Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-8-2025.pdf
PDF · 146.09 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-6Cb/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: SENIORPARK n.o., so sídlom Kvetnica 24, 058 01 Poprad, IČO: 42092230, zastúpený JUDr. Nikolou Tudajovou, advokátkou so sídlom Levočská 26A, 058 01 Poprad, IČO: 52701476, proti žalovaným, v 1. rade: SK-STRECHY, s.r.o., so sídlom Žakovce 191, 059 73 Žakovce, IČO: 45934380, v 2. rade: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., obaja zastúpení MINAT Law s.r.o., so sídlom Prievozská 6A, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53204786, o náhradu škody, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 23Cb/97/2023-228 zo dňa 13.08.2024, takto
r o z h o d o l :
I. Odmieta odvolanie voči výroku I. rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 23Cb/97/2023-228 zo dňa 13.08.2024.
II. Mení rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 23Cb/97/2023-228 zo dňa 13.08.2024 vo výroku II. a III. tak, že:
Žalobu zamieta.
Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov ( ďalej len súd alebo súd prvej inštancie ) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I. Zamieta návrh žalovaných na prerušenie konania zo dňa 04.05.2023. II. Žalovaní v prvom a v druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 13.050,- eur spolu s 11,5 % ročným úrokom z omeškania od 09.02.2023 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobca má vo vzťahu k žalovaným v prvom a v druhom rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 13.050,- eur s 11,5%-ným ročným úrokom z omeškania od 09.02.2023 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.
3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že dňa 29.12.2021 bol na žalobcu zo strany žalovaného v 1. rade podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom dňa 21.01.2022 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie o začatí konkurzného konania (OS PO, sp.zn.: 2K/17/2021) voči žalobcovi. Dňa 11.04.2022 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu a dňa 06.09.2022 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené potvrdenie uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 2K 17/2021 -134 zo dňa 01.04.2022 (KS KE, sp.zn.: 3CoKR/25/2022). Právoplatnosť bola nadobudnutá dňa 07.09.2022. Mal za to, že v predmetnom konkurznom konaní bola preukázaná nielen spornosť pohľadávok žalovaného v 1. rade, ale aj ďalších dvoch označených veriteľov, ako aj preukázaná platobná schopnosť žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že ako dlžník preukázal pochybnosť aj spornosť pohľadávky navrhovateľa a súd návrh z dôvodu nedostatku aktívnej a vecnej legitimácie na vyhlásenie konkurzu zamietol. V rozhodnutí súd konštatoval, že dlžník nebol v čase začatia konkurzného konania platobne neschopný. Následne žalobca poukázal na ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií (ďalej aj len ZKR ) a v tomto smere uviedol, že uvedené zákonné ustanovenie poukazuje na zásadu zodpovednosti za uplatnenie práva, ktoré sa prejavuje v majetkovej zodpovednosti veriteľa za oprávnenosť uplatneného práva. Uviedol, že veriteľ nesie v konkurznom konaní aj osobitnú majetkovú zodpovednosť a zodpovednosť za oprávnenosť návrhu na vyhlásenie konkurzu. Veriteľ zodpovedá aj za škodu, ktorá vznikne dlžníkovi, ako aj iným osobám v prípade, ak súd zastaví konkurzné konanie z dôvodu osvedčenia platobnej schopnosti dlžníkom. Súčasne poukázal na to, že veriteľ má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu len v prípade platobnej neschopnosti dlžníka, inak zodpovedá za neoprávnený / neodôvodnený veriteľský návrh. Pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu bol žalovaný v 1. rade žalobcom upozornený na nezrovnalosti (Reklamácie vád diela), ktoré boli zistené pri realizácii projektu, a ktoré sa týkali faktúr, ktoré žalovaný v 1. rade dokladoval ako prílohy k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalovaný v 1. rade bol žalobcom v októbri 2021 upozornený na to, kedy sú predmetné faktúry splatné. Ďalej bol upozornený na namietanie „prác navyše“ s poukazom na zmluvné dojednania a súčasne bol žiadaný na preukázanie, či práce boli