Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-78-2025.pdf
PDF · 201.22 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/78/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXX XXXX, bytom B. D. XX, XXX XX E., zast. Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 821 72, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.113,20 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo 7. júla 2025 č.k. 19C/83/2024-290, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie celom rozsahu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 19C/83/2024-290 zo 7. júla 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.113,20 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (druhá výroková veta).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj „Hasičský a záchranný zbor“ alebo „HaZZ“) na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“ alebo „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, zákona č.315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č.315/2001 Z.Z.“ alebo „ZoHaZZ“). Žalobca tvrdil a preukázal, že je príslušníkom HaZZ s miestom výkonu služobnej činnosti na hasičskej stanici vo Zvolene. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne; pracovná zmena (do konca roku 2021) pozostávala z výkonu štátnej služby (17 hod.), na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť (7 hod.), ktorá sa do pracovného času nezapočítava; od roku 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená osemhodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca odpracuje 24 hodín. Žalobca argumentoval, že služobná pohotovosť, či už určená alebo nariadená, sa do fondu pracovného času nezapočítava a výkon týchto povinnosti nie je rozlíšený
ani na výplatnej páske na príslušný kalendárny mesiac. V žalovanom období žalobca od apríla do decembra 2021 odpracoval v rámci služobnej pohotovosti 103,28 hodín, od januára do decembra 2022 odpracoval v rámci služobnej pohotovosti 690,36 hodín; od januára do decembra 2023 odpracoval 608,70 hodín a v mesiacoch januára až október 2024 odpracoval 551 hodín služobnej pohotovosti. Celkovo za žalované obdobie odpracoval 2.695,32 hodín služobnej pohotovosti, z toho 1.953,34 hodín určenej služobnej pohotovosti a 741,98 hodín nariadenej služobnej pohotovosti a žiadna z týchto odpracovaných hodín mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia dosiahol najmenej 54,08 hodín týždenne, a teda presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle § 85 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z., ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas 48 hodín stanovený čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, je daný rozpor zákona č. 315/2001 Z.z. s úniovým právom ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß vyplýva, že čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; žalobca je tak aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Zároveň mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody, ktorá vznikla porušením úniového práva je štát, keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES; žalobca konštatoval, že za Slovenskú republiku v tomto spore koná ministerstvo, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor. Čo sa týka právneho posúdenia žalovaného nároku, žalobca mal za to, že pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie je potrebné posudzovať tento nárok analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie; týmito sú ustanovenia § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúce nemajetkovú ujmu, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu výšky náhrady škody, žalobca analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1 a ods.2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z.z. určil výšku nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 % = 20 %); Primeraná náhrada podľa žalobcu predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť; takýto spôsob výpočtu spĺňa odškodňovaniu úlohu; je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a spĺňa aj požiadavku primeranosti; nie je sumou neprimerane vysokou. Následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie november 2021 – október 2024 vrátane; uplatnený nárok pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 ZoHaZZ v rozsahu 1.907,26 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 5.113,20 Eur.
1.2 Žalovaný v zmysle procesnej obrany namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Zvolen a žiadal, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Uplatnený nárok považoval za nedôvodný a navrhol, aby súd žalobu zamietol. S poukazom na čl.1 ods.2 Smernice tvrdil, že pracovným (služobným) časom je akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Uviedol, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas aj v pohotovostnej službe skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby a tieto povinnosti je potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Vo vzťahu k pojmu služobného času príslušníka HaZZ žalovaný uviedol, že ide o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu; umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Žalovaný tvrdil, že Smernica pripúšťa, obzvlášť pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, iné ako sedemdňové referenčné obdobie. Čl.16 Smernice ustanovuje
referenčné obdobie 4 mesiace a čl.17 stanovuje toto obdobie až na 6 mesiacov, čo je aj referenčné obdobie určené podľa § 84 ZoHaZZ. Kolektívne zmluvy zároveň dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Podľa žalovaného sa tak žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona správne. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu žalovaný mal za to, že žalobca sa v spore domáha mzdových nárokov, keďže žiadal doplatok za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Žalobca mal pritom možnosť sa pred nástupom na výkon štátnej služby v HaZZ oboznámiť sa so všetkými podmienkami výkonu služby; vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších svojich právach a povinnostiach. Je to žalobca, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma.
1.3 Okresný súd pri rozhodovaní o podanej žalobe aplikoval ustanovenia § 85 ods.1,2, § 86 ods.1, 2, § 92 ods.1, 2, 4, § 93 ods.1, 2 a 3, § 103 ods.1,2,5, § 116 ods.1, § 122 ods.1, 2, 3, § 130, § 135e ods.1, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z.; § 85 ods.9, § 96 ods.2 Zákonníka práce, § 11, § 13 ods.1, 2, § 100 ods.1, 2, § 101, § 853 ods.1 Občianskeho zákonníka, čl 6 písm.a),b), čl. 1, ods.1, ods.2, ods.3, čl.2 ods.1, ods.2, ods.3 ods.5, čl.6 písm.a), b) čl. 17 ods.1, ods.5 smernice č. 2003/88/ES.
1.4 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol v rozhodnom období v stálej štátnej službe vo funkcii hasič hasičskej stanice vo Zvolene. Z ním predloženej tabuľky mal okresný súd za preukázaný fond pracovného času a celkový počet odpracovaných hodín odslúženej služobnej pohotovosti žalobcu. Z výplatných pások žalobcu za rozhodné obdobie a z plánu služieb za rozhodné obdobie mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu služobného pomeru žalobcu v HaZZ za celé žalované obdobie. V pláne služieb bol presne evidovaný služobný čas žalobcu, odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času s rozdelením na čas výkonu služby a čas služobnej pohotovosti. Nemal pochybnosť o rozsahu prítomnosti žalobcu v práci, fonde pracovného času, počte hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti a nariadenej služobnej pohotovosti, o hodinovej odmene a ani o rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť. Zdôraznil, že v spore neexistovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti žalobcom predložených listinných dôkazov a preto z nich okresný súd vychádzal.
