Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoPr-1-2025.pdf
PDF · 110.55 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-7Cpr/18/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Eriky Zajacovej a sudkyne A. B. C. v právnej veci žalobcov 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., F. XX/XX, 2/ maloletého G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., F. XX/XX, zastúpeného zákonným zástupcom žalobcom 1/, obaja zastúpení JUDr. Katarínou Plačkovou, advokátkou so sídlom Považská Bystrica, Centrum 27/32, proti žalovanému SLÁDEK a syn - Elektroinštalácie, s.r.o., so sídlom H., I. C. XXXX/ XX, IČO: 36 294 080, zastúpenému Advokátskou kanceláriou LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Trenčín, Jesenského 7713/12, IČO: 52 471 420, o určenie pracovného úrazu a o určenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.102024, č. k. NM-7Cpr/18/2019-390, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že vo výroku špecifikovaný pracovný úraz manžela žalobkyne 1/ a súčasne otca maloletého žalobcu 2/ (pracovný úraz J.) je pracovným úrazom (výrok I.). Určil, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak v spore o mieru zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. (poškodeného), ku ktorému došlo tak, že J. ako zamestnanec žalovaného vykonával v sklade tretej osoby výmenu svietidiel vo výške s pomocou vysokozdvižného vozíka a svojpomocne zhotovenej pracovnej plošiny, technicky nesprávnej a nebezpečnej konštrukcie, pri použití ktorej došlo k pádu J. z výšky s následkom smrti.
3. Spor medzi stranami sporu mal podstatu v otázke, či sa žalovaný ako zamestnávateľ čiastočne zbavil zodpovednosti. To v zmysle ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.
4. Súd prvej inštancie k otázke čiastočného zbavenia sa zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa uviedol, že žalovaný nepredložil presvedčivé dôkazy, ktorými by predpoklady pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti preukázal. Žalovaný v konaní predložil dôkaz: Výpočet koreňových príčin od K. J. zo dňa 04.02.2021 a 14.05.2022, a tiež znalecký posudok č. 1/2023 znalca K. A. L. H. a súvislosti závažných pracovných úrazov nebohého J. E. a poškodeného H. A. zamestnancov spoločnosti SLÁDEK a syn -
Elektroinštalácie, s.r.o. Dokument Výpočet koreňových príčin od K. J. súd prvej inštancie považoval za nedôveryhodný, pretože vo verzii zo dňa 04.02.2021 je podiel zavinenia smrteľného pracovného úrazu rozdelený medi žalovaného v rozsahu 14,7 % a zvyšných 85,2 % je na pleciach firiem, v priestore ktorých sa menili svietidlá. Vo verzii zo dňa 14.05.2022 je predmetných 14,7 % určených na zamestnávateľa rozdelené tak, že zamestnávateľ nesie 0 % zodpovednosti a zamestnanci 46,9 % a v jeho opravnej - tretej - verzii je to opätovne pozmenené tak, že z 14,7 % je 0 % zodpovednosti na zamestnávateľovi a 100 % na zamestnancoch.
5. Vo vzťahu k žalovaným predloženému súkromnému znaleckému posudku č. 1/2023 K. A. L. súd prvej inštancie konštatoval, že po oboznámení sa so znaleckým posudkom absentuje akékoľvek logické vyústenie znaleckého skúmania, keďže znalec bez akékoľvek spojitosti s vykonaným rozborom len hodnotí vnútorný psychický postoj ku konaniu poškodeného a následne do záveru posudku opíše konkrétne právne pasáže z ustanovení o liberácii zamestnávateľa podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, s opomenutím že za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce. Navyše podľa súdu prvej inštancie znalec nemohol riešiť právne otázky a hodnotiť vnútorný psychický postoj konkrétnej osoby bez dôkazov. Opísanie z kontextu vytrhnutých pasáží o čiastočnej liberácii zo zákonníka práce nie je podľa súdu prvej inštancie žiadnym logickým vyústením konkrétneho skúmania znalca a preto závery znaleckého posudku považoval súd prvej inštancie za zjavne neobjektívne, nepresvedčivé a nesprávne, a tiež opomínajúce, že za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že znalec z technického odboru nemohol v znaleckom posudku hodnotiť vnútorný psychický postoj poškodeného J. E. ako „nedbanlivostné porušenie svojich povinností na úseku BOZP“. Obdobne v Závere posudku kde sa uvádza, že „Postihnutý pán J. E. konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a doterajšie skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví...“, čo sú podľa súdu prvej inštancie pasáže zo zákonných ustanovení o čiastočnej liberácii zamestnávateľa podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce.
6. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze v zmysle ust. § 195 ods. 6 Zákonníka práce a nepreukázanie predpokladov čiastočného zbavenia sa zodpovednosti v zmysle ust. § 196 ods. 2 písm. a) a c) Zákonníka práce súd prvej inštancie žalobe vyhovel a podľa § 255 ods. 1 CSP zaviazal žalovaného k náhrade trov konania v plnom rozsahu.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný namietal v prvom rade záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní dôvodov čiastočného zbavenia sa zodpovednosti za pracovný úraz a poukázal na odborné vyjadrenie K. M. J., ktorý ako dlhoročný odborník skonštatoval, že poškodený zamestnanec pred vznikom pracovného úrazu ohrozoval svojím konaním svoju bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Na základe tohto odborného vyjadrenia špecifikoval žalovaný, že poškodený zamestnanec porušil viacero ustanovení právnych predpisov, ktoré v odvolaní konkrétne špecifikoval. Podľa žalovaného sa jednalo najmä o právo odmietnuť vykonať prácu, ak sa zamestnanec domnieva, že je bezprostredne a vážne ohrozený život alebo zdravie. Ďalej povinnosť dodržiavať predpisy z oblasti BOZP, konanie v rozpore s poznatkami o práci vo výške, nesplnenie povinnosti používať pridelené ochranné pracovné prostriedky určeným spôsobom, nedodržanie povinnosti zákazu vstupu a zdržiavania sa v priestore bezprostredne ohrozujúcom život alebo zdravie, nesplnenie povinnosti predchádzať škodám na živote a zdraví, neprerušenie práce v dôsledku nevyhovujúceho technického stavu konštrukcie stroja, nástroja alebo prístroja. Všetky uvedené porušenia mal súd prvej inštancie podľa žalovaného náležite a jednotlivo posúdiť a neposudzovať len dokument K. J., na základe ktorého boli konštatované.
8. Žalovaný tiež nesúhlasil s hodnotením znaleckého posudku K. L. zo strany súdu prvej inštancie, ktorý okrem iného jednoznačne konštatoval, že: „Zo strany poškodeného nastalo nedbanlivostné porušenie svojich povinností na úseku BOZP. Poškodený konal ľahkomyseľne a musel si byť pritom vzhľadom na svoju kvalifikáciu a doterajšie skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví, ak vstupoval do necertifikovanej plošiny. Nemôže ho omluviť ani skutočnosť, že v identických necertifikovaných plošinách už v minulosti pracoval“. Žalovaný poukázal na to, že predmetný znalecký posudok obsahuje znaleckú doložku podľa § 209 ods. 2 CSP, že znalec je zapísaný v zozname znalcov v odbore bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, odvetvie elektrotechnika a jeho skúsenosti ho preto oprávňujú vyjadriť odborný názor.
9. Z hľadiska určenia miery zodpovednosti považoval žalovaný za významnú skutočnosť, že v súvislosti so smrteľným pracovným úrazom poškodeného došlo k trestnému odsúdeniu osoby obsluhujúcej vysokozdvižný vozík, a to za nedbanlivostné spôsobenie smrti. Podľa žalovaného už len táto skutočnosť vylučuje určenie zodpovednosti žalovaného v rozsahu 100 %.
10. Za významnú považoval žalovaný aj výpoveď druhého (preživšieho) poškodeného p. A. urobenú v trestnom konaní, kde menovaný uviedol, že sám mal pochybnosti, ale nepovedal ich nikomu. Z toho podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že obaja poškodení zamestnanci si museli byť vedomí, rozporu ich konania so školeniami, ktoré absolvovali a odbornými skúsenosťami, ktorými disponovali.
11. S poukazom na prevenčnú povinnosť zamestnanca podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce žalovaný ďalej namietal, že poškodený vzhľadom na svoje rozumové schopnosti a znalosti mohol vedieť, že nastúpením na už na prvý pohľad neodborne zhotovenú plošinu vytvorenú svojpomocne môže dôjsť k ujme na zdraví a mal si počínať tak, že na plošinu nevstúpi. Nie naopak prenášať zodpovednosť na zamestnávateľa. Všetko uvedené však podľa žalovaného súd prvej inštancie nezohľadnil a ani sa k tomu nevyjadril, preto považoval žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostačujúce a arbitrárne.