objednané, vykonané, špecifikované, respektíve vyčíslené. Žalobca uviedol, že dňa 14.09.2022 sa konala na mieste mimoriadna finančná kontrola za účasti VÚC, ako SO pre IRO, ale aj Ministerstva ako RO pre IROP, pričom žalovaný v 1. rade sa predmetnej kontroly nezúčastnil a počas kontroly boli potvrdené žalobcom vytýkané nedostatky popísané v odborných vyjadreniach ako aj v znaleckom posudku. Žalobca ďalej uviedol, že pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu v decembri 2021 žalovaný v 1. rade oznámil žalobcovi, že „práce navyše“ zo Zmluvy o dielo zo dňa 23.04.2020 postúpil. V rovnaký deň bol žalobca postupníkom vyzvaný na zaplatenie. Keďže žalobca opätovne namietal neexistujúcu pohľadávku, respektíve nepostupiteľnosť, súčasne poukázal na to, že údajná pohľadávka - faktúra bola žalobcovi doručená až na konkurznom pojednávaní, navrhol vykonať dokazovanie preukázaním kedy bola predmetná faktúra zaúčtovaná žalovaným v 1. rade. Žalobca tiež poukázal na to, že pred začatím konkurzného konania bolo žalovanému v 1. rade doručené odstúpenie od zmluvy o dielo, no napriek tomu žalovaný v 1. rade podal návrh na vyhlásenie konkurzu a pokračoval v začatom konkurznom konaní a neobrátil sa na všeobecný obchodnoprávny súd. Čo sa týka splnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, žalobca uviedol, že okrem namietanej splatnosti pohľadávok žalobcu v 1. rade vzniknutých zo zmluvy o dielo zo dňa 23.04.2020, ako aj pohľadávky týkajúcej sa „prác navyše“, namietal aj existenciu pohľadávky ďalšieho veriteľa, pretože v konkurznom konaní boli žalovaným v 1. rade predložené listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že ďalší označený „veriteľ“ nespĺňa zákonnú podmienku 30 dní omeškania po lehote splatnosti. Pokiaľ ide o posúdenie zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu vzniknutú dlžníkovi neoprávneným návrhom na vyhlásenie konkurzu žalobca uviedol, že je potrebné posudzovať celkový postup veriteľa a jeho štatutárneho orgánu pred podaním návrhu, najmä či zaslal výzvu dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky po uplynutí 30 dní od lehoty splatnosti a reakciu dlžníka na túto výzvu a v tomto smere poukázal na to, že napriek tomu, že žalobca namietal uplatnenú pohľadávku, došlo zo strany žalovaného v 1. rade k postúpeniu údajnej pohľadávky. Poukázal, že k postúpeniu údajnej pohľadávky došlo výlučne z dôvodu, aby bolo možné podať návrh na vyhlásenie konkurzu na žalobcu, teda považoval konanie žalovaného v 1. rade v rozpore s dobrými mravmi, pretože účelom tohto bolo len vytvorenie druhého veriteľa. Žalobca tiež uviedol, že z ekonomického ako aj účtovného hľadiska bol zdravou spoločnosťou, pričom konkurzné konanie malo negatívny dopad na jeho majetkovú sféru, nakoľko dňa 25.05.2022 podal žiadosť o poskytnutie dotácie podľa § 3b písm. a) NV SR č. 143/2022 Z.z. - „dotácia za energie“,
ktorá nebola schválená z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 8 a ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách. Konaním žalovaného v 1. rade tak vznikla žalobcovi škoda vo výške 13.050,- eur (počet miest X suma dotácie na pobytovú formu 95 X 145,- eur), nakoľko žalovaný v 1. rade nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na žalobcu. Nakoniec uviedol, že zodpovednosť je daná nakoľko pred konkurzným súdom sa preukázalo, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol voči žalobcovi nedôvodný. Teda pokiaľ ide o splnenie podmienok a to podanie návrhu veriteľa na začatie konkurzného konania na základe návrhu veriteľa, zastavenie konkurzného konania pre osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka s tým, že bol daný aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a účinkami so začatím konkurzného konania, splnil žalobca všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 7/2005 ZKR. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 2. rade uviedol, že ide o zodpovednosť solidárnu, nakoľko žalovaný v 2. rade ako konateľ žalovaného v 1. rade bol kontaktnou osobou pri realizácii projektu v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 23.04.2020 a žalovaný v 2. rade ako konateľ žalovaného v 1. rade projekt realizoval a podal návrh na vyhlásenie konkurzu.
4. Žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že so žalobou nesúhlasia a uplatnený nárok neuznávajú. Uviedli, že riadne a včasné vykonanie diela, a teda nárok na náhradu vystavených faktúr potvrdzuje podpísanie preberacieho protokolu vykonaných prác, aj následné kontroly zo strany poskytovateľa dotácie a to VÚC Prešov, pričom kontrola neupozornila na žiadne prípadné nedostatky, ktoré by malo mať dielo, okrem neoprávnených výdavkov zo strany žalobcu vo výške 20.235,65 eur. Pokiaľ ide o návrh na vyhlásenie konkurzu, k tomu viedla najmä nepriaznivá finančná situácia žalovaného v 1. rade, ktorý nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu súdneho poplatku na podanie návrhu na začatie konania. Uviedli tiež, že v zmysle bodu 9.13 zmluvy o dielo žalovaný v 1. rade nedisponoval možnosťou bez súhlasu objednávateľa postúpiť práva a záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy na tretiu osobu, preto podanie návrhu na konkurz bolo jedinou zákonnou možnosťou, ktorou žalovaný v 1. rade disponoval. Zároveň uviedli, že návrh na vyhlásenie konkurzu podali na základe oprávnenia, ktoré vyvodzovali z § 11 ods. 3 ZKR a mali za to, že žalovaný v 1. rade je aktívne a vecne legitimovaný na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, pričom poukázali, na komentár k ustanoveniu § 11 ods. 3 ZKR, ktorý uvádza, že: „veriteľ nikdy nebude, respektíve iba výnimočne bude disponovať objektívnou informáciou, že jeho dlžník je skutočne platobne neschopný, t.j., že sú splnené všetky predpoklady platobnej neschopnosti tak, ako ich definuje zákon. Preto zákon v tomto smere rozširuje aktívnu legitimáciu veriteľa aj na prípady, ak veriteľ disponuje iba odôvodneným predpokladom platobnej neschopnosti dlžníka .“ Žalovaný v 1. rade uviedol, že jeho nárok stále trvá a bol uplatnený na všeobecnom súde. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody poukázal na to, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody je protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť a žalovaní majú za to, že samotným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu neporušili žiadnu právnu povinnosť, pretože podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo právom vyplývajúcim z ustanovenia § 11 ods. 3 ZKR, v rámci ktorého boli splnené všetky podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. V danom prípade teda nie je možné hovoriť o vzniku škody ako dôsledku porušenia právnej povinnosti, keďže chýba samotný protiprávny úkon. Pokiaľ ide o škodu uviedli, že žalobca ako dôkaz doložil zoznam schválených žiadostí o predmetnú dotáciu a ako dôvod neschválenia bolo uvedené, že zo strany žalobcu nebola splnená jedna z podmienok podľa § 8 a ods. 4 Zákona o rozpočtových pravidlách, pričom však, podľa znenia tohto ustanovenia vyplýva, že dotáciu „možno“ poskytnúť žiadateľovi, z jazykového výkladu teda vyplýva, že na poskytnutie dotácie žiadatelia nemajú právny nárok. Poukázali na to, že žalobca si uplatňuje náhradu škody bez akéhokoľvek právneho nároku a bez garancie, že požadovaná suma by sa vôbec niekedy dostala do dispozičnej sféry žalobcu. Žalovaní poukázali aj na absurdnosť tvrdenia o vzniku škody v kontexte judikovaných definícii a tiež v kontexte skutočnosti, že zo strany žalobcu, mohlo byť požiadané o neobmedzené množstvo ľubovoľných dotácií, na ktoré by nemal právny nárok a nespĺňal by podmienky na ich priznanie a všetky tieto potencionálne majetkové hodnoty, by považoval za svoj majetok, a teda ich nepriznanie by považoval za vzniknutú škodu. V tomto smere tiež uviedli, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla a preto na túto fiktívnu škodu nemá nárok a nemôže si ju ani vymáhať od žalovaných a že nepreukázal, že v prípade, ak by na jeho majetok nebolo konkurzné konanie vyhlásené, žeby mu bola priznaná takáto dotácia. Nedošlo teda k protiprávnemu úkonu zo strany žalovaných a vo vzťahu ku škode nemôže existovať ani príčinná súvislosť. Mali za to, že žaloba je postavená na domnienke žalobcu, pričom existovala len teoretická možnosť získania dotácie. Navrhli žalobný nárok ako nedôvodný a nepreukázaný zamietnuť.
5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a zistil skutkový stav, podľa ktorého:
