Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_59Ek-593-2020.pdf
PDF · 124.56 KB
Case nature
Subarea
59Ek/593/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 45 684 618, právne zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO 47 255 706 proti povinnému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/X, XXX XX D. - E., o vymoženie 167,98 eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou, Exekútorský úrad Michalovce, Kpt. Nálepku 22, 071 01 Michalovce pod sp. zn. 196EX 186/20, o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025 takto
r o z h o d o l :
I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025 z a m i e t a.
II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov exekučného konania v súvislosti so sťažnosťou.
o d ô v o d n e n i e :
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025, ktoré vydal vyšší súdny úradník, námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sp. zn. 196EX 186/20 zo dňa 16.04.2025 vydaného súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou, Exekútorský úrad Michalovce, so sídlom ul. kpt. Nálepku 22, 071 01 Michalovce zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor dňa 16.04.2025 vydal upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a teda z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovanie majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
3. Oprávnený v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie uviedol, že namieta nesprávnosť vydania napadnutého upovedomenia najmä z dôvodu nesprávnych/neúplných zistení súdneho exekútora ohľadom majetku povinného a neúčelnosti zastavenia exekučného konania. Podľa odbornej literatúry exekútor po prijatí poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie, súčinnosť tretích osôb, súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku). Výsledky zisťovania zaznamená v zozname majetku povinného (bližšie pozri § 39). (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 380). Z oznámení - správ o majetku povinného vydaných súdnym exekútorom v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) nijakým spôsobom nevyplývajú úplné majetkové pomery povinného. Súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie z prostredia svojho exekútorského úradu. Oprávnený mal za to, že z
uvedených správ o majetku povinného vyplýva, že súdny exekútor nedostatočne preveril a zistil majetkové pomery povinného a jeho skutočná majetková situácia môže neopodstatňovať zastavenie exekúcie pre nemajetnosť (najmä môže vylučovať fatálne následky viazané na uplynutie piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného). Z uvedených správ o majetku povinného nevyplýva, že by povinný súdnemu exekútorovi poskytol súčinnosť v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ani predložil vyhlásenie o svojom majetku v zmysle ustanovenia § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Rovnako v správach o majetku povinného súdny exekútor neuvádza, že použil donucovacie opatrenia v zmysle ustanovenia § 43a a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený mal za to, že by v danom prípade nebolo uloženie donucovacích opatrení neprimerané alebo v rozpore s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnenému nebolo zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladal, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije, resp. v jeho domácnosti nachádza. V prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle ustanovenia § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcii. Následne, všetok hnuteľný majetok nepatriaci do taxatívneho výpočtu vecí uvedených v ustanovení § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) má byť exekútorom zistený, spísaný a speňažený. To má o to väčší význam pri relatívne menších pohľadávkach, pri ktorých je exekúcia predajom hodnotnejších vecí neprípustná alebo neprimeraná tak, aby boli rešpektované práva aj povinného za súčasného uspokojenia vymáhaného nároku oprávneného, ktorý mal povinný splniť spravidla dávno pred začatím exekúcie. Z predložených správ o majetku povinného nijakým spôsobom nevyplývalo, že súdny exekútor za účelom zistenia hnuteľného majetku povinného preveril peňažnú hotovosť u povinného na adrese trvalého pobytu povinného, vykonal osobné zisťovania hnuteľného majetku povinného na adrese trvalého pobytu povinného (táto zrejme nie je prázdna), požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to vlastníka nehnuteľnosti, kde má povinný evidovaný trvalý pobyt, požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to o odpoveď od zamestnávateľov povinného, vykonal osobné zisťovania peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku povinného v sídle zamestnávateľa povinného, požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v spoločnej domácnosti s povinným, vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného, ktoré umožňujú ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.
