Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-57-2020.pdf
PDF · 105.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/57/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: Mgr. A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. P. XXXX/XX, T., zastúpenej Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, so sídlom Hlavná 23, Trnava, proti žalovanému: L&P KRBY, s. r. o., so sídlom Seredská 7, Trnava - Modranka, IČO: 36 277 541, zastúpenému JUDr. Imrichom Hrebíčkom, advokátom, so sídlom Vajanského 7, Trnava, o vydanie veci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 13. januára 2020, č.k. 17C/106/2018-78 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. augusta 2020, č.k. 17C/106/2018-110, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala proti žalovanému vydania krbových dvierok, ktoré boli súčasťou krbu nachádzajúceho sa v rozostavanom rodinnom dome s garážou na parcele registra „C“ č. 10801/638 vo výmere 189 m2, okres Trnava, obec T., katastrálne územie T., zapísaný na LV č. XXXXX. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 126 ods. 1, 123 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1 a 2, § 631 ods. 1 a § 644 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 137, § 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 až 3, § 191 ods. 1 CSP, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o vytvorení diela, resp. o zhotovení veci na zákazku, predmetom ktorej bolo vyhotovenie krbu v nehnuteľnosti žalobkyne, a to podľa jej požiadaviek. Zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme, existovala iba cenová ponuka v písomnej forme, pričom ak sa vychádzalo zo skutočnosti, že suma uvedená v cenovej ponuke predstavuje dohodnutú cenu za dielo, sporným zostal rozsah prác a vykonanie uvedeného diela, ktorá skutočnosť z cenovej ponuky priamo nevyplýva a medzi stranami je sporná, avšak súd mal za to, že v konaní pre rozhodnutie súdu v zmysle požadovaného žalobného návrhu nebolo nevyhnutné túto rozpornosť odstrániť. Skutočnosť, či predmetom vykonania diela bolo aj osadenie kamenného portálu nie je zrejmá, avšak na rozhodnutie vo veci nie je relevantná. Pre rozhodnutie súdu bolo podstatné ustáliť otázku vlastníctva uvedených dvierok, nakoľko existenciu práva žalobkyne na vydanie veci táto vyvodzovala práve z porušenia jej vlastníckeho práva žalovaným. Pri ustálení existencie vlastníckeho práva k predmetnej veci súd aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadne vlastníckeho práva, konkrétne § 126, § 132 a § 133. V danom prípade išlo o vytvorenie novej veci ako výsledku činnosti zhotoviteľa, ktorá
je charakterizovaná individuálnymi požiadavkami objednávateľa. Kým Obchodný zákonník explicitne upravuje otázku vlastníctva zhotovovaného diela v ustanoveniach § 542 až § 545, Občiansky zákonník túto otázku nerieši ani okrajovo. Pri určovaní vlastníctva predmetu zmluvy o dielo bolo potrebné preto postupovať podľa všeobecných ustanovení o nadobúdaní vlastníckeho práva v zmysle Občianskeho zákonníka. Vlastnícke právo k hnuteľným veciam možno nadobudnúť niekoľkými spôsobmi, pričom v prípade zhotovenia diela ide o vytvorenie novej veci a vlastníkom je ten, kto novú vec vytvoril, teda zhotoviteľ. Objednávateľ nadobúda vlastnícke právo k veci až jej prevzatím v súlade s ust. § 133 ods. 1 OZ, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Bolo nesporné, že doposiaľ dielo nie je ukončené, nebolo odovzdané, a rovnako nebola uhradená ani dohodnutá cena za dielo v zmysle zmluvy. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vlastníkom novej veci - krbu, ktorého súčasťou sú aj predmetné krbové dvierka, je zhotoviteľ. Objednávateľ nadobúda vlastnícke právo k vyhotovenej veci až jej odovzdaním, resp. prevzatím, pričom prevzatie diela nebolo preukázané, k odovzdaniu diela doposiaľ nedošlo, tak ako to vyplýva aj zo samotnej žaloby žalobkyne. Až úplným odovzdaním diela dochádza k prevodu vlastníckeho práva, pokiaľ medzi stranami zmluvy nebolo dohodnuté inak. Bolo pritom irelevantné, či dvierka z krbu boli po ich namontovaní žalovaným opätovne demontované, ako aj dôvod uvedeného konania žalovaného, nakoľko výlučne odovzdanie diela ako celku je tou skutočnosťou, ktorá má za následok prechod vlastníckeho práva na objednávateľa. Nakoľko vlastnícke právo žalobkyne ako objednávateľa, teda hlavný predpoklad úspešnosti žaloby o vydanie veci v