Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Tos/11/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa Tr. , na neverejnom zasadnutí dňa 19. februára 2026, prejednal sťažnosť A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 11. septembra 2025 sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Podľa s a sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. , zo dňa 11. septembra 2025 bolo rozhodnuté tak, že podľa sa návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., o povolenie obnovy konania vo veci vedenej na obvodovom súde Prešov pod sp. zn. , zamieta.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca odsúdeného do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Obhajca podanú sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil doslovne nasledovne:

„II. – Důvody stížnosti

A.

Navrhovatel svým podáním ze dne 15. 3. 2025 předložil soudu 2 alternativní návrhy, jak jeho nedůsledně provedenou rehabilitaci řešit.

Soud se však zabýval jen návrhem specifikovaným v bodě III.A a vůbec se nezabýval alternativní možností podle bodu III.B., tj. vyslovení účasti na soudní rehabilitaci podle § 33 odst. 2 zákona č. 119/1990 Sb., v platném znění.

Navrhovatel tedy namítá, že nebylo rozhodnuto o návrhu úplně, ale jen částečně.

To samo o sobě je důvodem k zrušení napadeného rozhodnutí. (Skutečnost, že návrh byl v tomto ohledu důvodný, doložil navrhovatel celou řadou usnesení Krajského soudu Trenčín i Okresního soudu Prešov. K nim by ještě mohl dodat usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 20. 8. 2025 č.j.

• -147 ve věci A. E. a • 2Tos33/2025-50 ve věci A. F..)

B.1

Návrh na povolení obnovy řízení odůvodnil navrhovatel nově zjištěnou skutečností, že na jeho případ měl být po vydání usnesení ze dne 10. 10. 1991 aplikován čl. VI. amnestie prezidenta republiky ze dne 8. 12. 1989 č. 150/1989 Sb.

Soud to však odmítl s tím, že taková věc „je sice právní skutečností, ale není skutečností a ani důkazem, který by zakládal povolení obnovy řízení, protože nemá svůj skutkový a právní základ vážící se na původní rozhodnutí soudu o vině nebo trestu v procesu dokazování“.

S takovým výkladem, učiněným zjevně v neprospěch navrhovatele, navrhovatel nesouhlasí.

V rámci dokazování má soud vždy posuzovat, zda projednávaný případ podléhá či nepodléhá nějakému amnestijnímu rozhodnutí.

V daném případě se tím soud vůbec nezabýval.

Navíc po úplném zrušení původního odsuzujícího rozsudku z roku 1979 (což se stalo dne 10. 10. 1991), byl soud povinen znovu od počátku projednat původní obžalobu, takže nebylo nic, co by se mělo vázat na „původní rozhodnutí soudu o vině nebo trestu v procesu dokazování“.

B.2.

Soud také tvrdí, že obnova řízení „neslouží k nápravě domnělých procesních pochybení soudu v původním řízení“.

Jistěže obnova řízení neslouží k nápravě „domnělých“, ale jen skutečných pochybení.

To, že se soud vůbec aplikací amnestie nezabýval, je chyba skutečná, nikoli „domnělá“.

Je to „nově odhalená skutečnost“ a „podstatná vada“, která „ovlivnila rozhodnutí ve věci“, a tvoří tedy podklad pro „obnovu řízení“ podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod.

Stát musí mít právní nástroj k tomu, aby takové „podstatné vady“ mohl opravit; jinak by nedostál požadavkům Úmluvy. Soud je proto povinen provést výklad vnitrostátních právních norem tak, aby byl v souladu s Úmluvou. (Viz například usnesení Nejvyššího soudu ČR ze dne

• 3. 7. 2001 sp. zn. ve věci G. H.; dostupné na I.; • 20. 8. 2003 sp, zn. ve věci J. J.; dostupné na I..)

B.3.

Soud „jen pro úplnost ... na okraj“ dodává, že čl. VI. zmíněné amnestie se týkal pouze těch, jejichž tresty dosud nebyly vykonané, přičemž navrhovatelův trest vykonán byl.

Tento výklad nepovažuje navrhovatel za správný.

Uvedené ustanovení totiž zní:

„Generálnímu prokurátorovi ČSSR, ministrům spravedlnosti ČSR a SSR a ministru národní obrany ČSSR ukládám, aby mi předložili k rozhodnutí návrhy týkající se osob stíhaných nebo odsouzených, které dosud nevykonaly tresty...“

Jde o 2 různé skupiny osob: „stíhané“ a „odsouzené, které dosud nevykonaly tresty“.

Slovo „stíhané“ se nemůže vztahovat na ty, kdo „nevykonaly tresty“, protože trest lze vykonat jen na základě pravomocného odsuzujícího rozsudku.

Navrhovatel nebyl – po zrušení odsuzujícího rozsudku 10. 10. 1991 – osobou „odsouzenou, která dosud nevykonala trest“, ale osobou „stíhanou“ podle původní obžaloby. Proto na něj měla být amnestie aplikována. (Viz podobně jako v případě K. L., jak navrhovatel doložil v návrhu.)

