Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/27/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa matky: B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. C., D.. XX, E., F. G., F. H., Ukrajina, právne zastúpená: Mgr. Barbara Bartovičová, PhD., advokátka so sídlom Opoj 133, a otca: H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, I., o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 27. novembra 2025 č.k. -45, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že návrhom podaným na Okresnom súde Trnava dňa 29.10.2025 sa matka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd rozhodol o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej A. A., narodenej XX.XX.XXXX do rozhodnutia vo veci rozvodu manželstva rodičov maloletej a úpravy rodičovských práv a povinností na čas po rozvode, ktoré je vedené na OS Trnava pod sp. zn. . Matka v návrhu uviedla, že obaja rodičia ako aj maloletá sú štátnymi príslušníkmi Ukrajiny, ktorí mali spoločné bydlisko na adrese D. XXXX/XX, I., maloletá sa narodila na území Slovenskej republiky pred uzatvorením manželstva jej rodičov. Rodičia po niekoľkoročnom partnerskom spolužití uzavreli manželstvo dňa 26.04.2025 v Trnave. Krátko na to prišlo k vážnemu narušeniu vzťahov v dôsledku zmeny správania otca maloletej a v obave o svoje zdravie a zdravie dieťaťa matka aj s maloletou opustila spoločnú domácnosť a odišla na Ukrajinu, kde našla útočisko u svojich rodinných príslušníkov. Matka sa neplánuje vrátiť na územie Slovenskej republiky, keďže jej rodinné, sociálne a materiálne zázemie sa nachádza na Ukrajine, otec maloletej s odchodom súhlasil.

2. Po oboznámení sa s návrhom súd zistil, že na konanie a rozhodovanie nemá právomoc. Dôvodil, že v danom prípade ide o konanie s medzinárodným prvkom, keďže maloleté dieťa ako aj jeho rodičia sú občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, a preto je potrebné aplikovať na vec kolízne normy upravujúce vzťahy s medzinárodným prvkom. Matka v návrhu argumentovala, že právomoc na konanie vyplýva z nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (pozn. súdu: toto nariadenie bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí), avšak aplikácia nariadenia v danom prípade nie je možná. Predmetom konania je úprava vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, ktorí sú občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, a preto je potrebné postupovať podľa

relevantných ustanovení medzinárodnej Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach zo 16. mája 1983 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. ; ďalej aj ako „medzinárodná zmluva“). V zmysle oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. dňom 03.03.2000 nadobudol platnosť protokol medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny o dvojstranných zmluvných vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, ktorým bol potvrdený stav zmluvnej základne medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou po sukcesii Slovenskej republiky do zmlúv bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky a po sukcesii Ukrajiny do zmlúv bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík. Na základe tohto protokolu vo vzťahu medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou zostali v platnosti zmluvné dokumenty, okrem iného zmluva medzi Československou socialistickou republikou a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch vo veciach občianskych, rodinných a trestných (č. ). Aplikačná prednosť medzinárodnej zmluvy pred inými kolíznymi normami právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorého súčasťou sú aj nariadenia ako priamo uplatniteľné legislatívne akty Európskej únie, vyplýva pritom jednak z ustanovenia ZMPSP upravujúceho prednosť medzinárodných zmlúv pred samotným zákonom a jednak z Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na základe ktorého medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté medzi členským štátom pred jeho vstupom do EÚ a treťou krajinou, resp. krajinami zostávajú v platnosti a nie sú ovplyvnené európskymi prameňmi práva. Pre úplnosť súd uvádza, že predmetná bilaterálna medzinárodná zmluva má aplikačnú prednosť aj pred ustanoveniami Haagskeho dohovoru z 19. októbra 1996, ktorého sú obe krajiny signatárom ( bod 1. Dohovoru).

3. V intenciách čl. 30 medzinárodnej zmluvy je pre ustálenie záveru o právomoci súdu na konanie a rozhodovanie o právnych vzťahoch medzi rodičmi a deťmi rozhodné zistenie, na území ktorého štátu dieťa trvale žije. V danom prípade miesto, na ktorom maloletá A. žila spolu so svojimi rodičmi (D. XXXX/XX, I.) až do odchodu matky a maloletej zo spoločnej domácnosti pred podaním návrhu na súd, viac nemožno považovať za miesto, ktoré by zakladalo právomoc tunajšieho súdu, keď matka výslovne uviedla, že sa na územie Slovenskej republiky vrátiť nemieni a so súhlasom otca zostáva aj s maloletou žiť na Ukrajine, kde má vytvorené rodinné, emocionálne a materiálne zázemie, predstavujúce predpoklad pre efektívne začlenenie sa dieťaťa do nového prostredia. Je zrejmé, že miesto, kde maloletá A. v čase začatie konania žila s úmyslom zotrvať tam trvale (v súlade s rozhodnutím jej rodičov), sa nachádza na území Ukrajiny a právomoc na konanie o úprave rodičovských práv a povinností majú preto tamojšie justičné orgány, ktoré majú navyše utvorené priaznivé podmienky pre sledovanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa nachádzajúceho sa v ich reálnom dosahu. Preto súd konanie podľa pre absenciu právomoci zastavil. O trovách konania rozhodol podľa , nezistiac naplnenie výnimiek upravených v ustanoveniach a nasl. .

