Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ZA-30S/192/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Mariána Štulajtera, v právnej veci žalobcu: EKO TONER s.r.o., so sídlom Kysucká cesta 3, 010 01 Žilina, IČO: 47 689 650, zast.: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100247047/2022 zo dňa 7. februára 2022, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu v zmysle ustanovenia o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie (kalendárny mesiac) január 2017. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 100956700/2018 zo dňa 15.05.2018.

2. Správca rozhodnutím č. 101569754/2018 zo dňa 14.08.2018 určil žalobcovi rozdiel v sume 23 453,83 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní v sume 17 767,04 eura nepriznal a vyrubil daň v sume 5 686,79 eura s tým, že rozdiel dane na úhradu je 12 337,85 eura (ďalej aj „prvé prvostupňové rozhodnutie“). Na základe odvolania žalobcu odvolací orgán (Finančné riaditeľstvo SR) rozhodnutím č. 100636150/2019 zo 14.03.2019 zrušil prvé prvostupňové rozhodnutie ako predčasné a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (ďalej aj „prvé zrušujúce rozhodnutie“) s tým, aby správca dane došetril skutkový stav (umožnil žalobcovi objasniť okolnosti obchodného prípadu) a doplnil dokazovanie vypočutím svedka (konateľa dodávateľa žalobcu A. B. C.) k prevereniu realizácie deklarovaného obchodu s dôrazom na preukázanie zámeru obchodu, pôvodu tovaru, poverenia jeho kvality, a rovnako aj preukázanie prijatia platby za tovar a jeho zaúčtovanie spoločnosťou Energy Print s.r.o..

3. Správca dane vo veci opätovne rozhodol rozhodnutím č. 102414889/2019 zo dňa 22.10.2019 (ďalej aj „druhé prvostupňové rozhodnutie“), ktoré odvolací orgán (Finančné riaditeľstvo SR) na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. 100605641/2020 zo dňa 04.03.2020 zrušil a vrátil vec na ďalšie

konanie a rozhodnutie (ďalej len „druhé zrušujúce rozhodnutie“) s tým, že je neprípustné spájanie dvoch rôznych dôvodov pre nepriznanie odpočtu DPH, a to, že ide o podvodné konanie a súčasne, že žalobca porušil ustanovenia a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“). Odvolací orgán zdôraznil, že z rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, či išlo v prípade žalobcu o daňový podvod alebo porušenie hmotnoprávnych ustanovení .

4. Správca dane v poradí tretím rozhodnutím č. 101803173/2021 zo dňa 24.09.2021 (ktoré žalovaný potvrdil žalobou napadnutým rozhodnutím) určil žalobcovi rozdiel v sume 23 453,83 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní v sume 17 767,04 eura nepriznal a vyrubil daň v sume 5 686,79 eura s tým, že rozdiel dane na úhradu (pozostávajúci z vyrubenej dane 5 686,79 eura a nadmerného odpočtu započítaného v nasledujúcom zdaňovacom období) je 12 337,85 eura (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Odpočítanie dane bolo v kontrolovanom zdaňovacom období žalobcom uplatnené na základe faktúry č. 170001 (DF 19) vystavenej 11.01.2017 spoločnosťou Energy Print s.r.o., so sídlom v Bratislave, IČO: 46 215 191 (ďalej len „Energy Print“) za nákup tovaru (tonerov do tlačiarní) v celkovej hodnote 140 722,99 eura. Faktúru vystavil A. B. Proksza, súčasťou faktúry bol dodací list s dátumom dodania 11.01.2017, s odtlačkom pečiatky a podpisom prijatia tovaru žalobcom. Spoločnosť Energy Print zanikla v dôsledku zlúčenia (právnym nástupcom je spoločnosť Finessa, s.r.o. Bratislava) a bola vymazaná z obchodného registra k 24.05.2017. Tovar dodaný žalobcovi spoločnosťou Energy Print bol po jeho prijatí (16.01.2017) odoslaný do zahraničia spoločnosti MAXIMUS – TM – DN Kft. so sídlom v Maďarskej republike (ďalej aj „MAXIMUS“), faktúra bola vystavená na sumu 120 187,91 eura.

5. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí opísal skutkový stav veci a zhrnul všetky vykonané dôkazy a úkony uskutočnené počas daňovej kontroly a v následných vyrubovacích konaniach. Dodanie tovaru žalobcovi spoločnosťou Energy Print správcom dane spochybnené nebolo, správca dane však vo veci identifikoval reťazec obchodných spoločností, v ktorom došlo k podvodnému konaniu. V tomto prípade žalobca neoslovil ani odberateľa, ani dodávateľa, pretože si ho vyhľadali sami. Najskôr dostal žalobca emailom obchodnú ponuku od dodávateľa Energy Print (e-mail zo dňa 16.05.2016) a následne bol s ponukou obchodnej spolupráce oslovený odberateľom MAXIMUS (07.07.2016). Sporný tovar (tovar z ceny ktorého si žalobca uplatnil odpočet dane) si žalobca objednal od spoločnosti Energy Print 09.01.2017, tovar mu bol dodaný 11.01.2017, úhradu žalobca realizoval až potom ako dostal platbu od MAXIMUS (úhrada faktúry pre Energy Print bola uskutočnená 17.01.2017). Už 06.01.2017 si rovnaký tovar od žalobcu objednala spoločnosť MAXIMUS, tovar uhradila na základe zálohovej faktúry 16.01.2017 a bol jej doručený 17.01.2017. Obchody so spoločnosťami Energy Print a MAXIMUS prebiehali v mesiacoch január, marec a apríl 2017. Žalobca komunikoval s odberateľom a dodávateľom len e-mailom v anglickom jazyku, osobne sa s konateľmi daných spoločností nestretol. Tovar bol žalobcovi dopravený špeditérskou spoločnosťou - prepravcom zabezpečeným dodávateľom na náklady žalobcu, vozidlom s evidenčným číslom D.. Do Maďarska bol tovar prepravený spoločnosťou Benado, s.r.o.. Spoločnosť Energy Print od apríla 2017 nepodávala daňové priznania. Vypočutie bývalého konateľa Energy Print A. B. C. sa podarilo len v súvislosti zo zdaňovacím obdobím apríl 2017. Pri následnom ústnom vypočutí uviedol, že svoje vyjadrenie v súvislosti so spoločnosťou Energy Print poskytol v októbri 2017 a na jeho vyjadrení sa nič nemení. V súvislosti s dodaním tovaru v mesiaci apríl 2017 potvrdil, že kontakt s odberateľmi bol realizovaný e-mailom, na EKO TONER (žalobcu) si svedok nespomínal, hoci práve najväčšie dodávky tovaru v tomto období dodal práve uvedenej spoločnosti. A. B. C. nevedel uviesť, či prišiel so žalobcom do obchodného kontaktu, a ani dôvod, prečo ním vystavené faktúry nie sú podpísané. K platbe za tovar sa nevyjadril, resp. nevedel uviesť žiadne skutočnosti a nevedel ani uviesť, kto bol dodávateľom predmetného tovaru, tovar mal byť nakúpený na území Slovenskej republiky z veľkoskladu a následne predaný rôznym spoločnostiam, čo sa však podľa správcu dane nezakladá na pravde, pretože najväčším odberateľom tovaru bol práve EKO TONER. Správca dane v prvom vyrubovacom konaní po odvolacom konaní opakovane predvolal svedka na deň 10.07.2019. Svedok predvolanie prevzal, avšak bez ospravedlnenia sa na ústne pojednávanie nedostavil. Správca dane k prevereniu realizácie deklarovaných obchodov zaslal maďarskej finančnej správe žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, v poradí druhom vyrubovacom konaní vyzval aj žalobcu, aby zabezpečil účasť svedka (A. B. C.) na ústnom pojednávaní. Správca dane preveril aj účty spoločnosti Energy Print, zistil, že dodávateľ využíva len jeden účet vedený v E. E., F.. Úhrady v celom obchodnom reťazci boli podľa zistení správcu dane vykonávané z jednej IP adresy - rovnakú IP adresu počítača ako Energy Print využívali ďalšie subjekty v reťazci – ZUKRA, MAXIMUS). Z kontrolných

