Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B2-10C/366/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkýň v 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko C. XX, D., štátny občan SR, 2/ E. E., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko F. XX, D., štátny občan SR, 3/ E. F. E., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko F. XX, D., korešpondenčná adresa: D. XX/X, G., štátny občan SR, všetky žalobkyne zastúpené HOMOLA advokátska kancelária s.r.o., Bratislava, Kopčianska 8/A, IČO: 53 042 034, proti žalovanej: A. H. B., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko D. X, I. J., štátny občan SR, zastúpená JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o zaplatenie úroku z omeškania, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11. januára 2019 pod č. k. - 353 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že: a/ Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu vo výške 2192,42 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, b/ žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v druhom rade sumu vo výške 2429,35 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, c/ žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v treťom rade sumu vo výške 5 173,47 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyne v prvom, druhom, treťom rade majú nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho, dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal voči žalobkyniam v prvom, druhom, treťom rade (ďalej aj „žalobkyne“) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že žalobkyne podali oznámenie zo dňa 04. 04. 2006, ktoré bolo Okresnej prokuratúre Bratislava II doručené dňa 05. 04. 2006 na možné spáchanie trestného činu zo strany žalovanej. Z listu žalobkyne v treťom rade zo dňa 10. 04. 2006 mal preukázané, že žalobkyňa v treťom rade požiadala žalovanú, aby jej uhradila sumu 460 000 Sk, žalobkyni v prvom rade sumu 150 000 Sk a žalobkyni v druhom rade sumu 160 000 Sk do 31. 05. 2004 (jedná sa veľmi pravdepodobne o preklep, správne mal byť dátum uvedený 31. 05. 2006). Tento list bol daný na poštovú prepravu dňa 11. 04. 2006. Z výpovede žalobkyne v treťom rade a z tabuliek, ktoré sa nachádzajú v spise na čísle listu 156-158 mal preukázané, že žalovaná poukazovala žalobkyniam od 05. 06. 2006 do 27. 06. 2006 a následne od 22. 09. 2014 do 20. 04. 2015 finančné prostriedky. Zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej F. E., ktorý sa konal dňa 26. 07. 2006 mal preukázané, že

poškodená žalobkyňa v treťom rade si uplatnila v prípravnom konaní nárok na náhradu škody vo výške 300 000 Sk. Zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej E. E., ktorý sa konal dňa 22. 08. 2006 mal preukázané, že poškodená žalobkyňa v druhom rade si uplatnila v prípravnom konaní nárok na náhradu škody vo výške 104 348 Sk. Zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej A. E., ktorý sa konal dňa 22. 08. 2006 mal preukázané, že poškodená žalobkyňa v prvom rade uplatnila v prípravnom konaní nárok na náhradu škody vo výške 97 826,09 Sk. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky, v trestnej veci v dňoch 19. a 20. 01. 2010 mal preukázané, že žalobkyne v druhom a treťom rade požiadali o náhradu škody, ktorá bola uvedená finančnou sumou plus úroky z omeškania, žalobkyňa v prvom rade výslovne úroky z omeškania nežiadala. Z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. zo dňa 26. 09. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28. 09. 2012 mal preukázané, že žalovaná bola uznaná vinnou z pokračovacieho trestného činu sprenevery a trestného činu neoprávneného podnikania. Podľa tohto rozsudku bola povinná uhradiť žalobkyni v prvom rade sumu 3 247,23 eura, žalobkyni v druhom rade sumu 3 643,72 eura a žalobkyni v treťom rade sumu 7 302,66 eura. Všetky tri žalobkyne boli v súlade s so zvyškom nároku na náhradu škody odkázané na občianske súdne konanie.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1, § 100 ods. 1 § 101 § 106 ods. 1, ods. 2, § 110 ods. 3 , , (zákon číslo v znení neskorších predpisov), , , , , ods. 2, , (zákon číslo v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“).

1.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie sa v prvom rade podľa uznesenia odvolacieho súdu opätovne zaoberal otázkou, kedy sa žalovaná dostala voči žalobkyniam do omeškania. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v treťom rade vyzvala listom zo dňa 10. 04. 2006 žalovanú, aby žalobkyniam uhradila dlžné sumy do 31. 05. 2006. Tým sa žalovaná dostala do omeškania voči všetkým trom žalobkyniam dňa 01. 06. 2006. Strany sporu tento dátum v priebehu konania nespochybnili.

1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatoval, že odvolací súd vo svojom uznesení vyslovil právny názor, že žalobkyne neuplatnili v priebehu trestného konania nárok na náhradu škody v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania riadne a pri posudzovaní plynutia premlčacej doby je potrebné vychádzať z ustanovenia , úroky z omeškania musia sledovať rovnaký právny režim ako samotná pohľadávka. Je pravdou, že právna povaha nároku žalobkýň, teda nárok na náhradu škody bol určený už v trestnom konaní a podľa názoru odvolacieho súdu je teda potrebné uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu súdu. Žalovaná sa dostala do omeškania dňa 01.06.2006, počas priebehu trestného konania, (teda od 05.04.2006 - podanie trestného oznámenia do 28.09.2012

- právoplatnosť trestného rozsudku), premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania spočívala. Žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania bola podaná dňa 03. 09. 2015. Pri akceptovaní dvojročnej premlčacej doby bol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania premlčaný dňom 28. 09. 2014.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že premlčacia doba pri úrokoch z omeškania by sa mala riadiť ustanovením . Úroky z omeškania by sa mali premlčať v trojročnej premlčacej dobe a pri uplatnení trojročnej premlčacej doby by bola žaloba podaná včas. Bol však viazaný právnym názorom súdu druhej inštancie, podľa ktorého je v uvedenom prípade potrebné uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu.

