Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/51/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B., B. B. C. D. XXX/XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, v konaní právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: A. F. G., B. B. H. X, XXX XX G., E.: XX XXX XXX, v konaní o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -250 zo dňa 04.03.2025 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.03.2024 sa žalobca domáhal vylúčenia pohľadávky veriteľa, spoločnosti H. B. B., B. B. B. D. XX/XXXX, XXXXX I., B. J., E.: XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH B., voči dlžníkovi, B. A. B., B. B. C. D. XXX/XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, z daňovej exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky vykonávanej daňovým úradom G., s č. daňového exekučného konania : XXXXXXXXXXXX a náhrady trov konania.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením , , , , , , , , , , , , a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom, účinnom znení (ďalej len „“).

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo odôvodnil tak, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.03.2023 bola spoločnosti H. B. B., doručená daňová exekučná výzva č. XXXXXXXXX/XXXX. Táto

výzva bola vydaná v rámci daňového exekučného konania (ďalej len DEK) č. XXXXXXXXXXXX, na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo spoločnosti HYDINA SK s.r.o. uložené peňažné plnenie vo výške 104.160,18 Eur. Správca dane oznámil daňovému subjektu začatie DEK a vyzval ho na zaplatenie uvedeného nedoplatku. V prípade nezaplatenia tejto sumy v lehote 8 dní od doručenia výzvy, správca dane informoval daňový subjekt o možnosti vydania daňového exekučného príkazu na vykonanie daňovej exekúcie prikázaním peňažnej pohľadávky voči tretej osobe - A. B., na základe neuhradenej sumy z faktúr č. XXXXXXXXXX L. XXXXXXXXXX M. A. XXXX. Správca dane zároveň informoval, že sa bude postupovať aj voči budúcim peňažným záväzkom medzi daňovým dlžníkom a poddlžníkom. Spoločnosť H. B. B. podala 03.04.2023 odvolanie voči tejto daňovej exekučnej výzve. N. J. B. J., ako odvolací orgán, však napadnuté rozhodnutie potvrdilo, čím sa Daňová exekučná výzva stala právoplatnou a ich vykonateľnou. Napriek tomu, že spoločnosť H. B. B. bola opakovane vyzvaná na úhradu daňového záväzku, záväzok vo výške 104.160,18 Eur nebol uhradený včas. Preto správca dane pristúpil k vykonaniu daňovej exekúcie, pričom v rámci tejto exekúcie bol vydaný príkaz na vykonanie daňovej exekúcie prikázaním peňažnej pohľadávky, konkrétne na pohľadávku voči tretej O. A. B., na základe neuhradených faktúr. Dňa 12.10.2023 bola B. A. B. doručená daňová exekučná výzva zo dňa 25.09.2023 č. XXXXXXXXX/ XXXX K. A. XXXXXXXXXXXX. V tejto výzve bola spoločnosť informovaná o začatí DEK vo výške 104.160,18 Eur, pričom ju správca dane vyzval na zaplatenie tejto sumy v stanovenom termíne s poučením ak B. A. B. by neuhradila záväzok, správca dane avizoval možnosť vykonania daňovej exekúcie na základe pohľadávky voči tejto spoločnosti. A. B. sa voči tejto výzve odvolala, pričom žalobca vyjadril právny záujem na určení existencie alebo neexistencie pohľadávok predmetných v daňovej exekúcii. Žalobca mal za to, že správca dane nesprávne pochopil zákonné ustanovenia Daňového poriadku a podal žalobu podľa § 88 ods. 10 Daňového poriadku, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie. Žalobca v ďalšej časti žaloby poukazoval, že A. K. XXXXXXXXXXXX P. B. A., ktoré je priamo závislé a nadväzuje na DEK vedené voči spoločnosti H. B. B., A. F. G., K. XXXXXXXXXXXX. Sekundárny charakter konania mal vyplývať z podstaty daňovej exekúcie, ktorá spočíva v prikázaní inej peňažnej pohľadávky, ako aj z formulácie: “Pretože daňový dlžník nezaplatil daňový nedoplatok ani v náhradnej lehote stanovenej správcom dane v daňovej exekučnej výzve č. XXXXXXXXX/XXXX M. A. XX.XX.XXXX, správca dane nariaďuje daňovú exekúciu prikázaním inej peňažnej pohľadávky, ktorú má daňový dlžník voči svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi) A. B., C. D. XXX/XX, XXX XX C., E. XXXXXXXX, z titulu neuhradenej sumy z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.12.2022 a neuhradenej sumy z faktúry č. XXXXXXXXXX M. dňa 30.12.2022, ako aj na všetky peňažné záväzky z obchodných záväzkových vzťahov vzniknuté v budúcnosti zo vzájomných plnení medzi daňovým dlžníkom a poddlžníkom.” V súvislosti s uvedeným žalobca, B. A. B., by mala povinnosť uhradiť pohľadávku vo vymáhanej výške, ak by, B. A. B. mala záväzok voči spoločnosti H. B. B., a to v momente, keď primárny dlžník, spoločnosť H. B. B., neuhradil záväzok správne a včas. Žalobca uviedol, že žalovaný, dal spoločnosti H. B. B. možnosť dobrovoľne uhradiť záväzok a až v prípade, že daňový dlžník nesplnil povinnosť uvedenú v daňovej exekučnej výzve, správca dane pristúpil k postihnutiu majetku, o ktorom sa mylne domnieval, že existuje a patrí daňovému dlžníkovi - pohľadávky voči B. A. B.. Uznesením Mestského súdu Košice, spis. zn. zo dňa 20.12.2023, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 247/2023 zo dňa 29.12.2023, bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi: H. B. B., B. B. B. D. XX/XXXX, XXX XX I., E.: XX XXX XXX. Žalobca uviedol, že dlžníkom bola spoločnosť H. B. B., na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo uložené daňovému dlžníkovi peňažné plnenie vo výške 104.160,18 Eur. Daňový záväzok bol vymáhaný v daňovom exekučnom konaní vedenom A. F. G., K. XXXXXXXXXXXX. Predmetom tohto konania bolo postihnutie majetku daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., konkrétne pohľadávky, o ktorých si správca dane mylne myslel, že existujú, sú nesporné a že ide o pohľadávky spoločnosti H. B. B. Q. B. A. B.. V nadväznosti na uvedené, správca dane, mal povinnosť prerušiť daňové exekučné konanie č. XXXXXXXXXXXX na vymoženie daňového nedoplatku vo výške 104.160,18 Eur, ktoré začalo vydaním rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.09.2023, bezodkladne po tom, ako sa správca dane dozvedel o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka, spoločnosti H. B. B.. Uznesením Mestského súdu Košice, sp. zn. zo dňa 04.01.2024, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 07/2024 zo dňa 10.01.2024, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka H. B. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca mal za to, že správca nie je oprávnený uspokojiť pohľadávku voči úpadcovi inak ako z rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku v konkurze. Tým pádom správca dane nie je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku prikázaním peňažnej pohľadávky voči B. A. B. bez ohľadu na to, či pohľadávku prihlásil do konkurzu alebo nie. Žalobca preto uviedol, že A. F. G. mal povinnosť prerušiť a následne zastaviť DEK vedené pod č. XXXXXXXXXXXX