12. Ďalej žalovaný namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a nedostatok naliehavého právneho záujmu. Konštatujúc, že uznal úraz ako pracovný, uznal aj mieru jeho zavinenia v rozsahu 50 %, a že hradil úrazové poistenie, mal žalovaný zato, že pasívne vecne legitimovanou v spore je Sociálna poisťovňa, ako subjekt povinný k výplate úrazových dávok. Za danej situácie nemá podľa žalovaného Sociálna poisťovňa žiaden právny dôvod nevyplácať úrazové dávky a ich vyplácanie nezávisí podľa žalovaného od rozhodnutia o miere zodpovednosti za škodu z pracovného úrazu. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne s opačným záverom nemá podľa žalovaného zákonný podklad. Žalovaný poukázal aj na výzvu od Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny oboznámenú na pojednávaní dňa 11.10.2023, v ktorej sa konštatovalo, že úrazové dávky budú uhradené.
13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nezákonnosť samotného výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý podľa neho neobstojí za situácie, že nebolo medzi stranami sporné, že sa jedná o úraz pracovný a súčasne on sám uznal mieru zodpovednosti v rozsahu 50 %. Záverom odvolania namietal žalovaný nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
14. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázali na to, že žalobu podávali vychádzajúc z vyššej ako žalovaným uznanej miery zodpovednosti v rozsahu 50 %, preto bola podľa nich v plnej miere prípustná. To aj vzhľadom na pasivitu žalovaného a následné prerušenie konania zo strany Sociálnej poisťovne. V ďalšom obsahu vyjadrenia žalobcovia odôvodnili, prečo podľa nich dôkaz odborným vyjadrením K. J. a znalecký posudok K. L. neobstoja ako dôkazy vedúce k preukázaniu, že sa žalovaný zbavil zodpovednosti za pracovný úraz.
15. Žalovaný v replike zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách a zdôraznil neopodstatnenosť žaloby za situácie, že úraz uznal za pracovný a uznal aj mieru svojej zodpovednosti za škodu z neho vyplývajúcu v rozsahu 50 %. Opakovane poukázal na výzvu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré konštatovalo, že úrazové dávky budú uhradené. V ďalšom obsahu repliky zotrval žalovaný na relevancii odborného stanoviska K. J. a opätovne poukázal na pochybností druhého poškodeného o súlade konania poškodených s BOZP.
16. Na zdôraznenie názoru o neopodstatnenosti žaloby poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 09.12.2024, z ktorého vyplýva, že súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Túto otázku patrí posudzovať len organizačným zložkám Sociálnej poisťovne, pretože ide výlučne o (predbežnú) otázku v rámci samotného zákona o sociálnom poistení. Pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je definovaný len znakmi, ktoré sú vymedzené v § 8 tohto zákona, nie tým, či takýto úraz je zároveň aj pracovným úrazom podľa Zákonníka práce. Ak sa úraz považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, samo osebe to neznamená, že by sa musel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
17. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.
18. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného o samotnej prípustnosti uplatnenej žaloby. V tomto smere možno vychádzať práve zo záverov rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 09.12.2024 odkazovaného žalovaným. Toto rozhodnutie sa veľmi inštruktívne zaoberá riešením nárokov z pracovného úrazu a ako žalovaný správne uvádza, rozlišuje medzi obsahom pojmu pracovný úraz v zmysle § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a obsahom tohto pojmu v zmysle Zákonníka práce. Konštatuje, že súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Súčasne však uvedené rozhodnutie konštatuje, že právomoc súdu rozhodujúceho v pracovnoprávnych sporoch (§ 14 Zákonníka práce), teda právomoc v zmysle § 3 CSP, je daná v prípade rozhodovania o liberácii zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze v zmysle § 196 Zákonníka práce. Rozhodovanie o miere zodpovednosti zamestnávateľa a zamestnanca za škodu spôsobenú pracovným úrazom na základe ust. § 196 Zákonníka práce je teda jednoznačne v právomoci všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní a v zmysle záverov uvedeného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR môže byť o tejto otázke rozhodované tak na základe žaloby zamestnávateľa, ako aj na základe žaloby zamestnanca (v tomto prípade pozostalých ako nositeľov nárokov na náhradu škody z pracovného úrazu).
