Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-96-2025.pdf
PDF · 148.8 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/96/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Mgr. Michaely Priesolovej, v spore žalobcu: RiverSide s.r.o., so sídlom Dolné Rudiny, Budova RONDEL OFFICES 2956/3, 010 01 Žilina, IČO: 52 036 995, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. Alžbeta Boriková, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Predmestská 57, 010 01 Žilina, IČO: 47 249 587,proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 2/ A. A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 3/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 4/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX E., 5/ H. H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 6/ A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 7/ H. K. L., B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 8/ A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 9/ O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. I. XX, 10/ H. I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 11/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 12/ P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 13/ Q. A. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, XXX XX K. R., 14/ H. S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX O. U. A., 15/ A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX O. U. A., 16/ M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 17/ H. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/ X, XXX XX E., 18/ H. D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/X, XXX XX E., 19/ S. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 20/ H. S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. XXX, 21/ S. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 22/ A. O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. Q. XXXX/XX, XXX XX E., 23/ M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 24/ P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 25/ G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Q. XX, 26/ M. R., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, XXX XX E., 27/ I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., 28/ B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX E., 29/ A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., 30/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX E., 31/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., žalovaní všetci zastúpení zákonným zástupcom SBD HÁJIK, družstvo, so sídlom Mateja Bela 852, 010 15 Žilina, IČO: 46 436 880, právne zastúpeným spoločnosťou: ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o., so sídlom Vojtecha Spanyola 1726/13, 010 01 Žilina, IČO: 47 245 841, o žalobe prehlasovaného vlastníka, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14C/35/2024-109 zo dňa 18. marca 2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 14C/35/2024-109 zo dňa 18. marca 2025 potvrdzuje.
Žalovaným v rade 1/ až 31/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa ako vlastník troch nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v bytovom dome súpisné č. XXXX v katastrálnom území E., domáhal ochrany svojich práv ako prehlasovaný vlastník podľa § 14a ods. 9 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Žalobou doručenou súdu dňa 31.07.2024 sa domáhal zrušenia výsledkov písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024, ktorého predmetom bolo schválenie zvýšenia mesačných preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu. Zároveň sa žalobca domáhal, aby súd určil výšku týchto preddavkov rozdielne pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov, t.j. v sume 2,25 eur za 1 m2 spoluvlastníckeho podielu pre všetkých vlastníkov bytov a 0,11 eur za 1 m2 spoluvlastníckeho podielu pre všetkých vlastníkov nebytových priestorov, a to počnúc od 01.07.2024. 3. Žalobca svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v napadnutom hlasovaní bol prehlasovaný. Navrhované rozdelenie výšky príspevkov do fondu opráv však žalobca považoval za jediné spravodlivé riešenie zohľadňujúce mieru využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov. Zdôrazňoval, že jeho nebytové priestory majú charakter povalových priestorov, nie sú napojené na inžinierske siete, nemajú balkóny ani iné prvky typické pre byty a že z realizovanej revitalizácie bytového domu má len minimálny úžitok. Poukazoval tiež na to, že v minulosti bola výška príspevkov pre byty a nebytové priestory diferencovaná a ich zjednotenie bolo schválené výlučne v súvislosti s plánovanou zmenou účelu využitia jeho nebytových priestorov na byty (zo strany žalobcu), ktorá sa napokon nerealizovala. Z týchto dôvodov považoval súčasnú výšku preddavkov za neprimeraný a nespravodlivý zásah do svojich vlastníckych práv.
4. Žalovaní, zastúpení správcom bytového domu, označili žalobu za skutkovo a právne nedôvodnú. 5. Uviedli, že výška preddavkov do fondu opráv je výsledkom opakovaných rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov, s ktorými žalobca v minulosti opakovane vyslovil súhlas, vrátane súhlasu s prijatím úveru na revitalizáciu bytového domu a s následným zvýšením preddavkov potrebným na zabezpečenie jeho splácania. Zároveň žalovaní zdôraznili, že zákon č. 182/1993 Z. z. neumožňuje vlastníkovi nebytového priestoru domáhať sa zníženia svojej povinnosti prispievať do fondu opráv len z dôvodu, že priestor fakticky neužíva, a že zohľadnenie miery využívania spoločných častí domu je vecou rozhodnutia vlastníkov, nie autoritatívneho zásahu súdu. Poukázali tiež na to, že predmetom revitalizácie bol celý bytový dom, t.j. strecha, zateplenie, vonkajšie omietky a spoločné rozvody, ktoré sú vyvedené aj do nebytových priestorov žalobcu.
