Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B3-15Cpr/10/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: D.. E. C., F.. XX.X.XXXX, Q. T. H. P. XX, U., právne zastúpeného: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka so sídlom Záhorácka 15B, Malacky, proti žalovanému: PRO-BAU, s.r.o., so sídlom Závod 1049, IČO: 31 383 564, právne zastúpenému: TAX LAW, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Radlinského 23A, Malacky, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. -174 zo dňa 4. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalobcovi dňa 25.9.2018 a náhrady mzdy. Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami , , , , a . Vecne svoj rozsudok odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 18.5.2018 uzavreli žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ písomnú pracovnú zmluvu, v ktorej si dohodli druh práce: vodič, miesto výkonu práce: PRO-BAU, s.r.o., 908 72 Závod, Závod 1049 a jej prevádzky. Dňom 21.5.2018 bol na základe nej žalobca prijatý do pracovného pomeru u žalovaného, mesačná mzda bola dojednaná vo výške 480,- €, zamestnanec bol povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa predmetnej zmluvy za nedodržanie pracovnej disciplíny sa zamestnancovi môže udeliť pokarhanie nasledovne: 1. pokarhanie - písomné, 2. pokarhanie - zrážkou zo mzdy 20 € (netto), 3. pokarhanie - zrážkou zo mzdy 50 € (netto), 4. pokarhanie - okamžité rozviazanie pracovného pomeru. Listom zo dňa 20.9.2018 označeným ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa “ adresovaným žalobcovi oznámil zástupca žalovaného žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa , ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 18.5.2018 pre hrubé a opakované porušovanie pracovnej disciplíny špecifikované nasledovne: (1.) „Za posledný mesiac, teda august až september 2018 sme zistili, že dochádzalo na Vašej strane k manipulácii s meracími elementmi, v čoho dôsledku dochádza k skresľovaniu údajov o časoch, kedy je vykonávaná doprava ako hlavná činnosť zamestnávateľ, teda k porušovaniu zákona.“ (2.) „Dňa 18.9.2018 o cca 11.00 hod. ste paralyzovali činnosť zamestnávateľa tým, že ste nenastúpili riadne do práce, ako aj zablokovali využitie nákladného automobilu, ktoré máte pridelené. Závažnosť porušenia je o to väčšia, že automobil, ktorý ste zablokovali, bol naložený tovarom určeným na prepravu a spôsobili ste tak nezvratnú škodu, ktorú sa v týchto dňoch snažíme vyčísliť.“ (3.) „Za ostatný týždeň ste sa snažili naviesť zamestnávateľa na skreslenie údajov Vašej pracovnej zmluvy s účelom získať tak nenáležitý úver z banky. Takéto praktiky

kategoricky odmietame, nakoľko majú trestnoprávny charakter.“ Listom zo dňa 12.11.2018 označeným ako Vyjadrenie zamestnanca k oznámeniu zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru adresovaným žalovanému oznámila zástupkyňa žalobcu, že žalobca považuje okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené dňa 25.9.2018, za neplatné. Podľa žalobcu dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Rovnako skutkové dôvody, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie sú pravdivé a nezodpovedajú skutočnosti. Žalobca poprel tvrdenia o tom, že by manipuloval s meracími elementmi v úmysle skresľovať akékoľvek údaje o časoch, kedy je vykonávaná doprava a taktiež odmieta úmyselné porušovania zákona z jeho strany. O udalostiach zo dňa 18.9.2018 o cca 11:00 hod., ktoré mali mať údajne za následok „paralyzovanie činnosti zamestnávateľa“ žalobca nemá vedomosť. Taktiež nemal vedomosť o tom, že by dňa 18.9.2018 nenastúpil riadne do práce. Faktom je, že pracovný výkon zamestnanca začal dňa 17.9.2018 o 22:00 hod. a trval do 18.9.2018 do 11:00 hod., čiže po 13-hodinovom výkone práce zamestnanec dňa 18.9.2018 o 11:00 hod. ukončil svoj pracovný výkon (v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich podmienky výkonu práce vodičov nákladnej cestnej dopravy). Žalobca si nebol vedomý skutočnosti, že by žalovanému spôsobil nezvratnú škodu, nebol si vedomý spôsobenia žiadnej škody voči svojmu zamestnávateľovi. Vzhľadom na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru sa pracovný pomer neskončil a žalobca trval na ďalšom zamestnávaní. K tomu súd prvej inštancie poznamenal, že zástupkyňa žalobcu nepredložila súdu vyššie uvedenú listinu.

