Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-53-2021.pdf
PDF · 112.57 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/53/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: M. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. H., Y. XXX/X, zastúpená advokátkou JUDr. Zuzanou Smatanovou, so sídlom Komárno, Nádvorie Európy, Estónsky dom č. 36, o vymoženie 982,72 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 13. apríla 2021 č. k. 12Er/303/2009-48 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (I.) exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 2820/09 vyhlásil za neprípustnú (II.) Exekúciu zastavil a (III.) vymienil si, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 30. 06. 2009, § 243b ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice u súdneho exekútora dňa 09. 05. 2009 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnej vo výške 982,72 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn. SR 13323/08 zo dňa 15. 01. 2009. Súd prvej inštancie vydal dňa 02. 06. 2009 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD. (EX 2820/2009). Dňa 19. 08. 2015 súd vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere č. 4073757 zo dňa 20. 05. 2008 ako aj všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 13323/08 zo dňa 15. 01. 2009. Oprávnený doručil súdu zmluvu o úvere č. 4073757 podaním zo dňa 25. 09. 2015 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru doručil dňa 01. 08. 2016 na základe opätovnej výzvy súdu o ich doručenie. Súd za účelom posúdenia zákonnosti prebiehajúcej exekúcie pristúpil k preskúmaniu zmluvy o úvere podpísanej oprávneným a povinnou, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, a to s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy resp. doložky nielen pred samotným udelením poverenia, ale kedykoľvek počas exekučného konania. V súvislosti s uvedeným súd skúmal či v danom prípade prichádza do úvahy použitie právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa a následne tiež či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Z oprávneným predložených listín súd zistil, že povinná a oprávnený uzavreli zmluvu o úvere dňa 20. 05. 2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujú v bode 17. aj rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa zákona č. 244/2002 Z. z., na základe ktorej „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel : Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Predloženú zmluvu o úvere, ktorá založila záväzkový právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, považoval súd jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danej veci bolo nepochybné, že povinná je a aj v čase uzatvorenia zmluvy bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti. Napriek tomu, že zmluva o úvere obsahuje označenie povinnej aj ako podnikateľky, súd túto skutočnosť nepovažoval za relevantnú pre určenie, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver, nakoľko povinná bola označená aj ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, ktorý konštatuje, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil“, t. j. v prejednávanom prípade v neprospech oprávneného.) Ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj ustanovenia článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/ EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol vykonávať podnikateľskú resp. obchodnú činnosť, dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť, vylučujú však, aby osoba požívajúca status spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj s prihliadnutím na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno mať za preukázaný nespotrebiteľský charakter predkladanej zmluvy o úvere. Z uvedených údajov bolo možné dôjsť skôr k predpokladu, že povinná predmetnú zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinnú ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo z osvedčenia o živnostenskom oprávnení, a naopak údaje charakterizujúce povinnú ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinnou napr. z občianskeho preukazu. Zo zmluvy o úvere bolo zrejmé, že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté (vrátane rodného čísla). Aj preto sa dalo predpokladať, že povinná (dlžník) v uvedenom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ. Ako je uvedené vyššie, z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý. V danom prípade nebolo preukázané, že finančné prostriedky boli povinnej poskytnuté na podnikateľskú činnosť a ani z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 13323/08 zo dňa 15. 01. 2009 nevyplýva, že by sa rozhodcovský súd s otázkou účelu poskytnutia finančných prostriedkov vôbec zaoberal. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie a zároveň povinnosť posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Súd bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu, keď oprávnený nepreukázal jej individuálne dojednanie s povinnou. Takto formulovaná rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi je v danom prípade odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo jednotlivá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a povinná nemala možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej doložky, nebolo nemožné považovať rozhodcovskú doložku za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku preto súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa súd zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. V zmysle toho došiel súd k záveru, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a tvrdil, že v postavení veriteľa uzavrel s povinnou v postavení dlžníka dňa 20. 05. 2008 zmluvu o úvere č. 4073757. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Mal za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sama svojim konaním povinná vyvolala a iniciovala. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ďalej tvrdil, že uzavrel s povinnou zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza nasledovné: „dlžník vyhlasuje, že súhlasí so všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony, a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti“. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplývalo, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádzalo do úvahy. Tvrdil, že si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 17. VPPÚ a bola písaná prehľadne, čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplývala alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Občiansky zákonník“) v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v žiadnom prípade nevyplýval úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ani ho obmedziť. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch navyše vyplývala jednoznačne aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Tvrdil, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Uvedené potvrdzoval i fakt, že sa od klienta nevyžadovalo aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že časová verzia predpisu účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nijakým spôsobom neobmedzovala použitie rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinnou je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžadovala od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinná mala teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda bolo to, či rozhodcovská doložka v čase jej uzavretia sama osebe umožňovala alebo neumožňovala dlžníkovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská doložka. K problematike prípustnosti rozhodcovskej doložky poukázal na rozhodnutia súdov Českej republiky. Mal z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného mal za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinná si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere ako aj VPPÚ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby súd druhej inštancie napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré jej vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila povinná, ktorá uviedla, že považuje napadnuté uznesenie za správne a s týmto sa stotožňuje. Mala za to, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zastala názor, že tvrdenia oprávneného uvedené v odvolaní neobstoja a nemajú ani podporu v ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Ďalej poukázala na to, že nemala možnosť individuálne ovplyvniť podmienky predloženej formulárovej zmluvy vrátane rozhodcovskej doložky. Čím nedošlo k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy a následne nemohol vec prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol oprávneným označený ako exekučný titul v tejto veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a zaviazal oprávneného na úhradu trov konania.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 9. mája 2009, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom Bratislava, Karlovské rameno 8, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 13323/08 zo dňa 15. januára 2009, ktoré malo nadobudnúť právoplatnosť dňa 23. februára 2009 a vykonateľnosť dňa 26. februára 2009. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 2. júna 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. Súčasťou spisu je o. i. zmluva o úvere č. 4073757 uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 20. mája 2008 (ďalej len „zmluva o úvere“), všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17. je inkorporovaná rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie poverením zo dňa 2. júna 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 vykonaním predmetnej exekúcie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
6. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 a 4 Exekučného poriadku v príslušnom znení, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
9. Podľa § 57 písm. g) Exekučného poriadku v príslušnom znení exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených oprávneným v odvolaní dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
11. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní oprávneným odvolací súd uvádza, že účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Povinný ručí celým svojím majetkom a oprávnený sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z celého tohto majetku. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného, i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v exekučnom práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (medzi nimi aj § 57 ods. 1 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov neprípustnosti (všeobecných alebo osobitných) má za následok zastavenie exekúcie. Zastavením exekúcie rozumieme procesný úkon (uznesenie) exekučného súdu smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním.
12. V zmysle vyššie uvedeného sa exekučné konanie môže vykonávať len na uspokojenie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov spôsobuje neprípustnosť exekúcie, či už úplnú alebo čiastočnú. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Jedným z uvedených dôvodov „in concreto“ je ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ktorý sa z hľadiska svojej imanencie vzťahuje aj na skutočnosť, že rozhodnutie predložené ako exekučný titul je nulitným právnym aktom.
13. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere uzatvorenú dňa 18. júla 2012 medzi oprávneným a povinnou správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva je vo všeobecnosti definovaná v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je v prvom rade tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ. V predmetom vzťahu mal odvolací súd za preukázané, že oprávnený vystupoval v postavení veriteľa/dodávateľa a povinná ako druhá zmluvná strana v postavení dlžníka/spotrebiteľa. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Na spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere nič nemení ani skutočnosť, že sa táto zmluva uzatvárala podľa Obchodného zákonníka, a to z dôvodu explicitného rozporu takejto dohody s kogentným ustanovením § 52 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, ktoré „in concreto“ treba interpretovať tak, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie povinnosti aplikovať na spotrebiteľský právny vzťah ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, keď aplikovaním logického a systematického výkladu je možné vyvodiť legitímny záver konštatujúc, že zmluvné dojednanie oprávneného s povinnou o subsumácii ich záväzkového vzťahu (zmluva o úvere) pod režim obchodného práva je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Logickým záverom potom je, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi nie je možné subsumovať pod režim obchodného práva. Na spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere by nič nemenila ani skutočnosť, že v zmluve o úvere je predtlačený text prehlásenia dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania (tak ako tomu bolo v obdobných prípadoch uzatvorených zmlúv o úvere). Vzhľadom na to, že povinná je v zmluve označená ako fyzická osoba - podnikateľ (obchodné meno, IČO, miesto podnikania) a zároveň ako aj fyzická osoba (meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo, číslo OP) nemožno zo zmluvy jednoznačne určiť, či zmluvu uzavrela ako fyzická osoba podnikateľ alebo len ako fyzická osoba. Skutočnosť, že povinná podniká neznamená samo o sebe, že musia byť finančné prostriedky poskytované za účelom podnikania. Keďže oprávnený v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že povinná pri uzatváraní zmluvy konala ako podnikateľ a úver si brala na podnikanie, súd prvej inštancie na predmetný právny vzťah správne aplikoval spotrebiteľské právne normy, pretože v prípade pochybnosti o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení).
14. K námietke oprávneného, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradná, a že súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd nahliada ako na nedôvodnú. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zistil a posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to aj v spektre aplikačnej praxe súdov SR (databáza neprijateľných zmluvných podmienok), v ktorej bol viac krát vyslovený záver, podľa ktorého rozhodcovská doložka resp. zmluva, ktorá síce umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak by dodávateľ inicioval (začal) rozhodcovské konanie skôr (ako prvý), dosiahol by nad spotrebiteľom dominanciu, na základe ktorej by bol spotrebiteľ povinný riešiť spor v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože svojím obsahom a významom konštituuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť jej obsah ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru napísaná, a to drobným, husto popísaným textom, začlenená do mediačnej dohody, už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými, čo vo vyššie opísanom kontexte opodstatňuje aj záver o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej, a to podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení v spojení s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
15. Z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval odvolací súd za neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a úspešnej povinnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).