Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoPr/7/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne A. B. C., D., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, Nitra, Za humnami 49, zastúpená: Právna pomoc Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, D., E. F. X, IČO: 50 739 620, konajúca prostredníctvom A. A. A., predsedu, doručovacia adresa: G., H. XX, proti žalovanému: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Nitra, Tr. A. Hlinku 1, IČO: 00 157 716, zastúpený Advokátska kancelária Zárecký Zeman, so sídlom Bratislava, Medená 18, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 22.11.2017 č.k. -790, v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 26.1.2018 č.k. -860, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. p o t v r d z u – j e . Vo výroku II. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Vo výroku IV. m e n í tak, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 24.04.2012 je neplatná. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.761 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku náhrady mzdy zamietol, zamietol tiež návrh žalovaného, ktorým požadoval, že nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa má v časti určenia neplatnosti výpovede voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v časti nároku na náhradu mzdy v rozsahu 66,68 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi stranami sporu vznikol dňa 15.08.1986 pracovný pomer založený pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 05.06.1986 na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce KHV, druh práce (funkcia) asistentka. Žalovaný listom zo dňa 24.04.2012 dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa / z dôvodov nadbytočnosti. Dôvodom nadbytočnosti je, že podľa schválenej systematizácie pracoviska katedry hudby PF UKF katedra potrebuje, vzhľadom na realizáciu akreditovaných študijných programov v dennej a externej forme a počet študentov, ktorí na nej študujú 7 pracovných miest odborných asistentov s akademickým titulom PhD., resp. vedeckou hodnosťou CSc. Na katedre hudby je v súčasnosti 8 zamestnancov s akademickým titulom PhD. a preto žalobkyni oznámil, že nemá možnosť ďalej ju zamestnať a to ani na kratší pracovný čas na katedre hudby PF UKF. Žalobkyňa listom zo dňa 08.06.2012 oznámila žalovanému, že s výpoveďou z pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust.

, , , , ako aj ust. , . Súd skúmal, v súlade s pokynmi odvolacieho súdu, po preukázaní splnenia podmienok prerokovania výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov, či boli splnené všetky podmienky výpovede z pracovného pomeru a to rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorou bolo zníženie stavu zamestnancov, nadbytočnosť žalobkyne a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne a to najmä so zameraním sa na skutočnosť, aký počet odborných asistentov pracoval na katedre hudby pred obdobím 01.10.2011. Porovnaním schválenej systematizácie funkčných a pracovných miest zamestnancov fakúlt na katedre hudby za obdobie od 01.12.2010 do 31.08.2011, podľa ktorej počet odborných asistentov bol 7 a systematizácie funkčných a pracovných miest zamestnancov fakúlt na katedre hudby za obdobie od 01.10.2011 do 31.08.2012, podľa ktorej počet odborných asistentov bol 7 zistil, že na katedre hudby bol počet odborných asistentov rovnaký a na katedre hudby bolo 7 odborných asistentov, preto dospel k záveru, že na katedre hudby nedošlo k organizačnej zmene, ktorej dôsledkom sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou. Skutočnosť, že žalobkyňa nastúpila na katedru hudby po tom, čo bola jej predchádzajúca výpoveď určená za neplatnú, nemôže byť dôvodom jej nadbytočnosti. Žalovaný v konaní tvrdil, že stav nadbytočnosti žalobkyne mal trvať už v roku 2005, kedy dal žalobkyni výpoveď prvýkrát, ktorá následne bola určená za neplatnú. Za danej situácie pracovné miesto žalobkyne doposiaľ nebolo zrušené a vzhľadom na určenie neplatnosti predchádzajúcej výpovede, pracovný pomer žalobkyne trval na katedre hudby naďalej. Nástupom žalobkyne do zamestnania po rozhodnutí súdu o neplatnosti predchádzajúcej výpovede nedošlo k faktickej organizačnej zmene žalovaného, pretože pracovný pomer žalobkyne neskončil a tento trval, v dôsledku čoho nedošlo k jej prijatiu nad rámec v tom čase schválenej organizačnej štruktúry žalovaného. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že systematizácia pracovných miest za rok 2010 - 2011 bola modifikovaná súdnym rozhodnutím o neplatnosti výpovede žalobkyne, ktorým sa vytvorilo reálne ďalšie miesto, ktoré bolo následnou systematizáciou zrušené. Vzhľadom na uvedené nemal za preukázanú existenciu organizačnej zmeny nadbytočnosti žalobkyne a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a jej nadbytočnosťou, preto rozhodol, že výpoveď je neplatná. Predmetom konania bol ďalej nárok žalobkyne na náhradu mzdy, ktorý si uplatnila na súde podaním doručeným súdu dňa 10.12.2015, v ktorom si uplatnila nárok na náhradu mzdy za mesiace august 2012 až august 2013 s tým, že funkčný plat je 793,50 eura a následne na pojednávaní dňa 02.06.2016 rozšírila nárok na náhradu mzdy za mesiace august 2012 - máj 2016 a súd na tomto pojednávaní pripustil zmenu petitu. V zmysle ust. účinného od 01.09.2011 do 31.12.2012, t. j. v čase rozhodnom, kedy bola daná výpoveď, patrí žalobkyni náhrada mzdy za čas 9 mesiacov. Súd preto ustálil, že žalobkyni patrí nárok na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov a to za mesiace august 2012 - apríl 2013. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že je potrebné na nárok na náhradu mzdy aplikovať ust. v znení účinnom od 01.01.2013, pretože výpoveď bola žalobkyni daná dňa 24.04.2012 a v zmysle výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 01.01.2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2012. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd sa zaoberal námietkou premlčania a dospel k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie august 2012

