Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14SaZ/1/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., narodeného XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, bez dokladov totožnosti, toho času pobytom: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zastúpeného mimovládnou organizáciou poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. ČAS: MU- PO-111-30/2025-Ž zo dňa 03.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS:MU-PO-111-30/2025-Ž zo dňa 3.12.2025 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) a neposkytol doplnkovú ochranu podľa a a , neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa a a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa a .

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu ustanovené v , nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu, by mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Rovnako žalovaný dospel k názoru, že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle , a preto nebol dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany.

II.

Správna žaloba

3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu podľa v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

4. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca v postupe žalovaného, keď spochybňuje hodnovernosť žalobcu v súvislosti s jeho tvrdením, že po úteku z krajiny pôvodu nevstúpil na územie Afganistanu. Žalovaný tento záver odôvodňuje tvrdením, že biometrický cestovný pas je možné afganským občanom vybaviť výlučne na území Afganistanu. Takýto záver však podľa žalobcu nemá oporu v relevantných právnych predpisoch ani v dostupných informáciách o praxi afganských orgánov. Argumentácia žalovaného, opierajúca sa o ním citované články, tieto skutočnosti nemá nijako vyvracať, ani preukazovať tvrdenie, že vydanie biometrického pasu je nevyhnutne viazané na osobný vstup žiadateľa na územie Afganistanu. Aj v prípade, ak by žalovaný považoval tvrdenia žalobcu v tejto časti za nedôveryhodné, takáto skutočnosť nemôže byť podľa žalobcu rozhodujúca pre posúdenie nároku na doplnkovú ochranu. Otázka existencie vážneho bezprávia má byť totiž podľa žalobcu nezávislá od hodnotenia dôveryhodnosti žiadateľa a musí byť skúmaná samostatne a ex offo aj vtedy, ak jeho tvrdenia neboli vyhodnotené ako vierohodné.

5. Nedostatočné zistenie skutkového stavu žalobca odôvodňuje s odkazom na s tým, že podmienkou priznania medzinárodnej ochrany nie je, aby žiadateľ preukázal konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej národnosti. Aj pri absencii takýchto tvrdení má byť žalovaný povinný skúmať, či žiadateľovi ako osobe tadžickej národnosti v krajine pôvodu nehrozí niektorá z foriem vážneho bezprávia, vyplývajúca zo všeobecnej situácie alebo postavenia danej národnostnej skupiny.

6. Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia má byť podľa žalobcu v rozpore s administratívnym spisom a nemá mať v ňom oporu. Žalobca má za to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a dospel k nesprávam skutkovým zisteniam o neexistencii vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi v krajine pôvodu dôvodne hrozí. Pri hodnotení dôkazov mal žalovaný postupovať selektívne a obmedziť sa na konštatovanie konečného záveru bez riadneho vyhodnotenia jednotlivých správ o krajine pôvodu a bez vysvetlenia, prečo tieto informácie nepovažuje za relevantné z hľadiska posúdenia podmienok doplnkovej ochrany podľa .

7. Žalobca má za to, že na základe vyššie uvedeného je v jeho prípade opodstatnená hrozba vážneho bezprávia v každej jeho forme, preto sa nemôže, a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, na základe čoho požiadal aby správny súd v príslušnej časti napadnuté rozhodnutie zrušil, pričom žalobca žiada rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

III.

Konanie pred správnym súdom

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.01.2026, ktoré predložil v súlade s na základe výzvy správneho súdu, zhrnul priebeh administratívneho konania, a vyjadril svoj nesúhlas s námietkami žalobcu.

9. Žalovaný osobitne uviedol, že žalobca v aktuálnom ani predchádzajúcom konaní nepredlžil originál dokladov, ktoré by hodnoverne potvrdili jeho totožnosť, pričom už v predchádzajúcom konaní v roku 2014 uvádzal rozdielne identifikačné údaje, priezvisko a dátum narodenia.

10. Žalovaný vo všeobecnosti námietky žalobcu odmieta a má za to, že v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný riadne a spoľahlivo vysporiadal s otázkou dôveryhodnosti žalobcu, ako aj rizika vystavenia žalobcu vážnemu bezpráviu v jeho druhej forme zo strany štátu alebo neštátneho pôvodcu. Dôveryhodnosť žalobcu mala byť spochybnená vzhľadom na ním tvrdené odlišné dôvody odchodu a spôsoby odchodu z krajiny pôvodu, uvádzanie odlišných údajov vlastnej identity a to mena a dátumu

narodenia, ako aj spôsobu získania vlastného identifikačného a cestovného dokladu v krajine alebo mimo krajiny pôvodu. Nezrovnalosti a odlišné vyjadrenia ohľadom ID z roku 2023 a spôsobu získania cestovného dokladu datovaného do obdobia leta 2024, ktoré odporujú oficiálnym možnostiam vydávania dokladov nie je podľa žalovaného možné považovať za nepozornosť, resp. nepresnosť z tlmočenia, ale ako okolnosť vnášajúcu pochybnosti do dôveryhodnosti žalobcom prezentovaného sledu udalostí.