výkazov bolo zistené, že dodávateľom tovaru pre Energy Print bola spoločnosť ZUKRA s.r.o. (ďalej len „ZUKRA“) vymazaná z Obchodného registra 27.04.2017 (dobrovoľný výmaz, spoločnosť zanikla z dôvodu zlúčenia). Zo zistení správcu dane ďalej vyplynulo, že prvým dodávateľom tohto tovaru na územie Slovenska bola spoločnosť MAXIMUS, ktorá bola zároveň posledným odberateľom tovaru v uvedenom reťazci. Spoločnosť ZUKRA tovar od spoločnosti MAXIMUS fakturovaný v sume 159 986,04 eura predala Energy Print za 142 843,32 eura. Spoločnosť ZUKRA uviedla v daňovom priznaní k DPH faktúru od MAXIMUS a zároveň faktúru pre Energy Print, daň však v skutočnosti odvedená nebola. ZUKRA z dôvodu zníženia odvodu daňovej povinnosti do štátneho rozpočtu vo výške 26 723,02 eura, ktorá by bola vyplynula podaným daňovým priznaním, svoj výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu optimalizovala fiktívnym plnením - tuzemskou dodávateľskou faktúrou od spoločnosti FM comp s.r.o. (ďalej len „FM comp“) č. FA2017/003 zo dňa 19.01.2017 (základ dane 141 093,60 eura, daň 28 218,72 eura). Spoločnosť ZUKRA podala za február a marec 2017 negatívne daňové priznanie, spoločnosť FM comp nepodala priznanie na DPH. Správca dane spoločnosti ZUKRA neuznal odpočítanie dane z plnenia od spoločnosti FM comp, pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti a faktúra nebola v rámci daňovej kontroly predložená, ani uhradená (odpočet dane bol uplatnený neoprávnene a došlo k daňovému úniku). Spoločnosť FM comp naposledy podala daňové priznanie na DPH aj kontrolný výkaz za zdaňovacie obdobie 11/2016, spoločnosť zanikla zlúčením dňa 14.02.2017, zrušená bola ešte v decembri 2016. Správca dane si v konaní položil štyri otázky tzv. Axel Kittel testu, kladne si na tieto odpovedal, a preto vyvodil závery o nutnosti odoprieť žalobcovi nárok na odpočet dane z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Ako prvú otázku správca dane posudzoval, či zo zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik. Z dokazovania vyplynulo, že z posudzovaného zdaniteľného plnenia, t.j. z prijatej faktúry č. 170001 vystavenej 11.01.2017 dodávateľom Energy Print pre žalobcu vznikol daňový únik na inom stupni reťazca ako u daňového subjektu, a to konkrétne u spoločnosti ZUKRA. Spoločnosť ZUKRA si rozdiel medzi hodnotou prijatého plnenia od dodávateľa MAXIMUS (keďže toto nadobudnutie samozdanila), pričom tovar predala v tuzemsku (Energy Print), optimalizovala fiktívnym plnením od FM comp. Správca dane aj na druhú otázku, či bol daňový únik dôsledkom podvodu na DPH, odpovedal kladne, pretože daň nebola do štátneho rozpočtu odvedená v správnej výške. V predmetnom reťazci sa jeden a ten istý tovar z Maďarska cez tri tuzemské spoločnosti vracia opäť do Maďarska tomu istému daňovému subjektu. Napriek tomu, že väčšina spoločností zapojených do reťazca nebola v platobnej neschopnosti a mesačne do apríla 2017 deklarovala zdaniteľné obchody v stotisícových hodnotách, spoločnosti prestali na jar 2017 vykonávať akúkoľvek podnikateľskú činnosť spôsobmi predajov obchodných podielov nekontaktným a nekomunikujúcim osobám českej národnosti, vstupom do likvidácie a následným výmazom. Spoločnosti prestali podávať daňové priznania k DPH ako aj daňové priznania k dani z príjmov právnických osôb. Kladne si správca dane odpovedal aj na tretiu otázku, a to, či boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s týmto podvodom na DPH. Pokiaľ ide o štvrtú otázku, či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa svojím nákupom zapája do podvodu na DPH, správca dane uviedol nasledovné. Daňový subjekt bol oslovený najskôr tuzemským dodávateľom a následne maďarským odberateľom, neexistoval medzi nimi žiaden iný než e-mailový kontakt, pričom dovtedy takýto druh obchodu žalobca nevykonával (predával tovar vo svojej predajni a na e-shope prevažne nepodnikateľom - konečným spotrebiteľom). Podľa údajov o platbách spoločností zapojených do reťazca bolo zistené, že tieto boli vykonávané za všetky subjekty v reťazci z jednej IP adresy. Vývozom tovaru do iného členského štátu bol uplatnený nadmerný odpočet u žalobcu a v reťazci spoločností bola daň v súvislosti s týmto obchodom na inom stupni optimalizovaná faktúrou deklarujúcou fiktívne tuzemské plnenie. Ak by nedošlo k vývozu tovaru do iného členského štátu (s poukazom na bežnú ekonomickú činnosť žalobcu), uvedený tovar by bol predaný v tuzemsku, a teda by tu bola odvedená aj daň. Žalobca podľa správcu dane nedodržal zásadu obozretnosti a opatrnosti pri dojednaní obchodu, pri uzatváraní obchodov sa uspokojil s jednoduchou e-mailovou komunikáciou (a to pri stotisícových obchodoch). Dodávateľ žalobcu nemal žiadne reálne podmienky na vykonávanie ekonomickej činnosti, mal virtuálne sídlo bez webových stránok a telefonického kontaktu, bol dostupný len prostredníctvom e-mailu, pričom po začatí daňovej kontroly bez ďalšieho ukončil obchodný vzťah so žalobcom. Daňový subjekt mohol usudzovať, že v tomto prípade sa nejedná o štandardný obchod a mal byť nanajvýš obozretný pri jeho uzatváraní. Správca dane zastal názor, že za subjekty Energy Print, ZUKRA a MAXIMUS mohla konať jedna a tá istá osoba (na základe zistenia, že platby spoločností boli zadávané z jednej IP adresy) a daný fakturačný tok bol cielený za účelom neodvedenia dane formou optimalizácie DPH a zároveň aj čerpania nadmerného odpočtu u žalobcu. Správca dane vyhodnotil všetky zistenia tak, že odpočítanie dane z fakturovaného zdaniteľného plnenia deklarovaného faktúrou č. 170001 zo dňa 11.01.2017 od dodávateľa Energy Print pre žalobcu za nákup tonerov bolo spojené

s podvodným konaním, v dôsledku ktorého došlo k daňovému úniku, preto žalobcovi odpočet dane neuznal.

