Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27CoPr/3/2025

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: U.. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Martina Kožárová Jenčová, advokátka so sídlom Slovenská 69,080 01 Prešov, proti žalovanej: I. nemocnica s poliklinikou J. A. E. P., so sídlom B. XX, XXX XX P., C.: XX XXX XXX, právne zastúpená: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, v spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č .k. -128 zo dňa 28.5.2025, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov , (ďalej len súd prvej inštancie ) v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy rozhodol takto I. Súd žalobu žalobcu zamieta. II. Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 22.07.2024 žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej podľa dané žalobcovi listom zo dňa 21.05.2024, doručeným mu dňa 23.05.2024, je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného ,založený Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005, trvá, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške určenej ako násobok jeho priemernej mzdy a počtu mesiacov, ktoré uplynú od 26.06.2024 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žiadal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný nahradiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy priemernej mzdy žalobcu, vždy od splatnosti mzdy, za ten-ktorý mesiac a nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%. 3. Žalobu zdôvodnil tým, že Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005 bol založený pracovný pomer medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom. Podľa tejto pracovnej zmluvy v znení dodatkov pracovný pomer bol dohodnutý s nástupom do práce od 01.04.2005 na dobu neurčitú. Dňa 23.05.2024 doručila žalovaná žalobcovi listinu zo dňa 21.05.2024 číslo 488/2024/PMO označenú ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorou okamžite skončil pracovný pomer uzatvorený Pracovnou zmluvou zo dňa 23.02.2005 z dôvodu, že na základe písomného oznámenia U.. R. N., námestníčky pre liečebno-preventívnu starostlivosť pre nechirurgické odbory nemocnice zo dňa 07.05.2024 bolo zistené, že dňa 03.05.2024 v čase okolo 11:30 hod. žalobca počas výkonu pracovnej zmeny v pracovnom zaradení lekár na CT pracovisku rádiologického oddelenia nemocnice odmietol vykonať pridelenú prácu U. L. M., ktorého U. K. P. R., primárka rádiologického oddelenia, P. na rannom sedení v daný deň poverila rozdeľovaním práce na danom oddelení v čase jej následnej

