Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/52/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr. Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX C., zastúpená: KUČERA & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 52 425 592, so sídlom Slov. nár. povstania 6, 920 01 Hlohovec, proti žalovaným: 1. D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX C., 2. A. F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., žalované 1. a 2. zastúpené: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, a 3. I. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX K., o určenie vlastníckeho práva, a o vzájomnej žalobe žalovaných: 1. D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX C., a 2. A. F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., obe zastúpené Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalobkyni: A. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX C., zastúpená spoločnosťou KUČERA & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 52 425 592, so sídlom Slov. nár. povstania 6, 920 01 Hlohovec, a žalovanému 3.: I. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX K., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. -173 zo dňa 16. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaní 1. až 3. majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o vzájomnej žalobe m e n í tak, že určuje, že žalovaná 1. D. A., J. A., nar. XX.XX.XXXX, žalovaná 2. A. F. D., J. A., nar. XX.XX.XXXX a žalovaný 3. I. J. A., nar. XX.X.XXXX sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako pozemok - parcela registra „C" č. 1679/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá časť je súčasne duplicitne evidovaná aj ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere 173 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, každý v podiele 1/3 vzhľadom k celku.

IV. Žalované 1. a 2. majú vo vzťahu k vzájomnej žalobe voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V. Žalovaným 1. a 2. vo vzťahu k vzájomnej žalobe odvolací súd nepriznáva voči žalovanému 3. nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom

- výrokom I. určil, že žalobkyňa A. A. A., J. L., nar. XX.XX.XXXX, je výlučnou vlastníčkou v podiele 1/1 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci a katastrálnom území C., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako pozemok - parcela registra „C" č. 1679/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá časť je súčasne duplicitne evidovaná aj ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere 173 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúca sa v obci a katastrálnom území C. (v ďalšom texte aj „ predmetná nehnuteľnosť“),

- výrokom II. vzájomnú žalobu žalovanej v 1. rade (ako žalobkyne 1.) D. A., J. A., nar. XX.XX.XXXX, a žalovanej v 2. rade (ako žalobkyne 2.) A. F. D., J. A., nar. XX.XX.XXXX proti žalobkyni (ako žalovanej 1.) A. A. A., J. L., nar. XX.XX.XXXX a žalovanému v 3. rade (ako žalovanému 2) I. J. A., nar. XX.XX.XXXX o určenie vlastníckeho práva zamietol,

- výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že vo vzťahu k pôvodnej žalobe priznal žalobkyni A. A. A. nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade D. A. a žalovanej v 2. rade A. F. D. v rozsahu 100%.; vo vzťahu k pôvodnej žalobe súd žalobkyni A. A. A. voči žalovanému v 3. rade I. J. A. nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe súd priznal žalobkyni A. A. A. a žalovanému 3. I. J. A. nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1. D. A. a žalovanej 2. A. F. D. v rozsahu 100%.

1.1 Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia , (ďalej len „“) a , , , (ďalej len „“).

