Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-5S-166-2019.pdf
PDF · 139.2 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-5S/166/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: Morfeus s. r. o., so sídlom Dunajská 15B, 811 08 Bratislava, IČO: 45 707 138, právne zastúpený: j.STRANAK advokát s. r. o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 51 134 730, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 27654/2019, 2045/2019-5.2 zo dňa 27.05.2019, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd opatrenie žalovaného č. 27654/2019, 2045/2019-5.2 zo dňa 27.05.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca podaním zo dňa 11.02.2019 (ďalej len „oznámenie žalobcu o existencii environmentálnej záťaže“) podľa § 2 ods. 3 zákona č. 409/2011 Z. z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže“) oznámil žalovanému skutočnosti nasvedčujúce existencii environmentálnej záťaže v lokalite obcí A. B., C. D. E. v okrese A. F. B.. V rámci indícií znečistenia žalobca uviedol prítomnosť poľnohospodárskeho areálu, a to veľkokapacitnej farmy ošípaných v A. B. od konca 70-tych rokov 20. storočia. Žalobca zastával názor, že zistenia opísané v hodnotení vplyvov na verejné zdravie, ktorého časť tvorila prílohu jeho oznámenia o existencii environmentálnej záťaže, v spojení so skutočnosťou, že obyvatelia dotknutých obcí, resp. mesta nemali v celom rozsahu prístup k pitnej vode, nasvedčovali záveru, že v dotknutej oblasti sa nachádzala environmentálna záťaž, keďže zistené znečistenie územia napĺňalo hypotézu § 3 písm. t) zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „geologický zákon“), t.j. išlo o znečistenie územia spôsobené činnosťou človeka, ktoré predstavovalo závažné riziko pre ľudské zdravie alebo podzemnú vodu.
2. Žalobca následne listom zo dňa 24.05.2019 vyzval žalovaného na oznámenie stavu konania vo veci jeho oznámenia o existencii environmentálnej záťaže.
3. Žalovaný listom č. 27654/2019, 2045/2019-5.2 zo dňa 27.05.2019 (ďalej len „napadnuté oznámenie“) oznámil žalobcovi, že listom č. 9205/2019, 2045/2019 zo dňa 21.02.2019 odstúpil jeho oznámenie o existencii environmentálnej záťaže Slovenskej agentúre životného prostredia ako vecne príslušnej
organizácii. Dňa 18.04.2019 bolo žalovanému listom č. 7587/2019 zo dňa 03.04.2019 doručené od Slovenskej agentúry životného prostredia „Stanovisko k Oznámeniu o existencii environmentálnej záťaže v katastroch obcí A. B., C., E.“ s prílohou „Zápis vykonanej terénnej obhliadky lokality v katastroch obcí C., A. B., E.“, v ktorom Slovenská agentúra životného prostredia oznámila, že lokalita nespĺňala kritériá pre zaradenie do Informačného systému environmentálnych záťaží v zmysle zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, pričom predmetná lokalita nepredstavovala ani environmentálnu škodu v zmysle zákona č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd v znení neskorších predpisov.
II.
Žaloba
4. Žalobca sa žalobou zo dňa 31.07.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého oznámenia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.
5. Orgánom verejnej správy vecne príslušným prejednať doručené oznámenie o existencii environmentálnej záťaže bol žalovaný. V súlade s § 2 ods. 10 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže bol žalovaný oprávnený poveriť Slovenskú agentúru životného prostredia vykonaním jednotlivých činností podľa § 2 ods. 5 až ods. 9 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Poverením fakticky vykonať uvedené činnosti však nedochádzalo k prechodu vecnej príslušnosti na Slovenskú agentúru životného prostredia. Žalovaný rezignoval na svoju úlohu vecne príslušného orgánu verejnej správy. Napadnuté oznámenie neobsahovalo žiadne vlastné odôvodnenie postupu žalovaného. Napadnuté oznámenie obsahovalo len odkaz na zápis z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality. Z napadnutého oznámenia bolo možné nadobudnúť dojem, že žalovaný si nebol vôbec vedomý svojej vecnej príslušnosti a svoju úlohu vo veci vlastne redukoval na pozíciu „poštára“ medzi žalobcom a Slovenskou agentúrou životného prostredia, ktorá však nebola vecne príslušným orgánom verejnej správy. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj mal byť zápis z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality považovaný za istú formu odôvodnenia, tento bol rovnako arbitrárny a nezrozumiteľný. Napadnutému oznámeniu chýbalo akékoľvek odôvodnenie a zápis z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality bol rovnako arbitrárny a vnútorne nekonzistentný. Napadnuté oznámenie bolo v rozpore so základnými požiadavkami na preskúmateľnosť aktu orgánu verejnej správy formulovanými súdnou judikatúrou. Napadnuté oznámenie bolo pre jeho absolútnu nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť nezákonným správnym aktom.
6. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav. Zo zápisu z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality vyplývalo, že Slovenská agentúra životného prostredia sa pri zisťovaní skutkového stavu obmedzila výlučne na obhliadku miesta a komunikáciu s prevádzkovateľom Farmy ošípaných A. B.. Slovenská agentúra životného prostredia bez toho, aby boli vykonané akékoľvek faktické odborné úkony k zisteniu skutkového stavu, dospela k záveru, že v lokalite ide o difúzne znečistenie spôsobené splaškovou kanalizáciou. Žalobca v tejto súvislosti považoval za potrebné upozorniť na to, že na svoje náklady vykonal rozbor vody zo studne priľahlej rodinnému domu v A. B., pričom vykonaný rozbor preukázal znečistenie koliformnými baktériami a baktériami e. coli, a to napriek tomu, že mesto A. B. má vybudovanú kanalizáciu. Obec C. vykonala dňa 24.04.2019 v spolupráci s akreditovaným skúšobným laboratóriom akreditovaný odber z miesta plánovaného zdroja pitnej vody, pričom na základe rozboru vzorky vody odobratej z miesta plánovaného vodného zdroja boli vo vzorke zistené nevyhovujúce hodnoty NH4. Odobratá voda bola natoľko znečistená, že nespĺňala ani požiadavky na kategóriu A2. Túto vodu by tak nebolo možné použiť ani po jej podstatnej fyzikálnej, chemickej a dezinfekčnej úprave. Žalovaný, resp. Slovenská agentúra životného prostredia teda pred vydaním napadnutého oznámenia nedostatočne zistili skutkový stav, t.j. nepostupovali v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku. Zistenie skutkového stavu žalovaným v tak závažnej veci ako znečistenie podzemných vôd sa obmedzilo na prostú obhliadku miesta a diskusiu so zástupcom ošipárne. Charakter a rozsah porušenia povinnosti spoľahlivo zistiť stav veci bol v prejednávanej veci tak závažný, že spôsoboval nezákonnosť vydaného opatrenia.
7. Podľa § 3 písm. t) geologického zákona environmentálnou záťažou bolo znečistenie územia spôsobené činnosťou človeka, ktoré predstavovalo závažné riziko pre ľudské zdravie alebo podzemnú vodu. Žalovaný napriek existencii odborného posudku, v ktorom bol jednoznačne konštatovaný závažný
vplyv na zdravie človeka, v rozpore s § 3 písm. t) geologického zákona bez ďalšieho konštatoval, že zistené znečistenie nepredstavuje environmentálnu záťaž. Žalovaný tak nesprávne aplikoval relevantné právne predpisy, a to najmä geologický zákon. Žalovaný taktiež nesprávne aplikoval zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže vo vzťahu k identifikácii environmentálnej záťaže. Žalobca v podanom oznámení o existencii environmentálnej záťaže označil ako predpokladaný zdroj znečistenia Farmu ošípaných A. B.. Zo zápisu z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality bolo zrejmé, že žalovaný, resp. Slovenská agentúra životného prostredia sa pri posudzovaní existencie environmentálnej záťaže sústredili na otázku, či Farma ošípaných A. B. mohla byť pôvodcom udávaného znečistenia alebo či boli pôvodcom obyvatelia okolitých obcí. Takýto postup bol v rozpore so zákonom o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Úlohou orgánov verejnej správy bolo najskôr posúdiť, či udávané znečistenie bolo environmentálnou záťažou a následne hľadať jeho pôvodcu. V prípade, ak by sa pôvodca environmentálnej záťaže nenašiel, zodpovednosť za jej likvidáciu by prechádzala na štát. Zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže bol budovaný na princípe objektívnej existencie environmentálnej záťaže a následného prijatia stanovených krokov, t.j. znečistenie tu buď objektívne bolo alebo nebolo. Či sa žalobcom udávané ohnisko znečistenia ukázalo ako pravdivé alebo nie, bolo relevantné len vo vzťahu k samotnej existencii environmentálnej záťaže. V rozpore s uvedeným princípom však žalovaný, resp. Slovenská agentúra životného prostredia svoj záver o neexistencii environmentálnej záťaže opreli o skutočnosť, že udávané znečistenie nemohlo byť spôsobené prevádzkou Farmy ošípaných v A. B., ale údajne malo byť spôsobené obyvateľmi okolitých obcí. Žalovaný tak nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže a geologického zákona.
8. Konanie bolo postihnuté takými vadami, ktoré spôsobovali nezákonnosť napadnutého oznámenia. Žalovaný žalobcu počas celého konania v podstate ignoroval. Žalobca totiž nebol prizvaný k miestnej obhliadke. Žalobca nemal priestor vyjadriť sa k podkladom, ktoré viedli k prijatiu napadnutého oznámenia. Ak by sa žalobca aktívne nepýtal na stav konania, žalovaný by žalobcovi výsledok konania ani neoznámil. Tieto vady konania boli tak zásadné, že spôsobovali nezákonnosť napadnutého oznámenia ako takého.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 23.10.2019 navrhol žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) odmietnuť alebo podľa § 190 SSP zamietnuť.
