Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_BA-6S-54-2021.pdf
PDF · 161.83 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-6S/54/2021
Uznesenie
Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov v 1. rade: Zberné suroviny Žilina a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 50 634 518, 2. rade: Mesto Poprad, so sídlom Nábrežie Jána Pavla II. XXXX/X, XXX XX A., IČO: 00 326 470, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12454/2020-1.1, č. 58587/2020 zo dňa 22.12.2020, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Dňa 10.09.2020 Ministerstvo životného prostredia SR, Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie, ako ústredný orgán štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, vydalo Záverečné stanovisko číslo 2513/2020-1.7/dh, 44069/2020, 44071/2020-int., ktorým na základe výsledkov procesu posudzovania podľa § 37 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“ alebo „zákon o posudzovaní“) a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), rozhodlo tak, že súhlasí s realizáciou navrhovanej činnosti „Zariadenie na zber, výkup a zhodnocovanie odpadov a spracovanie starých vozidiel – Poprad“ navrhovateľa – ďalšieho účastníka v 1. rade, za predpokladu splnenia podmienok a realizácie opatrení uvedených v kapitole VI.3. tohto záverečného stanoviska (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
2. Dňa 22.12.2020 vydal minister životného prostredia rozhodnutie č. sp. 12454/2020-1.1, číslo 58587/2020, ktorým rozhodol o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).
3. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 04.04.2021 na Krajský súd v Bratislave sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia. Konanie bolo vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/54/2021.
4. K žalobe sa vyjadril žalovaný dňa 21.07.2021 tak, že podľa neho sú prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie sú z obsahového, ako aj z formálneho hľadiska v súlade so správnym poriadkom. Podľa názoru žalovaného sú prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie dostatočne odôvodnené, čo podporuje i rozsah vysporiadania sa s návrhmi a argumentáciou žalobcu v prvostupňovom
rozhodnutí (strany 22 - 25 prvostupňového rozhodnutia) a s námietkami žalobcu v druhostupňovom rozhodnutí (strany 4 - 8 druhostupňového rozhodnutia). V bodoch 13 - 15 časti 3.2. žaloby žalobca namietal skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ani jednu zmierňujúcu alebo eliminujúcu podmienku v zmysle § 29 ods. 3 zákona o posudzovaní, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaný uviedol, že § 29 cit. zákona sa nevzťahuje na konanie, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu, nakoľko upravuje zisťovacie konanie a v tomto prejednávanom prípade išlo o povinné hodnotenie vplyvov na životné prostredie. Ďalej žalovaný poznamenal, že tvrdenia žalobcu uvedené v bodoch 13. – 15. časti 3.2 sú dôsledkom podávania hromadných vyjadrení v správnych konaniach a podávania hromadných žalôb, ktoré neodzrkadľujú ani elementárny obsah a podstatu správneho a súdneho konania v tejto prejednávanej veci, a preto ich žalovaný považuje za bezpredmetné. Aj napriek tomu, časť pripomienok žalobcu bola v určitej forme akceptovaná a zapracovaná do kapitoly VI.3 záverečného stanoviska. Žalovaný sa v správnom konaní dostatočne vysporiadal so všetkými doručenými stanoviskami, vrátane stanovísk žalobcu, pričom neakceptovanie tej ktorej pripomienky v nich vedených je náležite zdôvodnené v prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí. Obdobne žalovaný konal v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ktorí mali rovnaké procesné práva. Žalovaný zdôraznil i to, že podstatná časť z návrhov žalobcu predložených v správnom konaní boli irelevantné vo vzťahu k danej veci, pričom niektoré z nich boli formulované bez podstatnej možnosti eliminovať vplyv na životné prostredie. Žalovaný poukázal i na to, že správna žaloba sa obmedzuje len na bližšie neurčené tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia (rozhodnutí) žalovaného, bez uvedenia, v čom spočíva ich nezákonnosť. Obdobne ani argument o absencii vlastnej (správnej) úvahy nie je žalobcom