Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoCsp-6-2021.pdf
PDF · 104.74 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne Y. L., nar. X.X.XXXX, bytom U. V., T..I.. Q. XX/XX, zast. JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Košice, Urbánkova 1562/6, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o ochranu spotrebiteľa a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 7Csp/4/2020-132 z 22.7.2020 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj ,,súd“) rozsudkom určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. 229211-72742 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 28.10.2015 je bezúročná a bez poplatkov, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3.210 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V plnom rozsahu takto vyhovel žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela Zmluvu o revolvingovom úvere č. 229211-72742 (ďalej len ,,Zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 3.000 € so zmluvnou odmenou vo výške 6.936 €. Žalobkyňa sa zaviazala úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 207 €. Z účelom preukázania svojho zamestnania predložila obchodnému zástupcovi žalovaného živnostenské oprávnenie, nakoľko pracuje ako opatrovateľka v Rakúsku. Mala za to, že jedná iba o údaje o tom, z akých zdrojov zabezpečovala svoju existenciu. Po zistení, že má podnikateľské oprávnenie, bol žalobkyni predložený podnikateľský úver. V danom prípade zo strany žalovaného išlo o úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi, s cieľom poškodiť žiadateľa o úver tým, že ho zbaví ochrany, ktorú mu poskytujú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Predmetná Zmluva má povahu zmluvného formulára, v ktorom bola žalobkyňa označená menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Úprava poskytnutých finančných prostriedkov bola zahrnutá do zmluvy, ktorej povaha a účel umožnili obídenie zákona o spotrebiteľských úveroch. Následkom tohto konania bola žalobkyni predložená zmluva, v ktorej chýbali náležitosti ako úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN, názov a adresa príslušného kontrolného orgánu a taktiež neboli zabezpečené práva spotrebiteľa podľa § 13 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. právo na odstúpenie od zmluvy a splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti. Žalobkyni bol dňa 30.10.2015 poskytnutý úver vo výške 3.000 €, ktorý použila na osobné účely o čom súdu predložila výpis z účtu, z ktorého sú zrejmé jednotlivé transakcie na jednotlivé sumy. Z výpisu z bankového účtu, bolo zrejmé aj to,
že v prospech žalovaného uhradila sumu 6.210 €. Mala za to, že úver poskytnutý na základe predmetnej Zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho si žalobou uplatnila aj vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v rozsahu 3.210 €, ako rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru 3.000 € a sumou, ktorú na daný úver uhradila, t. j. 6.210 €. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne a tvrdil, že úverový vzťah medzi stranami sporu nie je spotrebiteľským ale podnikateľským, riadiaci sa režimom obchodného práva. Mal za to, že predložením živnostenského oprávnenia žalobkyňa potvrdila úmysel získať úver na podnikateľské účely, pričom nepriamo priznala, že v čase podpisu Zmluvy si bola vedomá uzatvárania úverovej zmluvy pre podnikateľov.