neprítomnosti v práci a súčasne v neprítomnosti jej zástupkyne U.. C. V.. Zároveň ho mal pred svedkami fyzicky napadnúť tak, že ho sotil do kovového regálu a následne udrieť päsťou do tváre. Svedkami incidentu boli zamestnanci U.. Z. V., R. L., U.. U. B., U.. Y. B., U.. L. M., U.. Y. P., U.. X. X., L. Z. sanitár. Takéto konanie spočívajúce vo fyzickom napadnutí kolegu U.. L. M. považoval zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 24.06.2024 oznámil žalobca zamestnávateľovi, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiada, aby mu naďalej prideľoval prácu. Listom zo dňa 04.07.2024 oznámil zamestnávateľ žalobcovi, že platne s ním skončil pracovný pomer. V danom prípade zamestnávateľ konanie zamestnanca spočívajúce vo fyzickom napadnutí U.. L. M. považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca súdu uviedol v písomnom vyhotovení žaloby, že v daný deň riadne vykonával svoju prácu, pričom U.. M. od neho vyžadoval vyšetrenie pacienta. Žalobca mu vysvetlil, že popisuje pacienta s ťažkým potencionálne život ohrozujúcim stavom, ťažký dlhotrvajúci zápal pľúc s komplikovanými vedľajšími nálezmi. Išlo o odborne aj časovo náročný popis vyžadujúci si plné sústredenie. U.. M. na uvedené vysvetlenie nereflektoval a trval na tom, aby pacienta vyšetril žalobca. Uviedol, že v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že U.. M. nemal oprávnenie riadiť prácu zamestnancov. Žalobca tak len reagoval na nevhodné správanie sa kolegu. Žalobca bol zamestnancom žalovaného 19 rokov, počas ktorých riadne a vysoko odborne vykonával svoju prácu, zúčastňoval sa odborných seminárov. Išlo o jednorázový exces vyprovokovaný v danom momente nevhodným správaním kolegu. Z doručeného okamžitého skončenia pracovného pomeru zároveň nie je zrejmé, či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. 4. Žalovaná strana sa k žalobe žalobcu vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 30.07.2024, v ktorom žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná nesúhlasí so žalobou , pričom uviedla, že ju považuje za nedôvodnú. Primárka oddelenia U.. K. P. R. v daný deň 03.05.2024 bola po nočnej službe a jej zástupkyňa U. C. V. bola v tento deň na OČR so svojím dieťaťom. Primárka na rannom sedení, kde bol prítomný aj žalobca, poverila vedením oddelenia a najmä rozdeľovaním práce U.. L. M.. Ide o bežnú dlhoročnú prax žalovaného. U.. M. nebol vedením oddelenia poverený prvýkrát, ale v posledných rokoch ešte pred zmenou na poste zástupcu primára a častej dlhotrvajúcej práceneschopnosti predchádzajúceho zástupcu, bol to práve U.. L. M., ktorý bol opakovane a často poverený vedením predmetného oddelenia v čase neprítomnosti primárky. Išlo o zodpovedného a skúseného lekára. Žalobca bagatelizuje útok na svojho nadriadeného. Došlo tu nielen k vulgárnemu verbálnemu útoku, ale aj k hrubému fyzickému násiliu a priamemu soteniu U.. M. do kovového regála. Mimoriadne závažnou skutočnosťou je, že tento incident sa odohral priamo na oddelení pred inými zamestnancami žalovanej. V pokračovaní mu zabránili ostatní kolegovia. Takéto správanie je neakceptovateľné. Vo vzťahu k hmotnoprávnej podmienke podľa žalovaná dňa 21.05.2024 osobne doručila zástupcom príslušných odborových organizácií, ktoré pôsobia pri žalovanej, svoju žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dňa 22.05.2024 doručilo Lekárske odborové združenie svoju odpoveď a dňa 22.05.2024 doručila Základná organizácia Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb nemocnice, že výbor prerokoval a berie na vedomie okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. 5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov, osobným spisom žalobcu, listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu a zistil tento skutkový stav: 6. Dňa 23.02.2005 bola medzi zamestnávateľom - žalovanou a žalobcom ako zamestnancom , podpísaná Pracovná zmluva, na základe ktorej podľa článku 1. bod 1. zamestnanec bude vykonávať prácu lekár samostatné odborné diagnostické vyšetrenia s dohodnutým druhom práce, na výkon ktorej sa zamestnanec prijíma, je špecifikovaný popisom pracovných činností. Zamestnanec nastúpi do práce dňom 01.04.2005, skúšobná doba sa dojednáva na dobu 3 mesiacov a pracovný pomer sa uzatvoril na dobu neurčitú. 7. Dňa 21.05.2024 zamestnávateľ vydal okamžité skončenie pracovného pomeru, z obsahu ktorého vyplýva, že bolo zistené, že dňa 03.05.2024 v čase okolo 11:30 hod. žalobca počas výkonu pracovnej zmeny v pracovnom zaradení lekár na CT pracovisku rádiologického oddelenia odmietol vykonať prácu pridelenú U.. L. M., ktorého U. K. P. R., primárka rádiologického oddelenia na rannom sedení v daný deň poverila rozdeľovaním práce na oddelení v čase jej následnej neprítomnosti v práci a súčasnej neprítomnosti v práci jej zástupkyne U.. C. V.. K. žalobca pred svedkami fyzicky napadol U.. M. tak, že ho sotil do kovového regálu a následne udrel päsťou do tváre. Svedkami tejto udalosti boli zamestnanci daného pracoviska sestra U.. Z. V., sestra R. L., U.. U. B. lekár, U.. Y. B. lekár, U.. L. M. lekár, U.. Y. P. lekár, U.. X. X. lekár, L. Z. sanitár. Zamestnávateľ listom číslo 456/2024/PMO zo dňa 07.05.2024 žalobcu vyzval, aby sa písomne k týmto skutočnostiam vyjadril. Zamestnávateľ na základe uvedeného konštatoval, že žalobca podľa nesplnil povinnosť dodržiavať