5.1. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca nezaplatil pohľadávku žalovanému v 1. rade, ktorá mala vzniknúť titulom uzatvorenia Zmluvy o dielo zo dňa 23.04.2020, na základe ktorej žalovaný v 1. rade ako veriteľ dlžníka - žalobcu vykonal stavebné úpravy a práce v rozsahu podľa projektovej dokumentácie. Súčasne mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade ako veriteľ v návrhu na vyhlásenie konkurzu označil ďalšieho veriteľa, ktorého pohľadávka mala vzniknúť na základe rovnakej zmluvy o dielo s tým, že vykonal pre dlžníka teda žalobcu (žalovaný v 1. rade) práce naviac, ktoré neboli súčasťou projektu v zmysle zmluvy o diele, pričom tento druhý veriteľ nadobudol pohľadávku Zmluvou o postúpení zo dňa 15.09.2021. Žalobca pohľadávky nezaplatil, preto žalovaný v 1. rade, ktorého konateľom bol žalovaný v 2. rade podal dňa 29.12.2021 na Okresný súd Prešov návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu ako dlžníka, pričom za žalovaného v 1. rade ako štatutárny zástupca konal žalovaný v 2. rade. Súd tak mal za preukázané, že došlo k podaniu veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu a tým bola splnená prvá podmienka pre osobitnú zodpovednosť za škodu, podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tomto smere súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Prešov dňa 01.04.2022 uznesením č. k. 2K/17/2021 - 134 návrh navrhovateľa žalovaného v 1. rade na vyhlásenie konkurzu zamietol s tým, že Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29.07.2022 toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že obrana žalobcu v konaní o vyhlásenie konkurzu spočívala v tom, že medzi ním ako prijímateľom a Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR ako poskytovateľom bola uzatvorená zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom predmetom zmluvy bolo zrealizovanie projektu „revitalizácia centrálneho parku Poprad - Kvetnica“. Predmetná zmluva o dielo ako aj výber zhotoviteľa bol výsledkom verejného obstarávania. Dňa 01.06.2020 bolo žalobcom ako objednávateľom a dlžníkom odovzdané stavenisko. Dňa 07.12.2020 dlžník reklamoval poškodenú strechu altánku a žiadal odstránenie spadnutého oplotenia, veriteľ uvedenú reklamáciu vybavil. Následne reklamoval parkovaciu plochu, čo veriteľ v stanovenej lehote teda žalovaný v 1. rade nevybavil a ďalej uviedol, že následne žalovaný v 1. rade odmietol ako zhotoviteľ poskytnúť súčinnosť. Okrem toho spôsobil škody - poškodené schodisko a následne okrem iného žalobca ako objednávateľ reklamoval u žalovaného v 1. rade aj poškodené osvetlenie, pričom ani táto reklamácia nebola vybavená. O uvedených nezrovnalostiach dlžník (žalobca) veriteľa - žalovaného v 1. rade upovedomil a žiadal primeranú zľavu z ceny diela. Následne dlžník - žalobca v zmysle príručky pre prijímateľa IROP nezrovnalosti oznámil VÚC PO ako SO pre IROP a ministerstvu ako riadiacemu orgánu, pričom v zmysle finančnej kontroly na mieste bolo pozastavené vyplácanie nenávratného finančného príspevku. Dňa 21.09.2021 bola dlžníkovi doručená upomienka zo strany veriteľa. Vo vyjadrení zo dňa 15.10.2021 vo vzťahu k faktúram č. 122020, 132020 žalobca poukázal na vzájomnú podmienenosť zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku a zmluvy o dielo, o ktorých mal žalovaný v 1. rade ako zhotoviteľ a veriteľ vedomosť. Súčasne poukázal na to, že dlžník teda žalobca žalovanému v 1. rade oznamoval, že išlo o zdroje EÚ, ktoré sú zazmluvnené, vykonávala sa dôsledná kontrola zo strany VÚC ako SO pre IROP, ako aj ministerstva ako riadiaceho orgánu a teda dlžník mal za to, že ak by práce boli v súlade s projektom, boli by aj vyplatené. Súčasne súd prvej inštancie uviedol, že obrana žalobcu ako dlžníka v konkurznom konaní spočívala v tom, že tu bol úmysel navrhovateľa prostredníctvom konkurzného konania vyhnúť sa klasickému sporovému konaniu, ktorého predmetom by bolo preskúmanie vád diela, na ktoré dlžník už dlhšiu dobu upozorňoval. Taktiež dlžník upozorňoval aj na úmyselné konanie navrhovateľa ako veriteľa, ktorý poriadne nešpecifikoval údajnú pohľadávku, a ktorý sa snažil vytvoriť dojem, že dlžník úmyselne nechce zaplatiť predmetné faktúry. Navrhovateľ manipuloval a antedatoval upomienku zo dňa 20.09.2021 nakoľko je evidentné, že v tejto svojej výzve sa prvýkrát zmienil o akýchsi prácach navyše, ktoré ešte ani nešpecifikoval vo finančnom kritériu. Navrhovateľ postúpil pohľadávku dňa 15.09.2021, ale postúpenie oznámil až 20.12.2021 t.j. 9 dní pred podaním návrhu na konkurz. Nakoniec súd prvej inštancie uviedol, že dlžník ako žalobca sa zároveň bránil tým, že predložil v stanovenej lehote mimoriadnu účtovnú závierku ku dňu začatia konkurzu, zoznam dlhodobého majetku s inventárnou kartou a knihu dodávateľských faktúr ku dňu 21.01.2022, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov a zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou
predpokladať, že budú uhradené najneskôr do tridsiatich dní od začatia konkurzného konania z čoho vyplýva, že disponuje v zmysle predloženej účtovnej závierky ku dňu začatia konkurzného konania prebytkom majetku vo výške 756.405,14 eur, teda dostatočným majetkom na uhradenie aj prípadnej spornej pohľadávky navrhovateľa teda žalovaného v 1. rade. Zároveň v pokladnici a na bankových účtoch dlžníka boli k dispozícii peňažné prostriedky vo výške 129.978,73 eur. 6. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 133 ods. 1 ObZ, § 415 OZ, § 11 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 3b Nariadenia vlády SR č. 143/2022 Z.z., § 8a ods. 4 písm. b) zákona č. 523/2004 Z.z. a žalobe vyhovel v celom rozsahu.
