Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-56-2025.pdf
PDF · 137.7 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/56/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov 1. A. A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, D., 2. mal. E. A. nar. XX.X.XXXX, F. XX, G., zastúpená zákonným zástupcom A. A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, D. a 3. mal. H. A., nar. XX.X.XXXX, F., G., zastúpený zákonným zástupcom A. A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, D., všetci žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. Peter Konvičný, so sídlom Rázusová 1, Košice, IČO: 42 409 241 proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska ulica 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19. februára 2025 č.k. 67C/14/2024-227
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobcovia žiadali pre každého z nich náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 30.000,00 eur titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, na vedenie rodinného, súkromného života. Tvrdili nesprávnosť a nezákonnosť postupu Okresného súdu Košice I (aktuálne Mestský súd Košice) vo veci žalobcov vedenej pod sp.zn. 18P/150/2018 o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ktoré konanie bolo začaté na základe návrhu matky maloletých G. A. ešte dňa 19.11.2008. Žalobcovia poukazujú na to, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, nesprávnemu nariadeniu znaleckého dokazovania, právne nesúladnej zmene neodkladného opatrenia, včasnému nepredloženiu veci odvolaciemu súdu o čom rozhodol Ústavný súd SR v náleze zo dňa 18.5.2023 sp.zn. I.ÚS 217/2023 tak, že postupom súdu vo veci 18C/150/2008 došlo k porušeniu základného práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré konanie je súčasne nezlučiteľné s obsahom a účelom základného práva žalobcov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, za ktorý zásah priznal žalobcovi 1/ finančné zadosťučinenie 2.000 eur, a maloletým žalobcom 2/, 3/ každému 3.000 eur. Žalobca 1/ poukázal na to, že od marca 2020, (dovtedy sa plnohodnotne staral o maloleté deti – žalobkyňu 2/ a žalobcu 3/), nemal žiaden kontakt so svojou maloletou dcérou žalobkyňou 2/ až do mája 2023. Počas uvedeného času prežíval stavy úzkosti, beznádeje, pocity bezradnosti z nemohúcnosti dovolať sa ochrany, cítil sa ponížený, že súd ignoruje jeho žiadosti a návrhy, nepovažuje jeho tvrdenia za relevantné, pričom v dôsledku postupu a nečinnosti súdu sa obával, že môže prísť o maloletú dcéru žalobkyňu 2/, resp. že bude natrvalo vymazaný z jej života. Tvrdil, že žalobkyni 2/ bolo odopierané právo na otcovskú starostlivosť a kontakt s druhým zo súrodencov žalobcom 3/ počas styku s otcom, u žalobcu 3/ bolo postupom súdu porušené právo na priamy kontakt s otcom a sestrou a žalobcovi 1/ ako otcovi bolo odopreté právo na spoločnú starostlivosť o obe deti. Žalobkyňa 2/ bola dlhodobo
vystavená pocitom bezradnosti, konfliktu loajality medzi oboma rodičmi, súd toleroval správanie matky s cieľom negatívneho vytvorenia pocitu voči žalobcovi 1/, ktoré konanie malo negatívny vplyv a spôsobuje poškodzovanie vzťahu medzi ním a maloletými žalobcami i zdravý fyzický i psychický vývoj maloletých, o ktorých sa predtým s láskou staral a do marca 2020 realizoval aj striedavú starostlivosť. Postupom súdu bola žalobcom spôsobená nenapraviteľná škoda spočívajúca v dlhodobom vzájomnom odlúčení, s negatívnym vplyvnom na fyzický a psychický vývoj, ktorý zásah si vyžaduje odškodnenie nemajetkovej ujmy.
2. Súd vzal do úvahy obranu žalovaného, že žalobcom vytýkané nedostatky v postupe okresného súdu spadajú pod nesprávny úradný postup, že Ústavný súd SR vo veci žalobcov I.ÚS/217/2023 konštatoval neefektívnosť postupu súdu vo veci, ktorý vydával a rušil neodkladné opatrenia namiesto rozhodnutia vo veci samej k čomu mal zadovážené podklady, keď mohol zvážiť aj vypočutie znalca, výsluch maloletých. Ústavný súd uzavrel, že konanie vykazuje nielen neefektívnosť vedúcu k zbytočným prieťahom, ale zasahuje aj do rodinného života, osobitne maloletých detí, v ktorej súvislosti priznal žalobcovi 1/ primerané finančné zadosťučinenie 2.000 eur a každému zo žalobcov v 2. a 3. rade po 3.000 eur. Priznaním primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom, považoval žalovaný za vysporiadaný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, súčasne konštatujúc, že žalobcovia nepreukázali vznik inej nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné odškodniť v peňažnej forme. Žiadna iná okolnosť okrem neefektívnej činnosti súdu, ktorá sa prejavila v zbytočných prieťahoch v konaní nebola preukázaná, túto nekonštatoval ani nález Ústavného súdu SR pojednávajúci o tých námietkach žalobcu, ako boli uplatnené aj v žalobe. Namietal aj existenciu príčinnej súvislosti, keď za prvotnú príčinu tvrdenej ujmy žalobcov považoval rozvrat partnerského vzťahu žalobcu 1/ a jeho bývalej partnerky – matky detí-žalobcov 2/, 3/. Aj pre prípad iného posúdenia veci, požadovanú nemajetkovú ujmu hodnotil ako neprimeranú v pomere k obdobne peňažne reparovateľným zásahom do osobnostnej sféry v prípade úmrtia pozostalých.