Q. B. A. B., pretože exekúcia sa týkala majetku daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., ktorá bola vyhlásená za úpadcu a na jej majetok bolo začaté konkurzné konanie. Už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Žalobca ďalej upozornil na ustanovenie § 44 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré stanovuje, že dlžníci úpadcu môžu splniť svoje záväzky len správcovi konkurznej podstaty úpadcu. To znamená, že ak by B. A. B. mala zaplatiť akúkoľvek sumu, mala by tak urobiť správcovi konkurznej podstaty, a nie správcovi dane. Dňa 28.02.2024 žalobca zaslal A. F. G. výzvu na zastavenie daňovej exekúcie, avšak žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobca teda opakovane upozornil správcu dane na tieto skutočnosti a jedinou možnosťou, ako sa žalobca môže domôcť svojich práv, je podanie tejto vylučovacej žaloby. Podľa daňovej exekučnej výzvy zo dňa 18.09.2023 vydanej A. F. G., exekučné konanie bolo zahájené na vymoženie daňového nedoplatku vo výške 104.160,18 Eur. Tento dlžník, B. A. B., bol identifikovaný na základe rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktoré uložilo B. A. B. peňažnú povinnosť v rovnakej výške. Tento exekučný titul bol právoplatný a vykonateľný. Žalobca tvrdil, že správca dane nezisťoval v dostatočnej miere majetkové pomery B. A. B. podľa § 88 ods. 3 Daňového poriadku, ktorý umožňuje správcom dane vyzvať daňového dlžníka, aby predložil doklady potvrdzujúce vlastníctvo k majetku, výšku úhrad, pohľadávky, ale aj ďalšie majetkové hodnoty. Správca dane tieto kroky nevykonal, čím nebolo zistené, aké konkrétne pohľadávky a majetok sú predmetom DEK. Žalobca tvrdil, že správca dane mal za to, že pohľadávky medzi B. A. B. L. H. B. B. sú stále platné a neuhradené, bez toho, aby si ich skutočne overil. Správca dane totiž vydal rozhodnutie o začatí exekúcie voči B. A. B. z dôvodu neuhradených faktúr č. XXXXXXXXXX L. K. XXXXXXXXXX, ktoré vznikli z obchodného styku medzi týmito dvoma spoločnosťami. L. B. A. B. predtým uzavrela dňa 13.01.2023 dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov, čím tieto faktúry zanikli a už neexistovali v čase, keď bola vykonaná daňová exekúcia. Žalobca tiež upozornil na to, že správca dane nezisťoval ani či faktúry, ktoré boli predmetom daňovej exekúcie, neboli uhradené iným spôsobom, ako to stanovujú pravidlá Obchodného a . Na základe uvedených pochybení žalobca podal vylučovaciu žalobu, keďže správca dane konal v rozpore s právnymi predpismi, nezisťoval skutočnosti týkajúce sa majetku a pohľadávok daňového dlžníka a neoprávnene uplatnil daňovú exekúciu na majetok, ktorý nepatril daňovému dlžníkovi. Žalobca žiadal, aby súd rozhodol, po posúdení, že neexistovali splatné pohľadávky a majetok, ktorý mal byť postihnutý, nepatrí daňovému dlžníkovi. Žalobca uvádzal, že správca dane v daňovom exekučnom príkaze poukazoval na ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého nie je prípustné uzatvoriť dohodu o započítaní pohľadávok, uzavretí zmieru alebo odpustení zaplatenia. Žalobca však poukázal na to, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov bola uzatvorená dňa 13.01.2023, teda ešte pred začatím DEK. Žalobca poukázal na to, že správca dane, vymáha daňový záväzok spoločnosti H. B. B. voči žalobcovi, a to i napriek tomu, že daňový dlžník, spoločnosť H. B. B., stratila vlastnícke právo k pohľadávkam voči žalobcovi. Žalobca uvádzal, že správca dane opätovne, bez vykonaného dokazovania, mal za to, že B. A. B. ako poddlžník porušila uvedený zákaz a uhradila spoločnosti H. B. B. faktúry z obchodného styku. Žalobca poukázal na to, že ak správca dane konštatoval, že B. A. B. ako poddlžník porušila zákaz uvedený v daňovej exekučnej výzve, bolo nevyhnutné a povinnosťou správcu dane špecifikovať, ktoré faktúry, resp. aké peňažné plnenie a v akom rozsahu B. A. B. poukázala na účet spoločnosti H. B. B.. Uvedená špecifikácia v daňovej exekučnej výzve absentuje v plnom rozsahu, a teda tvrdenia a údaje uvedené v daňovej exekučnej výzve sú nepreskúmateľné. Žalobca tiež uvádzal, že napriek skutočnosti, že správca dane uvádzal v daňovej exekučnej výzve, že B. A. B. porušila zákaz úhrady faktúr na účet spoločnosti H. B. B., uvedené tvrdenie je nepreskúmateľné, neodôvodnené a nezákonné. Podľa informácií daňového subjektu B. A. B., spoločnosť H. B. B. uzatvorila dňa 10.03.2023 Zmluvu o poskytnutí služieb faktoringu so spoločnosťou G. R. B., v súčasnosti pôsobiacou pod obchodným S. G. B.. Predmetom uvedenej zmluvy bola povinnosť faktora, na základe žiadosti klienta a za podmienok dohodnutých v zmluve, poskytovať služby spočívajúce v preplácaní krátkodobých splatných a/alebo nesplatných peňažných pohľadávok a/alebo v preplácaní častí takých pohľadávok, ktoré vznikli klientovým tuzemským dodávateľom voči klientom z dodávok tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci príslušných obchodných prípadov. Žalobca uvádzal, že spoločnosť G. R. B. realizovala odkupovanie a preplatenie splatných, resp. aj nesplatných pohľadávok z obchodného styku od spoločnosti H. B. B.. Za preplatenie pohľadávok H. B. B. previedla vlastnícke právo k pohľadávkam a uhradila následne spoločnosti G. R. B. odplatu. Prevodom vlastníckeho práva k pohľadávkam došlo k zániku vlastníckeho práva k pohľadávke na strane daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., a k vzniku vlastníckeho práva na strane faktora, spoločnosti G. R. (G. B.). Žalobca tiež uvádzal, že spoločnosť G. R. B. preplácala v súlade so zmluvou faktúry vystavené spoločnosťou H. B. B., v záujme zabezpečenia prevádzkového financovania spoločnosti H. B. B.. Spoločnosť G. R. B., resp. spoločnosť G. B., uhradila spoločnosti H. B. B. odplatu za odkúpenie pohľadávok v nasledujúcom rozsahu: a) Sumu

