Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Co/33/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., zastúpeného advokátom: Mgr. Matej Vida, so sídlom Papraďová 3, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.917,38 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. decembra 2024 č. k. -178, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením Čl. 2 ods. 1, 2, Čl. 6 písm. b), Čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1, 2, 3 písm. b) a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 1, 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, Čl. 288, Čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, , o Hasičskom a záchrannom zbore, Čl. 7 ods. 2, 5, Čl. 19 ods. 1, 2, Čl. 40 veta prvá , , , , až 3 (ďalej len „Občianskeho zákonník“ alebo „OZ“), , (ďalej len „“).

3. Vecne dôvodil tým, že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra 2023, pretože v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES do (ZoHaZZ) sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného času. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič, neskôr hasič záchranár, najskôr na hasičskej stanici v B., následne na hasičskej stanici v D., a to od 1.8.2013 až doposiaľ a zároveň, že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovanej a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bolo aj to

skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období odpracoval celkovo o 876,5 hodín nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu sa v rozhodnom období skladal zo 17, resp. 16-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7, resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Súd mal za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené v článku 2 ods. 2. smernice č. 89/391/EHS. Súd mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje . písm. b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od neumožňuje. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovanej v tomto konaní. Porušenie písm. b) smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek uvedenému však nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože žalobca ani vznik škody resp. ujmy, a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

5. V tu prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii, vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 876,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca ako obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie február 2021 - december 2023, ktoré obdobie je relevantným obdobím.

6. V prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ, ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Nesprávna transpozícia smernice iba vytvára možnosť rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané, že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.

7. Ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukázal na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo. V konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 876,5

hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Konkrétne namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice. Fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol, je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice.

8. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom období odpracoval spravidla každý tretí týždeň tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza termín „spravidla“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t.j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48- hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval. Ak nie je známy rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Žalobca však v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal. Nie je tiež možné neprihliadnuť na to, že podľa prepočtu žalovanej v duplike, žalobca v iných týždňoch odpracoval podstatne menej ako 48 hodín, čo znižuje intenzitu prípadného zásahu v „spravidla každom treťom týždni“.

9. Súd dodal, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením , podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle . Súd tiež poukázal na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku smernice) domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich osobnostných práv.

10. Okrem vyššie uvedeného poukázal súd na to, že zo znenia ustanovenia nevyplýva možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa (upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov; primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.

11. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne. Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah) uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa (t.j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia pritom vyplýva postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

12. Súd mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce, hoci to v žalobe tvrdil. V dôsledku nesprávnej transpozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

13. V tu prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

14. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka navrhnutého žalovanou, keďže by išlo o nadbytočný dôkaz, ktorý by nemohol viesť k inému rozhodnutiu súdu.

15. Nad rámec uvedeného súd dodal, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pričom v prípade dôvodnosti nároku žalobcu by bolo potrebné považovať túto námietku za čiastočne dôvodnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa . Začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného resp. služobného času podľa písm. b) smernice č. 2003/88/ES. To, či došlo k jeho prekročeniu, je možné zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca a právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovanou by teda bola (aj v prípade uznaného nároku žalobcu) v rozsahu obdobia od 1.2.2021 do 31.3.2021 dôvodná. Bližšie sa však súd otázke premlčania nároku nevenoval, keďže žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol.

16. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. , (ďalej len „“), vecne plným procesným úspechom žalovanej.

17. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. /e uplatnený nárok pozostáva najmä zo skutočnosti, že žalovaná, ako služobný úrad žalobcu, rozvrhuje žalobcovi pracovné zmeny tak, že tento bežne odpracuje 3x 24 hodinové zmeny v priebehu jedného týždňa — odpracuje 72 hodín, hoci zo smernice vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu je 48 hodín. Vzhľadom na absenciu mechanizmov, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov tak, ako to robí žalovaná a je možné vychádzať len priamo z písm. b) Smernice a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Súd z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach, vôbec došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