konaní preukázané nebolo, súd žalobu posúdil ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu nebol naplnený ani druhý predpoklad úspešnosti žaloby o vydanie veci, a to existencia neoprávneného zadržiavania veci žalovaným, resp. zadržiavania veci bez právneho dôvodu, nakoľko súd ustálil, že žalovaný je doposiaľ vlastníkom dvierok od krbu, tieto potom ako vlastník zadržiava oprávnene, pričom tým realizuje čiastkové oprávnenie svojho vlastníckeho práva. Neobstojí ani námietka žalobkyne, že neprichádza do úvahy uplatnenie zadržiavacieho práva v zmysle § 151 písm. s) Občianskeho zákonníka, ktoré na svoju obranu použil žalovaný, nakoľko ani z pripojeného trestného spisu, resp. zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že zadržiavanie dvierok žalovaným je bez právneho dôvodu, resp. svojvoľné a ľstivé, avšak aj v uvedenom prípade by muselo byť primárne preukázané vlastnícke právo žalobkyne, ktoré absentuje aj pri prípustnosti uplatnenia zádržného práva žalovaným. Súd z dôvodu nadbytočnosti nevykonal ďalšie žalobkyňou navrhnuté dôkazy, nakoľko tieto nesmerovali k preukázaniu spornej skutočnosti, ktorou je ustálenie existencie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným krbovým dvierkam, resp. preukázanie odovzdania a prevzatia krbu. Uvedené sa týkalo obhliadky nehnuteľnosti - domu, v ktorom sa krb zhotovoval, ako aj obhliadky krbových dvierok. Za nadbytočné považoval súd aj predvolanie svedka pána F., nakoľko jeho svedecká výpoveď zo zápisnice z vyšetrovacieho spisu bola na pojednávaní dňa 15.01.2020 prečítaná, pričom zo zápisnice z výsluchu nevyplýva vedomosť uvedeného svedka o odobratí krbových dvierok žalovaným, ktorá skutočnosť v konaní pri preukázaní vlastníctva veci napokon nebola ani významná. Súd nevykonal dokazovanie ani navrhnutým svedkom žalobkyne pánom F. k preukázaniu výšky nedoplatku za krb, nakoľko k rozhodnutiu veci uvedené bolo rovnako bez právnej relevancie. Taktiež súd nepovažoval za účelné navrhované oboznámenie sa s trestným spisom formou jeho riadneho naštudovania právnym zástupcom, nakoľko uvedené by smerovalo k zbytočnému odročeniu pojednávania za stavu, keď právny zástupca mal možnosť s vyšetrovacím spisom sa oboznámiť už skôr, uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia mu bolo doručené, nakoľko žalobkyňu zastupoval aj v trestnom konaní. Za nepodstatnú v konaní zhodnotil súd aj na poslednom pojednávaní predloženú SMS komunikáciu medzi žalovaným a svedkom F., navyše namietanú z dôvodu porušenia koncentrácie konania aj zo strany žalobkyne, a preto súd na ňu neprihliadal. Ďalej súd uviedol, že neprichádzalo do úvahy ani iné právne posúdenie uplatneného nároku, a to s prihliadnutím na požadovaný výrok petitu formulovaného žalobkyňou. Okrem skutočnosti, že žalobkyňa nepreukázala, že je nositeľom práva, od ktorého svoj žalobný nárok odvodzovala, súd mal navyše aj za to, že petit žalobného návrhu bol formulovaný neurčito, nakoľko vec, ktorá má byť žalobkyni vydaná, musí byť presne individualizovaná, nie je povinnosťou súdu na túto skutočnosť žalobkyňu osobitne vyzývať, keď žalobkyňa bola naviac zastúpená advokátom. Navrhovaný dôkaz žalobkyňou, a to obhliadka dvierok, nesmeruje k odstráneniu nevykonateľnosti žalobného petitu, pretože presná identifikácia veci je povinnosťou žalobkyne a už v žalobe musí byť vec riadne označená bez možnosti jej zámeny s inou vecou. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 21. marca 2001, sp. zn. 29 Cdo 1532/1999, z ktorého vyplýva, že vlastníkom zhotovovanej veci, ak je dielo zhotovované u objednávateľa, je objednávateľ, pričom nie je rozhodné, či zhotoviteľ na vykonanie diela, prípadne jeho časti, použil inú osobu (subdodávateľa), a či v tomto vzťahu došlo či nie k nadobudnutiu vlastníckeho práva zhotoviteľom. Uviedla, že Občiansky zákonník nerieši ani okrajovo otázku vlastníctva zhotovovaného diela. Poukázala na to, že podľa právnej teórie je v občianskom práve analogia iuris prípustná, a teda v prípade, že právny problém nemožno riešiť ani na základe analógie zákona, v krajnom prípade možno použiť analógiu práva (analogia iuris), čo vlastne znamená analogické použitie právnej normy z iného súkromno-právneho predpisu alebo zásady v ňom obsiahnutej. Analógia práva nie je síce výslovne upravená v Občianskom zákonníku, avšak tento nezakazuje jej použitie. V danom prípade bolo možné použiť analógiu iuris aplikáciou § 542 Obchodného zákonníka za účelom riešenia otázky vlastníctva zhotovovaného diela (krbu) pred jeho dokončením. V prípade, ak súd dospel v podstate k záveru o medzere v Občianskom zákonníku v otázke vlastníctva zhotovovaného diela, tak namiesto použitia § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola vhodnejšia analogická aplikácia § 542 Obchodného zákonníka, keď úprava obsiahnutá v tomto ustanovení je svojou povahou a účelom bližšia danému prípadu, ako úprava § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nemôže obstáť argumentácia súdu, že petit žaloby bol formulovaný neurčito, keď predmet vlastníckeho práva - krbové dvierka boli v petite nepochybne a nezameniteľne špecifikované tak, že bol súčasťou krbu nachádzajúceho sa v rozostavanom rodinnom dome s garážou na parcele registra „C“ č. 10801/638l, pričom táto parcela vo výmere 189 m2 sa nachádza v okrese Trnava, obec T., k. ú. T. a je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXXX. Pokiaľ súd považoval petit za neurčitý, mal postupovať podľa § 129 ods. 1 CSP a vyzvať žalobkyňu na opravu podania. Podľa jej názoru výzvu podľa § 129 ods. 1 CSP nie je možné zamieňať s poučovacou povinnosťou podľa § 160 ods. 3 písm. b) CSP. Napadnutý rozsudok je podľa jej názoru formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17C/106/2018 je vydanie veci.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá a bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania.
8. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať.
9. Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je úlohou a doménou súdu. Súd by jednoznačne pochybil, ak by zamietol návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné. Súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy, pričom výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Pokiaľ súd nevykoná niektorý z navrhovaných dôkazov, musí svoj postup v odôvodnení rozsudku odôvodniť (§ 220 ods. 2 CSP).
10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, keď tieto s prihliadnutím na právne posúdenie veci neboli relevantnými, pričom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
14. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004).
15. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004).
16. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
17. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
18. Pokiaľ odvolateľka poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21. marca 2001, sp. zn. 29 Cdo 1532/1999, je potrebné uviesť, že uvedený rozsudok neriešil rovnakú vec, nakoľko medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o dielo v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý ako
správne uviedol súd prvej inštancie, explicitne upravuje otázku vlastníctva zhotovovaného diela v ustanoveniach § 542 až § 545 Obchodného zákonníka.
19. K otázke použitia analógie práva (analogia iuris) odvolací súd udáva, že v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pri tom na zmysel či účel zákona (ratio legis). Uvedená zásada bola pretransformovaná i do základných princípov Civilného sporového poriadku, konkrétne do článku 3.
20. V danom prípade však nebolo potrebné použiť analógiu práva, nakoľko zmluvný vzťah strán sa spravuje Občianskym zákonníkom, čo nebolo v konaní sporné a Občiansky zákonník vo svojich všeobecných ustanoveniach rieši otázku prevodu a prechodu vlastníckeho práva vo všeobecných ustanoveniach, a teda nie je potrebné hľadať podporu v ustanoveniach Obchodného zákonníka, pričom je potrebné poukázať na to, že práve Obchodný zákonník v ust. § 1 ods. 2 sám poukazuje na podporné použitie ustanovení predpisov občianskeho práva. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
21. Za dôvodné možno považovať odvolacie argumenty len v časti určitosti, resp. neurčitosti formulácie žalobného petitu, keď v prípade, že súd prvej inštancie bol presvedčený o nedostatočnej špecifikácii veci, ktorá má byť predmetom vydania, mal postupovať v zmysle ustanovenia § 129 CSP, keď uvedenú povinnosť má bez ohľadu na to, či je strana zastúpená advokátom alebo nie.
22. Uvedené však nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
23. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd rozhodol správne i o nároku na náhradu trov konania.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
26. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).