Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-109-2025.pdf
PDF · 142.55 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/109/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: obec Bottovo, so sídlom Bottovo 66, 980 41 Dubovec, IČO: 00 318 639, právne zast. JUDr. Jánom Dorkinom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/40/2024 – 102 zo dňa 05. mája 2025 ako súdu prvej inštancie, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti vyhovujúcej žalobe m e n í tak, že žalobu z a m i e t a v celom rozsahu.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti vyslovujúcej, že žalovaný nie je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu z r u š u j e.
III. Žalobca j e povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu, keď určil, že Slovenská republika je výlučným vlastníkom pozemkov vedených v katastri nehnuteľností ako C-KN parcely zapísané na liste vlastníctva č. X vedenom pre katastrálne územie A., obec A., okres Rimavská Sobota, a to parc. č. XX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 8 204 m2 a parc. č. XXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 10 182 m2 (ďalej aj „pozemky“) a že správcom predmetných pozemkov v mene vlastníka je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866; uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku a nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu.
2. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
3. Žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k pozemkom z pozemnoknižnej zápisnice č. XX a rozhodnutia o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2012.
4. Okresný úrad Rimavská Sobota, katastrálny odbor vykonal zápis vlastníckeho právo k pozemkom zo žalobcu (štátu) v prospech žalovaného záznamom na základe protokolu o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov do obce v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. (ďalej aj „delimitačný protokol“), ktorý bol spísaný za odovzdávajúcu stranu ONV v likvidácii Rimavská Sobota a za preberajúcu stranu Obecným úradom Bottovo, sú v ňom uvedené mená členov delimitačnej skupiny a že na základe vyššie uvedeného popisu nehnuteľnosti žiadajú stredisko geodézie Rim. Sobota podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. preniesť prevod vlastníckeho práva štátu v zastúpení MNV na obec Bottovo. Protokol obsahuje pečiatku Obecný úrad Bottovo s nečitateľným podpisom, pečiatku Okresný národný výbor Rimavská Sobota s nečitateľným podpisom a podpisy členov delimitačnej skupiny. K delimitačnému protokolu bol mechanicky pripojený strojčekom menovitý zoznam nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia národné výbory k 23. – 24.11.1990. V tomto zozname je uvedených celkovo 68 položiek, z toho pod poradovým č. 6 parcela č. XX/X o výmere 8 204 m2 označená ako miestna komunikácia a pod poradovým č. 8 parcela č. XXX o výmere 10 182 m2 označená ako ostatná komunikácia. Zoznam je opatrený pečiatkou Obecného úradu Bottovo s nečitateľným podpisom, žiadny iný overovací údaj, pečiatka, či podpis sa na ňom nenachádza.
5. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 7, § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.06.1992 (ďalej aj „zákon č. 138/1991 Zb.“ alebo „zákon o majetku obcí“), § 11 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom do 30.09.1990 (ďalej aj „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“) a § 1 ods. 1 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 472/1990 Zb.“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:
6. Aj keď delimitačný protokol nebol za žalovaného potvrdený obecným zastupiteľstvom, ale obecným úradom a nebol datovaný, tieto nedostatky nepovažoval súd prvej inštancie za tak závažného charakteru, ktoré by mali za následok jeho neplatnosť, či nezákonnosť. Mal za to, že za žalovaného ako nadobúdajúcu právnickú osobu podpísala protokol oprávnená osoba, nakoľko obecný úrad je v zmysle § 16 zákona o obecnom zriadení výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a ust. § 14 ods. 1 zákona o majetku obcí nevyžaduje uvedenie dátumu spísania, podpisu protokolu ako jeho náležitosť. Súd prvej inštancie bol tiež názoru, že v zákone o majetku obcí nie je uvedená žiadna sankcia pre prípad predloženia dokladov o prechode vlastníckeho práva zo štátu na obec obsahujúcich zákonné náležitosti po lehote stanovenej zákonom (§ 14 ods. 4 zákona o majetku obcí).