3. Súd prvej inštancie citoval § 1, § 3, § 4, § 9, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo súdnou praxou ustálenej defínície nesprávneho úradného postupu (NS SR 4Cdo/24/04, 6Cdo/115/2010, 5Cdo/126/2009), ktorá sa premietla aj do ním citovaného znenia § 9 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2023, ktorý vymedzuje, čo nemožno považovať za nesprávny úradný postup, uzavrel, že tvrdené nesprávne nariadenie znaleckého dokazovania či práve nekonformná zmena neodkladného opatrenia sú vylúčené z možnosti ich kvalifikácie ako nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu je v danom prípade existencia nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci, vznik škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nestačí iba pravdepodobnosť následku, ale je potrebné existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným následkom a postupom či rozhodnutím orgánu štátu preukázať, keď predpokladom priznania náhrady nemajetkovej ujmy je len taká intenzita následkov, u ktorej nie je dostačujúce len konštatovanie porušenia práva. So zreteľom na obsah námietok žalobcu v žalobe a v jeho ústavnej sťažnosti, týkajúcich sa prieťahov v konaní, nesprávneho ustanovenia súdneho znalca (vznesené v časti I. ods. 4, str. 2 ústavnej sťažnosti), právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia súdom (vznesené v časti I., ods. 12 - str. 3 ústavnej sťažnosti), ako aj včasného nepredloženia veci odvolaciemu súdu (vznesené v časti I., ods. 14 - str. 3 ústavnej sťažnosti), mal zistenú existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu štátu spočívajúcich v prieťahoch konaní ako to konštatoval v náleze Ústavný súd SR vo veci žalobcov I.ÚS 217/2023 z 18.5.2023. Ustálil, že žalobcom uplatnené nároky v konaní pred všeobecným súdom a v ústavnej sťažnosti svojou povahou spĺňajú podmienku totožnosti, za ktoré už bolo priznané finačné zadosťučinenie Ústavným súdom SR. Považoval tak za zistené, že žalobcom reálne vznikla nemateriálna ujma, za ktorú im ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie, ktoré je namieste iba vtedy, ak nemožno dosiahnuť a zavŕšiť ochranu porušeného základného práva len konštatovaním, že k porušeniu došlo. Vzal na zreteľ, že v danom prípade ústavný súd konštatoval nielen porušenie základného práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj porušenie ich základného práva pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, v kontexte s čím bola určená aj výška priznaného odškodnenia. Pri posudzovaní primeranosti priznanej náhrady podľa kritérií § 17 zákona č.514/2003 Z.z a pomeriavajúc ju v pomere k obdobným typom prípadov u ktorých bolo priznané finančné zadosťučinenie za zistené prieťahy v konaní ako ich uviedol v odôvodnení (bod.51 až 55., bod 67), sumu odškodnenia už skôr priznanú žalobcom, hodnotil ako zodpovedajúcu intenzite zásahu do ich
práv. Majúc za to, že finančné zadosťučinenie priznané Ústavným súdom SR vo veci žalobcov ako sťažovateľov v dostačujúcej miere odškodnilo zhodné následky na osobnom, súkromnom a rodinnom živote žalobcov, aké tvrdili v žalobe, ich žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) priznajúc žalovanému nárok ako procesne úspešnej sporovej strane proti žalobcom v plnom rozsahu s tým, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie vzniknutých trov v zmysle § 257 CSP.