vo výške 65.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 06.04.2023. b) B. vo výške 50.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 13.04.2023. c) B. vo výške 105.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 19.04.2023. d) B. vo výške 9.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 24.04.2023. Poukazoval, že na základe postúpenia pohľadávky zaniklo postavenie spoločnosti H. B. B. ako veriteľa z pohľadávok voči B. A. B. a súčasne vzniklo postavenie veriteľa spoločnosti G. R. B. vo vzťahu k pohľadávkam voči B. A. B.. Žalobca poukázal na to, že v zmysle uvedeného boli uzatvorené nasledovné Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou H. B. B. L. G. R. B./G. B.: a) Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 06.04.2023, postupovaná suma 65.000,00 Eur. b) Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 13.04.2023, postupovaná suma 50.000,00 Eur. c) Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 18.04.2023, postupovaná suma 105.000,00 Eur. d) Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 24.04.2023, postupovaná suma 9.000,00 Eur. Tiež uvádzal, že v rámci DEK vedeného A. F. G. sa nejedná o pohľadávky daňového dlžníka, H. B. B., ako definuje daňová exekučná výzva č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2023, ako aj daňový exekučný príkaz č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17.08.2023, ale o pohľadávky, ku ktorým vlastnícke právo prešlo na základe postúpenia na B. G. B.. Veriteľom pohľadávok z obchodného styku medzi spoločnosťou H. B. B. ako dodávateľom a B. A. B. ako odberateľom tak nie je daňový dlžník, ale postupník, B. G. B.. Žalobca uvádzal, že daňovou exekučnou výzvou, pri ktorej sa realizuje daňová exekúcia prikázaním inej pohľadávky, sa zasahuje do právneho postavenia tretej osoby, odlišnej od daňového dlžníka. Správca dane bol povinný v záujme zákonného postupu zistiť, resp. preveriť, či povinnosť na strane nositeľa uvedenej povinnosti naďalej trvá alebo zanikla niektorým zo spôsobov splnenia záväzkov v zmysle alebo . Žalobca poukázal na to, že správca dane uvedené nerealizoval a existenciu pohľadávok zisťoval pravdepodobne len z kontrolného výkazu, pričom existenciu pohľadávok nezisťoval z evidencie majetku daňového dlžníka a zo zoznamu záväzkov poddlžníka. Žalobca tiež uvádzal, že vzhľadom na skutočnosť, že majetok, pohľadávky daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., Q. B. A. B. boli postúpené na tretí subjekt, došlo k zániku majetku, ktorý by mohol byť postihnutý v rámci DEK. Nevznikla tak povinnosť B. A. B. splniť peňažnú povinnosť namiesto daňového dlžníka. Žalobca poukázal na to, že došlo k zániku majetku, ktorý je možné postihnúť daňovou exekúciou, a vzhľadom na všetky vyššie uvedené žalobné body žiadal, aby konajúci súd po nariadenom pojednávaní a vykonanom dokazovaní žalobe vyhovel. Následne súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe podľa ustanovenia (ďalej len ). Po predĺžení lehoty na vyjadrenie sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 14.06.2024 (č. l. 66). Žalovaný k žalobe uviedol, že žalobca sa v petite žalobného návrhu domáhal vylúčenia pohľadávok spoločnosti H. B. B., (v pozícii veriteľa vo vzťahu ku žalobcovi) voči B. A. B. (v pozícii jeho dlžníka) z daňovej exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky vykonávanej A. F. G. pod číslom A. E. XXXXXXXXXXXX. Žalovaný poukázal na to, že návrh žalobcu (tak ako je formulovaný) je zmätočný, pretože žalobca uvádzal dve rozdielne skutočnosti - na jednej strane žiadal o vylúčenie pohľadávok spoločnosti H. B. B. z daňovej exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok (toto konanie bolo na A. G. vedené voči spoločnosti H. B. B. G. K. A. E. XXXXXXXXXXXX), na druhej strane uvádzal číslo konania A. E. XXXXXXXXXXXX, G. I. T. S. A. G. vedené DEK prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb a toto konanie bolo vedené voči B. A. B. (v pozícii dlžníka správcu dane podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon “). Žalovaný uviedol, že v nadväznosti na vyššie uvedené sa mohol len domnievať, z akého konania žiadal žalobca pohľadávky (predmet daňovej exekúcie) vylúčiť. Vychádzajúc zo samotného obsahu žalobcovho návrhu, žalovaný mal za to, že žalobca žiadal o vylúčenie pohľadávok z DEK vedeného voči spoločnosti H. B. B., a to prikázaním iných peňažných pohľadávok podľa (A. E. XXXXXXXXXXXX). Žalovaný uviedol, že žalobca svoj žalobný návrh postavil na dvoch, resp. troch žalobných dôvodoch: Žalovaný uviedol, že v časti žaloby žalobca opisoval doterajšie konanie správcu dane od začatia DEK vedeného voči spoločnosti H. B. B., a to prikázaním iných peňažných pohľadávok podľa (A. E. XXXXXXXXXXXX) až po začatie DEK prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb podľa DP (A. E. XXXXXXXXXXXX), ktoré správca dane začal voči B. A. B. ako dlžníkovi správcu dane podľa (pôvodne v pozícii dlžníka spoločnosti H. B. B. - poddlžník vo vzťahu ku správcovi dane). Žalovaný uviedol, že žalobca tvrdil, že žalovaný nesprávne pochopil zákonné ustanovenie a nasl. S týmto tvrdením však žalovaný nesúhlasil, a to z týchto dôvodov: Žalovaný uviedol, že žalobca v súvislosti s exekučným konaním, ktoré správca dane viedol nielen voči nemu, ale aj voči spoločnosti H. B., urobil viacero procesných podaní (odvolanie,