7. Súd prvej inštancie za druhú kumulatívnu podmienku prechodu vlastníckeho práva považoval platný zoznam nehnuteľností, ku ktorým mal právo hospodárenia k 24.11.1990 národný výbor, potvrdený orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom v zmysle § 14 ods. 2 zákona o majetku obcí. Zoznam pripojený k delimitačnému protokolu však nie je potvrdený vtedajším orgánom miestnej štátnej správy, ale len Obecným úradom Bottovo, preto podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol slúžiť ako podklad pre zápis prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec, preto Okresný úrad Rimavská Sobota, katastrálny odbor nemal zápis záznamom vykonať, takýto zápis vlastníckeho práva je neplatný pre rozpor so zákonom. Zdôraznil, že podpísanie, či potvrdenie predmetného zoznamu nehnuteľností tak orgánom miestnej štátnej správy, ako aj obecným zastupiteľstvom má svoj význam v tom smere, že tak odovzdávajúca, ako aj nadobúdajúca právnická osoba potvrdia a odsúhlasia, čoho konkrétneho, ktorých konkrétnych nehnuteľností sa týka prechod vlastníctva štátu na obec. Keďže v tomto prípade menovitý zoznam nehnuteľností nie je odsúhlasený zákonným spôsobom, platne nemohlo prejsť vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, na obec (žalovaného) pre nesplnenie zákonných podmienok. Poukázal na účel zákona č. 138/1991 Zb., ktorým v zmysle jeho § 1 bolo ustanoviť podmienky, za ktorých veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obce. Tieto podmienky sú stanovené v § 14 ods. 1, 2 daného zákona, a to podpísanie protokolu a vyhotovenie menovitého zoznamu so zákonnými náležitosťami. Pri materiálnom výklade zákona a príslušného zákonného ustanovenia má určite prednosť vykladať jednotlivé zákonné ustanovenia v súlade s účelom a zmyslom zákona, avšak aj takýto materiálny výklad zákona má podľa súdu prvej inštancie svoje ústavné či zákonné limity a nemôže nahrádzať chýbajúce formálne náležitosti jednotlivých právnych úkonov, či právnych skutočností a dokladov. Pokiaľ v konkrétnom doklade chýba zákonná náležitosť, nemožno túto náležitosť nahrádzať akýmsi rozširujúcim materiálnym výkladom zákona. Doklad nemajúci zákonné náležitosti totiž nemôže mať ani zákonom predpokladané právne následky.
8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že na žalovaného platne neprešlo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Vlastníctvo Slovenskej republiky ako právneho nástupcu Československého štátu vyplýva z pozemnoknižnej zápisnice č. XX katastrálne územie A. a bolo potvrdené v rámci ROEP. Preto súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je Slovenská republika a sú v správe Ministerstva vnútra SR.
9. Na podporu svojich úvah súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetné pozemky neboli zahrnuté do protokolu o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku a menovitého zoznamu nehnuteľností zo dňa 10.06.1996, pričom vyhotovenie ďalšieho nedatovaného protokolu a jednostranne potvrdeného zoznamu podľa súdu prvej inštancie len potvrdzuje pochybnosti o menovitom zozname, ktorý ako doklad bol predložený v súdnom konaní a tieto pochybnosti môžu len potvrdiť záver o tom, že nebol preukázaný platný prechod vlastníckeho práva štátu na obec k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, keďže doklady slúžiace ako podklad pre prechod vlastníckeho práva nespĺňali zákonné náležitosti.
10. Súd prvej inštancie nevykonal nasledujúce dôkazy navrhnuté žalovaným:
a) výsluch svedkov - starostky obce a obyvateľov obce za účelom preukázania starostlivosti o pozemky, nakoľko v konaní nebolo sporné (žalobca nespochybňoval) užívanie pozemkov žalovaným; b) výsluch svedka B. C. za účelom preukázania, kedy sa žalovaný dozvedel o existencii nedatovaného delimitačného protokolu a k nemu pripojeného zoznamu, nakoľko ani táto skutočnosť nebola sporná; c) dopyt na Okresný úrad Rimavská Sobota, katastrálny odbor ohľadne ozrejmenia okolností katastrálneho konania, nakoľko súd prvej inštancie mal už z predložených dokladov, z ktorých vychádzal aj úrad, za to, že neboli splnené podmienky pre prechod vlastníckeho práva; d) dopyt na Okresný úrad Rimavská Sobota za účelom zistenia, v akom období bola vykonávaná a kedy bola ukončená likvidácia okresného národného výboru a to z dôvodu, že tento dôkaz považoval súd prvej inštancie za bezvýznamný pre účely tohto konania; navyše žalobca skutočnosti ohľadom likvidácie ONV Rimavská Sobota nespochybňoval a nespochybňoval ani náležitosť protokolu o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku, že za odovzdávajúcu stranu je uvedený ONV v likvidácii R. Sobota.
11. Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na ust. § 153 CSP uplatňujúc sudcovskú koncentráciu konania nevykonal žalovaným navrhnutý výsluch svedkyne D. E. účastnej pri podpisovaní delimitačného protokolu a nepripustil nové skutkové tvrdenia ohľadne vydržania pozemkov žalovaným ako prostriedky procesnej obrany uplatnené až na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok majúc za to, že ich žalovaný mohol uplatniť už skôr a za účelom vykonania výsluchu svedkyne a doplnenia všetkých potrebných rozhodujúcich skutočností pre posúdenie vydržania pozemkov žalovaným by bolo potrebné pojednávanie odročiť, nakoľko žalovaným tvrdený podporný nový nadobúdací právny titul nemôže byť „vybavený“ len jednou vetou, že žalovaný bez rušenia užíval pozemky, vzhľadom na potrebu preukázania všetkých podmienok pre prípadné vydržanie vlastníckeho práva žalovaným vrátane vydržacej doby a oprávnenosti držby aj s prihliadnutím na žiadosti žalovaného adresované žalobcovi na odkúpenie pozemkov v roku 2012, 2017 a 2021.
12. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore.
13. S poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 71/1992 Zb.“) vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobcu ako štátu od zaplatenia súdneho poplatku za žalobu súd prvej inštancie neuložil povinnosť zaplatiť tento súdny poplatok podľa výsledku sporu žalovanému v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. majúc za to, že aj žalovaný je oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb.
14. Proti výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie s výnimkou výroku, ktorým súd prvej inštancie nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP, t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Žalovaný súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že delimitačný protokol bol vyhotovený oprávnenými osobami, nimi podpísaný a malé drobné formálne nedostatky nie sú dôvodom pre jeho neplatnosť. Nesúhlasil však so záverom súdu prvej inštancie, že menovitý zoznam nehnuteľností pripojený strojčekom k delimitačného protokolu nemá všetky zákonom požadované náležitosti, nakoľko sa na ňom nachádza iba overovací údaj Obecného úradu Bottovo a nie aj orgánu miestnej štátnej správy ako odovzdávajúcej osoby, a preto nebol spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie hodnotil menovitý zoznam nehnuteľností príliš formalisticky, pričom z judikatúry vyplýva, že pri výklade jednotlivých zákonných ustanovení má prednosť materiálny a nie formálny výklad zákona. Žalovaný mal za to, že delimitačný protokol a zoznam nehnuteľného majetku tvoria jeden celok a sú vo vzájomnej jednote, čo vyplýva jednak z ich obsahu, ako aj správ Okresného úradu Rimavská Sobota (katastrálny odbor) ako právneho nástupcu odovzdávajúcej osoby, z ktorých vyplýva, že ich evidujú ako jeden celok. Preto sa záver súdu prvej inštancie, že delimitačný protokol bol vyhotovený a podpísaný spôsobom, ktorý je postačujúci, má vzťahovať aj na jeho prílohu, t.j. zoznam nehnuteľného majetku. Súd prvej inštancie totiž nevzal do úvahy, že zoznam nehnuteľností tvorí prílohu protokolu, pričom prvá strana delimitačného protokolu je riadne podpísaná aj odovzdávajúcim subjektom, a preto týmto podpisom sú kryté všetky strany protokolu, vrátane predmetného zoznamu. Sám súd prvej inštancie uviedol, že protokol a jeho príloha – zoznam nehnuteľností boli spojené spinkou, jedná sa teda o jeden dokument.
16. Žalovaný ďalej poukázal na to, že predmetné listiny evidoval a našiel vo svojom archíve, ako aj doručil súdu prvej inštancie v osvedčenej fotokópii Okresný úrad Rimavská Sobota ako právny nástupca pôvodného odovzdávajúceho subjektu. Tieto dokumenty boli uložené v archíve okresného úradu práve z dôvodu, že boli pôvodne vyhotovené odovzdávajúcim Okresným národným výborom v likvidácii Rimavská Sobota, právnym predchodcom Okresného úradu Rimavská Sobota. Listiny teda neboli predložené žalovaným, čo by teoreticky mohlo znižovať ich dôveryhodnosť, ale odovzdávajúcim subjektom, resp. jeho právnym nástupcom. Vzhľadom na uvedené okolnosti mal žalovaný za to, že údaje uvedené na menovitom zozname sú správne a právne záväzné. Ani samotný žalobca v konaní nespochybňoval skutočnosť, že predložený zoznam nehnuteľností je prílohou delimitačného protokolu. Zoznam tvoriaci prílohu delimitačného protokolu preto obsahovo tvorí neoddeliteľnú súčasť protokolu, ide o obsahovo jeden dokument, ktorého všetky strany sú kryté podpisom na delimitačnom protokole. Žalovaný navyše poukázal na to, že delimitačný protokol bol vyhotovený v období, keď jeho vyhotovenie bolo v podstate v náplni a kompetencii odovzdávajúceho, nakoľko preberajúci, teda žalovaný nemal v tom období ešte skúsenosti a dostatok odbornej spôsobilosti na takýto úkon. Táto činnosť bola teda v plnej náplni odovzdávajúceho subjektu, v tom čase Okresného národného výboru v likvidácii Rimavská Sobota. Preto pokiaľ by aj zo strany daného štátneho orgánu neboli dodržané určité formálne náležitosti, nemalo by to byť nijakým spôsobom na ujmu žalovaného a zaťažovať ho to negatívnym spôsobom. Žalovaný v čase vyhotovovania predmetného protokolu mal dôvodne legitímne očakávania v to, že práve odovzdávajúci ako reprezentant štátu ovláda predmetnú problematiku v súvislosti s odovzdávaním majetku a nemohol mať pochybnosti o správnosti a úplnosti ním vykonaných úkonov.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil tento dôkaz, vyvodil z neho nesprávny právny záver o chýbajúcom podpise odovzdávajúceho, nakoľko protokol a zoznam spĺňal všetky náležitosti podľa § 14 zákona o majetku obcí, boli splnené podmienky vyžadované súdom prvej inštancie na to, aby došlo k prechodu vlastníckeho práva.
