Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3CoKR-18-2024.pdf
PDF · 122.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoKR/18/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v právnej veci žalobcu: A. B., narodená: XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E. XXX, XXX XX F., právne zastúpeného: RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., sídlo: Halenárska 18A, 917 01 Trnava, IČO: 53 191 030, proti žalovanému: G. H. F., správca úpadcu Rapid life životná poisťovňa, a.s., v konkurze, sídlo: Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, sídlo kancelárie správcu: Masarykova 21, 040 01 Košice, značka správcu: S1177, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou: DEMKO & PARTNERS s. r. o., sídlo: Werferova 1, 040 11 Košice, IČO: 54 245 729, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 43Cbi/7/2023-70 zo dňa 5. decembra 2023, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 43Cbi/7/2023-70 zo dňa 5. decembra 2023.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 43Cbi/7/2023-70 zo dňa 5. decembra 2023 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že: 1, výrokom I. žalobu zamietol a 2, výrokom II. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom žalobca žiadal súd o určenie, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi Rapid life životná poisťovňa, a.s. v konkurze, Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904 (ďalej len „úpadca“), uplatnená v konkurze vedenom pod sp. zn. 31K/28/2017 prihláškou pohľadávky zo dňa 06.03.2018 vo výške 2.660,50 eur, je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky nesporná a oprávnená.
3. Žalobu odôvodnil tým, že si prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu Spotrebiteľské centrum – nezisková organizácia, IČO: 50 166 131, Andyho Warhola 33, Medzilaborce uplatnil svoju pohľadávku v konkurze na majetok úpadcu, vyhláseného uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 23.01.2018. Žalovaný listom zo dňa 29.11.2022 oznámil žalobcovi popretie prihlásenej pohľadávky čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti v rozsahu istiny a nákladov z uplatnenia. Dôvodom popretia pohľadávky bola tá skutočnosť, že pohľadávka žalobcu nebola v konaní uplatnená oprávnenou osobou, keďže údajný zástupca nepreukázal pred správcom konkurznej podstaty platné a existujúce splnomocnenie udelené veriteľom (žalobcom). Pritom H. G. D. ako nútená správkyňa dlžníka písomne oznámila Spotrebiteľskému centru na jeho žiadosť, že uznáva nárok žalobcu na zaplatenie 2.281,03 eur s príslušenstvom so súhlasom, aby Okresný súd Bardejov, ktorý v tom čase
rozhodoval, vydal rozsudok pre uznanie nároku. Uznesením zo dňa 21.04.2020 Okresný súd Košice I určil, že na podanie žalobcu znejúce na sumu 2.660,50 eur doručené správcovi dňa 12.03.2018 sa voči správcovi podstaty pod č. 2315 prihliada ako na prihlášku. Žalobca bol v konkurznom konaní zastúpený Spotrebiteľským centrom na základe splnomocnenia zo dňa 31.10.2017. Ďalšie procesné kroky v predmetnom konaní teda so žalobcom vykonávalo Spotrebiteľské centrum, ktoré toto splnomocnenie nedoložilo. Žalobca nevie z akého dôvodu absentovalo splnomocnenie pri podaní prihlášky pohľadávky voči úpadcovi, prípadne prečo splnomocnenie nedoložilo Spotrebiteľské centrum dodatočne, avšak je nespochybniteľné, že žalobca zastúpený skutočne bol. Otázne je, či žalovaný postupoval správne, ak vyzýval na predloženie splnomocnenia splnomocnenca a nie splnomocniteľa. Žalobca namietal prílišný formalizmus, ktorý nemá oporu v ustanovení § 32 ZKR. Dôvody popretia uvedené žalovaným v danom prípade sú aplikovateľné v tých prípadoch, ak pohľadávka ako taká neexistuje, alebo síce existuje, nie je však možné ju vymáhať, alebo pohľadávka existuje, avšak v nižšej výške. Absentujúce splnomocnenie však nepredstavuje žiadne z uvedených kritérií. Napokon je zrejmé, že minimálne jeden z predošlých správcov mal vedomosť o existencii pohľadávky, čo do dôvodu, výšky a vymáhateľnosti a túto aj písomne uznal. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2019 z 21.11.2019 ohľadom otázky formalistického vnímania dôvodu žalovaného. Navyše formálny nedostatok podania sa odstránil dodatočným doložením splnomocnenia, akonáhle sa žalobca dozvedel o jeho absencii v konkurznom konaní s odkazom na ustanovenie § 32 ods. 9 ZKR.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že prihláška pohľadávky žalobcu bola podpísaná a doručená za žalobcu Spotrebiteľským centrom, pričom originál splnomocnenia na zastupovanie žalobcu nebol žalovanému preukázaný. Iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Žalovaný vyzval žalobcu na predloženie splnomocnenia v snahe odstrániť nedostatok preukázania zastúpenia, pričom nebolo povinnosťou žalovaného, aby okrem výzvy na predloženie splnomocnenia splnomocnencovi túto výzvu zasielal aj žalobcovi. Pokiaľ v spojitosti s uvedeným k preukázaniu splnomocnenia zo strany splnomocnenca až do momentu uskutočnenia popretia pohľadávky nedošlo, žalovaný nemohol postupovať inak, ako poprieť pohľadávku, keďže túto pohľadávku do konkurzu prihlásil subjekt, ktorému táto pohľadávka nepatrí a zároveň tento subjekt nepreukázal, že je za žalobcu oprávnený konať. Vo vzťahu k skutočnosti, že nútená správkyňa úpadcu mala pohľadávku žalobcu uznať, žalovaný nevie zaujať stanovisko. K tvrdeniu žalobcu, že nedostatok v preukázaní oprávnenia konať splnomocnencom odstránil doložením splnomocnenia, akonáhle sa dozvedela o jeho absencii, uviedol, že v správcovskom spise sa nenachádza žiaden originál splnomocnenia, ktorým by žalobca splnomocnil Spotrebiteľské centrum na prihlásenie pohľadávky do konkurzu.
5. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol, že dotknuté splnomocnenie zo dňa 31.10.2017 síce nebolo prílohou prihlášky, no dodatočne bolo správkyni konkurznej podstaty doručené. Žalobca nevie vysvetliť tvrdenie žalovaného, že v správcovskom spise sa nenachádza originál splnomocnenia. Jeho obsah a teda aj samotná existencia splnomocnenia však bola preukázaná najneskôr spolu so žalobou. Veriteľ v konkurznom konaní by nemal byť neprimerane sankcionovaný neprihliadnutím na jeho prihlášku s odôvodnením, že spolu s prihláškou nebolo doručené splnomocnenie. Žalovaný mohol a mal v záujme odstránenia nedostatku kontaktovať aj žalobcu ako splnomocniteľa a nielen splnomocnenca. Je nelogické, že žalovaný kontaktoval osobu, o ktorej aktívnej legitimácii mal pochybnosti, hoci mohol kontaktovať priamo osobu uplatňujúcu si svoje majetkové práva. Nakoľko žalovaný postupoval selektívne v neprospech veriteľa, je otázne, či konal v súlade s § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
6. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany k tvrdeniu o prílišnom formalizme, aj poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.11.2019 sp. zn.: II. ÚS 165/2019-35 uviedol, že z citovaného nálezu vyplýva, že jeho záver v spojitosti s absenciou splnomocnenia na zastupovanie veriteľa pri podaní prihlášky sa netýka popretia pohľadávky veriteľa, ale naopak neprihliadania na prihlášku. Záver Ústavného súdu SR o extrémne formalistickej aplikácii právnej normy tak nemožno vzťahovať na popretie pohľadávky veriteľa z dôvodu absencie splnomocnenia. Na prihlášku pohľadávky v prípade žalobcu sa riadne prihliadalo. K tvrdeniu žalobcu, že obsah aj samotná existencia splnomocnenia bola preukázaná najneskôr spolu so žalobou, poukázal na § 30 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), t.j. nemožnosť opraviť ani doplniť prihlášku. Preukazovanie oprávnenia Spotrebiteľského centra konať za žalobcu ako veriteľa pri podaní prihlášky je v tomto štádiu vyhláseného konkurzu bez významu. Konkurzné konanie je nepochybne súdnym konaním. Poukázal na ustanovenia § 92 