4. Oprávnený k tomuto v ďalšej časti námietok poukázal aj na odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Ek/1648/2018 zo dňa 06.12.2024, sp. zn. 67Ek/1291/2019 zo dňa 06.02.2025 a sp. zn. 40Ek/1204/2019 zo dňa 18.02.2025. Zároveň mal za zrejmé, že povinný uspokojuje svoje životné potreby. Zákonným predpokladom na postup podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je vykonanie takého zisťovania majetkových pomerov povinného, na základe ktorého možno nepochybne vysloviť záver o tom, že sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy povinného, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený mal za to, že súdny exekútor v dostatočnom rozsahu nepreukázal splnenie zákonných podmienok ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), aby bolo toto exekučné konania z dôvodu, že pri exekúcii na majetok povinného sa do 5 rokov nepodarilo zistiť majetok. Prípadné zamietnutie námietok proti napadnutému upovedomeniu a právoplatné zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) bez dostatočného zistenia aktuálnych majetkových pomerov povinného by bolo predčasné a nezákonné. Oprávnený tiež považoval zastavenie tohto exekučného konania za neúčelné, nakoľko síce uplynula „doba bezúspešnosti“ konania (t. j. v stanovenej lehote 5 rokov nebol zistený nový majetok ani dosiahnutý výťažok), ale v blízkej dobe môže (na základe predchádzajúceho zistenia a zablokovania majetku) dochádzať k uspokojeniu predmetnej pohľadávky, pretože pohľadávka oprávneného získa poradie uspokojovanej pohľadávky (najmä po vykonaní zistení, ktoré uvádza oprávnený vyššie, alebo aj zrážkami zo mzdy, účtu v banke atď.) a naopak uspokojenie pohľadávky oprávneného bude pravdepodobne bezúspešné práve v prípade zastavenia exekúcie a nutnosti iniciovania nového exekučného konania. (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M.,
Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 391). Je úlohou aj Okresného súdu Banská Bystrica - pracovisko upomínacieho a exekučného konania v konkrétnom prípade posúdiť, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), nakoľko z prípadnej aktuálnej nemajetnosti povinného nemožno vyvodzovať záver o tom, že ani v budúcnosti nemožno očakávať takú zmenu majetkových pomerov povinného, ktorá by umožňovala úspešný výkon exekúcie. Nemenej dôležitou skutočnosťou je aj zohľadnenie oprávnených záujmov oprávneného, lebo v prípadne zastavenie exekúcie sa môže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k povinnému, napr. strata poradia pohľadávky pri určitých spôsoboch výkonu exekúcie v prípade vedenia viacerých exekúcii voči povinnému alebo premlčanie prejudikovaného nároku. Taktiež oprávnený mal za to, vzhľadom na vek povinného, že majetkové pomery povinného nie sú také, resp. nebudú také, že by exekúciu bolo možné a nutné zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a žiadal, aby súd podaným námietkam vyhovel, upovedomenie o zastavení exekúcie zrušil a pokračoval v exekučnom konaní voči povinnému.
5. Súdny exekútor vo vyjadrení k námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie uviedol, že námietky považuje za účelové. Oprávnený nepoukázal na žiaden reálny majetok povinného, ktorý by mohol byť postihnutý v exekučnom konaní a to aj s prihliadnutím na účelnosť exekučného konania. Vzhľadom na horeuvedené považoval námietky oprávneného za nedôvodné.
6. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že posúdenie nemajetnosti povinného, a teda dôvodu vedúceho k zastaveniu exekúcie spadá do rozhodovacej činnosti súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, ktorý ak po vykonaní všetkých zákonných postupov pre zisťovanie majetku povinného dospeje k záveru, že je tu daný dôvod zastavenia exekúcie z dôvodu, že nebol zistený majetok alebo príjmy povinného, ktoré by podliehali exekúcii a ktoré by postačovali aspoň na úhradu trov exekútora, vydá upovedomenie o zastavení exekúcie. Inak povedané, ak súdny exekútor v rámci exekučnej činnosti nezistí žiadny zexekvovateľný majetok počas piatich rokov od začatia exekúcie alebo posledného zexekvovania majetku, je jeho zákonnou povinnosťou v predmetnom konaní vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Z dikcie § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že nie je na vôli, resp. rozhodnutí súdneho exekútora, či upovedomenie o zastavení exekúcie vydá alebo nie (vyjadrené slovným spojením „súdny exekútor vydá“), práve naopak v prípade, ak nastane dôvod uvedený v § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, súdny exekútor je povinný upovedomenie o zastavení exekúcie vydať. Účelom takto zákonom zakotveného dôvodu zastavenia exekúcie je zabrániť neprimeranej dĺžke exekučných konaní v tých prípadoch, keď exekučné konanie nie je možné úspešne ukončiť z dôvodu, že povinný nedisponuje dostatočným majetkom, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Vo väzbe na uvedené exekučný súd ako irelevantnú vyhodnotil námietku oprávneného o tom, že nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti bude mať povinný majetok alebo príjmy na uspokojenie vymáhanej pohľadávky.
7. Súdny exekútor okamihom začatia exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, a teda po doručení poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu a to s poukazom na § 1 písm. a) v spojení s § 2 písm. a) až g) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, kedy je povinný zisťovať majetok povinného lustráciami účtov povinného v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk, nehnuteľností povinného evidovaných v katastri nehnuteľností, lustrácie v evidencii Sociálnej poisťovne, pohľadávok povinného podľa Centrálneho registra exekúcií, obchodných podielov povinného podľa obchodného registra, vozidiel povinného podľa evidencie vozidiel a vykonaním lustrácií v iných evidenciách, v ktorých sú vedené záznamy o majetku povinného.