6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 7. V prvom rade konštatoval, že predmetné písomné hlasovanie zo dní 12.06.2024 až 23. 06.2024 neskončilo prijatím navrhovaného uznesenia, keďže návrh na zvýšenie preddavkov do fondu opráv nezískal potrebnú väčšinu hlasov. Výsledkom hlasovania teda nebolo prijatie rozhodnutia, ale zachovanie dovtedy platnej výšky preddavkov schválenej na domovej schôdzi dňa 22.06.2023 vo výške 1,64 eur/m2 pre všetkých vlastníkov. Zároveň konajúci súd zdôraznil, že negatívny výsledok hlasovania nemožno považovať za rozhodnutie vlastníkov, ktoré by bolo možné zrušiť a už vôbec nie za rozhodnutie, ktoré by mohol súd nahradiť vlastným autoritatívnym určením výšky preddavkov. Zrušením negatívneho hlasovania by nastal rovnaký stav ako po hlasovaní, pred rozhodnutím či pred samotným hlasovaním. Žalobca sa v skutočnosti nedomáhal ochrany proti prijatému rozhodnutiu väčšiny, ale usiloval sa o to, aby súd nahradil vôľu vlastníkov a rozhodol o tom, či zmení prijaté rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, čo predstavuje neprimeraný zásah do jeho práv a povinností oproti ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov. 8. Pokiaľ ide o výklad § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (osobitne uznesenie sp. zn. 9Cdo/237/2020), podľa ktorej posledná veta tohto ustanovenia zakladá len možnosť vlastníkov zohľadniť mieru využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov, nie však subjektívne právo jednotlivého vlastníka domáhať sa súdneho určenia výšky preddavkov. Okresný súd konštatoval, že konkrétne rozhodnutie v tomto prípade (či žalobca má alebo nemá právo) a určenie miery (ne)užívania spoločných zariadení a častí domu vlastníkom nebytových priestorov nie je vecou súdu a nemôže byť určené autoritatívnym rozhodnutím súdu, ale výlučne vlastníkov domu v súlade s princípom zmluvnej autonómie. Žalobca tak nemá zákonnú možnosť domáhať sa určovacím výrokom súdu nahradenia
prejavu vôle vlastníkov pri určení preddavkov do fondu opráv, a preto súd nemohol jeho žalobe vyhovieť. Určenie miery využívania spoločných častí domu a jej premietnutie do výšky príspevkov do fondu opráv je výrazom zmluvnej autonómie vlastníkov a nie je vecou voľnej úvahy súdu. 9. Prvoinštančný súd sa zaoberal aj otázkou, či napadnutý stav nepredstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv žalobcu. Dospel však k záveru, že v prejednávanej veci neboli preukázané také mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali výnimočný zásah súdu do súkromnoprávnych vzťahov medzi vlastníkmi. Naopak, zo skutkového stavu vyplynulo, že žalobca v minulosti opakovane hlasoval za rovnakú výšku preddavkov ako vlastníci bytov, súhlasil s úverovým zaťažením domu a s rozsahom revitalizácie, a tým sa aktívne podieľal na vytvorení súčasného systému financovania prevádzky a opráv domu. Skutočnosť, že plánovaná zmena účelu využitia nebytových priestorov sa nerealizovala, sama osebe nezakladá dôvod na súdnu korekciu rozhodnutí, ktoré boli prijaté v súlade so zákonom a bez zjavného zneužitia väčšiny. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v prejednávanej veci síce žalobca nerealizoval výstavbu podľa platného stavebného povolenia, no to ešte neznamená, že ju nemôže vykonať. Žaloba žalobcu preto nemôže byť dôvodná. 10. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 CSP a žalovaným v rade 1/ až 31/ ako úspešnej strane v spore priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu.
11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súčasne si uplatnil voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12. Odvolateľ namietal, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom, nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP]. Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za formalistické a materiálne nespravodlivé, keďže podľa jeho názoru nezohľadňuje skutočný spôsob využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov. Základom odvolacej argumentácie žalobcu bolo tvrdenie, že napadnutý výsledok písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako aj rozsudok okresného súdu, predstavujú neprimeraný zásah do jeho vlastníckych práv. Odvolateľ akcentoval, že sa v tomto spore nedomáha upustenia od povinnosti prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, ale len primeranej diferenciácie výšky príspevkov podľa miery využívania spoločných častí a zariadení domu, a to v pomere porovnateľnom s historickým nastavením pred 01.07.2022. 13. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku namietal nesprávne skutkové zistenia a neúplné vyhodnotenie rozhodujúcich okolností súdom prvej inštancie, ktoré súvisia so zjednotením výšky príspevkov do fondu opráv v rokoch 2022 a 2023. Podľa jeho názoru bolo toto zjednotenie výlučne a neoddeliteľne naviazané na plánovanú prestavbu jeho nebytových priestorov na byty, ktorá sa však preukázateľne neuskutočnila, čo medzi stranami nebolo sporné. Z tohto dôvodu odvolateľ považuje za irelevantné úvahy okresného súdu o tom, z akých dôvodov k prestavbe nedošlo. Rozhodujúci je faktický stav, teda že jeho nebytové priestory nie sú a ani neboli využívané ako byty. V čase hlasovaní v rokoch 2022 a 2023 žalobca súhlasil so zjednotením príspevkov do fondu opráv z dôvodu korektnosti voči ostatným vlastníkom, pretože pri realizácii prestavby by došlo k intenzívnejšiemu využívaniu spoločných priestorov. Situácia sa však zmenila, a preto je podľa názoru žalobcu nesprávny záver súdu prvej inštancie, že jeho predchádzajúce hlasovania vylučujú možnosť domáhať sa diferenciácie príspevkov v súčasnosti. Odvolateľ výslovne namietal, že rozhodnutie súdu musí vychádzať zo skutočného stavu veci ku dňu jeho vyhlásenia a nie z hypotetického alebo budúceho využitia nebytových priestorov. 14. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie mu znemožnil plnohodnotne uplatniť jeho procesné práva tým, že zamietol ním navrhované dôkazy, najmä dôkazy smerujúce k preukázaniu historického vývoja výšky príspevkov do fondu opráv a pomeru medzi príspevkami vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dlhšom časovom horizonte. Podľa jeho názoru práve tieto dôkazy mohli preukázať primeranosť ním navrhovaného pomeru príspevkov (2,25 eur/m2 pre byty a 0,11 eur/m2 pre nebytové priestory) a odôvodniť potrebu mimoriadneho zásahu súdu do súkromnoprávnych vzťahov vlastníkov. 15. Za najpodstatnejšiu však žalobca považoval svoju námietku proti výkladu § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. súdom prvej inštancie. Podľa jeho názoru posledná veta označeného zákonného ustanovenia neustanovuje len možnosť, ale aj povinnosť vlastníkov zohľadniť mieru využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že ide výlučne o otázku zmluvnej autonómie vlastníkov a tvrdil, že v prípade zjavnej disproporcie je daný priestor na zásah súdu. V tejto súvislosti žalobca spochybnil aj použitie judikatúry Najvyššieho súdu SR, najmä rozhodnutia sp. zn. 9Cdo/237/2020 konajúcim súdom na prejednávaný spor. Podľa
jeho názoru sa označené rozhodnutie nezaoberalo vecnou správnosťou výkladu § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ale len otázkou, či v danej veci došlo k odmietnutiu spravodlivosti, a preto nemožno z neho vyvodzovať záver, že súd je vždy vylúčený z posudzovania primeranosti výšky príspevkov do fondu opráv.
16. Žalovaní v rade 1/ až 31/ prostredníctvom svojho zástupcu navrhli, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Súčasne si uplatnili voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 17. Uviedli, že napadnuté rozhodnutie bolo vecne správne, presvedčivo odôvodnené a vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaní predovšetkým poukázali na to, že z obsahu žaloby i odvolacích námietok žalobcu jednoznačne vyplýva jeho snaha prostredníctvom súdneho zásahu dosiahnuť zmenu výsledku hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Súčasne akcentovali, že žalobca sa v skutočnosti v tomto spore nedomáha ochrany proti prijatému rozhodnutiu väčšiny, ale usiluje sa o to, aby súd nahradil vôľu vlastníkov a autoritatívne rozhodol o otázke výšky preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, hoci zákon takýto postup neumožňuje. Predmetom písomného hlasovania uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024 bolo totiž návrh na zvýšenie výšky preddavkov do fondu opráv, ktorý nebol potrebnou väčšinou vlastníkov schválený. V dôsledku negatívneho výsledku hlasovania bolo zachovanie dovtedy platnej výšky preddavkov vo výške 1,64 eur/m2, schválenej na domovej schôdzi dňa 22.06.2023. Za popísanej situácie preto neexistuje žiadny formálny ani materiálny dôvod na zrušenie výsledkov hlasovania. Toto hlasovanie neviedlo totiž k prijatiu rozhodnutia, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. 18. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu žalovaní poukázali aj ich na vnútornú rozpornosť. Žalobca na jednej strane tvrdí, že hlasovanie bolo nezákonné a predstavovalo neprimeraný zásah do jeho vlastníckych práv, no na druhej strane žiada zrušiť výsledok hlasovania výlučne preto, že ním navrhované zvýšenie a súčasné diferencovanie preddavkov nebolo schválené. Žalobca pritom ako prehlasovaný vlastník hlasoval za zvýšenie príspevkov do fondu opráv pre všetkých vlastníkov bytov a súčasne za výrazné zníženie vlastnej povinnosti a svoje odvolanie opiera výlučne o vlastný ekonomický záujem, nie o porušenie zákona alebo zneužitie väčšinového postavenia ostatných vlastníkov.