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 196 ZKR. Splnomocnenie je osobitným jednostranným úkonom zastúpenej strany, ktorým sa v konaní preukazuje existencia vzťahu zastúpenia a jeho rozsah. Bez predloženia riadneho splnomocnenia nemožno so zastúpeným subjektom riadne konať a neprihliada sa ani na úkony zástupcu v mene zastúpeného. Z uvedeného možno odvodiť, že pokiaľ Spotrebiteľské centrum ako zástupca uskutočnilo úkon spočívajúci v podaní prihlášky pohľadávky žalobcu, za žalobcu samotného (teda v mene žalobcu ako zastúpeného), musel mať žalovaný písomným splnomocnením preukázanú existenciu a rozsah zastúpenia. Bez splnenia tejto podmienky nebolo možné vychádzať z toho, že Spotrebiteľské centrum je zástupcom a žalobcu ako veriteľku nebolo možné považovať za zastúpenú. Žiaden právny predpis neustanovuje správcovi povinnosť, aby za účelom preukázania splnomocnenia bol povinný dožadovať sa preukázania splnomocnenia udeleného veriteľom svojmu zástupcovi. Žalovaný napriek tomu preukázanie plnomocenstva vyžiadal, pričom oslovil splnomocnenca, teda zvolil obdobný postup ako napr. všeobecné súdy v prípade zastúpenia advokátom, ktoré sa obracajú pri absencii splnomocnenia práve na zástupcu, ktorý úkon vo vzťahu k súdu uskutočnil.
7. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie listinami nachádzajúcimi sa v súdnom spise na č.l. 6-10 a vyjadreniami sporových strán. Poukázal na dôvody popretia pohľadávky žalobcu uvedené zo strany žalovaného.
8. Súd vec právne posúdil podľa § 28 ods. 1 až 8, § 29 ods. 1 až 10, § 30 ods. 1 až 2, § 32 ods. 1 až 21, § 196 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), § 13 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 666/2005 Z. z., § 31 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd konštatoval, že pokiaľ ide o e-mailovú komunikáciu núteného správcu a Spotrebiteľského centra z januára 2018, táto existovala ešte v období pred podaním prihlášky žalobcu do konkurzného konania a pre posúdenie sporu nepredstavuje právnu relevanciu. Samotné uznanie pohľadávky núteným správcom vyplývajúce zo súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4Csp/89/2017 nemá vplyv na riadne a včasné prihlásenie pohľadávky žalobcu do konkurzného konania vedeného pod sp. zn. 31K/28/2017.
9.1. Zo strany žalobcu nebolo podľa súdu preukázané, že zástupcovi v konaní o prihláške pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní udelil písomné splnomocnenie na podanie prihlášky. Nebola tak splnená procesná podmienka na strane účastníka konania, medzi ktoré sa zaraďuje aj plnomocenstvo zástupcu účastníka konania pri aplikácii ustanovenia § 92 ods. 1 CSP, ktoré vyžaduje, aby splnomocnenie bolo udelené písomne, ustanovenia § 13 Vyhlášky MS SR č. 666/2005 Z. z. v platnom znení, ustanovenia § 28 ods. 2 ZKR ako aj ustanovenia § 31 OZ. Pri aplikácii uvedených ustanovení právnych predpisov nebolo možné zo strany súdu nepredloženie písomného splnomocnenia v danom konaní (absenciu splnomocnenia) a popretie takej pohľadávky zo strany žalovaného považovať za prílišný formalizmus. Zo strany žalobcu v konaní nebolo relevantným spôsobom preukázané, že prihláška pohľadávky do predmetného konkurzného konania obsahovala splnomocnenie na zastupovanie v konaní, ako ani samotná existencia daného splnomocnenia. Predmetnú prihlášku nie je teda možné považovať za prihlášku pohľadávky žalobcu do konkurzu, preto si žalobca nemôže uplatňovať nárok na určenie popretej pohľadávky. Súd doplnil, že nepovažoval za potrebné podrobne sa zaoberať ďalšími dôvodmi popretia pohľadávky zo strany žalovaného, nakoľko pre účinné popretie pohľadávky žalobcu postačovala aj len skutočnosť, že prihláška pohľadávky nebola podpísaná žalobcom, resp. že nebolo preukázané, že zástupca uvedený v prihláške, ktorý ju aj podpísal, konal v mene žalobcu. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol.