6. Na základe odvolania žalobcu žalovaný Rozhodnutím č. 100247047/2022 zo dňa 07.02.2022 prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zhrnul a opísal dôvody odvolania a zosumarizoval zistený skutkový stav. Stotožnil sa so stanoviskom správcu dane, ktorý sa podľa žalovaného dostatočne vysporiadal so zisteniami a dôkazmi z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, na základe ktorých nepriznal žalobcovi odpočet dane z faktúry od spoločnosti Energy Print. Uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom opísal vzťah nielen medzi žalobcom a jeho dodávateľom (spoločnosťou Energy Print), ale aj priamym odberateľom žalobcu - spoločnosťou MAXIMUS. Správca dane oprávnene svoje závery postavil na preukázaní podvodu a daňového úniku, ktorý vznikol v reťazci MAXIMUS – ZUKRA - Energy Print - žalobca – MAXIMUS, v súvislosti s obchodovaním s tonermi do tlačiarní. Vzhľadom na to, že žalobca sa na tomto plnení zúčastnil, musí sa považovať za účastníka na podvode, a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného predaja prospech alebo nie. Žalobca nepreukázal, že spôsob obchodovania s Energy Print a MAXIMUS bol pre neho bežný a že si pred realizáciou obchodu dostatočne preveril obchodných partnerov. Žalobca vopred vedel pre koho tovar objednáva (keď spoločnosť MAXIMUS poslala žalobcovi objednávku na rovnaký tovar ako bol tovar, ktorý si žalobca objednal od dodávateľa Energy Print), teda je dôvodné posudzovať jeho účasť v reťazci ako vedomú. Záver, že sa jednalo o vopred pripravený obchod preukazuje aj krátky časový sled nákupu a predaja preverovaného tovaru. Spoločnosť MAXIMUS nemala žiadny dôvod k opätovnému nákupu tovaru od žalobcu, pretože s tovarom ešte pred niekoľkými dňami sama disponovala. Skutočnosť, že obchody v reťazci boli vykonávané s cieľom optimalizovania dane preukazujú zistenia správcu dane u spoločnosti na predchádzajúcom stupni. Bolo zistené, že tuzemské spoločnosti v reťazci (spoločnosť ZUKRA, BAKRA a Energy Print) nemali vytvorené žiadne reálne podmienky na vykonávanie ekonomickej činnosti, existovali na virtuálnych sídlach, nemali zamestnancov a všetky obchody zabezpečovali e-mailom. Skutočnosť, že žalobca preverované obchodné spoločnosti nevyhľadal, ale bol oslovený dodávateľom aj odberateľom, nevyvracia jeho vedomú účasť na sporných obchodoch. Pochybnosti o deklarovaných obchodoch v reťazci potvrdzujú aj zistenia správcu dane o odberateľovi - spoločnosti MAXIMUS, ktorá vykazovala správanie fakturanta („cross invoicer“) - vykonávala rizikové transakcie so spoločnosťami z Maďarska, Česka a Slovenska monitorovanými sieťou Eurofisc v karuselovom reťazci. Žalobca správcovi dane vierohodne nezdôvodnil, prečo práve on bol k realizácii obchodov oslovený preverovanými spoločnosťami, prečo nákup tovaru vykonal len na základe e-mailovej komunikácie a tento v celosti opäť cez e-mailový kontakt predal odberateľovi do iného členského štátu EÚ. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že v reťazci zúčastnených spoločností došlo k daňovému úniku. V danom reťazci boli umelo vytvorené podmienky pre odpočítanie dane s cieľom získať nadmerný odpočet, preto je dôvodné posúdiť takéto obchodovanie ako obchodovanie v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH.

Správna žaloba

7. Žalobca v zákonnej lehote podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie z dôvodov podľa , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V prvom rade (obdobne ako v odvolacom konaní) namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentujú základné zákonné náležitosti, a preto sa odôvodnenie rozhodnutia javí ako nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v Rozsudku zo dňa 17.02.2015 sp. zn. , konkrétne, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanoveného postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom toto vyhodnotenie musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení. Žalobca tvrdil, že správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal dôkazy v potrebnom rozsahu, preto neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery správcu dane a žalovaného a napadnuté rozhodnutie je potrebné vnímať ako predčasne vydané. Žalobca postup správcu dane v rámci dokazovania považuje za tendenčný, svojvoľný a neobjektívny. S poukazom na úspornosť správnej žaloby žalobca čo do argumentácie poukázal na obsah jeho odvolaní smerujúcich proti skorším rozhodnutiam správcu dane. Podľa žalobcu je objektívne vyhodnotenie

realizácie dodávok tovaru spolu s posúdením miery odbornej starostlivosti možné až po odstránení všetkých procesných a hmotnoprávnych pochybení na strane správcu dane. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v zrušujúcich rozhodnutiach zaviazal správcu dane záväznými pokynmi, ktoré však správca dane nevykonal, až napokon žalovaný neprípustným spôsobom upustil od vynucovania svojich záväzných pokynov a akceptoval ich nevykonanie. Žalobca konštatoval, že správca dane mal opätovne vypočuť ako svedka A. B. C., bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti Energy Print. Hoci správca dane tohto svedka predvolal (rovnako predvolal aj B. G. ako konateľa nástupníckej spoločnosti), uspokojil sa iba s doručením predvolaní (čím bola nepochybne preukázaná kontaktnosť uvedených svedkov). Absenciu výsluchu svedka A. B. C. žalobca považoval za dôvod nedostatočne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ správca dane nebol objektívne schopný vykonať tento dôkaz, tak mal postupovať ústavne konformným spôsobom, a to v rámci zásady in dubio mitius. S poukazom na túto zásadu žalobca citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. a . Súčasne odkázal na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.05.2021 sp. zn. , v ktorom veľký senát konštatoval, že samotná svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu dodávateľa o tom, že sa nijako nepričinil o dodanie deklarovaného tovaru žalobcovi, nemusí stačiť a v okolnostiach prípadu ani nestačí pre spoľahlivý záver o nepreukázaní uplatneného nároku na odpočítanie dane. Žalobca zdôraznil, že v rámci daňovej kontroly, aj vo vyrubovacích konaniach, predložil faktúry, výpisy z účtov preukazujúce úhrady zdaniteľných obchodov, dodacie listy, poukázal na výpovede svedkov a ďalšie dôkazy. Tieto dôkazy správca dane nevyhodnotil, a teda nezahrnul do svojej správnej úvahy v pôvodných vyrubovacích rozhodnutiach, iba naznačil ich nevieryhodnosť. Žalobca zdôraznil, že jeho dodávateľ Energy Print sa v posudzovaných zdaňovacích obdobiach správal štandardne, keď minimálne do apríla 2017 riadne podával daňové priznania a platil DPH. Existencia tovaru spochybnená nebola a tvrdenie žalovaného o tom, že správca dane oprávnene svoje závery postavil na preukázaní podvodu a daňového úniku, ktorý vznikol v reťazci MAXIMUS - ZUKRA - Energy Print - žalobca - MAXIMUS je ničím nepreukázaná. Žalovaný si protirečí, keď tvrdí, že nespochybňuje existenciu tovaru (teda konštatoval reálnosť obchodnej transakcie) a naproti tomu súčasne tvrdí, že žalobca mal byť účastníkom podvodného obchodného reťazca. S poukazom na judikatúru kasačného súdu a Súdneho dvora EÚ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10.12.2019, sp. zn. , Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax,) uviedol, že v posudzovanom prípade zo strany žalovaného nedošlo k daňovému podvodu, keďže došlo k reálnej hospodárskej činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov. Absolútne nepreukázaná je podľa žalobcu téza o tom, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že nákupom tovaru od dodávateľa Energy Print sa zapojí do podvodného konania v oblasti DPH. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že žalobca mal vedieť, resp. vedel, že sa nákupom tonerov zapojí do podvodného konania. Ide tak zjavne o nezmysel tvrdený žalovaným, ktorý zostáva v polohe arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Žalovaný nepreukázal, ako sa na cieli obchodovania v reťazci (na neodvedení dane) podieľal žalobca, resp. či mohol mať alebo mal z tohto konania prospech, teda v napadnutom rozhodnutí absentuje preskúmateľná úvaha o tom, ktoré konkrétne osoby mali mať prospech na uvedenom „podvodnom konaní“. Ďalej žalobca konštatoval, že žalovaný opomenul posúdiť, či nedošlo k zneužitiu práva na konkrétnom stupni obchodného reťazca konkrétnymi osobami, pričom však súčasne konštatoval, že medzi podvodným konaním a zneužitím práva je zásadný rozdiel. Namietal, že žalovaný opomenul aplikovať tzv. dvojzložkový test vzťahujúci sa k zneužitiu práva. Zdôraznil, že v smere preukazovania podvodného konania, resp. zneužívajúceho konania, spočíva dôkazné bremeno na správcovi dane, ktorý ho v tomto prípade neuniesol, lebo nepreukázal relevantnými dôkazmi, že k takému konaniu došlo. V piatej časti správnej žaloby žalobca nezákonnosť napadnutého rozhodnutia odôvodnil aj podstatným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca mal za to, že správca dane opakovane a sústavne porušoval ustanovenia Daňového poriadku o doručovaní dokumentov elektronickými prostriedkami. Namietal, že na jednej strane finančná správa rigidne vyžaduje od daňových subjektov, aby komunikovali so správcami dane elektronicky, pričom oni sami ignorujú zákonnú povinnosť, ktorá sa týka doručovania dokumentov elektronickými prostriedkami. Ďalej namietal, že výrok rozhodnutia správcu dane je zjavne zmätočný a nezákonný, keď vo výroku absentujú podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, a to: a/ rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, b/ rozhodnutie vo veci s uvedením konkrétneho ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodovalo, keď správca dane určil daňovému subjektu povinnosť, vo výroku ale neuviedol, v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu daňovému subjektu určil uvedené peňažné plnenie. Výrok napadnutého rozhodnutia ďalej podľa žalobcu neobsahuje konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho predpisu podľa ktorého mala vzniknúť daňovému subjektu daňová povinnosť, resp. podľa ktorého konkrétneho ustanovenia je daňový