1.2 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. V dôsledku uvedeného potom zamietol vzájomnú žalobu žalovaných v 1. a 2. rade (D. A. a A. F. D.), ktorou žiadali, aby súd určil ich podielové spoluvlastníctvo (spolu so žalovaným v 3. rade I. J. A.) k predmetnej nehnuteľnosti. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva bol daný, pretože duplicitný zápis iného vlastníka v katastri nehnuteľností ohrozuje alebo robí neistým právne postavenie žalobkyne, a bez rozhodnutia súdu by tento stav pretrval; toto platilo aj pre vzájomnú žalobu. Žalobkyňa je v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX (vrátane parcely reg. „C“ č. 1679/2 o výmere 302 m2), pričom žalovaní 1. až 3. sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci (každý s podielom 1/3) k parcele reg. „E“ č. 660/5 o výmere 173 m2 na liste vlastníctva č. XXXX. K obom listom vlastníctva je pripojená poznámka o duplicitnom vlastníctve spornej časti parcely reg. „C“ č. 1679/2 a celej parcely reg. „E“ č. 660/5. Žalovaní nadobudli svoje podiely dedením od svojich právnych predchodcov v roku 1997. Žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti (vrátane spornej časti pozemku) postupnými prevodmi, pričom prvotne ich získala kúpnou zmluvou z 26. novembra 1997 od spoločnosti Ignis, s. r. o., ktorá predala žalobkyni a jej (v tom čase) manželovi okrem iného aj pozemok č. 1679 o výmere 613 m2, ktorý sa neskôr rozdelil na parcely č. 1679/1 a č. 1679/2 (s dotknutou duplicitou). Výmera pozemku vychádzala z geometrického plánu č. 17668107-075-97, vyhotoveného v júni 1997, na základe ktorého bola pôvodná parcela č. 660/6 (428 m2) prečíslovaná na parcelu č. 1679 a jej výmera bola navýšená na 613 m2, teda išlo o nárast o 185 m2. Žalobkyňa v čase kúpy, až do roku 2016, nemala vedomosť o tom, že výmera parcely vychádza z nesprávne vypracovaného geometrického plánu a že nastala duplicita zápisu vlastníctva. Podľa súdu prvej inštancie sú okolnosti vzniku navýšenej výmery pre konanie irelevantné, pretože nastali mimo vedomosť žalobkyne. Žalobkyňa nerušene užívala nehnuteľnosti (vrátane spornej časti o výmere 173 m2) od kúpy v roku 1997 až do júla 2016, kedy bola katastrálnym odborom prvýkrát informovaná o nesúlade a duplicitnom vlastníctve. Po celú túto dobu, ktorá trvala takmer 19 rokov, žalobkyňa fakticky ovládala spornú časť pozemku s vôľou nakladať ňou ako so svojou, teda bola jej oprávnenou držiteľkou v dobrej viere. Dobromyseľnosť bola daná od uzavretia kúpnej zmluvy a trvala do momentu doručenia oznámenia z katastra v júli 2016. Až do vykonania Registra obnovenej evidencie pozemkov (v ďalšom texte „ROEP“) nebolo pre žalobkyňu zistiteľné, že časť jej parcely sa prekrýva s parcelou reg. „E“ č. 660/5, pretože táto parcela nebola zapísaná na žiadnom liste vlastníctva a nikto si k nej neuplatňoval nároky. Dobromyseľnosť žalobkyne bola potvrdená aj výpoveďami geodetov a svedkov, ktorí potvrdili,

že pri prevode v roku 1997 sa existencia ani poloha parcely č. 660/5 neskúmala, že pri ROEP sa mohli objaviť parcely, o ktorých sa dlho nevedelo, a že pôvodný vlastník neinformoval žalobkyňu ani jej manžela o problémoch s pozemkom. Tvrdenie svedka, že raz informoval bývalého manžela žalobkyne o problematickom vzťahu k pozemku, bolo popreté a súd ho nepovažoval za spoľahlivé na vyvrátenie dobromyseľnosti, pretože sa predpokladá, že držba je oprávnená, a pochybnosti idú v prospech držiteľa. V danom prípade došlo k nepretržitému uplynutiu 10-ročnej vydržacej doby, ktorá začala plynúť kúpnou zmluvou z 26. novembra 1997 a uplynula pred 22. júlom 2016, kedy bolo vyhotovené oznámenie katastra o duplicite. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pretože bola spôsobilým subjektom a nehnuteľnosť spôsobilým predmetom, nehnuteľnosť držala v dobrej viere a nerušene ovládala po dobu 19 rokov s vôľou nakladať s ňou ako so svojou. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a následne zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 1. a 2..

1.3 Plne úspešnej žalobkyni súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovaným v 1. a 2. rade. Voči žalovanému v 3. rade súd nárok na náhradu trov konania nepriznal, hoci bol tiež procesne neúspešný, pretože od počiatku konania súhlasil so žalobou a nútene vystupoval na strane žalovaných, čo súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe priznal súd úspešnej žalobkyni a žalovanému 3. nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným 1. a 2. v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov I., II. a III. podali žalované 1. a 2. odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), pričom navrhli zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

