Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3To-127-2025.pdf
PDF · 91.11 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/127/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 33T/52/2024-187 zo dňa 21.07.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 31.03.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Galanta č.k. 33T/52/2024-187 zo dňa 21.07.2025 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom A. D. E. X/XX, F., uznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe,
že
dňa 12.3.2024 v čase okolo 22:48 hodiny poškodil sklenenú výplň dverí klenotníctva s názvom „Hornak - Klenoty" na adrese Šaľa, Hlavná 8/29, a to takým spôsobom, že pristúpil k vchodovým, jednokrídlovým, automaticky posuvným dverám klenotníctva Hornak-Klenoty, v rukách držal textíliu, v ktorej mal zabalený stredne veľký kameň a s takto obaleným kameňom päťkrát udrel do sklenenej výplne vchodových dverí klenotníctva, následne kameň položil a dvere sa pokúšal vytlačiť vlastným telom, čo sa mu však nepodarilo a z miesta odišiel na neznáme miesto, pričom došlo k prasknutiu sklenenej výplne dverí, ohnutiu rámu dverí v hornej časti a taktiež v strede rámu, v dôsledku čoho sa dvere nedali otvárať, museli byť celé vymenené, čím poškodenej spoločnosti HP Centrum ESO s.r.o., IČO: 36 273 295, Hlavná 8, Šaľa spôsobil škodu vo výške 3.170,- Eur.
Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, zistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, postupom podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 2 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov.
O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku tak, že obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom Spálená 75/16, Praha, Česká republika, IČO: 452 72 956 konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu so sídlom organizačnej
zložky Lamačská cesta 3/A, Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 54 228 573 škodu vo výške 3.140,- (tritisícstoštyridsať) Eur.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 187-189.
Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného okresný prokurátor, ktoré následne písomne odôvodnil na č.l. 192.
Okresný prokurátor v odvolaní namietal voči výroku o treste napadnutého rozsudku, nestotožnil sa s právnymi úvahami okresného súdu o dôvodoch uloženia podmienečného trestu odňatia slobody, výrok o treste považuje za nezákonný a nespravodlivý. Prokurátor poukázal na ustanovenia Trestného zákona upravujúce zásady na ukladanie trestu, a v tom kontexte na osobu obžalovaného. Obžalovaný má bohaté skúsenosti s páchaním trestnej činnosti, v odpise registra trestov má uvedených päť záznamov o odsúdení, z toho v štyroch prípadoch pre majetkovú trestnú činnosť. Obžalovanému boli ukladané podmienečné ako aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, pričom je zrejmé, že už predtým uložený podmienečný trest odňatia slobody v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 2T/126/2018 nebol dostačujúci na jeho prevýchovu. Cieľom konania obžalovaného bola krádež šperkov, k čomu sa sám priznal. Z Centrálnej evidencie priestupkov možno tiež badať, že obžalovaný sa necelé tri týždne pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti dopustil priestupku proti majetku krádežou v obchode, za ktoré konanie bol sankcionovaný. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu súd vzhliadol dôvod na ukladanie podmienečného trestu odňatia slobody. Skutočnosť, že obžalovaný je v produktívnom veku (avšak nezamestnaný), resp. od posledného odsúdenia uplynulo päť rokov nie je dôvodom pre taký postup, keďže hoci obžalovaný posledných päť rokov nespáchal trestný čin, aj napriek tomu sa dopúšťal protiprávnej činnosti na priestupkovej úrovni. Ďalej poukázal aj na zjavné bagatelizovanie trestnej činnosti samotným obžalovaným. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci sám tak, že obžalovanému uloží zákonný a spravodlivý trest odňatia slobody so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 31.03.2026 za prítomnosti zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave a obžalovaného, zároveň v neprítomnosti zástupcu poškodenej. Zástupkyňa krajskej prokuratúry zotrvala na podanom odvolaní, dôvody odvolania nežiadala zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním okresného prokurátora, odpisom registra trestov na obžalovaného a príslušnými lustráciami na osobu obžalovaného. Strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupkyňa krajskej prokuratúry sa pridržala písomných dôvodov odvolania, navrhla odvolaniu vyhovieť. Obžalovaný nemal žiadne ďalšie návrhy.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd jasne, zrozumiteľne a zákonne súladným spôsobom presvedčivo vysvetlil svoje úvahy o uložení trestu, primeranosti uloženého trestu, jeho zákonnosti a spravodlivosti vzhľadom na okolnosti prípadu a osobné pomery obžalovaného. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, ani v tomto rozsahu odvolací súd nevzhliadol pochybenie. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku vo vzťahu ku všetkým napadnutým výrokom, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 21.07.2025 učinil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, preto okresný súd so súhlasom prokurátora vyhlásenie obžalovaného prijal. Pretože inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovanej podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012)
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd, vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia konania obžalovaného, postupoval v súlade so zákonom pri ukladaní trestnoprávnej sankcie obžalovanému, t. j. pri určení druhu a výmery trestu. Okresný súd jednak nepochybil pri identifikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (keďže obžalovaný spáchanie žalovaného skutku priznal a svoje konanie oľutoval) a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (obžalovaný sa už v minulosti dopustil spáchania trestného činu). Rovnako okresný súd nepochybil, keď na základe náležite a správne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k výroku o treste považoval za primeraný, zákonný a spravodlivý trest odňatia slobody vo výmere deväť mesiacov s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní jeden rok a šesť mesiacov.
Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením okresného súdu, že takto uložený trest zohľadňujú všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie.
V prvom rade odvolací súd musí konštatovať, že skutočnosti, o ktoré prokurátor opiera dôvody svojho odvolania, majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Preto vo všeobecnosti možno považovať jeho argumentáciu v prospech uloženia nepodmienečného trestu pre zistenú recidívu za logickú, keďže obžalovaný sa už v minulosti dopustil majetkovej trestnej činnosti, a to nielen v rovine trestnej, ale aj v rovine priestupkovej, kedy bol za priestupky proti majetku sankcionovaný v správnom konaní.
Aj napriek uvedenému si však aj odvolací súd osvojil názor a záver o i keď skutočne hraničnom, ale splnení zákonných podmienok v zmysle § 50 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a preto v tomto prejednávanom prípade napadnutý rozsudok nevykazuje znaky arbitrárnosti aj napriek dôvodnosti argumentov, ktoré prokurátor uviedol v dôvodoch svojho odvolania.
V danom prípade skutočne bolo potrebné prihliadať nielen na skutočnosť, že obžalovaný sa k svojmu konaniu priznal, čo viedlo k prijatiu jeho vyhlásenia o vine, svoje konanie oľutoval, ale aj na skutočnosť, že v období posledných piatich rokov pred spáchaním skutku sa nedopustil spáchania trestnej činnosti, a v neposlednom rade na nižšiu závažnosť spáchaného skutku. Aj napriek tomu, že obžalovaný má v odpise registra trestov uvedených celkom päť záznamov, a to aj pre majetkovú trestnú činnosť, uvedenú skutočnosť nemožno vnímať výlučne v neprospech obžalovaného, a preto mu ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o prvé dve odsúdenia, v týchto prípadoch sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, pokiaľ ide o ďalšie tri odsúdenia, išlo o majetkovú trestnú činnosť, avšak naposledy spáchanú v roku 2019. Od tohto momentu, t.j. od posledného odsúdenia uplynulo obdobie piatich rokov, počas ktorých sa dá povedať, že obžalovaný viedol riadny život s výnimkou spáchania menej závažných priestupkov proti majetku. Túto skutočnosť možno vnímať nielen ako recidívu, ale naopak, aj ako dôvod, ktorý nasvedčuje, že jeho náprava je možná, a to práve vhodne a účelne zvoleným trestom, ktorý nezasiahne do osobnej slobody obžalovaného. Ukladanie trestu nemá mať žiadnu inú úlohu ako pomyslené nastavenie rovnováhy medzi protiprávnym konaním a narušeným záujmom.
V čase konania verejného zasadnutia mal obžalovaný 29 rokov, ide o mladého muža, v produktívnom veku, ktorý pobytom na slobode, rešpektovaním pravidiel správania sa, vyhýbaním sa páchaniu trestnej činnosti či aj drobných priestupkov môže preukázať svoju nápravu. Obžalovaný, i keď opakovane, dopustil sa majetkovej trestnej činnosti, následok, ktorý svojím konaním spôsobil zasiahol majetkovú
sféru poškodeného, škoda vo výške 3.170,-Eur predstavovala naplnenie znaku základnej skutkovej podstaty predmetného prečinu. V predmetnom prípade okresný súd správne zosúladil svoje vnútorné vnímanie spravodlivosti s objektívnym stavom vecí, keď obžalovaného ušetril nepodmienečného trestu odňatia slobody. Obžalovaný, hoci ako páchateľ menej závažnej majetkovej trestnej činnosti bude pre seba a spoločnosť užitočnejší na slobode, kde bude mať široký priestor uplatnenia sa na trhu práce, hľadať zákonné spôsoby ako si zadovážiť zdroje svojej obživy, rovnako sa usilovať o nápravu spôsobeného bezprávia, a to náhradu majetkovej škody poškodenej. V tomto prípade obžalovaný ako páchateľ majetkovej trestnej činnosti nepredstavuje pre spoločnosť také riziko, pre ktoré ho musel súd pozbaviť osobnej slobody, izolovať ho od vonkajšieho prostredia a tým aj prispieť k neúčelne zvolenému druhu trestu.