pracovnú disciplínu, podľa , nesplnil pracovať zodpovedne a riadne plniť pokyny nadriadených, podľa , nedodržal povinnosť dodržiavať právne predpisy a povinnosť zdravotníckeho pracovníka vyplývajúcu z Zákona číslo , t.j. vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka. Konanie spočívajúce vo fyzickom napadnutí U. M.a zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa bodu 19.1.2. platného pracovného poriadku. Z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa zamestnávateľ okamžite končí pracovný pomer so žalobcom. 8. Ďalej súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a oboznámil s vyjadreniami obidvoch sporových strán, oboznámil so správou SMS zaslanou žalobcom U.. M. , ďalej sa so správou žalovanej - evidenciu pracovných úrazov , so stanoviskom pracovníkov J. A. E. v P. zo dňa XX.XX.XXXX, s výškou priemernej mzdy predloženého žalovanou u žalobcu , s osobným spisom žalobcu ,vypočul ako svedkov U.. L. M., U.. K. P. R., U.. Y. B., U.. Y. P., U.. X. X., U.. Z. V., L. Z., U.. U. B., Bc. W. G., U.. R. N. a U.. R. V.. 9. Súd prvej inštancie právne uviedol dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na ustanovenie a ďalej na ustanovenia , 79 ods. 1, zo , písmena a/ , a zákona číslo 578//2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov . 10. Ďalej uviedol, že predmetom sporu je okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré doručila žalovaná žalobcovi ako svojmu zamestnancovi. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívalo v závažnom porušení pracovnej disciplíny, a to vo fyzickom napadnutí zo strany žalobcu iného zamestnanca žalovanej, a to U. M.. 11. Poukázal na ust. , v zmysle ktorého môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením, zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.08.2010 spisová značka ). 12. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru a súd sa preto zaoberal tým, či došlo ku skutku, t.j. ku konaniu žalobcu vymedzenému v okamžitom skončení pracovného pomeru a jednak či takéto konanie odôvodňovalo žalovanú pristúpiť k tak výnimočnému opatreniu, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru. 13. Ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou abstraktnou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo predpisom, ktoré tak prenecháva súdu, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení, či zamestnanec porušil povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov vzťahujúcich sa k vykonávanej práci menej alebo viac závažne, zákon nestanovuje z akých hľadísk má súd vychádzať. V nie je pojem závažného, respektíve menej závažného porušenia pracovnej disciplíny definovaný. Súd tak môže pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho doterajšiemu postoju pri plnení pracovných úloh, k času a situácii, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa k tomu, či svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne. V prípade, ak zamestnanec podá žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že zamestnanec skutočne závažne porušil pracovnú disciplínu, čím, ako a kedy. priamo nedefinuje a nešpecifikuje, čo sa rozumie pod pojmom porušenie pracovnej disciplíny. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny je však možné považovať požívanie alkoholu na pracovisku, fyzické násilie voči inej osobe na pracovisku, krádež alebo zneužitie majetku zamestnávateľa, neospravedlnená neprítomnosť v práci, úmyselná škoda na majetku zamestnávateľa. 14. Súd vo všeobecnosti vychádzal z toho, že pracovný pomer zakladá medzi zamestnávateľom a zamestnancom vzájomné práva a povinnosti. K základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcich

z pracovného pomeru patrí okrem iného dodržiavanie pracovnej disciplíny, nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach zistených pri výkone zamestnania. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca a predstavuje vo svojej podstate mravný imperatív vyžadovaný od každého zamestnanca, čo vo svojom obsahu znamená určitú mieru lojality vo vzťahu k zamestnávateľovi a vo všeobecnosti aj prevenčnú povinnosť zamestnanca vo vzťahu k majetku. Ide o požiadavku na určitú úroveň kvality chovania sa zamestnanca. stanovuje zamestnancovi povinnosť, aby svojím chovaním v súvislosti s pracovným vzťahom nespôsoboval zamestnávateľovi škodu, či už majetkovú alebo morálnu. 15. Súd pri rozhodovaní prihliadal na to, že na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom, pričom táto intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Pri posudzovaní stupňa intenzity nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.06.2014, , ). Na druhej strane súd pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny vo všeobecnosti prihliada najmä na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa (Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 05.08.2010). 16. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať aj fyzický útok na ostatných zamestnancov, respektíve napadnutie zamestnancov. Súd po zhodnotení všetkých dôkazov v danom spore je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon žalovanej ako zamestnávateľa je platným právnym úkonom. V danom prípade je súd toho názoru, že správanie a konanie žalobcu je pre súd neakceptovateľné. V spore bolo z vykonaného dokazovania preukázané, že zo strany žalobcu došlo nielen k vulgárnemu verbálnemu útoku na U. M., ale aj k hrubému fyzickému násiliu a to jednak priamemu soteniu U. M. do kovového regálu, na ktorom sa podľa názoru súdu mohol U. M. aj vážnejšie zraniť a následne k priamemu päsťovému úderu zo strany žalobcu priamo do tváre U. M., ktorým žalobca poranil nos vypočutého svedka U. M. a toto poranenie si v ten istý deň vyžiadalo lekárske ošetrenie na traumatologickom oddelení vypočutého svedka U.. M.. Samotný žalobca doslova opísal začiatok konfliktu: „Keď som to nevydržal, vulgárne som ho poslal a vulgárne som mu nadával, to zdôrazňujem, že to robia aj mladší kolegovia. Keď som išiel popri U.. M., sotil som do neho, na kraji boli kovové regály. Sotil som do neho, lebo má stále slovne napádal a obťažoval. V atakoch a slovných urážkach pokračoval, a preto som sa nezdržal a vrazil som mu. Vystrčil som ho, nech už ide z tejto chodby preč." Za veľmi závažné súd vyhodnotil to, že celý incident sa odohral pred zamestnancami nemocnice priamo na nemocničnom oddelení a čo je najhoršie ako prejav vzdoru a nesúhlasu vo vzťahu ku kolegovi. Žalovaná ako poskytovateľka zdravotnej starostlivosti je podľa názoru súdu miestom, kde dennodenne prichádza k veľkému vypätiu životných situácií. Je to miesto, kde zdravotnícki pracovníci častokrát a dennodenne bojujú o životy a zdravie pacientov, kde dochádza k stretu odborných a ľudských názorov, kde dochádza k výmene názorov nielen medzi zdravotníckymi pracovníkmi, ale aj medzi zamestnancami a pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi. Nie je možné na takomto mieste zo strany súdu schvaľovať toto neadekvátne násilnícke správanie sa zamestnancov, hoci aj ako jednorazový exces a vychýlenie sa v rámci normálneho správania sa. Takéto konanie a správanie zamestnanca je neakceptovateľné a bolo by do budúcna obrovským rizikom, keďže fungovanie práce u žalovaného je založené na hierarchii a koordinácii viacerých ľudských zdrojov a najmä práce vo vyhrotených situáciách. Práca zdravotníckych pracovníkov je podľa názoru súdu poslaním a je ju potrebné zvládať častokrát s obrovským ľudským a odborným nasadením. Súd takéto konanie žalobcu nemohol vyhodnotiť ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Bolo by neakceptovateľné a neospravedlniteľné, aby sa neuposlúchnutie príkazu alebo nesúhlasu s pridelením pracovnej úlohy a nesúhlasného stanoviska zamestnanca riešilo fyzickým atakom a napadnutím, ktoré u svedka U.. M. mohlo skončiť aj v rovine trestnoprávnej. Žalovaná zamestnáva viac ako 2000 zamestnancov a takéto aprobovanie fyzického násilia vo vypätých a životne ohrozujúcich situáciách, ku ktorým u žalovaného dochádza na dennodennom poriadku, by podľa názoru súdu bolo neudržateľným a mohlo by dôjsť k veľmi nebezpečnému precedensu do budúcna. 17. Bez ohľadu na argument žalobcu, ktorým ospravedlňoval svoje konanie tvrdiac, že U. M. nebol jeho nadriadeným zamestnancom a nebol tak osobou oprávnenou dávať mu pracovné pokyny, súd uvádza, že aj keby sa stotožnil s touto argumentáciou, je neprípustné v spoločnosti akceptovať fyzický útok aj na iného zamestnanca, ktorý má alebo nemá status vedúceho zamestnanca. Súd zastáva názor, že