2.1 Odvolateľky tvrdili, že súd prvej inštancie neustálil skutkový stav dostatočne, keď nezohľadnil pochybnosti vyplývajúce z dokazovania a ktoré sú podstatné pre celkové právne posúdenie veci. Ako nesporné skutočnosti uviedli, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli spornú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou z 13. mája 1949 a žalovaní sú jej spoluvlastníkmi na základe dedenia po rodičoch, pričom ich vlastnícke práva trvali ku dňu podania žaloby viac ako 73 rokov. Duplicita vlastníctva spornej nehnuteľnosti vznikla na základe chybného geometrického plánu č. 17668107-075-97 z roku 1997, ktorý navýšil pôvodnú výmeru parcely č. 660/6 (428 m2) na parcelu č. 1679 (613 m2) a na základe ktorého žalobkyňa s bývalým manželom uzatvorili kúpnu zmluvu 26. novembra 1997. Nedostatky plánu a vznik duplicity konštatovala aj Okresná prokuratúra Trnava v roku 2017. Odvolateľky spochybnili hodnovernosť tvrdení geodeta (svedok I. M.), ktorý vyhotovil chybný geometrický plán v roku 1997 a ktorý svoju chybu označil za „prípustnú odchýlku“, pričom tvrdil, že pôvodnú parcelu č. 660/5 nebolo možné dohľadať alebo presne určiť jej polohu. Odvolateľky poukázali na existenciu bežne prístupného Geometrického plánu č. 1985/43 z roku 1943, kde je pôvodná parcela reg. „E“ č. 660/5 presne zakreslená v nezmenenom stave. Poukázali aj na to, že notár pri dedičskom konaní po matke žalovaných v rovnakom čase (1997) mal prístup k potrebným katastrálnym podkladom, vrátane spornej nehnuteľnosti, tvrdenie geodeta o tom, že parcelu nebolo možné dohľadať preto neobstojí. Spochybnili ten záver súdu prvej inštancie, že okolnosti vzniku duplicity a navýšenia výmery parcely sú z hľadiska predmetu konania irelevantné, pretože nastali pred uzatvorením kúpnej zmluvy a bez vedomosti žalobkyne. Práve vypracovanie a zápis chybného geometrického plánu krátko pred kúpou bol dôležitý moment pre posúdenie oprávnenosti držby žalobkyne. Bežná opatrnosť by predpokladala nahliadnutie do geometrického plánu, ktoré by u žalobkyne muselo vyvolať pochybnosť o skutočnej výmere kupovanej nehnuteľnosti. Spochybnili tiež výpoveď bývalého manžela žalobkyne, ktorý poprel, že by ho syn žalovanej v 1. rade informoval o tom, že časť domu stojí na pozemku v spoluvlastníctve žalovaných, čo považujú za účelové tvrdenie. Vyjadrili preto dôvodnú pochybnosť o nevedomosti žalobkyne o spornosti výmery, ktorá bola zistiteľná z geometrického plánu a pravdepodobne jej bola známa aj prostredníctvom jej manžela. Tiež považujú za málo pravdepodobné, že by predávajúca spoločnosť Ignis, s. r. o., ktorá musela mať vedomosť o tom, že nie je vlastníkom časti parcely, podstupovala riziko zneplatnenia kúpnej zmluvy bez vedomia kupujúcich.

2.2 V ďalších dôvodoch odvolania uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania, pretože u žalobkyne nemohol byť splnený predpoklad dobromyseľnosti. Zdôraznili, že podmienky vydržania musia byť splnené kumulatívne. Poukázali na ustálenú súdnu prax, pričom citovali uznesenie NS SR z 1. marca 2011, sp. zn. . Prvoinštančný súd nehodnotil dobromyseľnosť cez kritérium objektívnosti a nezaoberal sa otázkou,

či žalobkyňa pri bežnej opatrnosti nemohla mať pochybnosti o svojom vlastníctve. Poukázali tiež na zásadu, že skutočný vlastník nesmie byť ukrátený oproti držiteľovi, ktorého držba je spochybniteľná, s odkazom na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (sp. zn. ), ktoré rieši prelomenie zásady nemo plus iuris a ktoré okrem iného uvádza, že „...možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na , z ktorého ako-takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa.“

3. Žalovaný 3. k odvolaniu žalovaných 1. a 2. konštatoval, že nemá pripomienky.