18. V konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 876,5 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. K tomu žalobca uviedol, že priložená tabuľka predstavovala v priebehu celého konania dôkaz za účelom preukázania a výpočtu a výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Súd konštatoval, že nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období. Z predložených plánov služieb bolo v konaní možné abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, z čoho by vyplynula skutočná miera času, o ktorý bol žalobca konaním žalovanej ukrátený, o čo sa však súd v konaní nepokúsil a k skutočne odpracovanému času žalobcu sa dokazovanie nekonalo. Žalobca uviedol, že prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice v kalendárnych týždňoch (špecifikovaných v odvolaní) uplatňovaného obdobia, a to celkovo o 640 hodín. Uvedené podľa žalobcu nie je novou skutočnosťou, keďže táto vyplývala z dôkazov predložených žalobcom už k žalobe, uvedené hodiny tvorili prevažnú časť celkového súhrnu 876,5 hodín tvrdených žalobou. Žalobca tiež v odvolaní rozpísal prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času v jednotlivých týždňoch v roku 2021, 2022 a 2023

a predložil k odvolaniu plány svojich služieb za obdobie apríl 2021 až december 2023 (vrátane), so zvýraznenými dátumami, kedy malo dôjsť k jednotlivým prekročeniam. Mal za to, že pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy je vždy potrebné brať ohľad na to, ako uvedenú situáciu subjektívne vníma jednak samotná fyzická osoba, ktorá vznik ujmy tvrdí, ale aj na to, ako by vzniknutú situáciu vnímala aj akákoľvek iná fyzická osoba byť v jej postavení. Žalobcu nenávratne stratený čas v tak podstatnej miere na úkor jeho rodiny, jeho aktivít a jeho odpočinku mrzí a ťaží. Predmetný čas mohol žalobca objektívne investovať do iných aktivít, do rozvíjania rodinných väzieb alebo jednoduchým odpočinkom. Miesto toho žalobca za uplatňované obdobie strávil takmer 27 dní čistého času v službe. Žalobca uvedené subjektívne vníma ako závažnú ujmu, a má jednoznačne za to, že akákoľvek iná osoba v postavení žalobcu by takúto stratu svojho času vnímala rovnako. Stratu času, ktorý síce mal žalobca zaplatený ako výkon služby, avšak tento v podstate nedobrovoľne strávil na pracovisku, je potrebné aj vzhľadom na intenzitu zásahu (uvedený stav trvá už niekoľko rokov) a vzhľadom na mieru straty času (27 skutočne odpracovaných dní čistého času), objektívne vnímať ako závažný zásah do práv žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudky Súdneho dvora sp.zn. , bod 54 a C-445/06, bod 21.

19. Žalobca ďalej namietal, že judikatúra ESD (C-160/14, bod 50) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy. Žalobca mal za to, že nie je možné sa stotožniť s názorom súdu, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal nemajetkovú ujmu. O svoj čas prichádzal a naďalej prichádza odslúžením tretej 24-hodinovej zmeny za jeden kalendárny týždeň, alebo hodín v službe naviac, ktoré v zmysle Smernice odslúžiť v tomto týždni už nemal. Konkrétne u žalobcu je to 640 hodín. Súd si nesprávne osvojil hypotézu, že prekračovanie maximálneho týždenného času je spôsobené výlučne v časoch služobnej pohotovosti. Keďže táto sa považuje za pracovný čas, žalobca v prípade, že má určené zmeny v pondelok, štvrtok a v nedeľu, dosiahne limit 48 hodín už po odslúžení štvrtkovej zmeny. Nedeľnú zmenu je žalobca v takom prípade v službe už navyše a v rozpore so Smernicou. Okrem toho žalobca riadne tvrdil a aj preukázal objektívnu skutočnosť, že nedostatok času s jeho rodinou, na jeho aktivity alebo na odpočinok, spôsobený nesprávnou transpozíciou Smernice, má negatívy dopad na neho a aj na jeho okolie. Preukázal, že má rodinu, deti a manželku. Nie je potrebné ani realizovať dokazovanie, aby bolo ustálené, že rodina spolu rada trávi svoj čas. Logicky sa vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi a žalobcom nezlepšujú, pokiaľ žalobca trávi svoj čas v práci. Je rovnako známe, aký dosah na duševnú pohodu má na človeka, pokiaľ kvôli práci nestíha svoje hobby a nestíha si oddýchnuť. Nedostatok oddychu v povolaní, aké vykonáva žalobca, je obzvlášť nebezpečné, nielen pre žalobcu, ale aj jeho kolegov alebo širokú verejnosť, v ktorej záujme nie je, aby vykonával službu hasiča človek, ktorý je unavený z nadmerného pracovného zaťaženia. Všetky uvedené skutočnosti boli žalobcom v priebehu konania tvrdené a tieto aj preukázal svojim výsluchom. Súd sa mal zaoberať aj jeho vnútorným pohľadom na riešenú situáciu a zhodnotiť, ako by uvedenú stratu času vnímala aj každá iná fyzická osoba.

