné povolenie ohľadne rodinného domu na parcele č. 299, pričom predseda MNV otcovi žalobcu 1/ vtedy ozrejmil, že jeho nehnuteľnosť má byť postavená mimo koncepcie osídlenia obce a nebude mať k nej priamy prístup z cestnej komunikácie, na čo otec žalobcu 1/ odpovedal, že „on má prístup od hlavnej obecnej cesty cez parcely patriace jeho rodine /pozn.: parcely KNC Č. 298/3,297/2,298/1, a 297/1/ a iný prístup nepotrebuje“. 7.3. Podľa odvolateľa mal ďalej konajúci súd v súlade s prerušiť, a to až do skončenia konania o vydanie dodatočného stavebného povolenia v prebiehajúcom správnom konaní o vydanie dodatočného stavebného povolenia k „rekonštrukcii príjazdovej spevnenej plochy k existujúcemu rodinnému domu“ postavenej na parcelách žalovaného parcely reg. „C“ par. č. 301/4, par. č. 301/7 a par. č. 301/8 vedeného stavebným úradom obce B., č. j. 10/588/2020-Ju na základe žiadosti žalovaného zo dňa 21.7.2020, nakoľko výsledkom konania o vydanie dodatočného stavebného povolenia môže byť aj rozhodnutie, na základe ktorého bude musieť byť prístupová cesta - príjazdová spevnená plocha k rodinnému domu žalovaného postavená na parcelách žalovaného odstránená, čo by malo za následok podstatnú zmenu skutkového stavu, na základe ktorého by súd rozhodoval. 7.4. Pokiaľ okresný súd uvádza, že bolo zo strany žalobcov v konaní preukázané, že nie je možné iným spôsobom zabezpečiť prístup žalobcov od ich stavby na verejnú komunikáciu, nijako nešpecifikoval, akým spôsobom/čím žalobcovia túto skutočnosť preukázali. Okrem toho že otec žalobcu 1/ využíva do dnešného dňa na prístup k rodinnému domu parcely vo vlastníctve jeho rodiny (KNC č. 298/3, 297/2, 298/1, a 297/1), teda tie, cez ktoré mu bol pôvodne určený a daný prístup k stavbe, čo aj sám potvrdil počas svojej svedeckej výpovede, tak aj žalobcovia 1/ a 2/ majú prístup k rodinnému domu od verejnej komunikácie cca 30 m pešo po trávnatom poraste širokom 1,5 m, vedúcom popri plote susediacich pozemkov (pare.reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296). Ako vyplýva z listiny predloženej žalovaným v konaní - Rozhodnutie MNV B. č. 160/81-Ky zo dňa 24.9.1981 o prípustnosti stavby, MNV povolil otcovi žalobcu 1/ oplotenie rodinného domu s tým, že ponechá 1,5 m z vlastného pozemku na chodník pre peších chodcov od okraja cesty. Z uvedeného teda je zrejmé, že daný 1,5 m odskok od plotov aj susediacich pozemkov / pare.reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296/ tiahnuci sa až po verejnú komunikáciu bol taktiež ponechaný ich vlastníkmi na prechod pešo ako chodník, a teda nie je pravda tak, ako uvádza konajúci súd, že by žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne možnosti využívať tento 1,5 m odskok žalobcami na prístup k ich rodinnému domu. V tomto kontexte predkladá žalovaný čestné prehlásenia vlastníkov pozemkov - parciel reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296, ktorými doteraz nedisponoval, a z ktorých vyplýva, že nikdy nebránili a nebránia prechodu akýchkoľvek osôb po 1,5 metrovom odskoku, ktorý slúži a vždy slúžil ako chodník na prechod pešo k priľahlým pozemkom a nehnuteľnostiam. Aj tým je preukázané, že nie je splnená podmienka na zriadenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu cez pozemky žalovaného par. č. 301/4 a par. č. 301/7, nakoľko prístup vlastníka stavby možno zabezpečiť inak, a to cez par. reg. C, par č. 290/2, 293 a 296 tak, ako na to žalovaný poukazoval už v konaní na prvom stupni.