1.6. Ďalej uviedol, že súd druhej inštancie vyslovil právny názor, že zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepremlčaní nároku odkazom na dobré mravy nie je správne. Je stále toho názoru, že žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila trestnou činnosťou. V priebehu trestného konania a ani v priebehu exekučného konania neprejavila snahu urýchlene napraviť svoj čin a nahradiť žalobkyniam škodu, ktorú im spôsobila. Žalobkyne majú nárok na náhradu úrokov z omeškania aj z morálneho hľadiska. Viazaný pri opätovnom rozhodnutí vo veci právnym názorom súdu druhej inštancie hľadisko dobrých mravov neuplatňoval.

1.7. O nároku na trovy konania rozhodol v súlade s s prihliadnutím na ods. l . Žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobkyne. Dôvodili, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (/ ), rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (/ ).

2.1. Dôvodili, že napadnutý rozsudok nepovažujú za správny, tak ako ho nepovažoval ani súd prvej inštancie.

2.2. V prvom rade sa nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na úhradu úrokov z omeškania nebol uplatnený včas. Preto za podstatné skutočnosti pri posúdení považujú vyriešenie otázok, či v danom prípade boli žalované úroky z omeškania uplatnené v trestnom konaní riadne a včas a zároveň vyriešenie otázky premlčania. Pri odôvodnení vychádzali z ustanovenia , posúdenie úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, ustanovenie . Dospeli k záveru, že úrok z omeškania nie je potrebné samostatne uplatňovať v rámci adhézneho konania, pretože úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť plniť úroky z omeškania vyplýva priamo zo zákona, ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Rovnako aj bez presnej konkretizácie je zo zákona možné určiť výšku úrokov z omeškania (), ako aj dobu omeškania dlžníka so zaplatením hlavného peňažného záväzku veriteľovi ( a 2 ).

2.3. Žalobkyne boli rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.: so zvyškom nároku na náhradu škody odkázané na občianske súdne konanie. To znamená, že úroky z omeškania museli byť riadne uplatnené, inak by súd nemohol rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani odkazom poškodeného podľa na občianske súdne konanie. Poukázali tiež na právny názor K. F. L., M., ktorý uviedol: „Zároveň možno doplniť,, že uplatnený nárok na náhradu škody možno upresniť do doby než sa súd odoberie na záverečnú poradu. Preto aj odvolací súd prizná úroky z omeškania, ak poškodený riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody a úrokov z omeškania sa domáhal až v odvolacom konaní“. Z ustanovenia , / a vyplýva, že predpokladom výroku súdu o náhrade škody je, že poškodený nárok na náhradu škody včas uplatnil. Zároveň výslovne upravuje, že poškodený musí uplatniť nárok na náhradu škody najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Ak bol tento návrh uplatnený po uplynutí lehoty, nemožno naň prihliadnuť v trestnom konaní. V takom prípade súd rozhodne, že takúto osobu, ako poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na hlavné pojednávanie nepripúšťa. Následne súd už nemôže rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani odkazom poškodeného podľa na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Súd prvej inštancie konštatuje, že žalobkyne si neuplatnili úroky z omeškania v trestnom konaní riadne. Keďže však žalobkyne boli rozsudkom v trestnom konaní odkázané zo zvyškom na občianske súdne konanie, to znamená, že museli byť riadne uplatnené, inak by súd nemohol rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani odkazom poškodeného podľa na občianske súdne konanie. V prípade, ak má súd iný názor, žiadajú o zdôvodnenie, s akým nárokom boli žalobkyne odkázané na občianske súdne konanie. Za podstatné považovali rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktoré je pre občianske súdne konanie záväzné.

2.4. Žalobkyne sa ďalej nestotožnili s posúdením úroku z omeškania v trvaní dvojročnej premlčacej doby, pretože premlčacia doba úrokov z omeškania je v každom jednom prípade rovnaká, a to tri roky. Pri dĺžke premlčacej doby pri úrokoch z omeškania je potrebné sa riadiť ustanovením zákona . Súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dĺžky premlčacej doby opiera o skutočnosť, že príslušenstvo pohľadávky musí vychádzať z toho istého právneho režimu a musí mu byť podriadené ako istina pohľadávky. Žalobkyne sa s týmto názorom nestotožnili. Dôvodia, že premlčaciu dobu pri úrokoch z omeškania v danom prípade je potrebné vykladať v zmysle, že ide o úroky z omeškania z náhrady škody a nie z iného právneho titulu, napr. z bezdôvodného obohatenia, z nezaplatenej faktúry, z neposkytnutého poistného plnenia a pod. Neznamená to však, že premlčacia doba úrokov z omeškania bude vždy taká, aká je premlčacia doba hlavného záväzku. Premlčacia doba úrokov z omeškania bude v každom jednom prípade rovnaká, a to tri roky.