1.4.1 Okresný súd tak mal za preukázané, že žalobca odpracoval celkom 1.953,34 hodín určenej služobnej pohotovosti v rozhodnom období; žalobca odpracoval spolu 741,98 hodín nariadenej služobnej pohotovosti. Spolu tak žalobca v žalovanou období odpracoval spolu 2.695,32 hodín služobnej pohotovosti a žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti nebola do pracovného času započítaná. V tomto smere okresný súd uzavrel, že žalobca počas celého trvania služobnej pohotovosti sa musel zdržiavať na hasičskej stanici a musel byť fyzicky aj psychicky pripravený vykonať výjazd do jednej minúty od nahlásenia.
1.5 Reagujúc na argumentáciu žalovaného súd prvej inštancie konštatoval, že je daná právomoc všeobecného súdu konať a rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobcu; mal za preukázanú ako aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu tak aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného; vysporiadal sa s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen.
1.5.1 K právomoci súdu okresný súd uviedol, že bolo ustálené, že žalobca podal žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia práva Európskej únie; pri úvahe o právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie; z uvedeného dôvodu je právomoc konať a rozhodnúť vo veci daná.
1.5.2 Vo vzťahu k vznesenej námietke miestnej príslušnosti súd prvej inštancie konštatoval predmet konania, ktorým je nárok na náhradu škody; v prípade uplatneného nároku je popri všeobecnom súde žalovaného miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca náhradu škody. K zásahu do práv žalovaného došlo v súvislosti s výkonom služby v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, z uvedeného dôvodu považoval námietku miestnej nepríslušnosti za nedôvodnú. V prejednávanej veci nejde o pracovnoprávny spor.
1.5.3 Súd prvej inštancie považoval žalobcu za aktívne legitimovaného v spore; poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej má jednotlivec na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie. V prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom má členský štát povinnosť škodu vzniknutú jednotlivcovi porušením práva EÚ zo strany členského štátu nahradiť. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl.6 písm.b) Smernice sa tak mohol dovolávať zodpovednosti u orgánov členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia uvedeného ustanovenia Smernice. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-429/09 judikoval, že citovaný článok Smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
1.5.4 Ak žalovaný spochybnil svoju pasívnu vecnú legitimáciu okresný súd zdôraznil, že zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla nesprávnou transpozíciou smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, je zodpovednosťou absolútne objektívnou; smernica ako špecifický prameň práva EÚ vyžaduje od členských štátov cieľ ňou sledovaný prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku; smernica je záväzná pokiaľ ide o jej ciele, ktoré sa majú dosiahnuť a štátnym orgánom členských štátov je ponechaná voľba a prostriedky na dosiahnutie smernicou vytýčených cieľov. Smernica aplikovaná v posudzovanej veci priznáva jednotlivcovi práva v rozsahu minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Slovenská republika je v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán, do ktorého pôsobnosti patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v posudzovanom období. Ministerstvo vnútra je zároveň orgánom, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia, organizácie a riadenia HaZZ, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov HaZZ a je kompetenčne zodpovedné za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku. V nadväznosti na uvedené považoval okresný súd žalobcom označeného žalovaného za pasívne vecne legitimovaného v prejednávanej veci.
1.6 Súd prvej inštancie s poukazom na závery vyslovené odvolacím súdom (napr. sp.zn. 17Co/59/2022) nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného ohľadne správneho prebratia namietanej Smernice; čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť v zmysle Smernice súčasťou služobného času, nakoľko nejde o čas odpočinku. ZoHaZZ jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času) príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica však naopak neumožňuje, aby členské štátny ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici; žalovaný v rámci preberania Smernice nezohľadnil ani skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka. Okresný súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne; buď je určitý čas služobným časom alebo nie je; čas služobnej pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času; rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii na pracovisku (v mieste výkonu práce); v takom prípade je potrebné celý čas služobnej pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu. Poukázal tiež na podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie, ktorými sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Splnenie týchto podmienok mal okresný súd za preukázané.
1.6.1 Ak žalovaný tvrdil, že žalobca mohol zamestnávateľa upozorniť, aby mu neurčoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, okresný súd konštatoval, že už z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nemožno považovať za primerané požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané jednotlivcovi čl.6 písm.b) Smernice, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady takejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi; takáto požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity. Pracovník má voči zamestnávateľovi slabšie postavenie (v pracovnoprávnom vzťahu), je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Pracovník môže byť odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie takýchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka (C-429/09, C 445/06). Čl. 6 Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali zamestnávateľa o dodržanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením; nemožno za primerané požadovať od žalobcu, aby v prípade uplatneného nároku najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.
1.6.2 Z vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že v rozhodnom čase (november 2021 – október 2024) u žalobcu dochádzalo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa, k prekračovaniu maximálnych limitov dohodnutých kolektívnymi zmluvami. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných aktivít, fyzickej a psychickej relaxácii, regenerácii a odpočinku. V príčinnej súvislosti s porušovaním čl.2 a čl.6 písm.b Smernice dochádzalo dlhodobo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu; práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život.
1.6.3 Okresný súd tak dospel k záveru, že právny základ nároku žalobcu je daný, keď v dôsledku nerešpektovania čl.6 písm.b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahom do jeho osobnostných práv. Žalobcovi tak patrí nárok na primerané odškodnenie; samotné konštatovanie porušenia práva v posudzovanom prípade nie je možné považovať za dostatočné zadosťučinenie. Peňažná náhrada v primeranej výške sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.
1.7 V nadväznosti na záver o tom, že právny základ nároku je daný, okresný súd posudzoval dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Poukázal na viazanosť v tom smere, že je potrebné posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú žalobca v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel. Zdôraznil, že spôsob určenia, respektíve posudzovania výšky náhrady škody je na úvahe súdu; táto úvaha nemôže byť svojvoľná alebo arbitrárna; musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Okresný súd posudzoval primeranosť výšky uplatnenej náhrady k ujme, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku neúplnej transpozície Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslil podľa celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú reálne odslúžil a ktorá mu reálne nebola započítaná do služobného času. Za primeranú náhradu žalobca považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Tento spôsob výpočtu realizovaný žalobcom považoval okresný súd za primeraný charakteru, a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého žalobca vychádzal. Vec pritom analogicky posudzoval podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka; vzal do úvahy skutočnosť, že cieľom a účelom náhrady má byť satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode.
