Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/27/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov JUDr. Ľubice Spálovej a Mgr. Lucie Mizerovej, v spore žalobcu: K. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H., J. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom, Záhorácka 11/A, Malacky, proti žalovanej: S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom P., G. XXX, právne zastúpená splnomocnencom BARKOCI law firm, s.r.o., Námestie slobody 28, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47247916, o zaplatenie 7.496,31 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 20. februára 2020, č.k. -270, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.298,78 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 32,56% a náhradu trov konania za odročené pojednávanie dňa 6.11.2019 v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 7.4.2016 domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 7.496,31 eur, čo zdôvodnil tým, že dňa 29.4.2013 splnil záväzok, ktorý vznikol počas trvania manželstva so žalovanou a to úver poskytnutý veriteľom Štátny fond rozvoja bývania vo výške 14.597,57 eur, pričom z tejto sumy požaduje vyplatiť 7.298,78 eur, čo je polovica ním zaplatenej sumy. Ďalej si uplatnil náklady, ktoré sa vzťahujú na podielové spoluvlastníctvo rodinný dom číslo súpisné XXXX v obci H.. Právny zástupca žalovanej podaním zo dňa 30.9.2016 sa domáhal toho, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 7.200 eur, keď uviedol, že žalovaná je spolu so žalobcom podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre obec a k.ú. H.. Táto nehnuteľnosť sa nachádzala do roku 2006 v BSM strán sporu, do troch rokov po zániku manželstva si nevyporiadali BSM, preto je teraz predmetná nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve. Vyše desaťročie nehnuteľnosť žalovaná neobýva, ani nijak inak nevyužíva, nepožíva jej plody. Žalobca teda užíva nehnuteľnosť v rozsahu, ktorý nezodpovedá miere jeho spoluvlastníckeho podielu. Nárok si tak žalovaná odôvodňuje ust. a , keď z ponuky realitných kancelárií vyplýva, že prenájom rodinných domov nachádzajúcich sa v rovnakej lokalite sa pohybuje na úrovni 400 eur za mesiac. Žalovaná tak má voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 7.200 eur, nájomné vo výške 400 eur za rodinný dom v lokalite obec H. za 36 mesiacov, vydelené dvomi, a to z titulu práva na úhradu obvyklého nájmu. Žalovaná výzvou na plnenie zo dňa 26.10.2016 vyzvala prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobcu na plnenie úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom vo výške 7.200 eur. Žalobca rozšíril pôvodný návrh zo sumy 7.496,31 eur na sumu 10.830,45 eur v časti vynaložených nákladov na vyrovnanie pohľadávky voči ŠFRB, keď uviedol, že dňa 20.12.2012 si zobral od N. N. a.s. úver 10.000 eur, ktorú sumu použil na splnenie záväzku ŠFRB a zostatok pohľadávky 4.597,57

eur zaplatil z vlastných ušetrených prostriedkov. Náklady žalobcu na predmetný úver vrátane všetkých poplatkov predstavujú sumu 17.063,33 eur. K tejto sume dospel tak, že k sume 17.063,33 eur prirátal sumu 4.597,57 eur a výslednú sumu 21.550,90 delil dvomi, výsledok je 10.830,45 eur. V závere navrhol, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 11.184,51 eur. Následne ohľadne sumy 82,50 eur zobral žalobu späť, keď táto suma. predstavuje uplatnený nárok žalobcu za náklady na domovú daň za roky 2013 až 2016 a uplatnený nárok za poplatok za komunálny odpad za rok 2016. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, nakoľko úver bol zaplatený 29.4.2014, žaloba bola podaná 7.4.2016, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, nakoľko sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 11.184,51 eur. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 15.12.2016 vo veci rozhodol tak, že žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 114,78 eur, konanie o zaplatenie sumy 82,50 eur zastavil a žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobca proti tomuto rozsudku podal odvolanie a odvolací súd rozsudkom č.k. -217 zo dňa 19.9.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 7.496,31 eur a v časti o náhrade trov konania zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a v ostatnej zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. Opravným uznesením opravil výšku priznanej sumy vo výroku a to na 7.298,78 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že v danom prípade žalobca plnil veriteľovi dlh vlastný a to ako jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov. Je teda zrejmé, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý kvalifikuje žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy 7.298,78 eur ako polovice ním zaplateného dlhu na spoločnom úvere vo výške 14.597,57 eur, ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia majetku získaného plnením za iného nie je správne, čím potom nie je správny ani ten záver súdu prvej inštancie o premlčaní tohto práva v dvojročnej premlčacej dobe podľa . Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude vykonať všetky navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, opakovane vyhodnotiť skutkový stav, na tento aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, pričom bude potrebné ex offo vyriešiť ako predbežnú otázku, či došlo k účinnému započítaniu žalobou uplatnenej pohľadávky, ktorú uplatnila žalovaná v priebehu konania. Súd prvej inštancie po vrátení veci vypočul svedkyňu K. E., dcéru strán sporu, ktorá uviedla, že od doby, čo sa žalovaná odsťahovala, vrátila kľúče, v nehnuteľnosti nebýva. Myslela si, že žalovanej ako matke nebol zo strany žalobcu ako otca obmedzovaný vstup do nehnuteľnosti. Žalovaná navštevuje nehnuteľnosť v nepravidelných intervaloch, príde navštíviť ju ako dcéru a vnučku a tiež ďalšiu dcéru J.. Po rozvode manželstva nehnuteľnosť užívala svedkyňa so sestrou a žalobca. Polovica domu nebola prázdna, všetko bolo ako predtým. V predmetnej nehnuteľnosti v období rokov 2013 až 2018 býval aj priateľ svedkyne. Zo svedeckej výpovede J. E., ďalšej dcéry strán sporu, súd zistil, že nemá vedomosť o tom, že by žalobca žalovanej akýmkoľvek spôsobom obmedzoval vstup do nehnuteľnosti v H.. Žalovaná nehnuteľnosť od rozvodu manželstva navštevuje, lebo tam žijú jej deti, chodí za nimi, keď majú narodeniny, meniny, sviatky alebo bežne. Kľúče od nehnuteľnosti žalovaná nevlastní, osobne ich vrátila svedkyni, a to na jar roku 2019. Po rozvode manželstva rodičov bývala v dome svedkyňa, jej sestra a otec, užívali celý dom. Žalovaná dodala, že žalobca jej fakticky bránil tým, že všetky miestnosti v dome boli zapratané jeho vecami, nikdy ju nevyzval, aby sa s novým partnerom aj spoločnými deťmi nasťahovala k nemu, žalovaná má za to, že rozhodnutie o užívaní celej nehnuteľnosti vykonal žalobca konkludentne sám. Rozhodnutie opustiť spoločnú domácnosť neurobila dobrovoľne bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu, má za to, že žalobca ju vyhnal svojím správaním kedy ju slovne napádal, aj sotil ju počas tehotenstva. Poukázala na to, že skutočnosť, či jej bránil žalobca alebo nebránil v užívaní nehnuteľnosti, je bez právneho významu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , , a veta prvá, a . Z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny názor, že žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.298,78 eur bola podaná dôvodne. Súd posúdil nárok žalobcu, ktorý žalovanú sumu žiadal z titulu polovice splateného úveru poskytnutého veriteľom ŠFRB v zmysle ust. a , , ako spoločný záväzok bývalých manželov, ktorí aj po vyporiadaní BSM zostali solidárnymi dlžníkmi veriteľa, ktorý bol oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Žalobca teda plnil veriteľovi dlh vlastný, a to ako jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov a v zmysle je oprávnený