7.5. Žalovaný zdôraznil, že právo na prístup vlastníka k stavbe, tak ako ho garantuje za splnenia hmotnoprávnych podmienok , predstavuje prístup ako taký, čiže aj pešo, a nie automaticky aj prístup motorovým vozidlom až k stavbe. Taktiež skutočnosť, že vecné bremeno cez pozemky žalovaného by bolo pre žalobcov pohodlnejšie či výhodnejšie, resp. by v takom prípade nemuseli realizovať dodatočné stavebné úpravy, nie je podstatná (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ). Na argument žalovaného v konaní, že žalobcovia nepotrebujú mať prístup k stavbe rodinného domu, zabezpečení prejazdom motorovým vozidlom až k stavbe, súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že takýto prístup potrebujú mať žalobcovia zabezpečený z dôvodu možnosti príjazdu záchranných a bezpečnostných zložiek či technickej údržby k ich nehnuteľnosti, z čoho vyvodil, že alternatíve prístupy k domu žalobcov, na ktoré poukazoval žalovaný, nemožno považovať za možnosť vlastníka stavby zabezpečiť si k nej prístup inak v zmysle . Uvedené právne posúdenie je nesprávne, nakoľko k predmetnému tvrdeniu žalovaný, ako aj intervenient opakovane súdu uviedli, o. i. aj na ohliadke miesta, že záchranným a bezpečnostným zložkám prístup k stavbe rodinného domu žalobcov cez parcely žalovaného nikdy zamedzený nebol a ani nebude. Rampu, ktorá je osadená na začiatku súkromnej prístupovej cesty žalovaného, vie žalovaný ako aj intervenient kedykoľvek na diaľku otvoriť 24 h/denne prostredníctvom telefonického kontaktu na rampe a taktiež rampu je možné v prípade potreby bez vynaloženia väčšej sily otvoriť aj svojpomocne. Za účelom podpory uvedeného ústneho vyhlásenia žalovaný predložil fotografiu rampy, na ktorej je vidieť uvedený kontakt pre záchranné a bezpečnostné zložky, ktorým vie žalovaný otvoriť rampu kedykoľvek na diaľku. 7.6. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, že sa v danom prípade nejedná o šikanózny výkon práva a zriadenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu cez pozemky žalovaného nebude v rozpore s dobrými mravmi. Konajúci súd sa totiž vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že medzi žalobcami a žalovaným sú vyostrené vzťahy ohľadne prechodu a prejazdu žalobcami a ich rodinnými príslušníkmi cez pozemky žalovaného už viac ako 25 rokov, pričom žalobcovia za celé tie roky žiadnym spôsobom neprispeli k vybudovaniu cesty, neprispeli k jej údržbe, podávali na žalovaného podnety a oznámenia o priestupkoch, pravidelne blokovali žalovanému prístup k jeho nehnuteľnosti, atď. Uvedené preukazoval žalovaný aj svedeckými výpoveďami svedkov K. G. a E. A.. Taktiež sa súd nezaoberal tvrdením žalovaného, že v minulosti, keď na parcelách žalovaného par. č. 301/4 a par. č. 301/7 a par. č. 301/8 chcel žalovaný s manželkou vybudovať prístupovú cestu k svojej nehnuteľnosti, tak bol potrebný súhlas aj ďalšieho rodinného domu, v tomto prípade otca žalobcu 1/ a ten im vtedy ten súhlas nedal, pričom uviedol, že on má prístup zabezpečený cez rodinné pozemky od hlavnej cesty. Uvedené preukázal v konaní žalovaný svedeckou výpoveďou pani K. G.. 7.7. Upozornil tiež, že má vôľu sa so žalobcami dohodnúť aj mimosúdne a za týmto účelom oslovil spolu s intervenientom rodinu žalobcov, a taktiež im a ich právnemu zástupcovi zaslal písomný návrh nájomnej zmluvy, na základe ktorej by bol žalobcom ako nájomcom umožnený prechod a prejazd cez parcely žalovaného pešo a súkromným motorovým vozidlom k ich rodinnému domu za podmienok upravených nájomnou zmluvou. S ohľadom na uvedený návrh a subsidiaritu ako jeden z pojmových znakov práva nevyhnutnej cesty podľa vyjadrenú tak v doktríne, ako aj v recentnej aplikačnej praxi slovenských a českých súdov, je potrebné rozsudok OS ZA v tomto smere považovať za predčasný. 7.8. Napokon žalovaný označil napadnutý rozsudok za nesprávny aj v časti, v ktorej konajúci súd rozhodoval o výške jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Určená jednorazová náhrada totiž vôbec nezohľadňuje náklady, ktoré musel žalovaný vynaložiť na vybudovanie a údržbu cesty a taktiež mieru inflácie, čo je v tomto prípade na ťarchu žalovaného, keďže znalec pri výpočte uvažoval o dobe 20-tich rokov užívania avšak infláciu nezohľadni.

