Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-13-2026.pdf
PDF · 77.15 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/13/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Petry Lackovej, v právnej veci navrhovateľa A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/X, XXX XX D., proti odporkyni D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXXX/ XX, XXX XX D., zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Drahomírom Ivanom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, v konaní o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6Pc/14/2025-20 zo dňa 03.11.2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni ku dňu 01.03.2025 a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine v spojení s ust. § 65 ods. 3 Zákona o rodine, keď konštatoval, že odporkyňa ukončila vysokoškolské vzdelanie dňom 18.02.2025, čím fakticky ukončila reálnu prípravu na svoje budúce povolanie, a teda bola schopná sama sa živiť. Neprihliadol na námietku odporkyne, ktorá, podľa vlastného vyjadrenia, v období od 01.03.2025 do 01.09.2025 mala snahu sa zamestnať, ale nemohla si nájsť vhodnú prácu. Dieťa je schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby, ale vždy je potrebné prihliadať na konkrétnu situáciu, keďže v živote môže nastať aj situácia, kedy k takémuto reálnemu stavu nikdy nedôjde. Jedná sa však o výnimočné prípady, napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Na druhej strane, súd prvej inštancie ale zdôraznil, že povinnosť rodičov živiť svoje dieťa rozhodne netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Na takéto prípady sa vyživovacia povinnosť rodičov nevzťahuje. Poukázal i na to, že navrhovateľka, čiže odporkyňa, v priebehu prvoinštančného konania ani nepredložila dôkazy o tom, že sa reálne uchádzala v rozhodnom období o zamestnanie u konkrétneho subjektu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z ust. § 52 CMP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporkyňa. Žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie sa pri odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. Mala za to, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nezohľadňuje skutočný stav veci. V prvom rade súd nezobral do úvahy skutočnosť, že do dátumu
01.09.2025, t.j. dátumu, kedy nastúpila do zamestnania, nebola schopná sama sa živiť. Aktívne si hľadala zamestnanie, avšak s negatívnym výsledkom. Až o pol roka sa jej podarilo nájsť zamestnanie, pre ktoré spĺňala požiadavky. Neúspech v hľadaní zamestnania nebol podporený tým, že by nechcela, práve naopak, chcela sa zamestnať, avšak nebolo pre ňu vhodné zamestnanie, najmä s ohľadom na jej vzdelanie. Túto skutočnosť vo veci konajúci sudca odôvodnil, že nijakým spôsobom nepredložila doklady, že by si hľadala prácu, chodila na konkurzy a podobne. Je otázkou, či by na uvedené vôbec konajúci súd prihliadol. Mala za to, že nie je možné zo strany navrhovateľa od nej očakávať okamžité zamestnanie sa. Je to proces, ktorý trvá a je potrebné absolvovať konkurzy, pričom nie vždy tieto vyjdú a uchádzač o zamestnanie bude úspešný. Predpokladanie okamžitého úspechu v tomto smere, podľa jej názoru, je alibistické a v niektorých prípadoch aj nemožné. Počas obdobia 6 mesiacov bola stále ekonomicky závislá na pomoci rodičov, a teda aj otca, pričom poukázala na tú skutočnosť, že jej predovšetkým pomáhala matka. Vyživovacia povinnosť vzniká narodením dieťaťa a zaniká jeho schopnosťou samostatne sa živiť, samostatne si uspokojovať svoje životné potreby, teda nie plnoletosťou, prípadne ukončením štúdia, ako sa mnohí povinní mylne domnievajú. V ďalšom poukázala na ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine, v ktorom sa uvádza, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Už aj na základe toho by otec mal mať záujem na takejto pomoci, aby neprimerane nezaťažoval druhého rodiča. Zo solidarity navrhovateľovi vrátila nad rámec poslané výživné, kedy už bola zamestnaná. Peniaze poslané na jej účet od 01.03.2025 do 01.09.2025 spotrebovala výlučne na svoje potreby, teda na potreby jeho vlastnej dcéry, avšak, ako to vyplýva z jeho konania, túto skutočnosť v celom rozsahu neakceptuje.
3. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a správne rozhodol, keď zrušil jeho vyživovaciu povinnosť voči dcére počnúc dňom 01.03.2025, keďže ukončila štúdium vo februári 2025 a dňom 18.02.2025 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Poukazoval i na judikatúru Najvyššieho súdu SR s tým, že povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň príležitosti, avšak dieťa nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Zdôraznil, že odporkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že sa o zamestnanie v období od 01.03.2025 do 01.09.2025 uchádzala, z čoho možno vyvodiť, že o prácu sa neuchádzala, a teda z vlastnej vôle nepracovala.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Tak, ako to konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia i súd prvej inštancie, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná vyživovacia povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že dieťa je schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby, k čomu spravidla dochádza po ukončení prípravy na budúce povolanie a zdravotnú spôsobilosť (v prípade zhoršeného zdravotného stavu, invalidity a podobne nemožno konštatovať, že by dieťa bolo schopné sa samostatne živiť a vyživovacia povinnosť rodičov v takomto prípade i naďalej trvá).
6. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, potom i odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že dňom 01.03.2025 bolo v schopnostiach odporkyne zabezpečiť si samostatne uspokojenie nevyhnutných potrieb, a preto tak, ako je i vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
7. Pokiaľ odporkyňa v priebehu odvolacieho i prvoinštančného konania poukazovala na nemožnosť nájsť si zamestnanie zodpovedajúce jej vzdelaniu v období od 01.03.2025 do 01.09.2025, na túto skutočnosť ani odvolací súd pri rozhodovaní prihliadnuť nemohol.
8. Tak, ako to bolo už v minulosti viackrát konštatované odvolacím súdom (ako to napokon vyplýva aj z dôvodovej správy Zákona o rodine), žiaden zákon v Slovenskej republike neukladá povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo osoby pracovať výlučne v odbore, ktorý zodpovedá jeho vzdelaniu. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom vyplýva, na druhej strane, priamo zo zákona, a preto každý rodič bez ohľadu na svoje vzdelanie je povinný zabezpečiť výživu pre svoje dieťa. Obdobne potom
možno vychádzať i pri skúmaní schopnosti dieťaťa zabezpečiť si vlastnými prostriedkami úhradu svojich nevyhnutných potrieb, a preto odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku odporkyne, ktorá práve poukazovala na nemožnosť nájsť si primerané zamestnanie, ktoré by zodpovedalo jej vzdelaniu, naviac, keď v tomto smere tak, ako konštatuje i súd prvej inštancie v priebehu celého konania, nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynula jej snaha nájsť si čo i len primerané zamestnanie (pokiaľ bola evidovaná na úrade práce, mala možnosť doložiť potvrdenie o tom, že jej nemohla byť ponúknutá žiadna práca, ktorú by bola schopná vykonávať).
9. Na druhej strane, neušlo pozornosti súdu, že odporkyňa časť výživného navrhovateľovi vrátila s tým, že do času, kým si našla zamestnanie, použila ním vyplatené výživné na uspokojenie svojich potrieb a aj keď táto skutočnosť nemala význam pre rozhodnutie súdu, nemožno ponechať bez povšimnutia jej morálny aspekt a samotný navrhovateľ, aj v záujme zlepšenia rodinných vzťahov, by mohol a mal zvážiť ďalší postup.
10. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP s použitím ust. § 396 ods. 1 CSP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).