Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-39-2025.pdf
PDF · 105.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/39/2025
Uznesenie
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.02.2026 v trestnej veci obžalovaných A. B. a C. B., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona a iné, o odvolaniach obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17.10.2025, sp. zn. 4T/37/2025, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. poriadku odvolania obžalovaných A. B. a C. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 17.10.2025, sp. zn. 4T/37/2025 boli obžalovaní A. B. a C. B. uznaní za vinných zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 24.03.2025 v čase okolo 09:00 hod, v obci Svinia okr. Prešov, na ulici Záhradnícka v rodinnom dome s popisným číslom XX po predchádzajúcej vzájomnej dohode vošli cez neuzamknuté vchodové dvere bez súhlasu tam žijúcich osôb do interiéru rodinného domu, kde bez slov pristúpili k poškodenému 84-ročnému D. E., ktorého predtým poznali a u ktorého vzhľadom na jeho vek predpokladali kladenie menšieho odporu, kde jeden z obžalovaných chytil poškodeného D. E. zozadu oboma rukami okolo hrudníka, čím mu zamedzil v pohybe rúk a následne na to druhý z obžalovaných vytiahol poškodenému D. E. z vrecka teplákov čiernu koženú peňaženku, ktorú podal prvému z obžalovaných, a ten následne z nej vybral finančnú hotovosť vo výške 35,- Eur, po vybratí ktorej zahodil uvedenú peňaženku na posteľ a následne na to obaja obžalovaní z rodinného domu poškodeného odišli a hotovosť si rozdelili, čím poškodenému D. E. spôsobili škodu v celkovej výške 35,- Eur.
Za uvedený skutok súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona, § 49 ods. 2 Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 3 mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona obžalovaného A. B. zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Obžalovanému C. B. súd uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona obžalovaného C. B. zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1 Tr. zákona, v spojení s § 78 ods. 1 Tr. zákona uložil obžalovanému C. B. ochranný dohľad na 1 rok.
Proti uvedenému rozsudku riadne a včas, ihneď po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku podali odvolania obžalovaní A. B. a C. B., ktoré odôvodnili, a to obžalovaný A. B. podaním doručeným súdu prvého stupňa osobne dňa 03.11.2025 a podaním doručeným súdu prvého stupňa prostredníctvom obhajcu elektronickými prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom dňa 14.11.2025 a obžalovaný C. B. podaním doručeným súdu prvého stupňa elektronickými prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom prostredníctvom obhajcu dňa 26.11.2025.
Obžalovaný A. B. v ním osobne podanom odvolaní uviedol, že namieta hlavne výšku trestu, ktorý mu bol udelený, pričom hlavným dôvodom jeho odvolania je nesúhlas s trestom, ako aj neznalosť zákona a jeho práv, ktorým nerozumel a v čase súdu, keď bol obvinený, tak mu bol štátom pridelený právny zástupca, ktorým mu nebolo dostatočne vysvetlené, a teda nebol dostatočne upovedomený o jeho právach, ktoré mal, mohol a chcel využiť. Súčasťou toho bola aj možnosť urobiť vyhlásenie o vine, ktoré na okresnom súde kvôli neznalosti neurobil, preto žiada o možnosť vyhlásenia viny a daný skutok ľutuje. Zároveň žiada o neprihliadanie na nepoľahčujúce okolnosti podľa novely.
V odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu obžalovaný A. B. namietal, že dňa 22.08.2025 na hlavnom pojednávaní došlo zo strany súdu k zmene popisu skutku spočívajúceho v úprave skutkovej vety a tým zásahu do jeho práv. Zastáva názor, že v tejto súvislosti išiel súd nad rámec toho, čo je pri rovnosti strán sporu v tomto prípade medzi obžalovaným a prokurátorom možné a podľa Tr. poriadku aj dovolené. Úprava skutku v znení z 22.08.2025 má za následok aj zmenu právnej kvalifikácie, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius. Pre správne vymedzenie skutku v obžalobe, či odsudzujúcom rozsudku nie je postačujúce, ak je v skutku označená poškodená osoba len ako chránená osoba, ale je nutné brať do úvahy aj súvislosť spáchania trestného činu práve s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Aj táto súvislosť musí mať odraz v popise skutku, nakoľko v opačnom prípade skutok nenapĺňa znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty a obžalovaný z jeho spáchania nemôže byť uznaný za vinného. Aby ho súd prvého stupňa mohol uznať za vinného aj zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty musí byť v opise skutkovej vety vyjadrená súvislosť medzi spáchaným trestným činom a skutočnosťou, že poškodený bol jeho blízkou osobou. K uvedenému je potrebné dodať, že starostlivosť o dokonalosť popisu skutku, teda aj to, aby skutok vyjadroval všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, je výhradne doménou aktivity obžaloby a nie súdu, nakoľko v konaní pred súdom ťaží, ohľadne otázky viny, dôkazné bremeno len prokurátora. Úlohou súdu nie je, aby vlastnou aktivitou odstraňoval prípadné vady v popise skutku a tak sa podieľal na preukazovaní viny obžalovaného. Súd nie je pomocník prokurátora, ktorý mu dotvorí, doplní, či opraví skutok tak, aby zodpovedal právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe. V ďalšom poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR a konštatoval, že nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, ale je nevyhnutné, aby jeho vina bez akýchkoľvek pochybností bola preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, predstavuje závažnú hrozbu pre spoločnosť a práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. Má za to, že celé toto trestné konanie, ako aj dokazovanie samotné je postavené len na výpovedi jediného svedka, poškodeného, aj to len v prípravnom konaní, ktorého výpoveď nebola doposiaľ verifikovaná. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností a správanie sa pri výpovedi. S poukazom na uvedené navrhol odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a spod obžaloby ho oslobodiť, alternatívne vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obžalovaný C. B. namietal, že by chcel poukázať na zmenu skutkovej vety v priebehu hlavného pojednávania súdom, pričom táto zmena skutkovej vety mala za následok aplikovanie kvalifikovanej skutkovej podstaty. Zmena skutkovej vety mala rovnako za následok zásah do jeho práv, ktoré mu Tr. poriadok priznáva v postavení obžalovanej osoby. Pri porovnaní skutkovej vety nachádzajúcej sa v obžalobe a skutkovej vety nachádzajúcej sa v rozsudku bola doplnená časť ,,ktorého predtým poznali, a u ktorého vzhľadom na jeho vek predpokladali kladenie menšieho odporu“. V súvislosti s uvedeným a odhliadnuc od faktu, že skutková veta bola v priebehu hlavného pojednávania upravená samosudcom, čo považuje samo osebe za neprípustný zásah zakladajúci dôvod pre zrušenie rozsudku odvolacím súdom, je nevyhnutné povedať, že na správne vymedzenie skutku v obžalobe, či odsudzujúcom rozsudku nie je postačujúce, ak je v skutku označená poškodená osoba len ako chránená osoba, ale je nutné brať do úvahy aj ustanovenie § 139 ods. 2 Tr. zákona a súvislosť spáchania trestného činu práve s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Aj táto súvislosť musí mať odraz v popise skutku, nakoľko v opačnom prípade skutok nenapĺňa znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, a preto z jeho spáchania nemôže byť uznaný za vinného. Podľa § 139 ods. 2 Tr. zákona sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Pokiaľ trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby nie je ani možné použiť tento znak (znak chránenej osoby) ako kvalifikačný znak pri právnej kvalifikácii stíhaného skutku. Súčasťou tzv. skutkovej vety vo výroku rozhodnutia musí byť aj opis skutočností, ktoré odôvodňujú všetky zákonné znaky trestného činu vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Pokiaľ teda prokurátor a následne aj súd prvého stupňa mu chcú klásť za vinu spáchanie trestného činu v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate, vychádzajúc z ustanovenia o chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, potom musia v skutkovej vete vymedziť opis skutku tak, aby pokrýval nielen skutočnosti, že poškodený bol osobou vyššieho veku, ale aj skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho postavením ako chránenej osoby. Dôvodom zrušenia rozsudku v dovolacom konaní zo strany najvyššieho súdu je aj skutočnosť, že z formulácie skutkovej vety rozsudku nijako nevyplýva, že by spáchanie trestného činu bolo z hľadiska obžalovaného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného. Úlohou súdu prvého stupňa nie je, aby vlastnou aktivitou odstraňoval prípadné vady v popise skutku, nakoľko starostlivosť o dokonalosť popisu skutku, teda aby vyjadroval všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, je výhradne doménou aktivity obžaloby a nie súdu. Z jeho výpovede, ani z výpovede spoluobžalovaného A. B. v žiadnom prípade nevyplýva, aby pri páchaní skutku použili voči poškodenému násilie, čo vylučuje aplikáciu skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. Z tohto dôvodu je presvedčený, že spáchaný skutok môže byť kvalifikovaný nanajvýš ako trestný čin krádeže podľa § 212 Tr. zákona. So zreteľom na uvedené navrhol, aby odvolací súd, po preskúmaní celého na vec sa vzťahujúceho spisu, zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu a spod obžaloby prokurátora ho oslobodil, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní, krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.