8. Proti rozsudku podal odvolanie aj intervenient na strane žalovaného a domáhal sa zmeny v podobe zamietnutia žaloby, pričom obsah jeho odvolania je identický s odvolaním žalovaného.

9.1. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcovia navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 9.2. Mali za to, že posledný deň lehoty na podanie odvolania bol pre intervenienta dátum 23.10.2024, preto odvolanie zo strany intervenienta žalovaného bolo podané po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty. Navyše intervenient na strane žalovaného môže podať odvolanie len so súhlasom žalovaného, nakoľko spolu so žalovaným netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle ustanovenia .

9.3. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného, s majoritou z nich sa dostatočným spôsobom vysporiadal súd prvej inštancie, pričom podstatné body z jeho odôvodnenia zopakovali. Dodali, že územné rozhodnutie o umiestnení stavby rodinného domu z roku 1973 bolo vydávané na účely stavebného konania, resp. za účelom rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu. Z uvedeného dôvodu nie je spôsobilé založiť právo žalobcu 1/, alebo jeho právneho predchodcu využívať parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1 ako prístup ku svojej nehnuteľnosti. V tomto svetle je potrebné vykladať aj čestne prehlásenie H. B. I. zo dňa 27.9.2023, ktorý mal byť údajným svedkom v 70-tych rokoch rozhovoru medzi otcom žalobcu v rade 1/ a tajomníkom MNV pre obec B. s p. B. J.. Obsah tohto údajného rozhovoru aj keby nastal, je absolútne irelevantný vo vzťahu k uplatňovanému nároku, nakoľko prístup cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1 bol prístupom dočasného charakteru. V neposlednom rade je podľa názoru žalobcov neuveriteľným a nadľudským výkonom dokázať udržať v hlave pamäťovú stopu obsahu rozhovoru s takou mierou detailov, ktorá je uvedená v predmetnom čestnom vyhlásení, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhovor mal prebehnúť pred 54 rokmi. 9.4. Podľa žalobcov skutočnosť, že prebieha konanie o vydanie dodatočného stavebného povolenia na stavebnom úrade obce B. nie je relevantnou vo vzťahu k uplatňovanému nároku, nakoľko, ak by aj stavebný úrad rozhodol o odstránení stavby, toto nemá žiaden význam vo vzťahu k správnosti napadnutého rozsudku. Okresný súd totiž nerozhodoval o zriadení vecného bremena k príjazdovej spevnenej ploche. 9.5. Ďalej podľa žalobcov predložená listina - rozhodnutie MNV B. č. 160/81-Ky zo dňa 24.9.1981 o prípustnosti stavby nepreukazuje právnu možnosť žalobcov využívať parcely reg. C č. 290/2, 293 a 296 ako prístupovú cestu ku svojej nehnuteľnosti rodinnému domu č. s. XXX. Relevantnou skutočnosťou pre toto konanie je fakt, že parcely reg. C č. 290/2, 293 a 296 sú vo vlastníctve tretích osôb, pričom s týmito osobami nemajú žalobcovia uzatvorený žiaden záväzkoprávny vzťah, ktorý by ich oprávňoval k využívaniu predmetných parciel. Využívanie týchto parciel zo strany žalobcov by potenciálne zakladalo vznik ďalších sporov, resp. vznik nárokov týchto osôb z neoprávneného užívania týchto parciel zo strany žalobcov. Vo vzťahu k predloženým čestným prehláseniam zo strany žalovaného, žalobcovia uvádzajú, že novoty v rámci odvolacieho konania nie sú prípustné. 9.6. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou stanovenej jednorazovej náhrady určenej znaleckým posudkom, mal možnosť v rámci konania navrhnúť znalecké dokazovanie súdom ustanoveným znalcom, resp. mohol predložiť svoj súkromný znalecký posudok. 9.7. Návrh nájomnej zmluvy považujú žalobcovia za tendenčný, nakoľko bol adresovaný žalobcom a jeho právnemu zástupcovi až po vynesení rozsudku, teda po dátume 4.7.2024. Navyše, táto by neriešila tento spor komplexne, a to z dôvodu, že jej doba trvania je len na 10 rokov a zároveň sa viaže len na zmluvné strany, pričom, ak by došlo k smrti prenajímateľa sporných nehnuteľností, opäť by vznikol ďalší spor súvisiaci s prístupom žalobcov k ich nehnuteľnosti. Rovnaká eventualita by mohla vzniknúť aj v prípade smrti nájomcov, prípadne ak by sa nájomcovia rozhodli svoju nehnuteľnosť ďalej scudziť tretím osobám.