4. Rozsudok odvolaním napadli žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhovali rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Považovali za nesprávne, ak súd prvej inštancie žalobe nevyhovel dôvodiac, že nároky žalobcami uplatnené v tomto konaní už boli posudzované aj v náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 217/2023 a boli týmto rozhodnutím vysporiadané. Tvrdili, že súd sa nezaoberal ďalším protiprávnym konaním súdu prvej inštancie, na ktoré vo svojom podaní poukazovali a rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom ustálení skutkového stavu veci a nesprávnej interpretácii a aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vzniknutú na strane žalobcov nevyplýva len z nečinnosti či zbytočných prieťahov v konaní, ide len o jednu z možností nesprávneho úradného postupu nimi preukázanú podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2023, keď v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona za nesprávny úradný postup sa okrem porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo považuje aj iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z obsahu nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS 217/2023 podľa nich vyplýva, že tvrdenia žalobcov, týkajúce sa nesprávne ustanoveného súdneho znalca, nezákonnej zmeny neodkladného opatrenia, včasného nepredloženia odvolania odvolaciemu súdu, neboli predmetom posudzovania ústavným súdom. Nesúhlasili ani s tým, aby nesprávne nariadenie znaleckého dokazovania či právne nekonformná zmena neodkladného opatrenia nespadali pod nesprávny úradný postup. Aj v prípade, ak by tomu tak nebolo, nič nebránilo súdu prvej inštancie, aby ich hodnotil ako nezákonné rozhodnutia, keď právne posúdenie veci je vždy výlučne na zodpovednosti konajúceho súdu. Poukazovali na to, že rozhodnutie o ustanovení súdneho znalca nepodlieha možnosti podať opravný prostriedok, a vady a nedostatky súdneho rozhodnutia v prípade rozhodnutia o neodkladnom opatrení nebolo možné odstrániť opravnými prostriedkami v dôsledku nečinnosti súdu. Považovali za preukázané, že súd konajúci vo veci 18P/150/2018 postupoval nesprávne, ak ustanovil súdneho znalca, ktorý nemal oprávnenie vykonávať znaleckú činnosť, ktorá bola požadovaná a súd prvej inštancie vo veci nevykonal nimi navrhnuté dokazovanie, aby vyžiadal doklad, z ktorého vyplýva, kedy bol znalecký posudok súdnym znalcom doručený súdu, čím chceli dokladovať nečinnosť súdu vo veci 18P/150/2018 pri dohliadaní nad plnením povinností znalca. Poukázali na to, že predložili uznesenie Krajského súdu v Košiciach 7CoP/24/2023 z 11.5.2023, ktorý rozhodoval ako odvolací súd vo veci neodkladného opatrenia v spore 18P/150/2018, z odôvodnenia ktorého vyplýval, že vyplýva, že neodkladné opatrenie nemalo byť súdom prvej inštancie menené, ale zrušené a vydané nové, teda išlo o protiprávny postup súdu prvej inštancie v ich veci. Pre rozhodnutie nebol podstatným len nález Ústavného súdu SR ako to v rozsudku prezentoval súd prvej inštancie, ale aj tieto ďalšie skutočnosti preukazujúce protiprávne konanie Okresného súdu Košice I, aktuálne Mestského súdu Košice. Súd sa podľa ich názoru nedôsledne vysporiadal s podmienkami vymedzenia nesprávneho úradného postupu. Vytkli súdu prvej inštancie, že bez náležitého odôvodnenia zamietol ich žalobu neberúc do úvahy, že Ústavný súd SR v konaní I.ÚS/217/2023 neskúmal, v akom rozsahu došlo k zmene rodinného a súkromného života žalobcov či pracovného života žalobcu 1/, keďže v tomto nevykonával žiadne dôkazy resp. ich nevyhodnotil ako bola výpoveď žalobcu, vyhlásenia rodinných príslušníkov a známych o charaktere zásahu do postavenia súkromných a rodinných pomerov žalobcu, jeho lekárske správy, keď odškodnenie priznané ústavným súdom sa vzťahovalo primárne na dĺžku konania z dôvodu prieťahov, nie na zásah do súkromného a rodinného života žalobcov. To, že ústavný súd zohľadnil aj zásah do základného práva žalobcov na rodinný a súkromný život, automaticky neznamená kompenzáciu nemajetkovej ujmy takto vzniknutej, keď škoda spočívala nielen v negatívnych
následkoch súvisiacich s rodinným, súkromným životom, ale i poškodení cti, a dôstojnosti žalobcu 1/, negatívnych následkov na psychickom a zdravotnom stave žalobcov 1/ a 2/. Ak súd prvej inštancie primeranosť odškodnenia pomeriaval k priznaniu finančného zadosťučinenia za porušenie základných práv sťažovateľov v iných konaniach ústavného súdu, išlo o staršie rozhodnutia, ktoré sa netýkali sporu o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Za podstatnú považovali komparáciu s rozhodnutiami, ktorých predmetom bolo priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou -úmrtím blízkej osoby vo vzťahu rodič a dieťa, s prihliadnutím na rovnaký či obdobný následok zásahu vo forme straty možností udržiavania a rozvíjania ďalších vzťahov. Vyjadrili, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie za zásah do základných práv, o ktorých rozhoduje ústavný súd a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie existujú popri sebe, pričom priznanie jedného nároku nevylučuje priznanie nároku druhého, v kontexte čoho argumentovali, že súd pri posudzovaní ich nároku vychádzal z nesprávnej aplikácie právnej normy § 9 ods. 6 zákona č. 514/03 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2023 podľa druhej vety ktorého ustanovenia, právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení. K uvedenému žalobcovia dodatočne doručili nález Ústavného súdu SR PL.