Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/9/2021

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľa N. A., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v P. na C. 4, zastúpeného Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom v Rožňave na Šafárikovej 8, proti matke maloletého dieťaťa K. Q., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v P. na P. XX, zastúpenej JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave na ul. Cyrila a Metoda 4, v konaní o určenie otcovstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému M. Q., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v P. na P. XX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 3.9.2020 č.k. -133 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vo výroku I. konanie zastavil a vo výroku II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 2.8.2019 domáhal určenia otcovstva k maloletému M., nakoľko má za to, že je jeho biologickým otcom, zároveň žiadal, aby súd upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletému. Súd prvej inštancie konanie o návrhu zastavil v zmysle ust. (ďalej len ,P“) s odôvodnením, že 28.2.2020 došlo k učeniu otcovstva voči maloletému súhlasným vyhlásením rodičov na Matričnom úrade v Revúcej a k zápisu otca Q. E., nar. XX.X.XXXX, do rodného listu maloletého. V dôsledku toho odpadol predmet konania a nastala prekážka postupu konania, pre ktorú súd konanie o určenie otcovstva zastavil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

3. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ (muž, ktorého otcovstvo má byť určené) v zákonnej lehote odvolanie v zmysle ust. , a , v ktorom namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal so všetkými skutkovými tvrdeniami. Konajúci súd totiž nijakým spôsobom neskúmal súhlasné vyhlásenie urobené matkou maloletého dieťaťa (súd prvej inštancie používa nesprávne t.č. neexistujúce označenie účastníčky „odporkyňa“) s domnelým otcom Q. E., ktoré bolo urobené dňa XX.X.XXXX na Matričnom úrade v Revúcej, na základe čoho bol maloletému dieťaťu (súd prvej inštancie rovnako používa nesprávne t.č. neexistujúce označenie účastníka „odporca“) M. Q. zapísaný do rodného listu domnelý otec Q. E.. Matka maloletého dieťaťa od začiatku konania prehlasovala, že navrhovateľ nie je otcom maloletého M.. Navrhovateľ však vidí nesprávnosť postupu konajúceho súdu v otázke, že súhlasné vyhlásenie rodičov bolo vykonané až dňom 28.2.2020. Počas pojednávaní matka uvádzala, že k súhlasnému vyhláseniu nedošlo skôr preto, lebo sa bála navrhovateľa, ktorý sa jej mal vyhrážať, pričom však nijak nevyvrátila, že navrhovateľ by mohol byť skutočne biologickým otcom maloletého dieťaťa. Celé konanie matky považuje navrhovateľ

za účelové, pretože ak mala vedomosť o tom, že nie je otcom maloletého, mohla kľudne takéto súhlasné vyhlásenie urobiť už počas roka 2019, a to aj pred podaním žaloby. K uvedenému však pristúpila takmer 7 mesiacov od podania návrhu na určenie otcovstva. Účelovosť a tendenčnosť súhlasného vyhlásenia matky s Q. E. je potrebné vnímať hlavne v tom zmysle, že je neplatné v zmysle ust. , a , totižto bolo urobené za účelom znemožnenia jeho práva domáhať sa pred súdom určenia otcovstva voči maloletému, pretože ak bol súhlasným vyhlásením dňa 28.2.2020 maloletému určený za otca Q. E., navrhovateľ stráca akúkoľvek aktívnu legitimáciu v predmetnom spore, nakoľko otec už bol dieťaťu určený. Navrhovateľ vidí chybné konanie súdu v tom, že nijakým spôsobom neskúmal, prečo, akým konaním a najmä čo viedlo matku maloletého, aby toto súhlasné vyhlásenie urobila, čím v podstate obišla rámec jeho práv ako biologického otca maloletého dieťa. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby skúmal toto vyhlásenie podľa ustanovenia . Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou súdu, že na skúmanie otázky, či právny úkon týkajúci sa súhlasného vyhlásenia rodičov bol platný alebo nie, nemal v konaní dostatočnú právomoc. Keďže toto konanie o určenie otcovstva je založené na základných princípoch , ktorého hlavnou zásadou je zásada materiálnej pravdy, teda úplné zistenie stavu, konajúci súd mal skúmať predtým, než rozhodne o otázke otcovstva, skutkový stav týkajúci sa súhlasného vyhlásenia, pričom o platnosti, resp. neplatnosti tohto úkonu mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom. Týmto postupom konajúceho súdu došlo aj k porušeniu jeho práva na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae, čo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 31.10.2017 č.k. . Takéto súhlasné vyhlásenie by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom v neposlednom rade ide o porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda práva na ochranu súkromného a rodinného života, ako aj Dodatkového protokolu o ochrane dieťaťa. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci O. proti Slovenskej republike, z ktorého možno vyvodiť, že v prípade, ak skutočný stav (biologické otcovstvo) je v rozpore s právnym stavom (právnym otcovstvom) založeným na základe domnienky, ktorá spôsobuje právne následky a zároveň dôjde k stretu s právom jednotlivca garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, nemala by absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto protiprávneho stavu. Konajúci súd v dôvodoch uznesenia nedal odpoveď ani na to, že neskúmal ani nevykonal ním navrhnutý dôkaz o otcovstve metódou DNA. Na základe uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na opätovné rozhodnutie.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