1.7.1 V nadväznosti na vyššie uvedené vychádzal súd prvej inštancie zo žalobcom predloženého prepočtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v rozhodnom období (november 2021 – október 2024). Vychádzal z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods.2 písm.a) citovaného zákona (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 zákona za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50%-15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 zákona za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-30%).
1.7.2 Za aplikácie uvedeného spôsobu určenia nemajetkovej ujmy žalobca túto vyčíslil na 5.113,20 Eur podľa počtu hodín, ktoré preukázateľne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času; okresný súd túto sumu považoval za primeranú s prihliadnutím na povahu zásahu do osobnosti žalobcu. Podľa názoru okresného súdu žalobcom uplatnená náhrada neprevyšuje náhrady priznávané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. úmrtím člena rodiny alebo obetiam trestných činov.
1.8 K namietanej otázke referenčných období okresný súd zdôraznil, že žalovaný svoje tvrdenia nekonkretizoval a v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy konkrétnych referenčných období týkajúcich sa žalobcu. Samotný ZoHaZZ neurčuje, kedy sa začína a kedy sa končí šesťmesačné referenčné obdobie, v rámci ktorého by mal žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi rozvrhovať služby tak, aby 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Oprávnenie žalovaného určovať referenčné obdobia podľa svojej ľubovôle, alebo spätne vykonávať prepočty pre účely toho ktorého súdneho konania zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Vzhľadom na absenciu skutkových tvrdení a dôkazov produkovaných žalovaným okresný súd považoval za referenčné obdobie od novembra do apríla a potom od mája do októbra, ako to požadoval žalobca. Ak sa stotožnil s výpočtami realizovanými žalobcom zdôraznil, že tieto výpočty žalovaný výslovne nepoprel, súdu sa tieto výpočty javili správne. Dospel tak k záveru o tom, že spôsobom rozvrhnutia služobného času žalobcu dochádzalo zo strany žalovaného k opakovanému prekračovaniu maximálne prípustného týždenného pracovného času v zmysle Smernice, čo bolo spôsobené tým, že ZoHaZZ umožňoval nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti hasiča v mieste výkonu štátnej služby do služobného času, a to napriek tomu, že podľa čl.2 ods.1 Smernice sa aj čas neaktívnej služobnej pohotovosti považuje za pracovný čas. Z uvedených dôvodov považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu a preto jej vyhovel.
1.9 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 C.s.p.. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (proti výroku I. a výroku II.); uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h) C.s.p., tvrdil tak, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal dostatočne so základnými otázkami nastolenými v prejednávanej veci a teda s otázkou, čo je možné považovať za pracovný čas, čo za čas odpočinku a vplyv referenčných období na prejednávanú vec. Namietal tiež, že okresný súd pochybil ak sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že fond pracovného času spoločne s pracovnou pohotovosťou predstavuje reálne odpracovaný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, konkrétne čl.2 a čl.6; žalobca úmyselne rozširuje svoj pracovný čas o čas odpočinku, ktorý smernica ako aj judikatúra jednoznačne od pracovného času oddeľuje. Poukázal pritom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-258/10. Tvrdil, že Smernica vo svojich ustanoveniach neobsahuje ustanovenie, ktoré by sa výslovne vzťahovalo na otázku pohotovostných služieb; čl. 2 bod 1 definuje „pracovný čas“ a čl.2 bod 2 definuje „čas odpočinku“; tieto ustanovenia zákonodarca vrátane čl.6 Smernice riadne transponoval do vnútroštátneho právneho poriadku. Okresný súd nesprávne vyvodil zámer zákonodarcu vylúčiť služobnú pohotovosť z definície služobného času z rozdielu v odmeňovaní medzi aktívnou a neaktívnou služobnou pohotovosťou podľa § 122 ZoHaZZ; uvedené ustanovenia však slúži výlučne na rozlíšenie odmeňovania a s definovaním služobnej pohotovosti ako pracovného času nemá nič spoločné. Poukázal pritom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19.
2.2 S poukazom na závery vyslovené Krajským súdom v Banskej Bystrici v obdobnej veci (sp.zn. 13Co/97/2024) žalovaný uviedol, že fond pracovného času nie je ukazovateľom odpracovaných hodín v zmysle Smernice. Je potrebné vyabstrahovať, ktoré „časy“ možno považovať za pracovný čas. Z čl.2 Smernice vyplýva, že rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku, v spojení s čl.16 písm.b) Smernice je zrejmé, že časom odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom; otázka čo je pracovný čas a čo je čas odpočinku nie je jasne daná ani v Smernici a ani v zákone č.315/2001 Z.z.. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ žalovaný vyvodil, že pre pojem „pracovný čas“ je možné vyabstrahovať tri podmienky, ktorými sú 1/ pracovník pracuje, 2/ pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a 3/ pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi.
2.3 Vo vzťahu k pojmu „pracovný čas“ odvolateľ poukázal na čl.6 písm. b) Smernice, ktorý je potrebné vykladať v súvislosti aj s čl. 2, 7, 16, 17 a 19 Smernice. Vyvodil, že z čl. 2 ods.2 Smernice vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, a teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle čl.6 písm. b) Smernice započítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Zákon č. 315/2001 Z.z. v § 97 ods.1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, ale tento čas nie je služobným časom. Odpoveď na bližšiu definíciu čl.6 písm. b) Smernice ohľadom „pracovného času“ je nevyhnutné hľadať v Smernici samotnej a nie v § 97 ods.1 zákona č.315/2001 Z.z.. Ak súd prijme záver, že Smernica 2003/88/ES bola transponovaná nesprávne, nemožno náhodne spájať dva právne predpisy. V prípade, že sa súd prikloní k argumentácii žalobcu a čl.6 ods.2 Smernice bude bližšie definovať aj v zmysle čl. 97 ods.1 zákona č.315/2001 Z.z., žalovaný poukázal na gramatický výklad citovaného ustanovenia, ktoré nezahŕňa predmetné časy odpočinku do služobného času ale ich iba posudzuje ako služobný čas. Práve v uvedenom odvolateľ videl dva významovo rozdielne pojmy, ktoré nemožno zamieňať. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna. Je tak nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencii dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré patrí príslušníkom HaZZ mzda. Z uvedeného dôvodu nesúhlasil s výpočtami pracovného času uvedenými v žalobe a napadnutom rozsudku okresného súdu, keďže do pracovného času boli započítané aj časy odpočinku.