3. Podľa súdu prvej inštancie zamestnávateľ môže uviesť viacero dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, každý pritom musí riadne skonkretizovať a vyšpecifikovať, aby súd mohol posúdiť, či ide o dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. výpovede z pracovného pomeru. Súd posudzuje len vety, ktoré zamestnávateľ uvádza, ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nie je možné ich na pojednávaní „dovysvetľovávať“, avšak predkladať dôkazy žalovaný ako zamestnávateľ v rámci procesnej obrany súdu môže. „Dovysvetľovávanie“ bolo to, čo robil žalovaný vo vzťahu k 1. a 3. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda „vysvetľoval“ to, čo bolo nejasne formulované, resp. nevyšpecifikované, nekonkretizované, v liste okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca, ako zamestnávateľ, žiadne dôkazy nepredkladal, pričom tieto dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli aj sporné. Vyššie uvedené sa ale podľa súdu prvej inštancie netýkalo 2. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo „nenastúpenie do práce.“ Prvoinštančný súd konštatoval, že nie je právne významná tá skutočnosť, či žalobca mal alebo nemal pravdu v súvislosti s tým, či žalovaný požadoval oprávnene nástup žalobcu do práce. Právne významné je to, že túto skutočnosť, teda nenastúpenie do práce, žalobca nespochybnil, a to z toho pohľadu, že či žalobca upozorňoval žalovaného na neoprávnenosť takého konania, alebo nie, o tom žalobca dôkazy nepredkladal, ani ich súd prvej inštancie sám nevykonával. Teda, či takýto postup žalovaný robil pravidelne, resp. často, už od jeho nástupu do práce, teda v priebehu štyroch mesiacov. Ďalej, či žalovaného upozorňoval žalobca na neoprávnenosť takého počínania písomne, resp., či má tieto upozornenia k dispozícii, či to bola u žalobcu bežná prax, teda, či to žiadal aj od ostatných vodičov, ktorých mohol navrhnúť ako svedkov a či sa žalobca, resp. aj ostatní vodiči, obrátili na zástupcu zamestnávateľov, ak ho mali, resp. či sa obrátili na Inšpektorát práce v súvislosti s takouto praxou žalovaného. Súd prvej inštancie nemal poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi, keďže bol zastúpený advokátom. Rovnako tak nebolo právne významné ani to, že žalovaný, ako zamestnávateľ, mal najskôr „karhať“ žalobcu v zmysle pracovnej zmluvy, nič mu nebránilo okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer, pokiaľ nenastúpenie do práce považoval za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal na to, že nie je právne významné, či žalobca nenastúpením do práce spôsobil škodu, pretože táto skutočnosť taktiež nebola jasne formulovaná, resp. vyšpecifikovaná, konkretizovaná, v liste okamžitého skončenia pracovného pomeru. Prvoinštančný súd považoval teda skutočnosť, že žalobca nenastúpil do práce za oprávnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným ako zamestnávateľom so žalobcom ako zamestnancom.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa tak, že priznal žalovanému plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100 %, keďže mal v konaní plný úspech. V zmysle , o výške náhrady trov konania žalovanému rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa 365 ods. 1 písm. e), f) a h) . Žalobca považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za nesprávne a nezákonné. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k 2. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca považoval za nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, ale zároveň išlo podľa jeho názoru aj o nesprávne právne posúdenie veci. Napadnutý rozsudok je zmätočný a arbitrárny. Súd prvej inštancie vzal do úvahy len tvrdenia žalovaného (bez akýchkoľvek dôkazov), keď na jednej strane konštatoval, že najzásadnejším dôvodom bol ten, že žalobca údajne nenastúpil do práce, pričom na strane druhej v ods. 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uviedol vyjadrenie žalobcu, ktorý jednoznačne konštatoval, že dňa 18.9.2018 v práci bol až do 11.00 hod, keď mu končil 13-hodinový výkon práce. Na potvrdenie tejto skutočnosti bol navrhnutý dôkaz, ktorým mal byť výpis z tachografu predmetného vozidla (ktorým žalobca ako vodič jazdil ako vodič z povolania). Žalobca ako zamestnanec takýto dôkaz objektívne predložiť nemohol, lebo tachograf je umiestnený vo vozidla patriacom žalovanému ako zamestnávateľovi. Žalovaný žiadny takýto dôkaz (výpis z tachografu) ohľadom pohybu vozidla v predmetný deň (18.9.2018) počas celého súdneho konania nepredložil. Takýto dôkaz mohol predložiť jedine žalovaný, ktorý v priebehu celého súdneho konania uvedený dôkaz nezabezpečil, resp. nesprístupnil (navyše ani neprejavil žiadnu snahu takýto dôkaz zabezpečiť a predložiť). Je možné predpokladať, že žalovaný tak (ne)urobil z dôvodu, že v prípade sprístupnenia tohto dôkazu by zaznamenané údaje v zariadení (tachografe) boli vyzneli v neprospech žalovaného, t. j. potvrdilo by sa, že žalobca naozaj odo dňa 17.9.2018 od 22.00 hod do 18.9.2018 do 11.00 hod. odpracoval v prospech zamestnávateľa riadny výkon práce vodiča (13-hodinovú zmenu). Dôvod, o ktorý súd prvej inštancie oprel výrok o zamietnutí žaloby, a ktorým má byť nenastúpenie do práce zo strany žalobcu, bolo potrebné považovať za absurdný a nepravdivý, ktorý nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Navyše je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno ohľadom tohto tvrdenia zostalo na žalovanom, ktorý toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Pokiaľ by aj išlo o pravdivý dôvod, bolo by možné celkom prirodzene predpokladať, že zamestnávateľ by sa v uvedený deň, alebo najbližšie nasledujúci deň, snažil zistiť, čo sa stalo na strane zamestnanca, a to najmä, či na strane zamestnanca nedošlo ku vzniku náhlej prekážky nenastúpenia do práce (napr. náhle ochorenie, vážna prekážka v rodine zamestnanca, nečakaná udalosť a pod.) Nič podobné zamestnávateľ nevykonal, ani o tom nepredložil žiadny dôkaz. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní zjavne nesprávne vyhodnotil otázku dôkazného bremena a s ňou súvisiacimi okolnosťami. Odvolateľ zároveň poukázal na zjavne nepravdivé tvrdenia právneho zástupcu žalobcu o tom, že žalobca mal údajne z vozidla (ktorým vykonával prácu vodiča) demontovať a odcudziť tachograf. Uvedené tvrdenie je natoľko absurdné, pretože to jednak nie je technicky možné urobiť zo strany vodiča (bez nevyhnutého odborného zásahu) a zároveň o tejto skutočnosti žalovaný opäť nepredložil žiadny dôkaz, ani žiadny dôkaz nenavrhol vykonať. Žalovaný ako zamestnávateľ už v samotnom písomnom podaní označenom ako Okamžité skončenie pracovného pomeru nesplnil zákonné podmienky, aby takéto okamžité skončenie pracovného pomeru mohlo byť považované za platné. Najmä z toho dôvodu, že žalovaný v predmetnom podaní uvádza viacero dôvodov, ktoré údajne mali viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru bez toho, aby ich riadne špecifikoval tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Žalovaný teda ani neuviedol, ktorý dôvod má byť tým dôvodom, pre ktorý mohol postupom v súlade so zákonom a okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom. Naopak, žalovaný postupoval tak, že uvádzal rôzne fiktívne dôvody tak, aby si zamestnanec mohol „vybrať“, ktorý dôvod má byť údajne dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Takýto postup zamestnávateľa rozhodne nemožno považovať za zákonný. Napriek tomu, súd prvej inštancie tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil, čo spôsobuje nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle a , a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že je nutné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zrušiť, a vec mu podľa vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Podľa zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