subjekt osobou povinnou platiť daň. Len z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa daňový subjekt môže domnievať, že údajné protiprávne konanie spája správca dane s ustanovením , konkrétne ustanovenia zákona vo výroku napadnutého rozhodnutia absentujú. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorej vyplýva, že výrok rozhodnutia musí byť jasný, určitý a zrozumiteľný, pričom z neho musí byť zrejmé a nepochybné, čoho sa výrok týka a čo je jeho predmetom.

Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Zopakoval, že daňovou kontrolou bolo správcom dane zistené, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúry od dodávateľa Energy Print za nákup tonerov do tlačiarní v sume 23 453,83 eura. Správca dane na základe zistených skutočností dôvodne prijal záver, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že nákupom tovaru od Energy Print sa zapojí do podvodného konania v oblasti DPH. Bol oslovený najskôr dodávateľom a dva mesiace nato odberateľom, pričom medzi nimi neexistoval iný ako mailový kontakt. Minimálne s tuzemským dodávateľom by bola iná forma kontaktu celkom prirodzená. Ani fakt, že odberateľ požadoval od žalobcu rovnaký tovar, ako mu bol ponúknutý dodávateľom, žalobca nijak nevyhodnotil, pričom dovtedy takýto druh obchodu nevykonával (žalobca tovar predával vo svojej maloobchodnej predajni a na e-shope prevažne nepodnikateľom - konečným spotrebiteľom). Cieľom obchodovania bolo neodvedenie dane, v tomto prípade u spoločnosti ZUKRA. Žalovaný poukázal na to, že na začiatku reťazca bola spoločnosť MAXIMUS, ktorá bola prvým dodávateľom tovaru na územie Slovenska a zároveň aj posledným odberateľom tohto tovaru v uvedenom reťazci. Žalobca si obchodných partnerov riadne nepreveril, vykonávanie obchodov s vysokým finančným objemom za mesiace január, marec a apríl 2017, keď žalobca nepreukázal inú než e-mailovú komunikáciu, možno považovať za neštandardné. Žalobca nepreukázal, že takéto obchody (nákup tovaru a jeho bezprostredný predaj bez vybalenia tovaru) vykonával aj s inými daňovými subjektmi a boli jeho obvyklou obchodnou činnosťou. V predmetnej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, a to aj v iných spoločnostiach, ktoré sa na obchode zúčastnili. V prvostupňovom rozhodnutí ako aj v napadnutom rozhodnutí je popísaný nielen priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ale aj jeho odberateľom, pričom zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o podvodnom konaní v reťazci. Podľa žalovaného žalobca konal neobozretne, keď si dostatočne nepreveril svojich obchodných partnerov, nepreukázal, že sa zaujímal o pôvod tovaru, jeho kvalitu (a to aj pre prípad možných reklamácií). Keďže boli v reťazci umelo vytvorené podmienky pre odpočítanie dane s cieľom získať nadmerný odpočet v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH, je daný dôvod pre neuznanie nároku na odpočítanie DPH z dôvodu podvodného konania.

Replika žalobcu

9. Žalobca v replike v celom rozsahu zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v správnej žalobe. Opätovne poukázal na to, že žalovaný ako odvolací orgán rezignoval na dôsledné preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, ako aj na dodržiavanie vlastných pokynov, ktoré vydal správcovi dane, keď prvostupňové rozhodnutie potvrdil, hoci správca dane sa neakceptovateľne uspokojil iba s doručením predvolaní svedkom (A. B. C., B. G.), ktorí sa však na výsluch nedostavili. Ďalej žalobca zopakoval svoje tvrdenia uvádzané už v správnej žalobe (námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu, nevyhodnotenia dôkazov), rozpornosť záverov správcu dane v tom, že nespochybnil existenciu predmetného tovaru a súčasne konštatoval, že žalobca sa zapojil do podvodného konania. Žalobca konštatoval, že správca dane a žalovaný neuniesli dôkazné bremeno, pretože nepreukázali podvodné konanie, pričom opomenuli posúdiť, či nedošlo k zneužitiu práva a opomenuli aplikovať tzv. dvojzložkový test. Pretože v tomto prípade došlo k reálnej hospodárskej činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov, nedošlo k daňovému podvodu. Preto uzavrel, že splnil podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, čo preukázal nielen po stránke formálnej, ale aj materiálnej.

Duplika žalovaného

10. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobcovi nebolo priznané odpočítanie dane z dôvodu podvodného konania s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (Rozsudok vo veci Axel Kittel a Recolta Recycling). Bolo zistené, že daň, ktorú si odpočítal, nebola reálne v reťazci odvedená do štátnej

pokladnice, čím došlo k daňovému úniku. Správca dane preukázal vedomosť žalobcu o podvode, čím dôkazné bremeno uniesol. K výsluchu svedkov za dodávateľa Energy Print žalovaný uviedol, že správca dane mal záujem vypočuť svedkov (A. B. C. a B. G.), o čom svedčia dôkazy v administratívnom spise, predvolaní svedkovia sa však na ústne pojednávanie nedostavili a ich účasť nezabezpečil ani žalobca na základe výzvy správcu dane. Argumentáciou žalobcu v súvislosti so zneužitím práva sa žalovaný nezaoberal a považuje za neopodstatnenú, pretože v posudzovanom prípade s ohľadom na skutkové okolnosti zneužitie práva ako inštitút nebolo aplikované.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

11. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa správne súdne konanie, vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. .

12. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa a miestne príslušný podľa vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 30.04.2024 v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti ( ).

13. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní, pridŕžajúc sa v plnom rozsahu podanej správnej žaloby, zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože na jednej strane je nepriznanie uplatneného odpočtu DPH odôvodnené konštatovaním o nesplnení hmotnoprávnych podmienok, na druhej strane sa však už samotný žalovaný zameral na zistenia a dokazovanie vo vzťahu k účasti žalobcu na podvodnom konaní. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno čo do preukázania vedomosti žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní. V tejto súvislosti právny zástupca žalobcu poukázal na to, že preukazovanie daňového podvodu, ani dokazovanie, resp. spôsob vykonávania dokazovania podvodu, nie je expressis verbis upravené ani v hmotnoprávnych, ani v procesných predpisoch slovenského práva. Správca dane tak podľa názoru právneho zástupcu žalobcu nemal pre svoj postup v konaní oporu v zákone, nemal ani právomoc zhromažďovať dôkazy k preukazovaniu alebo zisťovaniu daňového podvodu. Žalobca konal pri dodávke sporného zdaniteľného plnenia, z ktorého si uplatnil odpočet DPH, spôsobom, ktorý nie je zákonom zakázaný, na druhej strane správca dane aj žalovaný konali spôsobom v rozpore s článkom 2 ods. 2 SR, teda spôsobom, ktorý nie je upravený právnymi predpismi, teda nekonali v súlade so zákonom (orgány verejnej správy môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

14. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konania predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že žalobné námietky nie sú dôvodné a rozhodnutia sú v súlade so zákonom, preto podľa správnu žalobu žalobcu zamietol.

15. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

16. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

17. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v zdaňovacom období mesiaca január 2017 (od 01.01.2017 do 31.12.2017) (ďalej len „“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

18. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

19. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa až 4, a až 12.

20. Podľa § 3 ods. 1 a 5 Daňového poriadku: (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

21. Predmetom súdneho prieskumu zákonnosti je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nepriznal odpočítanie DPH z plnenia deklarovaného faktúrou č. 170001 z 11.01.2017 od dodávateľa Energy Print z dôvodu, že odpočítanie dane bolo spojené s podvodným konaním, v dôsledku ktorého došlo k daňovému úniku.

22. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že odpočítanie dane bolo v tomto prípade žalobcom ako daňovým subjektom uplatnené na základe obchodnej transakcie so spoločnosťou Energy Print, ktorá žalobcovi dodala 11.01.2017 tovar (tonery do tlačiarní) spolu za sumu 140 722,99 eura (z toho DPH 23 453,83 eura). Energy Print oslovila žalobcu v máji 2016 s emailovou ponukou obchodnej spolupráce, o dva mesiace neskôr bol obdobne emailom žalobca oslovený aj spoločnosťou MAXIMUS. Obchody sa realizovali v mesiacoch január až apríl 2017, následne bola obchodná spolupráca ukončená (Energy Print prestal so žalobcom komunikovať). Zo zistení správcu dane (nespochybnených žalobcom v správnej žalobe) vyplýva, že predmetný tovar bol dodaný na územie Slovenskej republiky z Maďarska od spoločnosti MAXIMUS spoločnosti ZUKRA, ktorá ho predala dodávateľovi žalobcu Energy Print. Tovar bol žalobcovi prepravený vozidlom patriacim spoločnosti J.Z.G.D. zo skladových priestorov v Bratislave, preprava bola zadaná špeditérskou spoločnosťou ČSAD Invest Logistics, s.r.o. na náklady Energy Print. Tovar, tak ako bol dodaný (zafóliovaný na paletách) bol následne 16.01.2017 odoslaný do Maďarska spoločnosti MAXIMUS, faktúra bola vystavená na sumu 120 187,91 eura, prepravu vykonala spoločnosť BENADO, s.r.o.. Zálohovú platbu za tovar spoločnosť MAXIMUS uhradila 16.01.2017. Komunikácia medzi žalobcom, jeho dodávateľom a odberateľom prebiehala výlučne emailom v anglickom jazyku, išlo o stručnú heslovitú komunikáciu.

23. Správca dane a žalovaný posúdili sporné obchodné transakcie ako obchody vo fakturačnom reťazci postihnutom podvodným konaním. Na základe zistenia, že odpočítanie dane u žalobcu (odpočítanie dane z plnenia od Energy Print) bolo spojené s podvodným konaním, v dôsledku ktorého došlo k daňovému úniku, správca dane žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z tohto obchodu.

24. Na tomto mieste správny súd považuje za potrebné uviesť, že právo na odpočítanie dane v zmysle článku 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“) je vo všeobecnosti neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Hoci právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov alebo služieb, ktoré prijali na vstupe a využívali pre potreby svojich zdaniteľných transakcií, základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou EÚ, právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe odoprieť, ak sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (napr. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, body 33 až 35). Je teda v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH (ako to správne konštatoval správca dane) uplatniť si odpočítanie dane v situácii, keď boli v obchodnom reťazci umelo vytvorené podmienky pre jej odpočítanie – t.j. v prípadoch obchodovania s

cieľom čerpať odpočítanie dane vo forme nadmerného odpočtu (pri daňovom podvode). Ide o situáciu, v ktorej jeden z účastníkov neodvedie vybratú daň a ďalší účastník si túto daň odpočíta za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom Smernice. Sám žalobca poukázal na základné zásady vyplývajúce z uplatňovania spoločného systému DPH (zásadu neutrality, zásadu proporcionality a zásadu efektivity) ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa uplatňovania odpočtu DPH. Preto jeho námietka, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, podľa ktorého mala vzniknúť daňovému subjektu daňová povinnosť, resp. podľa ktorého konkrétneho ustanovenia je daňový subjekt osobou povinnou platiť daň, vyznieva značne alibisticky, keď žalobca si ako daňový subjekt musí byť vedomý svojej povinnosť platiť dane riadne a včas, pričom „riadne“ znamená na základe objektívnych (nie umelo nastavených) skutočností nevymykajúcich sa zásadám poctivého plnenia si daňových povinností.

25. Aby mohol byť odopretý nárok na odpočítanie dane z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kumulatívne kladne zodpovedané štyri otázky tzv. Axel Kittel testu, ktoré formuloval Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) ako predpoklad posúdenia veci ako daňového podvodu v rozhodnutiach vo veci C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena: (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň), a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).

26. Správca dane si v rámci aplikácie Axel Kittel testu položil štyri otázky, na ktoré odpovedal kladne. Na prvú otázku, či z posudzovaných zdaniteľných plnení vnikol daňový únik, správca dane odpovedal, že daňový únik vznikol na inom stupni ako u daňového subjektu, a to u spoločnosti ZUKRA, ktorá neoprávnene odpočítala daň z faktúry od FM comp a tým optimalizovala svoju daňovú povinnosť. Spoločnosť ZUKRA bola prvým odberateľom tovaru na území Slovenskej republiky, tovar nadobudla od spoločnosti MAXIMUS a predala ho Energy Print. Rozdiel medzi hodnotou deklarovaného prijatého plnenia od MAXIMUS (ktoré samozdanila a následne predala Energy Print) optimalizovala fiktívnym nepreukázaným plnením od FM comp.

27. Na druhú a tretiu otázku, či bol tento daňový únik dôsledkom podvodu na DPH a či boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodom na DPH, odpovedal správca dane taktiež kladne. Správca dane konštatoval, že platiteľ dane (spoločnosť ZUKRA) na začiatku reťazca si spôsobom neoprávneného odpočítania dane znížil vlastnú daňovú povinnosť, čím došlo k daňovému úniku u tejto spoločnosti v súvislosti s dodaním preverovaného tovaru. A preto daň uplatnená všetkými účastníkmi tohto podvodného reťazca, a teda daň uplatnená aj žalobcom, nebola preukázateľne odvedená do štátneho rozpočtu. Ide o fakturačný reťazec, kedy jeden a ten istý tovar z Maďarska sa cez tri tuzemské spoločnosti vracia opäť do Maďarska tomu istému daňovému subjektu, pričom absentuje konečná spotreba. Obchodné podiely spoločností v reťazci boli pri vykazovaní vysokých obratov a nízkych daňových povinností v roku 2017 postupne prevedené a následne bola ich činnosť utlmená. Neplnili si povinnosti voči finančnej správe - nepodávali daňové priznania k DPH a dane z príjmov.

28. Na štvrtú otázku Axel Kittel testu, či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa svojím nákupom zapája do podvodu na DPH, správca dane konštatoval že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o tom, že je účastníkom podvodu, keby dodržal zásadu obozretnosti a opatrnosti pri dojednaní obchodu a svojich obchodných partnerov si riadne preveril. Správca dane poukázal na predchádzajúcu obchodnú činnosť žalobcu, ktorá spočívala najmä v predaji tovaru konečným spotrebiteľom (maloobchod). V tomto prípade bol oslovený spoločnosťami s ktorými predtým neobchodoval heslovitou mailovou komunikáciou v anglickom jazyku a realizoval obchod v objeme viac ako 100 000 eur bez predchádzajúcej obchodnej spolupráce (a referencií), a to tak, že tovar nakúpil a bezprostredne nato ten istý tovar predal.