5. Matka sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

6. Konania vo veciach určenia rodičovstva a konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa (ďalej len „“).

7. Podľa ust. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa ust. , a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Krajský súd ako súd odvolací ( ) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v rozsahu danom ust. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa .

10. Odvolací súd sa podľa ust. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu navrhovateľa uvádza nasledovné:

11. Podľa ust. ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví.

12. Podľa ust. navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

13. Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje nasledujúce tri domnienky otcovstva: 1. otcovstvo manžela, 2. súhlasné vyhlásenie rodičov, 3. preukázaná súlož muža s matkou dieťaťa v rozhodujúcom období, bez existencie vylučujúcich okolností, a rozhodnutie súdu o určení otcovstva tohto muža. Domnienky nastupujú v určitom poradí, ktoré vychádza zo spoločenského výskytu typických okolností, za ktorých je dieťa splodené. Domnienka manžela matky nastupuje automaticky na základe existencie manželstva. Ak nie sú naplnené podmienky predvídané jej hypotézou, alebo bola vyvrátená, môže nastúpiť druhá alebo tretia domnienka, avšak už nie automaticky, ale na základe kvalifikovanej aktivity dotknutých subjektov. Uplatnenie niektorej domnienky vylučuje použitie ostatných domnienok. Určeniu otcovstva k tomu istému dieťaťu teda nemôžu svedčiť rôzne domnienky otcovstva rôznych mužov. Až po úspešnom zapretí niektorej z domnienok (s výnimkou tretej) môže za splnenia zákonných podmienok nastúpiť opäť niektorá z domnienok. Hoci sú druhá a tretia domnienka zdanlivo rovnocenné, zákon uprednostňuje dobrovoľné určenie otcovstva na základe spoločného vyhlásenia matky a otca dieťaťa potvrdzujúceho skutočnosť, že sú rodičmi dieťaťa, teda ide o preferenciu druhej zákonnej domnienky pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Uvedené je zrejmé jednak z umiestnenia tejto zákonnej domnienky priamo v Zákone o rodine ako aj z výslovného znenia ustanovenia § 94 ods. 1 Zákona o rodine “ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka, alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.“.

14. V zmysle § 91 ods.1 Zákona o rodine v prípade určenia otcovstva druhou zákonnou domnienkou sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorý vyhlásenie urobil. Citované ustanovenie nevyžaduje k vzniku otcovstva splnenie žiadnej ďalšej hmotnoprávnej podmienky, pričom aj z použitého pojmu „muž“ - vyplýva, že muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa, stane sa otcom v zmysle práva, hoci nemusí byť zároveň aj biologickým otcom dieťaťa, toto sa však predpokladá. Zákonodarca pri tomto spôsobe určenia otcovstva vychádza z predpokladu, že muž, ktorý robí vyhlásenie o otcovstve k dieťaťu, koná slobode a vážne, vedomý si dôsledkov tohto svojho úkonu a zodpovednosti, ktorú na seba berie. Súčasne vyhlásenie robí aj matka dieťaťa, ktorá takto prejaví svoj úmysel zabezpečiť spoločnú starostlivosť o dieťa s konkrétnym mužom. Druhá domnienka otcovstva teda vychádza z rešpektovania slobodnej vôle dvoch ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú starať sa o spoločné dieťa. Práve takýto dobrovoľný a slobodný záväzok dáva vyššiu mieru garancie, že dieťa bude mať vytvorené stabilné, bezpečné a harmonické rodinné zázemie. Táto konštrukcia určenia otcovstva, i keď nemusí za každých okolností zodpovedať skutočnému stavu rodičovstva a môže prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca, vychádza z uprednostnenia právnej istoty a záujmov dieťaťa. Je premietnutím práv dieťaťa a ochrany jeho záujmov v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Úprava zákonných domnienok má za cieľ zabezpečiť určenie skutočného - biologického otcovstva, i keď nemožno vylúčiť prípady nezodpovedajúce skutočnému stavu otcovstva. Nápravy tohto stavu je možné oprávneným subjektom dosiahnuť za podmienok, ktoré sa spájajú s inštitútom zapretia otcovstva a následným určením otcovstva.