4. Proti tomuto uzneseniu podala matka odvolanie z dôvodov podľa ust. a h) , majúc za to, že súd nesprávne posúdil svoju právomoc, opomenul špecifickú povahu neodkladného opatrenia týkajúceho sa maloletého dieťaťa a jeho závery sú v rozpore s účelom ochrany slabšej strany a so zásadou efektívnej súdnej ochrany. Súd odňal dieťaťu účinnú súdnu ochranu, čím porušil základné práva garantované článkom 46 ods. 1 , ako aj medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky. Neodkladné opatrenie predstavuje autonómny procesný inštitút s vlastným právnym režimom. V rodinnoprávnych veciach, osobitne v konaniach týkajúcich sa zabezpečenia potrieb maloletého dieťaťa má neodkladné opatrenie zásadný význam, keďže jeho prostredníctvom sa zabezpečuje elementárna, sociálna a ekonomická stabilita slabšej strany. Súd však otázku svojej právomoci posudzoval výlučne optikou rozhodovania vo veci samej, teda akoby predmetný návrh bol totožný s návrhom na meritórne rozhodnutie o vyživovacej povinnosti. Takýto prístup popiera samotnú podstatu neodkladného opatrenia. Ustálený výklad procesných predpisov aj judikatúra pritom vychádzajú z toho, že právomoc na nariadenie neodkladného opatrenia nemožno automaticky stotožňovať s právomocou rozhodovať vo veci samej.

5. Podľa odvolateľky súd nesprávne aplikoval kolízne normy a bilaterálnu zmluvu. Založil svoj záver na výlučnej a mechanickej aplikácii Zmluvy č. a to bez zohľadnenia povahy prejednávaného konania. Vychádzal výlučne z kolíznych ustanovení uvedenej bilaterálnej zmluvy, ktoré sú primárne koncipované pre meritórne rozhodovanie vo veci samej a bez ďalšieho ich aplikoval aj na konanie o nariadenie neodkladného opatrenia. Takýto postup však nereflektuje skutočnosť, že bilaterálna zmluva explicitne neupravuje právomoc na prijímanie dočasných preventívnych, alebo ochranných opatrení

v naliehavých situáciách, akými sú práve konania o neodkladných opatreniach. Ani znenie, ani účel predmetnej zmluvy neumožňujú výklad, podľa ktorého by mala viesť k absolútnemu vylúčeniu právomoci slovenských súdov poskytovať okamžitú súdnu ochranu v prípadoch, keď je ohrozený základný záujem slabšej strany, resp. maloletého dieťaťa. Výklad zvolený súdom je preto neprimerane formalistický. Súd sa tiež vôbec nezaoberal relevantnými skutkovými väzbami veci na území SR, najmä že výživné má byť zabezpečené zo zdrojov (zárobkov otca) nachádzajúcich sa na území SR. Uvedené skutkové okolnosti zakladajú reálnu a kvalifikovanú väzbu prejednávanej veci na Slovenskú republiku, ktorá je z pohľadu neodkladného opatrenia podstatná. Súd teda nesprávne právne posúdil svoju právomoc. Jeho formalistický prístup vedie k situácii, v ktorej je maloleté dieťa ponechané bez akejkoľvek účinnej súdnej ochrany a matka je fakticky odkázaná na riešenie svojej situácie pred súdmi Ukrajiny, teda v štáte, na území ktorého sa dlhodobo odohráva ozbrojený konflikt. Súd sa alibisticky zbavil právomoci bez poskytnutia akejkoľvek dočasnej ochrany, vytvoril stav právneho vákua, v ktorom nie sú chránené základné existenčné potreby maloletého dieťaťa, čo je z pohľadu článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa neakceptovateľné. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby súd pri výklade procesných a kolíznych noriem uprednostnil riešenie, ktoré zabezpečí okamžitú a účinnú ochranu pred riešením, ktoré síce formálne odkazuje na iný jurisdikčný režim, avšak v praxi vedie k popretiu samotnej podstaty súdnej ochrany. Dieťa sa nachádza v osobnej starostlivosti matky a jeho každodenné potreby ako strava, bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie a iné sú priamo závislé od finančných zdrojov zabezpečovaných vyživovacou povinnosťou zo strany otca. Súd sa nezaoberal ekonomickou závislosťou matky, ktorá nemá samostatné zdroje na zabezpečenie životných potrieb dieťaťa. Takisto sa nezaoberal faktickou nemožnosťou okamžitého súdneho konania na Ukrajine, kde prebieha ozbrojený konflikt a existujú výrazné obmedzenia prístupu k súdom, administratíve a výkonu rozhodnutí. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby sám rozhodol o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávneným subjektom, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. je návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáha úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na čl. 30 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR.

