Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-28-2024.pdf
PDF · 167.36 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/28/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X. XXXXX XXXX, bytom C. X. XXXX XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava - mestská časť Ružinov, v konaní o preskúmanie Rozhodnutia č. ÚVZSR/OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023, takto
r o z h o d o l :
Rozhodnutie žalovaného Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. ÚVZSR/ OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023 spolu s Rozhodnutím Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici č. 1766-9326/2022-HZP zo dňa 20. decembra 2022 z r u š u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Dňa 15. apríla 2021 bolo podľa § 55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o priestupkoch“) doručené Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Považská Bystrica (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) Oznámenie o spáchaní priestupku z Mestskej Polície Púchov, č. s.: MsP-P-37/2021 zo dňa 9. apríla 2021. Zo záznamu zo služby Mestskej Polície Púchov zo dňa 6. apríla 2021 vyplynulo, že dňa 6. apríla 2021 v čase o 15.20 hod. hliadka Mestskej Polície Púchov pri kontrole na Ul. Moravská zistila, že cez podchod do vnútrobloku Moravská na Marczibányiho záhradu prechádzajú dve osoby, ktoré nemali riadne prekryté horné dýchacie cesty, pričom v ich bezprostrednej blízkosti sa pohybovali ďalšie osoby. Príslušník Mestskej Polície Púchov muža a ženu vyzval, aby si riadne prekryli horné dýchacie cesty. Muž, ktorý mal rúško prevesené cez ľavý lakeť hliadke uviedol, že si nedá na tvár žiadne rúško ani respirátor, lebo mu to vadí a má z toho zdravotné problémy. Rovnako na výzvu nereagovala ani vedľa stojaca žena. Príslušník Mestskej Polície Púchov sa následne spýtal muža, či má nejaké lekárske potvrdenie, ktoré ho oprávňuje rúško nenosiť, na čo muž odpovedal, že žiadne nemá a ani nepotrebuje, lebo policajt nemá kontrolovať jeho zdravotný stav. Nakoľko si muž ani žena na opakované výzvy príslušníkov Mestskej Polície Púchov riadne neprekryli dýchacie cesty, hliadka osoby vyzvala, aby sa ihneď dostavili na oddelenie Mestskej Polície Púchov, kde podajú vysvetlenie k priestupku na úseku verejného zdravotníctva a zároveň bude zistená ich totožnosť. Cestou na oddelenie Mestskej Polície Púchov, kam sa dostavili v čase o 15.25 hod., si muž ani žena na opakované výzvy neprekryli dýchacie cesty a žena na oddelení použila respirátor FFP2, ktorý mala iba pod nosom. Na základe predloženého občianskeho preukazu bolo zistené, že ide o žalobcu
a jeho manželku. Žalobca si aj napriek opakovaným výzvam príslušníkov Mestskej Polície Púchov odmietol prekryť horné dýchacie cesty. Následne bol žalobca k predmetnej veci vypočutý a bola s ním spísaná Zápisnica o podaní vysvetlenia, kde uviedol, že si nie je vedomý žiadneho priestupku. Žalobca nepredložil lekárske potvrdenie od ošetrujúceho lekára, ktoré umožňuje uplatniť si výnimku podľa § 2 ods. 2 písm. c) a d) a § 3 ods. 2 písm. d) alebo e) Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 133/2021 V. v., ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej ako „Vyhláška č. 133/2021“).
2. Orgán verejnej správy prvého stupňa ako príslušný orgán podľa § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s prílohou č. 1 bod 7 a § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane verejného zdravia“) a podľa § 55 a § 87 Zákona o priestupkoch vydal Rozkaz č. sp. A/2021/00706-3-HŽPaZ zo dňa 20. augusta 2021, ktorým uložil žalobcovi podľa § 56 ods. 3 Zákona o ochrane verejného zdravia pokutu vo výške 50,00 eur. Žalobca sa predmetným rozkazom uznal vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, nakoľko svojím konaním porušil § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021. Žalobca podal proti predmetnému rozkazu odpor v zákonom stanovenej lehote, čím sa podľa § 87 ods. 4 Zákona o priestupkoch rozkaz zrušuje. Vo veci bolo nariadené ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 23. novembra 2022. Orgán verejnej správy prvého stupňa oboznámil žalobcu, že konanie vo veci prejednania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia vo veci jeho manželky vylučuje na samostatné konanie.