8. Za účelom posúdenia správnosti a zákonnosti postupu súdneho exekútora, keď v posudzovanej veci exekúciu zastavil z dôvodu nemajetnosti povinného, ktorý je fyzickou osobou, exekučný súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a súdnym exekútorom predloženými lustráciami majetku povinného a konštatoval, že súdny exekútor v priebehu exekúcie hromadnou elektronickou lustráciou zisťoval, či povinný je evidovaný ako majiteľ účtu vedeného v banke, resp. v pobočke zahraničnej banky so sídlom na území SR (vykonaných 12 lustrácií), avšak všetky s negatívnym výsledkom s výnimkou lustrácie zo dňa 15.04.2020, 10.07.2020 a 25.10.2024, keď bolo zistené, že povinný má vedený účet
vo F. G. H. I.. Súdny exekútor v tejto súvislosti dňa 16.04.2020, 16.09.2020 a 21.11.2024 doručil uvedenej banke exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, avšak tento spôsob vykonania exekúcie zostal bezvýsledný. Exekučný súd len pre doplnenie uviedol, že pre úspešnosť aplikácie tohto spôsobu vykonania exekúcie je relevantná nielen výška zostatku na účte, ale aj výška nepostihnuteľnej sumy, ktorá sa povinnému nesmie zraziť z jeho mesačnej mzdy alebo z iných príjmov (§ 70 Exekučného poriadku), ak má povinný mzdu zasielanú na účet v banke a zároveň aj na sumu stanovenú zákonom, ktorá exekúcii nepodlieha (§ 104 Exekučného poriadku). Z výsledkov lustrácií (5 lustrácií) v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR, konkrétne v evidencii vozidiel vyplývalo, že povinný nie je vlastníkom, ani držiteľom motorového vozidla. K pozitívnym zisteniam v súvislosti s majetkom povinného nedošlo ani lustráciou v evidencii Sociálnej poisťovne. Z výsledkov pravidelne vykonávaných lustrácií (vykonaných 52 lustrácií v priebehu exekúcie) bolo preukázané, že povinný nie je zamestnaný a zároveň nie je poberateľom dôchodkovej, úrazovej, nemocenskej dávky, ako aj dávky v nezamestnanosti. Lustráciou v katastri nehnuteľností (19 lustrácií vykonaných v priebehu exekúcie) nebolo zistené vlastníctvo povinného k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené bolo možné konštatovať, že súdny exekútor v priebehu exekúcie vykonal viaceré lustrácie za účelom zistenia majetku povinného, avšak ich výsledky neviedli k zisteniu, že povinný vlastní majetok, resp. má príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
9. Pokiaľ oprávnený v námietkach uviedol, že povinný je fyzickou osobou, u ktorej možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla má aj hnuteľný majetok vo svojom obydlí, exekučný súd tu poukázal na skutočnosť, že aj v exekučnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o povinnosť tvrdenia, t. j. bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak dôkazné bremeno tieto skutočnosti preukázať, t. j. dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úspech účastníka tak závisí jednak od unesenia bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v konaní a jednak bremena tieto skutočnosti preukázať. Následky spojené s nesplnením bremien v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila, keďže zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania. Inými slovami povedané, ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu v jej neprospech. Oprávnený však žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení v námietkach neoznačil. Na to, aby exekučný súd mohol námietkam oprávneného vyhovieť a zrušiť upovedomenie o zastavení exekúcie preto nestačí len tvrdenie oprávneného, že povinný musí mať z čoho žiť, musí mať príjem možno aj mimo oficiálnych príjmov a spravidla má aj hnuteľný majetok vo svojom obydlí, ale tieto skutočnosti musia byť v konaní relevantným spôsobom preukázané.