2.4 Pokiaľ ide o referenčné obdobia, žalovaný mal za to, že je nutné aplikovať 6-mesačné referenčné obdobia. Žaloba sa otázkou referenčného obdobia nezaoberá, resp. ho úmyselne opomína a žalobca zo Smernice abstrahoval len časti, ktoré sa mu v prejednávanej veci hodia. Súd prvej inštancie si nesprávne osvojil 12 mesačné referenčné obdobie, ktoré v spore neuplatňovala žiadna zo strán. Poukázal pritom na význam referenčných období ako kľúčového nástroja pre plánovanie služieb hasičov a ich význam v praxi. Pojem referenčného obdobia pritom charakterizuje časový úsek, v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. V zmysle uvedeného referenčné obdobie a obdobia podľa čl. 86 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. upravujú rovnaký časový úsek; citované ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb a vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do obdobia šiestich mesiacov. Slovenská republika nepotrebovala opakovane transponovať otázku referenčného obdobia do vnútroštátnej úpravy, nakoľko táto otázka bola v zákone č. 315/2001 Z.z. stanovená ešte pred prijatím Smernice 2003/88/ES.
2.5 Odvolateľ zdôraznil, že v prípade žalobcom tvrdenej nesprávnej transpozície Smernice a škody, ktorá mu mala vzniknúť, je potrebné aplikovať ustálenú prax „začlenenia“ smernice do existujúceho vnútroštátneho práva s cieľom dosiahnuť účinok a ciele stanovené smernicou, napriek tomu, že nie je skutočne súčasťou právnych predpisov. Aj v prípade, ak sa jednotlivec dovoláva priameho účinku ustanovenia smernice, ktorú členský štát netransponoval do vnútroštátneho poriadku vôbec, neúplne alebo nesprávne, je potrebné mať na pamäti primárne ciele smernice, ktoré úniový zákonodarca jej prijatím sledoval. V rámci uvedenej argumentácie poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora C-26/62, C-43/75 a C-152/84. Túto časť argumentácie uzavrel námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne zamieňa situáciu, keď štát nesprávne transponuje úniové právo a keď úniové právo je síce transponované správne, ale v aplikačnej praxi štátnych orgánov dochádza k jeho porušovaniu v dôsledku nesprávneho výkladu a následnej aplikácie. Žalobou žalobca vymedzil svoj nárok ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnou transpozíciou smernice a nie jej nesprávnou aplikáciou, na základe čoho by sa domáhal svojich mzdových nárokov voči príslušnému krajskému riaditeľstvo zboru ako služobnému útvaru.
2.6 V zhode so závermi súdu prvej inštancie žalovaný poukázal na podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Mal však za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Z výsluchu žalobcu nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by tvrdenú škodu potvrdzovala; žalobca neprodukoval žiadnu skutočnosť o zásahu do osobnostných práv Žalobca v tomto smere uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený prácou; neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v takej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti, aby mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2010 sp.zn. 5Cdo/108/2009. Forma zadosťučinenia v peniazoch je právny inštitút výnimočného charakteru, ktorý sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov; určujúcim
faktorom je zistenie, že v tom ktorom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Náhrada nemajetkovej ujmy pritom nie je ekvivalentom strany na zárobku a nemôže byť určovaná matematickým vzorcom. Nepostačuje, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu ale musí konkrétnu reakciu vyvolať, čo v prejednávanej veci nie je preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach.
2.6.1 Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie (pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy) založil iba na všeobecných záveroch, výška nemajetkovej ujmy je však vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti každej prejednávanej veci; každé rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok. Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal posudzovaním kritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z judikatórnej praxe vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; najmä závažnosťou ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili v súkromnom živote žalobcu, prípadne dopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery. V tomto smere odvolateľ uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v mieste vyvolávajúcej zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi priznaná.
2.6.2 Vo vzťahu k spôsobu vyčíslenej výšky nemajetkovej ujmy žalobcom žalovaný tvrdil, že žalobca v podstate žiada odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdy) a nie nemajetkovú ujmu; v skutočnosti ide o skrytý (simulovaný) mzdový nárok; v takom prípade žalovaný nie je v prejednávanej veci pasívne vecne legitimovaný; mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým žalovaný nie je. Navyše ak žalobca vychádzal zo všetkých odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, nemajetkovú ujmu nemožno vypočítať len na základe univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom.
2.7 V rámci svojej argumentácie odvolateľ poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí iných odvolacích súdov rozhodujúcich v skutkovo a právne obdobných veciach (napr. Krajský súd v Košiciach vo veci sp.zn. 6Co/66/2023, sp.zn. 5Co/82/2023) prípadne prvostupňových súdov. Zdôraznil, že odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť; v takomto prípade by mal zmenu svojho právneho názoru riadne odôvodniť.
2.8 Uplatnenú (a priznanú) výšku nemajetkovej ujmy považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to aj porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu jednoznačne a podstatne vyššia. V súvislosti s výškou náhradou škody, resp. nemajetkovej ujmy žalovaný citoval viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (Público- Comunicacáo Social, S.A. vs. Portugalsko). Tvrdil, že výška nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu a nemôže byť totožná s výpočtom, ktorý predstavuje mzdový nárok. S poukazom na § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca v spore nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
2.9 Odvolateľ napokon poukázal na vývoj rozhodovacej praxe odvolacích súdov osobitne zdôrazniac závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2025 sp.zn. 14Co/15/2025, na ktoré senát 14Co nadviazal aj v ďalších rozhodnutiach vo vzťahu k referenčnému obdobiu, časom odpočinku. Žalobca právny základ preukazoval ním vytvorenou tabuľkou v žalobe, ktorú podporil výpisom z dochádzkového systému SAP – plachtami služieb. Takto vytvorená tabuľka je ale v rozpore so zákonom č.315/2001 Z.z., Smernicou a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
2.10 Výrok II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (výrok o nároku na náhradu trov konania) žalovaný napadol ako výrok závislý; mal za to, že žalovaný nárok bol nesprávne uplatnený a zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Mal tak za to, že ak by odvolací súd
podanému odvolaniu vyhovel, musí byť výrok o trovách konania v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k tvrdeniu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku konštatoval, že rozsudok obsahuje viac než dostatok skutkových a právnych záverov, pričom toto odôvodnenie umožňuje ktorejkoľvek osobe porozumieť dôvodom rozhodnutia a využívať opravné prostriedky. Súd prvej inštancie sa vysporiadaval aj s odvolateľom namietanou otázkou referenčných období a posúdením pracovného času. Ak žalobca poukazoval na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora, rozhodnutie vo veci C-742/19 zjavne rieši úplne inú otázku (výkon služby vojakov).