3. Súd prvej inštancie na vec aplikoval § 137 CSP, § 39, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-16, § 54 ods. 1-3, § 451 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1-8, § 2 ods. 1, § 9 ods. 1-11, § 11 ods. 1-3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“) a dospel k záveru, že predmetnú Zmluvu je potrebné posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú. Uviedol, že žalovaný síce predložil živnostenské oprávnenie žalobkyne, ktoré predložila v súvislosti s uzavretím revolvingového úveru, avšak okrem tohto dôkazu, žiadnym iným dôkazom nepreukázal, že žalobkyňa uzavrela predmetnú Zmluvu na účely podnikateľskej činnosti. Mal za to, že práve žalobkyňa preukázala, že predmetný úver využila pre osobné účely, keď finančné prostriedky boli zaslané na jej osobný účet, minula ich na výdaje osobnej potreby a v Zmluve bola označená menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom a z uvedených údajov nevyplývalo, že by žalobkyňa ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej Zmluvy konala v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Za takejto dôkaznej situácie súd mal za to, že v danom prípade žalovaný resp. jeho finančný agent, postupoval v rozpore s § 9 ods. 7 a 8 ZoSÚ, nakoľko je zrejmé, že žalobkyňa chcela použiť finančné prostriedky na súkromný účel, nie na podnikateľský, v dôsledku čoho zo strany žalovaného išlo o úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi s cieľom poškodiť žalobkyňu ako žiadateľku o úver a zbaviť ju ochrany predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uzavrel, že na predmetnú úverovú Zmluvu je potrebné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a taktiež aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní Zmluvy skonštatoval, že Zmluva v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov, preto je úver poskytnutý na základe tejto Zmluvy v súlade s § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3.000 € a z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na tento úver žalobkyňa uhradila 6.210 €, vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu vo výške 3.210 € a na túto sumu súd zaviazal žalovaného na plnenie v prospech žalobkyne. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy, a to jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, dospel k nesprávnym skutkovým záverom a následne aj k nesprávnemu právnemu záveru, nevyhodnotil a neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by tvrdenie žalobkyne malo prednosť, pravdivejšiu hodnotu v porovnaní s konaním žalovaného v čase podania žiadosti o úver a vec nesprávne posúdil po právnej stránke. Argumentoval zásadami výkladu právnych úkonov podľa § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa právny úkon vyjadrený slovami vykladá podľa jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/81/2011, keď interpretácia obsahu právneho úkonu nemôže predstavovať nahradenie, či zmenu už urobených prejavov vôle, keď použitie výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami bol vyložený v súlade so stavom, ktorý tu existoval v čase zmluvného dojednania. Žalovaný zdôrazňoval, že zo žiadosti o úver a zo samotného znenia textu zmluvy vyplýva, že žalobkyňa uzatvárala zmluvu ako podnikateľský subjekt a poskytnuté finančné prostriedky mali byť použité na účely podnikania. Poukázal na to, že táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná až do začatia tohto konania. Z ustanovení zmluvy nevyplývajú žiadne pochybnosti o obsahu a konanie žalobkyne pri uzavretí zmluvy je pre ňu zaväzujúce. Konajúci súd sa uspokojil s jednostrannými vyhláseniami žalobkyne bez toho, aby sa vysporiadal s jej skorším konaním. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznila, že žalovaný nijako nepreukázal, že žalobkyňa skutočne žiadala úver pre účely svojho podnikania, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ. Túto skutočnosť je potrebné preukázať bezpečne a spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom s poukazom na § 54 OZ je na mieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Konanie žalovaného, ktorým nanútil žalobkyni formulárovú zmluvu na podnikateľský úver, ktorej obsah žalobkyňa nemohla meniť ani ovplyvniť, za účelom obídenia spotrebiteľskej ochrany je v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď žalovaný namieta, že žalobkyňa si zobrala úver ako podnikateľka, nebolo to preukázané. Uvedenie samotného IČO žalobkyne v Zmluve, nemôže samo o sebe preukazovať podnikateľský účel úveru. Žalovaný namietal tiež to, že v žiadosti o úver žalobkyňa ako účel úveru ,,investičný“, avšak túto žiadosť vyplnila pracovníčka žalovaného, ktorá svojvoľne zaškrtla políčko s touto možnosťou. Takýto účel úveru je vylúčený aj zo samotnej povahy ,,podnikania“ žalobkyne, ktorá pracuje ako opatrovateľka v Rakúsku, pričom jedinými výdavkami žalobkyne sú cestovné, sociálne odvody a poplatok pre sprostredkovateľskú agentúru. Mala za to, že v tomto prípade ide jednoznačne o vzťah spotrebiteľský. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.7.2021 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a ním uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok súd aj správne právne posúdil a dospel k správnemu právnemu záveru, pokiaľ posúdil predmetný úver ako spotrebiteľský, bezúročný a bezpoplatkový. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán (žalovaného) alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
9. Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
10. Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.