19. Zároveň žalovaní poukázali na to, že žalobca v priebehu konania popri pôvodnom napadnutí výsledku hlasovania začal argumentovať i otázkou zohľadnenia miery využívania spoločných častí a zariadení domu podľa § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.. O takejto otázke však vlastníci nikdy samostatne nehlasovali. Ide teda o dve rozdielne právne situácie – rozhodovanie o výške preddavkov do fondu opráv a rozhodovanie o miere využívania spoločných častí domu – ktoré nie je možné v súdnom konaní zamieňať. Keďže o znížení preddavkov z dôvodu zohľadnenia miery využívania spoločných častí domu vlastníkom nebytových priestorov neprebehlo žiadne hlasovanie, neexistovalo ani rozhodnutie, ktoré by mohlo byť nahradené rozhodnutím súdu. 20. Žalovaní sa v plnom rozsahu stotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zásah súdu do súkromnoprávnych vzťahov medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov prichádzal do úvahy len výnimočne, a to v prípadoch zjavného zneužitia práva alebo rozporu s dobrými mravmi. Takéto okolnosti však v posudzovanej veci preukázané neboli. Naopak, zo skutkových zistení vyplývalo, že žalobca v minulosti sám hlasoval za rozhodnutia, ktorých dôsledky sa následne snažil zmeniť, a to bez preukázania mimoriadnych okolností odôvodňujúcich zásah súdu.
21. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.
22. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo veci samej, t. j. vo výroku I. (o zamietnutí žaloby), ako aj v závislom výroku II. o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
23. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
24. Odvolací súd považoval za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
25. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
26. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia výsledku písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024, ako aj určenia výšky mesačných preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu. Svoje nároky žalobca uplatňoval ako prehlasovaný vlastník podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov platnom znení (ďalej len zákon č. 182/1993 Z. z.) Reálne však žalobca v tomto spore uplatňoval dva samostatné nároky, t.j. nárok na zrušenie výsledkov písomného hlasovania (14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z.) a nárok na určenie samotnej výšky preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv v zmysle návrhu žalobcu v súlade s § 10 ods. 6 zákona č. zákona č. 182/1993 Z. z., čím de facto žiadal nahradiť prejav vôle vlastníkov bytov a nebytových priestorov formou autoritatívneho rozhodnutia súdu.
27. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ust. § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. sa prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru môže obrátiť na súd, aby vo veci rozhodol, ak bol prehlasovaný pri rozhodovaní vlastníkov. Ako už bolo uvedené vyššie, predmetom tohto sporu bolo hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024 v bytovom dome na ulici C. D. XXXX/X,XX – I. N. XXXX/XX,XX I. E.. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, z obsahu zápisnice o výsledku písomného hlasovania zo dňa 01.07.2024 (č.l. 36 spisu) vyplýva, že predmetom hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov boli dve otázky. Prvá otázka sa týkala hlasovania za zvýšenie príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, a to diferencovane tak, že vlastníci bytov budú uhrádzať príspevok vo výške 2,25 eur za 1 m2 a príspevok vlastníkov nebytových priestorov sa zníži na sumu 0,11 eur za 1 m2.
Z počtu oprávnených hlasujúcich (27), hlasovali za 4, proti 14 a neplatných hlasov bolo 9. Druhá otázka sa týkala využívania kotolne a skladu úhrad vo vchode č. 12, ktorá nie je predmetom sporu, no došlo k jej odsúhlaseniu počtom hlasov 15. Žalobca v písomnom hlasovaní o otázke č. 1 hlasoval za prijatie navrhovaného uznesenia, teda za zvýšenie preddavkov do fondu opráv a ich súčasné diferencovanie v prospech vlastníkov bytov a nižšou sumou pre vlastníkov nebytových priestorov. Návrh však nebol schválený potrebnou väčšinou hlasov, t.j. v platnosti zostal stav prijatý predošlým hlasovaním zo dňa 22.06.2023, v zmysle ktorého je výška preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv v sume 1,64 eur za 1 m2 pre všetkých vlastníkov či už bytových alebo nebytových priestorov. Práve táto skutková situácia, ktorá je medzi stranami nesporná, zakladá nedôvodnosť žalobcom uplatneného prvého nároku na zrušenie výsledkov hlasovania. Vyššie popísaný výsledok hlasovania reálne totiž nevyvoláva žiadnu zmenu oproti pôvodnému stavu, nakoľko nedošlo k odsúhlaseniu so zmenou výšky príspevku do fondu opráv a údržby, t.j. fakticky na základe predmetného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov nedošlo k prijatiu rozhodnutia.