zdôvodnený, ani bližšie špecifikovaný a podľa názoru žalovaného ide len o abstraktné tvrdenie žalobcu, čo potvrdzuje aj odôvodnenie prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že sa vysporiadal s každou námietkou a pripomienkou, ktorá bola v konaní uplatnená zo strany žalobcu a predmetné rozhodnutia považuje za náležite odôvodnené a preskúmateľné. Ak správny orgán nevyhovel pripomienke, uvedenú skutočnosť nie je možné považovať za vadu konania, odôvodňujúcu zmenu alebo zrušenia rozhodnutia. K časti 3.2 bod 7 a k časti 4 správnej žaloby, v zmysle ktorých podľa názoru žalobcu, bolo porušené právo žalobcu podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov, keď žalovaný neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie v ústnej forme, žalovaný uviedol, že verejnosti bolo umožnené vykonať predovšetkým písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný umožnil v tomto konaní vykonať písomné konzultácie, a to najmä prostredníctvom § 24 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov a § 33 ods. 2 správneho poriadku, t. j. možnosť zaslať odôvodnené stanovisko ako aj vyjadrenie k predmetnému zámeru a k podkladom, ktoré žalovaný zhromaždil počas zisťovacieho konania. Súčasne žalovaný poukázal na to, že keďže poklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania boli dostatočné na rozhodnutie vo veci a skutkový stav veci bol spoľahlivo zistený, ústne konzultácie neboli správnym orgánom nariadené. Ďalej žalovaný uviedol, že ak správny orgán vyhodnotí písomnosti zabezpečené správnym orgánom v správnom konaní za dostatočné na rozhodnutie vo veci, správny orgán nemá povinnosť ústne konzultácie nariadiť. Keďže žalobca neuviedol žiadne relevantné tvrdenie, ktoré žalovaný vyhodnotil ako potrebné pre nariadenie ústnej konzultácie a súčasne mal žalovaný všetky podklady relevantné pre rozhodnutie vo veci, žalovaný nepovažoval za dôvodné realizovať konzultácie aj ústnou formou. Žalovaný v tejto súvislosti ďalej poukázal aj na vyjadrenie žalobcu, ktoré zaslal žalovanému v rámci správneho konania, ako aj na jeho rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu, z ktorých je zrejmé, že neobsahujú žiadne odborné vyjadrenia vo vzťahu k posudzovanému zámeru. Žalovaný konštatoval, že pri rozhodovaní vo veci vychádzal z riadne zisteného stavu veci a zaoberal sa všetkými odbornými i laickými argumentami súvisiacimi s predloženým zámerom. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že dňa 20.12.2019 o 10:00 hod. bolo vykonané na mestskom úrade Poprad prerokovanie navrhovanej činnosti v zmysle § 34 zákona o posudzovaní. Termín a miesto verejného prerokovania navrhovanej činnosti oznámilo mesto Poprad pozvánkou č. 98249/11093/2019OUPD-SÍ zo dňa 03.12.2019 a zverejnením pozvánky na verejné prerokovanie navrhovanej činnosti na úradnej tabuli a elektronickej úradnej tabuli mesta Poprad v čase od 04.12.2019 do 31.12.2019 v súlade s ustanovením § 34 ods. 3 zákona o posudzovaní. Súčasne žalovaný zverejnil na enviropotáli informáciu o mieste a čase konania prerokovania navrhovanej činnosti a zaslalo všetkým účastníkom konania, vrátane žalobcu, list č. 37799/2019 zo dňa 16.06.2019, ktorým upovedomil účastníkov konania o mieste a čase prerokovaní navrhovanej činnosti. Aj napriek uvedenému sa žalobca prerokovania navrhovanej činnosti nezúčastnil. Uvedená skutočnosť súčasne preukazuje, že žalobca nejaví skutočný záujem o obsah konania a nemá záujem sa ho aktívne zúčastňovať.
5. Ďalší účastník v 1. rade sa k žalobe vyjadril dňa 10.05.2021 tak, že ju navrhol zamietnuť. Stotožnil sa so záverečným stanoviskom žalovaného a poukázal na to, že posudzovanou činnosťou nedôjde k záberu pôdy ani k stavebnej činnosti, nakoľko sa jedná už o vybudované zariadenie s jestvujúcou technológiou. Uviedol tiež, že žalobca sa nezúčastnil verejného prerokovania dňa 20.12.2019 na Mestskom úrade v Poprade. Ďalší účastník v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 17.05.2021 poukázal na nezrozumiteľnosť a nedôvodnosť žaloby, žalobu navrhol zamietnuť a poukázal na neúčasť žalobcu na verejnom prerokovaní.
6. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/54/2021, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-6S/54/2021.
7. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
9. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva.
10. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.
11. Podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento zákon.
12. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).
13. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.
14. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá.
15. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.
16. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
17. Podľa § 3 písm. s) zákona o posudzovaní na účely tohto zákona dotknutá verejnosť je verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia, alebo má záujem na takomto konaní; platí, že mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v tomto zákone má záujem na takom konaní.
18. Podľa § 22 ods. 1 zákona o posudzovaní ak má byť predmetom posudzovania vplyvov navrhovaná činnosť alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer je navrhovateľ povinný doručiť písomne a elektronicky a zároveň vopred dohodnúť s príslušným orgánom potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29.
19. Podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní príslušný orgán do siedmich pracovných dní od doručenia zámeru podľa § 22 zašle zámer povoľujúcemu orgánu, rezortnému orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci. Príslušný orgán zverejní bezodkladne prostredníctvom webového sídla ministerstva zámer a oznámenie o predložení zámeru, ktoré obsahuje základné údaje o navrhovanej činnosti a základné údaje o navrhovateľovi. Základnými údajmi o navrhovanej činnosti sú názov, miesto realizácie, predmet činnosti a základnými údajmi o navrhovateľovi sú názov, adresa alebo sídlo navrhovateľa.
20. Podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov, konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad, b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne, c) tom, že od povoľujúceho orgánu a príslušného orgánu možno získať informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania, d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a 23, rozsahu hodnotenia podľa § 30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31, f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania, g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok, h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona, najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenie štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť, i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.
21. Podľa § 37 ods. 1 zákona o posudzovaní výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods. 1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.
22. Podľa § 37 ods. 4 zákona o posudzovaní v záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).
23. Podľa § 64 zákona o posudzovaní na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona (pozn. správneho súdu – posudzovanie navrhovaných činností je konaním podľa tretej časti zákona), b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3,
c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
24. Správny súd po oboznámení sa s dôvodmi správnej žaloby, s obsahom administratívneho spisu žalovaného a prvostupňového orgánu, s obsahom prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), dospel k záveru, že je daný zákonný dôvod na odmietnutie žaloby.
25. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že:
- dňa 12.06.2019 bol podaný prvostupňovému orgánu zo strany ďalšieho účastníka v rade 1. zámer vo veci „Zariadenie na zber, výkup a zhodnocovanie odpadov a spracovanie starých vozidiel – Poprad“, pričom účelom predkladaného zámeru bola žiadosť o upustenie od požiadavky variantného riešenia v zmysle § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z.;
- prvostupňový orgán dňa 20.06.2019 zaslal predmetný zámer relevantným orgánom a poskytol informáciu pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní a oznámenie o predložení zámeru podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní s poučením, že verejnosť môže doručiť písomné stanovisko k zámeru do 21 dní od jeho zverejnenia;
- dňa 02.07.2019 žalobca zaslal emailovou formou prvostupňovému orgánu vyjadrenie k zámeru;
- dňa 31.07.2019 vydal prvostupňový orgán Rozsah hodnotenia určený podľa § 30 zákona č. 24/2006 Z. z., pre ďalšie podrobnejšie hodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti nulového variantu (stav, ktorý by nastal, ak by sa navrhovaná činnosť neuskutočnila) a variantu uvedeného v predloženom zámere navrhovanej činnosti. V rámci všeobecných podmienok Rozsahu hodnotenia bola navrhovateľovi uložená povinnosť doručiť prvostupňovému orgánu kompletnú správu o hodnotení v listinnom vyhotovení, všeobecne zrozumiteľné záverečné zhrnutie v listinnom vyhotovení, kompletnú správu o hodnotení a samostatne všeobecne zrozumiteľné záverečné zhrnutie na elektronickom nosiči dát;
- listom zo dňa 25.11.2019 prvostupňový orgán zaslal správu o hodnotení navrhovanej činnosti subjektom podľa § 33 ods. 1 zákona o posudzovaní na zaujatie stanoviska a dňa 27.11.2019 ju zverejnil na webovom sídle. K správe boli doručené 4 stanoviská;
- verejné prerokovanie navrhovanej činnosti sa konalo dňa 20.12.2019 na Mestskom úrade v Poprade, z obsahu ktorého vyplynulo, že v rámci diskusie neboli vznesené žiadne pripomienky účastníkov verejného prerokovania.
26. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že záverečné stanovisko pre navrhovanú činnosť bolo vypracované podľa § 37 ods. 1 až 5 zákona o posudzovaní, na základe správy o hodnotení, stanovísk doručených k správe o hodnotení, záznamu z verejného prerokovania navrhovanej činnosti, a odborného posudku vypracovaného podľa § 36 zákona o posudzovaní. O podkladoch rozhodnutia a o možnosti sa k nim pred vydaním rozhodnutia vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie boli informovaní aj účastníci konania listom č. 2513/2020-1.7/dh, 39914/2020 zo dňa 12. 08. 2020. Na uvedené upovedomenie reagoval žalobca žiadosťou o podklady rozhodnutia a žiadosťou o konzultácie. Jeho žiadosť o podklady rozhodnutia bola vybavená v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. V zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov, ktoré právo žalobca nevyužil. Žalovaný nenariadil vykonanie samostatných konzultácií, nakoľko to nevyžadovala povaha veci. Zákon umožňuje vykonanie konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, nešpecifikuje však spôsob a formu realizácie konzultácií. Konzultácie môžu byť realizované písomnou alebo ústnou formou. V tomto prípade žalovaný umožnil v konaní vykonať písomné konzultácie, a to najmä prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska v zmysle ustanovení zákona, ako aj vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku. Taktiež bolo verejnosti umožnené zúčastniť sa verejného prerokovania navrhovanej činnosti, na ktoré je dotknutá obec povinná prizvať aj príslušný orgán, rezortný orgán a dotknutý orgán, a ktoré sa konalo dňa 20. 12. 2019 v meste Poprad, a v rámci ktorého mala verejnosť, vrátane zástupcov žalobcu, možnosť konzultovať ústnou formou. Podľa prvostupňového rozhodnutia príslušný orgán dôsledne analyzoval každú pripomienku a stanoviská od zainteresovaných subjektov. Celkovo boli na príslušný orgán doručené 4 písomné stanoviská k správe o hodnotení od zainteresovaných orgánov štátnej
správy a samosprávy, z ktorých ani jedno nebolo nesúhlasné. Opodstatnené podmienky vyplývajúce zo stanoviska dotknutej verejnosti boli zapracované do kapitoly VI.3. tohto záverečného stanoviska. Správa o hodnotení, doručené písomné stanoviská, verejné prerokovanie navrhovanej činnosti ani odborný posudok, neidentifikovali vplyvy, ktoré by realizáciou navrhovanej činnosti znamenali významné riziko poškodenia alebo ohrozenia životného prostredia, či zdravia. V priebehu posudzovania neboli vznesené pripomienky, ktoré by zásadným spôsobom obmedzovali alebo znemožňovali realizáciu navrhovanej činnosti. So zreteľom na časový priebeh pôsobenia navrhovanej činnosti jej vplyvy nebudú významne a dlhodobo negatívne pôsobiť na žiadnu zo zložiek životného prostredia vrátane človeka. Počas prevádzky navrhovanej činnosti môžu vzniknúť málo pravdepodobné a v minimálnom rozsahu bežné riziká, nehody, prípadne havárie súvisiace priamo s prevádzkou zariadenia. Pre ich vylúčenie je navrhovateľ činnosti povinný dodržiavať platné právne predpisy. V prevádzkovom poriadku budú riešené možné stavy vzniknuté pri činnosti mobilného zariadenia, povinnosti vyplývajúce z príslušnej legislatívy a opatrenia pre prípad havárie pri prevádzkovaní navrhovanej činnosti ako aj opatrenia na ich elimináciu. Realizácia navrhovanej činnosti značí pre životné prostredie dotknutého územia len málo významný nepriaznivý vplyv. Súčasne všetky identifikované nepriaznivé vplyvy majú charakteristiky vplyvov zmierniteľných pomocou vhodne nastavených eliminačných a ochranných opatrení. Priaznivé vplyvy vykazuje hlavne prosperita priemyselných aktivít a zhodnocovanie odpadov, ktoré je popritom v súlade s hierarchiou odpadového hospodárstva.
27. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa vyjadril k námietkam žalobcu uvedeným v rozklade nasledovne:
- k námietke požadujúcej zapracovanie žalobcom doručených podmienok do rozhodnutia uviedol, že konanie o posúdení vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa ustanovení zákona č. 24/2006 Z. z. v spojení so správnym poriadkom predstavuje taký druh konania, v ktorom je zodpovednosťou správneho orgánu, aby náležite posúdil aký je predpokladaný vplyv navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie a aké opatrenia možno považovať za dostatočne účinné na zmiernenie alebo eliminovanie negatívneho vplyvu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie. Z povahy veci vyplýva, že správny orgán nie je viazaný tým, aké opatrenia na ochranu životného prostredia účastník konania vyžaduje, prípade od akých opatrení na ochranu životného prostredia bude upustené. Z napadnutého záverečného stanoviska je zrejmé, že žalovaný sa v rámci hodnotenia vplyvu navrhovanej činnosti na navrhovanej činnosti v zákona č. 24/2006 Z. z. podrobne zaoberal všetkými pripomienkami a stanoviskami orgánov štátnej správy ako aj zainteresovanej verejnosti k predmetnej navrhovanej činnosti a tieto sú zapracované a vyhodnotené v odôvodnení predmetného záverečného stanoviska. K stanoviskám a k jednotlivým pripomienkam podávateľa rozkladu (žalobcu) doručeným k zámeru poskytol splnomocnený zástupca navrhovateľa svoje vyjadrenie na prerokovaní navrhovanej činnosti podľa § 30 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré sa konalo dňa 30. 06. 2019 v budove Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a o ktorom boli podľa § 30 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., upovedomení splnomocnený zástupca navrhovateľa, povoľujúci orgán, rezortný orgán, dotknutý orgán, dotknutá obec a ostatní účastníci konania, ako aj podávateľ rozkladu (pozvánka doručená elektronicky dňa 20. 07. 2019). Opodstatnené pripomienky doručené k zámeru boli premietnuté do špecifických požiadaviek rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti č. 7165/2019-1.7/bj, 40628/2019, 40629/2019-int. zo dňa 31. 07. 2019 (doručený podávateľovi rozkladu dňa 07. 08. 2019), a zapracované do správy o hodnotení činnosti, ostatné pripomienky boli v zmysle § 31 zákona č. 24/2006 Z. z. vyhodnotené v správe o hodnotení činnosti. Stanoviská doručené k správe o hodnotení činnosti a k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku boli vyhodnotené v napadnutom záverečnom stanovisku. Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací orgán za to, že námietka podávateľa rozkladu nie je dôvodná. Navrhovaná činnosť predstavuje zabezpečenie zberu ostatných odpadov, vrátane výkupu, triedenia, zhromažďovania a zhodnocovania vykúpených kovových odpadov, papiera a plastov do času ich odovzdania konečnému spracovateľovi, zabezpečenie zberu, triedenia a zhromažďovania nebezpečných odpadov do času ich odovzdania konečnému spracovateľovi a zabezpečenie zberu a spracovania starých vozidiel. Odvolací orgán mal za to, že ministerstvo sa v konaní o posudzovaní predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. dostatočne vysporiadalo so všetkými stanoviskami doručenými počas konania, vrátane stanoviska podávateľa rozkladu. Neakceptovanie niektorých pripomienok uvedených v stanoviskách ministerstvo dôkladne zdôvodnilo v rámci odôvodnenia záverečného stanoviska;
- k bodu b) až d) žalobcom podaného rozkladu, odvolací orgán uviedol, že v tomto prejednávanom prípade z administratívneho spisu vyplýva, že ministerstvo umožnilo v tomto konaní vykonať písomné konzultácie, a to najmä prostredníctvom ust. § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. a § 33 ods. 2
správneho poriadku, t. j. možnosť zaslať písomné odôvodnené stanovisko ako aj vyjadrenie k predmetnej navrhovanej činnosti a k podkladom, ktoré ministerstvo zhromaždilo počas konania o posúdení vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie. Odvolací orgán preto zastal názor, že prvostupňový orgán svojím postupom v konaní nijakým spôsobom neporušil ust. § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. a účastníkom konania nebolo znemožnené realizovať konzultácie vo vzťahu k prejednávanej veci. Žalobca nevyužil právo zúčastniť sa prerokovania rozsahu hodnotenia, ani verejného prerokovania, ani nevyužil možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia pred jeho vydaním. Zároveň neuviedol žiadne relevantné tvrdenie, ktoré by spochybnilo dostatočnosť realizovaných prerokovaní a ktoré by odôvodňovalo potrebu nariadiť ústne pojednávanie nad rámec týchto prerokovaní. Odvolací orgán sa stotožnil s tým, že skutočný stav veci bol dostatočne zistený a má za to, že doručené stanovisko bolo „podnetom a predmetom odbornej diskusie medzi účastníkmi a dotknutými orgánmi a obcami a to či už prezenčne alebo písomne“ a uvedená námietka teda nie je dôvodná. Žalovaný mal k dispozícii všetky relevantné podklady, vrátane vyjadrení a stanovísk od účastníkov konania a dotknutých orgánov, na základe ktorých dospel k jednoznačnému záveru, že súhlasí s realizáciou navrhovanej činnosti. Odvolací orgán zároveň uviedol, že pokiaľ by prvostupňový správny orgán nariadil pojednávanie v konaní, v ktorom je spoľahlivo zistený a preukázaný skutočný stav veci, došlo by tým k porušeniu zásady rýchlosti a hospodárnosti správneho konania.