žalobca svoje nesúhlasné stanovisko s pridelením vyšetrenia pacienta mal riešiť úplne iným spôsobom, ktorý by bol akceptovaný a nie vulgárnymi atakmi a následným fyzickým napadnutím svojho kolegu. Pre súd je toto konanie na danom mieste neakceptovateľné. 18. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, ktorou sa súd mal zaoberať, podľa návrhov na doplnenie dokazovania žalovaného, podľa názoru súdu nebol problémovým zamestnancom. Svedkovia síce vypovedali o jeho povahových vlastnostiach ako je náladovosť, ako aj v prípade napätých a vyhrotených situáciách, že jednal chaoticky, nebolo však preukázané, aby bol zamestnancom, ktorý by bol zamestnávateľom riešený v rámci pracovnoprávnych vzťahoch. Podrobnosť, rozsiahlosť jeho nálezov a popisov, ktoré opísala U.. V. ako vypočutá svedkyňa, ako aj U. N. podľa názoru súdu nie je možné vyhodnotiť ako problémové. Ide o atestovaného lekára s účasťou na zahraničných seminároch, ktorý podľa názoru súdu s 19 ročnou praxou bol odborne spôsobilou osobou. Aj vypočutá sestra V. a rovnako aj Lengeňová potvrdili, že vždy pacienta vyšetril a nebol v tejto rovine s ním žiaden problém, k pacientom sa správal vždy úctivo a nikdy z ich strany neprijali na jeho osobu sťažnosť. 19. Ako poslednou sa súd zaoberal argumentáciou žalobcu, že v tomto prípade nebola splnená hmotnoprávna podmienka prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovou organizáciou. S uvedeným sa súd nestotožňuje. Podľa , prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo podľa názoru súdu uskutočnené v súlade s týmto zákonným inštitútom, a to vopred. Dňa 21.05.2024 žalovaná doručila zástupcom príslušných odborových organizácií, ktoré pôsobia pri žalovanej, svoju žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Dňa 22.5.2024 doručilo Lekárske odborové združenie pri Fakultnej nemocnici J.A.E. P. svoju odpoveď, že žiadosť žalovanej strany o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru berie na vedomie a rovnako dňa 22.5.2024 doručila Základná organizácia Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb, že jej výbor prerokoval a berie na vedomie okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Že tento úkon bol doručený príslušným odborovým zväzom, mal súd za preukázané aj z osobného spisu žalobcu, ktorý si súd od žalovanej vyžiadal, kde prílohou týchto žiadostí bol aj jednostranný právny úkon žalovanej ako zamestnávateľa, a to okamžité skončenie pracovného pomeru. Splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky mal súd za preukázané. 20. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to včas. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (/ ) a taktiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (/ ). Uviedol, že s odôvodnením napadnutého rozsudku sa nemožno stotožniť, keďže jeho závery sú neúplné a navzájom si odporujú, čo spôsobuje jeho zmätočnosť a nepresvedčivosť. 22. Uviedol, že zamestnávateľ dňa 23.05.2024 doručil žalobcovi listinu zo dňa 21.05.2024 číslo 488/2024/PMO označenú ako okamžité skončenie pracovného pomeru. pričom vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru jednak ako odmietnutie vykonávať prácu pridelenú mu U.. M.om a jednak ako fyzické napadnutie U. M.. Z napadnutého rozsudku však nie je zrejmé ako súd posúdil prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru , keď sa súd otázkou, či mal U.. M. oprávnenie prideľovať žalobcovi prácu, a teda či žalobca posúdil pracovnú disciplínu tým, že odmietol túto prácu vykonať žiadnym spôsobom nevysporiadal. V rozsudku absentuje akékoľvek právne posúdenie postavenia U. M., teda či tento mal postavenie vedúceho zamestnanca, ktorý je oprávnený prideľovať prácu podriadeným zamestnancom vrátane žalobcu alebo nie. Žalobca má za to, že U.. M. nemal postavenie vedúceho zamestnanca a nebol vo vzťahu k žalobcovi jeho nadriadeným a rovnako tak nemal oprávnenie určovať a ukladať mu pracovné úlohy a dávať mu záväzné pokyny. U.. M. mal rovnaké postavenie ako samotný žalobca , teda bol lekárom s atestáciou ,dokonca bol zaradený na iné pracovisko ako žalobca. Súd prvej inštancie v odôvodnení k tomuto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nezaujal žiadne stanovisko. 23. Ďalej žalobca uviedol že súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť zisteným širším okolnostiam konfliktu a neprihliadol k niektorým skutočnostiam, ktoré intenzitu porušenia pracovných povinností znižujú . Uviedol taktiež, že konflikt sa nestal tak ako to popisovala žalovaná, ktorá uvádzala, že žalobca v napadaní U. M. pokračoval a prestal až po zásahu kolegov, avšak niektoré svedkyne potvrdili, že žalobca sa zastavil sám a nebol potrebný zásah nikoho. Taktiež súd rovnako nezohľadnil ani fakt, že incident nemohli vidieť ani žiadni pacienti. Nikto ani netvrdil, že by niekto z pacientov sa na tento incident sťažoval alebo naň pýtal, pretože všetci naďalej pokračovali v práci. Taktiež zamestnávateľovi nebola spôsobená žiadna škoda, či už materiálna, nedošlo ani k poškodeniu jeho dobrého mena, čo rovnako znižuje intenzitu porušenia pracovnej disciplíny. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil na paušálnom posúdení fyzického ataku voči inému zamestnancovi ako