29. Pokiaľ ide o objektívny test vyžadujúci preukázanie existencie podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) správny súd poukazuje na popis obchodného reťazca MAXIMUS – ZUKRA - Energy

Print – žalobca - MAXIMUS a na zistenie správcu dane, podľa ktorého si spoločnosť ZUKRA ako účastník reťazca uplatnila odpočítanie dane z fiktívnej faktúry od spoločnosti FM comp, čím došlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (keď ZUKRA si spôsobom neoprávneného odpočítania dane znížila vlastnú daňovú povinnosť v súvislosti s dodaním preverovaného tovaru). Týmto zistením, ku ktorému žalobca len všeobecne namietal, že skutkové okolnosti neposkytujú dostatočný podklad pre záver správcu dane, správca dane dostatočne zistil existenciu chýbajúcej dane. Preto správny súd považuje predpoklad objektívneho testu za splnený.

30. Pokiaľ ide o tzv. vedomostný test daňového subjektu (žalobcu), tento spočíva v preukázaní objektívnych skutkových okolností svedčiacich tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť. Správny súd mal minimálne nevedomú nedbanlivosť (a teda i splnenie vedomostného testu) u žalobcu za preukázanú zo skutkových okolností veci, keď v prípade nákupu sporného tovaru a jeho bezprostredného predaja nešlo o štandardnú doposiaľ vykonávanú obchodnú činnosť žalobcu, ktorý tovar predával zväčša nepodnikateľom. Rovnako neštandardné bolo aj nadviazanie obchodnej spolupráce, keď bol žalobca bez ďalšieho oslovený ako dodávateľom Energy Print tak aj odberateľom MAXIMUS, a to len jednoduchou emailovou ponukou. Skutočnosť, že si žalobca overil dodávateľa a odberateľa v základných registroch (v obchodnom registri a registri platiteľov DPH) nevyváži fakt, že objednával tovar v značne vysokom objeme (nad 100 000 eur) bez akéhokoľvek osobného kontaktu alebo referencie, na základe výlučne mailovej komunikácie, bez písomnej zmluvy. Tovar, ktorý kúpil od Energy Print hneď odoslal odberateľovi MAXIMUS (ktorý si ho objednal ešte pred samotným dodaním tovaru a uhradil aj zálohovú faktúru). Bolo pritom zistené, že spoločnosť MAXIMUS obchoduje s rizikovými subjektmi zrušených slovenských spoločností (FM comp, ZUKRA, BAKRA), ktoré sú zapojené do tzv. karuselového reťazca. Žalobca odberateľa (ani dodávateľa) nepoznal z predchádzajúcej spolupráce, obchody boli realizované v krátkom časovom období, pričom po začatí daňových kontrol boli ukončené. Subjekty začlenené do reťazca (Energy Print, ZUKRA) boli spoločnosťami bez zamestnancov, nemali vlastné skladové priestory, obchody dojednávali výlučne emailom. V spornom zdaňovacom období (január 2017) dodávateľ žalobcu (Energy Print) podľa zistení správcu dane významné obchody realizoval práve so žalobcom, napriek tomu bývalý konateľ Energy Print (A. B. C.) na ústnom pojednávaní vo veci daňovej kontroly za mesiac apríl 2017 uviedol, že si na obchody so spoločnosťou EKO TONER nespomína. Všetky tieto okolnosti podľa názoru správneho súdu dostatočne odôvodňujú splnenie tzv. vedomostného testu u žalobcu.

31. Žalobca v správnej žalobe vyjadril kategorický nesúhlas s tým, že vedel alebo mohol vedieť, že nákupom tovaru od dodávateľa Energy Print sa zapojí do podvodného reťazca. Správny súd opakuje, že nepriznanie odpočtu DPH pre daňový podvod nevyžaduje preukázanie, že žalobca vedel, že sa nákupom tovaru zapojí do podvodného konania (vrátane úmyslu), správca dane preukazuje objektívne okolnosti (chýbajúcu daň) a subjektívne okolnosti (vedomostný test konkrétneho kontrolovaného subjektu). Daňový subjekt po oboznámení so zisteniami správcu dane následne môže preukázať, že o daňovom podvode nevedel alebo objektívne nemohol vedieť (spochybní vedomostný test) a že prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že nebude súčasťou daňového podvodu. Aj za predpokladu splnenia objektívneho i subjektívneho Axel Kittel testu existencie daňového podvodu teda môže osoba uplatňujúca si právo na odpočítanie dane preukázať, že prijala dostatočné opatrenia na to, aby zistila, či prijaté plnenie nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. Tieto prijaté opatrenia následne vyhodnotí správca dane. To znamená, že hoci pri preukazovaní podvodného konania dôkazné bremeno spočíva na správcovi dane, je na daňovom subjekte, aby preukázal, že prijal také opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode, aby svoj nárok na odpočítanie dane nestratil (k tomu pozri Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 28.04.2023, sp. zn. ). Žalobca však v tomto prípade okrem tvrdenia, že si obchodných partnerov (Energy Print a MAXIMUS) preveril v príslušných registroch (obchodný register, register platiteľov DPH, register daňových dlžníkov), neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti, ktorými by spochybnil realizovaný vedomostný test a preukázal, že prijal relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na daňovom podvode. Nesnažil sa napr. získať referencie od iných účastníkov na trhu, viac informácií o spoločnostiach, ich obchodných priestoroch a činnosti, o možnostiach reklamácie tovaru (obchodných podmienkach), ani netvrdil, že by sa pokúšal prehliadnuť si internetovú stránku obchodných partnerov, resp. že by skúmal, či bola ponúknutá cena za tovar primeraná. Tvrdenie žalobcu, že dodávateľ Energy Print sa v posudzovaných zdaňovacích obdobiach správal štandardne (podával daňové priznania a platil DPH), neobstojí ako dôkaz o vierohodnosti obchodného partnera po zohľadnení toho, že po začatí daňových kontrol prestal so žalobcom komunikovať, prestal podávať daňové priznania a krátko nato

došlo k zrušeniu spoločnosti. Okolností špecifikované v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia (bode 30.) nasvedčujú záveru, že zdaniteľný obchod sa javil ako podozrivý a žalobca nebol dostatočne obozretný, aby svojej účasti na daňovom podvode zabránil. Tieto okolnosti možno zhrnúť nasledovne: (i) v prípade obchodu, z ktorého si žalobca uplatňuje odpočítanie dane, išlo o vybočenie (exces) z jeho doterajšej podnikateľskej činnosti, (ii) podozrivý spôsob dojednávania obchodov (výlučne emailom) bez iného kontaktu, bez zmluvy, keď žalobca s obchodnými partnermi nemal predchádzajúcu obchodnú skúsenosť, teda o to vyššie boli nároky kladené na žalobcu na preverenie si nového obchodného partnera, žalobca v podstate len akceptoval ponuku dodávateľa, ktorú obdržal mailom bez toho, aby napr. inicioval osobné stretnutie alebo iný ako emailový kontakt (iii) krátkosť obdobia v ktorom sa realizovali obchody (prvý štvrťrok 2017, pričom obchody skončili hneď po začatí daňových kontrol), (iv) objem a druh obchodovaného tovaru, keď žalobcovi bol ponúknutý identický tovar ako si u neho objednal iný subjekt (a to ešte pred dodaním objednaného tovaru), (v) skutočnosť, že konateľ dodávateľa Energy Print (A. B. C.) si na obchodovanie so žalobcom nespomínal (vyjadrenie v mesiaci október 2017), hoci podľa zistení správcu dane začiatkom roka 2017 vykonával objemovo najväčšie obchody okrem iného so žalobcom. Všetky uvedené okolnosti podľa správneho súdu vo svojej spojitosti dostatočne odôvodňujú splnenie tzv. vedomostného testu u žalobcu a záver, že daňový únik v tomto prípade nebol len dôsledkom náhodného neodvedenia dane, ale dôsledkom cielenej a organizovanej snahy o získanie daňového zvýhodnenia. To dosvedčujú aj zistenia správcu dane o následnom priebehu udalostí, keď po začatí daňových kontrol prestal dodávateľ Energy Print so žalobcom komunikovať, od apríla 2017 prestal podávať daňové priznania na DPH a následne došlo k prevodu obchodného podielu (zlúčeniu spoločnosti) a zrušeniu spoločnosti, čím došlo k ukončeniu obchodovania, a to nielen so spoločnosťou Energy Print, ale aj odberateľom MAXIMUS. Ako to konštatoval kasačný súd v Rozsudku zo dňa 28.04.2023, sp. zn. (bod 31.), existenciu daňového podvodu je možné preukazovať aj okolnosťami, ktoré nastali ex post, teda po uskutočnení zdaniteľného plnenia (v rámci skúmania objektívneho testu).