požadovať náhradu od žalovanej vo výške na ňu pripadajúceho podielu, teda v jednej polovici. V danom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie ale o plnenie na základe platného právneho dôvodu, preto sa aplikuje trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa 29.4.2013, kedy žalobca splnil záväzok, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 7.4.2016, teda pred jej uplynutím. Súd sa ďalej zaoberal ako predbežnou otázkou vznesenou námietkou započítania. Žalovaná výzvou na plnenie zo dňa 26.10.2016 vyzvala prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobcu na plnenie úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom vo výške obvyklého

nájmu, teda 7.200 eur a v tejto výške žiadala započítanie proti pohľadávke obsiahnutej v žalobe vo výške 7.298 eur. Žalovaná vyvolala splatnosť tejto sumy tým, že splatnosť pohľadávky určila do 5 dní od doručenia výzvy žalobcovi, ktorá bola žalobcovi doručená 10.11.2016. V danom prípade žalovaná urobila jednostranný právny úkon započítania. Ďalším predpokladom započítania bola vzájomnosť pohľadávok. Súd sa zaoberal otázkou vzniku pohľadávky žalovanej. Žalobca navrhol vypočuť dve svedkyne, dcéry strán sporu. Z ich výpovedí vyplynulo, že nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve žalovaná neužívala, po rozvode manželstva ju užíval žalobca s dcérami, užívali celú nehnuteľnosť, žalovaná ich len navštevuje, svedkyne nemali vedomosť, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom obmedzoval žalovanej vstup do nehnuteľnosti. Žalovaná dôvodila, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva, nie je právne významným. Uvedené judikoval okrem iného aj NS SR, a to vo svojom rozhodnutí, sp.zn. zo dňa 27.10.2010. Súd mal za to, že uvedené rozhodnutie však nemožno aplikovať v predmetnej veci. Z dokazovania síce vyplynulo, že žalobca spolu s dcérami užíval nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, ale treba zohľadniť aj skutočnosť, že po rozvode manželstva zostal žalobca, ktorému bola maloletá J. zverená do osobnej starostlivosti súdom, spolu s ďalšou dcérou K. bývať v nehnuteľnosti, ktorá bola domovom rodiny pred rozvodom manželstva, teda je len pochopiteľné, že užívanie nehnuteľnosti zostalo v rozsahu v akom bolo pre rodinu obvyklé. I keď prišlo po troch rokoch po zániku bezpodielového spoluvlastníctva k vyporiadaniu zo zákona a strany sa stali podielovými spoluvlastníkmi, každý v jednej polovici, je zrejmé, že daný stav užívania zostal i naďalej. Ak teda rodina užívala nehnuteľnosť nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu a žalovaná z tohto titulu požaduje finančnú náhradu, takéto priznanie by bolo podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi. Bolo navyše preukázané, že žalovanej nikto v užívaní nehnuteľnosti nebránil, strany ako podieloví spoluvlastníci sa mali o hospodárení so spoločnou vecou dohodnúť a v prípade nezhody požiadať o rozhodnutie súd. Tiež nebolo v konaní preukázané, že by žalovaná opustila nehnuteľnosť pre nezhody so žalobcom, nakoľko z rozsudku o rozvode manželstva vyplýva, že za hlavnú príčinu rozpadu manželstva súd považoval neveru zo strany žalovanej, ktorej sa počas trvania manželstva so žalobcom narodili dve deti, ktorých otcom je iný muž. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že čo sa týka finančnej náhrady za užívanie nad rámec spoluvlastníckeho podielu, existuje viacero súdnych rozhodnutí, ktoré sú odlišné od rozhodnutia NS SR, sp.zn. , napr. rozsudok KS Banská Bystrica, sp.zn. , v ktorom sa okrem iného uvádza, že faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je vždy nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci, rozhodným je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva. V rozhodnutí Krajského súdu Trnava, sp.zn. súd okrem iného konštatoval, že žalobca nepreukázal, že žalovaná znemožnila žalobcovi užívanie nehnuteľnosti, resp. ho vylúčila z