2.5. Ďalej dôvodili, že ani z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. , na ktorý poukazuje žalovaná, nevyplýva, že by mala byť premlčacia doba pri úrokoch z omeškania rovnaká, ako pri náhrade

škody. V súvislosti s dĺžkou premlčacej doby pri úrokoch z omeškania z náhrady škody a poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 05. 2011, spisová značka: . Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že dĺžka premlčacej doby pri úroku z omeškania z náhrady škody je trojročná a nie dvojročná.

2.6. Žalobkyne ďalej poukázali na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny nielen v otázke dĺžky premlčacej doby, ale aj v tom smere, že ak by aj akceptovali žalobkyne dvojročnú premlčaciu dobu, nárok žalobkýň by nebol premlčaný celý. Uviedli, že žalovaná namietala premlčanie nároku za obdobie od 01. 06. 2006 do 03. 09. 2013. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že nárok bol premlčaný dňom 28. 09. 2014. Žalobu podali dňa 03. 09. 2015. Podrobne rozpísali úhrady splátok žalovanej na základe čoho dospeli k záveru, že aj pri akceptácii neuplatnenia úrokov z omeškania v trestnom konaní a dvojročnej premlčacej dobe nie je ich nárok premlčaný v celom rozsahu a mali im byť priznané úroky z omeškania vo výške 8% u žalobkyne v 1. rade od 03.09.2013 do 18.6.2015 z jednotlivých súm uvedených v odvolaní, u žalovanej v 2. rade úrok od 03.09.2013 do 03.11.2015 z jednotlivých súm, u žalovanej v 3.rade vo od 03.09.2013 do 28.9.2015 z jednotlivých súm.

2.7. Stotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná sa na ich úkor obohatila trestnou činnosťou a je žiaduce uplatniť inštitút dobrých mravov a to napriek názoru odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že zdôvodnenie rozhodnutia o nepremlčaní nároku odkazom na dobré mravy nie je správne. Súd prvej inštancie ďalej zdôvodnil, že žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila trestnou činnosťou. V priebehu trestného konania a ani v priebehu exekučného konania žalovaná neprejavila snahu urýchlene napraviť svoj čin a teda nahradiť žalobkyniam škodu, ktorú im spôsobila. Ani v priebehu konania žalovaná neponúkla žiadne zmysluplné zmierne riešenie sporu, hoci takéto riešenie avizovala. Žalobkyne teda majú podľa názoru súdu prvej inštancie nárok na náhradu úrokov z omeškania aj z morálneho hľadiska, súd prvej inštancie viazaný pri opätovnom rozhodnutí vo veci právnym názorom súdu druhej inštancie hľadisko dobrých mravov neuplatňoval. Žalobkyne sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňujú. V danom prípade je žiadúce uplatniť inštitút dobrých mravov. Žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila trestnou činnosťou, neprejavila snahu urýchlene napraviť svoj čin, nahradiť žalobkyniam škodu, ktorú im spôsobila. V tejto súvislosti poukázali odvolateľky na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. . 2.8. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkýň vyhovie a prizná im nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň opätovne citovala ustanovenie vyžadujúceho uplatnenie nároku na náhradu škody do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Nárok musí byť uplatnený čo do dôvodov a výšky. Ak poškodený má už v čase prípravného konania vedomosť o škode v podobe istiny, na uhradenie ktorej obvineného vyzýval, musí mať vedomosť aj o vzniku úrokov z omeškania. Vzhľadom na túto vedomosť by mal byť schopný a povinný v zmysle riadne škodu uplatniť aj s úrokmi z omeškania, aby bolo možné prihliadať ako na riadne uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle . Pretože zo strany žalobkýň nedošlo k riadnemu uplatneniu úroku z omeškania, nedošlo ani k spočívaniu premlčacej doby podľa , v dôsledku čoho je jej námietka opodstatnená. Ďalej uviedla, že odkaz na náhradu škody v trestnom rozsudku v žiadnom prípade neobsahuje formuláciu, že žalobkyne boli odkázané na náhradu škody týkajúcu sa úroku z omeškania. Citovala z rozhodnutia NS SR z 27. 09. 2012, zo záverov ktorého vyplýva, že príslušenstvo sa spravuje rovnakým právnym režimom ako pohľadávka. Žalobkyňami uvádzané rozhodnutie NS SR z 26. 06. 2011 sa týkalo úroku z omeškania pri škode na zdraví. K namietaným dobrým mravom uviedla, že je pravdou, že sa dopustila trestného činu, škodu sa snažila zaplatiť ešte pred odsudzujúcim rozsudkom. Z jej strany existovala snaha o čo najrýchlejšiu náhradu škody žalobkyniam avšak nebolo v jej finančných možnostiach uhradiť celú škodu naraz, pričom k úhrade istiny došlo v plnej miere, čo nebolo v konaní sporné. Poukázala na predbežné prejednanie sporu, kde právny zástupca žalovanej navrhol protistrane možnosť rokovať o zmierlivom riešení sporu, avšak zástupkyňa žalobkýň uviedla, že nemajú záujem.