9.2. Súd poukázal na § 28 ods. 3 ZKR, z ktorého vyplýva, že zo strany žalobcu je možné prihlásiť pohľadávku do konkurzného konania aj po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty stanovenej ustanovením § 28 ods. 2 ZKR.
10. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
11. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Ako uplatnený odvolací dôvod žalobca uviedol ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a e) CSP (bod 6. odvolania), avšak slovne (v identickom bode 6. odvolania) uviedol, resp. opísal odvolacie dôvody, ktoré zodpovedajú ustanoveniam § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V bode 15. odvolania následne odvolateľ slovným opisom poukazoval na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Keďže naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a e) CSP (iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností) odvolateľ v odvolaní nijako bližšie nešpecifikoval, odvolací súd sa nimi nezaoberal a odvolanie skúmal s ohľadom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.
11.1. Žalobca považuje za nesprávny a nekorešpondujúci zo zisteným skutkovým stavom záver súdu prvej inštancie vyjadrený v odsekoch 25. (posledná veta) až 27. odôvodnenia rozsudku. Považuje totiž za preukázané, že pohľadávka žalobkyne bola žalovaným popretá s odôvodnením, že pohľadávku neuplatnila oprávnená osoba, keďže údajný zástupca nepreukázal pred správcom konkurznej podstaty platné a existujúce splnomocnenie udelené veriteľom. Pokiaľ teda došlo k popretiu pohľadávky, má žalobca právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky žalobou v zmysle § 32 ods. 9 ZKR a toto právo si aj uplatnil. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia („predmetnú prihlášku nie je teda možné považovať za prihlášku pohľadávky žalobcu do konkurzu, preto si žalobca nemôže uplatňovať nárok na určenie popretej pohľadávky“) dospel k nesprávnemu procesnému postupu („súd nepovažoval za potrebné podrobne sa zaoberať ďalšími dôvodmi popretia pohľadávky zo strany žalovaného“), čím znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie neprihliadal na zásadné argumenty a s týmito sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Poukázal v súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutia na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12.05.2011 sp. zn. 8Sžo/122/2010.
11.2. V súvislosti s dôvodom popretia pohľadávky opätovne poukázal na v konaní viackrát citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2019 z 21.11.2019, keďže v danom prípade ide o obdobnú situáciu. Postup žalovaného javil znaky arbitrárnosti a prílišného formalizmu, naviac žalobca bol v konkurznom konaní zastúpený ako spotrebiteľ a predmetný nedostatok prihlášky zjavne nespôsobil. Poukázal na § 32 ods. 1 druhú a tretiu vetu ZKR. Žalovaný mohol a mal s poukazom na § 32 ods. 1 ZKR v záujme odstránenia nedostatku kontaktovať aj žalobcu ako splnomocniteľa a ako osobu uplatňujúcu si svoje majetkové právo v predmetnom konkurznom konaní, pokiaľ mal pochybnosť o aktívnej legitimácii.
12. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Z konštantnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (obsiahnutý napr. v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.05.2018 pod sp. zn.: II. ÚS 231/2018-11) vyplýva, že splnomocnenie je osobitným jednostranným úkonom zastúpenej strany, ktorým sa v konaní preukazuje existencia vzťahu zastúpenia a jeho rozsah; bez predloženia riadneho splnomocnenia nemožno so zastúpeným subjektom riadne konať a neprihliada sa ani na úkony zástupcu v mene zastúpeného; iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Ak na konkurzné konanie je potrebné primerane aplikovať ustanovenia CSP, niet žiadneho dôvodu, aby výklad týchto ustanovení a ich konzistentná aplikácia Najvyšším súdom SR, či dokonca Ústavným súdom SR, nemala byť premietnutá aj do postupu žalovanej ako správkyne konkurznej podstaty za situácie, že žalobkyňa (veriteľka) mala byť zastúpená zástupcom. Nepredloženie splnomocnia (nepreukázanie zastúpenia) vo vzťahu
k podaniu, z ktorého je síce zrejmé označenie účastníka konania aj označenie zástupcu, vedúce k záveru, že podanie bolo učinené zástupcom vo vlastnom mene tak nemôže byť prílišným formalizmom v rozpore so znením zákona a súdnou praxou, pokiaľ znenie zákona a súdna prax predstavuje presný opak a preukázanie písomného splnomocnenia vyžaduje. Opätovne zdôraznil, že z žalovaným citovaného Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21.11.2019 sp. zn.: II. ÚS 165/2019-35 vyplýva, že jeho záver v spojitosti s absenciou splnomocnenia na zastupovanie veriteľa pri podaní prihlášky sa netýka popretia pohľadávky veriteľa, ale naopak neprihliadania na prihlášku. Ustanovenie § 28 ods. 6 ZKR sa nespája s nepripojením listín preukazujúcich skutočnosti uvedené v prihláške, dôsledok spočívajúci v neprihliadaní na prihlášku. Nepriloženie listín nemá vplyv na perfektnosť prihlášky, ale môže vyvolať popretie pohľadávky v dôsledku jej nepreukázania. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces uviedol, že súd prvej inštancie zrozumiteľne uviedol, prečo nepredloženie splnomocnenia k prihláške pohľadávky považoval za skutočnosť, ktorá mala za následok nepreukázanie zastúpenia žalobkyne ako veriteľky pri prihlásení pohľadávky do konkurzu na majetok úpadcu.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
14. Podľa § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len "konanie podľa tohto zákona") sa primerane použijú ustanovenia CSP.
15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu.
20. Odvolateľ uplatnil prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal. Odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov, konkrétne či súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, či nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, či súd na zistený skutkový stav správne aplikoval relevantné právne predpisy a či si aplikované právne predpisy správne vyložil.
21. V konaní nebolo sporným, že v konkurze na majetok úpadcu si žalobca svoju pohľadávku uplatnil prihláškou podanou zástupcom a keďže k prihláške nebol priložený originál splnomocnenia udeleného žalobcom zvolenému zástupcovi (resp. splnomocnenie nebolo k prihláške priložené vôbec), žalovaný pohľadávku žalobcu v celom rozsahu poprel čo do dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Samotná prihláška pohľadávky žalobcom k žalobe predložená nebola. Súčasťou súdneho spisu (ako príloha žaloby) bolo popretie pohľadávky zo strany žalovaného, ktoré obsahovalo aj odôvodnenie popretia. Odvolací súd zistil, že žalovaný popretie dôvodil: absenciou aktívnej vecnej legitimácie na strane údajného zástupcu veriteľa, ktorý nepreukázal dispozíciu hmotnoprávnym nárokom uvedeným v prihláške; nepreukázaním zákonného oprávnenia zástupcu veriteľa v zmysle § 31 a nasl. OZ; pohľadávka a prihláška boli uplatnené samostatne zo strany zástupcu veriteľa uvedeného v prihláške; zástupca veriteľa ani v lehote na odstránenie vady na výzvu žalovaného nereagoval; potrebou doručiť originál plnomocenstva. Uvedené odôvodnenie pohľadávky žalobcu napokon v konaní sporné nebolo.