- apríl 2013 nie je v celom rozsahu premlčaný. Nárok žalobkyne bol uplatnený na súde dňa 10.12.2015. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy za mesiace august 2012 - august 2013, preto súd nárok na náhradu mzdy za mesiac august, september, október 2012 považoval za premlčaný. Žalobkyni tak patrí nárok na náhradu mzdy za mesiace november a december 2012 a január - apríl 2013. Žalobkyňa požadovala náhradu mzdy vo výške 793,50 eura a táto výška náhrady mzdy nebola v konaní sporná medzi stranami sporu. Preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.761 eur, ktorá pozostáva z náhrady mzdy za 6 mesiacov a vo zvyšku žalobu v časti náhrady mzdy zamietol, keďže nárok na náhradu mzdy za mesiac august - október 2012 bol premlčaný a v časti náhrady mzdy za mesiace máj 2013 - máj 2016 bol nedôvodne uplatnený. Žalovaný v rámci svojej obrany navrhol, aby súd v prípade, ak rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Tvrdil, že dôvody, pre ktoré nemožno spravodlivo požadovať, aby ďalej žalobkyňu zamestnával boli preukázané výpoveďou svedkyne dekanky D. I. J., K., ktorá vo výpovedi uviedla, že trend znižovania študentov prebieha od roku 2005, znižuje sa rozsah teoretickej výučby a na katedre hudby nemajú žiadne miesto pre teoretika hudby. Dôvod videl aj v dĺžke súdneho konania, keď sama žalobkyňa opakovanými prieťahmi spôsobila, že konanie trvá skoro viac ako 5 rokov, a preto nemožno od neho požadovať, aby ju naďalej zamestnával. Nemožnosť spravodlivého požadovania od zamestnávateľa, aby zamestnával zamestnanca, musí ísť ruka v ruke s dôvodmi vedúcimi k realizácii zámeru zamestnávateľa so zamestnancom pracovný pomer skončiť. Ak zamestnávateľom použitý dôvod skončenia pracovného pomeru spočíva v niečom inom, než v počínaní zamestnanca na škodu zamestnávateľa alebo okolnostiach, pre ktoré zamestnanec z dôvodu

zamestnávateľovi nepričítateľných, už nepredstavuje prínos očakávaný v čase vzniku pracovného pomeru (teda konkrétne u výpovede z iných dôvodov, než tých podľa / bodov 1 e/ ), prípadne možno spravodlivo požadovať od zamestnávateľa ďalšie zamestnávanie zamestnanca nejde. Súd preto žalovaným tvrdené skutočnosti nepovažoval za skutočnosti zakladajúce nemožnosť požadovať spravodlivo od žalovaného, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, preto jeho návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa asti určenia neplatnosti výpovede súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa tak, že žalobkyni, ktorá bola ohľadne tohto nároku plne úspešná, jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V časti nároku žalobkyne na náhradu mzdy súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66,68 %. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním obidve strany sporu. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho častiach, okrem zamietajúcej časti a domáhal sa jeho zmeny tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a bude mu priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. V prípade, ak by súd rozhodol, že výpoveď je neplatná, tak navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, resp., aby určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa ukončuje. K organizačným zmenám uviedol toľko, že akademický senát Pedagogickej fakulty UKF schválil systematizáciu funkčných a pracovných miest, ktorým bol stanovený počet odborných asistentov na katedre hudby v počte 7. V čase prijatia príkazu rektora na katedre hudby pôsobilo 8 odborných asistentov, z toho vyplýva, že jeden asistent sa stal nadbytočným. Záver súdu prvej inštancie považuje za absurdný, pretože v čase uskutočnenia príkazu rektora na katedre hudby pôsobilo 8 odborných asistentov, pričom žalovaný mal záujem, aby na tejto katedre pôsobilo len 7 odborných asistentov. Ak zamestnávateľ má povinnosť zamestnávať nejakého zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry, napr. v dôsledku rozhodnutia súdu, týmto dochádza k faktickej organizačnej zmene, t. j. k zmene organizačnej štruktúry, a to bez toho, aby zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie. O organizačnú zmenu teda pôjde vždy, ak dochádza k zmene faktického stavu zamestnancov. Na základe výkladu / je potrebné nevyhnutne dospieť k záveru, že rozhodnutie o organizačnej zmene je potrebné porovnať s aktuálnym stavom zamestnanosti u žalovaného v čase prijatia rozhodnutia. Z výsluchu dekanky D. D. I. J., K. vyplýva, že žalobkyňa bola nadbytočná už v roku 2005, kedy žalovaný dal žalobkyni výpoveď prvýkrát. Od roku 2005 dochádzalo k znižovaniu študentov a počtu vyučujúcich. Z jej výpovede taktiež vyplýva, že kvalifikácia, odbornosť a zameranie žalobkyne neboli vhodné ani potrebné pre účely vykonávania výučby na katedre hudby Pedagogickej fakulty UKF. Žalovaný nielen že nepotrebuje žalobkyňu na zabezpečenie výučby, ale z hľadiska efektívneho a potrebného zabezpečenia výučby ju ani nemôže využiť. Žalovaný od začiatku poukazoval na to, že ak súd určí, že výpoveď je neplatná, tak žiadal určiť, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný pre žalobkyňu nemá miesto v rámci jej kvalifikácie. V prípade určenia neplatnosti výpovede by sa dostal do situácie, kedy by opäť žalobkyni nevedel prideľovať žiadnu prácu v rámci jej pracovnej zmluvy a musel