10. K námietke oprávneného o uložení donucovacieho opatrenia povinnému podľa § 43a a nasl. Exekučného poriadku exekučný súd uviedol, že inštitút donucovacích opatrení, ktorých účelom je zefektívniť postup súdneho exekútora v súvislosti s exekučnou činnosťou a tým aj zabezpečiť efektívnosť samotného exekučného konania, umožňuje súdnemu exekútorovi ich uloženie povinnému za predpokladu, že existuje odôvodnený predpoklad, že bez ich použitia nedôjde k splneniu povinnosti povinným, ktorá je nevyhnutná pre vedenie a ukončenie exekučného konania. Ich základnou funkciou je predovšetkým funkcia prevenčná, keďže možnosť uloženia donucovacieho opatrenia má pôsobiť preventívne a až nesplnením dotknutej povinnosti zo strany povinného, nastupuje funkcia represívna. Inak povedané, uloženie donucovacieho opatrenia má pôsobiť na účastníka konania na strane povinného v prvom rade preventívne za účelom dosiahnutia riadneho plnenia povinností v rámci exekučného konania. Možno teda uzavrieť, že účelom donucovacích opatrení nie je sankcionovať povinného za nesplnenie akejkoľvek povinnosti uloženej výzvou súdneho exekútora, ale len takej, ktorá je nevyhnutná pre riadne vedenie exekúcie. Za povinnosť, k splneniu ktorej nedošlo v lehote stanovenej zákonom, exekučným súdom alebo exekútorom a ktorej splnenie je nevyhnutné pre vedenie exekúcie, nemožno však považovať povinnosť, ktorá bola povinnému uložená exekučným titulom. Vzhľadom na lustráciami zistenú nemajetnosť povinného v tomto konaní uloženie donucovacieho opatrenia vo forme peňažnej pokuty, ktorú by v súlade s ust. § 43a ods. 2 v spojení s ust. § 43a ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku bolo možné povinnému uložiť, by však bolo v rozpore so zásadou vyváženosti a primeranosti, a teda v priamom rozpore so zmyslom a účelom ust. § 43a ods. 2 Exekučného poriadku.
11. Exekučný súd so zreteľom na dispozíciu právnej normy § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zdôraznil predovšetkým tú skutočnosť, že dôvodom zastavenia exekúcie je nezistenie majetku, ktorý možno zexekvovať v konkrétnom (prebiehajúcom) exekučnom konaní, a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného. Z uvedeného vyplýva, že pre vyvodenie záveru o nemajetnosti povinného je postačujúce zistenie jeho relatívnej nemajetnosti, t. j. nemajetnosti z pohľadu konkrétneho exekučného konania a nie nemajetnosti absolútnej. Oprávnený sa tak môže domnievať, že povinný disponuje zexekvovateľným majetkom, avšak ak sa vykonanými lustráciami takýto majetok povinného nezistí, nemožno prijať iný záver než ten, že povinný je v zmysle ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku nemajetný v čoho dôsledku je povinnosťou súdneho exekútora exekúciu zastaviť.
12. Pokiaľ oprávnený v námietkach poukázal na niektoré rozhodnutia exekučného súdu, na tomto mieste súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach viazaný.
13. Po posúdení námietok oprávneného exekučný súd dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Vzhľadom na skutočnosť, že súdny exekútor postupoval zákonným spôsobom, keď vydal upovedomenie o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, keďže počas piatich rokov nezistil žiadny majetok alebo príjmy povinného, ktoré by podliehali exekúcii a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, súd námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie nevyhovel a ako nedôvodné ich podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku zamietol.
14. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 61n ods. 1 písm. d), § 61n ods. 3, § 61n ods. 4, § 61n ods. 5 a § 61n ods. 7 Exekučného poriadku.
15. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne rozhodol z nasledovných dôvodov. Podľa názoru oprávneného poverený súdny exekútor vykonal len „automatické“ elektronické lustrácie jemu dostupné z prostredia exekútorského úradu, ale nie fyzické zisťovanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii, peňažnej hotovosti u povinného, vyžiadanie súčinnosti od povinného či iných osôb, či v konečnom dôsledku ani len uloženie donucovacieho opatrenia. Nemal tak využiť prostriedky, ktoré by mu umožňovali čo najefektívnejšie a najrýchlejšie vymôcť pohľadávku oprávneného. Súdny exekútor tak v rozpore so svojimi povinnosťami nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom, ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Má ísť práve o exekúcie, kedy povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil, vykonanie exekúcie postihnutím jeho hnuteľného majetku. Oprávnený sa totižto domnieva, že v prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle § 115 Exekučného poriadku, resp. podliehajúci exekúcii. S poukazom na údajné „presadenia si u zákonodarcu“ náhodného prideľovania vecí oprávnený uviedol, že by to mali byť súdni exekútori, ktorý zodpovedajú za kvalitu výkonu exekúcie. Súdny exekútor má disponovať neporovnateľne silnejšími zákonnými kompetenciami na vymoženie pohľadávky oprávneného ako samotný oprávnený. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom, mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie
exekúcie bez toho, aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom, v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Sťažnosť oprávneného sa nezaobišla bez extenzívneho odkazu na rozhodnutia tunajšieho súdu, pričom súd osobitne dodáva, že niektoré z nich sa ani len netýkali skutkového stavu prejednávanej veci.