Prvostupňový súd odvolaniami napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že vykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie navrhli strany trestného konania, a ktoré považoval sám za potrebné vykonať, aby mohol spoľahlivo ustáliť záver o tom, či skutok sa stal, či napĺňa znaky niektorého z trestných činov v zmysle Tr. zákona, a ak áno, akého, a či ho spáchali obžalovaní. Procesná obrana oboch obžalovaných vyplýva z ich čiastočných výpovedí k skutku, ktorá bola založená na tom, že oni do domu poškodeného D. E. síce vošli a odtiaľ mu odcudzili peňaženku, ktorú mal na posteli, ale vo vzťahu k poškodenému nepoužili žiadnu formu násilia. S poškodeným sa predtým stretli a ten ich pozval si vypiť, ale nevedeli, kde býva. Verziu obžalovaných však vyvracia kamerový záznam zachytávajúci z rôznych kamier obce pohyb obžalovaných v inkriminovanom čase po obci, kedy ani na jednom z týchto záberov nie je zrejmý pohyb osoby podobnej poškodenému, ktorý mal ísť 2 alebo 3 minúty pred nimi smerom domov, ako to tvrdil obžalovaný C. B. a obžalovaní zjavne smerovali k domu poškodeného, ktorého museli poznať. Obžalovaní priznali iba krádež peňaženky poškodeného, a to, že boli v obydlí poškodeného. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že jediným priamym usvedčujúcim dôkazom sú oba výpovede svedka poškodeného D. E. z prípravného konania, ktorý podrobne opísal to, ako obžalovaní vošli do jeho domu, ako ich vyzval, aby opustili jeho dom, do ktorého chodili aj predtým, ako ho jeden z nich chytil okolo ramien, čím mu zamedzil pohyb a druhý z obžalovaných mu roztiahol zips na vrecku teplákov, z ktorých mu vzal peňaženku, ktorú otvoril a zobral z nej 35,- eur a ako následne obaja obžalovaní s peniazmi odišli. Táto výpoveď je obsahovo konzistentná a bez logických rozporov, hoci reflektuje aj na niektoré časti výpovede zodpovedajúce vysokému veku poškodeného, avšak tieto v podstatných obsahových zložkách nedelvalvujú jej hodnotu ako usvedčujúceho dôkazu. Je potrebné zdôrazniť, že poškodený pri rekognícii, ktorá bola vykonaná na druhý deň po skutku oboch obžalovaných opoznal, čo len potvrdzuje jeho tvrdenie o tom, že obžalovaní k nemu chodili aj predtým, z čoho ale možno vyvodiť záver, že rovnako ako poškodený poznal obžalovaných, aj oni poznali jeho. Vedeli o jeho veku a z toho vyplývajúcej fyzickej sile, vedeli v akých pomeroch žije, čo potvrdzuje verziu poškodeného, že presne vedeli, kde máva peňaženku. To umožňuje súdu urobiť záver, že obžalovaní išli od domu poškodeného na istotu a vopred s plánovaným úmyslom ho okradnúť, nakoľko poškodený uviedol, že voči nemu začali konať hneď po príchode, pričom sa medzi sebou veľmi dlho ani nedohovárali. Pretože poškodený nevedel identifikovať, ktorý z obžalovaných k nemu pristúpil a zozadu ho chytil okolo hrudníka, a ktorý mu zobral z vrecka peňaženku, súd modifikoval znenie skutku tak, aby zodpovedal vykonanému dokazovaniu a uznal obžalovaných za vinných zo spáchania skutku v znení uvedenom vo výrokovej časti rozsudku. Zmena skutkových okolností oproti prípravnému konaniu a ich následné vyjadrenie v skutku obžaloby je, podľa názoru súdu, nielen možná, ale aj nutná, pretože skutok musí zodpovedať vykonanému dokazovaniu, pričom súd nie je viazaný ani skutkom, ani jeho právnou kvalifikáciou z obžaloby. Obaja obžalovaní poznali poškodeného, u ktorého vzhľadom na jeho vek (84 rokov) bolo zrejmé, že sa jedná o osobu staršiu, a teda u neho predpokladali kladenie menšieho odporu, ako keby bol vedený útok na telesnú integritu muža v strednom alebo mladom veku a dobrej fyzickej kondícii.