3. Orgán verejnej správy prvého stupňa podľa § 3 ods. 1 písm. c), § 6 ods. 1 v spojení s prílohou č. 1 bod 7, § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia a podľa § 55 Zákona o priestupkoch vydal dňa 20. decembra 2022 Rozhodnutie č. 1766-9326/2022-HZP (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorého sa dopustil dňa 6. apríla 2021 tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal na verejnosti v exteriéri v meste Púchov na chodníku Ul. Moravskej a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch interiéru budovy Mestskej polície v Púchove bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Svojím konaním žalobca porušil § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 tým spôsobom, že na riadne prekrytie horných dýchacích ciest na týchto miestach nepoužil respirátor alebo inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál alebo šatku, za čo mu podľa § 56 ods. 3 Zákona o ochrane verejného zdravia bola uložená pokuta vo výške 50,00 eur a podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 eur. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa popísal priebeh konania a uviedol, že z predložených podkladov a následným postupom v konaní vyplynul záver, že žalobca sa dňa 6. apríla 2021 dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal v exteriéri mesta Púchov a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch Mestskej Polície Púchov bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Na zabránenie vzniku a šírenia ochorení spôsobených novým koronavírusom bol žalobca povinný používať v interiéri na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy preventívne ochranné pomôcky, a to respirátor v zmysle § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 a v exteriéri na verejnosti respirátor alebo inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál alebo šatku v zmysle § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021. V dôsledku konania žalobcu tak došlo preukázateľne nielen k spáchaniu predmetného priestupku nerešpektovaním nariadených opatrení, ale aj nedbalým konaním k reálnemu ohrozeniu verejného zdravia koronavírusovým ochorením COVID-19. Zavineným konaním žalobcu mohlo dôjsť k ďalšiemu šíreniu ochorenia COVID-19. Aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu nebezpečného infekčného ochorenia spôsobeného koronavírusom, bolo v tom čase povinnosťou každého takéto opatrenia riadne rešpektovať, obzvlášť v situácii, keď dochádzalo k vysokému nárastu počtu ľudí nakazených týmto nebezpečným vírusovým ochorením a v dôsledku nákazy aj k početným úmrtiam spôsobeným týmto respiračným ochorením. Úrad verejného zdravotníctva ako príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm. k) Zákona o ochrane verejného zdravia z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 vydal podľa § 59b citovaného zákona Vyhlášku č. 133/2021 s účinnosťou 22. marca 2021, ktorou nariadil podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia pri ohrození verejného zdravia povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. V § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 bolo ustanovené: ,,Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie horných
dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy“. V § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 bolo ustanovené: „Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám na verejnosti v exteriéroch nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky“. Nerešpektovanie tohto opatrenia je kvalifikované ako priestupok na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia.
4. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej skonštatoval, že žalobca pri svojej obrane v podanom odpore neuviedol žiadne nové a významné skutočnosti a ani v konaní nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by spochybnil alebo vyvrátil skutočnosti uvedené vo výroku daného rozhodnutia. Obrana žalobcu spočívala najmä v namietaní Vyhlášky č. 133/2021, dotknutých ustanovení Zákona o ochrane verejného zdravia, v poukazovaní na zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o tvorbe právnych predpisov“), ďalej v namietaní kompetencií Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, vrátane poukazovania na porušovanie Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými právnymi aktami garantovaných základných práv a slobôd. Žalobca nepoprel skutkové okolnosti spáchaného priestupku a netvrdil, že horné dýchacie cesty mal prekryté a priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa nedopustil. Taktiež v konaní nepreukázal žiadnu výnimku z povinnosti riadneho prekrytia horných dýchacích ciest.
5. K obrane žalobcu orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že priestupkovú vec jeho manželky vylúčil na samostatné konanie podľa § 57 ods. 2 Zákona o priestupkoch z dôvodu rýchlosti, hospodárnosti, ako aj z dôvodu existencie objektívnej prekážky v konaní, aby nedochádzalo k zlúčeniu postavení účastníka konania a zástupcu, nakoľko žalobca bol v procesnom postavení obvineného vo svojej priestupkovej veci a zároveň zástupcom manželky v jej priestupkovej veci. Nesúhlas žalobcu s vykonaním samostatných konaní nie je pre rozhodnutie orgánu verejnej správy relevantný. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sú nesporne vydávané spôsobom určeným v § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia a už z neho priamo vyplýva, že sa nimi nariaďujú jednotlivé opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4 predmetného zákona. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným orgánom štátnej správy so zákonom priznanou normotvornou právomocou, pričom na úseku verejného zdravotníctva vydáva všeobecne záväzné právne predpisy na základe zákonného splnomocnenia (§ 59b Zákona o ochrane verejného zdravia). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach jednoznačne judikoval, že aj opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky predstavujú tzv. hybridné správne akty, t. j. individuálne právne akty s prvkami normatívneho právneho aktu. Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky boli prijaté s ohľadom na ochranu verejného záujmu, ktorým bolo obmedzenie, resp. zastavenie šírenia ochorenia COVID-19, pričom platí prezumpcia ich ústavnosti a zákonnosti. Orgán verejnej správy prvého stupňa nemal vedomosť, že by akákoľvek súdna autorita konštatovala, resp. vyslovila nulitu vydávaných vyhlášok. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o súlade ustanovenia § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia s Ústavou Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2021-143 z 1. decembra 2021). Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú Zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky uverejnením vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky verejne dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sú všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorými možno ukladať povinnosti, či opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4 Zákona o ochrane verejného zdravia. Posudzovanie predmetných vyhlášok a ich právnej povahy nie je v kompetencii orgánu verejnej správy prvého stupňa. Rovnako aj posudzovanie ich súladu s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a akýmikoľvek aktami medzinárodnej povahy môže preskúmavať iba Ústavný súd Slovenskej republiky a iba na základe návrhu na to oprávnených subjektov. Predmetom tohto konania nie je a ani nemôže byť preskúmavanie právomoci Úradu verejného zdravia Slovenskej republiky alebo regionálnych úradov verejného zdravotníctva na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že na základe samotnej vyhlášky sa neukladá pokuta, pričom orgán verejnej správy ju uloží v prípade, ak sa fyzická osoba dopustí niektorého z priestupku na úseku verejného zdravotníctva, ktorý definuje už samotný Zákon o ochrane verejného zdravia. Zákon o ochrane verejného zdravia tiež upravuje obmedzenie základných práv a slobôd v
§ 48 ods. 4, keď ustanovuje, že Úrad verejného zdravia Slovenskej republiky alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďujú opatrenia v prípade ohrozenia verejného zdravia. Neprijatie opatrení Úradom verejného zdravia Slovenskej republiky a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva by preto znamenalo porušenie čl. 15 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, čiže porušenie záväzku Slovenskej republiky chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území.
6. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej k obrane žalobcu uviedol, že sa nezákonným spôsobom nedopytoval ani zisťoval zdravotný stav žalobcu. Orgán verejnej správy prvého stupňa z opatrnosti preveril, či predsa len neexistuje dôvod, resp. taká výnimka, ktorá by v prípade jej existencie zakladala odôvodnenosť rozhodnutia o zastavení konania. Výnimka z prekrytia horných dýchacích ciest pre žalobcu však nebola zistená a preukázaná. Taktiež subjektívny názor a postoj vyslovený A. E. F. nie je pre orgán verejnej správy prvého stupňa nijako záväzný. Ďalej skonštatoval, že vedenie priestupkového konania vo veci žalobcu a súčasne akéhokoľvek iného priestupku, ktorý sa žalobcu priamo netýka, nie je dôvodom pre zastavenie priestupkového konania voči žalobcovi. Následne sa orgán verejnej správy prvého stupňa vyjadril k nevykonaniu žalobcom navrhovaných dôkazov a odôvodnil výšku uloženej pokuty.
7. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, obsah rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a odvolania žalobcu. Žalovaný mal za to, že orgán verejnej správy prvého stupňa konal správne a v súlade so zákonom, keď žalobcovi uložil pokutu za správny delikt na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia. Je nepochybné, že žalobca sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustil, o čom svedčí aj vyhotovená fotodokumentácia, pričom žalobca nepreukázal, že by sa na neho vzťahovala výnimka z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest ustanovená v § 2 ods. 2 Vyhlášky č. 133/2021. Žalobca mal v súlade v tom čase platnými právnymi predpismi povinnosť podrobiť sa nariadeným opatreniam bez ohľadu na to, či s nimi súhlasil alebo nie. Svojím správaním ohrozil verejné zdravie.
8. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou orgánu verejnej správy prvého stupňa. Postup, ktorým orgán verejnej správy prvého stupňa vylúčil vec manželky žalobcu na samostatné konanie, bol správny s poukazom na § 57 Zákona o priestupkoch, pričom nejde o priestupok vo forme tzv. spolupáchateľstva. Ďalej nie je pravda, že v danom čase platný právny stav na území Slovenskej republiky neprikazoval žalobcovi mať prekryté horné dýchacie cesty. Opatrenia a vyhlášky boli vydané na základe zákonného splnomocnenia, a to s poukazom na čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia. Nesúhlas žalobcu, jeho ignorovanie práva a osobné presvedčenie neznamená, že sa nedopustil porušenia zákona. Návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta Púchov a zisťovaním ohľadom sankcionovania A. E. F. nepovažoval ani žalovaný za relevantné. Podľa žalovaného sa žalobca svojimi argumentmi snažil len upriamiť pozornosť na ostatných v snahe vyhnúť sa sankcii za vlastné protiprávne správanie. To, či niekto bol pokutovaný alebo nie, nie je verejnou informáciou a nesúvisí s vecou žalobcu. V prípade návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta Púchov ide o neúčelný dôkaz, ktorý by nijakým spôsobom neprispel k objasneniu skutku žalobcu. Za relevantný nepovažoval žalovaný ani návrh žalobcu na vykonanie dokazovania rozhodnutím Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Liptovskom Mikuláši o zastavení konania, ktoré sa objavilo na sociálnej sieti. Žalovaný ďalej uviedol, že výšku uloženej pokuty považuje za primeranú. Tvrdenia a námietky, ktoré uviedol žalobca v odvolaní, jeho konanie nepopierali, ani s ním vecne nesúviseli, boli zamerané len na konanie ostatných, pričom žalobca neprezentoval také relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť a zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.
Správna žaloba
9. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. V bode I. správnej žaloby žalobca stručne popísal priebeh administratívneho konania, v bode II. správnej žaloby uviedol citácie vybraných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy
Slovenskej republiky, Zákona o tvorbe právnych predpisov, zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“), Zákona o priestupkoch, Trestného poriadku, Zákona o ochrane verejného zdravia, Vyhlášky č. 133/2021, ďalej citácie vybraných častí viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa trpia vadou nedostatku vecnej pôsobnosti orgánu verejnej správy a vadou „nedostatku právneho základu“.