10. Napadnuté oznámenie nepodliehalo správnemu súdnemu prieskumu. Zisťovanie environmentálnej záťaže nemalo charakter administratívneho konania v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP. Zisťovanie environmentálnej záťaže predstavovalo súbor odborných činností, ktorých výsledkom bolo preukázanie alebo vyvrátenie prítomnosti environmentálnej záťaže v určitej lokalite. Oznámenie podľa § 2 ods. 3 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže nemalo charakter návrhu na začatie administratívneho konania, ale len podnetu sui generis, ktorého dôsledkom bol postup žalovaného, resp. poverenej organizácie v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti podľa § 2 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Žalobca ako oznamovateľ podľa § 2 ods. 3 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže nemal postavenie účastníka administratívneho konania. Napadnuté oznámenie nebolo individuálnym ani normatívnym správnym aktom. Napadnutým oznámením nebol žalobca dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, a teda nemal aktívnu žalobnú legitimáciu podľa § 178 ods. 1 SSP.
11. Žalovaný v predmetnej právnej veci ani nebol pasívne vecne legitimovaný, keďže v súlade s § 2 ods. 10 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže zabezpečil vykonávanie činností podľa § 2 ods. 5 až ods. 9 tohto právneho predpisu prostredníctvom odbornej organizácie vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti, ktorou bola Slovenská agentúra životného prostredia, a to podľa plánu hlavných úloh Slovenskej agentúry životného prostredia na príslušný kalendárny rok. Samotný žalobný návrh bol neúčelný a zmätočný, keďže zrušením napadnutého oznámenia by sa na skutočnosti, že Slovenská agentúra životného prostredia nezistila na žalobcom označenej lokalite environmentálnu záťaž, nič nezmenilo. Rovnako neprichádzala do úvahy ani druhá časť žalobného návrhu, ktorou sa
žalobca domáhal vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému, keďže žalovaný v predmetnej právnej veci žiadne konanie neviedol.
12. Žalovaný nevydal žiadne „rozhodnutie o neexistencii environmentálnej záťaže“, ale len zaslal žalobcovi odpoveď, v ktorej žalobcu na základe jeho žiadosti informoval o závere, ku ktorému v súvislosti s lokalitou označenou žalobcom dospela Slovenská agentúra životného prostredia. Odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu nebolo možné považovať v žiadnom prípade ani za opatrenie, ktoré by akokoľvek zasiahlo do práv či právom chránených záujmov žalobcu.
13. Identifikácia environmentálnej záťaže nebola správnym administratívnym konaním. Preto ani žalovaný a ani Slovenská agentúra životného prostredia nemohli mať v tomto odbornom procese postavenie orgánu verejnej správy tak, ako sa mylne domnieval žalobca.
14. Napadnuté oznámenie ani zápis z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality neboli rozhodnutím či opatrením vydaným v administratívnom konaní. Žalobcom uvádzané požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy sa preto na ne nevzťahovali. V tejto súvislosti bolo potrebné dodať, že Slovenská agentúra životného prostredia sa preverovaním oznámenej environmentálnej záťaže riadne zaoberala. S tvrdením žalobcu, že Slovenská agentúra životného prostredia konštatovala v zápise z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality zásadné skutočnosti bez akéhokoľvek zistenia skutkového stavu, nebolo možné súhlasiť. Takisto nebolo možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že konštatovania Slovenskej agentúry životného prostredia boli nekonzistentné.
15. Právna úprava ustanovená v § 3 ods. 5 správneho poriadku sa na odborný postup podľa § 2 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže nevzťahovala. Slovenská agentúra životného prostredia pri preverovaní existencie environmentálnej záťaže vychádzala striktne z § 2 ods. 6 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, t.j. vykonala miestnu obhliadku, preskúmala dokumentáciu priloženú k oznámeniu ako aj ďalšiu dostupnú dokumentáciu, na podklade ktorej dospela k záveru, že v predmetnej právnej veci nešlo o environmentálnu záťaž. Tvrdenia žalobcu, že Slovenská agentúra životného prostredia pri zisťovaní skutkového stavu vychádzala iba z miestnej obhliadky a komunikácie so zástupcami ošipárne, boli zavádzajúce. Zápis z vykonanej terénnej obhliadky predmetnej lokality poukazoval aj na ďalšie pramene poznatkov o predmetnej lokalite vrátane už zrealizovaných geologických prác.
16. Nie každé znečistenie územia bolo automaticky environmentálnou záťažou, ako sa to zavádzajúco snažil interpretovať žalobca. Oblasť územia obce A. B. patrila podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 174/2017 Z. z., ktorým sa ustanovujú citlivé oblasti a zraniteľné oblasti, k zraniteľným oblastiam. Predmetné územie bolo známe tým, že v podzemnej vode sa tu mohli vyskytovať zvýšené koncentrácie dusičnanov, pričom situácia v predmetnom území sa z tohto hľadiska sledovala a prehodnocovala v pravidelných časových intervaloch. Takáto situácia pritom nebola v Slovenskej republike vôbec ojedinelá, keďže zraniteľné oblasti predstavovali približne polovicu územia Slovenskej republiky.
IV.
Replika žalobcu
17. Žalobca v replike zo dňa 25.11.2019 zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná.
18. Právny názor žalovaného, že identifikácia environmentálnej záťaže nebola administratívnym konaním, ale len súborom odborných činností, bol v rozpore so zákonom o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Predmetom zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže podľa jeho § 1 písm. a) bolo ustanovenie práv a povinností osôb pri identifikácii environmentálnej záťaže. Už len z tohto prvého ustanovenia zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže bolo zrejmé, že identifikácia environmentálnej záťaže bola administratívnym konaním, keďže zákonom boli pri jej vykonávaní stanovené osobám určité práva a povinnosti. Vrchnostenská povaha konania o identifikácii environmentálnej záťaže jednoznačne vyplývala aj z ďalších ustanovení zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Identifikácia environmentálnej záťaže teda bola jednoznačne administratívnym konaním, v ktorom žalovaný vykonával svoju pôsobnosť v oblasti verejnej správy.
19. Tvrdenie žalovaného, že podľa § 2 ods. 10 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže preniesol právomoc konať a rozhodovať vo veciach týkajúcich sa identifikácie environmentálnej záťaže na Slovenskú agentúru životného prostredia, bolo v priamom rozpore so znením § 2 ods. 10 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Zo znenia tejto právnej normy totiž bolo celkom zjavné, že Slovenská agentúra životného prostredia mohla byť len poverená faktickým vykonávaním činností v zmysle § 2 ods. 5 až ods. 9 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Predmetná právna norma neumožňovala žalovanému preniesť svoju zákonom stanovenú právomoc na inú osobu. Iba takýto výklad zodpovedal ustálenému obsahu pojmu „poveriť“. Tento pojem, t.j. pojem „poveriť“, indikoval konanie v zastúpení a nie prevod, resp. prechod kompetencií.
20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe na niekoľkých miestach zavádzal súd. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe totiž tvrdil, že žalobca úmyselne predložil súdu len časť posudku spracovaného zo strany G. H. I., keďže z úryvku citovaného žalovaným mal vyplývať záver, ktorý bol v rozpore s tvrdeniami žalobcu. Žalovaný však celkom zjavne opomenul logický rozdiel medzi objektívnym stavom životného prostredia, ktorý bol zistený a predpokladaným ďalším vplyvom, ktorý mala mať navrhovaná činnosť. Zjednodušene povedané, navrhovaná činnosť nemala mať podľa záverov posudku ďalší negatívny vplyv na životné prostredie, avšak skutočnosť, že životné prostredie bolo vážne poškodené, sa týmto konštatovaním nezmenilo.
21. Skutočnosť, že určité územie bolo súčasťou zraniteľných oblastí, nebola okolnosťou, ktorá by podľa § 3 písm. t) geologického zákona automaticky vylučovala kvalifikáciu daného znečistenia podzemnej vody ako environmentálnu záťaž. Žalovaný celkom nesprávne bagatelizoval zraniteľné oblasti. Práve naopak, skutočnosť, že územie, kde bolo znečistenie životného prostredia zistené, bolo zahrnuté do zraniteľných oblastí, bola jedným z atribútov, ktoré mal žalovaný vyhodnocovať pri stanovení závažnosti environmentálnej záťaže. Informácia, že išlo o územie začlenené medzi zraniteľné oblasti, bola súčasťou registračného listu environmentálnej záťaže.
V.
Konanie na správnom súde
22. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/166/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/166/2019.
23. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté oznámenie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.02.2026.
VI.
Relevantné právne predpisy
24. Podľa § 1 písm. a) zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, tento zákon ustanovuje práva a povinnosti osôb pri identifikácii environmentálnej záťaže a pravdepodobnej environmentálnej záťaže.
25. Podľa § 2 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, identifikácia environmentálnej záťaže je súbor činností, ktorých výsledkom je rozpoznanie environmentálnej záťaže. Súčasťou identifikácie environmentálnej záťaže je jej klasifikácia a vyplnenie registračného listu environmentálnej záťaže. Obsah registračného listu environmentálnej záťaže je uvedený v prílohe č. 1.
26. Podľa § 2 ods. 3 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, každý, kto má podozrenie o existencii environmentálnej záťaže, môže túto skutočnosť oznámiť Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) alebo okresnému úradu v sídle kraja. Ak sa oznámenie vzťahuje na environmentálnu záťaž, ktorá už je zapísaná v informačnom systéme environmentálnych záťaží, ministerstvo alebo okresný úrad v sídle kraja oboznámi o tejto skutočnosti osobu, ktorá podala oznámenie; ministerstvo k tejto environmentálnej záťaži už ďalej nevykonáva úkony podľa odsekov 5 až 8. Okresný úrad v sídle kraja odošle oznámenia bezodkladne ministerstvu.
27. Podľa § 2 ods. 4 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, oznámenie o existencii environmentálnej záťaže (ďalej len „oznámenie“) sa podáva v listinnej forme, elektronickej forme alebo ústne do zápisnice. Vzor oznámenia je uvedený v prílohe č. 2.
28. Podľa § 2 ods. 5 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, ministerstvo preverí, či oznámenie spĺňa všetky ustanovené náležitosti. Ak je oznámenie neúplné, ministerstvo vyzve osobu, ktorá oznámenie podala, aby do 30 dní odo dňa doručenia výzvy oznámenie doplnila.
29. Podľa § 2 ods. 6 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, ministerstvo najneskôr do 30 dní od obdržania úplného oznámenia alebo od obdržania doplnenia oznámenia podľa odseku 5, vykoná vlastné zisťovanie skutočností uvedených v oznámení a dostupných informácií na účel preverenia existencie environmentálnej záťaže, najmä preskúma dokumentáciu a vykoná miestnu obhliadku.
30. Podľa § 2 ods. 7 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, ak ministerstvo zistí existenciu environmentálnej záťaže, vyplní registračný list environmentálnej záťaže a klasifikuje environmentálnu záťaž na základe kritérií uvedených v prílohe č. 3 ako environmentálnu záťaž s nízkou prioritou riešenia, environmentálnu záťaž so strednou prioritou riešenia alebo environmentálnu záťaž s vysokou prioritou riešenia.
31. Podľa § 2 ods. 8 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, ministerstvo po ukončení identifikácie environmentálnej záťaže bezodkladne zabezpečí jej zápis do informačného systému environmentálnych záťaží.
32. Podľa § 2 ods. 10 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, ministerstvo môže zabezpečiť vykonávanie činností uvedených v odsekoch 5 až 9 prostredníctvom poverenej organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva.
33. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom
34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté oznámenie (vydané vo veci oznámenia o existencii environmentálnej záťaže). Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní napadnutého oznámenia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky.
35. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky a na vyjadrenie žalovaného k žalobe prvotne uvádza, že zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže upravuje (okrem iného) práva a povinnosti osôb pri identifikácii environmentálnej záťaže s tým, že identifikáciou environmentálnej záťaže je súbor činností, ktorých výsledkom je rozpoznanie environmentálnej záťaže.
36. Zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže v súvislosti s identifikáciou environmentálnej záťaže výslovne ustanovuje, že každý, kto má podozrenie o existencii environmentálnej záťaže, môže túto skutočnosť oznámiť žalovanému alebo okresnému úradu v sídle kraja. Inými slovami, každý, t.j. tak fyzická osoba ako aj právnická osoba, môže podať oznámenie o existencii environmentálnej záťaže. Samotné oznámenie o existencii environmentálnej záťaže sa podáva v listinnej forme, v elektronickej forme alebo ústne do zápisnice s tým, že vzor predmetného oznámenia tvorí prílohu zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Úlohou žalovaného vo vzťahu k oznámeniu o existencii environmentálnej záťaže je preveriť, či oznámenie o existencii environmentálnej záťaže spĺňa všetky ustanovené náležitosti. Ak je oznámenie o existencii environmentálnej záťaže neúplné, žalovaný vyzve osobu, ktorá toto oznámenie podala, aby ho do 30 dní odo dňa doručenia výzvy doplnila.
37. Pokiaľ ide o vybavovanie oznámenia o existencii environmentálnej záťaže, žalovaný najneskôr do 30 dní od obdržania úplného oznámenia alebo od obdržania doplnenia oznámenia vykoná vlastné zisťovanie skutočností uvedených v oznámení o existencii environmentálnej záťaže a dostupných informácií na účel preverenia existencie environmentálnej záťaže, najmä preskúma dokumentáciu a vykoná miestnu obhliadku. Ak žalovaný zistí existenciu environmentálnej záťaže, vyplní registračný list environmentálnej záťaže a klasifikuje environmentálnu záťaž ako environmentálnu záťaž s nízkou prioritou riešenia, environmentálnu záťaž so strednou prioritou riešenia alebo environmentálnu záťaž s vysokou prioritou riešenia. Žalovaný po ukončení identifikácie environmentálnej záťaže bezodkladne zabezpečí jej zápis do informačného systému environmentálnych záťaží.
38. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže výslovne ustanovil oprávnenie každého podať oznámenie o existencii environmentálnej záťaže (a rámcovo, ale takisto výslovne, aj niektoré povinnosti žalovaného v nadväznosti na obdržanie takéhoto oznámenia). Samotné oprávnenie podať takéto oznámenie nepochybne zahŕňa aj oprávnenie osoby, ktorá predmetné oznámenie urobila (ďalej len „oznamovateľ“), aby na svoj podnet (oznámenie o existencii environmentálnej záťaže) dostala odpoveď, hoc aj neformálnu a negatívnu, pretože príslušný orgán verejnej správy má korelatívnu povinnosť sa týmto oznámením zaoberať a odpoveď poskytnúť. Z povahy veci je pritom zrejmé, že odpoveď žalovaného na oznámenie o existencii environmentálnej záťaže je výsledkom jeho vrchnostenského postupu. Postavenie žalovaného a osoby, ktorá urobila oznámenie o existencii environmentálnej záťaže, totiž nie je rovnoprávne a žalovaný teda predmetné oznámenie vybavuje nezávisle od vôle alebo predstáv oznamovateľa.
39. Postup žalovaného iniciovaný obdržaním oznámenia o existencii environmentálnej záťaže má nesporne charakter správneho konania, alebo teda v intenciách Správneho súdneho poriadku charakter administratívneho konania, keďže predstavuje postup žalovaného v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, a to v oblasti správy environmentálnych záťaží, pri vydávaní individuálnych správnych aktov. Proces vybavovania oznámenia o existencii environmentálnej záťaže sa totiž v zásade (odhliadnuc od ukončenia tohto procesu z procesných dôvodov) skončí buď zistením existencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi, a s tým súvisiacim zápisom environmentálnej záťaže do Informačného systému environmentálnych záťaží (i), alebo zistením neexistencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi (ii). Či už sa proces vybavovania oznámenia o existencii environmentálnej záťaže skončí prvým alebo druhým spôsobom, ukončenie tohto procesu má z pohľadu oznamovateľa ďalekosiahle dôsledky. Ak sa proces vybavovania oznámenia o existencii environmentálnej záťaže skončí zistením existencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi a s tým súvisiacim zápisom environmentálnej záťaže do Informačného systému environmentálnych záťaží, potom naň nadväzujú postupy súvisiace s odstraňovaním environmentálnej záťaže. Ak sa ale proces vybavovania oznámenia o existencii environmentálnej záťaže skončí zistením neexistencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi, potom naň už nenadväzujú postupy súvisiace s odstraňovaním environmentálnej záťaže. Je tak zrejmé, že ukončením predmetného procesu zistením
neexistencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi môže byť dotknuté právo oznamovateľa na odstránenie environmentálnej záťaže a v konečnom dôsledku v širšom kontexte právo oznamovateľa na priaznivé životné prostredie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že z pohľadu oznamovateľa negatívne vybavenie oznámenia o existencii environmentálnej záťaže znamená definitívne ukončenie konkrétneho procesu identifikovania environmentálnej záťaže, na ktorý potom už nenadväzujú žiadne ďalšie individuálne správne akty, vo vzťahu ku ktorým by takýto spôsob vybavenia oznámenia o existencii environmentálnej záťaže mohol predstavovať podkladové opatrenie, resp. podkladový individuálny správny akt. Pre úplnosť správny súd dodáva, že samozrejme aj ukončením procesu vybavovania oznámenia o existencii environmentálnej záťaže zistením existencie environmentálnej záťaže a oznámením tohto zistenia oznamovateľovi a s tým súvisiacim zápisom environmentálnej záťaže do Informačného systému environmentálnych záťaží môže byť dotknuté právo oznamovateľa na odstránenie environmentálnej záťaže a v konečnom dôsledku v širšom kontexte právo oznamovateľa na priaznivé životné prostredie.
40. Pokiaľ ide o povahu individuálneho správneho aktu, ktorým žalovaný oznamuje oznamovateľovi zistenie neexistencie environmentálnej záťaže, a ktorým žalovaný takýmto spôsobom ukončuje proces identifikácie environmentálnej záťaže začatý z podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, tento individuálny správny akt je potrebné z povahy veci považovať za opatrenie žalovaného a nie za rozhodnutie žalovaného, a to napriek tomu, že na konania podľa zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže sa vzťahuje správny poriadok, pokiaľ tento právny predpis neustanovuje inak. Zákon o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže totiž nasvedčuje záveru, že zákonodarca nemienil považovať proces identifikácie environmentálnej záťaže za formalizovaný do tej miery, že by mal viesť k vydaniu rozhodnutia vo veci oznámenia o existencii environmentálnej záťaže s náležitosťami rozhodnutia vyžadovanými správnym poriadkom. V tejto súvislosti možno poukázať na skutočnosť, že proces identifikácie environmentálnej záťaže v zmysle zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže začína z podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na základe „len“ oznámenia. Predmetný proces má vo svojej podstate charakter overenia oznámených tvrdení, resp. okolností. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že správna súdna prax už aj vo vzťahu k iným právnym predpisom ustanovujúcim, že na konania podľa daného právneho predpisu sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento právny predpis neustanovuje inak, dospela k záveru, že vylúčenie subsidiárnej pôsobnosti správneho poriadku vo vzťahu k niektorému z viacerých konaní podľa príslušného právneho predpisu môže vyplývať aj z povahy daného konkrétneho druhu konania, aj keď to príslušný právny predpis výslovne neustanovuje. Na ilustráciu možno v tomto smere spomenúť konanie o ohlásení drobnej stavby v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/9/2017 zo dňa 18.04.2018, ods. 51 a 52).
41. Sumarizujúc doposiaľ uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté oznámenie je opatrením vydaným žalovaným v administratívnom konaní, keďže ním žalovaný žalobcovi oznámil výsledok procesu identifikácie environmentálnej záťaže, ktorý začal na podnet žalobcu, a to výsledok, že predmetná lokalita nespĺňa kritériá pre zaradenie do Informačného systému environmentálnych záťaží, a že predmetná lokalita nepredstavuje ani environmentálnu škodu. Inými slovami, materiálnou podstatou napadnutého oznámenia je oznámenie zistenia neexistencie environmentálnej záťaže žalobcovi ako oznamovateľovi. Po ustálení tohto záveru pristúpil správny súd k posúdeniu dôvodnosti žalobných námietok. Osobitnú pozornosť pritom správny súd venoval žalobnej námietke, že konanie bolo postihnuté takými vadami, ktoré spôsobili nezákonnosť napadnutého oznámenia.
42. Žalobca namietal, že nemal priestor vyjadriť sa k podkladom, ktoré viedli k vydaniu napadnutého oznámenia, t.j. opatrenia o neexistencii environmentálnej záťaže. V nadväznosti na túto námietku správny súd uvádza, že jednou zo základných zásad správneho konania, ktorá sa musí uplatniť dokonca aj v správnych konaniach, na ktoré sa správny poriadok inak nevzťahuje, je zásada súčinnosti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/68/2011 zo dňa 27.03.2012, ods. 74). Zásada súčinnosti je pritom koncipovaná na báze obligatórnosti, a teda nie na možnosti, ale povinnosti orgánu verejnej správy kooperovať s účastníkom konania, prípadne s inými osobami. V rámci tejto kooperácie je orgán verejnej správy povinný dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, resp. opatrenia. Rozhodnutie, resp. opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré bolo vydané na základe podkladu, ku ktorému účastník konania nemal možnosť vyjadriť sa skôr, ako bolo toto
rozhodnutie, resp. opatrenie vydané, nemôže byť spravodlivé (porovnaj napr. J., J., K., L., B., L., M., L., M., I.: Správny poriadok. Praha: N. K. E., 2022, s. 26).
43. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že zásadou súčinnosti sa žalovaný neriadil, a že žalobca skutočne nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom, ktoré viedli k vydaniu napadnutého oznámenia, pred vydaním tohto opatrenia žalovaného. Žalobná námietka, v zmysle ktorej žalobca nemal priestor vyjadriť sa k podkladom, ktoré viedli k vydaniu napadnutého oznámenia, teda bola dôvodná. To znamená, že v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté oznámenie, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným ako orgánom verejnej správy.
44. Keďže v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté oznámenie, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným ako orgánom verejnej správy, bolo by v súčasnom štádiu veci predčasné zaujímať stanovisko k ďalším žalobným námietkam. Správny súd sa preto ďalšími žalobnými námietkami bližšie nezaoberal. Správny súd napriek tomu považuje za vhodné (pre účely ďalšieho konania vo veci) v nadväznosti na namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého oznámenia uviesť, že opatrenie, ktorým žalovaný oznamuje oznamovateľovi zistenie neexistencie environmentálnej záťaže, má reflektovať skutočnosti uvádzané v oznámení o existencii environmentálnej záťaže. Inými slovami, žalovaný má v opatrení, ktorým oznamuje oznamovateľovi zistenie neexistencie environmentálnej záťaže, reagovať na skutočnosti uvádzané oznamovateľom v jeho podnete, t.j. v jeho oznámení. Posúdenie naplnenia tejto požiadavky v napadnutom oznámení by bolo predčasné, keďže v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným ako orgánom verejnej správy.
45. Pokiaľ ide o námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, táto nebola dôvodná. Samotná skutočnosť, že žalovaný vykonávanie činností uvedených v § 2 ods. 5 až ods. 9 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže zabezpečil prostredníctvom poverenej organizácie vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti, a že teda žalovaný poveril vykonávaním činností uvedených v § 2 ods. 5 až ods. 9 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže organizáciu vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti, neznamená, že by sa namiesto žalovaného orgánom verejnej správy v preskúmavanej právnej veci stala poverená organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti žalovaného. Tomuto záveru nasvedčuje použitie pojmu „poverená“ v rámci zákonného vymedzenia subjektu, prostredníctvom ktorého môže žalovaný zabezpečiť vykonávanie činností uvedených v § 2 ods. 5 až ods. 9 zákona o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže. Samotný obsah pojmu „poveriť“ totiž indikuje konanie v zastúpení, ako na to správne poukázal žalobca v replike.
46. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobný návrh je neúčelný a zmätočný, pretože zrušením napadnutého oznámenia by sa nič nezmenilo na skutočnosti, že Slovenská agentúra životného prostredia nezistila v žalobcom označenej lokalite environmentálnu záťaž, táto nebola dôvodná. Ako to už bolo uvedené vyššie, pasívne vecne legitimovaným subjektom v preskúmavanej právnej veci bol žalovaný. Žalobca sa preto mohol domáhať preskúmania len individuálneho správneho aktu žalovaného, akým bolo aj napadnuté oznámenie. V tejto súvislosti k listu Slovenskej agentúry životného prostredia č. 7587/2019 zo dňa 03.04.2019, na ktorý poukazuje žalovaný v napadnutom oznámení, a ktorého závery mal zrejme žalovaný na mysli v kontexte predmetnej námietky, správny súd uvádza, že tento ani nebol adresovaný žalobcovi. List Slovenskej agentúry životného prostredia č. 7587/2019 zo dňa 03.04.2019 bol, resp. mal byť „len“ podkladom pre žalovaného pri vybavovaní oznámenia žalobcu o existencii environmentálnej záťaže tak, ako takým istým podkladom bol, resp. mal byť aj „Zápis vykonanej terénnej obhliadky lokality v katastroch obcí C., A. B., E.“. Správny súd pre úplnosť uvádza, že k týmto podkladom napadnutého oznámenia sa žalovaný pred jeho vydaním nemohol vyjadriť, čím boli porušené jeho práva vyplývajúce zo zásady súčinnosti.
47. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobu je potrebné odmietnuť, pretože bola podaná zjavne neoprávnenou osobou [§ 98 ods. 1 písm. e) SSP], táto nebola dôvodná. Žaloba bola podaná oprávnenou osobou, keďže napadnutým oznámením mohli byť nepochybne dotknuté jej vyššie uvedené práva, ktoré majú charakter verejných subjektívnych práv. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca priznal právo podať oznámenie o existencii environmentálnej záťaže každému, t.j. tak fyzickým osobám ako aj právnickým osobám. Toto oprávnenie priznané každému, t.j. tak fyzickým osobám ako aj právnickým osobám, v zmysle doposiaľ uvedeného zahŕňa aj právo na vybavenie predmetného oznámenia zo strany žalovaného postupom súladným s relevantnou právnou úpravou.
Ak teda každý môže podať oznámenie o existencii environmentálnej záťaže a ak má každý právo na vybavenie predmetného oznámenia zo strany žalovaného postupom súladným s relevantnou právnou úpravou, potom je nevyhnutné konštatovať, že každý, t.j. tak fyzická osoba ako aj právnická osoba, sa môže domáhať preskúmania zákonnosti vybavenia oznámenia o existencii environmentálnej záťaže žalovaným v rámci správneho súdnictva. Napokon prípadná existencia environmentálnej záťaže nepochybne môže mať významný negatívny dopad na majetok konkrétnej fyzickej osoby ale aj právnickej osoby v určitej konkrétnej lokalite. Žalobca ostatne v konkrétnostiach preskúmavanej právnej veci v ods. 3 žaloby náležite vymedzil a v prílohách žaloby aj preukázal vlastníctvo nehnuteľností v lokalite Spišské Vlachy, resp. v katastrálnom území A. B. a v lokalite C., resp. v katastrálnom území C.. Záverom žalovaného o neexistencii environmentálnej záťaže v lokalite označenej žalobcom v oznámení o existencii environmentálnej záťaže tak žalobca skutočne môže byť dotknutý na svojom práve pokojne užívať vlastníctvo, ktoré je garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
48. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobu je potrebné odmietnuť, pretože bola neprípustná [§ 98 ods. 1 písm. g], táto nebola dôvodná. Správny súd pripúšťa, že v preskúmavanej právnej veci by sa mohlo javiť, že napadnuté oznámenie je opatrením, ktorého vydanie záviselo výlučne od posúdenia technického stavu veci, a to lokalít označených žalobcom v jeho oznámení o existencii environmentálnej záťaže, a že teda v intenciách § 7 písm. f) SSP bol vylúčený správny súdny prieskum napadnutého oznámenia. Správny súd však pripomína, že rozsah vyňatia spod správneho súdneho prieskumu v intenciách § 7 písm. f) SSP je nutné posudzovať reštriktívne, a to v tom smere, že aj opatrenie, ktorého vydanie záviselo výlučne od posúdenia technického stavu veci, musí byť vydané v rámci zákonného procesného postupu. Inak povedané, aj vo vzťahu k takémuto opatreniu môže správny súd preskúmavať zákonnosť daného opatrenia z hľadiska dodržania procesných noriem (porovnaj napr. E., L., O., M., P., M., O., D. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: N. K. E., 2018, s. 127, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SžoKS 142/2005 zo dňa 18.09.2007). Inými slovami, ak sa aj fyzická osoba alebo právnická osoba domáha v rámci správneho súdnictva preskúmania opatrenia, ktorého vydanie záviselo výlučne od posúdenia technického stavu veci, správnemu súdu stále prináleží právomoc posúdiť právne otázky vydania predmetného opatrenia nastolené v príslušnej žalobe (z komparatívneho hľadiska porovnaj napr. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. X D. XX/XXXX zo dňa 15.12.2005).
49. Správny súd tak po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok dospel k záveru, že v konaní, v ktorom bolo vydané napadnutého oznámenie, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným ako orgánom verejnej správy, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP napadnuté oznámenie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
50. Úlohou žalovaného bude opätovne posúdiť oznámenie žalobcu o existencii environmentálnej záťaže. V rámci procesu vybavovania predmetného oznámenia bude povinnosťou žalovaného dôsledne rešpektovať zásadu súčinnosti. Svoje závery vo veci predmetného oznámenia potom žalovaný zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu odôvodní a oznámi žalobcovi.
51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods.1 SSP, v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.
52. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.