3.1. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje potvrdiť a uplatnila si náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobkyne v podanom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej sa nestotožnili s jej výkladom ustanovenia . Zopakovali svoj názor, že škodu si uplatnili v trestnom konaní riadne a včas s tým, že úrok z omeškania nie je potrebné samostatne uplatňovať v rámci adhézneho konania, keďže úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť plniť úroky z omeškania vyplýva priamo zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so plnením dlhu. Rovnako aj bez presnej konkretizácie je zo zákona možné určiť výšku úrokov z omeškania, ako aj dobu omeškania dlžníka so zaplatením hlavného peňažného záväzku veriteľovi. Keďže žalobkyne boli rozsudkom v trestnom konaní odkázané so zvyškom na občianske súdne konanie, to znamená, že museli byť riadne uplatnené aj úroky z omeškania, inak by súd nemohol rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani odkazom poškodeného na občianske súdne konanie. Súd prvej inštancie v prípade žalobkýň postupoval formalisticky, keď konštatoval, že úroky z omeškania neboli uplatnené riadne a včas. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok NS SR sp.zn. , Nález Ústavného súdu SR sp.zn. , , , , v ktorých kritizoval formalizmus.

4.1. Zopakovali svoj názor uvedený v podanom odvolaní, týkajúci sa premlčacej doby pri úrokoch z omeškania, ktorá podľa nich je trojročná a nie dvojročná, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Ani z rozsudku NS SR sp.zn. , ktorý citovala žalovaná v podanom vyjadrení nevyplýva, že by premlčacia doba pri úrokoch z omeškania bola rovnaká ako pri náhrade škody, obsah tohto rozsudku si žalovaná vykladá nesprávne. Pri dĺžke premlčacej doby pri úrokoch z omeškania je potrebné sa riadiť ustanovením , v zmysle ktorého platí, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznaná alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. Opätovne poukázali na rozhodnutie NS SR sp.zn. , z ktorého jednoznačne vyplýva, že dĺžka premlčacej doby pri úrokoch z omeškania z náhrady škody je trojročná a nie dvojročná.

5. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobkýň iba uviedla, že zotrváva na svojich argumentoch a tvrdeniach, uvedených v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, ) a zistení, že spĺňa náležitosti , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia ( ) a dospel k názoru, že odvolanie žalobkýň je dôvodné. Vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o právne posúdenie uplatnenia úrokov z omeškania v adhéznom konaní a to riadne a včas a následne premlčacej doby úrokov z omeškania, ktoré otázky sú výlučne právneho charakteru, nepovažoval za potrebné nariaďovať pojednávanie. Majúc odvolanie žalobkýň za dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobkýň, ktorou sa domáhajú zaplatenia úrokov z omeškania dôvodiac, že žalovaná sa trestnou činnosťou na ich úkor obohatila, pričom istinu jednotlivým žalobkyniam uhradila, avšak s jej úhradou sa dostala do omeškania, preto si v tomto konaní uplatnili nárok na úrok z omeškania. Svoj nárok presne vyčíslili v podanej žalobe a následne v priebehu konania upravili.

7.1. V danej veci súd prvej inštancie rozhodol prvým rozsudkom zo dňa 17. 10. 2017 tak, že žalobe žalobkýň vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 2192,42 eura, v druhom rade sumu 2429,35 eura, v treťom rade sumu 5173,47 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V podstate odôvodnil rozsudok tým, že žalovaná až po podaní trestného oznámenia začala uhrádzať časti dlžných súm, žalobkyne si uplatnili úroky z omeškania ako súčasť nároku na náhradu škody voči žalovanej správne čo do času, kedy sa žalovaná do omeškania dostala, výšky súm, z ktorých úroky z omeškania žiadajú a aj čo do výšky úrokov z omeškania. Napokon vec posúdil aj z hľadiska dobrých mravov.

7.1.1. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná. Namietala neuplatnenie úrokov z omeškania v adhéznom konaní, namietala neoboznámenie listinných dôkazov, z ktorých súd prvej

inštancie vychádzal pri rozhodovaní. Dôvodila tiež tým, že aby bolo možné úroky z omeškania posudzovať v rámci trestného konania ako súčasť škody, je potrebné si ich uplatniť oddelene od istiny a to v lehote podľa .

7.1.2. Odvolací súd zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 27. 06. 2018 pre nedostatočne zistený skutkový stav a jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd zaujal právny názor, že pre uplatnenie úroku z omeškania je potrebné uplatniť úrok riadne, to znamená jeho špecifikáciu, pretože o úroku z omeškania súd nerozhoduje z úradnej povinnosti a je to návrhové konanie. Žalobkyne úrok z omeškania riadne neuplatnili v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky a musí sledovať rovnaký právny režim ako samotná pohľadávka. Dal do pozornosti súdu prvej inštancie rozhodnutia NS SR , . Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k dôvodom odvolania žalobkýň v tejto časti. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa v treťom rade listom zo dňa 10. 04. 2006 (správne žalobkyňa v treťom rade, ako zástupkyňa žalobkýň v prvom a v druhom rade), vyzvala žalovanú na zaplatenie pre žalobkyňu v treťom rade sumu 460 000 Sk, žalobkyni v prvom rade 150 000 Sk, žalobkyni v druhom rade 160 000 Sk do 31. 05. 2006. Žalovaná sa dostala do omeškania dňom 01. 06. 2006. Žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania bola podaná 03. 09. 2015. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba úrokov z omeškania spočívala počas trestného konania. Spočívala by v prípade ich uplatnenia. Žalobkyne však úrok z omeškania uplatnili až samotnou žalobou a doručenie žaloby žalovanej treba považovať za uplatnenie nároku. Týmto dňom je deň 11. 12. 2015. Preto ich nárok je premlčaný. Odvolací súd rovnako zaujal stanovisko k otázke dobrých mravov v zrušujúcom uznesení. Preto nepožuje za potrebné opakovať svoje dôvody k opätovným dôvodom odvolania žalobkýň v tejto časti.