19. Z obsahu spisu je zrejmé, že žaloba bola podaná za situácie, kedy sa žalobcovia v administratívnom konaní domáhali dávok v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a žalovaný neakceptoval svoju plnú zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. Do súčasnosti akceptuje žalovaný mieru svojej zodpovednosti v rozsahu 50 %, pričom žalobcovia tvrdia jeho zodpovednosť v rozsahu 100 %. Z uvedeného vyplýva, že medzi stranami je jednoznačne spor o rozsah miery zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom, teda spor, o ktorom má právomoc rozhodnúť súd v pracovnoprávnom spore medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle § 14 Zákonníka práce. Námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie preto nie je dôvodná a súd prvej inštancie postupoval správne, ak nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného nekonštatoval.
20. Súčasne je zrejmé, že otázka miery zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. je podstatnou pre rozhodovanie o nárokoch žalobcov v administratívnom konaní vyplývajúcich zo zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Keďže je medzi stranami jednoznačne spor ohľadom miery uvedenej zodpovednosti na strane žalovaného, je tu daný aj naliehavý právny záujem žalobcov na určení miery zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. Na základe ust. § 387 ods. 3 CSP týmto odvolací súd dopĺňa, že žaloba žalobcov je žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, pretože vyriešenie spornej otázky miery zodpovednosti žalovaného je súčasne určujúce pre rozsah práva žalobcov, aj s dopadom na administratívne konanie. Rozhodnutie o žalobe v sebe zahŕňa odpoveď na otázku, či tu právo žalobcov v spornom rozsahu 50 % zodpovedajúcom takto spornej miere zodpovednosti žalovaného existuje alebo neexistuje, čo ako predmet žaloby predpokladá práve ust. § 137 písm. c) CSP.
21. Pokiaľ žalovaný práve v súvislosti s tým namietal, že svoju zodpovednosť v rozsahu 50 % akceptoval, a sporná bola len vo zvyšnom rozsahu 50 %, čomu podľa neho nezodpovedá výrok napadnutého rozhodnutia o určení miery zodpovednosti v rozsahu 100 %, nie je táto námietka dôvodná. Hoci je zrejmé, že spor medzi stranami sporu bol len ohľadom rozsahu 50 %, ktoré žalobca neakceptoval, nie je vhodné výrok o tomto spore z praktického hľadiska formulovať inak, než zahrnúť do výsledku aj nespornú časť rozsahu zodpovednosti. Iba tak je jednoznačne zrejmé ako súd v medziach sporného nároku rozhodol. Pokiaľ by sa totiž súd striktne držal východiska, že sporným bol rozsah 50 % a vyhovujúcim výrokom formuloval mieru zodpovednosti žalovaného ako 50 %, bol by z takto formulovaného výroku nejednoznačný výsledok sporu. Naopak, pri formulácii uplatnenej v žalobe a prevzatej súdom prvej inštancie, že rozsah zodpovednosti žalovaného je 100 % je záver súdu o sporných 50-tich percentách zodpovednosti jednoznačný a určitý. Uvedená formulácia nič nemení na tom, že sporným bol len žalovaným neakceptovaný rozsah 50 %.
22. Obdobne z dôvodov zachovania jednoznačnosti a určitosti výroku napadnutého rozhodnutia ponechal odvolací súd potvrdením celého napadnutého rozhodnutia (teda aj vo výroku I.) súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie aj výrok I. Odvolací súd si je vzhľadom na vyššie uvedené závery Najvyššieho správneho súdu SR vedomý, že samotné určenie, že špecifikovaný úraz je pracovným úrazom v zmysle § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je v právomoci súdu konajúceho v pracovnoprávnych sporoch podľa § 14 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa však pracovným úrazom J. z hľadiska ustanovenia § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nezaoberal a jeho právne posúdenie bolo v tomto smere založené na ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Preto sa o nedostatok právomoci súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozsudku nejedná. Odvolací súd si je tiež vedomý, že samotná povaha úrazu ako pracovného nebola sporná, ako správne uvádza žalovaný. Výrok I. napadnutého rozhodnutia o určení úrazu ako pracovného by preto sám o sebe neobstál. V napadnutom rozhodnutí je však potrebné ho vnímať ako podklad, vymedzujúci, k akému konkrétnemu pracovnému úrazu sa vťahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu 100%. Samotný výrok II.: „Súd určuje, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu 100 %“ totiž sám o sebe dostatočne nešpecifikuje, k akému konkrétnemu pracovnému úrazu sa vzťahuje. Rozhodujúc aj len o spornom rozsahu zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom sa teda súd vo všeobecnosti nevyhne tomu, aby vo výroku takéhoto rozhodnutia špecifikoval nezameniteľne daný úraz jeho konkrétnymi okolnosťami a nevyhne sa ani tomu, aby takýto úraz označil ako pracovný, pretože iba pri takom prichádza do úvahy riešenie miery zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom v zmysle ust. § 196 Zákonníka práce. Odvolací súd sa preto nepokúšal o formálnu zmenu výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, pretože by sa aj len pri riešení spornej miery zodpovednosti nevyhol konštatovaniu, že špecifikovaný úraz je úrazom pracovným. Preto potvrdzujúc napadnuté rozhodnutie vo veci zdôrazňuje, že výroky I. a II. napadnutého rozhodnutia je potrebné vnímať ako jeden celok, ktorého podstatou je určenie miery zodpovednosti za škodu spôsobenú konkrétne špecifikovaným pracovným úrazom.
23. Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, to je z hľadiska posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom správne založené na aplikácii ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
24. Citované ustanovenie Zákonníka práce vychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo v zásade znamená, že ten zodpovedá za škodu z každého pracovného úrazu, ktorý spĺňa určené znaky a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca. Zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácia) prichádza do úvahy za zákonom stanovených podmienok buď celkom na základe ust. § 196 ods. 1 Zákonníka práce, alebo sčasti na základe ust. § 196 ods. 2 Zákonníka práce, o ktorý prípad ide aj v tomto konaní, keďže sám žalovaný svoju zodpovednosť v rozsahu 50 % nespochybňuje.
25. Podľa ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že:
a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody;
26. Z citovaného ustanovenia § 196 Zákonníka práce správne použitého aj súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že podmienkou čiastočnej liberácie zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu z pracovného úrazu podľa ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, na ktorom primárne zakladal svoju obranu žalovaný je, že zamestnávateľ preukáže zavinené porušenie špecifikovaných noriem zo strany zamestnanca a súčasne, že takéto porušenie bolo jednou z príčin škody. Žalovaný v tomto konaní bol tak pre úspešnú liberáciu povinný preukázať, že tu bolo konkrétne protiprávne konanie práve nebohého J., a že takéto jeho konanie bolo jednou z príčin škody. Teda, že tu bola zložená príčinná súvislosť s preukázaným pričinením nebohého J.
27. Žalovaný splnenie uvedených podmienok liberácie preukazoval v konaní odborným stanoviskom Výpočet koreňových príčin pracovného úrazu od K. J. a znaleckým posudkom K. A. L..
28. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že dokument Výpočet koreňových príčin od K. J. je nevierohodný, keď vo verzii zo dňa 04.02.2021 je podiel zavinenia smrteľného pracovného úrazu rozdelený medi žalovaného v rozsahu 14,7 % a zvyšných 85,2 % je na pleciach firiem, k priestore ktorých sa menili svietidlá. Vo verzii zo dňa 14.05.2022 je predmetných 14,7 % určených na zamestnávateľa rozdelené tak, že zamestnávateľ nesie 0 % zodpovednosti a zamestnanci 46,9 % a v jeho opravnej - tretej - verzii je to opätovne pozmenené tak, že z 14,7 % je 0 % zodpovednosti na zamestnávateľovi a 100 % na zamestnancoch. Okrem uvedených rozporov je však podstatné, že žiadne takéto percentuálne rozdelenie príčin škody medzi jednotlivých zúčastnených nedáva jednoznačnú odpoveď, že tu bolo také protiprávne konanie práve nebohého J., ktoré by bolo jednou z príčin škody. Na uvedených záveroch nie sú spôsobilé zmeniť nič námietky žalovaného o odbornej kvalifikácii a dlhoročnej praxi autora stanoviska, pretože nič nemenia na obsahu predloženého dôkazu.
29. Rovnako správne vyhodnotil súd prvej inštancie znalecký posudok č. 1/2023 K. A. L., ktorého principiálnym záverom bolo, že poškodený J. si musel byť vzhľadom na svoje skúsenosti a kvalifikáciu vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví, ak vstupoval do necertifikovanej svojpomocne (nepreukázané, že poškodeným J.) vyrobenej plošiny.