užívania predmetnej nehnuteľnosti. Súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pohľadávka žalovanej z titulu úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom nevznikla. Súd preto na námietku započítania neprihliadol. Navyše posúdil jednostranný právny úkon započítania žalovanou za neurčitý a z toho dôvodu neplatný, keď žalovaná si síce uplatnila náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu za obdobie troch rokov, avšak nešpecifikovala, o ktoré obdobie troch rokov presne ide. Na základe uvedených skutočností súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 7.298,78 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešnejší priznal ich náhradu podľa pomeru úspechu v rozsahu 32,56% (žalobcovi boli priznané sumy 114,78 eur a 7.298,78 eur, v časti zaplatenia 82,50 eur prišlo k zastaveniu konania späťvzatím žaloby bez uvedenia dôvodu, takže prislúcha náhrada trov konania žalovanej, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Žalobcov úspech tak je 66,28% zo žalovanej sumy 11.184,51 eur, žalovanej úspech 33,72 %, z čoho je tak čistý úspech žalobcu 32,56%. Súd žalovanej priznal aj náhradu trov konania za odročené pojednávanie v rozsahu 100%, nakoľko nebol žalobcom dodržaný postup v zmysle a pojednávanie zo dňa 6.11.2019 muselo byť odročené.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podala odvolanie žalovaná. Uviedla, že odvolanie podáva z dôvodu § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. h). Uviedla, že spoluvlastnícky podiel tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov počas trvania spoluvlastníckeho vzťahu, je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci i pokiaľ ide o užívanie veci. Preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec, alebo aspoň v rozsahu určenom jeho podielom na spoločnej veci, vzniká mu nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. To znamená, že v prípade, ak je druhý spoluvlastník vylúčený z užívania predmetu spoluvlastníckeho práva, patrí mu určitá náhrada. To potvrdzuje aj konštantná rozhodovacia

prax súdov: rozsudok NS ČR, sp.zn. , rozsudok NS SR, sp.zn. . Uplatneniu nároku žalovanej teda úhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu vo výške obvyklého nájmu nebráni ani jej prípadná pasivita v otázke neužívania predmetu jej podielového spoluvlastníctva, pretože takáto pasivita žalovanej nezakladá právo žalobcu užívať nehnuteľnosť nad rámec, resp. nad mieru, ktorá zodpovedá jeho podielu. Žalovaná výzvou zo dňa 26.10.2016 vyzvala žalobcu na plnenie úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 7.200 eur ako nájomné za 36 mesiacov. Žalovaná vyvolala splatnosť tejto sumy v súlade s , keď splatnosť určila žalobcovi do 5 dní od doručenia predmetnej výzvy. Vzhľadom na to, že nárok žalovanej nepredstavuje nárok bezdôvodného obohatenia, bola žalovaná oprávnená na zaplatenie obvyklého nájmu a to až do obdobia troch rokov od uplatnenia jej práva, takže má nárok na obvyklé nájomné za predmetnú nehnuteľnosť za 36 mesiacov spätne odo dňa uplatnenia nároku. Časovo bola teda pohľadávka žalovanej jednoznačne vymedzená na obdobie troch rokov od uplatnenia hmotnoprávnej námietky započítania. Preto nie je možné stotožniť sa so záverom konajúceho súdu, že právny úkon započítania je neurčitý a z toho dôvodu neplatný. Žalovaná namietala pohľadávku žalobcu, nakoľko táto pripadla žalobcovi v rámci vyporiadania BSM, ku ktorému prišlo zo zákona a to vzhľadom k tomu, že daná pohľadávka sa viaže na nehnuteľnosť, ktorú užíval výlučne žalobca. Žalovaná si v konaní uplatnila hmotnoprávnu námietku, započítala svoju pohľadávku vo výške 7.200 eur, ktorá vyplýva z jednostranného užívania nehnuteľnosti žalobcom. S argumentáciou žalovanej sa však súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal. Odôvodnenie rozsudku je veľmi stručné, v podstate uvedené len v bode 30. rozsudku, je nejasné a nekonzistentné. Ďalej žalovaná poukazuje