by opäť prepúšťať z organizačných dôvodov. Preto i z tohto dôvodu nie je možné od neho požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. V tejto súvislosti opätovne poukázal na výpoveď svedkyne, dekanky fakulty. Ďalším dôvodom je i skutočnosť, že sama žalobkyňa svojimi opakovanými a nedôvodnými návrhmi spôsobila prieťahy a i pre tento časový odstup je nemožné pre žalovaného riadne zaradiť žalobkyňu do práce. Súd zamietol jeho návrh na opakovaný výsluchu svedkyne - dekanky fakulty, pričom týmto výsluchom chcel preukázať, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. K náhrade mzdy uviedol, že považuje výpoveď za platnú, a preto súd nemal žalobkyni náhradu mzdy priznať. Pre účely posúdenia premlčania je rozhodujúci návrh žalobkyne zo dňa 02.06.2016, náhrada mzdy za apríl 2013 bola splatná 15.05.2013, t. j. premlčacia doba uplynula 15.05.2016, a preto nárok na náhradu tejto mzdy je premlčaný a obdobne musia byť premlčané aj náhrady mzdy za predchádzajúce mesiace. Čo sa týka trov konania, požadoval náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a VI. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (/ ) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (/ ). Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil priznanie náhrady mzdy za obdobie 9 mesiacov, keď nesprávne aplikoval ust. a ust. účinné do 31.12.2012. Ustanovenie v znení účinnom do 31.12.2012 bolo v rozpore s príkazom výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, zákazom zneužívať práva a

povinnosti vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu obsiahnutom v článku II. základných zásad a zároveň aj v rozpore s ust. . Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vidí v tom, že súd nerozhodol o úroku z omeškania napriek tomu, že požadovala aj úroky z omeškania a súd o tomto jej nároku nerozhodol. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej návrhu o rozsah náhrady mzdy s príslušenstvom za obdobie november 2012 - máj 2016 vyhovie, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej prizná náhradu mzdy v rozsahu 36 mesiacov s príslušenstvom. Čo sa týka organizačnej zmeny uviedla, že od roku 2005 boli na katedre hudby prijímaní noví zamestnanci a vzhľadom na neustále personálne odmeny formou vypisovania nových výberových konaní na miesta odborných asistentov ťažko hovoriť o spravodlivom konaní vedenia katedry voči jej osobe. To, že nepatrí k obľúbencom pani dekanky je zrejmé, je proti nej zaujatá, a preto aj jej výsluch by nepôsobil vierohodne. Žiadala zamietnuť odvolanie žalovaného a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania a v časti nároku mzdy rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jej bude priznaná náhrada mzdy v rozsahu 36 mesiacov s príslušenstvom. 5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý opätovne zotrval na svojich dôvodoch, ktoré uvádzal v odvolaní. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, podľa ktorého náhrada mzdy z neplatnej výpovede predstavuje sankciu, ktorú je povinný znášať zamestnávateľ. Skutočnosť, že súčasná právna úprava (ako aj právna úprava pred 01.09.2011) bola nepriaznivejšia pre zamestnávateľa nemení nič na závere, že 9 mesačná náhrada mzdy je dostatočná a ústavne konformná. Nie je na mieste aplikovať iný právny predpis na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru než ten, ktorý platil v čase uskutočnenia výpovede. Z opatrnosti na poslednom pojednávaní navrhol, aby súd žalobkyni náhradu mzdy nad rámec 9 mesiacov nepriznal, ak by jej mala inak prináležať náhrada mzdy za viac ako 9 mesiacov. Súd správne v rozsudku nerozhodol o úroku z omeškania, pretože žalobkyňa na pojednávaní dňa 02.06.2016 navrhla zmenu petitu, v rámci ktorého si úrok z omeškania neuplatňovala. 6. Uznesením zo dňa 26.01.2018 č. k. -860 súd návrh žalobkyne na doplnenie rozsudku zamietol. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. aj CSP. Po preskúmaní návrhu žalobkyne na doplnenie rozsudku dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú dôvody na doplnenie výroku rozsudku. Nestotožnil sa s jej tvrdením, že predmetom konania bolo aj príslušenstvo, t. j. úrok z omeškania. Žalobkyňa poukázala na podanie, ktoré bolo doručené súdu dňa 10.12.2015. V tomto podaní žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy za mesiace august 2012 - august 2013 pri mesačnom funkčnom plate 793,50 eura s tým, že presnú špecifikáciu spolu s úrokom z omeškania predloží na pojednávaní. Právny zástupca na pojednávaní dňa 02.06.2016 uviedol, že žiada, aby súd rozšíril návrh a pripustil zmenu petitu v tom, že žalobkyňa žiada, aby jej súd priznal náhradu mzdy za obdobie od augusta 2012 do mája 2016 a to v sume 793,50 eura mesačne. Súd aj takúto zmenu pripustil. Vychádzajúc z uvedené skonštatoval, že predmetom konania bola len náhrada mzdy bez jej príslušenstva. Z uvedených dôvodov návrh žalobkyne na doplnenie rozsudku zamietol. 7. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozhodnúť tak, ako navrhoval vo svojom odvolaní. Čo sa týka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, predložil listinu, o ktorej pravosti nie je dôvod pochybovať, a ak mala žalobkyňa pochybnosti o tejto listine, bolo jej povinnosťou navrhnúť dôkazy v tom smere, čo však neurobila. Pokiaľ ide o nadbytočnosť žalobkyne a organizačnej zmeny, zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a opätovne poukázal na výsluchu svedkyne - dekanky fakulty. Žalobkyňa až po tom, čo bol rozsudok súdu prvej inštancie (predchádzajúci rozsudok) zrušený Krajským súdom v Nitre sa rozhodla, že si uplatní i náhradu mzdy, a preto si musela byť vedomá, že jej náhrada mzdy bude sčasti premlčaná. Žiadosť žalobkyne o nepriznanie trov konania žalovanému predstavuje oneskorene podané odvolanie proti výroku o trovách konania. V tejto súvislosti poukázala i na bod 5.2. odvolania žalovaného proti rozsudku, v ktorom vysvetľuje, že ak by odvolací súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovanému náhradu trov konania, nie je možné náhradu trov konania priznať ani žalobkyni. 