28. Uvedený nárok žalobcu možno preto považovať za nárok v rozpore s úmyslom zákonodarcu, ktorý v § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý umožňuje prehlasovanému vlastníkovi bytu či nebytového priestoru obrátiť sa na súd, aby vo veci rozhodol. Žaloby prehlasovaného vlastníka bytu sú totiž špeciálnym právnym prostriedkom ochrany podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z.., ktorého cieľom je umožniť súdu preskúmať zákonnosť, správnosť a regulárnosť rozhodnutia prijatého väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov a v prípade, že toto rozhodnutie odporuje zákonu, zmluve o výkone správy, pravidlám hlasovania, alebo neprimerane zasahuje do práv konkrétneho vlastníka, také rozhodnutie zrušiť, vyhlásiť za neplatné, neúčinné, alebo pozastaviť jeho účinnosť. Žaloba tak slúži ako záruka ochrany menšinových vlastníkov pred svojvôľou väčšiny. Predmetom súdneho prieskumu pri žalobách prehlasovaného vlastníka je preskúmanie platnosti rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov z hľadiska jeho procesnej zákonnosti, vecnej zákonnosti, správnosti hlasovania a dodržania hmotnoprávnych lehôt. Súd skúma, či bol dodržaný postup podľa zákona, či bola dosiahnutá potrebná väčšina, či obsah rozhodnutia nie je v rozpore so zákonom alebo zmluvou o výkone správy a či rozhodnutie nezasahuje neprimerane do práv prehlasovaného vlastníka. V danej veci však absentuje základná podmienka, teda prijatie rozhodnutia (rozhodnutie reálne nebolo platne prijaté). Inými slovami, žalobca sa reálne nemôže domáhať neplatnosti hlasovania, eventuálne jeho zrušenia, keď z právneho hľadiska žiadne hlasovanie k predmetnej otázke nebolo platne prijaté. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 194/2012 zo dňa 12. 04. 2012 uviedol: „Je nepochybné, že sú to iba a len vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí realizujú svoje vlastnícke práva práve hlasovaním a závery v hlasovaní prijaté sú rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Rozhodnutie prijaté príslušnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov je prejavom ich väčšinovej vôle. Následne je toto ich rozhodnutie realizované (v danom prípade správcom – žalovanou).“ Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nemožno podrobiť súdnemu prieskumu akékoľvek hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale je nutné vychádzať zo zákonných limitov tohto žalobného práva vlastníka bytu či nebytového priestoru. V prejednávanej veci teda absentuje základná podmienka, t.j. reálne prijatie uznesenia vlastníkov bytov, nakoľko vo vzťahu k napádanej otázke fakticky nedošlo k prijatiu žiadneho uznesenia, resp. kladného výsledku hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré by predstavovalo rozhodnutie podliehajúce súdnemu prieskumu.
29. Skutkové tvrdenie, že sporné hlasovanie má materiálne nedostatky a nezákonnosť jeho výsledku spočíva v neprimeranom a nespravodlivom zásahu do jeho vlastníckych práv ako vlastníka výlučne nebytového priestoru, žalobca v tomto spore dostatočne určito a zrozumiteľne nevymedzil. Pokiaľ aj tvrdil, že hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov má materiálne nedostatky, tieto nijako nešpecifikoval a nevymedzil konkrétne v čom spočíva zásah do jeho vlastníckych práv, keďže reálne nedošlo k žiadnej zmene oproti stavu do času napádaného hlasovania v mesiaci jún 2024. Strohé konštatovanie, že aktuálny stav nie je voči žalobcovi (ako vlastníkovi výlučne nebytového priestoru) spravodlivý, nepostačuje, keďže je zrejmé, že napádaným hlasovaním nedošlo k žiadnej zmene oproti hlasovaniu z roku 2023.
30. Žiada sa dodať, že vo vzťahu k návrhu na zrušenie výsledkov hlasovania žalobca v tomto konaní neprodukoval žiadne reálne námietky voči samotnému priebehu hlasovania, teda nenamietal, že hlasovanie bolo v rozpore so zákonom, zmluvou o výkone správy, či to, že narušuje princíp rovnosti alebo predstavuje diskriminačný či nespravodlivý prístup. Opätovne je však nutné zdôrazniť, že predmetom
súdneho prieskumu nemôže byť hlasovanie vlastníkov bytov, z ktorého neplynú žiadne právne následky. Za tejto situácie sa žalobca nedomáha ochrany proti rozhodnutiu väčšiny, ktoré by bolo prijaté proti jeho vôli, ale naopak sa domáhal zrušenia výsledku hlasovania len preto, že jeho návrh nebol prijatý. Takýto postup však § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. nepredpokladá ani neumožňuje.
31. Krajský súd opätovne pripomína, že negatívny výsledok hlasovania (neprijatie uznesenia) nie je rozhodnutím vlastníkov, ktoré by bolo možné zrušiť súdom. Zrušením „neprijatia“ uznesenia by nedošlo k zmene právneho stavu, ale len k popretiu princípu kolektívneho rozhodovania vlastníkov. Žaloba prehlasovaného vlastníka podľa § 14a zákona č. 182/1993 Z. z. je úspešná len vtedy, ak smeruje proti prijatému rozhodnutiu vlastníkov, s ktorým žalobca vyslovil nesúhlas, a ak toto rozhodnutie predstavuje rozpor so zákonom, zjavne neprimeraný zásah do vlastníckych práv, zneužitie väčšinového postavenia alebo rozpor s dobrými mravmi; nejde o prostriedok na nahradenie neprijatého rozhodnutia ani na presadzovanie menšinového názoru. V tomto kontexte odvolací súd osobitne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/130/2021 zo dňa 30.07.2021 (uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 79/2021), z ktorého vyplýva: „Predmetom súdneho konania je návrh prehlasovaného vlastníka bytu na určenie neplatnosti hlasovania, ktorého predmetom bolo schválenie spôsobu zabezpečenia finančných prostriedkov prostredníctvom úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania v zmysle ustanovenia § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom v čase uskutočnenia hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, podľa ktorého prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov od oznámenia výsledku hlasovania, inak jeho právo zaniká. Prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome sa môže zároveň na príslušnom súde domáhať dočasného pozastavenia účinnosti rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa osobitného predpisu. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa potrebná väčšina podľa § 14b nedosiahne, rozhoduje na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.“ Je teda zrejmé, že žaloba prehlasovaného vlastníka podľa § 14a zákona č. 182/1993 Z. z. je mimoriadnym prostriedkom ochrany, ktorým sa možno domáhať preskúmania len prijatého rozhodnutia vlastníkov, no nie nahradenia ich vôle ani zrušenia neprijatia navrhovaného uznesenia.
32. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd i námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplne vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti súvisiace so zjednotením výšky príspevkov do fondu opráv v rokoch 2022 a 2023 tvrdiac, že na jeho strane došlo k zmene pomerov. Žalobca opäť poukázal na dôvody, pre ktoré dobrovoľne súhlasil so zjednotením výšky preddavkov pre vlastníkov bytových a nebytových priestorov v rokoch 2022 a 2023. Argumentoval korektnosťou voči ostatným vlastníkom bytov a plánovanou prestavbou jeho nebytových priestorov, ku ktorej však reálne nedošlo, keď samotný dôvod považoval za irelevantný. Tvrdil, že ak k tejto prestavbe nedošlo, situácia sa zmenila. Preto nie je správny záver okresného súdu, že predchádzajúce hlasovania žalobcu vylučujú možnosť, aby sa domáhal diferenciácie týchto príspevkov v súčasnosti. Odvolateľ výslovne namietal, že rozhodnutie súdu musí vychádzať zo skutočného stavu veci ku dňu jeho vyhlásenia, a nie z hypotetického alebo budúceho využitia nebytových priestorov. K tejto argumentácií žalobcu súd prvej inštancie dal odpoveď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý sa súčasne vysporiadal aj s predošlými hlasovaniami žalobcu, a to z mesiacov december 2021, máj 2022 a apríl 2023. Zo záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že hlavným motívom žaloby žalobcu v tomto spore je zníženie preddavkov do fondu údržby a opráv z dôvodu, že ním plánovaná rekonštrukcia či nadstavba bytového domu neprebehla. Práve snaha o jej realizáciu bola motívom zjednotenia výšky týchto príspevkov zo strany žalobcu. Uvedené nebolo medzi stranami sporné. Sporným však zostalo tvrdenie žalobcu, že k času podania žaloby došlo k zmene pomerov, ktorú okresný súd podľa jeho názoru pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Okresný súd totiž v bode 58. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že až pri trvalom upustení od zámeru realizovať prestavbu bytového domu, by bolo možné uvažovať o zmene výšky príspevkov. Na doplnenie argumentácie súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že okresný súd správne poukázal na motív žalobcu (ktorý žalobca nerozporoval) na zjednotenie príspevkov pre vlastníkov bytov aj nebytových priestorov. Zároveň zdôraznil, že od roku 2021, kedy žalobca prvýkrát hlasoval o výške preddavkov nedošlo k žiadnej reálnej zmene pomerov. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmenu a diferenciáciu
výšky preddavkov pre vlastníkov bytových a osobitne pre vlastníkov nebytových priestorov odôvodňuje práve zmena pomerov, tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Žalobca v odvolaní tvrdil, že predošlé hlasovania o výške preddavkov v rokoch 2021-2023 boli priamo naviazané na úkony týkajúce sa schválenia prestavby jeho nebytových priestorov na byty. Keďže však k tejto prestavbe nedošlo, apeloval na situáciu v čase rozhodovania súdu, t.j. neexistenciu prestavby nebytových priestorov žalobcu na byty. Odvolací súd však uvádza (zhodne so žalobcom), že reálne nebytové priestory žalobcu neboli bytmi ani v roku 2021 a ani v čase hlasovania v roku 2024. Svoje konanie o súhlase so zjednotením výšky preddavkov v minulosti žalobca odôvodnil ako ústretový a korektný krok, čo ani odvolací súd nenamieta. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie však vyplýva, že žalobca neodôvodnil, aká zmena pomerov ku dňu podania žaloby, resp. rozhodnutia súdu mala nastať. Iba tvrdenie, že nedošlo k prestavbe nebytových priestorov, nie je zmenou pomerov, pretože v čase všetkých hlasovaní mali nebytové priestory žalobcu stále rovnaký charakter a tento majú i doposiaľ. Navyše, z predošlých hlasovaní vlastníkov ako aj vyjadrenia žalovaných vyplýva, že v priebehu posledných rokov došlo vlastníkmi bytov a nebytových priestorov k schváleniu zmeny strechy, presvetlenia nebytových priestorov pod strechou a tiež prestavby nebytových priestorov žalobcu. Skutočnosť, že žalobca k realizácii prestavby jeho nebytových priestorov nepristúpil (z bližšie nešpecifikovaných dôvodov) nepredstavuje zmenu pomerov v takom zmysle ako to tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie teda v tomto spore vychádzal zo stavu v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), ktorý ostal nezmenený. Žalobca teda v tomto konaní nepreukázal, že došlo k zmene pomerov, t.j. že reálne bolo zjednotenie výšky preddavkov naviazané na prestavbu jeho nebytových priestorov a rovnako nepreukázal, že došlo k trvalému upusteniu od zámeru žalobcu na prestavbu nebytových priestorov.