na skutočnosť, že v rozhodnom období, za ktoré jej vznikla pohľadávka voči žalobcovi, obidve dcéry žalobcu a žalovanej boli už dávno plnoleté a samostatné a nie je vo vzťahu k predmetu konania právne významné, či nehnuteľnosť užívali alebo nie. Tu poukázala na rozsudok NS SR, sp.zn. . Súd prvej inštancie nielenže nevysvetlil prečo by toto rozhodnutie NS SR, ktorý je orgánom zjednocovania právnych názorov a ktoré priamo rieši danú právnu otázku nemalo byť v tomto prípade aplikované, ale zrejme opomenul, že aj Ústavný súd SR pravidelne konštatuje, že zjednocovať judikatúru všeobecných súdov prináleží výlučne najvyššiemu súdu. Citované rozhodnutie najvyššieho súdu bolo potvrdené aj Ústavným súdom SR. Súd prvej inštancie tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka užívania nehnuteľnosti, žalovaná má za to, že žalobca jej fakticky bránil tým, že všetky miestnosti v dome boli zapratané jeho vecami. Nikdy ju nevyzval, aby sa s novým partnerom a ich spoločnými deťmi nasťahovala k nemu, práve naopak, takýto priestor v nehnuteľnosti nikdy žalobcom vytvorený nebol. Žalobca konkludentne sám rozhodol o užívaní celej nehnuteľnosti, rozhodnutie opustiť spoločnú domácnosť neurobila žalovaná dobrovoľne bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Žalobca ju vyhnal svojim správaním, kedy ju slovne napádal aj sotil počas tehotenstva, nakoľko bola tehotná s iným mužom. V návrhu na rozvod sám žalobca uvádza konflikty medzi stranami tohto sporu. Žalovaná poukázala na to, že skutočnosť, či jej žalobca bránil alebo nebránil v užívaní nehnuteľnosti je bez právneho významu v nadväznosti na citovanú judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR. Žalobca užíval predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, čo bolo v konaní preukázané svedeckými výpoveďami. Svedkyňa uviedla, že polovica domu nebola prázdna, všetko bolo ako predtým. Po rozvode rodičov bývala v dome svedkyňa, jej sestra a otec, užívali celý dom. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva však nie je právne významný v zmysle citovanej judikatúry NS SR aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ sa týka aplikácie ust. , tak súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa tohto ustanovenia má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu, prípadne, kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne právo vyplývajúce z právnych noriem. Odvolateľka navrhla vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. bolo určenie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.496,31 eur, po pripustení zmeny žaloby sumu 11.184,51 eur, keď predmetná suma predstavovala polovicu sumy, ktorú zaplatil žalovaný na úvere poskytnutom Štátnym fondom rozvoja bývania stranám sporu počas trvania manželstva a náklady, ktoré sa vzťahujú na ich podielové spoluvlastníctvo rodinný dom č. súpisné XXXX v obci H.. Predmetom sporu po rozhodnutí odvolacieho súdu Krajského súdu v Trnave, č.k. -217 zostalo zaplatenie sumy 7.298,78 eur. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.298,78 eur, keď súd skonštatoval, že pohľadávka žalovanej vo výške 7.200 eur predstavujúca náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorú žiadala žalovaná započítať, nevznikla.

5. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky správne vyhodnotil i vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. odvolací súd odkazuje na správne písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

6. Odvolateľka v odvolaní nenamieta základ ani výšku priznanej sumy 7.298,78 eur, ktorá jej bola uložená ako povinnosť zaplatiť žalobcovi. Namieta len, že súd nesprávne posúdil vznik jej pohľadávky voči žalobcovi, ktorá vznikla ako náhrada za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a tiež namietala použitie . Poukazovala pritom na rozhodnutie NS SR, sp.zn. , v ktorom sa uvádza, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho podielu.

7. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa nepreukázala, že by užíval výlučne žalobca nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu, teda že užíval aj celý podiel žalovanej. Bolo preukázané, že žalovaná odišla zo spoločného rodinného domu dobrovoľne, aj keď mali strany sporu medzi sebou konflikty, nebolo preukázané, že by bola z domu vyhodená a bolo by jej bránené vo vstupe do domu, keď kľúče od domu napriek tomu, že sa z neho odsťahovala v decembri 2005, odovzdala dobrovoľne dcére až v roku 2018, v rodinnom dome po jej odchode zostala bývať maloletá dcéra J., ktorá bola na čas po rozvode manželstva zverená žalobcovi, tiež plnoletá dcéra K. a niekoľko rokov tam býval aj priateľ dcéry. Dcéry mali odvodené právo bývania v dome a nie len v polovici patriacej žalobcovi, takže za tejto situácie nebolo možné vypratať polovicu domu, ako si to predstavovala žalovaná, pričom je zrejmé, že v polovici patriacej žalovanej tak určite neboli len veci žalobcu. Odvolací súd mal tiež za to, že nebolo preukázané, že by žalovaná nemala možnosť v prípade skutočného záujmu užívať nehnuteľnosť. Žalovaná tvrdila, že ju žalobca nepozval bývať do časti rodinného domu spolu s jej novým partnerom a dvoma deťmi, žalobca však nebol povinný ju pozývať, aby sa nasťahovala so svojou novou rodinou do ich spoločného domu. Žalovaná netvrdila ani, že by mala záujem v nehnuteľnosti bývať, že by chcela v nej bývať a bolo jej v tom bránené. Svoj záujem o svoj podiel na nehnuteľnosti prejavila až po začatí tohto súdneho konania, v ktorom žalobca od nej požadoval zaplatenie polovice sumy, ktorú zaplatil na ich spoločnom úvere, a to vo výške 7.496,31 eur, keď dospela k záveru, že žalobca užíva aj jej spoluvlastnícky podiel.

8. Pokiaľ sa týka aplikácie ust. , tak odvolací súd mal za to, že súd ho aplikoval správne. Žalovaná v roku 2005 opustila dobrovoľne spoločnú domácnosť, keď si založila novú rodinu, pričom už počas manželstva sa jej narodili dve deti (v apríli 2003 a v marci 2005) s iným mužom, s ktorými deťmi bývala v spoločnej domácnosti so žalobcom a ich spoločnými deťmi. Po odsťahovaní žalovanej spolu s jej deťmi pochádzajúcimi z jej nového vzťahu zostali v dome bývať jej dve deti pochádzajúce z manželstva so žalobcom, z toho jedno maloleté, ktoré bolo zverené do starostlivosti žalobcu. Žalovaná deti v rodinnom dome navštevovala, mala prístup do domu. Zo svedeckej výpovede dcéry J. vyplynulo, že kľúče od domu vrátila jej až na jar v roku 2019. Celé obdobie od roku 2005 až doposiaľ žalovaná neprejavila opravdivý záujem užívať nehnuteľnosť. Náhradu za užívanie jej podielu žalovaná požadovala až po tom, ako ju zažaloval žalobca o zaplatenie polovice splátok úveru, ktoré zrealizoval žalobca

napriek tomu, že úver bol spoločný. Touto žalobou žalobca nechcel žalovanú poškodiť, stavebný úver bol poskytnutý v súvislosti s novostavbou rodinného domu v obci H., v ktorom mala žalovaná spoluvlastnícky podiel, takže splátky úveru možno chápať tak, že boli použité do rodinného domu, takže žalovaná úhradou polovice týchto úverových splátok investovala do svojho vlastníctva. Požadovanie náhrady, ak by takýto nárok vznikol, za takto zisteného skutkového stavu, keď rodinný dom v spoluvlastníctve strán sporu užívali dve dcéry žalovanej, ktoré majú odvodené právo bývania a tiež aj priateľ jednej z dcér, a to za súhlasu žalovanej, by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam tak odvolací súd mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s ust. potvrdil, keď súd správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s ust. , keď v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu.

11. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).