20. Pre porušenie práva na ochranu zdravia postačuje jeho podstatné ohrozenie s poukazom na Smernicu, ktorej základným cieľom je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, akými sú aj hasiči. Žalobcov zdravotný stav je v poriadku a v celom konaní ani opak netvrdil. Avšak nie je možné objektívne vylúčiť, aký dopad bude mať nadmerné pracovné zaťaženie na žalobcu za mesiac, za rok, za dvadsať rokov. Uvedené ohrozenie vyplýva priamo z neimplementovania a nerešpektovania ustanovení Smernice o maximálnom týždennom pracovnom čase a o čase odpočinku. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním súdu, že je povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice v relevantnom období nastali. Dôkazné bremeno žalobcu má byť primerané a spočívať v preukázaní samotného zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho aspektu, na ktorý malo vplyv konanie žalovanej. Okrem toho, podľa zásady efektivity a účinnosti ochrany práv (zásada vlastná pre právo EÚ), žalobca ani nemôže byť zbytočne zaťažený neprimeranými požiadavkami na dokazovanie, ktoré by fakticky znemožnili uplatnenie jeho nároku. Konštatovanie súdu, že žalobcova argumentácia v konaní bola len všeobecnou, konkrétne netvrdil, ani nepreukázal dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho zdravie, prípadne iné sféry života, je v priamom rozpore s obsahom žaloby, písomných podaní žalobcu, prednesom a výsluchom žalobcu realizovaného na pojednávaní vo veci. U žalobcu došlo v dôsledku nesprávnej transpozície k nesprávnemu rozvrhovaniu jeho pracovného času. Žalobca slúžil viac ako mal, na úkor svojej rodiny a svojho zdravia.

21. Vo vzťahu k prevenčnej povinnosti, ktorú si žalobca podľa súdu prvej inštancie nesplnil, žalobca uviedol, že toto konštatovanie súdu je v priamom rozpore s judikatúrou ESD, pričom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09. Žalobca mal za to, že je na jeho slobodnom uvážení, ktorý nárok, kedy a akou cestou si voči žalovanej uplatní. V danom prípade bolo po dobu celého konania tvrdené, že žalobca prichádza o svoj voľný čas, náhradu ktorého si uplatňuje. Voči žalovanej si neuplatňuje žiadny mzdový nárok a tento mzdový nárok žalobca ani netvrdí. Uvedené konštatovanie súdu považuje žalobca za arbitrárne a nepodložené. Je tiež potrebné považovať takúto podmienku uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú, pokiaľ by podaniu žaloby muselo predchádzať podanie inej žaloby za účelom dodržiavania smernice, prípadne na úhradu mzdových nárokov. Pokiaľ bolo žalobcovi v dôsledku konania žalovanej zasiahnuté do jeho osobnostných práv takto závažným spôsobom, zverejnenie rozhodnutia, ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie porušenia práva nie je jednoznačne dostatočným zadosťučinením. Peňažná náhrada sa javí ako jediná spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy.

22. Súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nesprávne ustálil, že pracovný čas žalobcu je potrebné počítať za obdobie 6-mesiacov v tzv. referenčných obdobiach; nesprávne ustálil, že žalobca v priebehu konania netvrdil a nepreukázal vzniknutú nemajetkovú ujmu; že žalobca prichádza o svoj voľný čas po práci; z predložených dôkazov bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočným výkonom služby 640 hodín nad limit stanovený čl. 6 písm. b) Smernice.

23. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd aplikoval síce správne ustanovenia o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a judikatúrou ESD nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková ujma žalobcovi nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd bol povinný zabezpečiť žalobcovi právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že mal vyložiť všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku. Dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj skutočnosť, že súd nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa a taktiež, že porušenie povinnosti žalovanej transponovať Smernicu nie je dostatočne závažné na to, aby privodilo svojimi následkami žalobcovi nemajetkovú ujmu, čím nezohľadnil zásadu efektivity ochrany práv EÚ, to všetko v priamom rozpore s judikatúrou ESD a úniovým právom.