3.1 K otázke referenčných období žalobca poukázal na svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie; uviedol, že právna úprava referenčných období nebola transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku a aj preto sa na ne žalovaný nemôže odvolávať. K rovnakému právnemu názoru dospeli v žalobcom označených rozhodnutiach prakticky všetky odvolacie súdy. Zdôraznil, že ZoHaZZ nielenže neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času na účely čl. 6 písm. b) Smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas ktorého sa rozvrhuje týždenný služobný čas. Mal za to, že šesťmesačné obdobie upravené v § 86 ods.1 ZoHaZZ nemožno stotožňovať s referenčným obdobím, v ktorom sa má sledovať maximálny priemerný pracovný čas v zmysle čl. 6 Smernice. Žalovaný sa dovoláva aplikácie tých ustanovení Smernice, ktoré do vnútroštátneho právneho poriadku nepreniesol; ZoHaZZ žiadnu úpravu referenčného obdobia a ani úpravu maximálneho priemerného pracovného času neprevzal a táto v žalovanom období absentovala. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí odvolacieho súdu (Krajský súd v Banskej Bystrici), senátu 17Co, ktorý vyslovil, že keďže zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neurčuje, kedy začína a kedy končí šesťmesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom HaZZ podľa § 86 zákona č.315/2001 Z.z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný, akceptuje odvolací súd pre účely tohto súdneho konania určenie referenčných období zhodne s obdobím, za ktoré požaduje žalobca náhradu nemajetkovej ujmy, i keď takýto postup nemožno považovať za správny, pretože ak je určenie referenčných období na ľubovôli žalovaného, môže si žalovaný zvoliť referenčné obdobia tak, aby výsledok zodpovedal jeho argumentácii o neprekročení limitu týždenného pracovného času, napr. takým zoskupením mesiacov, aby výsledok nepotvrdzoval žalobcom tvrdené porušenie jeho práv na 48 hodinový pracovný čas. Žalobca ďalej argumentoval, že aj počas prípadného referenčného obdobia a bez ohľadu na jeho dĺžku sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Táto povinnosť platí aj počas referenčného obdobia, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespráva so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa čl. 6 písm. b) Smernice.
3.2 Pre žalobcu je zrejmé, a vyplýva to z ním predložených dôkazov, vyhotovených služobným úradom, že maximálny priemerný týždenný pracovný čas bol sústavne prekračovaný a za celé žalované obdobie dosiahol v priemere 54,08 hodín týždenne. Žalované obdobie je pritom dostatočne dlhé na to, aby bolo možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi nebola požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) Smernice dodržiavaná a jeho porušovaním dochádzalo k strate odpočinku a ďalším zásahom do osobnostnej sféry žalobcu.
3.3 Žalobca tvrdil, že v spore realizoval skutkové tvrdenia ohľadne odpracovaného priemerného týždenného pracovného času; žalovaný nikdy v spore nepredložil žiadne prepočty pracovného času žalobcu a nikdy tak účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o pracovnom čase, počte odpracovaných ale do pracovného času nezapočítaných hodín služobnej pohotovosti a ani o žalobcovom priemernom týždennom pracovnom čase v žalovanom období. Tieto tvrdenie žalobcu sa tak stali nespornými. V iných obdobných konaniach žalobca takéto výpočty predložil; ak v danom prípade takýto prepočet nerealizoval, je tomu práve preto, že v žalobcovom prípade priemerný týždenný pracovný čas vždy presahoval 48 hodín týždenne podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Považoval za nepochybné, že počas celého žalovaného obdobia dochádzalo k prekračovaniu úniovými predpismi obmedzených, ale aj vnútroštátnymi predpismi stanovených limitov služobného času.
3.4 Ak žalovaný tvrdil, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná a žalobca neuniesol dôkazné bremeno žalobca poukázal na vykonané dokazovanie a výsluch jeho osoby; dôkaz vo forme
výsluchu strany sporu je zákonom predpokladaným a dôkaznou hodnotou úplne rovnocenným dôkazom v porovnaní s inými dôkazmi. V spore vykonaný dôkaz a skutkové zistenia, ktoré z neho vyplynuli, nemožno pri hodnotení skutkového stavu ignorovať ako sa domáha žalovaný. Súd prvej inštancie mal okrem samotnej strany času (ktorá sama o sebe znamená preukázaný zásah do osobnostných práv a zakladá nárok na náhradu škody z porušenia práva garantovaného Smernicou, zistené a preukázané aj ďalšie následky žalovaného protiprávneho stavu, vo forme zásahov do súkromného života žalobcu.
3.4.1 Podmienky priznania uplatneného nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora Európskej únie; ustanovenia o ochrane osobnosti sú v prejednávanej veci aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy; predpoklady zodpovednosti žalovaného súdu aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora. Poukázal pritom na závery vyplývajúce z rozhodnutia súdneho dvora zo 14. októbra 2010 vo veci C-243/09.
3.4.2 Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený spôsob výpočtu náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy, je primeraný všetkým okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Práve odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej a do služobného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti, zohľadňuje skutočnosť, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za pracovný čas bol porušovaný čl.2 bod 1 Smernice a následne v dôsledku tohto nezapočítania bol prekračovaním maximálneho priemerného týždenného pracovného času porušovaný aj čl.6 písm. b) Smernice, vnútroštátna úprava týždenného služobného času hasičov v zmysle ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv. Vyčíslenie nemajetkovej ujmy je pritom len orientačné, východiskové kritérium, ktoré umožňuje súdu posúdiť, či uplatnená nemajetková ujma je primeraná. Pri stanovení výšky uplatneného nároku pritom žalobca postupoval v súlade s doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou súdov o identicky uplatnených nárokoch.