ÚS 20/2023 zo dňa 28.5.2025, že ust. § 9 ods. 6 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2023 nie je v súlade s ústavou a po zverejnení v zbierke zákonov došlo k strate jeho účinnosti ustanovenie účinnosť. Neboli náležite vzaté na zreteľ tvrdenia žalobcov o následkoch, ktoré nastali v súkromnom, rodinnom živote, na ich psychickom a zdravotnom stave, a bez riadneho zdôvodnenia súd len formálne a stroho odkázal na už priznané finančné zadosťučinenie Ústavným súdom SR vo veci sťažnosti žalobcov na nečinnosť, žiadali o vyhovenie žalobe resp. zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
6. Žalovaný zotrval na svojej procesnej obrane o absencii predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, s tým, že ani strata účinnosti druhej vety § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. nemá vplyv na záver o neopodstatnenosti uplatneného nároku.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení procesnej prípustnosti a včasnosti podaného odvolania subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrário, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný podľa § 380 ods. 1 CSP dospejúc k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11. februára 2026 v pojednávacej miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.
9. Odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vzal do úvahy skutkové zistenia relevantné pre vyhodnotenie dôvodnosti nároku žalobcu, ktoré zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania. Pokiaľ aj súd necitoval aplikovanú právnu úpravu v celom rozsahu, z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ním zistený skutkový stav bol podriadený pod príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2023. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonanie ďalšieho dokazovania sa vzhľadom na rozsah tvrdení žaloby nevyžadoval. Záver súdu, že nároky žalobcu uplatnené v preskúmavanej veci boli už predmetom odškodnenia v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcov I. ÚS/217/2023 je náležite odôvodnený poukazom na obsah tvrdení žalobcu v tomto spore a v konaní o jeho ústavnej sťažnosti, keď súd správne zohľadnil podmienky, za ktorých vzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/03 Z.z..
10. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp. existencii nesprávneho úradného postupu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
11. Pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú.
12. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát potom zodpovedá len za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností.
13. Nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody. Zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je daná len vo vzťahu ku škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím alebo postupom.
14. Nesprávny úradný postup, či nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez ďalšieho aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby v súvislosti s nesprávnym úradným postupom resp. po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.
15. Podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich táto zodpovednosť nie je daná. To znamená, že ak osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci neunesie dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné) žalobu o náhradu škody bez ďalšieho zamietnuť. Otázku príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením orgánu štátu pri výkone verejnej moci a škodou je potrebné posúdiť s prihliadnutím na skutkové a právne okolnosti individuálnej právnej veci.