sťažnosť, výzva, resp. niekoľko výziev na zastavenie konania, oznámenie o podaní vylučovacej žaloby, žiadosť o odloženie daňovej exekúcie a pod.), v ktorých postupne poukazoval na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčili o „nezákonnom“ vedení vyššie uvedených exekučných konaní. Všetky námietky žalobcu boli priebežne preskúmavané a vyhodnocované v ďalších konaniach, ktoré boli následne začaté v nadväznosti na doručené podania tak zo strany daňového dlžníka ako aj poddlžníka, a to tak z úrovne žalovaného ako aj z úrovne Finančného riaditeľstva SR ako odvolacieho orgánu (v rámci odvolacieho konania), prípadne v súvislosti s konaním o sťažnosti žalobcu proti postupu správcu dane. Žalovaný uviedol, že keďže ani v jednom prípade nebolo konštatované porušenie zákona zo strany žalovaného, mal za to, že sporné exekučné konanie/-ia boli voči vyššie uvedeným subjektom začaté a boli voči nim vedené oprávnene. Žalovaný trval na tom, že správca dane v danom prípade postupoval tak, aby v maximálnej možnej miere chránil právny záujem štátu na správnom vybratí daní a plnil tak svoju úlohu ako orgánu štátnej správy v oblasti plnenia príjmovej časti štátneho rozpočtu za účelom ekonomického fungovania štátu daní, napríklad aj vymáhaním daňových nedoplatkov v rámci DEK. Žalovaný uvádzal, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, ktorý tvrdil, že by mal žalovaný v rámci exekučného konania postihovať „domnelý“ majetok daňového dlžníka. Žalovaný poukazoval na to, že námietka žalobcu týkajúca sa prerušenia daňového exekučného konania (DEK) voči nemu bola irelevantná, keďže žalobca zamieňal predmet daňovej exekúcie podľa rôznych paragrafov Žalovaný uvádzal, že v prípade DEK podľa zákona sa jedná o peňažnú pohľadávku iných osôb voči daňovému dlžníkovi, kým v prípade DEK podľa ide o pohľadávku z účtu daňového dlžníka. Žalovaný tiež zdôraznil, že žalobca nesprávne vnímal exekučné konanie voči nemu ako sekundárne a nadväzujúce na DEK vedené voči spoločnosti H. B. B.. Žalovaný uviedol, že DEK voči B. A. B. nebolo začaté z dôvodu neplnenia záväzkov primárnym dlžníkom, ale kvôli porušeniu povinností zo strany žalobcu, čo vytvorilo predpoklady na začatie samostatného DEK. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na to, že žalobca podal sťažnosť proti postupu správcu dane, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Žalovaný uviedol, že rovnaké námietky týkajúce sa neprerušenia DEK boli zahrnuté aj v odvolaní žalobcu voči daňovej exekučnej výzve, ktorá bola predmetom rozhodovania druhostupňového orgánu. Nakoniec, žalovaný poukazoval na začatie konkurzného konania na majetok spoločnosti H. B. B. a na skutočnosť, že podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa v prípade konkurzného konania nemôže začať nové exekučné konanie, ani prerušiť už prebiehajúce konania. Žalovaný uvádzal, že konkurzné konanie na majetok daňového dlžníka - spoločnosti H. B. B. bolo začaté a vyhlásené s účinnosťou od 11.01.2024. DEK, ktoré správca dane začal a viedol voči daňovému dlžníkovi za účelom vymoženia daňového nedoplatku vo výške 104.160,18 Eur, bolo zo zákona zastavené v dôsledku vyhlásenia konkurzu, a to podľa bez potreby rozhodnutia o zastavení exekučného konania. Žalovaný poukazoval na to, že pohľadávka, ktorú správca dane evidoval voči daňovému dlžníkovi, bola prihlásená do konkurzu v riadnej prihlasovacej lehote, a to prihláškou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.02.2024. Žalovaný mal za to, že postupoval v súlade so zákonom, keď si v konkurze uplatnil splatnú pohľadávku voči úpadcovi, spoločnosti H. B. B.. Ďalej uvádzal, že majetok, ktorý správca dane postihuje v rámci DEK vedeného voči B. A. B. podľa , nie je a nemôže byť majetkom, ktorý podlieha konkurzu na majetok úpadcu H. B. B., pretože ide o samostatné konanie, v ktorom vystupuje iná osoba ako daňový dlžník. Žalovaný tiež zdôrazňoval, že podľa správca konkurznej podstaty môže poprieť pohľadávku len v spornom rozsahu, ak zistí, že pohľadávka je sporná. Podľa žalovaného vymáhanie pohľadávky od inej osoby ako daňového dlžníka z majetku, ktorý nie je súčasťou konkurznej podstaty, nie je dôvodom na popretie pohľadávky. Žalovaný tiež uviedol, že v prípade, že v priebehu konkurzu dôjde k zániku prihlásenej pohľadávky, správca dane oznámi túto skutočnosť správcovi úpadcu. Žalovaný poukazoval na zákonný postup vymáhania pohľadávky voči poddlžníkovi, ktorý sa stal dlžníkom správcu dane ešte pred vyhlásením konkurzu. Zákon umožňuje správcu dane vymáhať pohľadávku voči poddlžníkovi, a to samostatným daňovým exekučným konaním. Zastavenie DEK voči daňovému dlžníkovi - úpadcovi z dôvodu vyhlásenia konkurzu nie je zákonným dôvodom na zastavenie exekučného konania voči dlžníkovi správcu dane - B. A. B.. Na podporu svojej argumentácie žalovaný citoval rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. , ktorý sa týkal vydania do konkurznej podstaty. Pokiaľ ide o zánik pohľadávok namietaných žalobcom v žalobe, žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti, ktoré žalobca uvádzal v tejto časti žaloby namietal aj vo svojom odvolaní voči daňovej exekučnej výzve č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2024, ktorá bola vydaná v rámci DEK prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v G. T. L., ktorého je majiteľom. Žalobca v podanom odvolaní (rovnako ako v podanej žalobe o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie) namietal neprípustnosť a nezákonnosť DEK prikázaním pohľadávky z účtu podľa Daňového poriadku, ktoré správca dane voči nemu začal v zmysle za účelom vymoženia daňového nedoplatku spoločnosti H. B. B., DIČ XXXXXXXXXX (ďalej len „daňový dlžník“)