8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení (ďalej len ) účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený , keďže podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety rovnakého ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 9. Krajský súd v Nitre vec prejednal na odvolacom pojednávaní a rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. potvrdil s tým, že priznaná náhrada mzdy je brutto, vo výroku III. v napadnutej

zamietajúcej časti, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 21.424,50 eura brutto do 30 dní od právoplatnosti a vo výroku IV. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a zároveň rozhodol o trovách konania. Proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie a na základe podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.3.2022 č.k. -1039 rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že sa vysporiadal najskôr s podaným dovolaním žalobkyne, keď žalobkyňa podala dovolanie podľa ust. z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku určenia, že nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. Keďže žalobkyňa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ust. a písm. b) nevymedzila žiadnu konkrétnu právnu otázku, dovolací súd dovolanie žalobkyne v tejto časti odmietol ako neprípustné. K dovolaciemu dôvodu žalobkyne podľa ust. konštatoval, že nemožno prijať názor, že by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces, a to nenáležitým odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto súd aj vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu, dovolanie v tejto časti odmietol ako neprípustné podľa ust. . Vo vzťahu k dovolaniu žalovanej vyhodnotil, že dovolanie je prípustné a zaoberal sa nastolenou otázkou, či ide o organizačnú zmenu, umožňujúcu dať zamestnancovi výpoveď podľa ust. , ak písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene stanovuje požiadavku určitého (maximálneho počtu) zamestnancov, pričom predchádzajúce písomné rozhodnutie zamestnávateľa stanovuje rovnaký (maximálny) počet zamestnancov, avšak medzi týmito dvoma písomnými rozhodnutiami došlo k faktickému zvýšeniu počtu zamestnancov - nad rámec pôvodne stanoveného počtu zamestnancov - v dôsledku súdneho rozhodnutia o neplatnosti výpovede a je možné na základe takejto organizačnej zmeny dať výpoveď zamestnancovi, ktorý bol takto zaradený naspäť do zamestnania v dôsledku rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede. Ak nadbytočnosť daného zamestnanca existovala už v čase dania pôvodnej výpovede, o ktorej súd následne rozhodol, že je neplatná, konštatoval, že o organizačnú zmenu pôjde vždy, ak na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa dochádza k zmene faktického stavu zamestnancov, pričom v dôsledku takéhoto rozhodnutia vzniká nadbytočnosť zamestnanca. Odvolací súd preto nesprávne dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k organizačnej zmene, nakoľko porovnával stav požadovaných zamestnancov podľa posledných dvoch písomných rozhodnutí zamestnávateľa a zaradenie žalobkyne na pracovné miesto po rozhodnutí súdu o neplatnosť pôvodnej výpovede. Úlohou odvolacieho súdu bude následne skúmať, či určitý konkrétny zamestnanec (žalobkyňa), môže byť určený za nadbytočného, alebo nie. Preto skonštatoval, že názor odvolacieho súdu, že nemohlo dôjsť k organizačnej zmene, nakoľko porovnával stav požadovaných zamestnancov podľa posledných dvoch písomných rozhodnutí zamestnávateľa a zaradenie žalobkyne na pracovné miesto po rozhodnutí súdu o neplatnosť pôvodnej výpovede, nie je správny. Z uvedených dôvodov preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ( ). 10. Krajský súd v Nitre (v poradí druhým rozsudkom zo dňa 30.3.2023 sp. zn. -1163), rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania uviedol, že dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že k organizačnej zmene dochádza aj vtedy, ak zamestnávateľ prijme zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry. K tejto organizačnej zmene dochádza fakticky, nie na základe písomného rozhodnutia. Rovnako, ak zamestnávateľ má povinnosť zamestnávať zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry, napríklad v dôsledku rozhodnutia súdu, týmto dochádza k faktickej zmene organizačnej štruktúry, a to bez toho, aby zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie. Opačný výklad tak, ako uvádza aj žalovaný, by zamestnávateľovi fakticky neumožnil prepustiť žiadneho zamestnanca, ak by sa niektorý zamestnanec vrátil do zamestnania na základe rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede. Keďže odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, dospel k záveru, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo, a preto ak sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z dôvodu, že nedošlo k organizačnej zmene, musel rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol. Ďalej uviedol, že v danom prípade bola príčinou nadbytočnosti práve organizačná zmena a žalovaný žalobkyňu nemohol zamestnávať v zmysle ust. , pretože táto odmietla ponúkané miesta. Žalovaný sám rozhoduje o výbere pracovníka, ktorý sa javí byť nadbytočným, súd takýto výber nemôže podrobiť prieskumu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa , v spojení s .

11. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z nesprávneho právneho posúdenia, pričom uviedla, že odvolací súd nedostatočne riešil nasledovné právne otázky, postačuje na platnosť výpovede podľa len existencia organizačnej zmeny u zamestnávateľa, ale je potrebné aj existenciu nadbytočnosti zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ako ďalšiu odvolaciu otázku vymedzila, či odvolací súd je oprávnený skúmať výber nadbytočného zamestnanca žalovaným, ak žalobca tvrdí, že dôvodom na výber jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca je na základe nepriaznivého výsledku pre žalovaného v predchádzajúcom súdnom spore (diskriminačný dôvod) a v konečnom, či ide o výpoveď v súlade s dobrými mravmi, ak sa zamestnanec stal nadbytočným len z dôvodu, že na jeho miesto boli prijatí iní zamestnanci počas trvania predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu. Dovolací súd námietku žalobkyne uznal za dôvodnú a po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd sa odklonil od záväzného právneho záveru dovolacieho súdu, resp. ho nerešpektoval a jeho rozhodnutie preto nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Konštatoval, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací už rozsudkom z 30.3.2022 sp. zn. -139 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom v tomto rozhodnutí vyslovil svoj právny záver, že k organizačnej zmene dochádza aj vtedy, ak zamestnávateľ prijme zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry. K tejto organizačnej zmene dochádza fakticky, nie na základe písomného rozhodnutia. Rovnako, ak zamestnávateľ má povinnosť zamestnávať zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry, napr. v dôsledku rozhodnutia súdu, týmto dochádza k faktickej zmene organizačnej štruktúry, a to bez toho, aby zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej, vzhľadom na uvedené konštatoval, že pokiaľ odvolací súd porovnával stav požadovaných zamestnancov podľa posledných dvoch písomných rozhodnutí zamestnávateľa a zaradenie žalobkyne na pracovné miesto po rozhodnutí súdu o neplatnosti pôvodnej výpovede, nesprávne dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k organizačnej zmene. V ďalšom odvolaciemu súdu uložil povinnosť, aby skúmal, vzhľadom na právny záver dovolacieho súdu, či určitý konkrétny zamestnanec (žalobkyňa), môže byť určená za nadbytočného, alebo nie. 12. Odvolací súd pre svoje právne závery v novom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ mu bola dovolacím súdom uložená úloha skúmať, či určitý konkrétny zamestnanec (žalobkyňa), môže byť určený za nadbytočného, alebo nie, uviedol, že žalovaný nemohol žalobkyňu zamestnávať v zmysle ust. , pretože žalobkyňa odmietla ponúkané miesta a žalovaný sám rozhoduje o výbere pracovníka, ktorý sa javí nadbytočným a súd tento výber nemôže podrobiť prieskumu. 13. Dovolací súd ďalej konštatoval, že pri preskúmaní výpovedného dôvodu podľa ust. , súdom je potrebné zodpovedať tri základné otázky. Či ide o organizačnú zmenu, či sa stal zamestnanec nadbytočným, a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom, alebo štruktúrnym zložením zamestnancov zisťuje súd. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám, súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti, ktoré k skončeniu pracovného pomeru, z dôvodu nadbytočnosti, predchádzali. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa neriadil v zmysle kasačnej záväznosti náležitou aplikáciou procesných predpisov, a svoj právny záver, prečo môže byť žalobkyňa ako zamestnankyňa určená za nadbytočnú aj vzhľadom na všetky námietky žalobkyne počas konania (napríklad, že je pracovné miesto nebolo zrušené) bol naň prijatý iný zamestnanec, išlo „o pomstu“ zamestnávateľa za prehratý pracovnoprávny spor (nedostatočne zdôvodnil, keď uviedol, že išlo o organizačnú zmenu a príčinou nadbytočnosti žalobkyne je práve organizačná zmena, pre ktorú ju nemohol zamestnávať, lebo odmietla ponúkané miesto. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd opätovne zrušil rozsudok odvolacieho súdu, zároveň nebolo možné sa vyjadriť k právnemu posúdeniu vo veci, nakoľko by tak dovolací súd urobil predčasne. 14. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ) oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( ), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolanie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach právnym rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), zopakoval dokazovanie na odvolacom pojednávaní podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné sčasti podľa potvrdiť a sčasti podľa zmeniť. 15. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala určenia neplatnosti výpovede, ktorú jej dal žalovaný dňa 24.4.2012 z dôvodu, že sa nestala nadbytočná, keďže jej pracovné miesto nebolo zrušené a jej nadbytočnosť bola len umelo vyvolaná a skutočným dôvodom je pomsta za prehratý pracovný spor, keď

rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 11.2.2011 č.k. -1137 bolo určené, že žalovaný s ňou neplatne skončil pracovný pomer. 16. Podľa článku I. , fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom, o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu, alebo iného postavenia, s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činnosti vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie, pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. 17. Podľa , zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov. Osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Zakazuje sa diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti, alebo k etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, alebo z dôvodu oznámenia kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti. 18. Výkon práva povinností vyplývajúcich z pracovných vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom prácovnoprávnych vzťahov prenasledovaný, ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite, alebo inej protispoločenskej činnosti. 19. Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov, spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa, narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov, uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej ukončenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobu jej uskutočnenia, ako o dobe jej trvania. 20. Podľa článku 15. smernice Rady 2000/78/S z 27. novembra 2000, posudzovanie skutočností, z ktorých možno vyvodzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii je záležitosťou vnútroštátnych súdov alebo iných príslušných orgánov, v súlade s pravidlami alebo praxou vnútroštátneho práva. Takéto pravidlá môžu najmä určiť, aby sa nepriama diskriminácia zisťovala všetkými prostriedkami, vrátane prostriedkov založených na štatistickom zisťovaní. 21. Podľa článku 31. smernice Rady 2000/78/S z 27. novembra 2000, pravidlá o dôkaznom bremene sa musia prispôsobiť, ak ide na prvý pohľad o diskriminácie, a aby sa účinne uplatňovala zásada rovnakého zaobchádzania, treba presunúť dôkazné bremeno na žalovaného, keď je takáto diskriminácia dokázaná. Nie je však na žalovanom, aby dokazoval, že žalobca vyznáva určité náboženstvo alebo vieru, alebo má určité zdravotné postihnutie, určitý vek alebo určitú sexuálnu orientáciu. 22. Podľa antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 23. Ako už bolo vyššie konštatované, Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.3.2022 č.k. sa zaoberal otázkou, či ide o organizačnú zmenu, umožňujúcu dať zamestnancovi výpoveď podľa ust. , ak písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene stanovuje požiadavku určitého (maximálneho) počtu zamestnancov, pričom predchádzajúce písomné rozhodnutie zamestnávateľa stanovuje rovnaký, maximálny počet zamestnancov, avšak medzi týmito dvoma písomnými rozhodnutiami došlo k faktickému zvýšeniu počtu zamestnancov – nad rámec pôvodne

stanoveného počtu zamestnancov – v dôsledku súdneho rozhodnutia o neplatnosti výpovede a je možné na základe takejto organizačnej zmeny dať výpoveď zamestnancovi, ktorý bol takto zaradený naspäť do zamestnania, v dôsledku rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede. Konštatoval, že názor odvolacieho súdu, že nemohlo dôjsť k organizačnej zmene, nakoľko porovnával stav požadovaných zamestnancov, podľa posledných dvoch písomných rozhodnutí zamestnávateľa a zaradenie žalobkyne na pracovné miesto po rozhodnutie súdu o neplatnosti pôvodnej výpovede, nie je správny. Najvyšší súd SR uviedol, že k organizačnej zmene dochádza aj vtedy, ak zamestnávateľ prijme zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry. K tejto organizačnej zmene dochádza fakticky, nie na základe písomného rozhodnutia. Rovnako ak zamestnávateľ má povinnosť zamestnávať zamestnanca nad rámec jeho doterajšej organizačnej štruktúry, napríklad v dôsledku rozhodnutia súdu, týmto dochádza k faktickej zmene organizačnej štruktúry, a to bez toho, aby zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie. Keďže odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, konštatuje, že k organizačnej zmene u žalovaného došlo, a preto sa zaoberal ďalej otázkou, tak ako mu uložil dovolací súd, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že jej pracovné miesto nebolo zrušené, bol naň prijatý iný zamestnanec a išlo o „pomstu“ zamestnávateľa za prehratý pracovnoprávny spor. Tiež namietala, že celé konanie žalovanej, v súvislosti s uskutočnenými organizačnými zmenami a výpoveď z pracovného pomeru, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože skutočným cieľom sa bolo pomstiť za jej konanie. 24. Výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov, uvedených v ( ). Tak ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t. j., keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie, nielen rozpor so , ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch, v zmysle . Ak tento zákonník () v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy ( ). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam, kde konkrétna právna norma vo všeobecnej časti chýba, je potrebné použiť v plnej miere . Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych úkonov, ktorých osobitne upravuje vo všeobecnej časti ( a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle (, ). Výkon práva a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi ( veta prvá ). Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Povinnosťou odvolacieho súdu sa bolo potrebné zaoberať a skúmať motív výpovede žalovanej, danej žalobkyni. Odvolací súd v zmysle vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu konštatuje danosť i opodstatnenosť výpovedného dôvodu ( ), a preto následne zisťoval a zaoberal sa úvahami, či z hľadiska takto uplatneného výpovedného dôvodu, právny úkon (výpoveď), so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, zodpovedá dobrým mravom. Až zistenie skutočného motívu k prijatiu organizačnej zmeny u žalovanej a skutočné dôvody pre výpoveď danú práve žalobkyni, môžu viesť k zisteniu, či tento jednostranný pracovný úkon je (nie je) v rozpore s dobrými mravmi. 25. Odhliadnuc od zákonných kritérií výpovede (jej písomnej formy), doručenia do vlastných rúk druhému účastníkovi, naplnenie výpovedného dôvodu a dodržanie zákonných lehôt, predchádzajúci súhlas odborovej organizácie, ktorými sa zaoberal súd prvej inštancie, odvolací súd ďalej uvádza: Preskúmanie výpovedného dôvodu podľa ust. , súdom, sa musí sústrediť na tri základné otázky: Či ide o zmeny úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia alebo iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným, a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov, zisťuje súd, pričom dokazovanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa. O rozhodnutie o organizačných zmenách ide vtedy, ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce, alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej zamestnávateľ chce regulovať počet svojich zamestnancov, za účelom zvýšenia efektívnosti práce, a ich profesijné, alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. V prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu, boli od počiatku sledované iné ciele, a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol

naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu v súlade (v rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. O organizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti, ktoré k skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení týchto okolností prihliada aj na článok II. , zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi (R 28/2009, rozsudok NS SR sp. zn. ). 26. Odvolací súd preto posudzoval všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali a po doplnení a zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní zadovážením správy o počte zamestnancov na katedre hudby v rokoch 2011, 2012, 2013 a oboznámením sa koľko pracovníkov v uvedenom období bol prijatých do pracovného pomeru, s ktorými bol pracovný pomer rozviazaný, zadovážením pracovnej zmluvy týchto vysokoškolských učiteľov a dohodami o skončení pracovného pomeru, výsluchom svedkyne D. D. I. J. K., a dospel k nasledovnému záveru. 27. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že žalobkyňa už bola nadbytočná v roku 2005. Tieto jeho tvrdenia však neboli podložené žiadnymi dôkazmi, pretože výpoveď, ktorá bola daná žalobkyni v roku 2005, nebola daná z dôvodu organizačných zmien, a nie z dôvodu nadbytočnosti. Táto výpoveď bola určená za neplatnú rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.6.2011. Uvedeným dňom sa žalovaný dozvedel, že žalobkyňa je oprávnená opätovne nastúpiť do zamestnania. Vzhľadom na tieto skutočnosti, následne dňa 30.6.2011, na podnet dekanky, akademický senát schválil systematizáciu funkčných pracovných miest na katedre hudby od 1.9.2011 do 31.8.2012, v počte 7 odborných miest. V uvedený deň boli aj žalobkyni od dekanky odovzdané kľúče, avšak k pracovisku na katedre výtvarnej výchovy, nie na katedru hudby, na ktorú mala byť zaradená. V tomto období však už bol ukončený pracovný pomer s C. D., ktorý uplynul dňa 31.5.2011 z dôvodu uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú, čiže v čase, keď mala žalobkyňa nastúpiť opätovne do zamestnania, bolo na katedre hudby spolu s ňou 7 odborných asistentov. Nemožno preto vyvodiť, že by v tomto čase bola práve žalobkyňa nadbytočná. V období od 1.6.2011 do 7.9.2011, kedy bol opätovne uzatvorený pracovný pomer s C. D., miesto odbornej asistentky nebolo obsadené. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, prečo toto miesto nemohlo byť pridelené žalobkyni. Len namietal, že p. D. vyučovala spev a tento nemohla vyučovať žalobkyňa. Avšak nepreukázal, či v uvedenom období jej nemohol prideliť prácu, zodpovedajúcu jej kvalifikácii. Zarážajúcim je následný postup žalovaného, ktorý žalobkyni žiadnu prácu nepridelil, prvé dva mesiace júl a august bola dokonca evidovaná ako zamestnanec na pedagogickej fakulte na dekanáte. Ani v septembri nedostala žiadny úväzok a po ukončení práceneschopnosti bola preradená až po jej naliehaní na katedru hudby. Počas celého trvania pracovného pomeru (nasledujúcich 13 mesiacov) jej nebola pridelená ani hodina práce. Žalobkyňa záujem a pripravenosť vykonávať prácu pre žalovaného vyjadrila. Za situácie, že žalobkyňa prestala vykonávať prácu pre žalovaného po tom, čo jej tento dal neplatne výpoveď, bolo na žalovanom, aby po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou začal opäť prideľovať žalobkyni prácu. V tejto časovej súvislosti bol potom vydaný príkaz rektora dňa 26.9.2011 a list dekanky zo dňa 18.11.2011, ktorá žiadala určiť za nadbytočnú práve žalobkyňu. Nato nasledovalo rozhodnutie o nadbytočnosti, zo dňa 18.1.2012. Preto bolo potrebné zodpovedať si otázku, či sa v dôsledku tejto organizačnej zmeny práve žalobkyňa stala nadbytočnou. Odvolací súd zastáva názor, že nič nebránilo žalovanému v čase od 1. 7.2011 žalobkyňu zamestnať, keďže v tomto čase bolo na fakulte hudobnej výchovy, podľa systematizácie, schválených 7 odborných asistentov, pričom v uvedenom čase ich na katedre hudby pôsobilo len 6, a to z dôvodu, že pracovný pomer s C. D. bol dňom 31.5.2011 ukončený. Súd sa zaoberal ďalej aj tým, že po daní výpovede žalobkyni, žalovaný opätovne vypísal výberové konanie na miesto lektora, na ktoré bol prijatý A. L., ktorý nastúpil v septembri 2012, skôr ako žalobkyni uplynula lehota dvoch mesiacov od uplynutia výpovednej lehoty, ktorá jej uplynula dňa 31.7.2012. Žalovaný sa bránil tým, že na toto miesto žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady. Žalobkyňa naopak tvrdila, že na hudobnú dramatiku mala kvalifikáciu, čo preukazovala aj svojou publikačnou činnosťou. Okrem toho boli aj voľné pracovné pozície lektorov, a to p. M., p. E., p. A., p. A., ktorým bol ukončený pracovný pomer k 31.5.2011 a v septembri 2011 bol opätovne s nimi dojednaný nový pracovný pomer. Žalovaný jej túto prácu neponúkol, obsadil ich opätovne tými istými zamestnancami. Žalovaný takýmto postupom vytvoril tak neprehľadnú situáciu, že ani pri najlepšom záujme nebolo možné posúdiť, či skutočne niektorá z prác, ktorú vykonávali uvedení lektori na skrátený pracovný úväzok, nemohla vykonávať aj žalobkyňa. Opätovne uzatváral pracovný pomer s tými istými zamestnancami meniac ich pracovný úväzok, ktorý vyústil do toho, že v konečnom dôsledku v akademickom roku 2013/2014 už u žalovaného nepracoval žiadny lektor, ale na fakulte