33. Neobstojí ani námietka žalobcu, že mu súd prvej inštancie znemožnil plnohodnotne uplatniť jeho procesné práva tým, že zamietol vykonať ním navrhované dôkazy, najmä dôkazy smerujúce k preukázaniu historického vývoja výšky príspevkov do fondu opráv a pomeru medzi príspevkami vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dlhšom časovom horizonte. Okresný súd sa v bode 20. odôvodnenia rozsudku podrobne uviedol, prečo zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania formou zabezpečenia zápisníc o hlasovaniach o výške príspevku do fondu opráv od roku 2010. Považoval totiž za dostatočne preukázané, že výška príspevku bola od roku 2022, t.j. od času nadobudnutia nebytových priestorov žalobcom, je jednotná. Navyše je nutné dodať, že medzi stranami ani nebolo sporné, že do nadobudnutia vlastníctva nebytových priestorov žalobcom, bola výška príspevkov do fondu opráv a údržby diferencovaná. Na účely posúdenia zmeny pomerov však nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie ohľadom výšky príspevku do fondu opráv od roku 2010, nakoľko táto nemala vplyv na posúdenie zmeny pomerov na strane žalobcu, a teda ani na vyhodnotenie žalobného nároku. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu. S prihliadnutím na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie v tomto spore by totiž bolo vykonávanie akéhokoľvek ďalšieho dokazovania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
34. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalobcu, ktorý vo svojom opravnom prostriedku tvrdil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podal nesprávny výklad ust. § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil a argumentáciou okresného súdu prezentovanou v odseku 39. napadnutého rozsudku, na ktorú poukazuje. K námietke žalobcu, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/237/2020 sa problematikou výkladu tohto ustanovenia nezaoberalo, odvolací súd uvádza, že v označenom rozhodnutí dovolací súd uznesením dovolanie zamietol a v jeho odôvodnení konštatoval: „V prejednávanej veci však nešlo o medzeru v zákone, teda neexistujúcu právnu úpravu, kedy by súd mal prostredníctvom analógie poskytnúť ochranu v prípade právnej situácie neriešenej v zákone, keďže v tomto prípade právna úprava bola existujúca (ustanovenie § 10 ods. 1 zákon č. 182/1993 Z. z.) avšak vyžadovala si výklad súdom, ktorý bol stranám sporu rozhodnutím odvolacieho súdu poskytnutý. Skutočnosť, že žalobca nebol úspešný a jeho žaloba bola zamietnutá, neznamená, že súd mu odoprel spravodlivosť v situácii, kedy dospel k záveru, že právna norma neumožňuje jeho nároku vyhovieť (v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach), teda nezakladá jeho právo, pretože jednoducho povedané právo žalobcu vzniká len rozhodnutím vlastníkov domu. Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. nie je ani ustanovením umožňujúcim voľnú úvahu súdu, pretože nedáva súdu priestor pre úvahu, či právnu normu
aplikuje alebo nie a ani pre úvahu o tom, aký právny následok z nej vyvodí. Aplikácia právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou a ani voľná úvaha súdu, pri ktorej dochádza k súdnemu vymedzeniu hypotézy, nemá nič spoločné s (ne)odmietnutím spravodlivosti, nakoľko tu právna norma jestvuje a dáva výslovne priestor (oprávnenie) pre takýto postup súdu.“ Inými slovami, výklad poskytnutý odvolacím súdom je poskytnutý v súlade s právnou normou. Preto výklad odvolacieho súdu v preskúmavanom rozhodnutí možno považovať za súladný so zákonom a neodporujúci ani právnemu názoru dovolacieho súdu.
