Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Sa-2-2021.pdf
PDF · 95.74 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sa/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Radičovou v právnej veci žalobcu: Complex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991, právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokát, so sídlom Žilina, J.M.Geromettu 146/1 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti ďalšieho účastníka: M. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. X, XX-XXX B.-N., A., P. A. F., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 17648-4/2018-BA zo dňa 12. decembra 2018, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 03.02.2014 č. 20806-1/2014-PB rozhodla, že zamestnancovi M. B. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 05.10.2013. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o soc. poistení“) a v odôvodnení rozhodnutia poukázala na príslušné ustanovenia zák. o soc. poistení, ako i na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) určila, že pán M. B. podlieha odo dňa 01.06.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, na základe čoho žalovaná vydala formulár E101 (PD A1), podľa ktorého sa na uvedeného zamestnanca od 01.06.2012 do 05.10.2013 vzťahuje legislatíva SR. Dňa 08.03.2013 správny orgán vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov nedochádza. Keďže pán M. B. reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, nemôže podliehať slovenským právnym predpisom.
2. Na odvolanie žalobcu žalovaná napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie prvostupňového orgánu napadnutým rozhodnutím. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na zistený skutkový stav, z ktorého je nesporné, že zamestnávateľ (žalobca) prihlásil zamestnanca (ďalší účastník) do registra
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia až do 31.12.2013. Za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu, na základe ktorej dospel k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a predmetné skutočnosti oznámil ZUS, ktorá stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Žalovaná zdôraznila, že zamestnanec nemôže byť prihlásený do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Skončením platnosti formulára PD A1 zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia SR a preto prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklaroval, že zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve do 05.10.2013. Keďže žalobca zamestnanca prihlásil do registra poistencov do 31.12.2013, bola Sociálna poisťovňa povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že poľská inštitúcia - ZUS v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia jej doručila oznámenie zo dňa 18.11.2013, ktorým určila, že pán M. B. podlieha od 06.10.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia A. republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z uvedených dôvodov námietky odvolateľa nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
3. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote žiadal preskúmať vyššie uvedené rozhodnutie žalovanej a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalovanej zo strany ZUS bolo doručené oznámenie, že zamestnanec žalobcu podlieha v období od 01.06.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, žalovaná toto určenie nenamietala a vystavila zamestnancovi formulár PD A1 na obdobie od 01.06.2012 do 05.10.2013. Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy doručila ZUS oznámenie o určení, že zamestnanec žalobcu M. B. od 06.10.2013 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Zamestnanec žalobcu s takto určenou legislatívou nesúhlasil, využil prostriedky právnej obrany, pričom konanie doposiaľ v Poľsku nebolo právoplatne ukončené. Napriek odvolaniu žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaná napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila, stotožnila sa s jeho postupom. Žalobca v žalobe namietal prekročenie právomoci žalovanej citujúc článok 2 ods. 1, článok 11 a článok 13 ods. 3 základného nariadenia a článok 16 ods. 1, 2 a 4 vykonávacieho nariadenia. V danej veci je nesporné, že zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie prvostupňový správny orgán, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zák. o soc. poistení, namietal samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia Zákona o SP a tiež namietal žalobca zákonnosť rozhodnutia pre absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógov a zmierovacieho postupu, týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) a tiež nezákonné prerušenie konania o odvolaní. Žalobca vyslovil názor, že v stanoviskách členských štátov v danej veci je s poukazom na vydaný formulár PD A1 verifikovaná rozdielnosť a preto mal medzi žalovanou a ZUS prebehnúť dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázaná, a teda musí byť súčasťou administratívneho spisu správnych orgánov, čo v danom prípade v administratívnom spise nie je, a preto má za to, že zmierovací dialóg neprebehol, nebol dodržaný procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy. Pokiaľ sa týka prerušenia odvolacieho konania, poukázal na to, že žalovaná prerušila konanie z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu rozhodnutím zo dňa 09.03.2016 a následne účelovo v konaní pokračovala, i keď žiadne nové skutočnosti v rozhodnutí neuviedla, nezaoberala sa tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy ukončený, nedopytovala sa, či v čase vydania napadnutého rozhodnutia prebiehali v Poľsku súdne konania. Žalobca ďalej namietal nepreukázanie reálnej činnosti jeho zamestnanca na území SR, keď vonkajšia kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a posudzovaným obdobím v danej veci v zmysle rozhodnutia je obdobie po 05.10.2013.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy.