neakceptovateľnom správaní čo je však v rozpore s citovanou judikatúrou. Uviedol, že v rozsudku chýba argumentácia, prečo napriek záveru, že žalobca bol dlhoročným bezproblémovým zamestnancom, že daný incident bol len jednorazovým excesom a zjavne nevhodnou reakciou na nedostatky v systéme prideľovania práce a že žalovanej ako zamestnávateľovi nevznikla žiadna škoda, nebolo možné od zamestnávateľa požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby v rozsudku úplne absentuje. Okamžité skončenie pracovného pomeru je v porovnaní so skončením pracovného pomeru výpoveďou výnimočným opatrením, ku ktorému môže zamestnávateľ pristúpiť iba vtedy, ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Súd prvej inštancie sa však tým, či bolo možné od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnávala počas výpovednej doby absolútne nezaoberal. Uviedol, že súd správne zhodnotil, že žalobca bol dlhoročným zamestnancom žalovaného, voči ktorému neboli žiadne sťažnosti, či výhrady. K pacientom sa správal vždy úctivo a vysoko odborne, bol jediným lekárom na oddelení, ktorý by vykonával intervenčné vyšetrenie PRT, zvyšoval svoju kvalifikáciu na zahraničných školeniach a aj samotná primárka žalobcu charakterizovala ako milého, ľudského a dobre vychovaného a aj samotný U. M. uviedol, že žalobca sa snažil s každým vychádzať. Je tak zrejmé, že incident s U.. M. bol síce nevhodným, ale v každom prípade len jednorazovým excesom ovplyvneným okrem iného aj náročným životným obdobím žalobcu (ťažkej choroby príbuzných). V rozsudku však absentuje odôvodnenie prečo tieto závery súdu neboli zohľadnené pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keď je zrejmé (na čo poukazuje aj rôzna judikatúra najvyšších súdnych autorít ), že aj osoba zamestnanca, jeho doterajší prístup k plneniu pracovných povinností zohráva podstatnú úlohu pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny. 24. Taktiež poukázal , že subjektívne postoje a prejavy osobných sympatií či antipatií zamestnancov žalovanej, respektíve jeho spolupracovníkov, nie sú dôvodom pre skončenie pracovného pomeru ani skutočnosťou, ktorú by mal súd zohľadňovať pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny. 25. Žalobca poukázal , že žalovaná do spisu založila dve rôzne listiny od dvoch rôznych odborových organizácii, pričom však zo strany súdu nebolo určené, ktorá z týchto organizácií má podľa právo prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru v prípade, že zamestnanec nie je členom žiadnej z nich. Navyše nebolo preukázané, že prerokovanie sa realizovalo v súlade so stanovami príslušnej odborovej organizácie, nebolo predložené uznesenie výboru odborovej organizácii a jej prezenčná listina, či zápisnice, ktoré by potvrdili zákonnosť prerokovania. Stanovisko ZO SOZ zdravotníctva a sociálnych služieb je podpísané v zastúpení predsedu, avšak bez priloženého plnomocenstva, respektíve iného dokumentu preukazujúceho oprávnenosť takéhoto podpisu. Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno preukázania a naplnenia podmienky podľa je na zamestnávateľovi a v tomto prípade podľa jeho názoru žalovaná toto dôkazné bremeno neuniesla. 26. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. 27. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná , ktorá uviedla, že považuje odvolanie žalobcu v plnom rozsahu za nedôvodné. Podľa jej názoru súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil rozhodujúce skutkové zistenia a vec správne právne posúdil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje žalovaná za presvedčivé v súlade s právom strany sporu na dodržiavanie požiadavky spravodlivého súdneho procesu. K namietaniu skutočnosti, že žalovaná vymedzil okamžité skončenie pracovného pomeru na základe skutočnosti sa žalovaná nestotožňuje, nakoľko dôvodom okamžitého skončenia bolo práve podľa žalovanej prostredie zdravotníckeho zariadenia a to viac neakceptovateľné konanie žalobcu spočívajúce vo fyzickom napadnutí U. M., považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle článku 19.1.2 platného pracovného poriadku, s ktorým bol žalobca preukázateľne oboznámený. Uvedené žalovanou v okamžitom skončení aj zvýraznil tak, aby dôvod okamžitého skončenia bol jasný a nezameniteľný. Žalovaná má za to, že s prihliadnutím na vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodujúcou skutočnosťou v danom spore je uznanie alebo nepriznanie statusu vedúceho zamestnanca U.. M., ale zistenie či bol U.. L. M. oprávnený rozhodovať a organizovať prácu v daný deň a v nadväznosti na uvedené posúdiť postoj a konanie žalobcu, ktorý U.. M. nerešpektoval a svoj nesúhlas vyjadril verbálnym a fyzickým atakom na jeho osobu . Žalovaná poukázala, že uvedený postup - povolenie niektorého lekára organizovaním práce, hoci je výnimočným bol bežnou a zaužívanou praxou, ktorú lekári rešpektujú a aj v minulosti U.. M. bol v minulosti poverený. Žalovaná sa tak stotožňuje so záverom súdu, ktorý konanie žalobcu vyhodnotil ako neakceptovateľný prejav vzdoru a nesúhlasu vo vzťahu ku kolegovi. 28. Ďalej žalovaná uviedla, že sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie paušalizuje fyzický útok žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a považuje to za nesprávne, avšak