16. Splnenie vyššie definovaných podmienok zodpovednosti štátu vo vzťahu k tvrdenému nároku žalobcov na odškodnenie im vzniknutej nemajetkovej ujmy súd mohol preskúmavať len v rozsahu tých skutkových tvrdení žalobcov, ktoré vymedzili ako predmet sporu. Z obsahu žaloby a ich vyjadrení v súdnom konaní vyplýva, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy bol odôvodňovaný postupom a rozhodnutím súdu Okresného súdu Košice I, aktuálne Mestského súdu Košice vo veci 18P/150/2018, v ktorom bolo vytýkaná existencia zbytočných prieťahov, procesné pochybenia, keď mal súd ustanoviť znalca nedisponujúceho potrebným odborným oprávnením, nečinnosťou súdu pri dohliadaní nad činnosťou znalca, zmena rozhodnutia, aj keď toto malo byť zrušené a vydané nové, včasné nepredloženie veci na konanie o odvolaní, ktorý postup hodnotili nielen ako nezákonný a teda nesprávny, a ktorého dlhodobé trvanie zapríčiňovalo vzájomné odlúčenie žalobcov pri zdieľaní spoločného súkromného a rodinného života ako rodiča a dieťaťa a ako súrodencov navzájom. Konanie súdu malo okrem iného zasahovať do dôstojnosti žalobcu 1., ktorý pociťoval stavy bezradnosti, úzkosti, ohrozenia, že stratí vzťah s dcérou i nemohúcnosti, keď súd neprihliadal na jeho argumentáciu, nechával sa manipulovať matkou i poníženia, keď ignoroval súd jeho žiadosti o dôsledku postupu súdu mu bolo odopierané právo na starostlivosť a kontakt s jeho deťmi. Malo to za následok nielen poškodzovanie vzťahu ale aj negatívny vplyv na zdravý psychický a fyzický vývoj tak maloletých detí ako aj samotného žalobcu 1/. Žalobkyňa 2/, jeho maloletá dcéra, bola odlúčená od žalobcu 1/ a ponechaná negatívnemu vplyvu matky, prežívala vnútorné konflikty lojality k rodičom, pocity bezradnosti a žalobcovi 3/ bol odopieraný spoločný kontakt s octom a so sestrou, i budovanie vzájomného súrodeneckého vzťahu, keď predtým sa o obe deti s láskou staral a realizoval aj striedavú starostlivosť. Dôvera žalobcov v právnu istotu, postup orgánov štátu bola závažným spôsobom narušená, čím vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch výraznej nedôvery voči konajúcemu súdu. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS/217/2023 zo dňa 18.5.2023 konajúcom o sťažnosti žalobcov je zrejmé, že ústavný súd vzal na zreteľ, že tvrdenou nečinnosťou súdu prvej inštancie vo veci 18P/150/2018, jeho zdĺhavým postupom či
nesústredenou činnosťou došlo k vážnemu narušeniu väzby medzi otcom a maloletými deťmi. Uvedené vychádzalo zo zohľadnenia tvrdení žalobcov ako sťažovateľov, že nebola umožnená realizácia styku, akceptovalo sa nerešpektovanie vydaných rozhodnutí matkou detí, keď maloletej dcére bolo odopierané právo na starostlivosť zo strany otca i odopieraná spoločná starostlivosť otcovi k obom maloletým deťom, že súd ignoroval jeho návrhy a účelovo sa snažiť vymazať otca zo života jeho maloletých detí, že tolerovanie protiprávneho konania matky môže spôsobiť zafixovanie negatívneho postoja dcéry k otcovi. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie neefektívnosť v postupe vo veci pri nariaďovaní pojednávaní, nariaďovaní znaleckého dokazovania, keď znalec nemal ani disponovať oprávnením na výkon potrebnej znaleckej činnosti, nezakročil súd pri urýchlení konania smerujúce k podaniu znaleckého posudku, menil neodkladné opatrenie, aj keď to procesná úprava nepripúšťala, nepredložil vec krajskému súdu včas na konanie o odvolaní, resp. tak učinil len formálne, maloleté deti sú tak dlhodobo pod negatívnym vplyvom matky, ktorá nerešpektuje súdne rozhodnutia. Súd tak zasahuje svojim laxným prístupom do rodinného života sťažovateľov svojvoľným protizákonným konaním, odníma procesné práva sťažovateľovi, ignoruje jeho požiadavky a žiadosti, maloletá dcéra je vystavovaná negatívnemu vplyvu matky a môže smerovať k zastabilizovaniu takéhoto negatívneho postoja voči otcovi, čo považoval za výnimočné okolnosti prípadu, keď ako otec nemá možnosť byť v kontakte s maloletou dcérou i tráviť spoločný čas s oboma svojimi maloletými deťmi súčasne, za ktorý zásah požadovali odškodnenie v rozsahu 20.000 eur u každého zo sťažovateľov (žalobcov v tomto spore). Ústavný súd vychádzajúc z vlastnej judikatúry konštatoval, že k neoprávnenému zásahu do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy dochádza, ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia sa zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie či obnova vzťahov s dieťaťom je v súvislosti s uplynutím času podstatne sťažená. V kontexte uvedeného konštatoval, že napadnuté konanie vykazuje nielen neefektívnosť vedúcu k zbytočným prieťahom, resp. neprejednaniu veci v primeranej lehote, ale zasahuje aj do rodinného života osobitne maloletých detí. Berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu a majúc na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie ujmy nie získanie iného majetkového prospechu, ústavný súd priznal každému z maloletých sťažovateľov sumu 3.000 eur (žalobcovia 2., 3.) a otcovi (žalobca 1.) 2.000 eur. Prihliadol pritom na dĺžku konania v trvaní štyri a pol roka, privilegovaný charakter konania týkajúci sa starostlivosti o deti spadajúcich medzi prioritné konania, pri ktorých sa vyžaduje osobitná starostlivosť zo strany súdov a súčasne vzal na zreteľ okolnosti na strane otca maloletých, ktorý svojim správaním nenapomáha meritórnemu rozhodnutiu vo veci.