11. Žalovaný tiež odmieta vyjadrenia žalobcu vzťahujúce sa k opodstatnenosti obáv žalobcu z vážneho bezprávia v jeho druhej forme, hroziaceho od pôvodcu, ktorým je štát, alebo neštátny pôvodca. Pred rozhodnutím si mal žalovaný zaobstarať dostatočné množstvo informácií o krajine pôvodu z relevantných a spoľahlivých zdrojov, pričom mal posúdiť všetky kritéria jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný má za to, že vyhodnotenie profilu žalobcu v kontexte informácií o krajine pôvodu vedie k záveru, že v prípade nedobrovoľného návratu do Afganistanu by žalobca nebol vystavený vážnemu bezpráviu v zmysle .

12. Žalovaný zastáva názor, že vec bola posúdená správne a žalobca nespĺňa podmienky na získanie medzinárodnej ochrany. Žalovaný tiež vyjadril súhlas s prejednaním veci a vydaním rozhodnutia bez nariadenia pojednávania.

13. Na základe výzvy súdu zo dňa 27.01.2026 reagoval žalobca na uvedené vyjadrenie žalovaného svojim vyjadrením zo dňa 04.02.2026 v ktorom uviedol, že žalovaný vo vyjadrení opätovne poukazoval predovšetkým na rozpory vo výpovediach žalobcu, no žalobcovi nebolo umožnené, aby sa k týmto rozporom riadne vyjadril a aby ich vysvetlil spôsobom, ktorý by mohol prispieť k úplnému a správnemu zisteniu skutkového stavu.

14. Bez ohľadu na uvedené žalobca zdôraznil, že posúdenie existencie vážneho bezprávia nemôže byť založené výlučne na hodnotení jeho dôveryhodnosti. Žalobca zastáva názor, že otázka existencie vážneho bezprávia, ako zákonného predpokladu na poskytnutie doplnkovej ochrany, musí byť skúmaná samostatne a objektívne, predovšetkým na základe relevantných a aktuálnych informácií o situácii v krajine pôvodu.

15. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný vo svojom vyjadrení opakovane pracuje s pojmom „prenasledovanie“, hoci predmetom žaloby a tvrdení žalobcu nie je posúdenie dôvodov na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, ale posúdenie dôvodov na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho bezprávia. Žalobca má za to, že žalovaný týmto spôsobom nesprávne posunul ťažisko právneho posúdenia veci, pričom nevenoval dostatočnú pozornosť zákonným podmienkam doplnkovej ochrany.

16. Žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby zo dňa 05.01.2026 a zotrváva na všetkých v nej uvedených tvrdeniach. Zároveň opätovne zdôraznil, že krajinu pôvodu po svojom odchode nenavštívil. Pre úplnosť však žalobca uvádza, že aj keby k takejto návšteve krajiny pôvodu došlo, podľa ustálenej judikatúry samotná skutočnosť návratu žiadateľa do krajiny pôvodu automaticky nevylučuje poskytnutie doplnkovej ochrany.

17. Žalobca má za to, že v celej krajine pôvodu naďalej pretrváva mimoriadne nepriaznivá a nestabilná bezpečnostná situácia, ktorá pre neho predstavuje reálne riziko vážneho bezprávia vo všetkých jeho zákonných formách. Žalobca je presvedčený, že žalovaný mal povinnosť túto situáciu dôsledne zohľadniť a vyhodnotiť na základe objektívnych zdrojov, pričom tak v napádanom rozhodnutí neurobil v potrebnom rozsahu.