V otázke primeranosti ukladania trestov sa venoval opakovane aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že „U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, b. 25, 26.)
V tomto kontexte odvolací súd poznamenáva, že trestať v súlade s ponímaním spravodlivosti ako želaným ideálom primeranosti a efektívnosti trestania neznamená trestať viac, či trestať lepšie a za každú cenu v prípade recidívy páchateľa izolovať od spoločnosti ukladaním nepodmienečného trestu odňatia slobody. V osobitných prípadoch predstavuje práve ceste podmienečného uloženia trestu efektívnejší nástroj na to, aby u obžalovaného vyvolal akési zamyslenie sa nad svojou trestnou minulosťou, motiváciu k náprave, obnoveniu narušených vzťahov, začleneniu sa do spoločnosti. Účelom trestu totižto nie je spôsobiť páchateľovi trestného činu ďalšiu ujmu, vytrhnúť ho z prostredia, v ktorom bol začlenený a v ktorom má podmienky na nápravu. Cieľom je vyťažiť z trestu maximum výchovného potenciálu – ako pre páchateľa, tak aj pre spoločnosť, minimalizovať škodlivosť spáchaného trestného činu a vrátiť páchateľa späť do spoločnosti, aby sa mohol ako riadny občan podieľať na jej fungovaní.
Práve z uvedených dôvodov potom odvolací súd považuje za vhodnejší a účelnejší práve podmienečný trest, s určením skúšobnej doby. Nad obžalovaným bude počas plynutia skúšobnej doby v trvaní jeden rok a šesť mesiacov visieť výstraha nad tým, aby sa páchania nielen majetkovej, ale aj akejkoľvek inej trestnej činnosti vyhýbal, zadovažoval si zdroje obživy riadnym spôsobom, pričom pokiaľ sa opätovne rozhodne pre spáchanie trestnej činnosti či protiprávneho konania na úrovni priestupku, neminie ho výkon uloženého trestu vo výmere deväť mesiacov.
Odvolací súd v osobe obžalovaného, charaktere spáchaného trestného činu či v následku v podobe majetkovej ujmy poškodenej nevzhliadol dôvod pre zmenu uloženého trestu jeho sprísnením. Trest odňatia slobody v trvaní deväť mesiacov je takmer na úrovni polovice trestnej sadzby, a preto ho nemožno, aj napriek jeho podmienečnému odkladu vnímať ako neprimerane mierny.
Záverom odvolací súd vo všeobecnosti pokiaľ ide o ukladanie trestných sankcií a časté favorizovanie nepodmienečného trestu odňatia slobody pred miernejšou formou potrestania, ktorá je v mnohých prípadoch efektívnejšia súdmi, poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne deklaroval „...bolo by žiadúce v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal bytˇ potrestaný nie ako občan majúci základne´ práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľne´, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetovane´ kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerane´ sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej
politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom su´ chronicky preplnene´ väznice a rastúci index väzenskej populácie. Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku utlmia ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. U´S 106/2011 z 28. novembra 2012)
Z uvedeného nálezu možno konštatovať, že tak ako pri výkone väzby, tak aj pri výkone trestu, sa má uväznenie využiť len ako krajný prostriedok, tzv. princíp ultima ratio. V prípade odsúdených by mal súd najskôr dôkladne zvážiť či by nebolo vhodnejšie uloženie alternatívnych trestov, ktoré nemajú za následok uväznenie. Využívanie pozbavenia slobody ako opatrenia krajného prostriedku totižto vyplýva aj z Odporúčania Rec (99)22 Výboru ministrov o preplnenosti väzníc a náraste väzenskej populácie a Biela kniha o preplnenosti väzníc z roku 2016.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.