17. Súd prvej inštancie v tomto spore posudzoval nároky žalobcov rovnako vo väzbe na nimi vytýkaný postup bývalého Okresného súdu Košice I v konaní 18P/150/2018, keď žalobca tvrdil narušenie rodinných väzieb v čase od marca 2020 do mája 2023. Súd aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. § 9, § 17 v znení účinnom do 30.6.2023, čo je zrejmé aj z odôvodnenia v bode 54 konštatujúc, že v prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného súdu SR nejde automaticky o nárok, ktorý by sa stotožňoval s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj z odôvodnenia v bode 65, že vo všeobecnosti zákon č. 514/2003 Z.z. nevylučuje možnosť uplatnenia občianskoprávneho nároku zo zodpovednosti za škodu voči štátu v situácii uplatnenia takéhoto nároku v konaní pred ústavným súdom, keďže je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti a konaním, predmetom ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Nie je tak správna úvaha odvolateľov, aby rozhodnutie súdu bolo založené na ust. § 9 ods. 6 veta druhá v znení účinnom od 1.7.2023 do 29.6.2025, že právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného, ktoré stratilo účinnosť v dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR PL ÚS 20/2023 z 28.5.2025 zverejnením v Zbierke zákonov č. 175/2025 Z.z.. Zamietnutie žaloby súd založil na zistení, že nimi uplatňované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj zásahov do práva na vedenie súkromného rodinného života, boli primerane odškodnené priznaním náhrady v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov s tým, že vo vzťahu k akýmkoľvek iným nárokom nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti či vznik následkov na iných osobnostných právach žalobcov, ktoré by odôvodňovali odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 zák. č. 514/2003 Z.z..
18. Ak žalobca tvrdí, že súd sa mal zaoberať nielen ujmou vyplývajúcou z prieťahov v konaní, ale osobitne tiež nesprávnym (nezákonným) postupom súdu v súvislosti s ustanovením znalca, nezákonnou zmenou neodkladného opatrenia, nepredložením veci odvolaciemu súdu, ktoré skutočnosti neboli podľa jeho názoru zohľadnené v rozhodnutí o ústavnej sťažnosti žalobcov, je nutné konštatovať správnosť úvahy súdu prvej inštancie, že žalobcom nebola tvrdená ani zistená žiadna osobitná ujma v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom súdu, ktorým bolo komplexne subsumovaná do neefektívnej, zdĺhavej činnosti spôsobujúcej prieťahy majúce za následok zásah do rodinného a súkromného života žalobcov. Nie je významná početnosť pochybení súdu prvej inštancie v konaní vo veci starostlivosti o maloletých žalobcov 2 a 3, ktorého účastníkom ako rodič je aj žalobca, ak tieto v úhrne vyvolávajú len jeden následok, nemajú vplyv na intenzitu zásahu, keď podstata zásahu tvrdená aj samotným žalobcom, teda prerušenie kontaktu s maloletými žalobcami 2 a 3 na dlhšiu dobu má vyplývať práve zo spôsobu akým súd postupuje v konaní vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré konanie zahŕňa vykonávanie úkonov slúžiacich k zabezpečovaniu dôkazov a smerujúcich k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Žiada sa tiež dodať, že pokiaľ aj odlišná právna kvalifikácia nároku žalobcu je síce predpokladaným postupom súdu prvej inštancie, nemá opodstatnenie v prípade, ak by vychádzala z odlišných skutkových tvrdení než boli pôvodne uplatnené žalobou. Žalobca zásah do práv tvrdil práve v spojitosti so spôsobom postupom súdu prvej inštancie, dĺžke a priebehu konania, ním vymedzený predmet sporu sa osobitne nedotýkal žiadnych okolností, ktoré by bolo možné dať do príčinnej súvislosti s konkrétnym rozhodnutím, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť. Súd sa preto ani nemohol zaoberať otázkou existencie nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ aj žalobca 1/ poukazoval na nesprávnosť (nezákonnosť) pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o neodkladnom opatrení sp.zn. 7CoP/24/2023 z 11.05.2023 v bode 63. konštatoval, že pokiaľ aj skôr vydané neodkladné opatrenie nemalo byť menené, ale zrušené a vydané nové, je toto procesné pochybenie bezvýznamné vzhľadom na nový návrh otca (žalobca 1/ v tomto spore) a novú úpravu pomerov rodičov a detí do budúcna, teda pri posudzovaní konečného zásahu do práv žalobcov sa jednalo len o súčasť nesprávneho postupu súdu vedúceho k vzniku prieťahov a zásahu do práv žalobcov. V tomto je potrebné vziať do úvahy aj mieru zavinenia samotného žalobcu na tvrdenom zásahu do práv, na čo poukázal tak odvolací súd v konaní 7CoP/24/2023 v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 30. (meritórne rozhodnutie odďaľujúce opakované súd zahlcujúce podania rodičov) ako i ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcov uvádzajúc, že žalobca 1/ prispel svojím konaním k predlžovaniu času na vydanie meritórneho rozhodnutia. Vo vyššie zmienených okolnostiach veci nebolo preto podstatné vykonanie dokazovania navrhovaného žalobcom o vyžiadaní dokladu, z ktorého by vyplývalo, kedy bol znalecký posudok súdnym znalcom doručený súdu, ak znalecký posudok mal predstavovať podklad pre rozhodnutie vo veci a akákoľvek nečinnosť súdu bola už obsiahnutá v komplexnom hodnotení jeho postupu ako prieťahov v konaní. Nesprávny je aj názor žalobcov, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci ich sťažnosti, o ktorej rozhodol nálezom I.ÚS/217/2023 neskúmal pri priznávaní primeraného odškodnenia rozsah zásahu do rodinného a súkromného života žalobcov, keď práve hodnotiac intenzitu toho, akou sa dĺžka konania podieľala na narušení vzťahov medzi rodičom a dieťaťom, rozhodol tiež o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, čo vyplýva osobitne z bodov 16. až 21. odôvodnenia nálezu.