vo výške 104 160,18 eura (A. E. XXXXXXXXXXXX) s odôvodnením, že pohľadávky daňového dlžníka H. B. B. ako sú definované v odvolaním napadnutej daňovej exekučnej výzve, nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka ale vlastnícke právo k týmto pohľadávkam prešlo na základe postúpenia na tretiu osobu - B. G. B. (pôvodne G. R. B.). Námietky dlžníka správcu dane (v pozícii odvolávajúceho sa) boli zo strany odvolacieho orgánu posúdené ako neopodstatnené a odvolaním napadnutá daňová exekučná výzva bola v rámci odvolacieho konania potvrdená, a to rozhodnutím FR SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.02.2024 a žalovaný citoval celé odôvodnenie (č. l. 70 až 77). Žalovaný poukazoval na to, že odvolací orgán po preskúmaní odvolania a predloženého spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie daňovej exekučnej výzvy. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené. Podľa žalovaného v rámci DEK postupoval v súlade s právnymi predpismi a chránil záujmy štátu. Žalovaný tiež uvádzal, že žalobca v podanej žalobe protirečil. Na jednej strane tvrdil, že spoločnosť H. B. B. nevlastní majetok, a na druhej strane žiadal jeho vylúčenie z daňovej exekúcie. Žalovaný preto považoval žalobu za zmätočnú a nedôvodnú. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhoval, aby súd žalobe nevyhovel, žalobu v plnom rozsahu zamietol a trovy konania žalobcovi nepriznal. Uznesením č. k. -80 zo dňa 17.06.2024 súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 18.06.2024. Žalovaný sa nevyjadril. Súd nariadil pojednávanie, pričom právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie doručené dňa 18.10.2024. Žalovaný podaním zo dňa 25.10.2024 sa vo veci opätovne vyjadril a uviedol, že zodpovednosť za porušenie povinností podľa je objektívna a nezávisí od zavinenia. Pre aplikáciu tohto ustanovenia nemá subjektívna stránka zodpovednosti žiadnu relevanciu. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca neuhradil splatnú pohľadávku na účet správcu dane, čím nesplnil povinnosť uloženú v daňovom exekučnom príkaze. Daňový dlžník uzatvorením zmlúv o postúpení pohľadávky porušil povinnosť uloženú správcom dane v daňovej exekučnej výzve, čo žalovaný považoval za neplatné z dôvodu obchádzania zákona. Podľa žalovaného tento postup navodil stav, ktorý umožnil aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého správca dane môže vymáhať pohľadávku od poddlžníka. Zároveň žalovaný zdôrazňoval, že žalobca ako poddlžník neuhradil pohľadávku správne, ale zaplatil tretej osobe, čím porušil svoju povinnosť. Žalovaný ďalej informoval, že žalobca podal správnu žalobu na preskúmanie rozhodnutia FR SR č. XXXXXXXXX/ XXXX, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva č. 102405978/2023. Toto rozhodnutie bolo súčasťou spisového materiálu žalovaného. Okrem toho, žalovaný uviedol, že daňové exekučné konanie voči žalobcovi bolo odložené rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2024, a to z dôvodu vedených súdnych sporov. Rozhodnutie o odložení konania bolo doručené žalobcovi a G. T. B. L. v lete 2024. Pojednávanie vykonané dňa 04.03.2025 bolo vykonané bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neprítomnosť neospravedlnil. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach poukázal na to, že prvotným dlžníkom bola spoločnosť hydina Sk, pričom vyhlásenie konkurzu má za následok zastavenie exekučného daňového konania v tomto prípade však je predmetom DEK iná peňažná pohľadávka t.j. peňažný záväzok iných osôb voči dlžníkovi a to podľa , žalovaný uviedol, že žalobca nesprávne vníma DEK ako Sekundárne čo nie je pravdou pretože si sám privodil situáciu podľa .

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že mu v tomto konaní neprináleží posudzovať otázku zániku pohľadávok čo žalobca popisoval ako základ skutkového stavu, nakoľko v tomto v konaní sa domáhal vylúčenia majetku - pohľadávky z daňového exekučného konania č. XXXXXXXXXXXX. Súd v konaní o vylúčenie veci z daňovej exekúcie nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky vzťahu žalobcu k exekvovanému majetku, ďalej nie je úlohou všeobecného súdu preskúmať rozhodnutia orgánov verejnej správy. V prejedávanej veci sa žalobca domáhal vylúčenia pohľadávky spoločnosti H. B. z daňovej exekúcie vykonávanej daňovým úradom Prešov pod č. XXXXXXXXXXXX. Podľa rozhodnutia A. F. G. zo dňa 18.09.2023 č. DEK (č. daňového exekučného konania) XXXXXXXXXXXX K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.09.2023 Daňový úrad podľa § 90 ods. 1 daňového poriadku začal daňové exekučné konanie vo veci vymáhania daňového nedoplatku vo výške 104 160,18 Eur od dlžníka s poukazom na to, že exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo uložené daňovému dlžníkovi peňažné plnenie vo výške 104 160,18 Eur na základe toho bolo dňa 24.03.2023 vydané rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane zakázal dlžníkovi daňového dlžníka teda ako poddlžníkovi žalobcovi v tomto akokoľvek nakladať s majetkom daňového dlžníka. Dňa 17.08.2023 bol vydaný daňový exekučný príkaz č. XXXXXXXXX/XXXX po doručení, ktorého bol poddlžník povinný poukázať splatnú pohľadávku na daňový exekučný účet. Súčasne bolo konštatované, že podlžník nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 110 ods. 5 daňového poriadku a stal sa