6.1. Súd prvej inštancie z hľadiska právneho posúdenia uviedol, že nárok žalobcu na náhradu škody bol smerovaný voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, pričom voči žalovanému 2. rade bol realizovaný ako voči konateľovi žalovaného v 1. rade s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii s tým, že štatutárne orgány veriteľa musia dôkladne zvážiť podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi a riadne preskúmať, či sú splnené podmienky v platobnej neschopnosti alebo predĺženia dlžníka, ktorý musí byť v úpadku. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade ako aj jeho štatutárny zástupca žalovaný 2. rade vedeli o spornosti pohľadávky, navyše označili druhého veriteľa, ktorému mala pohľadávka vzniknúť prácami naviac vykonanými žalovaným v 1. rade, a ktorý nadobudol svoju pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.09.2021 vediac o tom, že tieto pohľadávky žalobca neuznával čo do právneho dôvodu ani výšky, mal súd prvej inštancie za to, že prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, t.j. podanie veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj druhej podmienky a to zastavenie konkurzného konania pre osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, bol naplnený. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody vo výške 13.050,- eur, ktorá mala vzniknúť ako negatívny dopad na majetkovú sféru žalobcu z toho dôvodu, že jeho žiadosť o poskytnutie dotácie podľa § 3b písm. a) NV SR č. 143/2022 nebola schválená z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 8a ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách. Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR, ako poskytovateľ dotácie listom zo dňa 22.05.2023 potvrdilo, že pri splnení uvedenej podmienky teda, že by voči žalobcovi nebolo vedené konkurzné konanie, jednorazová dotácia na energie by mu vyplatená bola. Týmto bol podľa súdu prvej inštancie naplnený druhý predpoklad vzniku nároku, a to existencia škody. V tomto smere súd uviedol, že žalobca uniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku náhrady škody a súčasne bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a účinkami so začatím konkurzného konania, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 22.05.2023. Všeobecne v tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdov príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno čo sa týka príčinnej súvislosti zaťažuje toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný. Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať iba s časovou nadväznosťou. Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že na druhej strane žalovaní nepreukázali, že pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu postupovali s odbornou starostlivosťou. Podľa súdu zo strany žalobcu bolo preukázané, že opodstatnenosť pohľadávky žalovaného v 1. rade namietal, o čom žalovaný v 1. rade a teda aj žalovaný v 2. rade bezpochyby mali vedomosť, keďže žalobca aj pred podaním návrhu dňa 29.12.2021 žalovanému v 1. rade oznamoval, že predmetné dielo malo vady, čo viedlo k uplatneniu si nároku žalobcu na zľavu z ceny diela a následne dokonca i k odstúpeniu od zmluvy. Zároveň žalobca preukázal, že dielo bolo financované z verejných prostriedkov a tejto súvislosti mali byť platby podľa zmluvy o dielo žalovanému v 1. rade uhrádzané až po odsúhlasení poskytovateľom finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie akcentoval i na skutočnosť, že konkurzný súd a to tak prvého ako aj druhého stupňa považoval spornosť pohľadávok žalovaného v 1. rade za dostatočne osvedčenú. Poukázal i na to, že žalovaní v predmetnom konaní uviedli, že nedisponovali finančnými prostriedkami na úhradu súdneho poplatku na podanie návrhu na začatie konania, aby si v riadnom konaní vymáhali túto spornú pohľadávku. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že návrh na vyhlásenie konkurzu nemôže byť používaný ako náhrada za riadne sporové konanie na uplatnenie svojich práv, pričom konkurzné konanie je určené na riešenie situácií, keď dlžník nie je schopný splácať svoje záväzky a jeho majetok je nedostatočný na pokrytie dlhov. Absenciu odbornej starostlivosti, podľa súdu prvej inštancie preukazovala aj skutočnosť, že žalovaný v 1. rade konajúci žalovaným v 2. rade, postúpil svoju pohľadávku uplatnenú titulom prác naviac, pričom takáto možnosť zo zmluvy o dielo nevyplývala a taktiež nepreukázal, žeby si žalobca tieto práce objednal,
respektíve žalovaný v 1. rade ani v tomto konaní nepreukázal, že by existovala nejaká iná zmluva o dielo, na základe ktorej ako účtovacím dokladom vystavil faktúru č. 1672021 vystavenú dňa 13.09.2021 a navyše existenciu tejto pohľadávky spochybňuje aj skutočnosť, že v oznámení o postúpení pohľadávky uviedol, že práce boli vykonané už od roku 2020 a účtoval ich až v septembri 2021. Zároveň uviedol, že nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zo strany žalovaného v 1. rade došlo až k dodatočnému zaúčtovaniu faktúry č. 1672021 dodatočným daňovým priznaním doručeným daňovému úradu dňa 07.03.2022, hoci išlo o zdaňovacie obdobie september 2021, čo vo vzájomných súvislostiach svedčí o neodbornom a unáhlenom podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu realizovaný v decembri 2021.