24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Otázka plánovania zmien je otázkou na služobný úrad žalobcu, t. j. potenciálne pasívne vecne legitimovaným subjektom môže byť iba služobný úrad žalobcu. Žalovaná sa nestotožnila s argumentáciou žalobcu ohľadom referenčného obdobia, keď podľa žalobcu sa má pracovný čas počítať za obdobie 7 dní. Poukázala na to, že k smernici 2003/88/ES Európska komisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01, ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Tabuľka predložená žalobcom týkajúca sa konkrétnych mesiacov je neaplikovateľná v tomto konaní, a teda na ňu nemožno prihliadať. Okrem uvedeného existujú ďalšie dôvody prečo je referenčné obdobie aplikované v súdnom konaní. Smernica v ods. 15 a 16 preambuly prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení vzhľadom na charakter určitých odvetví práce. Vzhľadom na je cieľom HaZZ ochrana života a zdravia osôb, majetku a životného prostredia. Takýto cieľ môže byť naplnený iba v prípade neprerušovanej funkcionality hasičských staníc. Vzhľadom na názor Európskej komisie vyplývajúce z judikatúry SD EÚ sú referenčné obdobia v prípadoch protipožiarnych služieb nevyhnutné. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že samotná smernica prezumuje existenciu odchýlky ( písm. b/ bod iii) smernice) od 4-mesačných referenčných období ( písm. b/ smernice) až na 6, resp. 12 mesačné referenčné obdobia ( smernice). Samotný stanovuje, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas sa rozvrhuje do obdobia 6 mesiacov (). Je irelevantné, či ide o rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý čas. Podstatou je, že pracovný, resp. služobný čas žalobcu sa rozvrhuje od obdobia 6 mesiacov. Aj z praxe vyplýva, že sa na príslušníkov HaZZ aplikujú 6-

mesačné referenčné obdobia, v rámci ktorých sa plánujú služby príslušníkov HaZZ. Uvedenú skutočnosť žalobca nerozporoval, pretože napríklad už v júli toho-ktorého roka vie uviesť, či pracuje na Vianoce.

25. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca vo svojom odvolaní zmenil svoj výpočet a už uvádza, že odpracoval nad rámec smernice iba 640 hodín. Ani táto skutočnosť však nie je dokázaná. Takýto výpočet je nesprávny a nezmyselný. Sám žalobca uviedol, že do pojmu „pracovný čas“ započítava aj dni voľna a dovolenky; a dokonca aj vlastnú práceneschopnosť (napr. 1. týždeň roku 2022 od 3.1.2022, kedy žalobca odpracoval 24 hod. a bol práceneschopný, pričom vo svojej tabuľke uviedol, že odpracoval 40 hodín.) Žalovaná v tejto súvislosti znovu poukázala aj na výkladové oznámenie Európskej komisie vo vzťahu k otázke pracovného času a času odpočinku. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s prepočtami žalobcu, keď uviedol, že nemožno vychádzať z fondu pracovného času a správne na vec aplikoval čl. 2 smernice, čo od vnútroštátnych súdov členských štátov vyžaduje aj Európska komisia v zmysle výkladového oznámenia. Otázka mzdových nárokov, t. j. finančnej odmeny za rozdielne časy služobnej pohotovosti, kedy žalobca nevykonáva žiadnu prácu neodporuje smernici, tak ako to vyplýva aj z výkladového oznámenia Európskej komisie. Rovnako to vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-437/05 z 11.1.2007. Žalobca preto ani z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený, čo potvrdil aj doloženými výplatnými páskami.