15. Dôsledkom súhlasného vyhlásenia rodičov je, že dieťa má otca určeného, ten sa stáva nositeľom všetkých rodičovských práv a povinností a z toho vyplývajúcej právnej ochrany. Súčasne odpadá dôvod pre ďalšie určovanie otcovstva, keďže dieťa môže mať z právneho hľadiska len jedného otca. Na danú hmotnoprávnu situáciu reflektuje aj procesná úprava ustanovenia , ktorá stanovuje osobitnú prekážku pre postup v konaní o určenie otcovstva súdom, tou je určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo osvojenie dieťaťa. Pokiaľ bolo v priebehu konania určené otcovstvo podľa druhej domnienky, teda súhlasným vyhlásením rodičov, konanie o určenie otcovstva musí byť zastavené v zmysle .

16. V súvislosti s odvolacou argumentáciou navrhovateľa namietajúceho nesprávny procesný postup konajúceho súdu, ktorý mal podľa neho skúmať súhlasné vyhlásenie matky a Q. E. o otcovstve maloletého dieťaťa podľa ust. , pretože podľa ust. , 38 a 39 ho považuje za neplatné, pričom o platnosti, resp. neplatnosti tohto právneho úkonu mal súd prvej inštancie podľa neho rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že aj za predpokladu, že matka urobí súhlasné vyhlásenie s iným mužom, než ktorý sa domáha určenia otcovstva v návrhu na začatie prebiehajúceho konania, aj takéto vyhlásenie má za následok zastavenie konania o určenie otcovstva. Otázka osobného stavu je otázkou, ktorú súd nemôže posúdiť sám ( ). Ak má navrhovateľ pochybnosti o súhlasnom vyhlásení z 28.2.2020, v tomto prípade má možnosť napadnúť ho jedine žalobou o jeho neplatnosť. Nesprávny je však názor odvolateľa o tom, že o neplatnosti právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov, mal ex offo rozhodnúť súd prvej inštancie v konaní o určenie otcovstva, nakoľko predmetom konania je v tomto prejednávanom prípade určenie otcovstva a s tým spojené konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, pričom navrhovateľ doposiaľ žalobu o neplatnosť právneho úkonu nepodal. Odvolací súd okrem iného zdôrazňuje, že konania vo veciach určenia rodičovstva, upravené v , medzi ktoré patrí aj konanie o určenie otcovstva, sa podľa začínajú len na návrh. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ podal návrh na určenie otcovstva, súd prvej inštancie bol viazaný týmto predmetom konania a v tomto prejednávanom prípade nemohol ex offo rozhodnúť o zmene návrhu na začatie konania, to znamená nemohol namiesto pôvodného návrhu na určenie otcovstva konať o návrhu o neplatnosť právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. , ktorý vychádza z toho, že zmena návrhu na začatie konania je dispozičný procesný úkon navrhovateľa, ktorým navrhovateľ rozširuje uplatnené právo alebo uplatňuje iné právo. Zmenou návrhu na začatie konania je aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v návrhu. Pojmovo je teda vylúčené aplikovať tento inštitút v konaniach, ktoré začali bez návrhu. Súd o návrhu na zmenu návrhu na začatie konania rozhoduje uznesením. Zmenený návrh spolu s uznesením o pripustení zmeny návrhu súd doručí ostatným účastníkom do vlastných rúk len v prípade, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom súd zmenu návrhu pripustil. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ má navrhovateľ pochybnosti, resp. je presvedčený o neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve zo dňa 28.2.2020, mal postupovať v súlade s ust. a po tom, čo sa dozvedel o určení otcovstva k maloletému M. súhlasným vyhlásením, mal požiadať konajúci súd o zmenu návrhu na začatie konania, pretože je zrejmé, že súhlasným vyhlásením K. Q. a Q. E. dňa 28.2.2020 došlo k určeniu otcovstva k maloletému dieťaťu, čím odpadol predmet konania a súd teda nemohol ďalej v konaní o určenie otcovstva pokračovať, pretože ak už bolo otcovstvo k dieťaťu určené, odpadá tým z hmotnoprávneho hľadiska predmet konania - určenie otcovstva podľa tretej domnienky otcovstva.