10.1. V následnom písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcov žalovaný označil tvrdenie žalobcov, že dotknuté územné rozhodnutie zakladalo právo prechodu právnemu predchodcovi žalobcu 1/ len v rámci stavebného konania a nie aj na ďalší prístup k nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu 1/ a jeho rodiny, za absurdné. Tento dočasný prístup bol práve kvôli tomu zriadený. Dočasný prístup je zriadený dovtedy, dokým nie je legitímne zriadený iný prístup, s čím museli súhlasiť aj pôvodný majitelia rodinných pozemkov žalobcov. Tento dočasný prístup dlhé roky rodina žalobcu 1/ rešpektovala a využívala. Pokiaľ je žalovanému známe, žiaden iný prístup k nehnuteľnosti žalobcov od územného rozhodnutia z roku 1973 zriadení nebol, a teda v rozhodnutí zakreslený dočasný prístup ostáva stále v platnosti, a to bez ohľadu na to, že majiteľmi rodinného domu sú už žalobcovia a nie p. B. A. G.. Územné rozhodnutie o umiestnení stavby rodinného domu z roku 1973, kde je spomenutý dočasný prístup, je jediný dokument, ktorý hovorí o prístupe k nehnuteľnosti žalobcov. Iný dokument žalobcovia nepredložili. Ako vyplynulo aj zo svedeckej výpovede právneho predchodcu žalobcu 1/ - pána B. A. st., tento využíva v územnom rozhodnutí zakreslený „dočasný“ prístup na prístup k rodinnému domu žalobcov, v ktorom sám býva a má v ňom zriadené právo doživotného užívania od roku 1973 až do dnes. 10.2. Žalobcovia síce v konaní na ohliadke miesta uviedli, že so svojou rodinou nemajú dobrý vzťah a nenavštevujú sa, čo však ale nemení nič na tom, že cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1 teda cez pozemky svojich rodinných príslušníkov stále prístup majú.