10. Žalobca konkrétne namietal, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Podľa § 51 Zákona o priestupkoch sú na konanie vecne príslušné orgány verejnej správy, ktoré určuje osobitný zákon, ktorým je v danom prípade Zákon o ochrane verejného zdravia. Žalobca tvrdil, že vecná príslušnosť pri priestupkoch spáchaných porušením opatrenia nariadeného Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sa spravuje podľa § 5 cit. zákona a pri priestupkoch spáchaných porušením opatrenia nariadeného regionálnym úradom verejného zdravotníctva § 6 cit. zákona, nie podľa § 55 ods. 1 Zákona o priestupkoch. „Správny orgán“ si podľa žalobcu zjavne zamenil otázku územnej pôsobnosti pre nariadenie opatrenia (§ 5 ods. 4 písm. k/ a § 6 ods. 3 písm. e/ Zákona o ochrane verejného zdravia) s vecnou pôsobnosťou a miestnou príslušnosťou na prejednanie priestupku podľa § 52 a § 55 ods. 1 Zákona o priestupkoch, čo zmätočne aplikoval tak, že vecnú a miestnu príslušnosť „spojil do jedného“ podľa územného obvodu, kde bol spáchaný priestupok. Podľa § 5 Správneho poriadku je však v predmetnom prípade vecná pôsobnosť určená osobitným zákonom, ktorým je Zákon o ochrane verejného zdravia, pričom podľa § 56 ods. 5 cit. zákona priestupky prejedná a pokuty za ne ukladá v rozsahu svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálny úrad verejného zdravotníctva. Orgán, ktorý opatrenie nariadil, podľa žalobcu prejedná v prvom stupni aj jeho porušenie. S poukazom na čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky teda porušenie opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariadeného podľa § 5 ods. 4 písm. k) Zákona o ochrane verejného zdravia prejedná a pokutu uloží Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky podľa § 5 ods. 4 písm. x) cit. zákona, nie regionálny úrad verejného zdravotníctva podľa § 6 ods. 3 písm. l) cit. zákona. Odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, je v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) cit. zákona podľa názoru žalobcu Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. V danom prípade tak orgán verejnej správy prvého stupňa nad rámec svojej pôsobnosti danej mu podľa § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia rozhodol právnu vec patriacu do pôsobnosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky „na tomto nezákonnom stave postavil ďalšiu nezákonnosť“, keď vo veci, v ktorej má pôsobnosť prvostupňového orgánu verejnej správy, rozhodol ako odvolací orgán, čím rovnako konal nad rámec svojej pôsobnosti. Žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 zo dňa 19. septembra 2018, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 323/2016 zo dňa 18. mája 2016 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12. decembra 2018. Rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa preto žalobca považoval za nulitné.
11. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenie, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok, avšak citované ustanovenie neukladá povinnosť prekrytia hôrnych dýchacích ciest. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 8. decembra 2021 a sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10. decembra 2014 a tvrdil, že neexistuje zákon ukladajúci povinnosť prekrytia hôrnych dýchacích ciest. Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako podzákonný akt podľa žalobcu nemôže samo uložiť povinnosť prekrytia hôrnych dýchacích ciest a oprávnenie takúto povinnosť uložiť nevyplýva ani z § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia. Vyhláška č. 133/2021 podľa žalobcu trpí „nedostatkom právneho základu povinnosti uloženej zákonom - na prekrytie horných dýchacích ciest“, keďže takáto povinnosť nie je uložená žiadnym zákonom. Žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 323/2016 zo dňa 18. mája 2016 a na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12. decembra 2018, pričom mal za to, že nedostatok právneho základu je vadou, ktorá má za následok nulitu „aktu“. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal vadu výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa o vine „per analogiam“ podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku, keďže tento podľa jeho názoru neobsahuje „zákonné pomenovanie skutku ani označenie ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekrytia horných dýchacích ciest“ a trpí tak nedostatkom
právnej kvalifikácie skutku. Mal za to, že skutková podstata priestupku, ktorý sa mu kládol za vinu, nie je upravená v žiadnom zákone, pričom poukaz na § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia podľa žalovaného nepostačuje. Podľa žalobcu z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 zo dňa 29. decembra 2013 vyplýva, že podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a „analogicky“ priestupkom. Rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa tak žalobca považoval za „nulitné“ z dôvodu „nedostatku právneho základu“, pričom konanie žalobcu „objektívne“ nie je priestupkom.
12. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe popísal skutkový stav veci, priebeh administratívneho konania, obsah správnej žaloby žalobcu a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie v napadnutom rozhodnutí a trvá na ňom. Zároveň uviedol, že podanie žalobcu označené ako „žaloba vo veciach správneho trestania“ nie je správnou žalobou vzhľadom na argumentáciu, ktorá je smerovaná najmä voči nezákonnosti a neplatnosti samotnej Vyhlášky č. 133/2021. V konaní vedenom žalovaným pod č. ÚVZSR/OLP/625/10663/20243 bolo síce rozhodované o priestupku na úseku verejného zdravotníctva spáchanom žalobcom a bola mu uložená sankcia, avšak podstata podania žalobcu označeného ako „správna žaloba vo veciach správneho trestania“ podľa názoru žalovaného nespĺňa základné zákonom požadované „parametre“ na to, aby mohlo byť o ňom rozhodované ako o správnej žalobe. Ďalej uviedol, že podanie žalobcu je nezrozumiteľné, zmätočné a nie je z neho zrejmé, čo sa ňou sleduje, t. j. nie sú dodržané zákonné náležitosti podania podľa § 57 ods. 1 písm. d) SSP. Väčšinu podania tvoria citácie všeobecne záväzných právnych predpisov, nálezov a uznesení slovenských súdov bez bližšej špecifikácie, čo by mali tieto citácie dokazovať.