17. K odvolacej námietke navrhovateľa ohľadom porušenia jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ) tým, že po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia nebude mať relevantné prostriedky na dosiahnutie realizácie rodičovských práv, odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie konanie o návrhu odvolateľa na určenie otcovstva k maloletému zastavil na základe jasného zákonného ustanovenia procesného predpisu ( ), ktoré vychádza z hmotnoprávnej úpravy (Zákona o rodine) a reflektuje požiadavky medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Je namieste pripomenúť, že oproti právam navrhovateľa stojí na druhej strane právo maloletého dieťaťa, matky a právneho otca na ich rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je chránené rovnakou intenzitou. Zároveň poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ,,EĽSP“), ktorá je vo vzťahu k problematike sporov o otcovstvo, nepochybne spadajúcej pod ochranu súkromného a rodinného života jednotlivca, pomerne bohatá a s jej všeobecnými princípmi je možné pracovať nezávisle od toho, k akej konkrétnej domnienke otcovstva sa vzťahujú. Povaha stretu právneho (,,fiktívneho“) vzťahu a vzťahu biologického je vo všetkých prípadoch rovnaká a EĽSP zdôrazňuje, že výber prostriedkov k zaisteniu súladu s článkom 8 Dohovoru v oblasti vzťahov jednotlivcov je v zásade záležitosť, ktorá spadá do priestoru voľnosti posúdenia zmluvných strán. EĽSP napr. nepovažuje nepriznanie práva na podanie zapieracej žaloby putatívnemu (resp. biologickému) otcovi za porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, keď kladie prvoradý dôraz na „najlepší záujem dieťaťa“, a to aj pred právom otca na určenie jeho biologického rodičovstva (viď rozhodnutie vo veci Kautzor proti Nemecku sťažnosť č. 23338/09, Ahrens proti Nemecku sťažnosť č. 45071/09 alebo Nylund proti Fínsku sťažnosť č.27110/95). S otázkou konkrétneho obsahu článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa EĽSP napr. v rozsudku Ahrens proti Nemecku vysporiadal tak, že uprednostnil stabilitu rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. V záujme čo najskoršieho dosiahnutia takéhoto stavu, ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny, preto spoločnosť oprávnene uprednostňuje „právo dieťaťa na rodinu“ a výchovu dieťaťa rodičmi v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca. Poukazuje tiež na závery rozsudku Nylund proti Fínsku, podľa ktorých tzv. prvá domnienka otcovstva stavia na právnej istote a bezpečí, rodinných vzťahov, preto je podľa EĽSP

dôvodné, ak vnútroštátne súdy prisudzujú väčšiu váhu záujmom dieťaťa a rodiny, v ktorej dieťa žije, než sťažovateľovej požiadavke na určení ,,biologickej pravdy“. Dodáva, že napr. v rozhodnutí Rožaňski proti Poľsku (sťažnosť č. 55339/00) EĽSP pripustil, že v určitých situáciách nemusí mať biologická realita prednosť pred právnou domnienkou (ktorá zodpovedá realite sociálnej).

18. V posudzovanom prípade z obsahu spisu vyplýva, že 28.2.2020 došlo k určeniu otcovstva k maloletému súhlasným vyhlásením oboch rodičov maloletého dieťaťa - matky a Q. E., nar. XX.X.XXXX, ktorý bol následne ako otec zapísaný do rodného listu maloletého vedeného v knihe narodení Matričného úradu Revúca vo zväzku č. 35, ročník 2019, str. 100 pod poradovým číslom 69. Uvedený objektívne existujúci stav má za následok posudzovanie otcovstva k maloletému na základe druhej domnienky otcovstva, ktorej účinky môžu byť zvrátené iba postupom podľa Zákona o rodine. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že ak v danej veci súd prvej inštancie s použitím zastavil konanie o návrhu navrhovateľa na určenie otcovstva k maloletému Mateovi a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému, rozhodol vecne a právne správne.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. a podľa ust. sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

20. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je : a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.