19. Pokiaľ súd prvej inštancie v odvolaním preskúmavanom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že v príčinnej súvislosti s postupom súdu v konaní 18P/150/2018 nezistil iné následky, než zásah do rodinného a súkromného života žalobcov v dôsledku prieťahov spôsobených neefektívnou činnosťou súdu, nemožno mu vytknúť nesprávnosť tohto záveru. Žalobcovia opomínajú skutočnosť, že v prípade tvrdených nárokov o zásahu do psychického, či fyzického zdravia, či dôstojnosti žalobcu 1/(tieto podľa opisu zodpovedajú subjektívne prežívaným emóciám v súvislosti so súdnym konaním ako pocty bezradnosti, ohrozenia pre neakceptovanie jeho návrhov a žiadosti, strata dôvery v štátne orgány,) vzniká povinnosť preukázať príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym postupom orgánu verejnej moci, či jeho nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou. Je všeobecne známou skutočnosťou, že vážne narušenie partnerských vzťahov, v ktorých sú partneri v antagonistickom postoji aj ako rodičia, ma negatívny dopad na ich osobný, pracovný život, psychické, či fyzické zdravie nielen ich samotných, ale aj ich detí, ak sa tieto stávajú prostriedkom na potvrdzovanie si správnosti postoja toho-ktorého rodiča ako sa to javí aj v tomto prípade. Tomu zodpovedá aj obsah lekárskych správ predložených žalobcom o negatívnych následkoch týchto stresujúcich okolností na psychike maloletej dcéry, či jeho tvrdenia o narušení osobného života. Zodpovednosť za existenciu takých následkov je na pleciach aktérov partnerského a rodičovského „boja“, ktorého obeťami sú deti. Štát môže zodpovedať len za to, že na podnet oprávnenej osoby nezakročil včas, či konal neefektívne alebo nezákonne. V tomto prípade sú to predovšetkým žalobca 1/ ako otec a rovnako aj matka maloletých, ktorí nesú prioritnú
zodpovednosť ako rodičia za spôsob komunikácie medzi sebou navzájom i so súdom tak, aby bolo vecné, smerovalo k reálnej ochrane záujmov maloletých detí, nie presadzovaniu vlastných názorov, postojov a predstáv o usporiadaní vzťahov. V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na skutočnosť vyplývajúcu z odôvodnenia súdnych rozhodnutí, keď Krajský súd v Košiciach v uznesení 7CoP/24/2023 11.05.2023 v bode 30. poukázal množstvo podaní žalobcu 1/ (otca maloletých ) a matky maloletých, ktorí permanentne doručujú do spisu podania, v ktorých opakovane citujú a opakujú svoje predchádzajúce vyjadrenia, podávajú ďalšie a ďalšie návrhy na nariaďovanie a rušenie neodkladných opatrení, čo samo o sebe spôsobuje neprehľadnosť spisu i odďaľovanie rozhodnutia vo veci samej. Obdobne tak Ústavný súd v náleze I.ÚS/217/2023 poukazuje na ambivalentné správanie oboch rodičov, ich neochotu dohodnúť sa v záujme maloletých detí, keď sám žalobca 1/ svojím správaním nenapomáha meritórnemu rozhodnutiu vo veci, k čomu bolo prihliadnuté pri priznaní sumy finančného zadosťučinenia..