odkázala žalovaná na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 37 až 40, ktoré dáva jednoznačne odpovede na to, prečo konanie žalobcu spočívajúce vo verbálnom a fyzickom útoku žalobcu súd vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a preto sa žalovaná nestotožňuje s tým, že konanie žalobcu bolo súdom prvej inštancie posúdenie paušalizovaným spôsobom zahrňujúcim ďalšie relevantné skutočnosti. Súd prvej inštancie zohľadnil charakter útoku (verbálne aj fyzicky) spočívajúci v sotení U. M. a následnom údere do tváre, ako aj okolnosti za akých k nemu došlo. Uviedla, že žalovaná je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a preto nie je možné tolerovať ani potencionálne jednorazové verbálne či fyzické útoky zamestnancov voči sebe a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca s U.. M. útok riešil práve jeho nesúhlasom s prideľovaním práce. Žalovaný uviedol, že daný incident vnímali vlastnými zmyslami viacerí zamestnanci žalovanej a vnímali to aj pacienti v čakárni , čo jednoznačne potvrdil svedok Bc. L. Z., čo vyvolalo negatívne emócie u zamestnancov. 29. Taktiež sa vyjadrila k žalobcom tvrdenému nesplneniu hmotnoprávnej podmienky podľa a to tak, že sa s tým nestotožňuje, nakoľko z vyrozumenia oboch odborových organizácií je zrejmé, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru zákonnej lehote došlo. Uviedla ohľadne ďalších námietok žalobcu, že nebolo preukázané ,aby sa nedodržali stanovy organizácie, absencia uznesenia výboru prezenčnej listiny či zápisnice, žalovaná tieto nepovažuje za relevantné, nakoľko tieto podklady nie sú v dispozičnej právomoci žalovanej a žalobca ich ani v priebehu konania na súde prvej inštancie nenamietal. 30. Žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu posúdil ako nedôvodné a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 31. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu vyjadril v celosti v podstate zotrval na svojich doterajších vyjadreniach, pričom opätovne podrobnejšie svoje odvolanie zdôvodňoval. 32. V ďalšom vyjadrení žalobca poukázal, že súd prvej inštancie nevenoval sa v dostatočnom rozsahu skúmaniu platného prerokovania skončenia pracovného pomeru podľa . Má za to, že bolo potrebné prijať uznesenie výboru, ktorého súčasťou je aj prezenčná listina cudzieho zasadnutia preukazujúca jeho uznášaniaschopnosť. Má za to, že nie je možné, aby výbor základnej odborovej organizácie, ktorý jediný má právomoc na prerokovanie podľa ako kolektívny orgán splnomocnil jednu osobu nad takéto prerokovanie, pretože by išlo o obchádzanie zákona s dôsledkom jeho absolútnej neplatnosti podľa . Má za to, že táto kompetencia je zverená kolektívnym orgánom a preto pre platné prerokovanie je potrebné považovať také prerokovanie výpovede, ktoré sa vykoná buď pred výborom alebo členskou schôdzou, nie však len prostredníctvom tajomníčky odborovej organizácie. Má za to, že v prejednávanej veci odborová organizácia k splneniu povinnosti podľa pristúpila veľmi formálne. 33. Krajský súd v Prešove ( ďalej ako odvolací súd) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení a nasl. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku ( ), ale ani pre jeho zmenu ( ).