Krajský súd, po preskúmaní odvolaní obžalovaných, týmito odvolaniami napadnutého rozsudku, ako aj obsahu predloženého spisu, v prvom rade poukazuje na vykonanie dôkazov týkajúcich sa skutku, ktorý bol zákonným spôsobom posúdený u oboch obžalovaných ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci, a to zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Tieto skutkové okolnosti považuje aj krajský súd za správne, stotožnil sa s nimi, a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu veci vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, odkazuje. Krajský súd rovnako konštatuje, že aj prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu, a to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných strán. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ aj pre konanie nadriadeného súdu, ktorá spočívalo v zhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a na vytvorenie záveru o tom, či došlo k spáchaniu skutku, ak áno, ako, a k akému. Z obsahu uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa zároveň vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia. Výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelený celok tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť záver, že obžalovaní A. B. a C. B. spáchali skutok tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa.
V prejednávanej trestnej veci je z vykonaného dokazovania zrejmé a nepochybné, že obžalovaní A. B. a C. B. vošli do domu poškodeného E. a zobrali mu z peňaženky peniaze vo výške 35,- eur, čo zhodne vyplýva z výpovedí obžalovaných, ako aj poškodeného E.. Sporným preto ostalo len to, či k uvedenému konaniu obžalovaných došlo s použitím násilia alebo nie. V danom prípade stáli oproti sebe antagonické výpovede na jednej strane obžalovaných A. B. a C. B., ktorí popreli použitie násilia vo vzťahu k poškodenému a uviedli, že poškodený mal peňaženku na posteli, z nej mu vybrali a následne zobrali 35,- eur a peňaženku tam nechali a na druhej strane svedka poškodeného E., z ktorého výpovede vyplýva, že mal peňaženku vo vrecku teplákov, pričom jeden z obžalovaných ho mal držať a druhý mu proti jeho vôli mal túto peňaženku z teplákov vybrať, odtiaľ vybrať finančnú hotovosť a peňaženku hodiť na posteľ. V danom prípade súd skúmal, ktorej z výpovedí je možné uveriť, pričom dospel k záveru, že je potrebné uveriť výpovedi poškodeného, ktorý vypovedal opakovane a podrobne, a to aj napriek vysokému veku, pričom opakovane popísal priebeh skutku o tom, ako mu obžalovaní mali vybrať peňaženku z vrecka teplákov, a to s použitím násilia, keď jeden z obžalovaných ho držal a druhý mu peňaženku vyberal, pričom on si túto peňaženku snažil brániť. Odvolací súd nezistil dôvod, prečo by poškodený chcel obžalovaným svojou výpoveďou uškodiť, pričom tento vypovedal po zákonnom poučení, vrátane poučenia o trestných následkoch krivej svedeckej výpovede. Rovnako ako súd prvého stupňa, aj krajský súd poukazuje na obrazový záznam z kamerového systému obce, z ktorého vyplýva pohyb obžalovaných po obci, pričom na uvedenom kamerovom zázname nie je zachytený pohyb poškodeného bezprostredne pred pohybom obžalovaných, čo nezodpovedá tvrdeniu obžalovaného C.
B., že stretli poškodeného, ktorý sa ich mal pýtať, či si nechcú vypiť, na čo povedali, že áno a išli za ním, nakoľko uvedené z kamerového záznamu nevyplýva. Rovnako ako súd prvého stupňa, aj krajský súd dospel k záveru, že obžalovaní predmetný skutok spáchali na poškodenom ako na chránenej osobe, osobe vyššieho veku, a to vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaní pripustili, že poznali poškodeného, rovnako ako poškodený uviedol, že poznal obžalovaných, z čoho následne vyplýva, že im muselo byť zrejmé, že u poškodeného ide o osobu vyššieho veku, u ktorej, vzhľadom na jej vek, očakávali kladenie menšieho odporu pri páchaní skutku.
Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že obžalovaní týmto svojím konaním tým, že spoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchali na chránenej osobe, osobe vyššieho veku a spoločným konaním neoprávnene vnikli do obydlia iného a tam neoprávnene zotrvali, tak po objektívnej, ako aj subjektívnej stránke naplnili skutkové podstaty žalovaných trestných činov.
Na základe uvedeného aj krajský súd má za to, že správne preto prvostupňový súd konanie obžalovaných posúdil ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.
Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prvého stupňa správne zhodnotil všetky okolnosti prípadu a prihliadal aj na osoby obžalovaných, pričom správne u obžalovaného A. B. konštatoval použitie ustanovenia § 49 ods. 2 Tr. zákona, že trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný má v odpise registra trestov evidovaných šesť záznamov, správne mu uložil trest odňatia slobody mierne nad spodnú hranicu trestnej sadzby, a to vo výmere 8 rokov a 3 mesiace, pričom u obžalovaného C. B. správne konštatoval použitie ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zákona, že obžalovaný bol v minulosti odsúdený za zločin a s poukazom na početné záznamy v jeho odpise registra trestov mu správne uložil trest nad takto zvýšenú hranicu trestnej sadzby v trvaní 10 rokov, pričom oboch obžalovaných správne zaradil na výkon uložených trestov do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, vzhľadom na skutočnosť, že títo v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu boli vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré im boli uložené za úmyselné trestné činy. Rovnako za správny a zákonný odvolací súd považuje aj výrok o ochrannom dohľade vo výmere 1 rok uložený obžalovanému C. B.. Takto uložené tresty je možné považovať za primerané a zákonné, vzhľadom na osoby páchateľov, ich pomery a možnosti ich nápravy, aj s poukazom na individuálnu a generálnu prevenciu, zodpovedajúci zásadám ukladania trestov v zmysle § 34 Tr. zákona.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaných, ktorí zhodne poukazujú na skutočnosť, že prvostupňový súd upravil skutkovú vetu oproti tomu, ako bola vymedzená v obžalobe prokurátora, čím, podľa ich názoru, malo dôjsť k porušeniu ich práv, krajský súd uvádza, že skutková veta rozsudku musí zodpovedať vykonanému dokazovaniu a nie je len možnosťou, ale aj povinnosťou konajúceho súdu túto upraviť tak, aby vykonanému dokazovaniu zodpovedala. V zmysle § 284 ods. 2 Tr. poriadku je súd oprávnený posudzovať skutok aj podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako ho posudzovala obžaloba, avšak obžalovaného je povinný na túto skutočnosť upozorniť skôr ako vyhlási dokazovanie za skončené a ak o to obžalovaný alebo obhajca požiada, treba mu poskytnúť znova lehotu na prípravu obhajoby na hlavné pojednávanie a na tento účel toto odročiť najmenej o 5 pracovných dní. V prejednávanej trestnej veci nedošlo k upozorneniu na posudzovanie skutku podľa prísnejšieho ustanovenia, teda nebolo potrebné, aby prvostupňový súd splnil podmienky uvedené v § 284 ods. 2 Tr. poriadku, avšak aj z uvedeného je zrejmé, že prvostupňovému súdu nič nebráni upraviť skutkovú vetu tak, aby zodpovedala vykonanému dokazovaniu, keďže tento v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, v súlade s postupom ním upraveným môže oproti obžalobe zmeniť aj právnu kvalifikáciu. Navyše, prvostupňový súd upozornil na úpravu skutkovej vety hneď na tzv. prvom v poradí hlavnom pojednávaní dňa 22.08.2025, teda celé hlavné pojednávanie, vrátane dokazovania pred prvostupňovým súdom sa vykonávalo vo vzťahu k už takto upravenej skutkovej vete, a teda z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom je zrejmé, že konanie obžalovaných vo vzťahu k poškodenému bolo posudzované ako konanie vo vzťahu k chránenej osobe, čo vyplývalo z jej veku, v spojitosti s tým, že obžalovaní u tejto osoby predpokladali vzhľadom na jej vek menší odpor.
Už len záverom krajský súd dodáva, že neušla jeho pozornosti skutočnosť, že zápisnice o výpovediach svedka poškodeného E. z prípravného konania boli prvostupňovým súdom na hlavnom pojednávaní prečítané postupom podľa § 263 ods. 1 Tr. poriadku bez súhlasu obžalovaných a prokurátora.
Podľa § 263 ods. 1 Tr. poriadku namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jej podstatnú časť, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný výsluch za potrebný.
Podľa § 263 ods. 2 Tr. poriadku súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak sa výslovne vyjadril, že sa na hlavnom pojednávaní nezúčastní, alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak sa na hlavné pojednávanie napriek riadnemu predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil, alebo sa bez vážneho dôvodu vzdialil z pojednávacej siene, alebo ak prokurátor navrhol v obžalobe čítať výpoveď svedka a obžalovaný po doručení výzvy podľa § 240 ods. 3 takého svedka nenavrhol vypočuť osobne. V uvedených prípadoch stačí súhlas prokurátora. O tejto skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jej podstatnú časť, o. i. ak prokurátor navrhol v obžalobe čítať výpoveď svedka a obžalovaný po doručení výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. poriadku takéhoto svedka nenavrhol vypočuť osobne, pričom v uvedených prípadoch stačí súhlas prokurátora a o tejto skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že na čítanie výpovede svedkov v prípade, ak obžalovaný po doručení výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. poriadku nenavrhol vypočuť svedka osobne a prokurátor v obžalobe navrhol jeho výpoveď z prípravného konania na hlavnom pojednávaní „len“ prečítať, stačí súhlas prokurátora. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci súd na hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď svedka poškodeného E., ktorá bola v obžalobe navrhnutá na čítanie, a ktorého obžalovaní nenavrhli na základe doručenej výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. poriadku vypočuť osobne, avšak k prečítaniu uvedenej výpovede súhlas prokurátora nevyžiadal. K uvedenému krajský súd udáva, že nie je možné zamieňať si návrh prokurátora na čítanie svedeckých výpovedí uvedený v obžalobe, so súhlasom prokurátora s ich čítaním na hlavnom pojednávaní, nakoľko už z ustanovenia § 263 ods. 2 Tr. poriadku jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie rozlišuje medzi návrhom na čítanie svedeckých výpovedí uvedených prokurátorom v obžalobe a súhlasom prokurátora s ich čítaním na hlavnom pojednávaní.
V prejednávanej trestnej veci v prípade poškodeného E. ide o obzvlášť zraniteľnú obeť trestného činu v zmysle zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, pričom postup pri výsluchu takéhoto svedka je upravený v ustanovení § 135 Tr. poriadku, s tým, že z uvedeného ustanovenia o. i. vyplýva, že na podklade rozhodnutia predsedu senátu je možno vykonať dôkaz prečítaním zápisnice o výsluchu takéhoto svedka aj bez splnenia podmienok uvedených v § 263 Tr. poriadku, teda aj bez súhlasu prokurátora a obžalovaných s čítaním takejto zápisnice. S poukazom na uvedené bolo možné prečítať zápisnice o výpovediach svedka poškodeného E. z prípravného konania aj bez súhlasu obžalovaných a prokurátora, postupom podľa § 135 Tr. poriadku. Aj keď prvostupňový súd tieto zápisnice bez súhlasu obžalovaných a prokurátora prečítal podľa § 263 ods. 1 Tr. poriadku, vzhľadom na skutočnosť, že Tr. poriadok vo vzťahu k svedkovi poškodenému E. takýto postup umožňuje, nepovažoval krajský súd za potrebné vykonanie uvedeného dôkazu opakovať opätovným prečítaním týchto zápisníc podľa iného ustanovenia Tr. poriadku. Navyše, vzhľadom na skutočnosť, že svedok poškodený E. dňa 07.01.2026 zomrel, jeho osobný výsluch pred súdom, ktorého sa domáhala obhajoba, už nie je možný a zápisnice o jeho výpovediach z prípravného konania by bolo možné prečítať aj postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Tr. poriadku.
Na základe uvedených skutočností krajský súd vyhodnotil rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné, odvolania obžalovaných za nedôvodné a tieto odvolania postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.