3.4.3 Žalobca sa vyjadril k námietke žalovaného vo vzťahu k neprimeranosti priznanej nemajetkovej ujmy v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Uviedol, že táto námietka bola súdmi vždy odmietnutá ako nedôvodná. Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukazuje žalovaný, vyplýva, že vždy išlo o neporovnateľné skutkové a právne okolnosti s prejednávanou vecou. Pri posudzovaní uplatneného (a súdom prvej inštancie priznaného nároku) je potrebné zvýrazniť dlhoročné vedomé udržiavanie a zneužívanie protiprávneho stavu žalovaným na úkor vlastných občanov. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má spĺňať nielen satisfakčnú ale aj preventívnu a sankčnú funkciu; má odradiť porušovateľa od protiprávneho konania a má tak zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva. Sankcia tak musí byť aspoň troch dôrazná a dostačujúca; priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spĺňa preventívnu aj sankčnú funkciu. Žalovaný pritom napriek stovkám obdobných žalôb zo strany kolegov žalobcu nespravil žiadne kroky k reálnej náprave protiprávneho stavu; poslednou legislatívnou zmenou § 97 ods.3 ZoHaZZ s účinnosťou od 1. novembra 2024 sa snažil len zlepšiť do budúcna postavenie v budúcich súdnych sporoch tak, aby formálne (na papieri) znížil dĺžku priemerného týždenného pracovného času.
3.5 Žalobca zdôraznil skutočnosť, ktorá podľa jeho názoru sama o sebe vyvracia dôvodnosť takmer všetkých námietok žalovaného, ktoré prezentoval v spore. V skrátenom legislatívnom konaní bola zákonom č.179/2025 schválená novela zákona č.315/2021 Z.z. účinná od 1. júna 2025. V dôvodovej správe je uvedený dôvod legislatívnej zmeny nasledovne: Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspech SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur. Žalovaný si bol a je vedomý skutočnosti, že Smernica nebola správne transponovaná do ZoHaZZ a Smernica je, pokiaľ ide o dodržanie ustanovení o pracovnom čase a jeho limitoch, na úkor zásahových hasičov, dlhodobo porušovaná.
3.6 Za zákonný a správny považoval žalobca aj odvolaním napadnutý výrok o nároku na náhradu trov konania.
4. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených, žiadnu novú relevantnú argumentáciu žalovaný v replike neuviedol. Zvýraznil argumentáciu
týkajúcu sa toho, že bolo nevyhnutné, by súd skúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného času, uvedené okresný súd neskúmal.
5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.
6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods.1, ods.2 C.s.p., v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
6.1 Podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v rozsahu podstatnom pre rozhodnutie o odvolaní stotožňuje a na závery okresného súdu v celom rozsahu poukazuje; len reagujúc na odvolaciu argumentáciu naviac dopĺňa ďalšie skutočnosti podporujúce správnosť rozsudku súdu prvej inštancie:
8. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h) C.s.p..
8.1 Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 písm.b) C.s.p. je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
8.2 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm.d/ C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho rozhodnutia.
8.3 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.). Z podaného odvolania možno vyvodiť, že odvolateľ namietal skutkové zistenie týkajúceho sa odpovede na argumentáciu, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov a nebol preukázaný žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnostných práv.
8.4 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). Z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia bolo odvolacou argumentáciu žalovaného (okrem iného) tvrdenie, že Smernica 2003/88/ES bola do zákona č.315/2001 Z.z. transponovaná správne; žiadne ustanovenie zákona č.315/2001 Z.z. nie je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES.
9. V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu štátnej služby vo Zvolene; podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 5.113,20 Eur, a to titulom náhrady škody (nemajetkovej ujmy); nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušovania jeho práv garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl. 2 ods1 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ER do právneho poriadku Slovenskej republiky, a v tej súvislosti s pravidelným prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času prevyšujúceho 48 hodín; žalobca predložil výplatné pásky, plán služieb, ktoré spracoval do tabuľky, z ktorej vyplýva počet hodín, ktoré odpracoval v jednotlivých mesiacoch. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že v rozhodnom období u žalobcu dochádzalo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa a tak k nerešpektovaniu Smernice pri rozvrhovaní pracovného času. Vo vzťahu k výpočtom realizovaným žalobcom okresný súd zdôraznil, že tieto žalovaný výslovne nepoprel a súdu prvej inštancie sa javili správne. Na tento záver odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa s ním, a teda, že žalovaný žalobcom vyčíslený počet odpracovaných hodín celkovo a nad rámec 48 hodín týždenne spochybnil len teoreticky a vo všeobecnej rovine. Z uvedeného dôvodu aj odvolací súd výpočty realizované žalobcom považoval za nesporné.
10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Smernice 2003/88/ES, zákona č.315/2001 Z.z. a ustanovení § 11-13 Občianskeho zákonníka; pozornosť venoval (aj) otázke výkladu pojmov „pracovný čas“ ako aj „čas odpočinku“; tieto vyplývajú zo Smernice 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú okresný súd poukázal.
11. Pokiaľ ide o transpozíciu smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu 5 Prílohy č.4 zákona č.315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Súd prvej inštancie po právom posúdení veci však konštatoval, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v zákone č.315/2001 Z.z. dosiahnutý; s uvedeným záverom okresného súdu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
11.1 Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ustanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov, neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl.2 ods.1 citovanej Smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods.2). Podľa ustanovenia § 85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§ 85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods.1, ods.2 zákona č.315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia § 92 ods.1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa ustanovenia § 86 ods.2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že smernica č. 2003/88/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, odvolací súd považoval za relevantné upriamiť pozornosť na znenie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe; posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods.2).