9. Podľa okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.11.2018 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo oznámené listom zo dňa 20.9.2018, ktorý mu mal byť doručený dňa 25.9.2018. Predmetný pracovnoprávny úkon zamestnávateľa bol odôvodnený s poukazom na , a to konkrétne tým, že žalobca sa podľa žalovaného dopustil hrubého a opakovaného porušovania pracovnej disciplíny, po čom nasledovalo vymedzenie troch skutkov, ktoré za takéto porušenie pracovnej disciplíny žalovaný považoval, a to: (1.) „Za posledný mesiac, teda august až september 2018 sme zistili, že dochádzalo na Vašej strane k manipulácii s meracími elementmi, v čoho dôsledku dochádza k skresľovaniu údajov o časoch, kedy je vykonávaná doprava ako hlavná činnosť zamestnávateľ, teda k porušovaniu zákona.“ (2.) „Dňa 18.9.2018 o cca 11.00 hod. ste paralyzovali činnosť zamestnávateľa tým, že ste nenastúpili riadne do práce, ako aj zablokovali využitie nákladného automobilu, ktoré máte pridelené. Závažnosť porušenia je o to väčšie, že automobil, ktorý ste zablokovali, bol naložený tovarom určeným na prepravu a spôsobili ste tak nezvratnú škodu, ktorú sa v týchto dňoch snažíme vyčísliť.“ (3.) „Za ostatný týždeň ste sa snažili naviesť zamestnávateľa na skreslenie údajov Vašej pracovnej zmluvy s účelom získať tak nenáležitý úver z banky.