30. Bez ohľadu na to, že záver o tom, čoho si musel alebo nemusel byť poškodený J. vedomý nenáležal uvedenému znalcovi, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, jedná sa z celého výpočtu porušení právnych povinností prezentovaných žalovaným v odvolaní o najpravdepodobnejšie rámcovo vymedzené spolupôsobenie poškodeného J. na svojom pracovnom úraze. Do úvahy prichádzalo porušenie najmä prevenčných povinností z jeho strany. To nielen vo forme všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných (§ 196 ods. 4 Zákonníka práce). Správne však súd prvej inštancie s odkazom na rozhodnutie R 11/1978 (ods. 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) uzavrel, že použitie svojpomocne vyrobenej (nepreukázané, že poškodeným J.) necertifikovanej plošiny poškodeným J. nemožno považovať za dôvod liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce pri súčasnom východisku, že žalovaný ako zamestnávateľ nedohodol s objednávateľom prác, u ktorého sa pracovný úraz stal, žiadne zabezpečenie a vybavenie pracoviska na bezpečný výkon prác, a toto ani sám svojim zamestnancom neposkytol. S týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje a nepreukázanie dôvodov liberácie žalovaného zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom považuje za správny záver súdu prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené nepreukazuje tieto dôvody ani výpoveď druhého poškodeného preživšieho spolupracovníka J., ktorý uviedol, že o bezpečnosti použitej plošiny mal pochybnosti, no nikomu sa o nich nezmienil.
31. Žalovaný principiálne vníma zavinenie poškodeného J. v tom, že vzhľadom na svoje rozumové schopnosti a znalosti mohol vedieť, že nastúpením na už na prvý pohľad neodborne zhotovenú plošinu vytvorenú svojpomocne môže dôjsť k ujme na zdraví a mal si počínať tak, že na plošinu nevstúpi. Nie naopak prenášať zodpovednosť na zamestnávateľa.
32. Uvedené celkom opomína, že to bol práve žalovaný ako zamestnávateľ, kto nedohodol s objednávateľom prác, u ktorého sa pracovný úraz stal, žiadne zabezpečenie a vybavenie pracoviska na bezpečný výkon prác vo výške, a toto ani sám svojim zamestnancom neposkytol, čo bola primárne jeho zodpovednosť. Namietať za tejto situácie, že poškodený J. svojim konaním prenášal zodpovednosť na zamestnávateľa a dovodzovať z toho dôvod liberácie preto nie je namieste z hľadiska účelu ustanovenia § 196 ods. 2, a to tak podľa písm. a) ako aj písm. c) Zákonníka práce, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie.
33. Dôvodná nie je ani odvolacia námietka žalovaného, že jeho zodpovednosť v rozsahu 100 % vylučuje už samotná skutočnosť, že v súvislosti so smrteľným pracovným úrazom poškodeného došlo k trestnému odsúdeniu osoby obsluhujúcej vysokozdvižný vozík, a to za nedbanlivostné spôsobenie smrti. Objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom v zmysle ust. § 195 Zákonníka práce predstavuje odlišný právny vzťah ako zodpovednosť za zavinené spôsobenie škody všeobecne upravená v ust. § 420 OZ, hoci by tu bola daná identická škodová udalosť, v ktorej majú tieto vzťahy pôvod. Takéto odlišné zodpovednostné právne vzťahy môžu existovať súčasne popri sebe bez toho, aby navzájom ovplyvňovali rozsah zodpovednosti z nich vyplývajúci (obdobne napr. zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla podľa § 427 OZ a vodiča vozidla podľa § 420 OZ).
34. Napokon nie je dôvodná ani námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keď je z toho zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval mieru zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom z hľadiska existencie dôvodov liberácie zamestnávateľa. Súd prvej inštancie uviedol ustanovenia právneho predpisu na základe ktorých rozhodol, rozhodujúce skutkové zistenia pre svoje rozhodnutie, ako aj závery, ktoré z toho dovodil.
35. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalobcom a odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z dôvodov uvedených vyššie v celom znení výrokov I. aj II. rozhodnutie potvrdil aj vo výroku o trovách konania. Podstatou sporu, ku ktorej smerovala zásadná argumentácia strán bola otázka miery zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu presahujúcom 50 %. V tejto zásadnej otázke boli žalobcovia plne úspešní, preto im súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné zohľadňovať pre účely trov konania, že otázka danosti pracovného úrazu nebola sporná, ako ani to, že nebola sporná zodpovednosť žalovaného v rozsahu 50 %. Práve preto, že tieto otázky neboli medzi stranami sporné, nemali dopad na posudzovanie výsledku sporu v zmysle § 255 CSP.
36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).