22. Odvolací súd dodáva, že prihláška je procesnou formou uplatnenia práva veriteľa v konkurznom konaní, pričom prieskum prihlášky ZKR delegoval na správcu, bez ingerencie súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. IV ÚS 145/2022 zo dňa 23.3.2022 v rámci obiter dictum prehľadne zhrnul závery vyplývajúce z predpisov konkurzného práva. Uviedol, že ZKR rozlišuje dve prieskumné konania vo vzťahu k prihlasovaným pohľadávkam. Osobitné určovacie konanie (§ 30 ods. 1 a § 122 ods. 4), v ktorom sa posudzuje formálna stránka prihlášky a incidenčné konanie, v ktorom sa posudzuje materiálna stránka pohľadávky, t.j. oprávnenosť pohľadávky podľa hmotného práva (§ 32 a § 124). Uviedol tiež, že režim prihlasovania pohľadávok v konkurze a reštrukturalizácii má striktne formálny charakter, t.j. vyznačuje sa značným formalizmom (II. ÚS 165/2019), ktorý sa prejavuje v tom, že pohľadávku je potrebné prihlásiť (i) na zákonom (vyhláškou) predpísanom tlačive a (II)v rámci tlačiva prihlášky vyplniť všetky zákonom požadované náležitosti. Na rovnakých princípoch a pravidlách sú založené aj iné konania (napr. na úseku obchodného registra, registra partnerov verejného sektora a pod.). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zásadu, podľa ktorej právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Zdôraznil tiež, že z povahy konkurzného konania, zvlášť procesu (štádia) prihlasovania pohľadávok vyplýva, že súd nemá taký široký priestor na elimináciu formalizmu ako pri všeobecnom civilnom procese v režime Civilného sporového poriadku. Nemožno však vylúčiť existenciu určitých prejavov formalizmu, ktoré je potrebné odmietnuť a ústavnoprávne sankcionovať, pretože sa vymykajú aj samotnému formálnemu chápaniu konkurzného konania a osobitne štádia
prihlasovania pohľadávok (ústavný súd odmietol formalizmus, napríklad vo veciach sp.zn. II. ÚS 165/2019, IV. ÚS 141/2019). Pre konkurzné (reštrukturalizačné) konanie, resp. jeho jednotlivé etapy je typický zúžený priestor posudzovania formalizmu. Po zapísaní pohľadávok do zoznamu pohľadávok je správca povinný zhodnotiť každú prihlásenú pohľadávku spôsobom uvedeným v ZKR, pričom následkom negatívneho posúdenia je popretie tejto pohľadávky (v takom prípade je veriteľ oprávnený iniciovať incidenčné konanie, v ktorom súd preskúma materiálne aspekty pohľadávky). V osobitnom určovacom konaní sa má teda určiť, či veriteľ bude účastníkom konania, resp. či je jeho prihláška právne perfektná.
23. Odvolací súd na uvedené všeobecné východiská poukazuje z dôvodu, aby objasnil účel incidenčného konania, v ktorom dochádza po popretí pohľadávky správcom, k domáhaniu sa určenia pohľadávky zo strany popretého veriteľa. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/53/2020, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 409/2013-409 zo dňa 11.09.2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.1.2017), súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmať popretú pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave, resp. úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená.
24. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v tomto smere preskúmať popierací prejav žalovaného a rozhodnúť, či tento obstojí, striktne sa pritom pridržiavajúc obsahu popieracieho prejavu v znení, ako ho žalovaný v popieracom prejave vyjadril. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/70/2016 z 30. januára 2017 (publikovaného v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 63/2017) vyplýva, že pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Za postup správcu s odbornou starostlivosťou možno považovať iba taký postup, kedy v popieracom prejave uvedie všetky právne relevantné dôvody, pre ktoré spochybňuje dôvodnosť, opodstatnenosť alebo samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky. V popieracom prejave musia byť uvedené všetky právne a relevantné skutočnosti, pre ktoré nemá byť riadne prihlásená pohľadávka uspokojená v rámci konkurzu. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov.
25. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom podľa odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie v naznačenom smere o žalobe žalobcu rozhodoval, keď v odseku 24. odôvodnenia rozsudku najmä poukazoval na dôvody, o ktoré žalovaný v popieracom prejave popretie pohľadávky žalobcu opieral a v odseku 25. odôvodnenia uviedol svoj záver, v zmysle ktorého v konaní o žalobe zistil správnosť zistení, resp. záverov správcu, t.j. že žalobca k prihláške pohľadávky nepriložil splnomocnenie zástupcu. Súd tiež dôvodil, že nepredloženie originálu splnomocnenia k prihláške a popretie pohľadávky z tohto dôvodu nepovažoval za prílišný formalizmus. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol, čo v praxi znamená záver, že súd mal za to, že popierací prejav správcu obstojí.
26. Je možné pripustiť, že záver súdu prvej inštancie vyjadrený v odseku 26. odôvodnenia rozsudku (že prihlášku nie je možné považovať za prihlášku) nebol súdom prvej inštancie formulovaný vhodne, resp. výstižne, keďže niet pochýb o tom, že žalobca si pohľadávku do konkurzu na majetok úpadcu prihlásil (t.j. na jeho pohľadávku sa prihliadalo). Následkom chýbajúceho splnomocnenia udeleného zástupcovi žalobcu bolo popretie pohľadávky (nie vyslovenie, že sa nejedná o pohľadávku). V konaní nebolo sporné, že pohľadávka žalobcu bola do zoznamu pohľadávok zapísaná (pod č. 2315, čo vyplýva aj zo samotného popieracieho prejavu) Odvolací súd má za to, že s ohľadom na odôvodnenie rozsudku (odseky 25, ale aj 29.) je zrejmé, že súd prvej inštancie mienil uvedeným dôvodiť, že prihlášku žalobcu nemožno považovať za prihláškou, ktorá by vyvolávala relevantné právne následky (veriteľova pohľadávka zrejme nebude predmetom uspokojovania z rozvrhu výťažku v konkurze) a žalobcov nárok na určenie popretej
pohľadávky nemôže byť úspešný. Uvedená štylizačná nepresnosť v odseku 26. odôvodnenia však nič nemení na vecnej správnosti výroku I. napadnutého rozsudku.
27. Ako neodôvodnenú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku, že žalovaný mal pri preskúmavaní prihlášky kontaktovať splnomocniteľa (žalobcu) za účelom odstránenia nedostatky prihlášky, t.j. predloženia splnomocnenia. Splnenie všetkých formálnych náležitostí v súvislostí s podaním prihlášky do konkurzu, je zodpovednosťou osoby, ktorá prihlášku podáva. V prípade, že ZKR správcovi žiadnu takúto povinnosť neukladá, nie je možné za postup správcu zvolený v danom prípade, hodnotiť ako rozporný zo zákonom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zásadu, podľa ktorej právo patrí bdelým. V zmysle tejto zásady práva patria len tým, ktorí svoje oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
28. Odvolací súd vyhodnotil ako nenaplnenú odvolaciu námietku týkajúcu sa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2019, keďže ten sa týkal výkladu ustanovenia § 29 ZKR (absencia náležitostí prihlášky a záveru všeobecného súdu o neprihliadaní na pohľadávku), pričom v prejednávanej veci sa spor týka ustanovenia § 32 ZKR (popretia pohľadávky správcom). Navyše odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky poukazoval na špecifické okolnosti danej veci, keď sťažovateľka argumentovala a preukazovala, že písomná plná moc bola súčasťou prihlášky doručovanej správcovi a po oznámení správcu, že na jej prihlášku neprihliada, mu písomnú plnú moc opakovane doručovala, pričom však tieto skutkové okolnosti neboli predmetom zisťovania okresného súdu. V prejednávanom spore však v konaní bolo zrejmé, že k prihláške splnomocnenie priložené do momentu popretia pohľadávky, nebolo. Správca v konaní navyše tvrdil (vyjadrenie zo dňa 30.3.2023), že v správcovskom spise sa originál splnomocnenia nenachádza.
29. Odvolací súd v kontexte svojich vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že vo veci nie sú dané žiadne odvolateľom uvádzané odvolacie dôvody.
30. Na základe uvedeného odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie ani dovolanie nie sú prípustné (§ 198 ods. 1 ZKR).