11. Súd prvej inštancie pri skúmaní otázky, či predmetná okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa náležitosti ustanovené v zaujal v zásade názor, že ak zamestnávateľ zahrnul do tohto právneho úkonu viac dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, postačuje, ak obstojí jeden z nich. Odvolací súd však poukazuje na to, že žalovaný odôvodňoval uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa , ktorý zákon definuje ako výnimočné, tým, že žalovaný nielen hrubo, ale aj opakovane porušoval pracovnú disciplínu, pričom následne skutky, ktoré za takéto opakujúce sa a súčasne hrubé porušovanie pracovnej disciplíny považoval, vymedzil, resp. sa o to aspoň pokúsil.

12. Z judikatúry, ktorá je v tejto otázke ustálená, vyplýva, ako má zamestnávateľ k vymedzeniu dôvodu skončenia pracovného pomeru pristupovať. Možno citovať napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. júla 2008 (nie je podstatné, že v danej veci išlo o vymedzenie dôvodu výpovede, nie okamžitého skončenia pracovného pomeru): „Vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď. Výklad prejavu vôle môže však smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede síce aj mohol mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede).

13. Pokiaľ ide o 1. skutok, žalovaný v zásade uviedol že žalobca mal manipulovať s meracími elementmi a tak skresľovať údaje o časoch, kedy vykonával dopravu. Z takto vymedzeného dôvodu nie je zrejmé, s akými elementmi, koľkokrát, akým spôsobom a v akom rozsahu mal žalobca manipulovať a do akej miery tým bola skreslená evidencia časových údajov o vykonávanej doprave. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru si síce nevyžaduje zachádzanie do úplných podrobností, ale miera potrebných detailov závisí od povahy konkrétneho skutku a pomerov u daného zamestnávateľa.

Záver o tom, či je tento skutok dostatočne nezameniteľne vymedzený, si vyžaduje hlbšie pochopenie najmä pomerov u zamestnávateľa, toho, akým spôsobom mala byť uvádzaná manipulácia odhalená, prípadne či bol žalobca na túto skutočnosť upozornený a pod., teda či je možné aspoň výkladom zistiť, čo je v tomto prípade dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.