9. Podľa (ďalej len ), na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa (ďalej len ), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

12. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

13. Podľa , ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

14. V zmysle ustanovenia súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v

konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia zastaviť.

15. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov konania, predmetom konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu mnohostranných, príp. dvojstranných zmlúv (dohovorov), ktorými je príslušný štát viazaný. Len v prípade, ak takýchto dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov, ako aj upravujúce právomoc súdov.

16. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obaja rodičia maloletej ako aj maloletá A. sú občanmi Ukrajiny. Do 21.09.2025 bývali rodičia s dieťaťom v Slovenskej republike na adrese D. XX, I.. Matka dňa 21.09.2025 spolu s maloletou dcérou opustila spoločnú domácnosť a odišla na Ukrajinu, kde žije jej najbližšia rodina a podľa jej vyjadrenia sa na územie Slovenskej republiky už neplánuje vrátiť. Otec maloletej naďalej žije na území Slovenskej republiky na adrese posledného spoločného bydliska manželov, pričom povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky má platné do 22.08.2026.

17. Matka maloletej A. sa návrhom domáha nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým žiada na čas do právoplatného rozhodnutia o návrhu na rozvod a úpravu práv a povinností k maloletej, zveriť maloletú do svojej osobnej starostlivosti, upraviť styk otca s maloletou, oprávniť matku zastupovať maloletú a spravovať jej majetok a uložiť otcovi maloletej prispievať na výživu dieťaťa sumou 400 eur mesačne. Nakoľko maloleté dieťa ako aj jeho rodičia sú občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, súd prvej inštancie správne považoval za potrebné aplikovať na vec kolízne normy upravujúce vzťahy s medzinárodným prvkom a rovnako správne ustálil, že pri skúmaní svojej právomoci vo veci konať a rozhodnúť treba vychádzať zo Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach zo 16. mája 1983 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. ; ďalej aj ako „medzinárodná zmluva“), ktorá v zmysle oznámenia Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky č. zostáva medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou naďalej v platnosti, a má v zmysle ustanovenia Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom aplikačnú prednosť pred ustanoveniami toho predpisu. Keďže Ukrajina nie je členským štátom Európskej únie, je vylúčené pri posudzovaní právomoci použitie právnych aktov Európskej únie.

18. Podľa čl. 30 ods. 1 cit. medzinárodnej zmluvy, právne vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej dieťa trvale žije.

19. Podľa čl. 30 ods. 3 cit. medzinárodnej zmluvy, na rozhodovanie o právnych vzťahoch medzi rodičmi a deťmi je daná právomoc súdov zmluvnej strany, ktorej právny poriadok sa použil podľa odsekov 1 a 2.

20. Podľa čl. 32 cit. medzinárodnej zmluvy, na ustanovenie alebo zrušenie poručníctva a opatrovníctva je daná právomoc orgánu zmluvnej strany, ktorej občanom je osoba, ktorej sa poručníctvo alebo opatrovníctvo ustanovuje alebo zrušuje, pokiaľ táto Zmluva neustanovuje niečo iné.

21. Podľa čl. 33 ods. 1, 2 cit. medzinárodnej zmluvy, ak treba urobiť nevyhnutné poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, orgán tejto zmluvnej strany upovedomí o tom bezodkladne orgán, ktorého právomoc je daná podľa článku 32. V neodkladných prípadoch môže orgán druhej zmluvnej strany sám urobiť primerané dočasné opatrenia podľa svojho právneho poriadku, ale musí bezodkladne upovedomiť orgán, ktorého právomoc je daná podľa článku 32. Tieto opatrenia zostávajú v platnosti až do času, keď orgán uvedený v článku 32 prijme iné rozhodnutie.

22. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Slovenská republika na jednej strane a Ukrajina na strane druhej, ako nástupnícke štáty platne vstúpili do právnych vzťahov vyplývajúcich zo Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, právomoc súdu na konanie o nariadenie neodkladného opatrenia vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej je preto potrebné posudzovať podľa ustanovení tejto zmluvy a vychádzať z preukázanej skutočnosti, že dieťa trvale žije s matkou na území Ukrajiny, ktorá skutočnosť je nesporná. Postup súdu prvej inštancie, ktorým posúdil právomoc podľa Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR a konanie zastavil pre nedostatok právomoci v tejto veci aplikujúc zmluvy v spojení s a , tak bol správny.