20. Súd prvej inštancie správne postupoval pri aplikácii a interpretácii § 17 ods. 2 až 4 zák.č. 514/03 Z.z. pri hodnotení dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy berúc na zreteľ, že aj keď výška zadosťučinenia je predmetom úvahy súdu musí byť založená na konkrétnych preskúmateľných hľadiskách, keď priznávané sumy nemôžu byť neprimerané vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa, musia byť primerané rozsahu odškodnenia v iných obdobných veciach s prihliadnutím na inú hmotnoprávnu úpravu týkajúce sa odškodňovania obdobných následkov. Mal preukázané, že neefektívna činnosť súdu prvej inštancie vo veci starostlivosti o maloleté deti zahrňujúca tiež vydávanie, rušenie, zmenu neodkladných opatrení, zdĺhavé postupy dokazovania, neefektívnu činnosť predkladaním veci odvolacieho súdu, čo súhrnne znamenalo odďaľovanie meritórneho rozhodnutia a tak prieťahy v konaní zasiahla do práva žalobcov na vedenie rodinného a súkromného života, keďže bola spôsobilá prispieť k narušeniu vzťahu rodiča a dieťaťa. Pri hodnotení skutočnosti, či priznané odškodnenie z titulu uvedených následkov v konaní pred ústavným súdom je zodpovedajúcou formou zadosťučinenia pre žalobcov o nárokoch uplatnených v tomto konaní, vzal do úvahy odškodnenie priznávané v obdobných prípadoch, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukázal v bode 55, keď podľa povahy veci a miery, v akej samotní sťažovatelia prispeli k dĺžke trvania sporu, u 20 až 30 rokov trvajúcich konaniach sa priznávali sumy na úrovni desiatok tisíc eur, v prípade konania presahujúceho 3 až 8 rokov na úrovni 3.000,- až 8.000,- eur. S prihliadnutím ku skutočnosti, že od marca 2020 do konca mája 2023 žalobca 1/ nemal umožnený kontakt s maloletou dcérou – žalobkyňou 2/, v situácii, ak sám žalobca 1/ sa podieľal na trvaní súdneho konania, ústavným súdom priznanú výšku odškodnenia v rozsahu 2.000,- eur pre žalobcu 1/, 3.000,- eur pre každého zo žalobcov 2/ a 3/, považoval za vysporiadanie ich nároku uplatneného v tomto spore, ktorý záver považuje odvolací súd za správny. Ak odvolatelia nesprávnosť tejto úvahy odôvodňovali vyššími sumami finančného odškodnenia priznaného v rozhodnutiach ústavného súdu I.ÚS/114/2021, ktorým bolo sťažovateľom priznané za dva roky trvajúce prieťahy 7,500,- eur , rozhodnutím I.ÚS/425/2019 za 7 kalendárnych mesiacov prieťahov 8.000,- eur a v prípade konania II.ÚS/103/2024 suma 5.000,- eur za prieťahy v trvaní 1,5 roka, nejedná sa o okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady. V prípade týchto konaní o sťažnostiach sťažovateľov za porušenie práva na spravodlivú súdnu ochranu boli hodnotené prieťahy vo vykonávacom konaní už právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov, ktorých výkon súdy nedôvodne odkladali, pričom v konaní I.ÚS/425/2019 sa jednalo navyše o konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, u ktorého bol predpísaný obligatórny postup súdu, ktorý súd nedodržal a jeho následkom bolo sťaženie návratu dieťaťa. Aj v pomere k vyššie uvedeným prípadom, finančné zadosťučinenie v rozsahu 2.000,- eur pre žalobcu 1/ a 3.000,- eur pre žalobcov 2/ a 3/ zodpovedá okolnostiam sporu, pri ktorých podstatnou príčinou dĺžky súdneho konania je neschopnosť rodičov maloletých detí dohodnúť sa na spôsobe úpravy starostlivosti k nim, čo je primárne povinnosťou rodičov nie súdu. Vzhľadom na charakter žalobcami tvrdených následkov spočívajúcich v psychickom či fyzickom strádaní spojených s dočasným odlúčením rodičov a detí, odvolací súd nehodnotí ako adekvátne prirovnanie ich situácie k okolnostiam rozhodným pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy rodičom, ktorí stratili možnosť rozvoja vzťahov s dieťaťom v dôsledku jeho úmrtia zavineného treťou osobou. Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol tiež o náhrade vzniknutých trov vychádzajúc s princípu procesnej zodpovednosti za výsledok konania v zhode s § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozsudok ako vecne správne z vyššie uvedených dôvodov potvrdil.
21. O náhrade trov konania o odvolaní bolo rozhodnuté podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Procesne neúspešní odvolatelia nemajú nárok na náhradu vzniknutých trov, protistrane žiadne trovy konania nevznikli, z ktorých dôvodov náhrada trov nebola stranám sporu priznaná.
22. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).