10.3. Žalovaný tiež nesúhlasil s popretím irelevancie prebiehajúceho stavebného konania o vydanie dodatočného stavebného povolenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobcov. Pokiaľ totiž nebude výsledkom prebiehajúceho stavebného konania vydanie dodatočného stavebného povolenia k rekonštrukcii príjazdovej spevnenej plochy k existujúcemu rodinnému domu postavenej na parcelách žalovaného, tak bude musieť byť príjazdová spevnená plocha postavená na parcelách žalovaného odstránená a nebude môcť byť využívaná na prejazd motorovým vozidlom. V prípade, že by takáto situácia nastala, jediná možnosť ako žalovaného, tak aj žalobcov bude vytvoriť si nový prístup k nehnuteľnosti pre účely prejazdu motorovým vozidlom k rodinným domom cez pôvodné parcely od hlavnej obecnej cesty, tak ako mali obe nehnuteľnosti zadefinovaný prístup na základe stavebného povolenia. 10.4. Argument žalobcov, že využívanie parciel v časti odskoku ako chodníka by potenciálne zakladalo vznik ďalších sporov, resp. nárokov týchto osôb z neopraveného užívania týchto parciel zo strany žalobcov, je podľa žalovaného ničím nepodložená hypotéza žalobcov, ktorá nemá oporu v doterajšom dokazovaní. Žalobcovia nijakých spôsobom v konaní toto svoje tvrdenie nepreukázali, preto možno toto ich tvrdenie považovať za tendenčné. 10.5. Žalovaný zdôraznil, že sa snažil opakovane počas pojednávaní otvoriť tému upravenia ich vzťahov dohodou, avšak zo strany žalobcov nebol záujem a nikdy neprišiel žiaden relevantný návrh, preto im oficiálny návrh nájomnej zmluvy zaslal žalovaný poštou ešte pred tým, ako podal odvolanie. Na uvedený návrh dohody žalobcovia však nijako nereagovali a teraz ju vo vyjadrení označili za účelovú. V takom prípade by ale museli byť za účelové považované vyjadrenia žalobcu 1/ na ohliadke, keď pred sudkyňou uviedol, že oni nemajú problém s dohodou a zriadením prístupu motorovým vozidlom k ich nehnuteľnosti formou napr. nájomnej zmluvy. Vo svetle uvedeného je teda absurdné aj tvrdenie žalobcov, že predmetná nájomná zmluva by neriešila ich spor komplexne. Z uvedenej reakcie žalobcov teda vyplýva, že ich v konaní na prvom stupni prezentovaný záujem o uzatvorenie dohody so žalovaným nebol skutočný, neprijali návrh dohody žalovaného, nepredložili žiaden návrh dohody žalovanému, a práve toto ich vyjadrenie bolo tendenčné.

11. V písomnom stanovisku žalobcov k vyjadreniu žalovaného títo zotrvali doterajších tvrdeniach. Dodali, že pokiaľ ide o zmierlivé riešenie sporu, tak o to mal žalobca 1/ skutočný záujem, čo v podstate aj prezentoval na obhliadke na mieste samom pred sudkyňou. Táto dohoda však nebola možná, nakoľko to bol práve intervenient na strane žalovaného, ktorý vystatujúco odvrkol na návrh dohody zo strany žalobcu 1/: „Teraz sa chcete zrazu dohodnúť?! Keď už viete, že vyhrávame“. Súd teda nemohol strany viesť k zmierlivému riešeniu sporu, keď na žalovanej strane nebola ochota sa akýmkoľvek spôsobom dohodnúť, resp. ochota „neočakávane“ vznikla až po niekoľkých týždňoch po vyhlásení rozsudku.

12. Napokon, v písomnom vyjadrení intervenient na strane žalovaného oznámil, že s jednotlivými bodmi žalovaného v celom rozsahu súhlasí.

13. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v spojení s toto rozhodnutie zmenil podľa tak, že žalobu zamietol.

14.1. Prvotne neobstojí tvrdenie žalobcov o oneskorene podanom odvolaní intervenientom (na strane žalovaného). Tento síce skutočne (ako uvádzajú žalobcovia) osobne podal odvolanie na Okresnom súde Žiline dňa 28.10.2024 (pričom rozsudok prevzal 8.10.2024, t. j. posledný deň lehoty na podanie odvolania pripadol na utorok 23.10.2024), tomuto (osobnému podaniu) však predchádzalo podanie odvolania v elektronickej podobe (ako to pripúšťa ) dňa 23.10.2025, ktoré následne intervenient doručil (osobne dňa 28.10.2024) v písomnej podobe, t. j. presne v zmysle požiadaviek relevantnej procesnej úpravy - . 14.2. Odhliadnuc od konštatovaného, odvolanie predložené žalovaným obsahuje identický text (ako odvolanie intervenienta), ktorý zároveň dopĺňa/rozširuje o ďalšiu argumentáciu (t. j. vyvoláva odvolací prieskum minimálne v tom istom rozsahu).