podľa § 110 ods. 12 daňového poriadku dlžníkom správcu dane. Rozhodnutie obsahovalo informáciu, že správca dane vykonal daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb a súčasne obsahovalo zákaz poskytovateľovi platobných služieb G. T. B. L., aby po doručení tohto rozhodnutia akokoľvek nakladal s majetkom dlžníka správcu dane. Následne podľa rozhodnutia zo dňa 25.09.2023 č. A. XXXXXXXXXXXX K.: XXXXXXXXX/XXXX, A. F. G. vydal daňovú exekučnú výzvu podľa § 91 daňového poriadku a oznámil žalobcovi, že začal podľa § 90 ods. 1 daňového poriadku daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.09.2023 na vymoženie daňového nedoplatku vo výške 104 160,18 Eur na základe exekučného titulu a to rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo uložené daňovému dlžníkovi peňažné plnenie vo výške 104 160,18 Eur súčasne bolo uvedené že keďže žalobca ako poddlžník nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 110 ods. 5 daňového poriadku, stáva sa podľa § 110 ods. 2 daňového poriadku dlžníkom správcu dane. Súčasne žalovaný vyzval žalobcu, aby v lehote ôsmich dní od doručenia exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok a upozornil ho, že ak nebude zaplatený v určenej lehote vydá daňový exekučný príkaz na vydanie daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb a to G. T. B. L.. Súd mal ďalej preukázané, že predmetné rozhodnutie zo dňa 25.09.2023 č. A. XXXXXXXXXXXX K.: XXXXXXXXX/XXXX, bolo napadnuté riadnym odvolacím prostriedkom zo strany žalobcu zo dňa 25.10.2023 (č. l. 141) o, ktorom rozhodoval správny orgán a to Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky s tým, že finančné riaditeľstvo daňovú výzvu zo dňa 25.09.2023 potvrdilo a okrem iného, v rozhodnutí bolo uvedené, že daňový dlžník ani poddlžník to znamená žalobca v tomto konaní v daňovom exekučnom konaní vedenom na prikázanie iných peňažných pohľadávok podľa § 110 daňového poriadku tak zásadné skutočnosti nenamietali a ani nepredložili žiadne dôkazy, napriek tomu, že o týchto skutočnostiach v tom čase vedeli a mali k dispozícii listinné doklady. Ak aj na základe predložených dôkazov došlo k zániku pohľadávok označených v rozhodnutiach správcu dane na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, a niektoré pohľadávky označené v predložených zmluvách o postúpení pohľadávky, boli daňovým dlžníkom postúpené na B. G. B., tak správcom dane bolo zistené, že v období od 27.03.2023 do 30.09.2023 dochádzalo k vzájomným plneniam medzi daňovým dlžníkom a spoločnosťou žalobcu v tomto konaní a daňový dlžník vystavil v uvedenom období 117 faktúr na celkovú sumu 1 179 169,41 Eur. Spoločnosti žalobcu vznikali ďalšie záväzky voči daňovému dlžníkovi a tieto splatné záväzky bola spoločnosť žalobcu povinná v zmysle daňového exekučného poriadku, ktorý jej bol doručený dňa 01.09.2023 poukázať na účet správcu, čo sa nestalo. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, predmetom daňového exekučného konania, ktoré označil žalobca v žalobnom petite pod č. XXXXXXXXXXXX, kde bolo síce vymoženie pohľadávky predchádzajúceho daňového dlžníka a to spoločnosti H. B. B. pre vymoženie peňažného plnenia vo výške 104 160,18 Eur, avšak z peňažných prostriedkov žalobcu vedených na účte G. T. B. L., čo však nezodpovedá petitu, v tomto zmysle súd považoval žalobu za zmätočnú. Súd poukazuje na to, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie aj daňovej, je známa aj ako excindačná žaloba, slúži na ochranu práv osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie. Táto žaloba umožňuje tretej osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania, preukázať, že má právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, napríklad vlastnícke právo, a toto právo vylučuje, aby bola vec použitá na nútený výkon rozhodnutia. Ak sa podarí preukázať, že vec patrí tretej osobe a nie povinnému, súd môže rozhodnúť o jej vylúčení z exekúcie. Dôležité je, aby tretia osoba podala žalobu včas a predložila dôkazy o svojom práve na danú vec. V danej právnej veci, však bolo nesporné, že v zmysle rozhodnutí daňových orgánov je už samotný žalobca daňovým dlžníkom správcu dane v zmysle ustanovenia § 110 ods. 12 daňového poriadku a daňovým konaním označeným v petite žaloby č. XXXXXXXXXXXX, je vedená daňová exekúcia kde má byť postihnutý majetok žalobcu (nie prikázaním inej peňažnej pohľadávky spoločnosti H. B. B.) ale prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb, ktorý patrí žalobcovi. Pokiaľ ide o rozhodnutia daňových orgánov tu súd poukazuje na to, že ich rozhodnutia súd musí zobrať do úvahy ako existujúcu právnu skutočnosť, ktorá vyvoláva právne účinky. Vzhľadom na to nie je možné dospieť k záveru, že výkon daňovej exekúcie z účtu žalobcu bol výsledkom uceleného a komplexného postupu žalovaného v daňovom exekučnom konaní, v rámci ktorého v zmysle ustanovení daňového poriadku (§ 90 a nasl. daňového poriadku) žalovaný konal len a výlučne na základe rozhodnutí, ktoré sú nevyhnutnou zákonnou podmienkou postupu pri výkone daňovej exekúcie. Súd žalobu žalobcu zamietol zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, avšak najmä z dôvodu nepreukázania skutočnosti, že vec, pohľadávka by patrila tretej osobe. Ak žalobca mal v úmysle, túto skutočnosť tvrdiť respektíve na tejto skutočnosti založiť dôvodnosť žaloby v každom prípade nepreukázal, žeby bol aktívne legitimovanou osobu a teda sám „vlastníkom“ tejto pohľadávky.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia , a s tým, že žalovaný mal plný úspech vo veci, preto mu súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi. O výške náhrady trov konania bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote. V podanom odvolaní uviedol nasledovné. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v 71. bode odôvodenia rozsudku uvádza: „Podľa § 88 ods. 10 daňového poriadku, daňová exekúcia je neprípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Právo na majetok, proti ktorému je daňová exekúcia neprípustná, môže daňový dlžník alebo iná osoba uplatniť u správcu dane. Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až do právoplatného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie o vylúčení majetku z daňovej exekúcie sa doručuje daňovému dlžníkovi a inej osobe a je právoplatné dňom jeho doručenia. Daňovej exekúcii nepodlieha majetok podľa osobitného predpisu.“ V zmysle bodu 76 odôvodnenia súdneho rozhodnutia: „Podľa § 96 ods. 1 daňového poriadku, správca dane daňové exekučné konanie zastaví rozhodnutím, ak a) exekučný titul bol zrušený, b) exekučný titul sa nestal vykonateľným, c) bolo preukázané, že k predmetu daňovej exekúcie má vlastnícke právo iná osoba, d) predmet daňovej exekúcie nepodlieha daňovej exekúcii, e) právo vymáhať daňový nedoplatok je premlčané a daňový dlžník vzniesol námietku premlčania tohto práva alebo právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniklo, f) daňový nedoplatok bol vyrovnaný, g) je iný dôvod, pre ktorý nie je možné v daňovom exekučnom konaní pokračovať.“ Ako súčasne súd ďalej uvádza: „Súd žalobu žalobcu zamietol zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, avšak najmä z dôvodu nepreukázania skutočnosti, že vec, pohľadávka by patrila tretej osobe. Ak žalobca mal v úmysle, túto skutočnosť tvrdiť respektíve na tejto skutočnosti založiť dôvodnosť žaloby v každom prípade nepreukázal, žeby bol aktívne legitimovanou osobu a teda sám „vlastníkom“ tejto pohľadávky.“ Z vyššie uvedeného citovanej časti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva, že súd nesprávne právne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie, a teda hlavne z toho dôvodu zamietol predmetnú žalobu. V danom prípade súd založil vylúčenie aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby na dôvode, že žalobca sám nepreukázal že by bol vlastníkom tejto pohľadávky. Skutočnosť, na základe ktorej súd odôvodňuje, že žalobca aj súčasne musí byť vlastníkom pohľadávky súd neobjektivizuje žiadnym a akýmikoľvek ustanoveniami právnych predpisov, ktoré by sa vzťahovali na predmetnú vec. Má za to, že žalobca súčasne nemusí preukázať aj vlastníctvo pohľadávky na podanie žaloby, a teda má za to, že súd otázku aktívnej vecnej legitimácie nesprávne právne posúdil a na základe takéhoto nesprávneho právneho posúdenia nesprávne a nezákonne rozhodol vo veci. Ako vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 10 Daňového poriadku, ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až do právoplatného rozhodnutia súdu. V predmetnom prípade právny predpis priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na podaní uplatnenia návrhu na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde nie len daňovému dlžníkovi ale rovnako aj inej osobe, teda akejkoľvek osobe, či už právnickej alebo fyzickej, ktorá na podaní takejto žaloby preukáže a odôvodní naliehavý právny záujem. Z predmetného zákonného ustanovenie tak nevyplýva, že podať žalobu o vylúčenie veci z daňovej exekúcie môže len daňový subjekt alebo vlastník veci, ktorá je predmetnom daňovej exekúcie, ako sa to snaží reštriktívne vykladať súd v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Na strane druhej ustanovenie § 88 ods. 10 tretej vety Daňového poriadku je potrebné podľa názoru žalobcu vykladať extenzívne, a teda priznáva v danom prípade aktívnu vecnú legitimáciu na podaní žaloby každej osobe, ktorá preukáže na podaní žaloby naliehavý právny záujem, a to teda osobe, ktorá preukáže, že práve podaním žaloby o vylúčení veci sa vyrieši jej určité sporné postavenie. V predmetnom prípade žalobu o vylúčenie veci z exekúcie podala B. A. B., ktorá súčasne aj odôvodnila naliehavý právny záujem na podaní žaloby a súčasne aj odôvodnila dôvod na podaní žaloby. Žalobca v podanej žalobe uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré preukazovali, že pohľadávky, ktoré žalovaný zahrnul do daňového exekučného konania, nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka, ale v danom čase boli vo vlastníctve osoby odlišnej od daňového dlžníka, a teda správca dane nebol oprávnený predmetné pohľadávky postihnúť daňovou exekúciou. Už len samotná skutočnosť, na základe ktorej bolo odvodené daňové exekučné konanie voči žalobcovi v dostatočnom rozsahu odôvodňovali a podmieňovali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podaní takejto žaloby. Súd sa však absolútne predmetnými dôvodmi nezaoberal a nezohľadnil ich pri posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie. Súčasne poukazuje na ustanovenie § 96 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane zastaví na základe rozhodnutia daňové exekučné konanie v prípade, ak bolo preukázané, že k predmetu daňovej exekúcie má vlastnícke právo iná osoba. Podaním žaloby o vylúčenie veci,