4. K odvolaniu žalovaných 1. a 2. sa vyjadrila žalobkyňa, s tým, že odvolanie je nedôvodné, v plnom rozsahu sa stotožnila s napadnutým rozhodnutím aj odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý podľa jej názoru vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a riadne zdôvodnil, pričom v konaní nedošlo k žiadnym vadám. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Má za to, že žalované 1. a 2. neuviedli žiadne relevantné argumenty pre zrušenie rozsudku. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vyrovnal s argumentáciou oboch strán. V čase kúpy v roku 1997 bol sporný geometrický plán už zapísaný v katastri a nebolo preukázané, že by bol zväčšený úmyselne na úkor parcely žalovaných. Žalobkyňa nemala povinnosť preverovať správnosť úradne overeného a zapísaného geometrického plánu. Poukázala na výsluch svedka I. M., ktorý logicky vysvetlil správnosť geometrického plánu. Výpoveď syna žalovanej v 1. rade je nedôveryhodná a účelová, pretože poprel tvrdenie bývalého manžela žalobkyne, a z iných výpovedí vyplynulo, že v roku 1997 sa nevedelo, kde sa parcela žalovaných presne nachádza, čo vylučuje možnosť informovania o postavení domu na pozemku žalovaných. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že trvá na tom, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými podmienkami vrátane dobromyseľnosti a jej splnenie opakovane odôvodnil. Tvrdí, že objektívna dobromyseľnosť bola prítomná po celú dobu držby, pretože do roku 2016 ju nikto nerušil, nikto si nároky neuplatňoval a nikto ani nevedel, kde sa sporná parcela žalovaných v teréne nachádza. Až do oznámenia o duplicite nevznikli žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by mohla pochybovať o svojom vlastníckom práve.

5. Žalované 1. a 2. v odvolacej replike uviedli, že s vyjadrením žalobkyne nie je možné súhlasiť. Žalovaná nekriticky prebrala argumentáciu svedkov (geodet I. M. a zamestnanec katastra p. K.), ktorí tvrdili, že do roku 2016 nebolo zistiteľné, že parcela 1679 bola úmyselne zväčšená, a že sa v roku 1997 nevedelo, kde sa parcela 660/5 žalovaných nachádza. Táto argumentácia je neprijateľná, pretože žalované opakovane poukazovali na geometrický plán z roku 1943, ktorý uvádza presnú a nezmenenú polohu nehnuteľnosti a ktorý bol geodetovi v roku 1997 k dispozícii v papierovom katastrálnom operáte. Z toho vyplýva, že zjavné vedomé alebo nevedomé pochybenie geodeta I. M. pri spracovaní geometrického plánu z roku 1997 spôsobilo duplicitu vlastníctva, čo skonštatovala aj Okresná prokuratúra Trnava. Opakovaný dôvod nesúhlasu spočíva v skutočnosti, že skutočný vlastník nesmie byť ukrátený oproti držiteľovi, ktorého držba je spochybniteľná. Žalované opäť poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ohľadom prelomenia zásady nemo plus iuris a žiadali, aby sa v danom prípade zohľadnila ochrana vlastníka, minimálne v pomere k údajne dobromyseľnému držiteľovi. Vlastníci nehnuteľnosti boli ukrátení na svojich právach na základe chybne vypracovaného a schváleného geometrického plánu bez toho, aby sa mohli účinne brániť. Tak ako žalobkyňa nevedela, že stavia na pozemku žalovaných, ani žalovaní nevedeli, že na ich úkor došlo k zväčšeniu pozemku žalobkyne, pretože ich list vlastníctva ostal nezmenený. Nie je zrejmé, prečo bola uprednostnená držba žalobkyne pred vlastníckym právom žalovaných. Na základe týchto dôvodov žalované 1. a 2. zotrvali na návrhu obsiahnutom v odvolaní.

6. V odvolacej duplike žalobkyňa zotrvala v celom rozsahu na svojom predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu žalovaných. Vyjadrila nesúhlas s argumentáciou žalovaných ohľadom chybného spracovania geometrického plánu svedkom geodetom I. M.; trvá na tom, že svedok dostatočne vysvetlil postup a správnosť svojho plánu, pričom starší geometrický plán z roku 1943 bol pre neho irelevantný, pretože staré katastrálne mapy neboli presné a právne záväzné. Zistenie príčiny zmeny výmery parcely je podľa žalobkyne bezpredmetné, keďže ju nadobudla v dobrej viere vo výmere 613 m2 a žalované nepredložili žiadny dôkaz o pochybení geodeta, ani údajné stanovisko prokuratúry. Nesúhlasí tiež s