14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe následne uviedol argumentáciu k jeho oprávneniu na vydávanie vyhlášok v súlade s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a Zákonom o ochrane verejného zdravia s poukazom na relevantné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že orgán verejnej správy prvého stupňa bol oprávnený na vydanie na prejednanie priestupku žalobcu a vydanie rozhodnutia, ktoré bolo založené na porušení Vyhlášky č. 133/2021. Nie je pravdou, že orgán verejnej správy prvého stupňa nemá kompetenciu na vydanie rozhodnutia, resp. konal mimo zákonom zverenej kompetencie. Žalobný dôvod žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, neobstojí. K žalobcom tvrdenej „nulite“ jeho vyhlášok uviedol, že pojem „nulita“ je odjakživa a primárne spájaný s individuálnymi právnymi aktmi. Nulitu musia konštatovať súdy a nulitu (resp. právomoc súdu vyhlásiť individuálne právny akt za nulitný) musí predpokladať explicitne zákon. Nulita sa vyhlasuje ex tunc a má sa za to, že takýto akt nebol nikdy vydaný. Pri normatívnych právnych aktoch Ústava Slovenskej republiky nehovorí o nulite, ale o neústavnosti či nesúlade s predpisom vyššej právnej sily, o ktorom rozhodujú súdy (Ústavný súd Slovenskej republiky), pričom inak platí prezumpcia ústavnosti a zákonnosti právneho predpisu. Nesúlad sa vyslovuje ex nunc a platí do budúcnosti. Žalovaný nemá vedomosť, že by akákoľvek súdna autorita na území Slovenskej republiky konštatovala, resp. vyslovila nulitu vydávaných vyhlášok na úseku verejného zdravotníctva, ktoré súvisia s pandemickou situáciou. Žalobca svoje podanie podľa žalovaného nesmeroval voči samotnému obsahu rozhodnutia žalovaného, pričom nie je možné identifikovať, voči komu, príp. čomu bolo podanie žalobcu smerované. Žalovaný poukázal na Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 31S/146/2022 zo dňa 23.novembra 2023.
15. Žalovaný v zmysle vyššie uvedeného žiadal, aby správny súd správnu žalobu zamietol.
Replika žalobcu
16. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nesprávne vyložil a aplikoval vecnú pôsobnosť a miestnu príslušnosť orgánu verejnej správy podľa Zákona o ochrane verejného zdravia, dokonca z miestnej príslušnosti odvodzuje vecnú pôsobnosť, čo je zmätočné. Žalobca zopakoval podstatný obsah svojej námietky k nedostatku právomoci orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného a uviedol, že „je neudržateľné, aby táto skutočnosť bola aj naďalej deformovaná, a aby sa
tým poškodzovalo ústavné zriadenie, ktoré je garantované usporiadaním a fungovaním štátnych úradov s ich danými právomocami“. Následne žalobca rovnako zopakoval podstatný obsah svojej žalobnej námietky, že neprekrytie horných dýchacích ciest nie je priestupkom, pretože povinnosť ich prekrytia nie je uložená zákonom. Dodal, že v posudzovanom čase sa na verejnosti pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest, čím uplatňoval podľa čl. 12 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky svoje základné práva a slobody, a to pohyb a pobyt na verejnosti „bez obmedzení určených zákonom“, pričom za uplatňovanie jeho základných práv ho nemožno uznať vinným a trestať.
Duplika žalovaného
17. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 6. septembra 2024 a trvá na tom, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa boli dodržané všetky všeobecne záväzné právne predpisy a oba orgány verejnej správy postupovali v súlade so zákonom. Žalovaný uviedol svoju argumentáciu k príslušnosti konajúcich orgánov verejnej správy na prejednanie priestupku žalobcu.
18. Správny súd výzvami zo dňa 11. februára 2026 podľa § 196 SSP vyzval žalobcu a žalovaného, aby sa vyjadrili k vadám napadnutého rozhodnutia podľa § 195 písm. b) SSP. Žalovaný v podaní zo dňa 20. februára 2026 uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 6. septembra 2024 a 14. novembra 2024 a trvá na tom, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa boli dodržané všetky všeobecne záväzné právne predpisy a oba orgány verejnej správy postupovali v súlade so zákonom. Zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrenia k správnej žalobe, že podanie žalobcu označené ako „žaloba vo veciach správneho trestania“ nie je správnou žalobou vzhľadom na skutočnosť, že je smerované najmä voči nezákonnosti a neplatnosti samotnej Vyhlášky č. 133/2021, pričom je nezrozumiteľné, zmätočné a nemá podstatné náležitosti podania podľa § 57 ods. 1 písm. d) SSP. Právomoc žalovaného na vydávanie vyhlášok bola daná zákonom a potvrdená aj nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalovaný bol účastníkom vo viacerých konaniach vedených Správnym súdom v Banskej Bystrici, pričom správne žaloby boli zamietnuté. Zároveň uviedol, že o priestupku žalobcu bolo rozhodnuté v zákonnej lehote, keďže k spáchaniu priestupku žalobcom došlo dňa 6. apríla 2021 a napadnuté rozhodnutie bolo žalovaným vydané dňa 4. apríla 2023, t. j. v dvojročnej lehote ustanovenej v § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch. Žalobca sa k výzve správneho súdu nevyjadril.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
19. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa je potrebné zrušiť pre ich vadu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 195 písm. b) SSP. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania, pričom nariadenie pojednávania si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 20. februára 2026. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. februára 2026 (§ 137 ods. 3 SSP).
20. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak.
22. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
23. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
24. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
25. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
26. Podľa § 196 SSP ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.
27. Podľa § 5 ods. 4 písm. i) Zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje regionálny úrad verejného zdravotníctva.
28. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.
29. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.
30. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab).
31. Podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis.
32. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia.
33. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorými bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorého sa dopustil dňa 6. apríla 2021 tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal na verejnosti v exteriéri v meste Púchov na chodníku Ul. Moravskej a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch interiéru budovy Mestskej polície v Púchove bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Svojím konaním žalobca porušil § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 tým spôsobom, že na riadne prekrytie horných dýchacích ciest na týchto miestach nepoužil respirátor alebo inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál alebo šatku, za čo mu podľa § 56 ods. 3 Zákona o ochrane verejného zdravia bola uložená pokuta vo výške 50,00 eur a podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 eur.
34. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe a ustanovením § 195 SSP, keďže sa jedná o správnu žalobu vo veciach správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.
35. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa nad rozsah žalobcom uplatnených žalobných dôvodov v správnej žalobe podľa § 195 SSP, pričom v tomto ohľade zistil v konaní vadu podľa § 195 písm. b) SSP, ktorá spočíva v tom, že došlo k uplynutiu prekluzívnej doby, v ktorej bolo možné vyvodiť voči žalobcovi zodpovednosť za spáchaný priestupok (prejednacia doba) na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) v spojení s § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia a § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021.
36. Zákon o ochrane verejného zdravia nemá vlastnú úpravu prejednávania priestupkov, a preto sa v zmysle § 56 ods. 5 druhá veta na prejednávanie priestupkov na úseku verejného zdravotníctva vzťahuje osobitný predpis, ktorým je Zákon o priestupkoch ako všeobecný predpis priestupkového práva. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia. Preto v prípade, ak od spáchania priestupku uplynuli dva roky, nie je možné jeho páchateľa sankcionovať. Dôvodom zákonného obmedzenia možnosti orgánu verejnej správy uložiť páchateľovi priestupku sankciu v dobe dvoch rokov od jeho spáchania je skutočnosť, že zákonodarca má záujem na jeho rýchlom sankcionovaní, keďže efektívnosť uloženia sankcie sa znižuje plynutím času od spáchania priestupku. Uvedené platí o to viac v predmetnom prípade, keď sa žalobca dopustil spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva v súvislosti s nedodržiavaním tzv. protipandemických opatrení pri šírení nového ochorenia COVID-19, kde bol daný verejný záujem na ich dôslednom dodržiavaní a vynucovaní ich plnenia nielen s ohľadom na ochranu života a zdravia jednotlivcov, ale aj z dôvodu generálnej prevencie a vplyvu na povedomie spoločnosti. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej správy postupovať rýchlo a efektívne tak, aby priestupok žalobcu bol prejednaný v rámci zákonom stanovenej prekluzívnej prejednacej doby. Po jej uplynutí totiž ex lege zaniká oprávnenie orgánu verejnej správy vyvodiť zodpovednosť za spáchaný priestupok, pričom orgán verejnej správy musí na túto skutočnosť prihliadať z úradnej povinnosti. Zákonné obmedzenie oprávnenia orgánu verejnej správy priestupok prejednať znamená, že je povinnosťou orgánu verejnej
správy skončiť konanie o priestupku tak, aby rozhodnutie v ňom vydané nadobudlo právoplatnosť do uplynutia prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, teda najneskôr v jej posledný deň. Pojem „prejednať priestupok“ znamená, že v prejednacej dobe musí prebehnúť celé správne konanie od jeho začatia v zmysle § 67 ods. 2 Zákona o priestupkoch až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (§ 52 ods. 1 Správneho poriadku). Napriek skutočnosti, že Zákon o priestupkoch v ustanovení § 20 ods. 2 označuje časový úsek podľa ods. 1 ako lehotu, jeho charakter zodpovedá skôr hmotnoprávnemu inštitútu doby a nie procesnoprávnemu inštitútu lehoty, keďže otázka zániku zodpovednosti páchateľa za akékoľvek protiprávne konanie (priestupok, iný správny delikt, trestný čin, disciplinárne previnenie) je otázkou hmotnoprávnou a nie procesnou (Trestný zákon používa v tejto súvislosti výslovne pojem „doba“). Ustanovenie § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch je preto potrebné vykladať tak, že dva roky od spáchania priestupku uplynú tým dňom, ktorý je číselne zhodný s dňom dokonania priestupku navýšeným o dva roky, a to bez ohľadu na to, či tento deň je dňom pracovného pokoja.