26. Žalovaná zastávala názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času a ani čo do otázky existencie nemajetkovej ujmy, s čím sa správne vysporiadal súd prvej inštancie. Všeobecné odkazy žalobcu na nedokázané tvrdenia ohľadom straty času, pričom žalobca predložil konajúcemu súdu prepočty v rozpore s judikatúrou SD EÚ, smernicou 2003/88/ES, ako aj s výkladovým oznámením Komisie, nemožno považovať za preukázanie existencie nemajetkovej ujmy. Žalobca odkazoval na rozhodnutie Günter Fuß a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach či Krajského súdu v Banskej Bystrici, dokonca poukazoval na ujmu iných kolegov, avšak úplne opomenul sa venovať vlastnej údajnej nemajetkovej ujme. Žalobca nepreukázal ani stratu času, ani žiaden negatívny dopad na jeho súkromný či rodinný život, resp. na jeho zdravie. Z výpovede žalobcu dokonca jasne vyplýva, že za rozpad jeho manželstva neobviňuje prácu, pričom má za to, že jeho ujma je, že „neregenerujem tak, ako som bol mladší...“. Žalobca však bezdôvodne predmetnú skutočnosť nepriamo neguje vo svojom odvolaní, keď tvrdí, že rodinné vzťahy sa nezlepšujú z dôvodu trávenia svojho času v práci. Žalovanej nebolo jasné, prečo žalobca nepredložil súdu rozhodnutie, ktorým bolo jeho manželstvo rozvedené, z ktorého by bolo možné vyčítať príčinu, a preto považuje predmetné tvrdenia žalobcu za zmätočné.

27. Za zmätočné označila žalovaná aj hypotetické tvrdenia žalobcu ohľadom jeho zdravia a bezpečnosti na pracovisku, pričom sám žalobca na pojednávaní uviedol, že sa práca neodzrkadľuje na jeho zdravotnom stave. Ak žalobca chcel tráviť viac času doma s rodinnou, mohol si namiesto finančnej odmeny nevyžiadať náhradné voľno ( ). Ani jedno tvrdenie žalobcu v odvolaní v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, pričom aj v odvolaní odkazuje iba na jeho vlastný výsluch, z ktorého vyplynuli opačné závery než tie, o ktorých to v odvolaní tvrdí. Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdením žalobcu, že by žalobca nebol povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice v relevantnom období nastali. Ako sám žalobca uviedol, v prvom rade je povinný preukázať porušenie ustanovení smernice 2003/88/ES, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ani čo do tejto otázky. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

28. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. Doplnil, že nemajetková ujma bola preukázaná najmä z výsluchu žalobcu, ktorý je kľúčovým dôkazom v danom konaní. Žalobca jediný môže autenticky popísať, aké negatívne dôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život mala nadmerná pracovná záťaž a porušovanie jeho práv. Vzhľadom na povahu nemajetkovej ujmy, jeho osobné svedecké výpovede o strese, únave, narušení rodinného života či iných psychických a fyzických dopadoch sú nevyhnutné na to, aby súd mohol zvážiť mieru zásahu do jeho osobnostných práv. Pokiaľ žalobca preukázal, že reálne bol vystavený nadmernému pracovnému zaťaženiu v rozpore so Smernicou, dôkazné bremeno sa presúva na žalovanú, ktorá len neúčinne popierala skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré boli založené na jeho vlastnom vnímaní reality. Samotná nadmerná pracovná záťaž môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej fyzickej osoby.

Odňatie času na zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy satisfakcie je nutné vychádzať nielen z počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu zásahu do života žalobcu, ako aj jeho trvanie - už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie, ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je v danom prípade dostatočná. Žalobca poukázal na zápisnicu z pojednávania vo veci, kde detailne popísal prvky vzniku nemajetkovej ujmy na jeho strane. Žalobca zotrval na názore, že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za toto obdobie nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm. b) Smernice. S poukazom na označenú judikatúru ESD (C-254/18) mal za to, že žalovaná neprijala žiadne mechanizmy, ktoré by stanovili kedy referenčné obdobie začína, končí, koľko trvá a aký je maximálny pracovný čas v ňom. Uvedené nie je možné zhojiť ani tvrdením, že čl. 16 a čl. 17 Smernice sú priamo vykonateľné, pretože štát pochybil pri procese prijatia takej úpravy, aby táto bola v súlade s právnym predpisom EÚ. Štátu bola daná v zmysle daných článkov Smernice len možnosť upraviť si obdobia odlišne. Uvedené štát opomenul a za transpozíciu čl. 6 písm. b) Smernice v spojení s vyššie uvedenými čl. 16 a čl. 17 vydával ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, s čím sa nemožno stotožniť. Súdny dvor opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Uvedené je žalovanou ignorované, pokiaľ služobnú pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva mimo domova na hasičskej stanici v nervovom vypätí z prípadného zásahu, ako pracovný čas nepovažuje a tento ani nezapočítava do fondu pracovného času.