- k požiadavke variantného riešenia odvolací orgán uviedol, že žalovaný rozhodnutím č. 7165/2019-1.7/ bj, 23873/2019 zo dňa 03. 05. 2019 upustil podľa § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti na základe odôvodnenej požiadavky navrhovateľa. Zo stanovísk dotknutých orgánov a dotknutej obce k zámeru navrhovanej činnosti nevyplynula potreba posudzovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. Ďalej odvolací orgán upozornil na to, že k rozsahu hodnotenia, ktorý určil varianty na ďalšie posúdenie v správe o hodnotení, neboli doručené v zmysle § 30 ods. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. žiadne pripomienky od zainteresovaných strán ani zo strany podávateľa rozkladu. V správe o hodnotení navrhovanej činnosti sa vyhodnotil v zmysle vydaného rozsahu hodnotenia jeden variant navrhovanej činnosti a nulový variant. Z výsledkov posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie vyplýva, že realizačný variant za podmienky dodržania ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov a dodržania opatrení na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti je prijateľný z hľadiska celkových (negatívnych i pozitívnych) vplyvov na životné prostredie a navrhovanú činnosť je možné realizovať.
28. Z obsahu žaloby správny súd zistil, že jej vnútornú štruktúru tvorí:
- článok 3 – žalobné body, ktoré žalobca vymedzil poukazom na § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) SSP bez ich bližšej konkretizácie a rozvinutia;
- článok 3.1. – body 1 až 10 – citácia právnych predpisov so všeobecným dovetkom žalobcu, že očakával procesné vybavenie veci k naplneniu práv verejnosti, ku ktorému však neprišlo a žalovaný mal konať v rozpore s § 3 ods. 4 a § 3 ods. 2 správneho poriadku, s následkom porušenia hmotných práv žalobcu. V čom konkrétne malo spočívať porušenie práv žalobcu a nenaplnenie zákonných štandardov procesného postupu, žalobca neuviedol;
- článok 3.2 – body 1 až 6, 9, 10 – citácia právnych predpisov. V bodoch 7 a 8 žalobca bez bližšej špecifikácie porušenie jeho práv a rozsah odôvodnenia rozhodnutia, pričom bod 8 obsahuje odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 115/2010 týkajúci sa nedostatočného odôvodnenia, bez bližšej špecifikácie, vo vzťahu ku ktorej časti rozhodnutia žalovaného sa majú závery tohto rozsudku aplikovať a prečo; bod 11 až 13 obsahuje stručný opis administratívneho konania, bod 14 a 15 obsahuje všeobecnú námietku žalobcu na obsah odôvodnenia rozhodnutia;
- článok 3.2 – body 16 a 17 obsahujú všeobecné frázy týkajúce sa zisťovacieho konania;
- článok 3.2. – body 18 až 35 obsahujú odkazy na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a citácie viacerých právnych predpisov vrátane Aarhuského dohovoru, vzťahujúce sa k požiadavke kvality odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, a to opäť bližšej špecifikácie, vo vzťahu ku ktorej časti rozhodnutia žalovaného sa majú závery tohto rozsudku aplikovať a prečo;
- článok 4 v bodoch 4.1 – 4.53 obsahuje žalobné body týkajúce sa nevykonania konzultácii s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citácii Ústavy SR, predpisov medzinárodného práva vrátane Aarhuského dohovoru spolu s dovetkom žalobcu, ktorým vyjadruje vlastný názor ku konzultáciám podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.