14. V prípade 2. skutku súd prvej inštancie považoval za dostatočne nezameniteľne vymedzenú tú jeho časť, podľa ktorej žalobca dňa 18.9.2018 o cca 11:00 nenastúpil do práce. K tomu odvolací súd predovšetkým uvádza, že tento skutok bol formulovaný širšie, jeho podstatou nebolo iba nenastúpenie do práce, ale aj dôsledky, ktoré malo mať. Tie mali spočívať až v paralyzovaní činnosti zamestnávateľa. Čo je to paralyzovanie činnosti zamestnávateľa, nebolo obsahom tohto prejavu vôle zamestnávateľa špecifikované ani v hrubých rysoch. Tento bod navyše v sebe obsahuje aj ďalší skutok (podľa žalovaného zvyšujúci závažnosť porušenia pracovnej disciplíny), ktorým je zablokovanie automobilu naloženého tovarom určeným na dopravu, čím mala vzniknúť bližšie nešpecifikovaná nezvratná škoda. Logickým výkladom sa javí, že aj zablokovanie automobilu zrejme malo mať za následok alebo malo prispieť k tvrdenému paralyzovaniu činnosti zamestnávateľa. Odvolací súd v súvislosti s takto vymedzeným skutkom zdôrazňuje, že samotné nenastúpenie do práce môže, ale aj nemusí byť v súlade s povinnosťami (resp. pracovnou disciplínou) zamestnanca. Odhliadajúc nateraz od tvrdení žalobcu, ktorý v zásade skutok popieral a uvádzal, že v tom čase nedošlo k nenastúpeniu do práce, ale k podľa neho riadnemu ukončeniu práce, žalovaný vôbec nešpecifikoval, či malo ísť o neospravedlnenú absenciu alebo iný dôvod neprítomnosti v práci. Pre posúdenie toho, či vôbec ide o porušenie pracovnej disciplíny, je prirodzene kľúčový dôvod nenastúpenia do práce. Pokiaľ ide o paralyzovanie činnosti zamestnávateľa, ide o hodnotenie dôsledkov, nie konkrétne vymedzenie skutku. Pokiaľ by azda malo byť dôsledkom nenastúpenia do práce zablokovanie tovarom naloženého automobilu (kde by ale príčinnú súvislosti vzhľadom na konkrétne správanie sa žalobcu a pomery u zamestnávateľa bolo treba skúmať, pretože nenastúpenie do práce samé o sebe nemá nevyhnutne za následok zablokovanie automobilu), ani tým sa nič nemení na neurčitosti a viacznačnosti tvrdenia o paralyzovaní činnosti zamestnávateľa. Navyše zjavne išlo v tom čase ešte ani o predbežne neuzavretú vec, keď aj žalovaný uviedol, že škodu sa iba snaží vyčísliť. Tento skutok teda na rozdiel od súdu prvej inštancie sa odvolaciemu súdu nejaví ako vymedzený spôsobom, ktorý ho robí nezameniteľným. Bremeno tvrdenia ohľadom skutočností, z ktorých by prípadne bolo možné výkladom prejavu jeho vôle dospieť k opačnému záveru, ťaží žalovaného. Vykladať ale možno len vôľu, ktorá bola prejavená, nie vôľu, ktorá v tomto právnom úkone zachytená nebola.

15. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ak by aj išlo o neospravedlnenú absenciu zamestnanca, tá v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa . Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe (rozsudok sp. zn. zo dňa 27. apríla 2011). Individuálna neospravedlnená absenciu teda spravidla nie je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Iba ak by k nej pristúpili ďalšie špecifické okolnosti, tak by aj jedna neospravedlnená absencia mohla predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že samotná neospravedlnená absencia je dôvodom, pre ktorý je okamžité skončenie pracovného pomeru platné, aj keď ostatné dôvody v ňom uvedené nemal súd prvej inštancie za dostatočne vymedzené, vec nesprávne právne posúdil. Navyše, ako už bolo uvedené, žalovaný formuloval dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru ako „hrubé a opakované porušovanie pracovnej disciplíny“. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že dostatočne určitý je iba jeden zo žalovaným uvedených skutkov, bolo potrebné sa o to viac vysporiadať s jeho závažnosťou, teda či sám o sebe predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny.

16. V súvislosti s 3. skutkom je možné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že jeho vymedzenie sa nejaví byť dostatočne konkrétne na to, aby neumožňovalo jeho zámenu. Z jeho formulácie nie je zrejmé, čo vôbec by malo skreslenie údajov pracovnej zmluvy predstavovať, ani v čom malo spočívať konanie žalobcu „navádzajúce“ zamestnávateľa na takéto skreslenie. Ide vo svojej podstate viac o hodnotenie určitého údajného konania žalovaného, než jeho skutkový opis. Do takto formulovanej časti odôvodnenia je možné si projektovať rôzne konkrétne správanie sa žalobcu, takéto dopĺňanie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom však nie je prípustné. Opätovne aj tu bremeno tvrdenia v súvislosti s výkladom tohto skutku zaťažuje žalovaného.