18. Na základe výzvy súdu zo dňa 06.02.2026 k uvedenému vyjadreniu žalobcu doručil svoje vyjadrenie zo dňa 17.02.2026 aj žalovaný, v ktorom poukázal na skutočnosť, že žalobca sa po svojom odchode z krajiny pôvodu v roku 2014 do tejto krajiny preukázateľne dobrovoľne vrátil, pričom netvrdil ani nepreukázal, že by počas tohto návratu čelil konaniu dosahujúcemu intenzitu vážneho bezprávia voči jeho osobe. Malo ísť o obdobie po roku 2021, teda po prevrate, kedy Taliban prevzal moc v krajine. Túto okolnosť mal žalovaný v napadnutom rozhodnutí zohľadniť pri posúdení existencie individuálneho rizika, keďže dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu predstavuje objektívny indikátor toho, že žalobca nevnímal svoju situáciu ako bezprostredne ohrozujúcu. Takéto správanie považuje žalovaný za objektívne nezlučiteľné s tvrdením o existencii reálneho a aktuálneho rizika vážneho bezprávia,

keďže osoba, ktorá čelí skutočnej a individualizovanej hrozbe, sa spravidla snaží návratu do prostredia ohrozenia vyhnúť. Skutočnosť, že žalobca napriek tomu do krajiny pôvodu dobrovoľne vstúpil a zotrval v nej bez toho, aby došlo k realizácii tvrdenej hrozby, významným spôsobom oslabuje dôvodnosť jeho tvrdení o existencii rizika vážneho bezprávia voči osobe žalobcu.

19. Na základe vyššie uvedeného žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie aj naďalej za správne a zákonné.

IV.

Relevantné právne predpisy 20. Podľa ustanovenia zák. č. , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

21. Podľa ustanovenia , pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

22. Podľa ustanovenia , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

23. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

24. Podľa , ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím (1) uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, (2) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo (3) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

V.

Skutkové a právne závery správneho súdu 26. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (, , ) v konaní o správnej žalobe vo veci azylu podľa , posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi ( ), na základe skutkového stavu v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia ( ), preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia . 27. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS:MU- PO-111-30/2025-Ž zo dňa 3.12.2025, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia , a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia a písm. e) a citovaného zákona. Žalovaný tiež žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa a a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa a . 28. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany za nezákonné z dôvodu, že má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy malo byť nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, má byť v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá mať oporu.

29. Správny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú

ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v ) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z nich je potrebné vychádzať,“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. ).

30. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia tejto veci žalovaným, ak tento pri rozhodovaní o doplnkovej ochrane prihliadal aj na celkovú dôveryhodnosť výpovedí žalobcu. Ako je z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR zrejmé, pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany, sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z nich je potrebné vychádzať. Ak teda žalovaný pristúpil k hodnoteniu reálnej existencie dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany vo vzťahu k žalobcovi aj cez optiku jeho dôveryhodnosti, na základe jeho vlastných vyjadrení, postupoval tak v súlade so zákonom.

31. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko si nemal splniť jeho povinnosť skúmať, či žiadateľovi ako osobe tadžickej národnosti v krajine pôvodu nehrozí niektorá z foriem vážneho bezprávia, vyplývajúca zo všeobecnej situácie alebo postavenia danej národnostnej skupiny. Podmienkou priznania medzinárodnej ochrany podľa žalobcu nie je, aby žiadateľ preukázal konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej národnosti.

32. Správny súd sa ani s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil, nakoľko z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a neskôr Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu je v prvom rade povinný uviesť všetky skutočnosti, na ktorých zakladá svoju žiadosť; ak tieto skutočnosti neuvádza, uvádza ich neúplne alebo nekonzistentne, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe neunesenia povinnosti tvrdenia. Bremeno tvrdenia tak stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či vo svojich vyjadreniach uvádza okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2022, sp. zn. ). Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už samozrejme výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán, ale primárna je povinnosť konzistentného a dôveryhodného tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu týkajúceho sa možného zásahu do jeho ľudských práv.

33. Správny súd súhlasí so žalobcom v tom rozsahu, že podmienkou priznania medzinárodnej ochrany nie je, aby žiadateľ preukázal konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej národnosti, no zároveň bez konzistentného a dôveryhodného tvrdenia žalobcu o možnosti zásahu do jeho ľudských práv, nie je povinnosťou správneho orgánu vyhľadávať za neho dôkazy odôvodňujúce jeho žiadosť, tak ako to skonštatoval žalovaný.