tvrdením žalovaných o uprednostnení spochybniteľnej držby pred vlastníctvom, pretože má za to, že bolo bez pochybností preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej časti parcely a súd prvej inštancie rozhodol v súlade s a judikatúrou; vlastnícke právo žalobkyne ako dobromyseľného oprávneného držiteľa má preto prednosť pred údajným vlastníctvom žalovaných. Žalobkyňa zotrváva na celej svojej doterajšej argumentácii a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenými osobami ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ) a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (úmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a 380 ), ako aj konanie mu predchádzajúce pričom zistil, že je potrebné zopakovať dokazovanie v rozhodujúcom rozsahu postupom podľa v spojení s , nariadil preto vo veci pojednávanie, a po potrebnom zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

8. Žalobkyňa sa žalobou uplatnenou voči žalovaným 1. až 3. domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec pre okres, obec a katastrálne územie C. ako pozemok na parcele registra „C" č. 1679/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá časť je súčasne duplicitne evidovaná aj ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere 173 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúca sa v okrese, obci a katastrálnom území C. (ďalej aj „predmetná nehnuteľnosť“). Svoju žalobu odôvodnila tým, že kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 26. 11. 1997 sa stala spolu s dnes už bývalým manželom vlastníčkou nehnuteľnosti, a teda aj súčasnej parcely č. 1679/2 o výmere 302 m2, ku ktorej časti o výmere 173 m2 je v katastri nehnuteľností evidovaná poznámka o existencii duplicitného vlastníctva s parcelou registra „E“ č. 1 – 660/5 záhrada o výmere 173 m2 v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. V čase kúpy nehnuteľnosti bola ako predmet kúpy v kúpnej zmluve uvedená parcela č 1679 vo výmere 613 m2, ktorú mal podľa článku I. kúpnej zmluvy vlastniť v celosti vo svojom výlučnom vlastníctve predávajúci – spoločnosť Ignis, spol. s r. o.. Podľa žalobkyne v tom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by prevádzaná parcela č. 1679 v tam uvedenej výmere nebola vo výlučnom vlastníctve predávajúceho, resp. že by mala inú, ako tam uvedenú výmeru. Nehnuteľnosť nerušenie užívala až do roku 2016, kedy sa prvýkrát z oznámenia katastra nehnuteľností dozvedela, že bol zistený nesúlad parcely č. 1 – 660/5 a parcely č. 1679/2 (pôvodne parcela č. 660/6), spôsobený chybne vypracovaným geometrickým plánom, ktorým došlo k prečíslovaniu parcely č. 660/6 na parcelu č. 1679, pričom v geometrickom pláne neboli zachované rozmery pôvodnej parcely č. 660/6. Žalobkyňa vychádzala ďalej z toho, že splnila všetky zákonné podmienky vydržania, a to spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, dobromyseľnosť a uplynutie vydržacej doby. 9. V prvoinštančnom konaní sa žalované 1. a 2. vzájomnou žalobou voči žalobkyni a žalovanému 3. domáhali určenia, že pozemok na parcele reg. „E“ č. 660/5 – záhrada o výmere 173 m2 je v spoluvlastníctve žalovaných 1. až 3. ako podielových spoluvlastníkov, každého v spoluvlastníckom podiele 1/3 vzhľadom k celku. Svoj návrh odôvodnili najmä tým, že bez podanej vzájomnej žaloby by rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalobkyne nedošlo k náprave protiprávneho stavu a k odstráneniu duplicity vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti. 10. Predmetom odvolacieho konania bolo s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keď zistil, že predmetnú nehnuteľnosť nerušene užívala od jej kúpy v roku 1997, kedy sa ujala jej oprávnenej držby, pričom po celý čas bola s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej sporný pozemok patrí. Dobromyseľnosť žalobkyne teda podľa prvoinštančného súdu bola daná od momentu, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a tento stav trval do júla 2016, do oznámenia katastra o existencii duplicitného vlastníctva. Predmetom odvolacieho prieskumu je aj rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým následne zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 1. a 2. a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. 11. Odvolacie námietky žalovaných 1. a 2. spočívali v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neustálil skutkový stav dostatočne, pretože nevzal do úvahy pochybnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli. Spochybnili hodnovernosť tvrdení geodeta I. M., ktorý vyhotovil chybný geometrický plán v roku 1997 a ktorý tvrdil, že pôvodnú parcelu