11. Postavenie konkrétnej osoby ako spotrebiteľa, sa v súdnej praxi vykladá v rámci určitej zmluvy vychádzajúc z povahy a účelu zmluvy, ako aj okolností jej uzavretia, a nie s ohľadom na
subjektívnu situáciu tejto osoby, pričom jednu a tú istú osobu možno považovať pri určitých plneniach za spotrebiteľa a pri iných plneniach za podnikateľa. Osobitná úprava stanovená na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany sa uplatní len na zmluvy uzavreté jednotlivcom mimo a nezávisle od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo účelu, s jediným cieľom uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu, pričom takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy uzavretej na účel obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je vecou príslušného súdu v konkrétnom prípade na základe dôkazných prostriedkov (ktoré mu boli na tento účel predložené) rozhodnúť aký charakter má tá ktorá konkrétna zmluva, pričom musí posúdiť nielen obsah, povahu a účel zmluvy, ale aj objektívne okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzatvorenie. Pokiaľ ide o otázku, či je nevyhnutné, aby mal druhý účastník zmluvy, ktorý nie je domnelým spotrebiteľom vedomosť o účele plnenia, kvôli ktorému došlo k uzatvoreniu tejto zmluvy, ako aj o podmienkach, za ktorých bola uzatvorená, rovnako sa súd musí prednostne opierať o dôkazné prostriedky, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu. Všetky svoje úvahy potom musí jasne a zrozumiteľne vysvetliť v odôvodnení rozhodnutia.
11. V zmysle existujúcej judikatúry k posúdeniu charakteru zmlúv, či ich je možné považovať za spotrebiteľské, nie je rozhodujúcim iba formálne postavenie zmluvných strán, ale aj skutočný účel jednania. Spotrebiteľom je v prvom rade osoba, ktorá koná mimo profesijných či obchodných aktivít, a preto spotrebiteľom bude ten, kto koná za účelom osobnej potreby v zmysle spotreby svojej a iných osôb, napr. detí, manžela, rodiny (ESD, C-269/95 vo veci Benincasa c/a Dentalkit SRL), zároveň pokiaľ dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa takáto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa, preto je nevyhnutné v tom - ktorom prípade dôsledne skúmať všetky relevantné skutočnosti, t.j. okrem obsahu zmluvy skúmať aj účel konania osoby, ktorá uzatvára zmluvu a nie je možné vychádzať iba z formálneho označenia uvedeného v zmluve, ktorú v zásade pripravuje veriteľ alebo osoba, ktorá zaňho koná.
12. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom tento nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
13. Bezpečným preukázaním nie je údaj v zmluve „o poskytnutí úveru na výkon podnikania“ či „na prevádzkové účely“, ani uvedenie identifikačného čísla, resp. čísla pod ktorým je osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje nepreukazujú konkrétnu súvislosť uzavretia zmluvy o úvere s podnikateľskou činnosťou.
14. V danom prípade žalovaný dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy neuniesol, pretože nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov (t.j. ani dôkazov na popretie tvrdenia žalobkyne o spotrebiteľskom charaktere zmluvy) a naopak v konaní vyšli najavo skutočnosti, ktoré údaj obsiahnutý v zmluve vyvracajú.