pohľadávky z daňovej exekúcie sa žalobca snažil preukázať, že predmetné pohľadávky nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., ale vo vlastníctve inej osoby, B. G. B., ako základný predpoklad pre zastavenie daňového exekučného konania, od ktorého sa okrem iného odvodzovalo daňové exekučné konanie voči žalobcovi. Súd prvého stupňa sa však argumentáciou žalobcu uvedenej v žalobe ohľadom právnych dôvodov vylúčenia veci z daňovej exekúcie neposudzoval, ale žalobu zamietol, čo je možné okrem iného posudzovať za odňatie spravodlivosti a porušenie základných práv žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie v bode 81. bodu uvádza: „V prvom rade súd konštatuje, že mu v tomto konaní neprináleží posudzovať otázku zániku pohľadávok čo žalobca popisoval ako základ skutkového stavu, nakoľko v tomto v konaní sa domáhal vylúčenia majetku - pohľadávky z daňového exekučného konania č. XXXXXXXXXXXX.“ V predmetnom prípade má za to, že súd predmetné nesprávne právne posúdil. Má za to, že dané otázky bol súd prvého stupňa povinný dané otázky skúmať ako otázky predbežné, teda prejudiciálne otázky, na základe ktorých bol povinný aj posúdiť otázky aktívnej vecnej legitimácie a rovnako aj merita veci. Súd prvého stupňa však uvedené otázky ignoroval, neposúdil čím súčasne predmet sporu neposúdil právne správne. Súd prvého stupňa ďalej uvádza, že poukazuje na to, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie aj daňovej, je známa aj ako excindačná žaloba, slúži na ochranu práv osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie. Táto žaloba umožňuje tretej osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania, preukázať, že má právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, napríklad vlastnícke právo, a toto právo vylučuje, aby bola vec použitá na nútený výkon rozhodnutia. Ak sa podarí preukázať, že vec patrí tretej osobe a nie povinnému, súd môže rozhodnúť o jej vylúčení z exekúcie. Dôležité je, aby tretia osoba podala žalobu včas a predložila dôkazy o svojom práve na danú vec. V danom prípade súd pravdepodobne pri formulácií argumentácie vychádzal z presvedčenia, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie slúži na ochranu práv osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie. Argumentácia súdu však ako vyplýva z vyššie uvedeného nemá oporu v zákone a v právnych predpisoch. Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia Daňového poriadku, vylučovaciu žalobu v nadväznosti na ustanovenia Daňového poriadku môže podať okrem vlastníka aj akákoľvek tretia osoba, ktorá na podaní takejto žaloby preukáže a odôvodní naliehavý právny záujem. V nadväznosti na nesprávne právne posúdenie súd vylúčil z okruhu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čím súčasne porušil jeho procesné práva. Okrem iného uvádza a poukazuje na skutočnosť že žalobca svojimi tvrdeniami a dôkaznými prostriedkami preukázal, že pohľadávky, ktoré žalovaný postihoval v rámci daňového exekučného konania sú vo vlastníctve osoby odlišnej od daňového dlžníka, a teda daňová exekúcia je neprípustná, čím by v danom prípade podľa názoru žalobcu bol zabezpečený úspech v danej sporovej veci, za predpokladu, ak by súd správne právne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimáciu. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že súd prvej inštancie otázku a problematiku aktívnej vecnej legitimácie nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho právne závery, ako aj jemu predchádzajúce konanie a ním aplikované súdne uváženie, ktoré k rozhodnutiu viedlo, sú zaťažené viacerými vadami, v dôsledku čoho považuje takéto rozhodnutie za nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 04.03.2025, sp.zn.: -250 v napadnutom rozsahu výrokov I. a II. zmenil a rozhodol, žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi priznáva náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

8. Voči odvolaniu žalobcu sa písomnou cestou vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. - 250 zo dňa 04.03.2025 namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdí, že súd nesprávne posúdil otázku aktívnej legitimácie. Súd podľa odvolávajúceho sa založil vylúčenie aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby na dôvode, že žalobca sám nepreukázal, že by bol vlastníkom tejto pohľadávky a tvrdí, že súd neobjektivizuje toto tvrdenie žiadnym a akýmkoľvek ustanovením právnym predpisom. Podľa odvolávajúceho sa žalobca nemusí preukázať vlastníctvo pohľadávky. Poukazuje na ustanovenie v znení neskorších predpisov a tvrdí, že tento právny predpis priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na podaní uplatnenia návrhu na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde nielen daňovému dlžníkovi ale rovnako aj inej osobe, teda akejkoľvek osobe, ktorá pri podaní takejto žaloby preukáže a odôvodní naliehavý právny záujem, čo žalobca aj odôvodnil. K uvedeným dôvodom uviedol žalovaný nasledovné. Ako žalovaný sa plne stotožňujem s dôvodmi súdu prvej inštancie, ktoré súd uviedol v rozsudku sp. zn.