7.2. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom zo dňa 11. 01. 2019 tak, že žalobu žalobkýň zamietol. Vychádzal pritom zo záverov zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, pričom skonštatoval, že sa s nimi nestotožnil, avšak je viazaný jeho právnym názorom, preto žalobu žalobkýň zamietol.

7.2.1. Tento rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobkyne. Nestotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie. Dôvodili tým, že v adhéznom konaní si riadne náhradu škody uplatnili včas, žalovaná bola zaviazaná k úhrade istiny, pričom so zvyškom boli odkázané na konanie vo veciach občianskoprávnych. Nestotožnili sa ani s konštatovanou dĺžkou premlčacej doby úrokov z omeškania.

7.2.2. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní proti tomuto druhému rozsudku súdu prvej inštancie, napadnutý rozsudok rozsudkom zo dňa 06. 05. 2020 potvrdil.

7.2.3. Žalobkyne napadli rozsudok odvolacieho súdu dovolaním namietajúc nesprávne právne posúdenie premlčania úrokov z omeškania, nedostatok odôvodnenia, nepresvedčivosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

7.2.4. Dovolací súd uznesením zo dňa 29. 11. 2020 č.k. dovolanie odmietol. K otázke, či je potrebné úroky z omeškania samostatne uplatniť v adhéznom konaní, dovolací súd poukázal na rozhodnutie NS SR , v ktorom uviedol, že: „Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi právoplatne priznaná v adhéznom konaní ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu. Z uvedeného vyplýva že príslušenstvo pohľadávky a teda aj úroky z omeškania sa riadia podľa právneho režimu pohľadávky, t.j. náhrady škody v trestnom konaní. Do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania, pričom rozhodujúcim faktorom pre ich priznanie je zistenie doby rozhodnej pre ich priznanie“.

7.3. Žalobkyne podali sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky domáhajúc sa vylovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

7.3.1.Ústavný súd SR prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Nálezom zo dňa 12. 03. 2025 č.k. -56 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn . z 29. 11. 2022 bolo porušené základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a toto uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že: „Pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby sťažnosti sťažovateliek vyhovel. Taktiež dôvodil, že

ťažiskovým dôvodom dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu bol jeho názor, podľa ktorého sťažovateľky v trestnom konaní neuplatnili nárok na úroky z omeškania riadne a včas. Pri takomto právnom posúdení sa premlčanie a premlčateľnosť práva na úroky z omeškania dostala do polohy otázky sekundárneho významu. K opačnému záveru však ústavný súd dospel, pokiaľ ide o vysporiadanie sa najvyššieho súdu s namietaným nedostatočným vysporiadaním sa s otázkou riadneho uplatnenia úrokov z omeškania v trestnom konaní. Krajský súd ju vyriešil odkazom na ustanovenie , ktorý síce normuje, že z návrhu poškodeného musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje, mlčí však o vzťahu náhrady škody a úroku z omeškania. Nedáva odpoveď na otázku, či úrok z omeškania v prípade, akým bola kauza sťažovateliek, je škodou, alebo ide o samostatný nárok, ktorý je len čo sa týka vzniku závislý od hlavného záväzku nahradiť škodu. Krajský súd odkazoval na rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. , v ktorom sa explicitne uvádza, že ušlý zisk ako jedna z podôb škody bol v situácii skutkovo podobnej kauze sťažovateliek reprezentovaný aj úrokom z omeškania. Napokon aj najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania. Ak by úrok z omeškania tvoril zložku škody, potom nadobúda význam ďalšia súvisiaca otázka, a to či škoda nimi uplatnená v prípravnom konaní nebola v neskorších štádiách trestného konania iba upresňovaná s ohľadom na plynutie času, keďže úroky z omeškania s plynúcim časom prirastajú. Nezanedbateľnou pripomienkou sťažovateliek bol aj ich argument, podľa ktorého výrok právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní odkazujúci na uplatnenie zvyšku nároku na náhradu škody v civilnom sporovom konaní dokazuje, že úroky z omeškania museli byť riadne uplatnené. Relevancia predmetného dôvodu rastie v dôsledku toho, že v trestnom konaní bola istina sťažovateľkám priznaná v celej uplatnenej sume. Nezostalo z nej teda nič, s čím by trestný súd mohol sťažovateľky odkázať na civilné sporové konanie. Celkom prirodzenie si potom sťažovateľky kladú otázku, v akej časti nároku boli právoplatným výrokom súdneho rozhodnutia odkázané na civilný proces, keď absencia riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody nedovoľuje trestnému súdu o ňom v meritórnom rozsudku rozhodovať. S týmto argumentom sa krajský súd nijako adresne nevysporiadal. Jednoduchý odkaz na abstraktnú zákonnú povinnosť uviesť dôvod a výšku uplatneného nároku na náhradu škody krajský súd zjavne neindividualizoval na okolnosti predmetnej veci dané skutočnosťou, že sťažovateľky si v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody v júli a auguste 2006, teda jeden až dva mesiace po vzniku omeškania žalovanej, čo nepochybne malo vplyv na konkretizáciu a špecifikáciu dôvodov a výšky uplatneného nároku.. Následne na pojednávaní v januári 2010 aktualizovali nárok na náhradu škody. Zjavne teda neboli v trestnom konaní pri uplatňovaní svojich nárokov pasívne. Ďalej ústavný súd zdôraznil, že aj pokiaľ ide o súlad námietky premlčania s dobrými mravmi, táto otázka nestratila v dôsledku nosného dôvodu potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom, svoj význam pre rozhodnutie o žalobe sťažovateliek. Jej zamietnutie bolo výsledkom myšlienkovej úvahy, podľa ktorej si sťažovateľky úroky z omeškania v trestnom konaní riadne a včas neuplatnili a preto fakt prebiehajúceho trestného konania nemohol mať za následok spočívanie premlčacej doby. Stále však ide o premlčanie, na ktoré súd konajúci v civilnom sporovom konaní prihliada len na námietku. Ak by teda námietka premlčania predstavovala výkon práva kolidujúci s dobrými mravmi, potom by na ňu civilný súd neprihliadol bez ohľadu na to, aký čas už od skončenia premlčacej doby uplynul. Preto bolo dôvodné očakávať primeranú odpoveď krajského súdu na predmetnú otázku. Sťažovateľky nedostali odpovede na nimi nastolenú otázku (ne)súladu žalovanou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi“.