18. Na ťarchu žalovaného nemôže podľa neho slúžiť ani to, že v snahe riešiť celú situáciu ohľadne pozemkov hľadal aj iné možnosti usporiadania vzťahov k pozemkom v čase, keď nebol evidovaný v katastri ako ich vlastník, a to žiadosťami o ich kúpu, nakoľko vzhľadom najmä na personálne zmeny nemal v danom čase k dispozícii všetky dokumenty. Na jeho ťarchu nemôže slúžiť ani to, že v roku 1996 bol vyhotovený iný protokol, nakoľko tento obsahuje iné pozemky, ktoré nie sú uvedené v delimitačnom protokole posudzovanom v tomto spore.
19. Bez ohľadu na vyššie uvedené žalovaný zastával názor, že prípadné formálne nedostatky delimitačného protokolu a menovitého zoznamu nehnuteľností ako jeho prílohy nie sú pre posúdenie toho, či došlo k prechodu vlastníckeho práva k pozemkom zo štátu na obec podstatné, dôležité
je splnenie dvoch kumulatívnych podmienok vyplývajúcich zo zákona o majetku obcí, a to že išlo o nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky a k týmto nehnuteľnostiam patrilo k 24.11.1990 právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzali. V prípade splnenia týchto dvoch zákonných podmienok došlo k prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec zo zákona bez ďalšieho. Delimitačný protokol a jeho príloha v zmysle ustanovenia § 14 zákona o majetku obcí len deklarujú splnenie zákonných podmienok, slúžia len a výlučne pre potreby katastrálneho konania. Žalovaný preto nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že podmienkou prechodu vlastníckeho práva je existencia protokolu a menovitého zoznamu, ktoré musia mať náležitosti podľa § 14 zákona o majetku obcí. Dokonca bol toho názoru, že ak by aj takýto protokol neexistoval, nebolo by to nevyhnutne prekážkou nadobudnutia vlastníckeho práva za predpokladu splnenia zákonných podmienok pre jeho nadobudnutie. Poukázal na súdnu prax, v zmysle záverov ktorej protokol podľa § 14 zákona o majetku obcí má len a výlučne deklaratórny charakter, k nadobudnutiu vlastníckeho práva prechodom dochádza zo zákona za splnenia podmienok § 2 daného zákona – uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/523/2015: „...odovzdávajúci a preberací protokol nemá konštitutívne účinky, je potrebný len z formálneho hľadiska na deklarovanie pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností.“. Preto považoval právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie za nesprávne.
20. Napokon žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že pri svojom rozhodnutí nezohľadnil v konaní nespornú skutočnosť, že žalobca sa nikdy o pozemky nestaral a bol to výlučne žalovaný, ktorý zabezpečoval o ne kompletnú starostlivosť a staral sa o nich ako skutočný vlastník. Žalobcom nebolo spochybňované, že žalovaný mal právo hospodárenia k pozemkom, o tieto sa staral, hospodáril na nich a znášal všetky s tým spojené náklady a výdavky. Poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe. Napriek uvedenému v prípade pochybností súdu o tom, či žalovaný mal právo hospodárenia k predmetným pozemkom, žalovaný namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov za účelom preukázania tejto skutočnosti. Ďalej (uvedomujúc si, že novoty sú v zmysle § 366 CSP v odvolacom konaní zásadne neprípustné), na utvrdenie práva žalovaného na hospodárenie s predmetnými pozemkami žalovaný predložil spolu s odvolaním ďalšie listinné dôkazy z obdobia rokov 1958 až 1996 (argumentujúc, že sa mu ich podarilo zabezpečiť až teraz vzhľadom na značný časový odstup, personálne zmeny u žalovaného a obmedzené administratívne a archivačné možnosti), ako aj čestné prehlásenie F. G. H. zo dňa 13.06.2025. Žalovaný mal za to, že jeho právo hospodárenia vyplýva aj zo samotného delimitačného protokolu a zoznamu nehnuteľností, v ktorom sa výslovne uvádza, že ide o „menovitý zoznam nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia NV k 24.11.1990“. Jedná sa teda o dôkaz vyhotovený odovzdávajúcim, resp. jeho právnym predchodcom, ktorým sám žalobca potvrdzuje právo hospodárenia žalovaného. Žalovaný tiež poukázal na to, že o jeho práve hospodárenia s predmetnými pozemkami svedčí aj skutočnosť, že Slovenský pozemkový fond mu tiež odovzdával síce iné, avšak s týmito pozemkami súvisiace pozemky (ktoré neboli predmetom posudzovaného protokolu, ani predmetom protokolu z roku 1996) na základe ust. § 2d ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Predmetný dokument priložil k odvolaniu ako jeho prílohu.