7. Nakoniec súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie návrhu žalovaných na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 24Up/350/2023, v ktorom poukazovali na to, že je v ňom riešená otázka existencie pohľadávky žalovaného v 1. rade voči žalobcovi, tým, že pre rozhodnutie v danej právnej veci bolo kľúčové, že návrh žalovaného v 1. rade ako navrhovateľa v konaní o vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu a realizovaný dňa 29.12.2021 bol zamietnutý z dôvodu preukázanej platobnej schopnosti žalobcu a aj z dôvodu, že dlžník v čase rozhodovania o návrhu na vyhlásenie konkurzu spochybnil pohľadávky veriteľov označených v návrhu na vyhlásenie konkurzu, pričom neskorší záver sporového konania, v ktorom si žalovaný v 1. rade uplatnil pohľadávku, nemôže zhojiť to, že prioritne žalovaní využili bez odbornej starostlivosti na vymoženie svojej spornej pohľadávky konkurzné konanie.
8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali žalovaní včas odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, navrhli rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alternatívne ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Žalovaní v odvolaní primárne uviedli, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa obligatórne zákonné a ustálenou judikatúrou stanovené náležitosti, čo zakladá jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť. V tejto súvislosti zdôraznili, že parafrázovanie vyjadrení sporových strán nenahrádza povinnosť súdu v súlade s § 220 ods. 2 CSP jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán; ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie; ktoré dôkazy vykonal; z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. V ďalšom uviedol dôvody, pre ktoré považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a to najmä preto, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, z nesprávnych skutkových zistení a porušuje právo žalovaných na spravodlivý proces.
10.1. Z hľadiska nezrozumiteľnosti, nedostatočnosti a rozporuplnosti odôvodnenia ako aj nesprávneho skutkového zistenia súdom prvej inštancie žalovaní akcentovali predovšetkým na skutočnosť, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca podmienil zaplatenie svojho záväzku žalovanému v 1. rade zaplatením faktúry firme, v ktorej pôsobila osoba spriaznená so žalovaným, pričom táto faktúra bola bez reálneho protiplnenia, čo žalovaní v 1. rade jasne odmietol a táto praktika iba potvrdzuje vyšetrovanie jedného z členov štatutárneho orgánu žalobcu za korupciu. Rovnako sa súd prvej inštancie podľa odvolateľov nijako nevysporiadal ani so skutočnosťami nimi predloženými, ktoré sa týkali pohľadávky, resp. jej reálnej opodstatnenosti, keď je zrejmé z preukázaných skutočností, že dielo bolo vykonané riadne a včas a môžu maximálne prebiehať formálno-právne diskusie o prípadných súvisiacich skutočnostiach. Rozsah a splnenie diela potvrdil opakovane v preberacích protokoloch žalobca žalovanému v 1. rade a teda aj pohľadávka žalobcu v 1. rade určite nemôže byť ani a ani nie je neopodstatnená. Naopak o vytváranie fiktívnych pohľadávok sa snažil žalobca a ich neakceptovanie zo strany žalovaného v 1. rade spôsobilo neuhradenie pohľadávok žalobcom žalovanému v 1. rade. V tomto smere odvolatelia uzavreli, že odôvodnenie rozsudku ako celku je nedostatočné a nezrozumiteľné, pričom súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom toho, že žalovaní pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu nepostupovali s odbornou starostlivosťou a uvedený záver nemá oporu ani v predložených dôkazoch, ani v žiadnom právnom predpise.
10.2. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu a nesprávnym skutkovým zisteniam v súvislosti s existenciou liberačného dôvodu žalovaní uviedli, že pokiaľ súd dospel k záveru, že u žalovaných nebol naplnený liberačný dôvod (postup s odbornou starostlivosťou) z dôvodu, že v
predmetnom konkurznom konaní žalovaný v 1. rade dostatočne nepreskúmal platobnú neschopnosť žalobcu, uvedený záver vychádza z opomenutia aplikácie alebo nesprávnej interpretácie právnej normy alebo z nesprávnej interpretácie dôkazov, pretože správnym právnym posúdením, resp. správnou interpretáciou predložených dôkazov by súd prvej inštancie nepochybne dospel k záveru, že žalovaní postupovali s odbornou starostlivosťou, pretože mali za to, že v súlade s § 11 ods. 3 ZKR bol žalovaný v 1. rade oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
10.3. Nakoniec k nesprávnemu právnemu posúdeniu a nesprávnym skutkovým zisteniam v súvislosti so splnením predpokladov zodpovednosti za škodu, odvolatelia uviedli, že v posudzovanom prípade nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti (k protiprávnemu úkonu) zo strany žalovaných, pretože podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo s poukazom na toho času účinné ustanovenie § 11 ods. 3 ZKR právom žalovaného v 1. rade a ako žalovaní v tomto sporovom konaní preukázali, že žalovaný v 1. rade mal dôvodný predpoklad pre podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu. Zároveň podľa odvolateľov neobstojí záver súdu, že bol naplnený predpoklad, ktorým je existencia škody, pretože tak ako opakovane uviedli, na poskytnutie dotácie žalobcovi neexistuje právny nárok a na uvedenom nič nemení ani vyjadrenie pracovníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 22.05.2023, na ktoré v rámci odôvodnenia poukazuje súd prvej inštancie. Uvedené vyjadrenie pracovníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny žiadnym spôsobom nezakladá ani príčinnú súvislosť medzi začatím konkurzného konania a vznikom škody, tak ako to bez ďalšieho zdôvodnenia uvádza súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené odvolatelia konštatovali, že súd prvej inštancie na základe nesprávneho právneho posúdenia a vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom, že došlo k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu a dodali, že teoretická možnosť získania dotácie, ktorú deklarovala pracovníčka príslušného ministerstva, sama o sebe nepreukazuje splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, ktorými sú škoda, výška škody a príčinná súvislosť.