37. V predmetnom prípade správny súd zistil, že rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť jeho doručením žalobcovi dňa 16. apríla 2023 (§ 52 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51 Zákona o priestupkoch), čo vyplýva z doručenky, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, a rovnako aj z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Orgán verejnej správy prvého stupňa svojím rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2022 uznal žalobcu vinným zo spáchania predmetného priestupku a uložil mu sankciu, avšak rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, keďže žalobca proti nemu včas podal odvolanie. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 4. apríla 2023 správnou žalobou napadnutým rozhodnutím, ktoré však bolo potrebné žalobcovi doručiť (§ 51 ods. 1 Správneho poriadku). Konanie o priestupku žalobcu tak bolo skončené a priestupok bol prejedaný dňa 16. apríla 2023, teda po uplynutí prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, ktorá uplynula dňa 6. apríla 2023, keďže prejednávaný priestupok žalobcu bol spáchaný dňa 6. apríla 2021. Na uplynutie prejednacej doby musí orgán verejnej správy prihliadať ex offo, keďže sankciu nemožno páchateľovi priestupku uložiť po jej uplynutí. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, dňa 4. apríla 2023 ešte pred uplynutím prejednacej doby, keďže samotným vydaním rozhodnutia žalovaného sa predmetné priestupkové konanie ešte nekončilo. Rozhodnutie žalovaného bolo potrebné doručiť žalobcovi a až jeho doručením a nadobudnutím právoplatnosti bolo priestupkové konanie skončené. Nie je preto správne tvrdenie žalovaného v jeho vyjadrení k výzve správneho súdu podľa § 196 SSP zo dňa 20. februára 2026, že o priestupku žalobcu bolo rozhodnuté v zákonnej lehote, keďže k spáchaniu priestupku žalobcom došlo dňa 6. apríla 2021 a napadnuté rozhodnutie bolo žalovaným vydané dňa 4. apríla 2023, t. j. v dvojročnej lehote ustanovenej v § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch. Správny súd musel na uvedené prihliadnuť aj keď uplynutie prejednacej doby žalobca v správnej žalobe nenamietal, keďže v zmysle § 195 písm. b) SSP musí preskúmať otázku zániku zodpovednosti za priestupok bez ohľadu na námietku žalobcu a nad rozsah správnej žaloby. Správny súd podotýka, že predmetné ustanovenie SSP neukladá správnemu súdu možnosť, ale povinnosť túto skutočnosť zohľadniť. Správny súd tak musel napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa pre ich vadu (zánik zodpovednosti žalobcu za priestupok, ku ktorému došlo počas správneho konania) zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, keďže posúdenie otázky zániku predpokladov pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi priestupku je otázkou právneho posúdenia veci. Správny súd si je vedomý skutočnosti, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v odvolacom konaní ešte pred uplynutím prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch a jeho rozhodnutie podľa obsahu vadu nesprávneho právneho posúdenia veci nevykazuje, avšak zdôrazňuje, že bolo povinnosťou žalovaného konať tak, aby v rámci prejednacej doby bolo skončené celé správne konanie a v tomto ohľade vydať rozhodnutie o odvolaní v dostatočnom časovom predstihu tak, aby mohlo nadobudnúť právoplatnosť ešte v prejednacej dobe podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch.
38. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Žalobca namietal, že priestupky podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálne úrady verejného zdravotníctva, pričom bol toho názoru, že ten orgán, ktorý nariadil konkrétne opatrenie pri ohrození verejného zdravia, prejedná v prvom stupni aj jeho porušenie. Žalobca mal za to, že opatrenie pri ohrození verejného zdravia (Vyhláška č. 133/2021) vydal Úrad verejného zdravotníctva, a teda mal byť aj orgánom verejnej správy, ktorý v prvom stupni prejednáva
priestupky, pričom odvolacím orgánom verejnej správy malo byť Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Ak o priestupku rozhodol Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Považskej Bystrici (orgán verejnej správy prvého stupňa) a následne o odvolaní proti jeho rozhodnutiu rozhodol Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (žalovaný), vo veci rozhodovali nepríslušné orgány verejnej správy. Uvedený názor žalobcu je však podľa správneho súdu mylný, keďže ustanovenie § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia si žalobca vykladá príliš reštriktívne mimo rozsah výslovného znenia zákona. Podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Neznamená to však, že pôsobnosť orgánu verejnej správy podľa citovaného ustanovenia na prejednanie priestupkov je obmedzená len na tie priestupky, ktoré sa týkajú porušenia opatrení nariadených tým istým orgánom verejnej správy, keďže zo znenia § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia to nevyplýva. Rovnako ustanovenie § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58, neobmedzuje pôsobnosť regionálnych úradov verejného zdravotníctva vo veciach prejednávania priestupkov len na tie priestupky, ktoré sa týkajú porušenia opatrení pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným regionálnym úradom verejného zdravotníctva. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodujúci v predmetnej veci mal zákonom danú pôsobnosť vo veciach prejednania priestupkov (§ 56 ods. 5 v spojení s § 6 ods. 3 písm. l/ Zákona o ochrane verejného zdravia) a túto pôsobnosť mal rovnako aj žalovaný (§ 56 ods. 5 v spojení s § 5 ods. 4 písm. i/ Zákona o ochrane verejného zdravia). Ustanovenia zákona upravujúce právomoc a príslušnosť orgánu verejnej správy musia byť rešpektované v ich doslovnom znení, pričom je vylúčené, aby právomoc a príslušnosť orgánu verejnej správy bola dotváraná extenzívnym alebo reštriktívnym spôsobom prostredníctvom výkladu zákona. Subjektívna interpretácia zákona žalobcom, ktorá vychádza z mylného predpokladu nemajúceho oporu vo výslovnom znení zákona, nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.