7.4. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 08. 2025 sp.zn. zrušil rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 06. 05. 2020 sp.zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na závery uvedené v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 12. 03. 2025 č.k. -56, argumentuje nedostatočným odôvodnením odvolacieho rozsudku, v ktorom absentuje náležité vysporiadanie sa so žalobkyňami uvedenou argumentáciu týkajúcou sa jednak samostatného uplatňovania úrokov z omeškania v rámci adhézneho konania, ako aj súladu vznesenej námietky premlčania žalovanou s dobrými mravmi.

7.5. Predmetom odvolacieho konania po zrušení rozsudku Krajského súdu Nitra zo dňa 06. 05. 2020 sp.zn. zostal rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11. 01. 2019 č.k. -353, ktorým žalobu žalobkýň zamietol a odvolanie žalobkýň proti tomuto rozsudku.

8.Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Jednou z procesných požiadaviek práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv je právo na rozhodnutie v primeranej lehote. Obsahovo rovnorodé je chránené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( SR). Odvolacie konanie tvorí neoddeliteľnú časť súdneho konania, preto vychádzajúc z princípov hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania sa legitímne očakáva, že rozhodnutie odvolacieho súdu bude konečné. Z tejto premisy vychádza právna úprava spôsobu rozhodovania v sporovom konaní ktorá odvolaciemu súdu ukladá povinnosť vždy zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak nie sú dané podmienky na potvrdenie rozhodnutia ( ) alebo na jeho zrušenie ( ). Možnosť odvolacieho súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Ak nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Za situácie, že súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení, nie je potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a odvolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom. Odvolací súd pri preskúmaní právneho posúdenia veci môže dôjsť k záveru, že súd prvej inštancie pochybil tým, že aplikoval na zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, prípadne správne zvolenú normu nesprávne interpretoval.

10. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol nárok žalobkýň uplatnených žalobou, odvolávajúc sa na právny názor vyslovený v potvrdzujúcom rozsudku odvolacieho súdu. Po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na právny názor vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu a následne najvyššieho súdu v zrušujúcich rozhodnutia, odvolací súd prehodnotil svoj právny názor a na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba žalobkýň bola podaná dôvodne a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

11. Žalobkyne sa domáhajú zaplatenia úroku z omeškania z oneskorene zaplatenej istiny, na zaplatenie ktorej bola žalovaná zaviazaná v trestnom (adhéznom) konaní. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkýň dôvodiac, že v rámci adhézneho konania si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania neuplatnili, uplatnili si iba nárok na zaplatenie náhrady škody a následne je ich nárok, uplatnený žalobou, premlčaný, akceptujúc tak námietku premlčania vznesenú žalovanou.

11.1. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná v treťom rade si v trestnom konaní pri jej výsluchu dňa 26. 07. 2006 uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 300 000,-- Sk, žalovaná v druhom rade si uplatnila dňa 22. 08. 2006 nárok na náhradu škody vo výške 104 348,--Sk a žalovaná v prvom rade si uplatnila dňa 22. 08. 2006 nárok na náhradu škody vo výške 97 826,09 Sk. Žalovaná poukazovala žalobkyniam od 05. 06. 2006 do 27. 06. 2006 a následne od 22. 09. 2014 do 20. 04. 2015 finančné prostriedky. Na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Nové Zámky v trestnej veci v dňoch 19. a 20. 1. 2010 si žalobkyne v druhom a v treťom rade požiadali o náhradu škody, ktorá bola uvedená finančnou sumou plus úroky z omeškania, pričom žalobkyňa v prvom rade si uplatnila náhradu škody v podobe istiny, výslovne úroky z omeškania nežiadala. Okresný súd Nové Zámky v trestnom konaní rozsudkom zo dňa 26. 09. 2012 sp.zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28. 09. 2012 uznal žalovanú vinnou z pokračovacieho trestného činu sprenevery a neoprávneného podnikania. Okrem uloženého trestu zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 3247,23 eura, žalobkyni v druhom rade sumu 3643,72 eura a žalobkyni v treťom rade sumu 7302,66 eura. Všetky tri žalobkyne podľa zo zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Voči žalovanej bolo vedené exekučné konanie, cieľom ktorého bolo vymôcť sumy, ktoré žalovaná žalobkyniam dlhovala na základe trestného rozsudku.