21. Žalovaný preto považoval uplatňovanie práva zo strany žalobcu za v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení. Tento rozpor videl v tom, že ak aj došlo k určitým formálnym pochybeniam (čo nepripúšťa), tieto spôsobil a zavinil práve žalobca, resp. jeho právny predchodca; ako aj v tom, že žalobca nikdy nejavil záujem o predmetné pozemky, nevynaložil žiadne úsilie na ich údržbu a starostlivosť, náklady s tým spojené znášal výlučne žalovaný.
22. Na záver odvolania žalovaný poukázal na všetky svoje doterajšie vyjadrenia v súdnom spore.
23. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu žalobcu zamietol.
24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie riadne vykonal všetky dôkazy, ktoré boli riadne navrhnuté a odôvodnené, riadne odôvodnil, z akého dôvodu nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazné prostriedky a správne tiež vyhodnotil vykonané dokazovanie.
25. Tvrdenia žalovaného podľa neho nie sú spôsobilé spochybniť napadnutý rozsudok, nakoľko žalovaný len opakuje skutočnosti, ktoré namietal v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu na nové dôkazy predložené žalovaným až v odvolacom konaní neprihliadať, nakoľko sa jedná o dokumenty historických dátumov, pričom žaloba bola žalovanému doručená dňa 27.05.2024, teda takmer rok predtým, ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Žalovaný mal teda dostatočný časový priestor na zabezpečenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. S poukazom na ust. § 366 CSP považoval tieto novoty v odvolacom konaní za neprípustné, nakoľko neboli splnené podmienky tam stanovené na ich pripustenie, žalovaný nepreukázal, že by tieto dôkazy nemohol bez svojej viny predložiť v prvoinštančnom konaní. Odôvodnenie ich predloženia až v odvolacom konaní vzhľadom na časový odstup, personálne zmeny a obmedzené administratívne možnosti bez bližšej špecifikácie považoval žalobca za nepostačujúce.
26. Z opatrnosti podporne žalobca uviedol, že z listín predložených žalovaným v odvolacom konaní vyplýva, že žalovaný predmetné pozemky užíval. Avšak nakoľko ide o nezastavané pozemky umiestnené v intraviláne obce, zo samotnej podstaty predmetných pozemkov vyplýva, že je možné ich užívať kýmkoľvek. Uvedené skutočnosti preto nezakladajú vznik akéhokoľvek práva k pozemkom. Starostlivosť o nehnuteľnosti (pozemky) zo strany žalovaného (v minulosti) neumožňuje získať akékoľvek práva k nim. Aj v prípade, ak by subjekt tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo vydržaním, musel by preukázať okrem iného aj dobromyseľnosť, teda objektívne dokázať, že mal dôvod domnievať sa, že mu vzniklo k predmetu vlastnícke právo. Pri nehnuteľnostiach, ku ktorým existuje oficiálne dostupná evidencia vlastníkov je takáto dobromyseľnosť spochybnená údajom v evidencii katastra nehnuteľností a teda nie je prakticky možné takúto formu nadobudnutia vlastníckeho práva preukázať.
27. Žalovaný v odvolacej replike trval na podanom odvolaní. V krátkosti zopakoval podstatnú odvolaciu argumentáciu.
28. Žalobca v odvolacej duplike trval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný v odvolacej replike neuviedol žiadne nové skutočnosti, opakuje svoje predchádzajúce argumenty a vyjadril nesúhlas s vyjadrením žalobcu a rozhodnutím súdu prvej inštancie.
29. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP z nasledovných dôvodov:
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona o majetku obcí účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.
31. Podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.
32. Podľa § 2 ods. 7 zákona o majetku obcí veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.
33. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu o majetku obcí: „Návrh zákona o majetku obce nadväzuje na nové postavenie obce vyjadrené v zákone o obecnom zriadení a na koncepciu procesu odštátnenia, ktorá predpokladá prenesenie vlastníckych práv štátu k časti majetku na nový subjekt vlastníckych práv - obce...Obec má postavenie samostatného právneho subjektu. Ústavnoprávnym predpokladom pre vydanie zákona SNR o majetku obce je zmena Ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, schválená Federálnym zhromaždením v decembri 1990. Novela Ústavného zákona č. 143/1968 Zb. zakotvila právomoc Slovenskej národnej rady ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky sú vlastníctvom obcí. Prechod majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí zabezpečia príslušné okresné úrady v spolupráci s obcami.“
34. Podľa dôvodovej správy k § 1 zákona o majetku obcí: „Účelom zákona je najmä ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí.“
35. Podľa dôvodovej správy k § 2 zákona o majetku obcí: „Toto ustanovenie tvorí základ zákona. Vymedzuje, ktorý konkrétny majetok prechádza z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva obce, hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a mesta Košíc. Majetok prechádza na základe zákona. Ide o špecifický spôsob nadobudnutia majetku. Na prechod majetku nie je potrebné uzatvárať právne úkony. Avšak v záujme správnosti presnosti a kompletnosti musí sa vypracovať písomný protokol o odovzdaní a prevzatí majetku /§ 18 návrhu zákona/ (po schválení návrhu zákona § 14 - poznámka odvolacieho súdu)...Pri prechode majetku organizácií do vlastníctva obce sa uplatnil územný princíp tak, aby vlastníctvo vecí nadobudla obec, na území ktorej sa veci nachádzajú...Dôvodom pre prijatie územného princípu pre prechod majetku organizácií do vlastníctva obce je čo najspravodlivejšie určenie východiskovej základne pre obce z hľadiska rozsahu prevzatého majetku a pre plnenie jej funkcií v oblasti vytvárania podmienok pre život a prácu obyvateľov obce a vykonávania podnikateľskej činnosti v záujme zabezpečenia potrieb obyvateľov obce.“
36. Podľa dôvodovej správy k § 14 zákona o majetku obcí: „Písomná forma odovzdania a prevzatia majetku sa stanovuje najmä z dôvodu predchádzania právnej neistoty a zabezpečenia dokladov o objeme majetku presúvaného novému vlastníkovi - obci...Z dôvodu významu nových úloh a účelov evidencie je potrebné zapísať vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam, ktoré sa dňom účinnosti tohto zákona stanú jej majetkom. Okrem dokladov, ktoré určia orgány geodézie, k tomu budú slúžiť zoznamy vypracované obcou a potvrdené orgánom štátnej správy, t.j. okresným úradom.“
37. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a dôvodovú správu k nim je odvolací súd zhodne so žalovaným názoru, že ak sú splnené zákonné podmienky pre prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo štátu na obec, k prechodu dochádza zo zákona a delimitačný protokol a jeho príloha – zoznam nehnuteľností, nie sú právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza k prechodu, ale majú deklaratórny, evidenčný charakter, uvádzajú, ktorých konkrétnych nehnuteľností sa prechod vlastníckeho práva zo zákona týka. Delimitačný protokol a zoznam nehnuteľností boli spojené pevným spojom – spinkou pomocou strojčeka, boli získané z archívu Okresného úradu Rimavská Sobota vo forme fotokópie s ovedčovacou doložkou o jej zhode s originálom založeným v archíve, v ktorom sa zjavne nachádzajú preto, že okresné úrad prevzal kompetencie a agendu zanikajúceho národného výboru. Vyhotovovanie delimitačných protokolov mali v náplni práce okresné úrady, resp. národné výbory, aj keď v súčinnosti s obcami, čo vyplýva aj z vyššie citovanej dôvodovej správy: „Prechod majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí zabezpečia príslušné okresné úrady v spolupráci s obcami.“ Vzhľadom na uvedené odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že potvrdenie odovzdávajúcej osoby obsiahnuté v delimitačnom protokole a verifikujúce pravdivosť obsahu protokolu, sa vzťahuje aj na jeho prílohu - menovitý zoznam nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia NV k 23. – 24.11.1990, a to napriek tomu, že na samotnom zozname sa takéto potvrdenie zo strany odovzdávajúcej osoby - štátneho orgánu - vtedajšieho Okresného národného výboru v likvidácii Rimavská Sobota nenachádza. Aj podľa názoru odvolacieho súdu sa jedná len o formálny nedostatok, nakoľko (ako už bolo uvedené vyššie) k nadobudnutiu vlastníckeho práva obcou dochádza zo zákona. Jedná sa teda o odlišnú situáciu oproti situácii, keď k nadobudnutiu vlastníctva dochádza na základe právneho úkonu ako nadobúdacieho titulu uvedeného v § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, napr. na základe kúpnej zmluvy, darovacej zmluvy alebo inej zmluvy, na ktorého platnosť a teda spôsobilosť vyvolať ním zamýšľané právne následky v podobe prevodu vlastníckeho práva sa vyžadujú zákonom predpísané náležitosti. Ako už bolo uvedené vyššie v tomto prípade delimitačný protokol a menovitý zoznam nehnuteľností len osvedčujú, konkretizujú v záujme právnej istoty, ktorých nehnuteľností sa prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec týka, nie sú však nadobúdacími titulmi, právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza k prechodu vlastníckeho práva.