34. Z obsahu preskúmavaného spisu je nepochybné, že žalobca sa podanou žalobou domáha neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 26.06.2024 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru , úhrady úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy priemernej mzdy žalobcu, vždy od splatnosti mzdy za ten ktorý mesiac ,ako aj náhrady trov konania.

35. Žalobca proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, v ktorom ako už je vyššie uvedené, vytýka súdu prvej inštancie nedostatky.

36. K uvedenému odvolací súd dodáva :

37. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca ,vyplývajúcim z pracovného pomeru (/ ) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom , pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca.

38. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa , musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre tieto účely tak

preto rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak najmä osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinnosti, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu.

39. Vzhľadom na charakter z tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou hypotézou , je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto svojich úvahách však súd nie je obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru, ktorá bola doposiaľ prijatá.

40. Odvolací súd preto pripomína, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkciu, ktorú vykonáva, 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo 6/ dôsledky pre zamestnávateľa. Tento demonštratívny výpočet uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity a porušenia pracovnej disciplíny, pričom s týmto záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach.

41. Pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca

42. Taktiež odvolací súd poukazuje, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhú stranu pracovnoprávneho sporu, v prejednávanej veci - zamestnávateľa k tomu, že rozväzuje pracovný pomer a to preto, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť a ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ,ale aj preto, aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Tento dôvod preto musí byť konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých vidí naplnenie zákonného dôvodu.

43. Ďalej ďalšou podmienkou pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru je povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Cieľom základnej podmienky vyplývajúcej z ustanovenia je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii, aby jej bola daná možnosť sa k tomuto zámeru vyjadriť alebo nevyjadriť. Zákon bližšie však nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých má zamestnávateľ alebo odborové organizácie konať. Z požiadavky, že skončenie pracovného pomeru má byť vopred prerokované vyplýva, že zamestnávateľ sa na odborovú organizáciu musí obracať skôr, než k skončeniu pracovného pomeru pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti odborovej organizácie o prerokovaní a samotným vykonaním okamžitého skončenia pracovného pomeru mala ubehnúť primeraná doba, tak aby odborová organizácia mala priestor k veci zaujať stanovisko a toto stanovisko zamestnávateľovi oboznámiť.

44. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že zamestnávateľ požiadal dve odborové organizácie a to základnú organizáciu Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb, I. J.A. E. P. ako aj G. pri pri FNsP J. A. Reimana P. so žiadosťou o stanovisko k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru dňa XX.XX.XXXX. Dňa 22.05.2024 obidve odborové organizácie doručili zamestnávateľovi stanovisko k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru, v ktorom uviedli, že prerokovali žiadosť zamestnávateľa a berú na vedomie okamžité rozviazanie pracovného pomeru s U.. P. M..