17. Postupu súdu prvej inštancie možno dôvodne vytknúť aj to, že ak už aj mal určitý dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru za riadne vymedzený, táto skutočnosť sama o sebe nepostačuje na zamietnutie žaloby zamestnanca v situácií, keď sú medzi stranami sporné skutkové okolnosti, za ktorých malo dôjsť k naplneniu dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Na platnosť tohto právneho úkonu sa nevyžaduje len jeho dostatočne precízna formulácia, ale musí najmä materiálne vychádzať zo skutočného skutkového stavu. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie je to v tomto prípade strana žalovaného, koho primárne zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže od žalobcu, ktorý jemu zamestnávateľom vytýkané konanie popiera, nemožno požadovať, aby preukazoval neexistencie určitého svojho správania sa. Konkréte záver súdu prvej inštancie, ktorým uznal spornosť nenastúpenia do práce žalobcom dňa 18.9.2018 o cca 11.00 hod., resp. dôvodov, pre ktoré zamestnanec v zmysle svojej interpretácie nemal po tomto čase pokračovať v práci, ale aj tak bez ďalšieho skúmania považoval za preukázanú skutočnosť nenastúpenia do práce, je potrené považovať až za nepochopiteľný. Odvolací súd dodáva, že hoci spravidla bude hospodárnejšie najskôr identifikovať zamestnávateľom riadne vymedzené dôvody pre skončenie pracovného pomeru a následne sa zamerať pri vykonávaní dokazovania na otázku, či sú preukázané, v tomto konaní sa vzhľadom na pomerne nízku mieru procesnej aktivity žalovaného a zásadu koncentrácie konania môže ukázať ako hospodárnejší prístup zamerať sa na otázku, či je vôbec niektorý zo skutkov zakladajúcich dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru preukázaný.

18. Súd prvej inštancie teda nielen vec nesprávne právne posúdil čo do riadneho vymedzenia dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom jeho názor o platnosti tohto právneho úkonu je prinajmenšom predčasný a bude si vyžadovať opätovné vyhodnotenie jednotlivých skutkov odôvodňujúcich okamžité skončenie pracovného pomeru z hľadiska ich vymedzenia, ale aj z hľadiska ich reálnej existencie, keďže sú všetky sporné. Prípadný záver súdu prvej inštancie o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, si bude vyžadovať ďalšie dokazovanie ohľadom vzniku nároku na náhradu mzdy (súčasne s tým aj o otázke doručenia oznámenia žalobcu žalovanému o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní; pokiaľ jej spornosť nebude odstránená, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie publikované pod č. R 36/1979) a eventuálne jeho výšky. Okrem toho bude potrebné procesne ustáliť, čo je predmetom konania v časti nároku na náhradu mzdy vzhľadom na neurčitú formuláciu tejto časti žalobného petitu v žalobe podanej dňa 19.11.2018 a podanie žalobcu zo dňa 3.5.2022 (č. l. 113 spisu). Súd prvej inštancie teda v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom ( ).

19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( ).

20. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný rešpektovať záväzný právny názor vyjadrený odvolacím súdom podľa . Jeho hlavnou úlohou bude ustáliť skutkový stav ohľadom pre vec podstatných skutkových okolností špecifikovaných odvolacím súdom vyššie vyhodnotením vykonaného dokazovania a jeho prípadným doplnením v prípade, že na to budú dôvody a svoje úvahy preniesť aj do písomného vyhotovenia rozsudku. Po prípadnom doplnení dokazovania bude súd prvej inštancie povinný vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí musí zabezpečiť, aby boli splnené všetky náležitosti uvedené v . Rozhodnutie musí byť nielen presvedčivé a preskúmateľné, ale musí obsahovať aj riadne odôvodnenie všetkých svojich výrokov. Výrok rozhodnutia musí byť podložený konkrétnym a zrozumiteľným zdôvodnením, ktoré jasne vysvetlí, ako súd dospel k daným záverom, a to tak, aby bolo možné jeho úvahy preskúmať v inštančnom postupe. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa .

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).