38. O pravosti uvedeného delimitačného protokolu a menovitého zoznamu a pravdivosti tam uvedených údajov nemá odvolací súd dôvod pochybovať vzhľadom na to, že boli vyžiadané z archívu Okresného úradu Rimavská sobota a predložené súdu prvej inštancie v osvedčenej fotokópii, čo svedčí o tom, že delimitačný protokol bol vyhotovený Okresným národným výborom v likvidácii Rimavská Sobota.
V zmysle dôvodovej správy k § 14 zákona o majetku obcí síce mala samotný zoznam nehnuteľností ako prílohu delimitačného protokolu vypracovať obec (žalovaný) a tento zoznam mal byť potvrdený orgánom štátnej správy, čo však nič nemení na závere, že pripojením tohto menovitého zoznamu k delimitačného protokolu ako jeho neoddeliteľnej súčasti okresný národný výbor aproboval aj tento zoznam. Nič teda nenasvedčuje tomu, že by zoznam spojila s delimitačným protokolom obec, nakoľko pochádzajú z archívu okresného úradu a nie obce. Žalobca samotný obsah protokolu, ako aj menovitého zoznamu nespochybňoval, žalobu založil na tom, že uvedené listiny nemajú zákonom predpísané náležitosti a preto na ich základe nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva k pozemkom záznamom v katastri nehnuteľností v prospech obce. Samotný súd prvej inštancie však nepovažoval neuvedenie dátumu na delimitačnom protokole, nečitateľné podpisy a to, že za preberajúcu osobu nebolo uvedené obecné zastupiteľstvo, ale obecný úrad za také nedostatky protokolu, ktorý by mali za následok jeho nespôsobilosť pre zápis do katastra nehnuteľností. Za nespôsobilý považoval len menovitý zoznam nehnuteľností, neobsahujúci osobitné potvrdenie odovzdávajúcej osoby – štátneho orgánu. Súd prvej inštancie nepovažoval za podstatné ani prípadné nedodržanie lehôt podľa § 14 ods. 4 zákona o majetku obcí na predloženie týchto listín na zápis do katastra nehnuteľností. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že národný výbor mal k 24.11.1990 právo hospodárenia k pozemkom.
39. V zmysle § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam, sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Podľa názoru odvolacieho súdu na to, aby žalobca bol v tomto spore spochybňujúcom vlastnícke právo obce úspešný, musel by žalobu založiť na skutočnostiach preukazujúcich nenaplnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí. V konaní však nebolo zo strany žalobcu preukázané (a ani tvrdené) nesplnenie kumulatívnych podmienok prechodu pozemkov z vlastníctva štátu do majetku obce zo zákona, t.j. žalobca netvrdil a nepreukázal, že pozemky neboli do dňa predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti zákona o majetku obcí (t.j. do 30.04.1991) vo vlastníctve štátu a/alebo že ku dňu účinnosti osobitného predpisu – zákona o obecnom zriadení (t.j. k 24.11.1990) nemal právo hospodárenia k týmto pozemkom nachádzajúcim sa na území obce národný výbor (táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná). Preto nebola spochybnená a preukázaná nesprávnosť zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného záznamom č. Z 2090/2023 (svedčiaceho o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným zo zákona spätne ku dňu účinnosti zákona o majetku obcí v zmysle jeho § 2 ods. 7).