15. Následne, pokiaľ už ide o samotný/vecný prieskum napadnutého rozhodnutia, krajský súd sa, pri nezmenenom skutkovom stave, tak ako ho ustálil súd prvej inštancie, odchýlil od právneho posúdenia inštitútu dobrých mravov, ku ktorému dospel okresný súd (body 4.1 a 4.2 tohto odôvodnenia), keď síce pripustil, že nie je vylúčené, aby výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, mohol byť rozporný s dobrými

mravmi, v okolnostiach súdenej veci však takýto rozpor nevzhliadol. Toto konštatovanie okresného súdu je však založené len na všeobecnej úvahe (pozri vetu prvú ďalšieho odseku tohto odôvodnenia), kedy by teoreticky mohla kolízia s dobrými mravmi nastať, bez reflexie na žalovaným konkrétne tvrdené dôvody/ argumenty. 16. Samotný okresný súd pritom explicitne zadefinoval tzv. šikanózny výkon práva, resp. prípad, kedy výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa vo vzťahu medzi dotknutými subjektmi, ako potencionálne situácie/prípady, kedy je možné uvažovať o existencii rozporu s dobrými mravmi. Žiada sa v tejto spojitosti zo strany odvolacieho súdu pripomenúť, že inštitút dobrých mravov (ako neurčitý právny pojem, ktorého obsah z podstaty veci nemožno presne definovať) predstavuje komplex všeobecne uznávaných pravidiel morálky, tvoriacich fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti. Z pohľadu rozhodovacej činnosti súdu tak ide o akési merítko etického hodnotenia konkrétnych situácií, zodpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod.

17. Nadväzne, vo svetle opísaného, z okresným súdom zisteného skutkového stavu vyplýva, že hoci sú to žalobcovia, ktorí sa snažia „na úkor“ majetku žalovaného zabezpečiť si (legalizovať) prístup k verejnej komunikácii, v minulosti, keď žalovaný (s manželkou) mal záujem vybudovať obecnú prístupovú cestu a potreboval súhlas ďalšieho rodinného domu, bol mu odopretý (práve) zo strany žalobcov, resp. otca žalobcu, ktorý uviedol, že on má prístup zabezpečený cez rodinné pozemky od hlavnej cesty. Uvedené pritom aj zodpovedalo dlhoročnej realite, kým proti vôli žalovaného nezačali žalobcovia užívať aj jeho pozemok. Zároveň ide presne o tie (rodinné) pozemky, ktoré (právny predchodca žalobcov) označil ako „prístupové“ v konaní o povolenie stavby a o ktorých sami žalobcovia v bode 4.1. žaloby výslovne uvádzajú, že cez ne mali ich právni predchodcovia zabezpečený prístup k hlavnej ceste. Pokiaľ teda aktuálne vo vzťahu ku nim žalobca už tvrdí, že to bolo myslené ako dočasný prístup, nie je vôbec zrejmé, akú predstavu mal jeho právny predchodca v inkriminovanom období o zabezpečení trvalého prístupu a kedy a na základe akého titulu sa v rámci tejto predstavy ocitol pozemok (v čase vydania stavebného povolenia trvalý trávny porast s náletovými drevinami v cudzom vlastníctve, upravený návozom štrku cca v r. 1997) nadobudnutý (v neskoršom období) žalovaným. Rozhodnutie o prípustnosti stavby (právnych predchodcov žalobcov) z 21.12.1973 (č. l. 13 spisu) obsahuje v tomto smere explicitný text: „Stavebník trvá na výstavbe rod. domu mimo koncepcie osídlenia“. 18. Obdobne šikanózny charakter (ako odmietnutý súhlas) vykazuje konanie žalobcov v podobe blokovania vybudovanej príjazdovej komunikácie autom, ako i iniciovania (všetko nepopreté tvrdenia) priestupkového konania voči žalovanému o spáchaní priestupku (v podobe stavby príjazdovej cesty bez povolenia) práve/paradoxne v súvislosti s realizáciou tej cesty (resp. jej rekonštrukcie), ktorú bez súhlasu (žalovaného/majiteľa) žalobcovia využívali a ktorej využívania sa aj aktuálne domáhajú. Odvolací súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcov (ako každej inej osoby) iniciovať priestupkové konanie, v opísaných okolnostiach danej veci (keď žalobcovia cestu chceli využívať) však toto konanie žalobcov vyznieva ako samoúčelné sťažovanie výkonu vlastníckeho práva žalovaného (ktorý požiadal o dodatočné povolenie). Žalobcovia ďalej nevyvrátili ani tvrdenie žalovaného, že žiadnym efektívnym spôsobom – predovšetkým podieľaním sa na nákladoch výstavby a údržby - na okolnosť výstavby cesty, ktorej nevyhnutnosti používania sa dovolávajú, nereagovali. 19. V rozoberanom kontexte je potrebné vnímať aj existenciu alternatívneho prístupu - resp. jedného z dvoch alternatívnych prístupov, nakoľko žalobcovia majú prístup k svojmu pozemku z hlavnej cesty (parc. č. 482/1) stále jednak cez rozoberané/opísané „rodinné“ pozemky (odpoveď svedka – otca žalobu