23. Odvolací súd sa zaoberal argumentáciou navrhovateľky, ktorá zdôrazňovala, že treba rozlišovať medzi posudzovaním právomoci v konaní vo veci samej a v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia slúžiaceho k ochrane maloletého dieťaťa v naliehavých situáciách. K tejto námietke súd uvádza, že vyššie citovaná medzinárodná zmluva medzi SR a Ukrajinou pripúšťa síce v poručenských a opatrovanských veciach podobný zásah zo strany súdu nemajúceho právomoc vo veci konať, ako vyplýva z jej článku 33, avšak výlučne za predpokladu naplnenia tam uvedených podmienok. To znamená vtedy, ak treba urobiť nevyhnutné poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, Vychádzajúc s obsahu Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR je teda zrejmé, že táto zakotvuje výnimočne možnosť, aby súd nemajúci inak právomoc vo veci konať, mohol v neodkladných prípadoch prijať primerané dočasné opatrenia podľa svojho právneho poriadku, ktoré bude v platnosti až do času, keď orgán majúci právomoc prijme iné rozhodnutie. Takýto zásah však medzinárodná zmluva pripúšťa len ak ide o poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, a o taký prípad v prejednávanej veci nejde, keďže maloleté dieťa (o ochranu záujmov ktorého tu má ísť) je občanom jednej zmluvnej strany a to Ukrajiny, na území ktorej zmluvnej strany dieťa aj žije.

24. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva medzi SR a Ukrajinou jasne stanovuje pravidlá právomoci tak vo veci samej ako i vo veci neodkladných (dočasných) opatrení v poručenských veciach, keď v čl. 33 vymedzuje výnimky oprávňujúce súd, ktorý nemá právomoc, konať aj v určitých neodkladných prípadoch týkajúcich sa opatrovníckych a poručenských vecí, avšak akékoľvek iné prípady rozhodovania súdu jednej strany, nemajúceho právomoc konať vo veci samej, neprichádzajú do úvahy. Prekračovanie ustanovení medzinárodnej zmluvy predstavuje neprijateľný zásah do záväzkov štátu, a išlo by o nezákonný a nelegitímny postup súdu.

25. Z uvedených dôvodov neobstojí ani argumentácia odvolateľky, že súd konal príliš formalisticky a v rozpore s článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa, keď nerešpektoval princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžadujúci, aby súd pri výklade procesných a kolíznych noriem uprednostnil riešenie, ktoré zabezpečí okamžitú a účinnú ochranu pred riešením, ktoré síce formálne odkazuje na iný jurisdikčný režim, avšak v praxi vedie k popretiu samotnej podstaty súdnej ochrany. K tomuto sa žiada uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu citovaná medzinárodná zmluva nepripúšťa rozširujúci výklad ustanovenia čl. 33, než vyplýva z jeho doslovného znenia a ani žiadne iné ustanovenie zmluvy nedáva priestor zmluvným stranám rozširovať právomoc jej orgánov na rozhodovanie formou prijímania neodkladných opatrení v iných situáciách než to zmluva ustanovuje, a to ani v prípade, ak by to bolo potrebné na ochranu maloletého dieťaťa, keď ani princípy zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa nemôžu prelomiť pravidlá právomoci zmluvných strán vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy.

26. Rovnako neopodstatnené sú preto i námietky odvolateľky vytýkajúce súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že zdroje, z ktorých má byť výživné zabezpečené sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, nakoľko manžel vykonáva zárobkovú činnosť v Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľkou uvedená skutočnosť nie je pre určenie právomoci v danej veci relevantná, pretože v zmysle čl. 30 medzinárodnej zmluvy je pre určenie právomoci súdu rozhodujúce, na území ktorej zmluvnej strany dieťa trvale žije a to je v prípade maloletej A. Ukrajina. Z rovnakého dôvodu preto nemožno prihliadať ani na tú skutočnosť, že na území Ukrajiny, kam sa navrhovateľka vrátila, dlhodobo prebieha vojenský konflikt.

27. Vzhľadom na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania, či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže konať vo veci ( ), správne potom postupoval prvoinštančný súd, ktorý po zistení, že na konanie nemá právomoc, konanie podľa zastavil, keďže ide o neodstrániteľnú

podmienku konania. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia a 2 ako vecne správne potvrdil. Súčasne bolo rozhodnuté podľa v spojení s o trovách odvolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.

28. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty navrhovateľky, už nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne).

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).