11.2 Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona č.315/2001 Z.z. je zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej služobnej
pohotovosti, ktorá nadväzuje na jeho služobný čas; v oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však do služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru nezapočítava, uvedené napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný Smernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítavať neaktívnu čas služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so Smernicou 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru čas určenej služobnej pohotovosti, hoci Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“.
11.3 Aj keď okresný súd explicitne neporovnával znenie posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe, právne posúdenie správnosti transpozície Smernice 2003/88/ES z jeho odôvodnenia vyplýva. K uvedenému odvolací súd dodáva, že posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času; z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov; výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods.2). V kontexte uvedeného má odvolací súd za to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom pracovníka. V dôsledku tejto skutočnosti neobstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej nebolo preukázané prebratie smernice 2003/88/ER, resp. že žiadne ustanovenie zákona č.315/2001 Z.z. nie je v rozpore so Smernicou.
12. Odvolateľ namietal, že žalobca a ani súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou tzv. referenčných období; mal aplikovať šesťmesačné referenčné obdobia. V rámci tohto obdobia sa počíta priemer pracovného času. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca sa v spore domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.113,20 Eur; už v žalobe tvrdil a preukazoval, že u neho súhrn naskladaného priemerného týždenného pracovného času pravidelne presahuje 48 hodín týždenne; tvrdil, že vo všeobecnosti musí v tom-ktorom mesiaci odslúžiť 240 až 264 hodín mesačne. Veľmi konkrétne uviedol, že v žalovanom období odpracoval v rámci určenej služobnej pohotovosti 1.953,34 hodín a 741,98 hodín nariadenej služobnej pohotovosti; uviedol počet odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za každý kalendárny rok v rámci žalovaného obdobia. Pri stanovení rozsahu odpracovaných hodín; vychádzal z výplatných pások a plánu služieb, ktorý premietol do prehľadnej tabuľky; už v žalobe uviedol, že jeho priemerný týždenný pracovný čas v roku 2021 dosiahol 46,67 hodín; v roku 2022 dosiahol 56 hodín, v roku 2022 priemerný mesačný pracovný čas dosiahol 55,07 hodín a v roku 2023 priemerný mesačný pracovný čas dosiahol 56 hodín. Ak sa súd prvej inštancie s takýmto výpočtom stotožnil, je zrejmé, že mal za preukázané, že žalobca pravidelne odpracoval viac ako 48 hodín týždenne.
12.1 Uvedené skutkové tvrdenia, ktoré žalobca preukazoval aj listinnými dôkazmi, poprel žalovaný len všeobecnou právnou argumentáciou, pokiaľ ide o referenčné obdobia, za ktoré považoval obdobie práve šiestich mesiacov. Podstatné je, že žalovaný v písomnom vyjadrení neuviedol, aký bol rozsahu výkonu služby žalobcu v jednotlivých obdobiach, či už kalendárnych (ročných, mesačných, týždenných) alebo referenčných (6-mesačných, 4-mesačných). Pre odvolací súd je pritom logické, že pokiaľ žalobca napr. v roku 2023 dosiahol priemerný mesačný pracovný čas 56 hodín a prípadne v niektorom mesiaci odpracoval menej ako 56 hodín (prípadne aj menej ako „povolených 48 hodín“), o to viac pri váženom priemere odpracoval v iných kalendárnych mesiacoch.
12.2 Ani v duplike žalovaný argumentáciu v nastolenej otázke dostatočne nekonkretizoval. Vyjadroval sa k otázke nemajetkovej ujmy, spôsobu jej výpočtu (tvrdenie o tzv. mzdovom nároku), podstatu nemajetkovej ujmy a spôsobu zisťovania je výšky. K priemernému pracovnému času najmä argumentoval povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie čl.6 písm.b) Smernice vo vzťahu k jeho plánu služieb; tvrdil priamu aplikovateľnosť ustanovení o referenčnom období a vo všeobecnosti sa vyjadril aj k otázke dní voľna, ktoré nie sú pracovným časom. Poukázal na výšku priznaných náhrad nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi v obdobných veciach. Záverom dupliky uviedol, že
z uvedeného zjavne vyplýva, že v 6-mesačných obdobiach došlo ani (?) k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v dvoch obdobiach, ale zásah nebol natoľko intenzívny, že by malo uvedenému zodpovedať priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Táto argumentácia však bola mimoriadne nekonkrétna, nebolo zrejmé, z čoho žalobca vychádzal, ako počítal referenčné obdobie a akým výpočtom k svojmu tvrdeniu dospel. Skôr sa (aj v dôsledku nezrozumiteľnosti tohto tvrdenia), že ide iba o „relikt“ iného podania v obdobnej veci.
12.3 Ak si potom v tejto podstatnej otázke súd prvej inštancie osvojil skutkové tvrdenie žalobcu podopreté dôkazom, nemožno jeho skutkovým záverom nič vytknúť.
13. Žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy). Všeobecné podmienky nevyhnutné na úspešné uplatnenie práva definoval okresný súd správne; v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát; (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť; o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.
13.1 Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi boli splnené aj podľa názoru odvolacieho súdu. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice má priamy účinok; priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Uvedené ustanovenie Smernice (čl.6 písm. b/) nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne; právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje, aby priemerný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Ani poukaz na potrebu aplikácie referenčného obdobia 6 mesiacov na týchto záveroch nič nemení, nakoľko podľa skutkových zistení súdom prvej inštancie žalobca v spornom období prekračoval dĺžku priemerného pracovného času viac ako 48 hodín týždenne, odvolací súd dodáva, že ak vo všetkých mesiacoch, v ktorých 48 hodín nedosiahol, tak bolo z dôvodov na jeho strane a nie z dôvodu, že by potreba neprekračovania 48 hodinového pracovného času za týždeň bola rešpektovaná. Ak podmienky pre uplatnenie žalovaného nároku vyžadujú dostatočnú závažnosť, táto bola preukázaná; zo strany žalovaného došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej právnej normy Únie, ktorá neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
13.2 Reagujúc na odvolaciu argumentáciu odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle odôvodnenia Smernice 2003/88/ES účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, ani spolupracovníkom a ani iným osobám; zároveň aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Ak uvedený cieľ stanovený Smernicou dosiahnutý nebol (zabezpečenie dostatočného času odpočinku), došlo súčasne k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život vyplývajúce z článku 19 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES, prichádzal týmto spôsobom o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, záľubám a iným aktivitám, psychickou či fyzickou regeneráciou, ktoré s jeho pracovným zaradením nesúvisia a na úkor svojich blízkych a potenciálnych aktivít musel tráviť čas v práci.