34. Správny súd zároveň preveril administratívny spis žalovaného a stotožnil sa s tvrdením žalovaného uvedeného v napadnutom rozhodnutí, že žalobca v žiadnej zo svojich výpovedí problémy, súvisiace s jeho národnosťou nikdy neuviedol, a to ani v predchádzajúcom konaní, ani v konaní aktuálne prebiehajúcom. Napriek tomu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal aj s týmto argumentom uvedeným právnou zástupkyňou žalobcu, keď uviedol, že obyvatelia tadžickej národnosti predstavujú v Afganistane takmer tretinu celkovej populácie, približne 12-13 miliónov ľudí a z dostupných informácií nevyplýva, že by mali byť voči príslušníkom danej národnosti konané také skutky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod definíciu prenasledovania podľa a súviseli by s príslušnosťou k danej národnostnej skupine.

35. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu aj s ohľadom na žalobcovu tadžickú národnosť, pričom správny súd opakuje, že z administratívneho spisu dokumentujúceho priebeh azylového konania je zrejmé, že žalobca svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu problémami súvisiacimi s jeho národnosťou neodôvodňoval.

36. Správny súd sa napokon nestotožnil ani s argumentom žalobcu, že žalovaný nesprávne vyhodnotil informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a dospel k nesprávam skutkovým zisteniam o neexistencii vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi v krajine pôvodu podľa neho dôvodne hrozí.

37. Základnou podmienkou pre poskytnutie doplnkovej ochrany je objektívne preukázanie, že osoba, ktorá by mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému z troch kritérií vážneho bezprávia: (i) uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, (ii) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo (iii) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade žalobcovho návratu do krajiny pôvodu si žalovaný zabezpečil aktuálne informácie o situácii v Afganistane, so zameraním na provinciu Kábul, odkiaľ žiadateľ pochádza.

38. Bez ohľadu na podľa názoru správneho súdu odôvodnené pochybnosti žalovaného o dôveryhodnosti žalobcu v súvislosti s jeho azylovým príbehom a nezrovnalosťami ohľadom vybavovania cestovného pasu (ktorý nepredložil), a s tým súvisiacim návratom do Afganistanu, ktorý žalobca popiera, správny súd dospel k záveru, že žalovaný pri posudzovaní nároku na poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi podľa správneho súdu dôsledne zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a postupoval s prihliadnutím na už vyššie citovaný rozsudok NSS SR sp. Zn z 12.10.2010. Pred rozhodnutím si žalovaný tiež zaobstaral dostatočné množstvo informácií o krajine pôvodu z relevantných a spoľahlivých zdrojov, pričom posúdil všetky kritéria jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti.

39. Tento záver správneho súdu vyplýva z presvedčivej analýzy aktuálnej situácie v Afganistane, uvedenej v napadnutom rozhodnutí, ktorá zohľadňuje všetky riziká na ktoré poukazuje aj žalobca v podanej správnej žalobe vo vzťahu k žalobcovi a vyhodnocuje ich z pohľadu naplnenia kritérií pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

40. Žalovaný rovnako ako žalobca uvádza, že situácia v Afganistane je stále napätá, avšak riziká pre bežných navrátilcov nepredstavujú také nebezpečenstvo, ktoré by bolo možné charakterizovať ako vážne bezprávie. Žalovaný konštatuje, že určité osoby môžu mať po návrate do Afganistanu problémy, keďže existujú zoznamy hľadaných osôb, uvedené sa však žalobcu zjavne netýka, nakoľko sa ten podľa všetkých dostupných informácií s najvyššou pravdepodobnosťou po prevrate v roku 2021 aspoň raz do Afganistanu vrátil z dôvodu vybavenia svojich biometrických dokladov totožnosti na príslušných úradoch. Daná skutočnosť potvrdzuje, že štátne orgány jeho príchod museli zaregistrovať. Fakt, že mu nové biometrické doklady totožnosti mali byť podľa jeho vlastných vyjadrení bez problémov vystavené, aj podľa názoru správneho súdu dokazuje, že žalobca sa na takýchto zoznamoch hľadaných osôb nenachádza, resp. že nie je záujmovou osobou pre súčasné afganské štátne orgány (to platí aj v prípade ak by boli tieto doklady vybavované na diaľku, čo správny súd, rovnako ako žalovaný, považuje za vysoko nepravdepodobné). Na základe uvedeného teda žalovaný dospel aj podľa názoru správneho súdu k logickému záveru, že v tomto prípade nie je dôvod domnievať sa, že po návrate do Afganistanu by mal žalobca vzbudiť negatívnu pozornosť Talibanu.

41. Žalovaný tiež pri svojom rozhodovaní zjavne zobral do úvahy aj správy, na ktoré odkazuje aj žalobca v podanej správnej žalobe, podľa ktorých niektoré osoby, napríklad politickí predstavitelia, alebo osoby so záznamom v registri trestov, mohli čeliť určitým represiám zo strany Talibanu, čo však nie je prípad žalobcu.