32. Podľa správneho súdu orgány finančnej správy identifikovali v súvislosti s obchodným reťazcom, ktorého súčasťou bol žalobca, také zistenia a dôkazy, ktoré vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že daňový podvod bol spáchaný, ako aj to, že žalobca o ňom mal a mohol vedieť (pričom postačuje aj nevedomá nedbanlivosť). Svoj záver správca dane a žalovaný náležite opreli o skutkové zistenia z celého obchodného reťazca, ktorý bol správca dane oprávnený skúmať, pričom opis realizácie obchodov v celom reťazci žalobca v správnej žalobe nenamietal. Správca dane vysvetlil ako obchod žalobcu súvisel s fakturovanými plneniami v celom reťazci a ako malo prísť k daňovému zvýhodneniu účastníkov tohto reťazca. Podľa správneho súdu tak správca dane uniesol dôkazné bremeno a preukázal splnenie podmienok tzv. Axel Kittel testu.

33. Nie je protirečením, ak správca dane uviedol, že nespochybňuje existenciu tovaru (ani jeho dodanie žalobcovi dodávateľom Energy Print), no konštatoval, že žalobca bol účastníkom podvodného obchodného reťazca. Daňový podvod je samostatným dôvodom na odopretie nároku na odpočítanie dane, pričom, ako už bolo uvedené, ide o situáciu, v ktorej jeden z účastníkov neodvedie vybratú daň a ďalší účastník si túto daň odpočíta za účelom získania daňového zvýhodnenia. V prípade preukazovania zapojenia sa do podvodného reťazca sa vychádza z predpokladu, že hmotnoprávne podmienky odpočtu dane (okrem iných aj materiálna existencia plnenia) sú splnené. I napriek splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane je v súlade so zásadou neutrality dane (ktorá v pôvodnom reťazci nebola odvedená) odoprieť nárok na odpočítanie dane. Základnou podmienkou pri posúdení, či ide o daňový podvod, je chýbajúca daň, keď existuje príčinná súvislosť medzi neodvedením dane a nárokovaním si odpočítania dane. Správca dane i žalovaný jednoznačne rozhodnutie o nepriznaní odpočtu dane založili na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku, presne identifikovali, na ktorom stupni obchodného reťazca došlo k daňovému úniku (teda nie je dôvodná námietka žalobcu, že z rozhodnutí nevyplýva, kto mal z neoprávneného konania prospech) a opísali dostatok dôvodov, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť o tom, že ide o podvodný obchodný reťazec.

34. Žalobca poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane, prvostupňové rozhodnutie, ani napadnuté rozhodnutie, však nie sú založené na nesplnení hmotnoprávnych podmienok. Táto argumentácia žalobcu teda nemá oporu v obsahu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, zákonnosť ktorého je predmetom súdneho prieskumu. Pre úplnosť správny súd uvádza, že pôvodné rozhodnutia správcu dane (prvé a druhé prvostupňové rozhodnutie, ktoré boli na základe odvolania

žalobcu zrušené) obsahovali úvahy aj o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre neuznanie odpočtu DPH založené na zistených skutočnostiach týkajúcich sa zdaniteľného plnenia, ktorých opis zostal v prvostupňovom rozhodnutí aj potom, čo správca dane ustálil, že hmotnoprávne podmienky v tomto prípade splnené boli. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že správca dane bol povinný do rozhodnutia (vydaného na základe protokolu z daňovej kontroly) uviesť všetky skutkové zistenia a vykonané úkony. Závery správcu dane sú však v prvostupňovom rozhodnutí založené už len na podvodnom konaní, tieto závery žalovaný potvrdil ako vecne správne.

35. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe odkazoval na zneužitie práva, správny súd uvádza, že zneužitie práva predstavuje samostatný dôvod pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane, v tomto prípade však rozhodnutie správcu dane, ani žalovaného, nie sú na tomto dôvode založené. Preto správca dane nebol povinný v odôvodnení rozhodnutia uvádzať úvahy týkajúce sa zneužitia práva, ani skutočnosti, na základe, ktorých by takéto konanie u žalobcu zistil/identifikoval. Preto teda námietky, že správca dane nevykonal tzv. dvojzložkový test (test aplikovaný v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ v prípadoch zneužitia práva) ako aj poukaz na rozhodnutia týkajúce sa zneužitia práva (napr. Rozsudok SD EÚ vo veci C-277/09, C-425/06, C-273/18, Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10.12.2009 sp. zn. ) idú mimo predmet správneho súdneho konania vymedzený prieskumom zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu správnej žaloby. Žalobca akoby si dostatočne neuvedomil právne posúdenie veci (záver o účasti žalobcu na podvodnom konaní), ktoré zabránilo priznaniu odpočtu DPH a nedôvodne odkazoval na judikatúru vzťahujúcu sa na iné dôvody neuznania odpočtu DPH. Žalobca citoval v správnej žalobe aj viaceré časti Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci „Vikingo“ (C-610/19), neuviedol však, ako súvisí toto rozhodnutie s napadnutým rozhodnutím, osobitne v čom poukaz na predmetné rozhodnutie svedčí o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Ako viackrát konštatoval kasačný súd (napr. v rozhodnutí sp. zn. ), pre správne posúdenie preskúmavanej veci nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré účastník konania cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora EÚ možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec. Práve konkretizácia dopadov záverov citovaných rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia správnej žalobe chýba. Nepostačuje na rozsudky SD EÚ poukázať, na ich účinné použitie bolo potrebné, aby žalobca ozrejmil ich právny a skutkový základ, ich súvislosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia aplikovanej právnej úpravy, relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

36. V súvislosti s námietkami žalobcu o podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, správny súd uvádza nasledovné.

37. Žalobca v správnej žalobe namietal, že výrok rozhodnutia správcu dane je zmätočný a nezákonný, pretože v ňom absentujú podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, pretože správca dane vo výroku neuviedol, v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu žalobcovi určil vo výroku uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti, uviedol len konkrétne ustanovenie procesného predpisu. Z obsahu rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku žalobcovi určil rozdiel dane. Správca dane konštatoval, že nadmerný odpočet uplatnený žalobcom v daňovom priznaní doručenom dňa 20.02.2017 bol 17 767,04 eura, daň zistená správnom dane vo vyrubovacom konaní je 5 686,79 eura, rozdiel v sume je 23 453,83 eura a rozdiel dane na úhradu predstavuje 12 337,85 eura. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Z výroku rozhodnutia správcu dane jednoznačne a zrozumiteľne vyplýva ako správca dane rozhodol vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty oproti údajom podľa daňového priznania a tiež to, že správca dane pri vyrubení dane, resp. rozdielu dane postupoval podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Pokiaľ teda správca dane pri vyrubení dane postupoval podľa citovaného zákonného ustanovenia (§ 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku) a uviedol toto ustanovenie vo výroku svojho rozhodnutia, potom

je formálna stránka výroku (spočívajúca v požiadavke na uvedení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo) v súlade s jeho obsahom. Výrok rozhodnutia správcu dane tak bez akýchkoľvek pochybností obsahuje uvedenie ustanovenia práve toho právneho predpisu, podľa ktorého správca dane rozhodoval.