14. Odvolací súd má v zhode so závermi súdu prvej inštancie za to, že uplatnený nárok bol žalobcom riadne odôvodnený čo do právneho základu a aj jeho výšky; súd prvej inštancie odôvodnil, z akého dôvodu považoval priznaný nárok za dôvodný, svoje závery vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy porovnal s inými rozhodnutiami v právne a skutkovo obdobných veciach; na iné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach v odôvodnení svojho rozsudku poukázal. Súd prvej inštancie pritom uviedol, že žalobca za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (mimo určenej služobnej pohotovosti). Je zrejmé, že okresný súd uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy aproboval, považoval ho za primeraný charakteru a spôsobu zásahu do práv žalobcu a následkom vzniknutým v jeho živote (ktoré zistil výsluchom žalobcu).
15. Odvolateľ namietal, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že odškodňovanie obetí trestných činov nemožno porovnávať s náhradou škody vzniknutej v dôsledku nesprávnej transpozície predpisov Európskej únie. Ide o úplne iný právny základ a o úplne iné skutkové okolnosti. V prípade nesprávnej transpozície predpisov Európskej únie ide o priamu zodpovednosť členského štátu, ktorý si povinnosť správneho prebratia predpisov na ochranu zdravia pracovníkov a teda zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov nesplnil, resp. ho splnil nedostatočne. V konečnom dôsledku priznanie výšky nemajetkovej ujmy záviselo od voľnej úvahy súdu; z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre odvolací súd vyplývajú kritériá, ktoré okresný súd zvážil pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy a to dĺžku obdobia, počas ktorého dochádzalo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a komparáciou s rozhodovacou praxou všeobecných súdov s skutkovo a právne obdobných (resp. takmer totožných) veciach.
15.1 Vo vzťahu k porovnaniu žalobcom uplatnenej (a súdom priznanej nemajetkovej ujmy) s odškodňovaním obetí trestných činov odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2024 sp.zn, 7Cdo/103/2023, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom R 69/2024, podľa ktorých pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č,215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi resp. zákon č274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov.
15.2 Uvedený záver dovolací súd oprel aj o konštatovanie, „výnimočné postavenie v rámci právneho poriadku predstavuje úprava nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúceho z § 17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z., čo však presvedčivo odôvodňuje odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré sú základom tohto nároku, a to vertikálny vzťah medzi orgánom verejnej moci (štátom), ktorého nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom bola dotknutej osobe (fyzickej alebo právnickej osobe) spôsobená škoda. Čoho dôsledkom je aj existencia povinnosti predbežného prerokovania nároku dotknutej osoby s porušujúcim orgánom verejnej správy. Zároveň ide o jediná nárok, ktorého maximálna výška je určená priamo v zákone (§ 17 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z.). V neposlednom rade je možné za dôvod považovať aj skutočnosť, že právo na náhradu takto pôsobenej škody vyplýva priamo z č.46 ods.3 ústavy. Naproti tomu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave. Uvedené dovolací súd uzavrel konštatovaním, že z relevantného hmotnoprávneho ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej ujmy podľa zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej praxe dovolacieho súdu.
15.3 Odvolací súd je toho názoru, že závery vyplývajúce z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci; odvolací súd iba pripomína, že nárok uplatnený v spore sa opiera o ustanovenia o ochrane osobnosti (§ 11 - § 13 Občianskeho zákonníka) a žalobca svoj nárok neuplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa zákona č.514/2003 Z.z.; z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je z pôsobnosti zákona č.514/2003 Z.z. vylúčený.
16. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu „maskuje“ svoje mzdové nároky odvolací súd túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Je potrebné zdôrazniť, že žalobnou argumentáciou bolo tvrdenie, že nebola dodržiavaná maximálna hranica týždenného pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru; týždenný pracovný čas žalobcu presahoval tento maximálny pracovný čas v rozpore so Smernicou. Okresný súd správne uviedol, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; náhrada škody má byť (musí byť) adekvátna spôsobenej škode. Súd prvej inštancie v tomto smere správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko vnútroštátny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Je bezvýznamné, akým spôsobom dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť skontrolovania výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
z hľadiska jej primeranosti. Žalobca v prejednávanej veci (obdobne ako iní žalobcovia v právne totožných a skutkovo obdobných veciach) mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj bez akýchkoľvek výpočtov. Ak zvolil spôsob určenia výšky požadovanej náhrady spôsobom, ako sa určuje jeho mzda podľa zákona č.315/2001 Z.z. neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy ale to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil.
17. Odvolací súd iba pripomína, že účelom ZoHaZZ nie je iba ochrana všeobecného záujmu ale aj potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky a aj psychicky. Právne uvedenému zodpovedá právna úprava definujúca najvyššie prípustný priemerný výkon služby. Ak dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal dovolenku. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti (ako to naznačuje žalovaný) od odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemá za následok, že žalobca nebol v zostávajúcom časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne.
18. Ak odvolateľ poukázal na iné názory niektorých odvolacích súdov, prípadne niektorých ich senátov senát rozhodujúci o podanom odvolaní zdôrazňuje, že tieto nepredstavujú ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít. Napokon v niektorých nastolených otázkach nie je zrejmé, aký by mali dopad na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ okresný súd v otázke právneho základu nároku vo vzťahu k pravidelnému prekračovaniu priemerného týždenného pracovného času vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu podloženého listinnými dôkazmi a ktoré boli žalovaným spochybnené len všeobecnou a nie konkrétnou argumentáciou. Iba nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie nepredstavuje ich nesprávnosť.
19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolaciu argumentáciu žalovaného za spôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. postupom podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
19.1 Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady úspechu v sporovom konaní a nárok na náhradu trov konania priznal plne úspešnému žalobcovi proti žalovanému, ktorý v spore úspešný nebol.
20. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods.1 v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p. a žalobcovi, v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.