16. Povinný sa k sťažnosti oprávneného napriek výzve súdu zo dňa 20.08.2025, ktorá mu bola doručená dňa 14.09.2025, nevyjadril.
17. Súdny exekútor vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že sťažnosť oprávneného nie je ani tak sťažnosťou proti zastaveniu exekúcie 196EX 186/2020, ale je vo svojej podstate sťažnosťou na proces ustanovený v ust. § 61n ods. 1 písm. d) Ex. por. Oprávnený považuje za „neúčelné“ zastavovanie exekučných konaní proti fyzickým osobám (čo aj uvádza, vo svojej sťažnosti ) po uplynutí lehoty 5 rokov, nakoľko je logické, že napr. v tomto prípade má povinný 30 rokov a je pravdepodobné, že v budúcnosti môže nadobudnúť majetok, zamestná sa, môže majetok zdediť a pod. Aby jeho sťažnosť nebola „suchá a jednoriadková“ a nevyznela, že vo svojej podstate oprávnený napáda Exekučný poriadok ako taký, opisuje postup, ktorý mal zvoliť súdny exekútor a podľa oprávneného by mal súdny exekútor doslova „striehnuť“ pred domom povinného a vo chvíli, kedy vytiahne z vrecka 5,- eur, tak by ich mal vytrhnúť z jeho rúk a vyplatiť oprávnenému, aj keď podľa ust. § 115 ods. 2 písm. i) Ex. por. by musel mať oveľa vyššiu hotovosť. Citujúc ust. § 3 a § 59 ods. 1 Exekučného poriadku súdny exekútor konštatoval, že predmetom exekučného konania je suma 167,98 eur. V predmetnom exekučnom konaní boli vykonané všetky úkony na zistenie majetku povinného s prihliadnutím na účelnosť postupu súdneho exekútora a s prihliadnutím na výšku vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti považujú sťažnosť oprávneného za nedôvodnú, pričom jej obsah je totožný s námietkami proti upovedomeniu o zastavení exekúcie, s ktorými sa exekučný súd dostatočne a správne vysporiadal v napadnutom uznesení.
18. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
19. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
20. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
21. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
22. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
23. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
24. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
25. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak sťažnostný súd považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
27. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj sťažnostný súd konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t. j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. Preto súd nemohol prihliadnuť na platbu prijatú od súdneho exekútora medzi tými istými účastníkmi konania v inom exekučnom konaní, keďže pre naplnenie dispozície právnej normy je rozhodujúca relatívna nemajetnosť, t. j. nezistenie majetku v tom ktorom konkrétnom konaní. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. In aliis verbis, vychádzame z vyvrátiteľnej domnienky, že súdny exekútor pri zisťovaní majetku vynaložil nevyhnutné úsilie, no bezvýsledne, pričom spochybniť tento záver možno poukazom na konkrétny majetok, nie domnienkami o jeho existencii.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného, resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. Rozhodujúci je aktuálny stav a exekúciu nie je možné viesť len preto, že oprávnený očakáva zmenu majetkových pomerov v budúcnosti. Zmyslom a účelom zastavenia exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je zastaviť exekúciu, ktorá je neperspektívna, v rámci ktorej je vymoženie pohľadávky vysoko nepravdepodobné, pretože jej ďalšie vedenie by malo pre povinného
neprimerane nepriaznivé následky. Vedenie tzv. preventívnych exekúcii v domnení, že pohľadávka sa (možno) niekedy v budúcnosti vymôže, je neprípustné. To by bolo v rozpore so základnými zásadami exekučného konania ako je zásada primeranosti a suficiencie (§ 64 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti, ktorej niektoré časti sa ani nevzťahujú na prejednávanú vec (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len sa zbaviť, resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.
29. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého plnenia, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,- eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
30. Na záver sťažnostný súd k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň treba uviesť, že citované rozhodnutia sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných veciach.
31. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
32. Preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025 ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
33. Pokiaľ si oprávnený uplatnil náhradu trov konania, súd rozhodol, že oprávnený nemá právo na náhradu trov konania v súvislosti s podanou sťažnosťou, nakoľko oprávnený nebol v konaní o sťažnosti úspešný. Navyše sa ani nejedná o trovy v zmysle § 199a Exekučného poriadku, ktorý taxatívnym spôsobom vymedzuje, čo je možné považovať za trovy na strane oprávneného.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.