39. Ako dôvodnú nevyhodnotil správny súd ani námietku žalobcu, že skutková podstata priestupku, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, nie je uvedená v žiadnom zákone, teda že bola porušená zásada nullum crimen sine lege. Skutková podstata priestupku žalobcu je upravená v ustanovení § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré odkazuje na ustanovenia § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) citovaného zákona. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) citovaného zákona úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je v danom prípade Vyhláška č. 133/2021, ktorá v podrobnostiach špecifikuje akým konkrétnym spôsobom a za akých okolností sa majú konkrétne preventívne a iné ochranné pomôcky používať (§ 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021). Skutočnosť, že povinnosť, ktorej nesplnenie je administratívnoprávne postihované, nie je v detailoch konkretizovaná bezprostredne v ustanovení § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ale až v spojení s odkazovanými ustanoveniami zákona a podzákonnými predpismi všeobecnezáväzného charakteru, neznamená, že bola porušená zásada nullum crimen sine lege, keďže do právnej istoty žalobcu nebolo zasiahnuté. Žalobca prostredníctvom odkazu v ustanovení § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia mohol a mal vedieť, porušením ktorej konkrétnej povinnosti sa dopustí protiprávneho konania s možnosťou sankčného postihu v priestupkovom konaní. Nič na tom nemení skutočnosť, že žalobca spochybňoval právny základ Vyhlášky č. 133/2021, ktorá je všeobecnezáväzným právnym predpisom vyhláseným na základe zákona a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 59b Zákona o ochrane verejného zdravia). Správny súd jednak nemá právomoc preskúmavať všeobecne záväzné právne predpisy (§ 7 písm. c/ SSP) a ani ich súlad s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá je vyhradená Ústavnému súdu Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), jednak právny základ vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva vyhlasovaných na základe § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia za účelom vykonania opatrení pri ohrození verejného zdravia bol posúdený Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v Náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021 (vyhlásenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 550/2021 Z. z.) skonštatoval, že právna úprava vydávania vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (a teda aj Vyhlášky č. 133/2021) je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky tak boli vydané na základe platného, účinného a ústavne súladného ustanovenia zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom náleze zároveň skonštatoval, že „úrad verejného zdravotníctva
a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ)“. Dôvodná nie je ani námietka žalobcu, že výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa má vadu, keďže neobsahuje „zákonné pomenovanie skutku ani označenie ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekrytia horných dýchacích ciest“ a trpí tak nedostatkom právnej kvalifikácie skutku. Orgán verejnej správy prvého stupňa vo výroku svojho rozhodnutia správne právne kvalifikoval skutok žalobcu a uviedol v ňom aj ustanovenia príslušných všeobecnezáväzných právnych predpisov.
40. Pokiaľ žalobca v podstatnej časti obsahu správnej žaloby uviedol citácie viacerých ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov a vybraných častí viacerých rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, správny súd uvádza, že len prostý výpočet ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorých porušenia sa mal orgán verejnej správy dopustiť, nie je spôsobilý spochybniť zákonnosť ich rozhodovania a postupu. Bez argumentácie v čom konkrétne spočívalo porušenie daného predpisu zo strany orgánu verenej správy správny súd nemôže vykonať súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, keďže v zmysle § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby tak, ako ich žalobca uviedol, pričom nie je oprávnený argumentáciu žalobcu sám dopĺňať a dôvody nezákonnosti rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy vyhľadávať (výnimku tvorí len súdny prieskum nad rozsah žalobných dôvodov podľa § 195 SSP pri žalobe vo veciach správneho trestania ako je uvedené vyššie, ktorý je však obmedzený len na dôvody uvedené v § 195 SSP). Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, pričom uviedol len vybranú časť z ich odôvodnení, správny súd uvádza, že súdne rozhodnutia nepredstavujú v právnom systéme Slovenskej republiky prameň práva a sú záväzné len v tej individuálnej veci, v ktorej boli vydané. Rozhodnutia súdov môžu slúžiť ako argumentačná podpora, avšak bez toho, aby žalobca konkretizoval, či je skutkový a právny stav v daných veciach zhodný, resp. obdobný s predmetnou prejednávanou vecou, a to, ako sú v nich uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci, je takéto poukázanie bezpredmetné. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny a skutkový základ, najmä ich blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona, relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky odôvodnení súdnych rozhodnutí takéto kritériá nespĺňajú.
41. Správny súd vzhľadom na argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe a vo vyjadrení zo dňa 20. februára 2026, že správnu žalobu žalobcu nemožno považovať za správnu žalobu, keďže v nej obsiahnutá argumentácia je smerovaná najmä proti neplatnosti Vyhlášky č. 133/2021, pričom správnu žalobcu ďalej považoval za nezrozumiteľnú, zmätočnú a bez náležitostí podania podľa § 57 ods. 1 SSP, uvádza, že správna žaloba žalobcu má všeobecné náležitosti podania podľa § 57 ods. 1 SSP a rovnako aj osobitné náležitosti správnej žaloby podľa § 182 SSP, pričom ich obsahová nesprávnosť, resp. nedôvodnosť žalobných námietok žalobcu neznamená, že jeho podanie nemožno považovať za správnu žalobu. Ďalej správny súd podotýka, že podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Pre posúdenie toho, či správna žaloba žalobcu je správnou žalobou vo veciach správneho trestania, nie je rozhodujúci jej obsah, resp. obsah a charakter žalobných bodov, ale to, či sa prostredníctvom nej žalobca domáha súdneho prieskumu zákonnosti rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy v konaní o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa boli vydané v konaní o priestupku, je nesporná a nepochybná, a teda správnu žalobu žalobcu je nutné považovať za správnu žalobu vo veciach správneho trestania.
42. Keďže správny súd pri súdnom prieskume nad rozsah a dôvody správnej žaloby podľa § 195 SSP zistil, že priestupok žalobcu bol prejednaný po uplynutí prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, teda došlo k zániku predpokladov pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi, správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 195 písm. b) SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa.
43. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa (viazaný právnym názorom správneho súdu v zmysle § 191 ods. 6 SSP) vzhľadom na skutočnosť, že došlo k uplynutiu dvojročnej doby na prejednanie
priestupku žalobcu v zmysle § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, adekvátne procesne zareaguje (§ 76 ods. 1 písm. f/ Zákona o priestupkoch).
44. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 145 ods. 2 písm. c/ SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.