45. Nasledujúci deň, t. j. dňa 23.05.2024 bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručované žalobcovi, ktorý však v prítomnosti svedkov odmietol toto podpísať, avšak týmto dňom, t .j. 23.05.2024 účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali. Z uvedeného potom vyplýva, že v prejednávanej veci bola pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru táto hmotnoprávna podmienka platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru mohla byť splnená, avšak ako vyplynulo z doposiaľ vykonaného dokazovania len formálne.

46. Podľa názoru odvolacieho súdu však nebolo dostatočne zistené, akým spôsobom a následne aj formou toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo so zástupcami jednotlivých odborových organizácií prerokované. Žalovaná nepredložila súdu stanovy týchto odborových organizácií a teda doposiaľ tak nie je známe , či a vôbec akým spôsobom členovia zástupcov zamestnancov mali k dispozícii všetky potrebné informácie , či táto otázka bola prerokovaná s ich členmi alebo len s výborom , či išlo o postup v zmysle stanov jednotlivých odborových organizácií, a teda zákonný spôsob nevylučujúci žiadne pochybnosti o samotnom spôsobe prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru . Zároveň odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval ani otázke, ktorá základná odborová organizácia zriadená u žalovanej má takéto oprávnenie ako zástupca zamestnancov a z čoho jej táto povinnosť vyplýva.

47. Z vyššie uvedeného hľadiska sa tak javí rozsudok súdu prvej inštancie v tejto namietanej časti nepreskúmateľným.

48. Odvolací súd pripomína, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca ( zamestnanec) nenavrhol , ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. V zmysle tohto ustanovenia v individuálnom pracovnoprávnom spore platí vyšetrovací princíp, ktorý je spojený so zvýšenou mierou ingerencie orgánu práva do individuálnych pracovných vzťahov. Výsledkom gramatického výkladu predmetného ustanovenia je záver, podľa ktorého súd vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prípadov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Ak však súdu postačia na rozhodnutie vo veci samej tvrdenia strán individuálneho pracovného pomeru a dôkazy získané z dôkazných prostriedkoch, ktoré súdu strany predložili súd nebude obstarávať ďalšie dôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Na to však, aby v takomto pracovnoprávnom spore postupoval v procesnom štádiu dokazovania v súladu s vyšetrovacím princípom je nevyhnutné, aby takémuto postupu predchádzala dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky či je takýto procesný postup nevyhnutný. Posúdenie tejto otázky je výlučne vecou súdu je však spojené s teologickým výkladom a základnými princípmi, na ktorých je založený ( a ).

49. Odvolací súd tak po preskúmaní obsahu spisu zistil v postupe súdu prvej inštancie pochybenia , či vady pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, ktoré by svojou intenzitou či závažnosťou mohli predstavovať porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy relevantné pre riadne zistenie skutkového stavu, nevysporiadal sa so všetkými pre rozhodnutie vo veci samej zistenými skutočnosťami. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa tak javí nepreskúmateľným, pokiaľ podrobne nezdôvodnil , prečo nebral do úvahy všetky možné ( a vyššie uvádzané ) aspekty pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny aj keď ich vo svojom rozhodnutí všeobecne uvádzal.

50. Podľa , písm. b, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pre odvolacím súdom , alebo podľa , písm. c , súd prvej v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom

51. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie sa vysporiadať s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a bude preto potrebné venovať náležitú pozornosť vyššie odvolacím súdom uvádzanému. .

52. Súd prvej inštancie bude musieť v prvom rade podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie ohľadne posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny, avšak s prihliadnutím, či neprihliadnutím na konkrétne okolnosti konkrétneho skutku, ktorého sa mal dopustiť žalobca., Bude sa musieť vysporiadať so všetkými žalobcom tvrdenými špecifikami a skutočnosťami a následne bude musieť ich náležite ich dostatočným spôsobom vyhodnotiť, a to s prihliadnutím aj na doposiaľ platnú judikatúru. Taktiež bude musieť zisťovať , ktoré odborové organizácie zriadené u žalovanej zastupujú zamestnancov, teda aj žalobcu ,a majú v zmysle účasť, ako zástupcovia zamestnancov pri skončení pracovného pomeru a následne v zmysle ich stanov zisťovať akým spôsobom toto právo majú vykonávať.

53. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že preskúmal všetky odvolacie námietky žalobcu, avšak konštatuje, že tieto , okrem už vyššie uvádzaných, nemajú priamy vplyv na rozhodnutie o veci samej, a preto ich už ani bližšie neodôvodňoval.

54. V zmysle ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomere hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).