29. Z vyššie popísaného obsahu žaloby správny súd zistil, že táto obsahuje citácie právnych predpisov, všeobecné frázy, poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmysel
zarámcovať uvedenú judikatúru. Žaloba obsahuje totožné argumenty ako boli obsahom dôvodov v rozklade, s ktorými sa konajúce orgány v rozhodnutiach riadne vysporiadali. Prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného obsahuje v odôvodnení detailný opis priebehu konania, obsahu doručených stanovísk, ako aj spomínané vysporiadanie sa s výhradami žalobcu vznesenými v konaní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj to, že žalobca obratom po informovaní verejnosti o zámere navrhovanej činnosti, na toto oznámenie reagoval. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť nahliadnutia do administratívneho spisu, pričom z jeho obsahu nebolo zistené, že by žalobca túto poskytnutú možnosť využil. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán voči žalobcovi nepostupoval prísne formalisticky, ale naopak, proaktívne. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na logický rozpor medzi žalobou a obsahom administratívneho spisu, pretože pokiaľ žalobca poukazuje v žalobe na to, že informácie o navrhovanej činnosti neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom, no na strane druhej práve na základe sprístupnenia informácií verejnosti prvostupňovým orgánom žalobca ako dotknutá verejnosť v administratívnom konaní reagoval a uplatňoval svoje výhrady, a to bez ohľadu na to, či tieto výhrady boli všeobecné alebo konkrétne, žalobca tak zaťažil svoju argumentáciu protirečivosťou. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán verejnosť riadne informoval v zmysle zákona o posudzovaní.
30. Správny súd poukazuje na nasledovné právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025 (v právnej veci totožného žalobcu proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky), ktoré na prejednávanú vec ako relevantné aplikoval:
„27. Úvodom najvyšší správny súd poukazuje na súvisiacu a plne aplikovateľnú prejudikatúru ako Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), tak kasačného súdu. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018, okrem iného dôvodil, že „Právnym základom zákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.“.
28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd, keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod 21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 SSP). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach
Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...) situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití
- jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv) „Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto
konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna 2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod 39). 29. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší správny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného dôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť, obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje povinnosti. ... Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii) „S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní
soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o „advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39). 30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy, posudzoval najvyšší správny súd aj kasačnú sťažnosť žalobcu a v jej rozsahu aj priebeh správneho, resp. súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 – označenie preskúmavaných rozhodnutí; (ii) bode 6 – petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu) o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“ s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe. Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe podania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti uvádza, že „ ... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona č. 39/2013 Z. z. ...“, čo je konštatovanie celkom zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.“
31. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na právne vety uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Svk/14/2021 zo dňa 23.02.2022, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 (14/2022 ZNSS): I. Výnimku zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.
II. Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).
32. Správny súd uvádza, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP, vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12 predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému
orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.
33. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať, že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle, že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou činnosťou.
34. Z úradnej činnosti správneho súdu je mu známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa vedú pred tunajším súdom správne súdne konania. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie námietok z rozkladu. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné, vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho konania podľa zákona o posudzovaní, použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom. Podľa názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným použitím pre neurčitý okruh konaní podľa zákona o posudzovaní. Podstatné je uviesť, že zo správnej žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia.
35. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. Je evidentné, že žaloba podľa obsahu smeruje proti rozhodnutiu vydanému v zisťovacom konaní, avšak predmetom správneho súdneho prieskumu nie je rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní.
36. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby žalobcu podľa názoru správneho súdu žalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo vykonal šikanóznym spôsobom. Preto správny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol.
37. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd dodáva, že na základe tohto rozhodnutia správneho súdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná žaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu, ktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.
38. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie § 171 ods. 1 SSP je treba uviesť, že aj keď zavinenie za odmietnutie žaloby nesie žalobca, žalovanému v konaní trovy nevznikli a ich náhradu nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP). O trovách konania ďalšieho účastníka súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že ďalším účastníkom nárok na náhradu trov nepriznal, pretože im správny súd neuložil žiadnu povinnosť (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).
39. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený subjekt (§442 SSP) podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.