29. Žalovaná v duplike uviedla, že subjektívne pocity žalobcu nie sú dostačujúce na preukázanie existencie nemajetkovej ujmy k čomu poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. . Mala za to, že je potrebné naplnenie všetkých 3 podmienok nároku na náhradu škody stanovených SD EÚ (C-300/21 zo 4.5.2023). Súdny dvor EÚ v citovanej veci zdôrazňuje, že pri porušení práva jednotlivca musí existovať „ujma“, ktorá je „utrpená“, a teda táto musí byť v príčinnej súvislosti s porušeným právom, pričom tieto 3 podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaná ďalej k referenčným obdobiam uviedla, že SD EÚ v rozsudku C-254/18 venoval svoje právne posúdenie tomu, či je možné aplikovať referenčné obdobia priamo. Súdny dvor EÚ explicitne uviedol, že priemerný týždenný pracovný čas nemožno počítať v obdobiach siedmich dní. To, na čo poukazuje žalobca vo svojej odvolacej replike, je otázka pevne stanovených referenčných období, na ktoré v tomto konaní neodkazoval ani žalobca, ani žalovaná a ani súd prvej inštancie. SD EÚ v predmetnom rozsudku konštatoval v bode 31, že aplikáciou pohyblivého referenčného obdobia sa nezasahuje do práv pracovníkov a vo viacerých častiach rozsudku uviedol, že referenčné obdobie je „jednotka merania času“, je to teda spôsob, ktorý umožňuje kvalifikovane zistiť priemerný pracovný čas žalobcu, pričom je chránený verejný záujem členského štátu na ochrane života a zdravia osôb, majetku a životného prostredia. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 z 3.10.2000 v bode 70 uviedol, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by transponovala čl. 16 ods. alebo prípadne výslovne prijímajúcej jednu z výnimiek stanovených v čl. 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 24.3.2025.

30. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

31. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (/ napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( )

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

32. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 7.917,38 eura spôsobenej mu prekročením maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v Čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) v dôsledku nesprávnej transpozície uvedenej smernice do vnútroštátneho právneho priadku, zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k zásahu do práva na ochranu osobnosti.

33. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Žalobca teda podal odvolanie z dôvodov podľa / a h/ .

34. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti.

35. Odvolací súd sa stotožňuje najmä so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, a teda ani rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Ako vyplýva i rozsudku Súdneho dvora vo veci C-429/09, nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88 sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, keďže je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora počas dotknutého obdobia. Vnútroštátnemu súdu však prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením článku 6 písm. b) a škodou, ktorá vznikla pracovníkovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Žalobca však v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas nepreukázal, teda nepreukázal či mu vôbec mohla nejaká ujma vzniknúť. Súd prvej inštancie správne uviedol, že nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu. V prejednávanej veci bola podstatnou tá skutočnosť, či právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci bolo v rozhodnom období porušované, a to v takom rozsahu ako v žalobe tvrdil.

36. Pokiaľ žalobca za dôkaz, na ktorý odkazoval v priebehu konania na súde prvej inštancie a aj v odvolaní, a ktorý podľa neho mal preukazovať ním tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, považoval ním vypracovanú tabuľku, s týmto sa odvolací súd nestotožňuje. Za dôkaz síce môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov ( ), avšak žalobcom predložená tabuľka je len ním vypracovaný prepočet, a teda ju možno považovať len za jeho tvrdenie (aj s ohľadom na princíp rovnosti sporových strán ), avšak nie za dôkaz, ktorý by preukazoval žalobcove tvrdenia. Tieto tvrdenia, ktoré však ani neboli substancované, pritom žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie účinne poprela, a spornosť tejto skutkovej otázky konštatoval pri predbežnom právnom posúdení i súd prvej inštancie. V tejto súvislosti tiež súd prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku konštatoval, že sám žalobca v žalobe uviedol, že Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

V tu prejednávanej veci však žalobca ani vznik škody resp. ujmy, a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal. Pokiaľ žalobca nepreukázal rozsah času, ktorý mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, potom nie je možné konštatovať, že mu akákoľvek ujma vznikla.

37. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období odpracoval 876,5 hodín, pričom vychádzal z tvrdenia žalobcu, že spravidla každý tretí týždeň odpracoval tri 24-hodinové zmeny a v podrobnostiach na tieto závery súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje. Žalobca v odvolaní uviedol nové skutkové tvrdenia (rozdielne od ním k žalobe predloženej tabuľky) a konkretizoval, v ktorých týždňoch a v akom rozsahu v jednotlivých dňoch v rozhodnom období prekročil maximálny týždenný pracovný čas a súčasne tvrdil, že prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice o 640 hodín. Zároveň mal žalobca za to, že z predložených plánov služieb bolo v konaní možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, o čo sa však súd prvej inštancie ani nepokúsil a k skutočne odpracovanému času sa dokazovanie nekonalo. Tiež mal za to, že uvedené nie je novou skutočnosťou, keďže táto vyplývala z dôkazov predložených k žalobe, uvedené hodiny tvorili prevažnú časť celkového súhrnu 876,5 hodín tvrdených žalobou.

38. Odvolací má však (napriek opačnému názoru odvolateľa) za to, že v prípade vyššie uvedených skutkových tvrdení týkajúcich sa prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice o 640 hodín sa nepochybne jedná o novoty v odvolacom konaní. Predovšetkým nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že súd si mal z predložených plánov služieb vyabstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, pretože toto tvrdenie je v priamom rozpore s ust. , podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Bolo povinnosťou žalobcu (ak chcel byť v konaní úspešný), v prvom uviesť v žalobe substancované skutkové tvrdenia o rozsahu prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice a k týmto konkrétnym skutkovým tvrdeniam navrhnúť dôkazy. Zároveň je pre odvolací súd ťažko pochopiteľné, ako mal súd z predložených plánov služieb vyabstrahovať prekročenie limitu maximálneho týždenného pracovného času u žalobcu podľa smernice o 640 hodín, keď na podklade rovnakých plánov služieb žalobca v žalobe tvrdil prekročenie o 876,5 hodín. V prípade týchto nových skutkových tvrdení žalobcu sa teda jednoznačne jedná o novoty v odvolacom konaní ( ), a v tejto súvislosti je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany ( ) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v .

39. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

40. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v pre použitie novôt zo strany žalobcu v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto novoty by boli spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutkové tvrdenia uvedené až v odvolacom konaní prihliadnuť nemohol, keďže žalobca nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle / až d/ . Žalobca v odvolaní nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. nepreukázal, že nové skutkové tvrdenia uvedené až v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (/), pričom novoty uvedené žalobcom pod iný účel ich použitia (/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (/emožno.

41. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca dôkazné bremeno o splnení podmienok pre priznanie peňažného zadosťučinenia neuniesol, ako podrobne súd prvej inštancie

objasnil v napadnutom rozsudku a náležite pri tom odkázal aj na ustálenú judikatúru. Pokiaľ žalobca zotrval v odvolaní na argumentácii, že vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade následkov nesprávnej transpozície smernice sa neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy, nie je jeho odvolacia argumentácia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom spore náležitá.

42. Odvolací súd dodáva, že v prípade nemajetkovej ujmy sa jedná o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem najmä jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú aj vo vnútornom živote človeka – sloboda pohybu, rodinný život a pod.). Zo samotnej podstaty nemajetkovej ujmy vyplýva, že táto spočíva v oprávnenom pocite poškodeného, do ktorého práv bolo zasiahnuté, že mu bola spôsobená ujma (napr. duševné útrapy). Pokiaľ by poškodený takýto pocit neprežíval, nemožno o nemajetkovej ujme na jeho strane uvažovať. Vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, keď je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15.3.2012, sp. zn. ). Uvedené sa aplikuje v situáciách, keď je prima facie zrejmé, že akejkoľvek osobe v rovnakom postavení by za rovnakých okolností ujma tiež vznikla. Okrem vyššie uvedených výnimiek musí poškodený vznik ujmy nielen tvrdiť, ale aj preukázať. Keďže v konaní nebolo preukázané, či a v akom rozsahu mal žalobca skutočne pracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou v rozhodnom období, bolo následne nadbytočným zo strany súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či táto strata času (ak vôbec vznikla) zanechala nejaké konkrétne následky v osobnom živote žalobcu. I keď by bolo možné dospieť k záveru, že v týchto prípadoch ujma v zásade vzniká, od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu však závisí posúdenie jej intenzity (napr. s ohľadom na zdravotný stav, rodinné problémy, atď.). V prvom rade však bolo povinnosťou žalobcu (ak chcel byť v konaní úspešný) tvrdiť a preukázať konkrétny rozsah tejto straty času, aby bolo možné posúdiť závažnosť vzniknutej ujmy, a teda i otázku, či na reparáciu takejto ujmy je potrebné poskytnúť primerané zadosťučinenie v peniazoch. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne žalobcu ako poškodeného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že procesný útok žalobcu spočívajúci v tvrdení o zásahoch do jeho osobnostných práv (konkrétne do práva na súkromie, práva na rodinný život) vyznel nepresvedčivo, keďže len zovšeobecňujúce tvrdenia zopakované aj vo výsluchu žalobcu na pojednávaní, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie závažnosti zásahu.

43. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol, a preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena zamietol. Odvolacia námietka žalobcu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočne odôvodnil a preukázal, nie je opodstatnená.

44. V rámci nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca tiež argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa . Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 zo dňa 25. novembra 2010, v zmysle ktorého z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie o nesplnení si prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu nestotožňuje, keďže tento záver je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-429/09, podľa ktorého právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) smernice podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa. Súd prvej inštancie však svoje zamietavé rozhodnutie nezaložil na porušení prevenčnej povinnosti žalobcu, ale na neunesení dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o rozsah hodín reálne odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období a negatívne prejavy neoprávneného zásahu vo sfére osobnosti fyzickej osoby,

ktoré je potrebné odškodniť finančne. Vo výsledku teda tento dielčí nesprávny záver súdu prvej inštancie nemal vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

45. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia veci, keď súd síce aplikoval správne ustanovenia o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a judikatúrou ESD. Zo žiadneho zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí Súdneho dvora totiž nevyplýva, že pre priznanie nároku na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je potrebné preukázať závažnosť vzniknutej ujmy alebo existenciu závažnej ujmy, teda postačí iba nesprávna transpozícia smernice, a o takomto rozhodnutí odvolací súd ani nemá vedomosť. Pokiaľ žalobca poukazoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/09 zo dňa 14. októbra 2010 (bod 54), podľa ktorého „vzhľadom na to, že cieľom smernice 2003/88 je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku, zákonodarca Únie sa domnieval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto článku 6 písm. b), ktorým sa pracovníkovi odníma takýto odpočinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia“, pretože súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre priznanie peňažného zadosťučinenia, a to o.i. konkrétny rozsah dopadu nesprávnej transpozície smernice v danom období. Rovnako to platí aj pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-445/06 zo dňa 24. marca 2009 (bod 20), podľa ktorého „poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri predpoklady, to znamená, že porušená právna norma Spoločenstva má za cieľ priznať jednotlivcom práva, že porušenie je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť“, pretože súd prvej inštancie poukázal práve na skutočnosť, že tieto podmienky v súdenej veci splnené neboli, keďže žalobca nepreukázal rozsah a závažnosť porušenia Smernice. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-160/14 zo dňa 9. septembra 2015 (bod 50), podľa ktorého „treba pripomenúť, že pokiaľ sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu, čo prislúcha určiť vnútroštátnym súdom, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity)“. Nemožno konštatovať rozpor napadnutého rozsudku ani s týmto rozsudkom Súdneho dvora EÚ, pretože i z tohto rozsudku jednoznačne vyplýva, že je vecou vnútroštátneho súdu posúdiť, či sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu, pričom vnútroštátne prostriedky nápravy nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Žalobca žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by mal mať sťaženú možnosť tvrdiť a preukázať počet hodín odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, a tým i intenzitu zásahov do jeho osobnostných práv, ktorých kompenzácia je možná priznaním peňažného zadosťučinenia. S ohľadom na uvedené, argumentácia žalobcu o rozpore napadnutého rozsudku s judikatúrou Súdneho dvora nemohla obstáť.

46. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím potvrdil.

47. Pre úplnosť odvolací súd tiež dodáva, že všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).