11.2. Podstatnou skutočnosťou v danej veci je právne posúdenie, či uplatnenie náhrady škody v podobe istiny zahŕňa aj úrok z omeškania.

12. Podľa , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkaj aj len jednotlivých plnení.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom odkáže súd poškodeného tiež so zvyškom jeho nároku, ak mu nárok z akéhokoľvek dôvodu prizná len sčasti. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenie ( až ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa , právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Podľa úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch, ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

13. Z ustanovenia vyplýva, že omeškanie dlžníka je stav, ktorý nastane, ak dlžník nesplní svoj dlh riadne a včas. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavný, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, pričom vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje hlavný záväzkový peňažný vzťah. Úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu Úroky z omeškania v súkromnom práve sú príslušenstvom pohľadávky a vedľajším akcesorickým peňažným záväzkovým vzťahom. Právny osud hlavnej veci zdieľa aj jeho príslušenstvo. Základnou podmienkou vzniku dlžníkovho omeškania je splatnosť dlhu, hlavného záväzku, istiny. Právo na úroky z omeškania vzniká priamo zo zákona ako dôsledok porušenia právnej povinnosti s riadnym a časným plnením záväzku.

14. Právnou otázkou v danej veci vyvstáva otázka, či žalobkyňami uplatnený nárok na náhradu škody subsumuje i úrok z omeškania. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobkyne si v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody v júli a auguste 2006, teda jeden až dva mesiace po vzniku omeškania žalovanej, čo nepochybne malo vplyv na konkretizáciu a špecifikáciu dôvodov a výšky uplatneného nároku. Následne na hlavnom pojednávaní v januári 2010 aktualizovali nárok na náhradu škody, vrátane aj úrokov z omeškania. Zjavne teda v trestnom konaní neboli pasívne. Najvyšší súd SR v danej veci v uznesení, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil druhý, zamietajúci, rozsudok súdu prvej inštancie, k otázke: „Či je potrebné úroky z omeškania samostatne uplatniť v zmysle ustanovenia “, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu , v ktorom uviedol, že: „Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi právoplatne priznaná v adhéznom konaní ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu. Z uvedeného vyplýva, že príslušenstvo pohľadávky a teda aj úroky z omeškania sa riadia podľa právneho režimu pohľadávky, t.j. náhrady škody v trestnom konaní. Z ustanovenia vyplýva, že poškodený je povinný si uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, pričom z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa

nárok na náhradu škody uplatňuje. Do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania, pričom rozhodujúcim faktorom pre ich priznanie je zistenie doby rozhodnej pre ich priznanie“.

15. Odvolací súd, akceptujúc tento názor dovolacieho súdu, dáva do pozornosti, že žalobkyne si v rámci prípravného konania v trestnom konaní uplatnili voči žalovanej nárok na náhradu škody, ktorý jasne špecifikovali v jej výške, ako aj v dôvodoch. Až na hlavnom pojednávaní v trestnej veci špecifikovali nárok na náhradu škody aj v podobe úroku z omeškania (žalobkyňa v druhom a v treťom rade), pričom nie je možné tento ich krok hodnotiť ako oneskorene uplatnený nárok na náhradu škody v podobe úroku z omeškania, keďže nárok na náhradu hlavnej škody, istiny, si uplatnili už v prípravnom konaní. Za situácie, že podľa názoru dovolacieho súdu „do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania“ (uznesenie v predmetnej veci zo dňa 29. 11. 2022 sp. zn. ), je potrebné konštatovať, že žalobkyne tým, že v prípravnom konaní si uplatnili nárok na náhradu škody, zaplatenie istiny, uplatnili si zároveň aj nárok na úrok z omeškania, ktorý upresňovali na trestnom hlavnom pojednávaní. Nebolo totiž možné a evidentné, či žalovaná, ktorá začala svoj dlh voči žalobkyniam splácať už počas vyšetrovania tejto trestnej veci, dlh splatí úplne, alebo čiastočne. Preto na hlavnom pojednávaní v trestnej veci si žalobkyne (v druhom a treťom rade) uplatnili výslovne aj úrok z omeškania. V prípravnom konaní totiž nebolo zrejmé a nemohli vedieť, či žalovaná svoj dlh voči nim splatí alebo nie. Z tohto dôvodu je potrebné vyhodnotiť, že žalobkyne neboli v trestnom konaní pasívne, uplatnili si nárok na náhradu škody, ktorý nárok zároveň podľa záverov najvyššieho súdu, subsumuje aj úrok z omeškania. Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci (nález sp.zn. zo dňa 12. marca 2025), nedáva odpoveď na otázku, či úrok z omeškania v prípade, akým bola kauza žalobkýň, je škodou, alebo ide o samostatný nárok, ktorý je len čo sa týka vzniku závislý od hlavného záväzku nahradiť škodu. Ak úrok z omeškania tvorí zložku škody, potom je potrebné prihliadať na skutočnosť, že škoda uplatnená v prípravnom konaní je v neskorších štádiách trestného konania iba upresňovaná vzhľadom na plynutie času, keďže úroky z omeškania s plynúcim časom prirastajú. Nezanedbateľnou pripomienkou žalobkýň je aj ich argumentácia, podľa ktorej výrok právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní, odkazujúci na uplatnenie zvyšku nároku na náhradu škody v civilnom sporovom konaní dokazuje, že úroky z omeškania museli byť riadne uplatnené. Relevancia predmetného dôvodu rastie v dôsledku toho, že v trestnom konaní bola istina žalobkyniam priznaná v celej uplatnenej sume. Nezostalo z nej teda nič, s čím by trestný súd mohol žalobkyne odkázať na civilné sporové konanie. Vyvstáva preto otázka, v akej časti nároku uplatneného v trestnom konaní boli právoplatným výrokom súdneho rozhodnutia odkázané na civilný proces, keď absencia riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody nedovoľuje trestnému súdu o ňom v meritórnom rozsudku rozhodovať.