11. Žalobca k doručenému odvolaniu uviedol, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie preukázalo, že došlo v zmysle § 11 ods. 3 a 4 ZKR k porušeniu povinnosti veriteľa (žalovaných) počínať si pri podaní návrhu na konkurz tak, aby nebol podaný neoprávnene; že bolo preukázané, že žalovaní nepostupovali s odbornou starostlivosťou pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na žalobcu a že bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov potrebných pre vznik zodpovednosti veriteľa za škodu.
11.1. Za potrebné považovali zdôrazniť zákonnú podmienku konkurzu a to dôvodné predpokladanie platobnej neschopnosti, s tým, že dlžník bol viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi. V tejto súvislosti poukázal na postup žalovaných pri vzniku druhého „údajného“ záväzku, nepredloženie hodnoverných dôkazov preukazujúcich pravdivosť ich tvrdenia, ako aj skutočnosť, že pôvodne išlo o pohľadávku žalovaného v 1. rade postúpenú na tretiu osobu. Žalobca má za to, že žalovaní mali vedomosť o tom, že nespĺňajú vyššie uvedenú podmienku podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a podľa neho z uvedeného vyplýva, že žalovaný v 1. rade mal, resp. disponoval dostupnými informáciami, aby bol schopný spoľahlivo vyhodnotiť platobnú schopnosť/ neschopnosť dlžníka, teda ju odôvodnene predpokladať.
12. Žalovaní v odvolacej replike, okrem iného, poukázali na skutočnosť, že pre vznik zodpovednosti za škodu, nebol splnený ani zákonný predpoklad, ktorým je existencia škody, pretože na poskytnutie dotácie žalobcovi neexistoval právny nárok a osobitne zdôraznili, že žalobca podal žiadosť o poskytnutie dotácie až o pol roka neskôr ako bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, z čoho vyplýva, že žalobca ako „ostrieľaná“ nezisková organizácia, ktorý vo veľkej časti „funguje“ na dotáciách, mal v čase podania žiadosti nepochybne vedomosť, že dotácia mu v posudzovanom prípade nemohla byť poskytnutá a z uvedeného dôvodu konal nanajvýš účelovo s cieľom vylákať finančné prostriedky vo forme údajnej škody od žalovaného v 1. rade v tomto sporovom konaní. Žalovaní zároveň zotrvali na stanovisku, že v posudzovanom prípade nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi začatím konkurzného konania a vznikom škody. Žalovaní nesúhlasili s názorom žalobcu, že absenciu odbornej starostlivosti preukazuje bod 72. rozsudku, pretože uvedené subjektívne a nesprávne závery súdu prvej inštancie nemajú v žiadnom prípade za následok absenciu odbornej starostlivosti zo strany žalovaných.
13. Žalobca v odvolacej duplike vo vzťahu k námietke o existencii škody a príčinnej súvislosti poukázal na vykonané dokazovanie, najmä listinný dôkaz od príslušného ministerstva a k námietke o účelovom konaní – podaniu žiadosti o dotáciu na energie, uviedol, že žiadosť bola podaná v čase keď neúnosne
rástli ceny za energie, a žalobca sa len snažil o to, aby zabezpečil plynulé prevádzkovanie domova dôchodcov. Uviedol, že nemal vedomosť o tom, že nespĺňa podmienky na jej poskytnutie, lebo v tom čase, žiadosť bola podaná v máji 2022, sa opieral o skutočnosť, že v rámci prvoinštančného konania bol návrh na konkurz v celom rozsahu zamietnutý.
14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie voči výrokom II. a III. je dôvodné.
15. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľmi sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolatelia ako odvolací dôvod uvádzajú dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j., že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu.
21. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovanými tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
21.1. V predmetnom konaní nebolo sporným, že nárok, ktorý si žalobca uplatnil bol nárok za zodpovednosť za neoprávnený veriteľský návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 4 ZKR. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že právna úprava tejto zodpovednosti je osobitná a zároveň nevyhnutná, pretože veriteľ by nezodpovedal za škodu podľa všeobecnej úpravy o zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, nakoľko podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu neporušil žiadnu právnu povinnosť, ale len využil svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Vzhľadom na osobitnú právnu úpravu zodpovednosti podľa § 11 ods. 4 ZKR, sú jej predpokladmi: a) podanie veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu na súd, b) zastavenie konkurzného konania pre osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, c) vznik škody, d) príčinná súvislosť medzi účinkami začatia konkurzného konania a vznikom škody. Odvolací súd uvádza, že tieto predpoklady musia byť splnené súčasne a v prípade ak nie je naplnený čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť za škodu nevznikne. Na druhej strane, v prípade ak všetky predpoklady sú naplnené, veriteľ sa môže zbaviť zodpovednosti len vtedy, ak preukáže, že pri podávaní návrhu postupoval s odbornou starostlivosťou.
21.2. V prejednávanom spore mal súd prvej inštancie za to, že žalobca osvedčil všetky predpoklady zodpovednosti za škodu a naopak žalovaný v 1/ rade nepreukázal, že pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu postupoval s odbornou starostlivosťou a na tomto základe žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd má však za to, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, že tento nesprávne právne posúdil naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu a to v časti vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi účinkami začatia konkurzného konania a vznikom škody. V tomto smere poukazuje odvolací súd predovšetkým na samotné ustanovenie § 11 ods. 4 ZKR, ktoré explicitne viaže zodpovednosť veriteľa za škodu, ktorá vznikne dlžníkovi (prípadne aj iným osobám) len a práve v súvislosti s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi účinkami začatia konkurzného konania, ktoré sú vymedzené v § 11 ods. 5 ZKR. Tu len príkladom odvolací súd uvádza škodu, ktorá by mohla vzniknúť i iným osobám, napr. veriteľom, pretože v dôsledku začatia konkurzného konania sa prerušuje výkon rozhodnutia, prípadne nie je možné začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva a pod. V danom prípade však žalobcom tvrdenú škodu nemožno subsumovať z hľadiska príčinnej súvislosti k žiadnym účinkom začatia konkurzného konania tak, ako sú stanovené v § 11 ods. 5 ZKR.
Zároveň podľa odvolacieho súdu absentuje i vzťah príčiny a následku medzi žalobcom tvrdenou škodou ( nevyplatenie dotácie na energie ) a začatím konkurzného konania, nakoľko z nesporného skutkového stavu vyplýva, že žalobca podal žiadosť o dotáciu v čase, kedy preukázateľne už vedel, že je voči nemu vedené konkurzné konanie a teda podľa platnej právnej úpravy vymedzenej v § 8a písm. b) zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, nebol spôsobilý dotáciu získať. Iné posúdenie vzťahu príčiny a následku by prichádzalo podľa odvolacieho súdu do úvahy len v prípade opačnom, teda ak by zo strany žalobcu bola podaná najskôr žiadosť o dotáciu a až následne by zo strany žalovaných bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu.
21.3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak má odvolací súd za to, že žalobou uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný, nakoľko žalobca v zmysle § 11 ods. 4 ZKR nepreukázal naplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu z titulu neoprávneného návrhu na vyhlásenie konkurzu súčasne, pričom za daného právneho posúdenia je nadbytočným posudzovanie odbornej starostlivosti navrhovateľov. Odvolací súd tak rozhodol vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, avšak pri jeho inom právnom posúdení, pričom nepoužil takú právnu normu, ktorú by strany sporu pred súdom prvej inštancie už neuvádzali.
22. Zároveň odvolací súd zmenil i rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania a to v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v konaní priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 23. Za daného stavu teda dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaných voči výrokom II. a III. je dôvodné, preto podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie pri inom právnom posúdení tak, ako je uvedené vo výrokovej časti II. tohto rozsudku.
24. K odvolaniu žalovaných voči výroku I. rozsudku o zamietnutí návrhu žalovaných na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 357 CSP vyplýva, že zákonodarca zvolil niekoľko spôsobov vymedzenia prípustnosti odvolania, pričom precízne formuluje, či ide o uznesenie, vo vzťahu ku ktorému ide o akékoľvek procesné riešenie, alebo o uznesenie výlučne zamietajúce. Ak uvádza uznesenie o prerušení konania (§ 357 písm. n) CSP), je jeho zámerom pripustiť odvolanie len proti uzneseniu o prerušení. Ak bol však podaný návrh na prerušenie a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n) CSP.
24.1. V uvedenom kontexte je tak nesprávne poučenie súdu prvej inštancie v predmetnom rozsudku, keď strany sporu mylne poučil o tom, že je prípustný opravný prostriedok aj proti tomuto výroku. Skutočnosť nesprávneho poučenia strán sporu o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému výroku I. rozhodnutia zo strany súdu však nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená.
24.2. Z uvedeného teda vyplýva, že odvolanie žalovaných smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd ho nemohol meritórne prejednať a v zmysle § 386 písm. c) CSP odvolanie proti výroku I. odmietol.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).