č. 660/5 nebolo možné dohľadať alebo presne určiť jej polohu. V tejto súvislosti poukázali na existenciu bežne prístupného geometrického plánu č. 1985/43 z roku 1943, kde je pôvodná parcela reg. „E“ č. 660/5 presne zakreslená v nezmenenom stave. Poukázali aj na to, že notár pri dedičskom konaní po matke žalovaných v rovnakom čase – v roku 1997 mal prístup k potrebným listinám a katastrálnym podkladom, vrátane spornej nehnuteľnosti. Namietali aj ten záver súdu prvej inštancie, že okolnosti vzniku duplicity a navýšenia výmery parcely sú z hľadiska predmetu konania irelevantné, pretože nastali pred uzatvorením kúpnej zmluvy a bez vedomosti žalobkyne. Podľa odvolateliek predávajúca spoločnosť Ignis, spol. s r. o., musela mať vedomosť o tom, že nie je vlastníkom časti parcely, pričom je málo pravdepodobné, že by podstupovala riziko zneplatnenia kúpnej zmluvy bez vedomia kupujúcich. 12. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. (porovnaj: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . 2. vydanie. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2022 str. 1395). 13. Podľa C. s. p dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 14. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom je predovšetkým potrebné konštatovať, že hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z citovaného ustanovenia . Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo. Za nesprávne hodnotenie dôkazov je možné označiť aj takú hodnotiacu úvahu súdu, ktorá je v rozpore so zásadami formálnej logiky. 16. Odvolací súd po preskúmaní odvolania a obsahu spisu dospel k záveru, že je potrebné zopakovať dokazovanie, vo veci preto nariadil pojednávanie a po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu ustálil skutkový stav nasledovne: 17. Z kúpno-predajnej zmluvy uzavretej medzi N. G. a A. N. ako predávajúcimi a Československým štátom v správe odborového podniku Palma Bratislava ako kupujúcim zo dňa 10. 07. 1984 odvolací súd zistil, že predmetom kúpy bol rodinný dom na parcele č. 660/6 o výmere 428 m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území C.. Odvolací súd tu poznamenáva, že vzhľadom na v tom čase platnú právnu úpravu, s prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku, prechádzalo na nadobúdateľa stavby právo osobného užívania pozemku ( v tom čase platného a účinného ), z ktorého dôvodu teda predmetom kúpno-predajnej zmluvy nebol aj prevod samotného pozemku na parcele č. 660/6. Z kúpno-predajnej zmluvy je však zrejmé, že tento mal výmeru 428 m2. Z geometrického plánu na majetkoprávne usporiadanie parciel č. 1679 – 1681 č. 17668107– 075–97, vyhotoveného I. K. M., geodetom, dňa 25. 06. 1997 a overeným Okresným úradom Hlohovec dňa 27. 06. 1997, odvolací súd zistil že jeden diel z parcely 660/6 o výmere 428 m2 bol pričlenený k parcele č. 1679 vo vlastníctve spoločnosti Ignis spol. s r. o Hlohovec, parcela 660/6 zanikla a vznikla parcela č.1679 o výmere 613 m2 . V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala právna skutočnosť, na základe ktorej po pričlenení 428 m2 k parcele 1679 vzrástla jej výmera na 613 m2. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v zmysle vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. V konaní nebolo preukázané, na základe akej skutočnosti, predpokladanej zákonom teda spoločnosť Ignis, spol. s r. o. ako právny predchodca žalobkyne nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti – pozemku na parcele č. 1679 v rozsahu sporných 173 m2. Je pritom nepochybné, že vlastníctvo k veci nie je možné nadobudnúť na základe geometrického plánu. Predmetnú nehnuteľnosť – pozemok na parcele č. 1679 vo výmere 613 m2 následne nadobudla kúpnou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou Ignis spol. s r. o. ako predávajúcim dňa 26. 11. 1997 žalobkyňa, v tom čase spolu s manželom D. A.. Podľa odvolacieho súdu je v konaní významným dôkazom aj geometrický plán zo dňa 25. mája 1943, č. 61/1943, č. d. 1985/43, vyhotovený inžinierom K.