40. Zhodne so žalovaným má odvolací súd aj za to, že prípadné pokusy žalovaného o odkúpenie pozemkov od štátu evidovaného ako vlastník v katastri nehnuteľností sú len dôkazom o tom, že v čase, keď žalovaný ešte nemal vedomosť o spornom delimitačnom protokole a zozname nehnuteľností, sa snažil o odkúpenie predmetných pozemkov od štátu ako ich evidovaného vlastníka. Taktiež skutočnosť, že existoval aj iný delimitačný protokol z roku 1996, ktorého prílohou bol zoznam iných nehnuteľností, ktoré prešli do majetku obce podľa zákona č. 138/1991 Zb., neznamená, že nemohol existovať ďalší delimitačný protokol so zoznamom ďalších nehnuteľností spĺňajúcich podmienky § 2 zákona o majetku obcí. Zo zákona o majetku obcí nevyplýva požiadavka, že všetky nehnuteľností, ohľadne ktorých boli splnené zákonné podmienky na prechod vlastníckeho práva zo štátu do majetku obce, museli byť obsiahnuté v jednom delimitačnom protokole a zozname nehnuteľností.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutú výrokovú časť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou vyhovej žalobe žalobcu, nakoľko neboli splnené podmienky na jej potvrdenie ani na jej zrušenie, a to tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
42. Preto len pre úplnosť k podpornej argumentácii žalovaného, že žalobca sa o predmetné pozemky nestaral, nikdy na nich nehospodáril, ale bol to práve žalovaný a dôkazným prostriedkom najmä z obdobia socializmu na preukázanie tejto argumentácie, odvolací súd uvádza:
43. Podľa čl. 86 ods. 1 zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky v znení účinnom do 23.11.1990 národné výbory sú orgánmi štátnej moci a správy v obvodoch, ktoré určia zákony národných rád.
44. Podľa čl. 86 ods. 2 zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky v znení zákona č. 294/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii a
ktorým sa skracuje volebné obdobie národných výborov účinného od 24.11.1990 obec je samosprávnym spoločenstvom občanov. Je právnickou osobou; má vlastný majetok, s ktorým samostatne hospodári. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce.
45. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že obec ako právnická osoba, t.j. subjekt majúci právnu subjektivitu, existujúci z hľadiska práva, vznikla až na základe novelizácie Ústavy ČSSR a na ňu nadväzujúcej právne úpravy obsiahnutej v zákone č. 369/1990 Zb. až v roku 1990. Dovtedy územie obce predstavovalo len územný celok, obvod, tak ako je tomu dodnes napr. v prípade okresov, na ktorej území vykonával pôsobnosť orgán miestnej štátnej správy – (miestny) národný výbor (hoci tiež tvorený poslancami zvolenými ľudom – obyvateľmi obce). Národné výbory teda neboli orgánmi obce, ani nemohli byť, keďže v tom čase obec ako subjekt práva neexistovala, ale boli orgánmi štátu. Preto doklady predkladané žalovaným či už v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v odvolacom konaní svedčia len o užívaní pozemkov a hospodárení na nich národným výborom, orgánom štátu, teda štátom. Nie je podstatné, či žalobca rozporoval tvrdenie žalovaného, že ich v minulosti užíval žalovaný a nie štát, nakoľko sa nejedná o skutkové tvrdenie, ktoré by bolo potrebné popierať v zmysle § 151 CSP. Skutočnosti vyplývajúce z právnych predpisov zverejnených v Zbierke zákonov SR, ako aj v Zbierke zákonov ČSSR, resp. ČSFR (nakoľko SR je jej právnym nástupcom) sa totiž nedokazujú, sú považované za dané, preukázané, a preto skutkové tvrdenia uvádzané v rozpore s nimi nemožno akceptovať, sú pre právne posúdenie tejto veci irelevantné (aj keby do úvahy prichádzalo pripustenie novôt v odvolacom konaní).
46. Podporne odvolací súd dodáva, že vykonanie týchto dôkazných prostriedkov na preukázanie skutočnosti, že národný výbor hospodáril na pozemkoch, ktoré sú predmetom sporu, nebolo potrebné, nakoľko táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.
47. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP nebol uplatnený dôvodne.
48. Na záver k veci samej odvolací súd konštatuje, že v odvolaní žalovaného nevzhliadol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný v podanom odvolaní nevymedzil konkrétnymi okolnosťami, v čom spočíva iná vada konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný považuje za nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaných dôkazov, nevykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov potrebných podľa názoru žalovaného na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadne záveru o vlastníckom práve žalobcu. Všetky námietky žalovaného uvedené v odvolaní teda možno subsumovať pod odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalovaný tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, vlastne ho neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k CSP: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1237). Taktiež v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov.
49. V zmysle § 379 písm. a) CSP odvolací súd aj bez návrhu preskúmal aj od výrokovej časti týkajúcej sa veci samej závislú výrokovú časť, ktorou súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a) a b) v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol, že žalovaný nie je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu. V dôsledku zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej spočívajúcej v zamietnutí žaloby odpadol dôvod na aplikáciu § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Nakoľko sa svojou povahou jedná o procesné rozhodnutie, dôvod na vydanie ktorého zanikol, odvolací súd túto závislú výrokovú časť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.
50. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a 2 CSP o nároku strán sporu na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil prvoinštančné rozhodnutie (§ 396 ods. 2 CSP). Keďže odvolaniu žalovaného bolo vyhovené a žaloba bola v dôsledku toho v celom rozsahu zamietnutá, plný úspech v spore má žalovaný. Preto odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
51. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
52. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436 ods. 1 CSP).