16. Žalovanej bola trestným rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť žalobkyniam náhradu škodu, spočívajúci v náhrade istiny. Keďže úrok z omeškania je sankciou za omeškania dlžníka so splatením dlhu, je možné tento vyššie uvedený záver aplikovať aj na daný právny spor. Žalovaná bola jednoznačne v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, keďže táto bola vymožená až v exekučnom konaní, teda žalovaná dobrovoľne neplnila žalobkyniam. Z uvedeného dôvodu preto je možné jednoznačne konštatovať, že tým, že žalobkyne si v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody spočívajúcu v zaplatení istiny, následne na hlavnom pojednávaní upresnili tento nárok aj na úroky z omeškania, uplatnili si svoj nárok riadne a včas. Súd v trestnom konaní zaviazal žalovanú na náhradu škody žalobkyniam z titulu istiny a so zvyškom, teda s úrokom z omeškania (keďže na istinu zaviazal žalovanú v plnom rozsahu a žiadna iná zvyšná časť, okrem úrokov z omeškania, nezostala), ich odkázal na občianskoprávne konanie. Žalovaná tým, že predmetný trestný rozsudok v časti náhrady škody riadne nesplnila, žalobkyniam dlžnú sumu nezaplatila, dostala sa do omeškania so splnením záväzku, preto žalobkyniam v zmysle ustanovenia vznikol nárok na úrok z omeškania.

17. Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania. Žalobkyne namietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd, zaoberajúc sa vznesenou námietkou premlčania žalovanou dospel k jednoznačnému záveru, že táto nie je akceptovateľná. Žalobkyne si totiž včas, riadne a úplne v priebehu prípravného konania (trestného) uplatnili nárok na náhradu škody. Keďže podľa záverov najvyššieho súdu, nárok na náhradu škody zahŕňa i úroky z omeškania, nie je možné hovoriť o premlčaní nároku žalobkýň. Tento nárok bol uplatnený počas trestného konania, do skončenia vyšetrovania a na hlavnom pojednávaní bol iba upresnený. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd námietku premlčania vznesenú žalovanou neakceptoval.

18. V priebehu konania bola žalobkyňami vznesená námietka rozporu žalovanou vznesenou námietkou premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobkýň stotožnil.

18.1. Rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutia. Vo veci sp. zn. najvyšší súd k možnému rozporu uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že „vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby“. Vo veci sp. zn. najvyšší súd nad rámec už vyššie uvedeného vyslovil názor, že aplikácia inštitútu dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania „by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s , postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“ Vo veci sp.zn. najvyšší súd argumentoval, že ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 3. októbra 2013 sp. zn. v tejto spojitosti zdôraznil, že v rovine jednoduchého práva je nutné starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu cez prizmu kogentného ustanovenia zakotvujúceho zásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva odrazom ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Zdôraznil, že toto ustanovenie je z ústavnoprávneho hľadiska tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Najvyšší súd už vo svojom rozhodnutí z 30. januára 2013 sp. zn. pripomenul, že súčasťou dobrých mravov je aj dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti. 18.4. Vo veci sp. zn. najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva.“

Z vyššie citovaných záverov aplikačnej praxe najvyššieho súdu pri posudzovaní stranou vznesenej námietky premlčania z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi teda jednoznačne vyplýva, že súlad námietky premlčania s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Z tohto hľadiska ide preto o posudzovanie otázok skutkových, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, keď súd vyhodnocuje, ktoré konkrétne preukázané skutkové okolnosti svedčia v prospech záveru o súlade či nesúlade námietky premlčania s dobrými mravmi (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ).

18.2. V danom prípade odvolací súd, vzhľadom na zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, iba dodáva, že žalovaná zavineným úmyselným trestným činom spôsobila žalobkyniam škodu, ktorú neuhradila, neuhradila ju ani na základe trestného rozsudku, k náhrade ktorej bola zaviazaná, táto bola vymožená až v rámci exekučného konania. Za situácie, že žalobkyne si týmto konaním uplatnili nárok na úrok z omeškania z oneskorene uhradenej náhrady škody, s prihliadnutím na dĺžku omeškania žalovanej, na všetky rozhodujúce okolnosti, by bolo možné dospieť k záveru o rozpore vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej s dobrými mravmi. Vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie a záver odvolacieho súdu, že žalobkyne si uplatnili svoj nárok na náhradu škody, vrátane úrokov z omeškania riadne a včas, táto námietka nie je dôvodná a odvolací súd sa ňou ďalej nezaoberal.

19. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, z ktorého dôvodu bol povinný zmeniť aj výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na celkový a konečný úspech v konaní žalobkyňami v prvom až treťom rade, priznal im nárok na náhradu trov konania tak na súde prvej inštancie, na odvolacom súde, ako aj dovolacom súde voči žalovanej v plnom rozsahu podľa v spojení s a . O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).