pracovalo 9 odborných asistentov (okrem iného aj p. L. od 12.7.2013). Tieto skutočnosti svedčia o tom, že zo strany žalovaného boli od počiatku sledované iné ciele ako efektivita práce, a že zamestnávateľ ako príslušný orgán predstieral prijatie organizačného opatrenia, so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, a to určiť za nadbytočnú práve žalobkyňu. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že žalovaný mal uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú, čo u žalovanej vytvorilo potrebu sa jej nejakým spôsobom „zbaviť“, keďže samotnú túto skutočnosť považoval žalovaný za prežitok. Odvolací súd, posudzujúc celé konanie žalovaného vo všetkých súvislostiach, dospel k záveru, že takéto jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi, a preto aj výpoveď daná žalobkyni (ako právny úkon v rozpore s dobrými mravmi) je neplatná, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výroku I. potvrdil. 28. Predmetom konania bol ďalej nárok žalobkyne na náhradu mzdy, ktorý si uplatnila na súde podaním, doručeným súdu dňa 10.12.2015, v ktorom si uplatnila nárok na náhradu mzdy za mesiace august 2012 až august 2013 s tým, že funkčný plat je 793,50 eura a následne na pojednávaní dňa 2.6.2026 rozšírila nárok na náhradu mzdy za mesiace august 2012 až máj 2016 a súd na tomto pojednávaní pripustil zmenu petitu. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.761,- eur do 3 dní od právoplatnosti a vo zvyšku náhradu mzdy zamietol. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zo dňa 27.3.2019 č.k. -914 vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že priznaná náhrada mzdy je brutto a vo výroku III. v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 21.424,50 eura brutto, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe rozsudku Krajského súdu v Nitre bolo zo strany žalovaného plnené, a preto ak žalobkyňa opätovne požaduje vyplatiť náhradu mzdy, tak ako navrhovala na odvolacom pojednávaní a ako už bolo odvolacím súdom rozhodnuté, túto nie je jej možné priznať, pretože táto prijala plnenie na základe právoplatného rozsudku dobrovoľne a samotný žalovaný sa zaviazal, že náhradu mzdy od nej následne požadovať nebude. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 29. V ďalšej časti rozsudku súd prvej inštancie návrh žalovaného, že nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, zamietol. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Vždy však treba vychádzať zo základnej zásady (čl. II.), ktorý ustanovuje okrem iného, že výkon práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa ako strany žalovaného v konaní o náhradu mzdy, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával. V tomto smere i pojem „spravodlivo“, treba vykladať s prihliadnutím na základné zásady . Preto pôjde o výnimočné prípady. Aj keď v danom prípade odvolací súd skonštatoval, že výpoveď ktorú dal žalovaný žalobkyni je v rozpore s dobrými mravmi a túto výnimku nemajú odôvodňovať okolnosti, ktoré vyplývajú napríklad z organizačnej zmeny vo vzťahu k nadbytočnosti zamestnanca a následnej výpovede, pretože táto okolnosť je predmetom skúmania platného skončenia pracovného pomeru, a nemôže potom predstavovať výnimku, pre ktorú spravodlivo nemožno požadovať od zamestnávateľa, aby zamestnanca prestal zamestnávať. I napriek tomu však odvolací súd dospel k záveru, že nemožno od žalovaného ďalej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, a to z týchto dôvodov: Odvolací súd na návrh žalovaného doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne D. D. I. J., K., a aj keď na odvolacom pojednávaní v podstate uviedla, že na skutočnosti ohľadne výpovede si už nepamätala, odvolací súd vychádzal z jej predchádzajúcej výpovede (keď je s odstupom času logické, že sa už na podrobnosti nepamätá), v ktorej uviedla, že od roku 2005 začal nový model financovania fakulty a hľadal sa spôsob ako zredukovať počet pracovníkov. To, koľko je zamestnancov na katedre hudby ovplyvňuje počet študentov a tento počet neustále výrazne klesá. Odvolací súd po zhodnotení výpovede svedkyne dospel k záveru aké má fakulta potreby, pokiaľ ide o rozsah a skladbu výučby. Táto uviedla, že prácu, ktorú žalobkyňa vykonávala na základe pracovnej zmluvy by vykonávať nemohla, pretože jej práca bola rozdelená medzi ostatných zamestnancov. Naviac od výpovede už uplynula veľmi dlhá doba, skladba výučby sa zmenila, došlo k zmene zdravotného stavu u žalobkyni, ktorá má toho času pokles schopnosti vykonávať prácu až 80 %, v dôsledku jej ochorenia. Zhodnotiac tieto skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Ak by súd v tejto časti návrhu nevyhovel, došlo by opätovne k patovej situácii, kedy by žalobkyňa mohla

nastúpiť na výkon práce u žalovaného z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, avšak tento by jej vzhľadom k týmto skutočnostiam, nevedel prideľovať akúkoľvek prácu, čím by opätovne došlo k rozviazaniu pracovného pomeru, či už z dôvodu nadbytočnosti, prípadne z dôvodu zdravotného. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, to znamená, že právoplatnosťou rozhodnutia pracovný pomer žalobkyne u žalovaného zanikne. 30. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. vzhľadom na zhodný prejav strán sporu a ich pomerný úspech vo veci rozhodol o nároku na náhradu trov tak prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu týchto trov. 31.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).