- na pojednávaní konanom dňa 5.2.2024 na otázku, či má dcéra problém, že tadiaľ chodia: „Nikdy problém nebol.“), ako aj z druhej strany cez pozemky tretích osôb – a to cez „odskok/pás“ vedúci po kraji pozemkov vo vlastníctve tretích osôb pozdĺž (bližšie k pozemku žalobcov) sporného pozemku. Vo vzťahu k žalobcom je totiž aj žalovaný „treťou osobou“ bez existujúcej povinnosti umožniť žalobcom prístup k ich nehnuteľnosti. Na rozdiel od žalovaného však vo vzťahu medzi týmito „inými tretími osobami“ (susedmi) a žalobcami nie je preukázaný, resp. ani len tvrdený žiadny konflikt, zatiaľ čo vzťahy žalobcov a žalovaného definuje dlhodobá (rádovo v desiatkach rokov) konfliktnosť. Samotní žalobcovia pritom „na margo“ predmetného alternatívneho prístupu len uvádzajú, že „využívanie týchto parciel by potencionálne zakladalo vznik ďalších sporov“.

20. Opísaná „kvalita susedských vzťahov“ charakterizovaná dlhodobým a úmyselným, konfliktným správaním žalobcov, sa vymyká pomerom štandardne vnímaným v medziľudských vzťahoch ako slušné/ korektné. Z objektívneho hľadiska je svojím trvaním a priebehom natoľko výrazná a spoločenský jasná, že aj pri zachovaní potrebnej miery tolerancie/rezervovanosti dosahuje intenzitu opodstatňujúcu konštatovanie existencie kvalifikovanej kolízie so všeobecne akceptovanými pravidlami správania sa.

Právnym dôsledkom uvedeného konštatovania potom je, že takéto konanie (žalobcov) nemôže požívať právnu ochranu. 21. Sumarizujúc opísané úvahy pristúpil odvolací súd k zmene napadnutého rozsudku v podobe zamietnutia žaloby o zriadenie vecného bremena ako nedôvodnej. 22. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že je neopodstatnené odôvodňovať zriadenie práva prechodu tým, že vybudovaná cesta slúži aj pre samotného žalovaného. Pripustenie relevancie takejto úvahy by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že ak vybudovanú cestu využíva jej vlastník, „nemôže vadiť“, ak ju bude využívať ktokoľvek ďalší. Neudržateľnosť takéhoto nazerania – osobitne z pohľadu rešpektovania a ochrany základných ľudských práv, kam patrí i právo vlastniť majetok – je viac ako zrejmá.

23.1. V dôsledku zmeny prvoinštančného rozhodnutia rozhodoval krajský súd v zmysle (v spojení s , a ) o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. 23.2. Žalobcovia boli v konaní neúspešní v celom rozsahu, čo zakladá ich povinnosť nahradiť protistrane

- žalovanému a intervenientovi na jeho strane (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 20. septembra 2022, v zmysle ktorého intervenient má vo všeobecnosti nárok na náhradu trov konania, nie je však sporovou stranou, preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá vymedzené v , čo je však predmetom vyhodnocovania vo fáze rozhodovania o konečnej sume/ výške náhrady trov konania zo strany súdu prvej inštancie) - trovy konania v pomere 100 %. O konečnej/ konkrétnej výške týchto trov rozhodne postupom podľa súd prvej inštancie. 23.3.Krajský súd nerozhodoval o trovách štátu, nakoľko ohliadka je štandardným výkonom činnosti súdu (ako je napr. i pojednávanie), zároveň zo spisu nevyplýva vznik žiadnych osobitných nákladov s tým súvisiacich.

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v a . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .