Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5S-47-2025.pdf
PDF · 90.27 KB
Case nature
Subarea
5S/47/2025
Uznesenie
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu Mgr. Denisy Rybárovej Slivovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra Trenčín, so sídlom Bernolákova 2, 912 50 Trenčín, proti žalovanému: Mesto Trenčín, so sídlom Mierové nám. 2, 911 64 Trenčín, vo veci vyslovenia nesúladu článku 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 10/2016 zo dňa 06.07.2016 so zákonom, o návrhu žalobcu na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 10/2016 zo dňa 06.07.2016, takto
r o z h o d o l :
Návrh žalobcu na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 10/2016 zo dňa 06.07.2016 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzených úsekoch miestnych komunikácií na území mesta Trenčín zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa správnou žalobou Správnemu súdu v Banskej Bystrici doručenou dňa 20.11.2025 domáha vyslovenia nesúladu článku 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 10/2016 zo dňa 06.07.2016 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzených úsekoch miestnych komunikácií na území mesta Trenčín (ďalej len „VZN“) so zákonom, konkrétne s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) s poukazom na ustanovenia 2a ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).
2. Žalobca v podanej správnej žalobe zároveň v zmysle ustanovenia § 362 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) navrhol, aby správny súd dočasne pozastavil účinnosť článku 7 ods. 2 VZN, pretože podľa žalobcu dochádza zo strany žalovaného svojvoľne k diskriminácii občanov, žalovaný si uzurpuje nadradené postavenie nad svojimi obyvateľmi a porušuje tak ich základné práva (zásada rovnosti – rovnaká možnosť prístupu k poskytovaným výhodám žalovaným).
3. Žalobca následne podaním zo dňa 04.12.2025 návrh na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 VZN doplnil. Podľa žalobcu ďalšie uplatňovanie článku 7 ods. 2 VZN môže ohroziť základné práva a slobody a prípadne mať iný vážny nenapraviteľný následok. V zmysle § 362 odsek 1 SSP je jedným z dôvodov dočasného pozastavenia účinnosti VZN prípad, ak ďalšie uplatňovanie takéhoto VZN môže ohroziť základné práva a slobody, pričom zákon nešpecifikuje, že musí ísť o závažné alebo značné ohrozenie, t.j nevyžaduje sa preukázanie následku. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 21.09.2016 „ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah chráneného priestoru jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude podmieňovaný (sťažovaný) ich výkon neprimeranými podmienkami či prekážkami. ...pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno
zahrnúť zvyšné hrozby podobnej naliehavosti a intenzity.“ Žalobca s odkazom na žalobné body odôvodňujúce nezákonnosť VZN pre ich rozpor s ustanoveniami § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 6a ods. 1 cestného zákona a § 2a ods. 2, § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona uviedol, že uvedenou úpravou sú žalovaným nad rámec zákona určené rozdielne podmienky pre vydanie rezidentských parkovacích kariet (za výhodnejšiu sumu oproti každodennej úhrade parkovného) pre žiadateľov v rovnakom postavení. Uvedeným postupom – diferenciáciou jednotlivých žiadateľov na základe lustrácií o splnení ich záväzkov voči žalovanému a podmienením vydania parkovacej rezidentskej karty ich úhradou, dochádza k ohrozovaniu a porušovaniu základných práv týchto žiadateľov na rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 prvá veta Listiny základných práv a slobôd ) a rovnaké zaobchádzanie spočívajúce v rovnakej možnosti prístupu k žalovaným poskytovaným službám, ako aj porušovaniu zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Žalobca svoj návrh ďalej odôvodňoval tým, že aplikáciou napadnutých ustanovení VZN pri posudzovaní žiadostí o vydanie rezidentských parkovacích kariet a následnom nevydaní žiadanej rezidentskej parkovacej karty, dochádza zo strany žalovaného k priamej diskriminácii žiadateľov, ktorí majú voči žalovanému neuhradené splatné záväzky. Žalovaný bez akýchkoľvek obmedzení vydá rezidentskú parkovaciu kartu až po úhrade nedoplatku, čím fakticky dochádza k „vynucovaniu“ úhrady záväzkov žalovaného od žiadateľov „pod rúškom“ poskytnutia cenovo výhodnejšieho parkovania v mestom určenej parkovacej zóne. Napadnutá úprava VZN a postup žalovaného nezohľadňuje napríklad možnosť chybného vyúčtovania nedoplatku zo strany žalovaného alebo chybnej evidencie vykonaných úhrad, ale v prípade neuhradenia žalovaným vyčísleného neuhradeného záväzku priamo vylučuje žiadateľa z možnosti poskytnutia cenovo výhodnejšieho parkovania v žalovaným určenej parkovacej zóne do času úhrady tohto záväzku, resp. v prípade spornosti výšky záväzku, až do jej odstránenia. Z toho vyplýva vzhľadom na reálne ohrozovanie a porušovanie rovnosti v právach a zákazu diskriminácie uplatňovaním žalobou napadnutých ustanovení VZN, ohrozovanie základných práv a slobôd ako dôvod odôvodňujúci dočasné pozastavenie účinnosti žalobou napadnutých ustanovení VZN v zmysle § 362 odsek 1 SSP. Aplikovaním napadnutého ustanovenia VZN je podľa žalobcu zasahované aj do majetkovej sféry žiadateľa, ktorý je nielen „postihovaný“ nad rámec zákonnej úpravy za neuhradenie splatných záväzkov, ale je nútený, pri potrebe využitia opakovaného každodenného parkovania v spoplatnenej parkovacej zóne mesta (napr. pri bývaní/sídle podnikania v parkovacej zóne mesta bez možnosti parkovania na vlastnom pozemku), využiť úhradu parkovného formou jednorazovej (hodinovej) úhrady, ktorá v prípade žalovaného predstavuje sumu 0,50 Eur na hodinu v najlacnejšej zóne, pri týždennom pracovnom čase 8 hodín denne sumu 4, - Eur, teda 16,- Eur týždenne, teda cca 50,- Eur mesačne (cca 600,- Eur ročne), pričom najdrahšia rezidentská karta za 1 rok vo výške 200,- Eur je niekoľkonásobne výhodnejšia. Nie vždy musí mať žalovaný k dispozícii správne údaje o nedoplatkoch svojich obyvateľov, kedy takýmto spôsobom v podstate z pozície sily donucuje žiadateľov o rezidentskú kartu o zaplatenie určenej sumy za iné podlžnosti, ktorých riešenie (vymáhanie) je upravené osobitnými právnymi predpismi, pričom žiadateľ (obyvateľ mesta) nemá v takomto prípade možnosť podania opravného prostriedku. Pri odmietnutí uvedeného sa mu niekoľkonásobne parkovné v meste predražuje. Tento následok v majetkovej sfére žiadateľa s neuhradenými splatnými záväzkami voči žalovanému, spôsobený ďalším uplatňovaním nezákonnej úpravy VZN, považuje žalobca za iný vážny nenapraviteľný následok taktiež odôvodňujúci dočasné pozastavenie účinnosti predmetných ustanovení VZN v zmysle § 362 odsek 1 SSP.
4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.01.2026 k návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti VZN upozornil, že aj v doplnení správnej žaloby zo dňa 04.12.2025 pracuje žalobca len s termínom „rezidentskej parkovacej karty“, pričom článok 7 ods. 2 VZN sa vzťahuje aj na iné ako rezidentské parkovacie karty. Návrh na dočasné pozastavenie účinnosti celého čl. 7 ods. 2 VZN je preto nedostatočne odôvodnený a rozsahom nezodpovedá dôvodom v ňom uvedeným. Podľa žalobcu VZN nijakým spôsobom nezohľadňuje možnosť chybného vyúčtovania nedoplatku zo strany mesta alebo chybnej evidencie prijatých úhrad, pričom aj v týchto prípadoch sú žiadatelia vylúčení z možnosti poskytnutia cenovo výhodnejšieho parkovania. Tieto tvrdenia žalobcu považuje žalovaný za hypotetické až špekulatívne. Podmienka vydania parkovacej karty je viazaná výlučne na miestne dane a poplatky za komunálny a drobný stavebný odpad, podkladom pre úhradu ktorých sú právoplatné a vykonateľné rozhodnutia správcu dane. Nejde teda o akýkoľvek nedoplatok voči žalovanému (napr. nájomné, náhrada škody a pod.), kde existuje teoreticky riziko aj prípadnej nesprávnej evidencie. Žalovaný uviedol, že pokiaľ žiadateľ spochybňuje výšku vyrubenej dane alebo poplatku, je oprávnený využiť riadne opravné prostriedky v daňovom konaní, prípadne podať na súd návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia s návrhom na povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodnutia, kedy by mu parkovacia karta bola
vydaná. Žalovaný považoval za neprípustné založiť návrh na dočasné pozastavenie účinnosti VZN na nepreukázanom, len tvrdenom a hypotetickom nesprávnom vyrubovaní daní a poplatkov. Pokiaľ ide o prepočet drahšieho parkovného uhradeného jednorazovým parkovným v porovnaní s parkovacou kartou, podľa názoru žalovaného uvedené taktiež neodôvodňuje pozastavenie účinnosti predmetného ustanovenia VZN. Okrem iného, ako už bolo uvedené vyššie vo vyjadrení, žiadateľ o kartu má aj iné možnosti parkovania. Vždy je na rozhodnutí žiadateľa, či sa rozhodne nedoplatok uhradiť, alebo bude uhrádzať jednorazové parkovné, prípadne využívať napr. dlhodobé parkoviská, na ktorých je parkovanie po 16:00 hod. bezplatné, a pod. Správanie konkrétneho jednotlivca sa preto nedá predvídať a kvantifikovať spôsobom prezentovaným v žalobe. Na záver žalovaný uviedol, že pozastavením účinnosti VZN tak nedôjde k ochrane legitímnych práv žiadateľov o vydanie parkovacej karty, ale naopak k poskytnutiu ochrany porušovaniam povinností uložených právoplatnými rozhodnutiami správcu dane na základe všeobecne záväzných právnych predpisov žiadateľmi o vydanie parkovacej karty. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný navrhol, aby súd návrh na dočasné pozastavenie účinnosti ustanovenia článku 7 ods. 2 VZN zamietol.
5. Podľa § 362 ods. 1 SSP správny súd môže uznesením na návrh žalobcu dočasne pozastaviť účinnosť všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok.
6. Podľa § 362 ods. 2 SSP ak správny súd návrhu žalobcu podľa odseku 1 nevyhovie, uznesením ho zamietne.
7. Správny súdny poriadok v rámci právnej úpravy osobitných konaní upravuje inštitút dočasného pozastavenia účinnosti všeobecne záväzného nariadenia, ktorého účelom je zabrániť nastúpeniu právnych účinkov napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, v rámci konania o správnej žalobe. Expressis verbis právny následok nastúpenia pozastavenia účinnosti všeobecne záväzného nariadenia spočíva v tom, že takéto všeobecne záväzné nariadenie nemôže byť podkladom pre vydanie naň nadväzujúceho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v administratívnom konaní. Správny súd o dočasnom pozastavení účinnosti všeobecne záväzného nariadenia rozhoduje v rámci konania o správnej žalobe výlučne na návrh žalobcu, preto musí žalobca v návrhu nielen uplatniť niektorý zo zákonných dôvodov uvedených pre dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia (ohrozenie základných práv a slobôd, hrozbu značnej hospodárskej škody alebo závažnej ujmy na životnom prostredí, prípadne iného vážneho nenapraviteľného následku), ale niektorý z uplatnených dôvodov musí správnemu súdu aj preukázať.
8. Správny súd tiež poukazuje na skutočnosť, že dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia má povahu zásahu do existujúceho právneho stavu pred rozhodnutím vo veci samej, ktorý má len dočasný charakter. Inštitút pozastavenia účinnosti všeobecne záväzného nariadenia možno použiť len pre prípady, ak ďalšie uplatňovanie tohto všeobecne záväzného nariadenia môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok (akútna ochrana práv). Preto je správny súd toho názoru, že žalobca by mal v danom prípade označiť a preukázať, že následky uvedené v § 362 ods. 1 SSP reálne hrozia.
9. Dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia podľa § 362 SSP je plne ovládané dispozičnou zásadou (§ 5 ods. 9 SSP). Návrh je oprávnený podať výlučne žalobca, v danom prípade prokurátor, a je potrebné ho odôvodniť zákonom predpokladanými dôvodmi (ohrozenie základných práv alebo slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody, hrozba závažnej ujmy na životnom prostredí, hrozba iného vážneho nenapraviteľného následku). Návrh nemôže byť abstraktný, ale žalobca musí konkretizovať vyššie uvedenú hrozbu na určitého adresáta a jej možný dopad. Ak sa žalobca domáha dočasného pozastavenia všeobecne záväzného nariadenia z dôvodu ohrozenia základných práv a slobôd, musí dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené, keďže od tohto vymedzenia bude v konečnom dôsledku závisieť aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho odôvodnenia. Správny súd zároveň podotýka, že za kvalifikovanosť návrhu nesie zodpovednosť hlavne žalobca, pričom nie je úlohou súdu nahrádzať jeho povinnosti a konkretizovať osobitné okolnosti prípadu a tie aj preukazovať.
10. Správny súd po preskúmaní návrhu žalobcu dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 napadnutého VZN. Žalobca neosvedčil skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že v danom prípade by sa uplatňovaním článku 7 ods. 2 napadnutého VZN mohli ohroziť základné práva a slobody, hrozila by značná hospodárska škoda alebo závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok.
11. Žalobca odôvodnil svoj návrh na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 VZN tvrdením, že jeho aplikáciou dochádza k ohrozovania a porušovaniu zásady rovnosti v právach podľa článku 12 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a článku 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj k diskriminácii žiadateľov o vydanie parkovacej karty, ktorí majú voči mestu Trenčín neuhradené splatné záväzky (t.j. nedoplatok na miestnych daniach a/alebo poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady) podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona.
12. Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy SR sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
13. Žalobca odôvodňuje svoj návrh na dočasné pozastavenie účinnosti podľa § 362 ods. 1 SSP tým, že uplatňovanie napadnutého VZN môže ohroziť základné práva a slobody. Katalóg základných práv a slobôd je upravený v Ústave SR ako aj v Listine základných práva a slobôd. Vyššie uvedené články Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, na ktoré poukazuje žalobca, zakotvujú základné právo na rovnosť a s tým súvisiaci zákaz diskriminácie, obsahom ktorého je nemožnosť kohokoľvek poškodzovať, zvýhodňovať alebo neznevýhodňovať na základe uzavretého okruhu kritérií, a to: pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Žalobcom napadnuté VZN upravuje okrem iného vydávanie parkovacích kariet umožňujúcich dočasné parkovanie vozidla na platených parkovacích miestach s tým, že napadnutý čl. 7 ods. 2 VZN ustanovuje, že parkovacia karta sa nevydáva žiadateľovi, ktorý má v deň podania žiadosti evidované nedoplatky voči žalovanému na miestnych daniach alebo poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Na základe uvedeného ustanovenia VZN sa síce zaobchádza s určitou kategóriou ľudí odlišne, avšak nie na základe kritérií chránených zákonom diskriminácie tak, ako je zakotvený v Ústave SR a Listine základných práv a slobôd, kam existencia nedoplatkov na miestnych daniach alebo poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady nepatrí. Žalobca v návrhu ani netvrdil, že by dochádzalo k odlišnému postaveniu žiadateľov o vydanie parkovacej karty na základe niektorého z ústave chránených dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. K odlišnému zaobchádzaniu s niektorými žiadateľmi v tomto prípade dochádza kvôli tomu, že si títo žiadatelia nesplnili voči žalovanému povinnosť vyplývajúcu zo zákona, a to uhradiť miestne dane alebo poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Preto bez ohľadu na to, či je napadnuté ustanovenie VZN v súlade s ustanoveniami zákona o obecnom zriadení, cestného zákona a antidiskriminačného zákona, ako to namieta žalobca v správnej žalobe (čo správny súd posúdi vo veci samej), nie je možné konštatovať, že by jeho ďalšie uplatňovanie mohlo ohroziť základné práva a slobody v zmysle § 362 ods. 1 SSP, a preto nie je daný dôvod na dočasné pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia VZN.
14. Žalobca vo svojom návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 VZN zároveň poukázal na majetkový dopad spočívajúci v tom, že v prípade nevydania parkovacej karty je žiadateľ nútený využívať hodinové parkovanie, ktoré je finančne náročnejšie.
15. Správny súd uvádza, že zákonným dôvodom na dočasné pozastavenie účinnosti VZN je existencia značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku. Ide o kvalifikovaný zásah mimoriadnej intenzity, ktorý musí byť konkrétne tvrdený a aspoň v základnej miere osvedčený. Hoci žalobca tvrdí, že uvedený následok platenia drahšieho parkovného predstavuje iný vážny nenapraviteľný následok, jeho prejav spočíva v majetkovej sfére žiadateľa, ktorému nie je vydaná parkovacia karta. Pre zásahy do majetkovej oblasti ustanovuje § 362 ods. 1 SSP ako kritérium na dočasné pozastavenie účinnosti VZN hrozbu značnej hospodárskej škody. Ide o kvalifikovaný zásah mimoriadnej intenzity,
kde nepostačuje hrozba spôsobenia škody v akejkoľvek výške, ale musí ísť o značnú hospodársku škodu. Škoda, ktorá by teoreticky neúspešnému žiadateľovi o vydanie parkovacej karty mohla vzniknúť, predstavuje podľa žalobcu sumu cca 50,- Eur mesačne, čo zjavne nenapĺňa zákonné kritérium hrozby značnej hospodárskej škody. Nejde o zásah likvidačného charakteru ani o ujmu, ktorá by bola nenapraviteľná. Rovnako tvrdenie o „vynucovaní“ úhrady záväzkov nemožno považovať za iný vážny nenapraviteľný následok, keďže ide o dôsledok existencie splatného záväzku voči žalovanému, ktorý má svoj podklad v zákone. Navyše správne určenie výšky daňovej a poplatkovej povinnosti môže byť preskúmané v príslušnom konaní. Samotná ekonomická nevýhodnosť určitého režimu parkovania nepredstavuje následok porovnateľnej intenzity s následkami, ktoré zákonodarca predpokladá pri aplikácii ustanovenia § 362 ods. 1 SSP. Správny súd preto konštatuje, že žalobca neosvedčil existenciu značnej hospodárskej škody ani iného vážneho nenapraviteľného následku, ktorý by odôvodňoval mimoriadny zásah do účinnosti všeobecne záväzného nariadenia ešte pred rozhodnutím vo veci samej.
16. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. i/ SSP)