M. na rozčlenenie parcely č. 660/1 o výmere 3711 m2 na parcely č. 660/1, 660/5, aj na parcelu 660/6 o výmere 428 m2. Skutočnosti, informácie – presné zakreslenie uvedených parciel na základe zamerania v teréne, obsiahnuté v tomto geometrickom pláne jednoznačne vyvracajú tvrdenie I. K. M., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že pôvodná parcela č. 660/5 sa vôbec nemusela nachádzať na mieste, kde je zakreslená v súčasnosti a tiež vyvracajú tvrdenia svedka A. I. K. (pracovník katastrálneho úradu Hlohovec), podľa ktorého sa sporná parcela „objavila“ až pri ROEP, pričom v predchádzajúcom období sa nevedelo, kde táto parcela leží. Okrem existujúceho a prístupného geometrického plánu vypracovaného inžinierom K. M. sú uvedené tvrdenia spochybnené aj dedičským konaním po nebohej matke žalovaných 1. až 3, zomrelej XX. XX. XXXX, ktoré bolo ukončené Osvedčením o dedičstve vydaným dňa 09. júna 1997 a v rámci ktorého bola pojatá do aktív dedičstva aj parcela č. 660/5. Nie je teda možné považovať za hodnoverné tvrdenie svedkov o tom, že sa o parcele č. 660/5 v júni roku 1997, kedy bol vypracovaný geometrický plán I. M. nevedelo, resp. sa nevedelo, kde parcela leží. Právni predchodcovia žalovaných 1. až 3. – ich rodičia nadobudli (okrem iného) predmetnú nehnuteľnosť Kúpno - predajnou zmluvou zo dňa 13. mája 1949 uzavretou medzi G. F. a L. F. ako predávajúcimi a O. D. A. a jeho manželkou C. ako kupujúcimi. Ako je uvedené vyššie, po smrti P. A., matky žalovaných 1. až 3. zomrelej X. XXXXXXXXX XXXX pozemok na parcele č. 660/5 nadobudli žalovaní 1. až 3. v zákonných podieloch každý v 1/6 vzhľadom k celku, keď už predtým boli spoluvlastníkmi každý v 1/6. 18. Z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd vyvodil záver, že v čase keď spoločnosť Ignis spol. s r. o. predala D. A. a manželke A., teda žalobkyni ako kupujúcim nehnuteľnosti, vrátane pozemku na parcele č. 1679 vo výmere 613 m2, bola táto spoločnosť vlastníkom nehnuteľnosti len v rozsahu 428 m2, vo zvyšku vlastníkom tejto nehnuteľnosti nebola, čo znamená, že v časti presahujúcej 428 m2 žalobkyňa s manželom nadobudli predmetný pozemok od nevlastníka. V rozsahu prevyšujúcom 428 m2 bola preto kúpna zmluva zo dňa 26. 11. 1997, uzatvorená medzi spoločnosťou Ignis spol. s r. o. ako predávajúcim a D. A. a manželkou A. ako kupujúcimi absolútne neplatným právnym úkonom. 19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery uznesenia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.04.2021, ktoré bolo publikované pod č. 56 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021, ktorý rozhodol nasledovne: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. 20. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, pretože okolnosti navýšenia pôvodnej výmery parcely 660/6 považoval za irelvantné a nezistil tak, že spoločnosť Ignis, spol. s r. o. bola vlastníkom pozemku na predmetnej parcele len v rozsahu 428 m2 a vo zvyšku jej vlastnícke právo nevzniklo, v tom zvyšku preto uzavrela kúpnu zmluvu so žalobkyňou a jej manželom ako nevlastník. Odvolací súd tu poukazuje na citované uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že „Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originálneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch (uvedených v podrobnostiach v bodoch 73. a 74. odôvodnenia nižšie), predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva,

t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa ), tak podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom).“ 21. Pri rešpektovaní citovaného rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR ( ) je potrebné konštatovať, že skúmanie dobromyseľnosti žalobkyne v predmetnej veci je preto bez právneho významu. Podľa vyššie uvedeného platná právna úprava neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek, ktorými sú , , zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zákona o cenných papieroch a Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), resp. v spojení s Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. 22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 23. S poukazom na uvedenú argumentáciu je potrebné konštatovať naplnenie aj ďalšieho odvolacieho dôvodu, uplatneného žalovanými 1. a 2., v zmysle ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože svoje rozhodnutie založil na nesprávnej aplikácii ustanovení , keď za podstatnú pre rozhodnutie veci považoval dobromyseľnosť žalobkyne o tom, že nehnuteľnosť riadne nadobudla kúpnou zmluvou. Napriek námietkam žalovaných však neskúmal, či nehnuteľnosť nadobudla v spornej časti od vlastníka.

24. Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

25. V preskúmavanej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku, pretože tento nie je vecne správny, nie sú dané ani dôvody pre zrušenie rozhodnutia taxatívne vymenované v ustanovení . Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietol.

26. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných 1, 2 odvolací súd uvádza, že jej prípustnosť je daná ustanovením , v zmysle ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

27. Citované zákonné ustanovenie nevylučuje, aby bolo rozhodnuté aj v prospech inej osoby ako žalobcu (v preskúmavanej veci ide o žalovaného 3.) -musí však byť na tomto určení naliehavý právny záujem. Žalované 1. a 2. uviedli ako naliehavý právny záujem tú skutočnosť, že v prípade, ak bude žaloba žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti zamietnutá, nedôjde k náprave protiprávneho stavu a k odstráneniu duplicity vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti.

28. Z vyššie uvedeného vykonaného dokazovania – najmä z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre okres, obec a katastrálne územie C., kúpno - predajnej zmluvy zo dňa 13. mája 1949 uzavretej medzi G. F. a L. F. ako predávajúcimi a O. D. A. a jeho manželkou C. ako kupujúcimi, z osvedčenia o dedičstve po neb. P. A., je zrejmé, že ako podieloví spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti sú vedení v katastri nehnuteľností aj žalovaní 1.- 3., pričom na základe uvedených listín im svedčí spoluvlastnícke právo, odvolací súd preto vyhovel vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2.. Skutočnosť, že žalovaný 3. neprejavil záujem byť stranou v spore na základe vzájomnej žaloby – teda domáhať sa určenia vlastníckeho práva spolu so žalovanými 1. a 2., nemôže byť na ťarchu toho, že duplicitný zápis v katastri nehnuteľností je potrebné odstrániť, pričom tak je možné vykonať len na základe rozhodnutia súdu. Odvolací súd preto postupoval v súlade s , 2 , podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

29. „Podľa Čl. 4 ods. 1 a 2 (základné princípy) ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018 sp. zn. ).

30. S poukazom na citované základné princípy odvolací súd do určovacieho výroku, ktorým vyhovel vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2. zahrnul aj žalovaného 3., pretože ide o úpravu spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti, kde na strane spoluvlastníkov oprávnene ako spoluvlastník v podiele 1/3 k celku vystupuje aj žalovaný 3.

31. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobe žalobkyne rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s a žalovaným 1. až 3., ktorí boli v konaní úspešní, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

32. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2. rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s a žalovaným 1. boli v konaní o vzájomnej žalobe úspešné, priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Voči žalovanému 3., ktorého žalované 1. a 2. označili ako žalovaného v konaní o vzájomnej žalobe, odvolací súd nepriznal žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania, k čomu uvádza, že nikoho nie je možné nútiť, aby bol (aktívnou) stranou v spore, pričom žalovaný v 3. rade svoju pasivitu v konaní odôvodňoval tým, že o predmete sporu nemá žiadnu vedomosť, k vzájomnej žalobe žalovaných 1 a 2 sa vyjadril, že súhlasil s mimosúdnym vyriešením sporu, aby mu nevznikli súdne trovy, nemal záujem byť stranou sporu v predmetnom konaní. Odvolací súd preto prihliadol na mimoriadnu situáciu, ktorá nastala najmä v procesnom postavení strán v konaní o vzájomnej žalobe, keď na jednej strane žalovaný 3. bol označený ako žalovaný v konaní o vzájomnej žalobe, na druhej strane bol úspešný, pretože aj jeho spoluvlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo určovacím výrokom odvolacieho súdu deklarované. Použitím ustanovenia preto odvolací súd žalovaným 1. a 2. nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 3.

33. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).