35. Akiste uniklo pozornosti odvolateľa, že právna úprava § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. bola do účinnosti novely zákona č. 283/2018 Z. z. odlišná, keď výslovne v poslednej vete ukladala vlastníkom bytov a nebytových priestorov povinnosť pri určení preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv zohľadniť mieru využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov a garáží v dome. Na rozdiel od nej aktuálna práva úprava uvádza, že pri určení preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome zohľadnia mieru využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/237/2020 podal výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a uviedol, že označené zákonné ustanovenie „(napriek jeho gramatickému zneniu) dáva len možnosť, právo vlastníkom zohľadniť pri stanovení výšky zálohových platieb do fondu opráv mieru využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkom nebytových priestorov, pričom je výlučne vecou vlastníkov, či k takémuto kroku pristúpia alebo nie a v akom rozsahu. Sporná otázka, či žalobca má v zmysle cit. ustanovenia pred novelizáciou nárok na určenie výšky zálohových platieb do fondu opráv podľa miery jeho užívania spoločných častí a zariadení doma, teda neostala ponechaná bez odpovede súdu: Povinnosť žalobcu podieľať sa na tvorbe fondu opráv vyplýva priamo zo zákona č. 182/1993 Z. z. a je viazaná na jeho vlastnícke právo k podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu. Konkrétne rozhodnutie v tomto prípade (či žalobca má alebo nemá právo) a určenie miery (ne)užívania spoločných zariadení a častí domu vlastníkom nebytových priestorov nie je vecou súdu a nemôže byť určené autoritatívnym rozhodnutím súdu, ale výlučne vlastníkov domu v súlade s princípom zmluvnej autonómie. Žalobca tak nemá zákonnú možnosť domáhať sa určovacím výrokom súdu nahradenia prejavu vôle vlastníkov pri určení preddavkov do fondu opráv, a preto súd nemohol jeho žalobe vyhovieť. Inými slovami odvolací súd nevyhovel žalobe žalobcu nie bez zákonného dôvodu, ale preto, že žalobcovi nesvedčí žiadne právo, ktorému ochranu by mal súd poskytnúť v zmysle ním požadovaného žalobného petitu.“ 36. Pre úplnosť odvolací súd len dopĺňa, že predmetné závery možno prevziať aj v posudzovanej veci tak, ako to učinil súd prvej inštancie, nakoľko sa jedná o obdobnú skutkovú otázku.
37. Nad rámec vyššie uvedeného k úvahám súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii ust. § 139 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou v bodoch 43. a 45. odôvodnenia rozsudku) odvolací súd považuje odvolací súd dopĺňa, že zo znenia ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že súd je povinný rozhodnúť o nezhode spoluvlastníkov o zmene spoločnej veci, ak sa nedosiahne väčšina počítaná podľa ich podielov alebo pri rovnosti ich hlasov, alebo ak medzi nimi nedošlo k dohode. Iné predpoklady zákon neustanovuje. To znamená, že na to, aby súd rozhodol o nezhode o zmene spoločnej veci, zákon nevyžaduje, aby išlo o zmenu veci osobitne kvalifikovanú alebo vymedzenú určitým účelom.). Vzhľadom na dikciu ust. § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. v porovnaní s ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozsah otázok, ktoré môžu spadať pod rozhodnutie spoluvlastníkov spoločných častí a spoločných zariadení domu, by akékoľvek kazuistické vymedzenie „hospodárenia so spoločnou vecou“ mohlo spôsobovať v praxi komplikácie. Ingerencia súdu do rozhodovania vlastníkov predstavuje výlučne súkromnoprávnu právnu skutočnosť bez zásahu orgánu verejnej moci. Zásahy súdu do tvorby súkromnoprávnych vzťahov formou nahradenia prejavu vôle súdom treba vnímať ako výnimku zo zásady rešpektovania autonómie vôle subjektov súkromného práva pri uskutočnení právnych úkonov a to aj v prípadoch, ak by svojvôľa vedúca k nečinnosti jedného subjektu bola spôsobilá poškodiť záujmy druhej strany, by mohli viesť k vedomému porušovaniu práva a dokonca až k zneužitiu práva. Ak ide o ingerenciu súdu do vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ide rýdzo o súkromno-právnu skutočnosť, v zásade bez verejnoprávnych aspektov. Súd by mal fungovať ako kontrolná inštancia, rozhodovať o ich neplatnosti, resp. účinkoch. Nemal by
v zásade nahrádzať rozhodnutia kolektívu a sám tvoriť vôľu právnickej osoby, čo napokon potvrdil aj okresným súdom citovaný nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 110/2011 zo dňa 03.07.2013). Podľa názoru odvolacieho súdu však v súdenom spore nemožno aplikovať označené zákonné ustanovenie, nakoľko je nutné prisvedčiť žalovaným, že o znížení preddavku do fondu opráv pre nebytové priestory z dôvodu zohľadnenia miery využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytového priestoru sa samostatne nehlasovalo, a teda neexistuje hlasovanie o otázke, ktorej riešenia sa žalobca domáha. Taktiež nemožno zamieňať rozhodovanie o výške preddavkov do fondu opráv a rozhodovanie o miere využívania spoločných častí domu.
38. S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu krajský súd odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I., ako vecne správny potvrdil.
39. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v závislom výroku II. o trovách konania, proti ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu odvolaciu argumentáciu, ktorý však zodpovedá v ňom popísanej procesnej situácii a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ až 31/ ako úspešnej procesnej strane priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal.
41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).