Zároveň poukázala na povinnosti inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia, a to spoluprácu, vzájomné informovanie o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu reálne nevykonáva činnosť na území SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc. zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Žalovaná poukázala na článok 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých ZUS ako príslušná inštitúcia určila, že zamestnanec podlieha právnym predpisom SR, s čím žalovaná súhlasila a dňa 11.12.2012 vystavila zamestnancovi formulár PD A1 na obdobie od 01.06.2012 do 05.10.2013. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára PD A1, prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklaroval, že zamestnanec žalobcu M. B. podliehal slovenskej legislatíve do 05.10.2013. Sociálnej poisťovni bolo v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS Oddzial w Bielsku- Bialej č. 020000/UBS/OM/401/PW/117/2013 zo dňa 18.11.2013, ktorým ZUS určila, že pán M. B. od 06.10.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z uvedeného je zrejmé, že zamestnancovi žalobcu bola uplatniteľná legislatíva určená zo strany ZUS v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia, a teda nebolo potrebné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia A1 z 12.06.2009, ako namieta žalobca. Žalovaná poukázala na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaná uviedla, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy u zamestnanca žalobcu, ale prvostupňový správny orgán rozhodol len o zániku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov SR, teda žalovaná napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi žalobcu zaniklo poistenie podľa právnych predpisov SR. K námietke bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaná uviedla, že konanie prerušila aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v Poľsku, pretože nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch v administratívnych konaniach a tiež súdnymi konaniami v Poľskej republike, a súčasne zdôraznila, že prerušenie odvolacieho konania nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaná poukázala i na rozhodnutia správnych súdov, ktoré sa stotožnili s jej právnym názorom v obdobných veciach a rozhodli v jej prospech.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej, zotrval na podanej žalobe a jej dôvodoch, poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia NS SR, sp. zn. 1Vs/1/2018.
6. Ďalší účastník konania - zamestnanec žalobcu, sa k podanej žalobe písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne o žalobe rozhodol rozsudkom zo dňa 27.02.2020, č.k. 14Sa/8/2019-66 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 12.12.2018, č. 17648-4/2018-BA a vec vrátil na ďalšie konanie. Správny súd dospel po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správnych orgánov pred jeho vydaním k záveru, že právny záver žalovanej o potrebe vydania rozhodnutia o zániku povinného poistenia vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi je nesprávny a zároveň žalovaná sa nedostatočne zaoberala svojou právomocou rozhodovať o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu v čase, keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu.
8. Proti rozsudku krajského súdu podala kasačnú sťažnosť žalovaná a Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.02.2021 pod sp.zn. 7Sžsk/42/2020 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 14Sa/8/2019-66 z 27.02.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
9. Ustanovenie § 178 ods. 1 SSP upravuje žalobnú legitimáciu. Za kumulatívneho splnenia zákonných podmienok možno žalobcu považovať za žalobne legitimovaného na podanie správnej žaloby. V tejto súvislosti je nutné rozlišovať medzi procesnou legitimáciou ako spôsobilosť byt účastníkom konania a vecnou legitimáciou plynúcou z hmotného práva. Žalobnú legitimáciu má v zásade účastník administratívneho konania, voči ktorému bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým bol ukrátený na svojich právach alebo
právom chránených záujmoch. Ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia je osoba, ktorá správnu žalobu podáva, preukázať svojím tvrdením v žalobe.
10. Najvyšší súd SR vytkol tunajšiemu súdu, že nevenoval dostatočnú pozornosť otázke aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby. Prisvedčil kasačnej námietke žalovanej, že žalobca v žalobe nepreukázal a nešpecifikoval akým konkrétnym spôsobom bol poškodený na svojich právach (nie na právach zamestnanca).
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a postup správnych orgánov pred jeho vydaním podľa § 199 a nasl. SSP, oboznámil sa s písomnými podaniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom správnych orgánov. Správny súd rozhodol vo veci verejným vyhlásením rozsudku, nakoľko žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania a žalovaná súhlasila s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.
12. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorých bol určený zánik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu - M. B. podľa slovenskej legislatívy dňom 05.10.2013.
13. V danej veci je medzi účastníkmi konania nesporné, že žalobca sa od 1. júna 2010 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou a tiež, že prihlásil M. B. ako svojho zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.06.2012 do 31.12.2013. Uvedený zamestnanec je občanom Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva prácu ako zamestnanec a ako SZČO v rôznych členských krajinách. Žalovaná vystavila uvedenému zamestnancovi formulár PD A1, a to na obdobie od 01.06.2012 do 05.10.2013.
14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
16. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
17. Správny súdny poriadok v § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
18. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.
19. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. Aktívna legitimácia na podanie správnej žaloby je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Na splnenie tejto podmienky musí súd prihliadať počas celého konania.
20. V prejednávanej veci žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím žalovanej, avšak žiadnym spôsobom nešpecifikuje, akým konkrétnym spôsobom bol poškodený na svojich subjektívnych právach, čo konštatoval i kasačný súd v zrušujúcom rozhodnutí.
21. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na práva zamestnanca, namieta prekročenie právomoci správnych orgánov s poukazom na základné a vykonávacie nariadenia, ďalej na nesprávny procesný postup správnych orgánov a vyhodnotenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Tieto námietky sa však nedajú považovať za odôvodnenie a preukázanie aktívnej legitimácie žalobcu, nevyplýva z nich aké práva a právom chránené záujmy žalobcu boli predmetným rozhodnutím ohrozené resp. poškodené. Správny súd pripomína, že žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby.
22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné priznať úspech z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. I keď je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platí povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, Zákon o sociálnom poistení v ust. § 145 upravuje vrátenie poistného, a preto postavením žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý platí poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry a práv.
23. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
24. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a námietkami žalobcu v podanej žalobe sa už opätovne nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť, s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, je v danej veci pre rozhodnutie súdu nepodstatná.
25. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 a § 169 SSP tak, že úspešnej žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.