15. Súd prvej inštancie správne prihliadol na skutočnú vôľu konajúcich osôb pri uzatváraní Zmluvy o revolvingovom úvere, z ktorej záväzok bol predmetom sporu, ak z okolností uzavretia Zmluvy vyplývalo, že žalovaný sa dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi použitím nekalej obchodnej praktiky. Žiadosť o poskytnutie úveru i text Zmluvy o revolvingovom úvere obsahuje predformulovaný údaj o tom, že žalobkyňa je podnikateľkou a finančné prostriedky potrebuje na podnikateľský účel. Jednalo sa však o informácie, ktoré tam sama žalobkyňa nevpisovala, išlo o vopred pripravené predtlače, ktorých obsah nijakým spôsobom nemohla zmeniť. Tvrdenia žalobkyne o tom, že finančné prostriedky nepotrebovala na podnikateľské účely, sú podporované charakterom výkonu jej činnosti, ktorým bola opatrovateľská služba v Rakúsku, keď v skutočnosti žalobkyňa nemá postavenie podnikateľského subjektu na území Slovenskej republiky a rovnako s výkonom opatrovateľskej činnosti nie sú spojené žiadne také náklady, ktoré by odôvodňovali investičný účel podnikateľského úveru. Okrem toho žalobkyňa v konaní preukázala, že finančné prostriedky boli zaslané na jej súkromný účet a využila ich na osobnú potrebu. Žalovaný v priebehu konania tieto okolnosti žiadnym spôsobom nevyvrátil, v konaní nepreukázal opak. Nečestnému, klamlivému konaniu žalovaného pri uzatváraní Zmluvy nasvedčuje aj samotný obsah žiadosti o poskytnutie úveru a znenie Zmluvy o úvere, keď napriek faktu, že žalobkyni bola poskytnutá len suma 3.000 €, ktorá je uvádzaná ako suma pôžičky, súčasne sa v žiadosti o úvere uvádza nominálna hodnota úveru 9.936 € bez bližšieho vysvetlenia, a následne vo formulárovej predtlači Zmluvy o úvere,
ktorej znenie už žiadnym spôsobom žalobkyňa ovplyvniť nemohla je uvedené, že je povinná zaplatiť titulom odplaty za poskytnutie úveru sumu 6.936 €. Uvedené okolnosti preto plne opodstatňujú záver, že v súvislosti s uzatvorenou Zmluvou a označením žalobkyne ako podnikateľky a účelu úveru ako podnikateľského, sa žalovaný celkom vedome a cielene dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi založeného na klamlivom, nepoctivom obchodnom konaní, ktoré zákonom zakázané (§ 4, § 7 zák. č. 250/2007 Z. z.) v snahe vyhnúť sa uplatňovaniu právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľa (§ 54 OZ, § 9 ods. 7 ZoSÚ).
19. V pochybnostiach o výklade právnych úkonov uzatvorených s fyzickými osobami, u ktorých z okolnosti vyplýva, že zmluvu uzatvárali v pozícii spotrebiteľa, dôkazné bremeno preukázaní povahy zmluvy spočíva na dodávateľovi, teda na žalovanom (§ 54 OZ, § 9 ods. 7 ZoSÚ). Žalovaný v danom prípade neprodukoval žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že je pravdivý obsah údajov v zmluvnom formulári, teda že Zmluva uzavretá so žalobkyňou bola s ňou uzavretá v pozícii podnikateľského subjektu a na účely výkonu podnikateľskej činnosti. Naopak z celého kontextu Zmluvy a okolností jej uzatvárania je možné vyvodiť iba snahu veriteľa o zahmlievanie právnej povahy záväzku ako spotrebiteľského, v záujme čo najvyššieho zisku, bez možnosti protistrany sa v budúcnosti brániť ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa. Záver súdu prvej inštancie, že Zmluva uzatvorená so žalobkyňou má povahu spotrebiteľského úveru, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a je v súlade so zásadami výkladu právnych úkonov prihliadajúc na prejavenú vôľu strán a zákaz klamania spotrebiteľa.
16. V dôsledku uvedeného súd správne uzavrel, že má veriteľ (žalovaný) právo iba na vrátenie poskytnutej sumy úveru vo výške 3.000 €, všetko nad sumu 3.000 € je potrebné na strane žalovaného považovať za bezdôvodné obohatenie (plnenie bez právneho dôvodu). Nakoľko žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 6.210 € (čo žalovaný nerozporoval) rozdiel medzi plnením žalobkyne a úverom v sume 3.000 € (6.210 - 3.000) je žalovaný povinný vydať žalobkyni.
17. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z odvolacích dôvodov a napadnutý rozsudok preto vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 CSP).
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).