42. Skutočnosť, že žalobca je schopný vrátiť sa do svojej krajiny bez obavy zo závažného porušovania ľudských práv alebo prenasledovania potvrdzujú aj odpovede jednotlivých krajín Európskej únie vyjadrujúce sa k posudzovaniu žiadostí o azyl afganských štátnych príslušníkov, na ktoré žalovaný v napadnutom rozhodnutí odkazuje.

43. Uvedené závery správneho súdu potvrdzujú aj „Country Guidance: Afghanistan" (May 2024), ktoré vydala Agentúra Európskej únie pre azyl (European Union Agency for Asylum - EUAA), ako spoločné hodnotenie situácie v Afganistane pre účely rozhodovania o medzinárodnej ochrane, na ktoré odkazuje samotný žalobca v podanej správnej žalobe. Podľa tohto zdroja síce zostáva bezpečnostná situácia v Afganistane vážna a ochranné potreby občanov z tejto krajiny pretrvávajú, zároveň však táto analýza EUAA konkrétne identifikuje rôzne profily osôb, u ktorých je pravdepodobné, že by sa kvalifikovali za osobitné ohrozené skupiny (a mohli mať nárok na azyl alebo doplnkovú ochranu). Sú to bývalí verejní úradníci, osoby spojované s bývalou vládou alebo s proti-Taliban aktivitami, osoby vnímané ako odporcovia vládnej moci, ako aj príslušníci náboženských a etnických menšín vystavení riziku

prenasledovania či iného vážneho bezprávia. Žalobca však v konaní nepreukázal, že by do niektorej z týchto skupín patril.

44. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že trest smrti hrozí pre široké spektrum trestných činov, pričom výkon trestu smrti nie je v Afganistane striktne obmedzený a existuje pretrvávajúce riziko jeho uplatnenia, žalobca sám uvádza, že ide o riziko najmä v kontexte politickej, náboženskej či etnickej diskriminácie, ktoré sa žalobcu nijak netýka. Žalobca tiež dáva toto riziko do súvisu s vnútorným ozbrojeným konfliktom v rámci Afganistanu, pričom z dostupných informácií o krajine pôvodu vyplýva, že v rámci Afganistanu žiadny ozbrojený konflikt aktuálne neprebieha. Žalovaný sa tiež v napadnutom rozhodnutí podľa názoru správneho súdu dostatočne s rizikom udelenia trestu smrti vysporiadal, keď uviedol, že podľa dostupných správ a analýz, Taliban v Afganistane ukladá trest smrti za viaceré trestné činy, ako je napríklad vražda, cudzoložstvo alebo krádež na základe vlastnej interpretácie šaríe, pričom z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu proti nemu nebolo vedené trestné konanie, nijakým spôsobom neporušil zákon, ani tam nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu takýto trest hrozil. Na základe uvedeného, v súlade so závermi žalovaného, je aj správny súd toho názoru, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozba vážneho bezprávia z dôvodu uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu nehrozí.

45. Žalobca tiež argumentuje, že v Afganistane dochádza k systematickému porušovaniu základných ľudských práv, vrátane fyzického a psychického násilia, mučenia alebo krutého zaobchádzania voči civilnému obyvateľstvu, pričom sám uvádza, že takéto násilie sa týka najmä menšinových skupín, žien, či osôb podozrivých z politickej alebo náboženskej činnosti. Rovnako ako to správny súd skonštatoval vyššie, v súlade so závermi žalovaného uvedenými v napadnutom rozhodnutí, v priebehu administratívneho konania žalobca nepreukázal príslušnosť k žiadnej z uvedených ohrozených skupín obyvateľstva, a preto závery žalovaného o tom, že žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, správny súd považuje za správne a dostatočne odôvodnené. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že žalobca podľa jeho vlastných vyjadrení v Afganistane nikdy necelil mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu, ako ďalšej forme vážneho bezprávia, a zároveň nikdy nevykonával žiadnu takú činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu viedla oficiálne orgány Afganistanu k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností právny súd uvádza, že žalobcom uvádzané námietky voči zákonnosti napadnutého rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, správny súd žiadne iné pochybenia napadnutého rozhodnutia nevzhliadol, a preto je napadnuté rozhodnutie potrebné považovať za zákonné. 47. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol. 48. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia nepriznal, keďže nevzhliadol na strane žalovaného dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa (a contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu ( ). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( ). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa

sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu ( ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci ( v spojení s ).