- 250 zo dňa 04.03.2025 keď žalobu zamietol. Excindačná žaloba slúži na ochranu tým osobám, ktoré majú k majetku postihnutému exekúciou také právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý k nútenému výkonu rozhodnutia, napríklad vlastnícke právo ku konkrétnej exekúciou postihnutej veci.

Aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie excindačnej žaloby je tretia osoba, t. j. osoba odlišná od účastníkov konania, ktorá tvrdí, že má právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, pričom toto právo nepripúšťa exekúciu na túto vec. V danom prípade je B. A. B., C. D. XXX/XX, C. daňovým dlžníkom (teda osobou ktorá je účastníkom daňového exekučného konania), a nie treťou osobou, ktorá nie je účastníkom exekučného konania. Zároveň žalovaný nie je osobou, ktorá má právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou. Z uvedeného dôvodu žalobca nie je osobou, ktorá môže podať takúto žalobu. Zároveň uviedol, že vedená daňová exekúcia je vedená prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb, ktorý patrí žalobcovi. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

9. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podľa v podobe odvolacej repliky či odvolacej dupliky podané v písomnej forme neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. , po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (etože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (, pel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

14. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa . Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nestotožnenia sa strany sporu s vyhodnotením dôkazov súdom prvej inštancie respektíve nevykonaním navrhnutých dôkazov podľa ust. / odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ním uvádzaných dôkazov, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR

sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať súladne s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia samotného civilného procesu. Predmetná odvolacia námietka je nedôvodná, keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného skutkového stavu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za taký, ktorý by bol okrem iného aj z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolateľ, aj keď nie explicitne, dostal v konaní pred všeobecným súdom (okresný súd) s poukazom na ust. odpoveď aj na túto námietku. (pozri zo dňa 07.07.2020).

18. K odvolacej námietke, že rozsudok trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia podľa ust. písm. b), pričom je nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, odvolací súd uvádza, že určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. . Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa . Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových okolností preukázané boli a ktoré nie. Odvolací súd v tomto poukazuje na skutočnosť, že do odôvodnenia súdu prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti tak, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

19. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. / odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.

Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá prípustnosť odvolania podľa / . Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Právo na spravodlivý proces je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR , , , , , a ÚSSR , , ). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľa, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

20. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa .

21. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č. 20772/92.

22. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné. V konaní o žalobe o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie (tzv. excindačná žaloba) sa súd zaoberá výlučne tým, či je konkrétna vec alebo právo neoprávnene postihnuté exekúciou, napríklad preto, že k nemu má tretia osoba vlastnícke alebo iné právo nepripúšťajúce exekúciu. Kľúčovým dôvodom prečo súd v tomto type konania nerieši zánik pohľadávky je, že v tomto type konania sa jedná o obmedzený predmet konania. Predmetom sporu je len otázka príslušnosti majetku k exekúcii, nie existencia alebo platnosť samotného exekučného titulu či zánik vymáhaného dlhu. Zároveň je potrebné konštatovať, že v takých prípadoch je možné použiť osobitné prostriedky nápravy. Ak daňový dlžník namieta, že pohľadávka zanikla, napríklad zaplatením, premlčaním alebo započítaním musí využiť iné právne nástroje ako sú námietky proti daňovej exekúcii alebo návrh na zastavenie daňového exekučného konania priamo u správcu dane. Zároveň je potrebné poukázať aj na správne vyhodnotenie procesnej legitimácie súdom prvej inštancie, kde excindačnú žalobu podáva spravidla tretia osoba, ktorá tvrdí, že majetok je jej a nie dlžníka. Táto osoba nie je stranou pôvodného dlhového vzťahu, a preto jej ani neprislúcha namietať zánik dlhu niekoho iného. Z uvedeného možno vyvodiť, že predmetnú žalobu nemôže podať aj daňový dlžník, ktorý nie je treťou osobou, ktorá má právo na vec, ktorá bola postihnutá daňovou exekúciou. Podstata vylučovacej žaloby spočíva v tom, že ju podáva tretia osoba a nie samotný dlžník. Žalobu na vylúčenie majetku z exekúcie totiž podáva ten kto tvrdí, že má k majetku právo, ktoré nepripúšťa exekúciu typický vlastník veci, ktorú správca dane omylom zaistil u dlžníka. Daňový dlžník voči exekúcii je oprávnený sa brániť úplne inými procesnými prostriedkami. Ak sa domnieva, že majetok nepodlieha exekúcii, napríklad ide o veci nevyhnutné k životu alebo podnikaniu, ktoré sú zo zákona vylúčené uplatňuje tieto výhrady prostredníctvom námietok v daňovom exekučnom konaní podľa daňového poriadku priamo u správcu dane. Ak dlžník vyčerpá opravné prostriedky v rámci daňového konania, napríklad odvolanie proti exekučnej výzve a nie je úspešný môže následne podať správnu žalobu na súd, ktorou žiada o preskúmanie zákonnosti postupu správcu dane. Nie je to však klasická vylučovacia žaloba, ale žaloba ktorú je oprávnený podať podľa . Podstatnou skutočnosťou podľa aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. ) je to, že nie je v právomoci súdu

v civilnom sporovom konaní určovať zánik daňovej pohľadávky, pretože ide o verejnoprávny vzťah a nie vzťah súkromnoprávny.

23. Z predmetných dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia , keďže súd prvej inštancie vo veci skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vec správne právne závery. Zároveň je potrebné konštatovať, že v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo a odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu. Zároveň na toto rozhodnutie aj poukazuje v zmysle ustanovenia .

24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj ). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.

25. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením a ustanovením tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ). Odvolací súd zároveň na základe vyššie uvedenej úvahy nevzhliadol dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia .

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).