B.4

Navrhovatel ještě dodává, že soud své rozhodnutí formuloval tak, že se zamítá „návrh ... na povolení obnovy řízení v trestní věci bývalého Vojenského obvodového soudu Prešov, sp. zn. ze dne 7. 11. 1991, pravomocným dne 26. 11. 1991 pro skutek právně kvalifikovaný jako trestný čin nenastoupení podle § 270 odst. 1 Trestního zákona č. 140/1961 Sb.“

Tato formulace je nepřesná, neboť návrh byl podán tak, že žádal obnovu řízení vedeného u Vojenského obvodového soudu Prešov pod sp. zn. a zrušení odsuzujícího rozsudku ze dne 7. 11. 1991 sp. zn. , stejně jako všech dalších obsahově navazujících rozhodnutí, pokud vzhledem ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.

III.

Navrhovatel navrhuje, aby stížnostní soud zrušil napadené rozhodnutí a rozhodl jedním z navrhovaných ůsobů:

A.

„I. Povoluje se obnova řízení vedeného původně u Vojenského obvodového soudu Prešov pod sp. zn. . II. Zrušuje se rozsudek Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 7. 11. 1991 sp. zn. , stejně jako všechna další obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.“

B.

„Podle § 33 odst. 2 zákona č. 119/1990 Sb., v platném znění, je A. B., nar. X. X. XXXX, v celém rozsahu účasten soudní rehabilitace ve vztahu k zbavení osobní svobody v období od 7. 11. 1979 do 7. 1. 1981.“

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa skúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť A. B. nie je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé opodstatňovali zrušenie napadnutého uznesenia. Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že v dôvodoch podanej sťažnosti nie je ani vytýkaná existencia takýchto procesných pochybení v konaní, ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia.

Vo vzťahu k námietkam obhajoby týkajúcim sa okolnosti, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal výlučne možnosťou povolenia obnovy konania a nie návrhom na postup podľa , krajský súd uvádza, že sám obhajca obžalovaného na základe výzvy súdu uviedol v podaní zo dňa 09.06.2025, že sa v prvom rade domáha posúdiť jeho návrh podľa bodu III.A jeho podania, t. j. domáha sa povolenia obnovy konania vedeného na obvodovom súde Prešov pod sp. zn. . Preto krajský súd sa stotožnil v otázke predmetu konania s okresným súdom a nevidel pochybenie prvostupňového súdu, keď rozhodoval v napadnutom uznesení o tom, či povolí obnovu konania vo veci vedenej na obvodovom súde Prešov pod sp. zn. .

Z ustanovenia vyplýva, že obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom možno povoliť iba vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Za nové skutočnosti skôr neznáme v zmysle až 3 treba považovať také (vecné) skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh na obnovu konania týka. Ide teda o objektívne existujúci jav, ktorý ako skutočnosť nebola príslušnému orgánu známa a nebola obsahom spisu. Nebola teda dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu, resp. vecnej skutočnosti. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno však považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

Z interpretácie ustanovení až 3 vyplýva, že v konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Až po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či ide o také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa vyššie uvedenými právnymi úvahami a zákonnými podmienkami pri rozhodovaní o podanom návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania dôsledne riadil a rozhodol správne, keď zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia aj presvedčivo vysvetlil, z akého dôvodu nemohol akceptovať podaný návrh odsúdeného. Krajský súd sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil, pretože návrh odsúdeného na obnovu konania skutočne neobsahoval žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by boli pre súd skôr neznáme a zároveň by mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Novou skutočnosťou v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia nemôže byť Rozhodnutie prezidenta ČSSR o amnestii z 08.12.1989, nakoľko uvedené rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke zákonov dňa 12.12.1989 pod č. 150/1989, t. j. pred rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Prešov pod sp. zn. 3 Rtv/145/90 zo dňa 10.10.1991. Krajský súd tu pripomína jednu zo základných zásad „iura novit curia“, v zmysle ktorej je súd oboznámený s nielen právnymi predpismi, ale aj všeobecne právne záväznými aktami, ktoré boli zverejnené v zbierke zákonov tak, ako to bolo aj v prípade vyššie uvedeného Rozhodnutia prezidenta ČSSR o amnestii. Vojenský obvodový súd Prešov preto pri rozhodovaní dňa 10.10.1991 v konaní pod sp. zn. 3 Rtv/145/90 bol v zmysle uvedenej nevyvrátiteľnej zásady oboznámený s predmetným rozhodnutím, ktoré následne už nemôže predstavovať nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by boli pre súd skôr neznáme, teda také, aké sú pre účely povolenia obnovy konania predvídané ust. .

Okresný súd teda správne zistil, že v danom prípade nielenže nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania, pretože nevyšli najavo také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene pôvodného rozhodnutia, ale sa nejedná ani o rozhodnutie, voči ktorému by zákon pripúšťal podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného podľa ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.