38. Správca dane nebol povinný do výroku svojho rozhodnutia uvádzať hmotnoprávne ustanovenia , pretože rozhodnutie o neuznaní nadmerného odpočtu založil nie na porušení konkrétnych ustanovení citovaného zákona, ale na podvodnom konaní, ktoré je samostatným dôvodom na neuznanie odpočtu dane. Podľa Daňového poriadku v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Namietaná absencia vysvetlenia zákonom určených súvislostí hmotnoprávnych ustanovení zákona s uložením peňažného plnenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia tak podľa správneho súdu nebola dôvodná, pretože sa v podstate jedná o úvahy týkajúce sa hodnotenia dôkazov a použitia právnych predpisov vrátane aplikácie práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktoré zásadne patria do odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Rozhodnutie správcu dane obsahovalo aj ďalšie v citovanom ust. Daňového poriadku uvedené náležitosti (lehotu na plnenie uloženej povinnosti, sumu a číslo účtu, na ktorú má byť suma zaplatená). Predmetné rozhodnutie tak obsahovalo náležitosti stanovené zákonom, ktoré boli spôsobom súladným so zákonom rozčlenené medzi jeho výrokom a odôvodnením.

39. Za absenciu náležitostí výroku rozhodnutia správcu dane nie je možné považovať ani žalobcom namietanú skutočnosť, že vo výroku predmetného rozhodnutia absentovalo uvedenie konkrétneho ustanovenia jednotlivého kompetenčného predpisu, pretože uvedenie konkrétneho ustanovenia kompetenčného predpisu ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku vo výroku rozhodnutia neustanovuje (kompetenčné predpisy boli uvedené v záhlaví predmetného rozhodnutia správcu dane) a žalobca v správnej žalobe ani netvrdil, že by správca dane nebol oprávnený vydať rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR „ohľadom výrokovej časti každého administratívneho rozhodnutia“ a uviedol, že v zmysle tejto judikatúry „výrok rozhodnutia musí byť jasný, určitý a zrozumiteľný, pričom z neho musí byť zrejmé a nepochybné, čoho sa výrok týka a čo je jeho predmetom“, správny súd uvádza, že žalobcom označený rozsudok NS SR sp. zn. sa výslovne týka rozhodnutia vo veciach správneho trestania (postihu za správny delikt), o ktorý prípad sa v preskúmavanej veci zjavne nejedná, a preto je predmetný rozsudok v tejto veci neaplikovateľný. O nenáležitý poukaz ide aj v prípade žalobcom označeného rozsudku NS SR sp. zn. , ktorý je jednak všeobecný (z citácie uvedenej žalobcom v správnej žalobe nie je možné identifikovať, z akého dôvodu by mal byť výrok preskúmavaného rozhodnutia správcu dane považovaný za neurčitý, nejasný alebo nezrozumiteľný) a jednak sa opäť jedná o rozhodnutie vo veci správneho trestania (uloženie pokuty za reklamu na liek).

40. Žalobca ďalej namietal, že správca dane mu nedoručoval písomnosti ani prvostupňové rozhodnutie zákonným spôsobom, t. j. v súlade s a Daňového poriadku elektronickými prostriedkami. Z administratívneho spisu vyplýva, že písomnosti správcu dane i prvostupňové rozhodnutie správcu dane zo dňa 24.09.2021 bolo žalobcovi doručované poštou. v ust. stanovuje správcovi dane doručovanie elektronickými prostriedkami a spôsobom uvedeným v a nasl. Daňového poriadku. Podľa Daňového poriadku sa podľa postupuje najskôr od 01.01.2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Z uvedeného ustanovenia, ktoré žalobca v správnej žalobe neuviedol, resp. nezohľadnil, jednoznačne vyplýva, že doručovanie elektronickými prostriedkami je zo strany orgánov správy daní možné najskôr od 01.01.2016, avšak vo vzťahu k jednotlivým druhom daní bude neskorší termín, (od ktorého bude tento spôsob doručovania možné uplatňovať), upresnený v oznámení finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Správny súd zistil, že na webovom sídle Finančnej správy SR www. financna.sprava.sk je od 28.12.2021 dostupné oznámenie podľa ktorého od 01.01.2022 bude finančná správa postupovať vo vzťahu k všetkým druhom daní elektronicky. Z uvedeného vyplýva, že pri správe DPH (na rozdiel od správy napr. spotrebných daní, kde sa výkon správy daní s elektronickým doručovaním aplikoval už pred 01.01.2022), sa takýto postup do 31.12.2021 neuplatňoval. Z uvedeného dôvodu nebolo možné písomnosti správcu dane, a teda ani prvostupňové rozhodnutie správcu dane pred 01.01.2022 doručovať podľa a Daňového poriadku, ktorý spôsob doručovania (elektronicky) nebol v tom čase správcovi dane sprístupnený.

Správca dane teda postupoval v súlade s ust. § 30 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku, keď písomnosti (a aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zo dňa 24.09.2021) doručoval prostredníctvom poštových služieb. Rozhodnutie správcu dane zo dňa 24.09.2021 teda bolo doručené zákonným spôsobom. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalovaný po 01.01.2022 preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.02.2022 doručoval žalobcovi už elektronicky.

41. Rovnako námietka nedostatku obsahových náležitostí výroku rozhodnutia správcu dane pre absenciu výroku o nákladoch konania v zmysle § 12 Daňového poriadku je podľa správneho súdu nedôvodná, pretože žalobca netvrdil (a ani nepreukázal), že boli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o uplatnenom nároku, t. j. že niektorá z osôb uvedených v § 12 ods. 2 Daňového poriadku si uplatnila svoj nárok na náhradu hotových výdavkov, prípadne ušlého zárobku, čo predstavuje základnú podmienku na rozhodnutie o uplatnenom nároku podľa § 12 ods. 3 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, že žalobca takýto nárok ex lege nemal, pretože podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu, absentuje u žalobcu aktívna legitimácia na uplatnenie takejto námietky v správnej žalobe. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok stanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa sa žalobca môže správnou žalobou domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmov. Uvedené ustanovenia odzrkadľujú ústavné právo na súdnu ochranu podľa SR, ktoré spresňujú tak, že právo na poskytnutie právnej ochrany správnym súdom má každý, avšak za splnenia podmienky porušenia alebo priameho zásahu do jeho práv zo strany orgánu verejnej správy. Žalobca v preskúmavanej veci neosvedčil porušenie alebo priame dotknutie na jeho právach alebo právom chránených záujmoch, v správnej žalobe poukázal len všeobecne na zásadu právnej istoty všetkých účastníkov daňového konania.

42. Žalobca v zhrnutí dôvodov správnej žaloby zopakoval, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je dostatočne odôvodnené. Uvedené konštatovanie bez bližšej špecifikácie a argumentácie predstavuje opäť len vyjadrenie nesúhlasu s odôvodnením rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v prospech daňového subjektu (žalobcu), takto formulovaná námietka, bez identifikácie dôkazov (čo správny súd nebol oprávnený za žalobcu urobiť), rovnako predstavuje len všeobecné tvrdenie a vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s vyhodnotením dôkazov žalovaným, resp. správcom dane. Námietka žalobcu, že správca dane nedostatočne odôvodnil, prečo žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane správca dane riadil, nemá oporu v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané rozhodnutie

žalovaného ani rozhodnutie správcu dane takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 Daňového poriadku. V ich odôvodnení sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých orgány verejnej správy rozhodovali. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou správcu dane i žalovaného, resp. s ich právnym posúdením založeným na názoroch odlišných od žalobcu, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pre úplnosť správny súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku. Správca dane i žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali a dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili výrok rozhodnutia. Uplatnenú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

43. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v prvom a druhom v zrušujúcom rozhodnutí zaviazal správcu dane záväznými pokynmi, ktoré správca dane nevykonal, možno uviesť, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný uložil správcovi dane povinnosť vykonať vypočutie svedka A. B. C. (vtedajšieho konateľa dodávateľa žalobcu Energy Print), ktorého správca dane predvolal na ústne pojednávanie na území SR a pretože sa bez uvedenia dôvodu nedostavil, požiadal o jeho výsluch prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií orgánmi maďarskej finančnej správy (z dôvodu pobytu svedka na území Maďarskej republiky). Svedok sa dostavil na vypočutie pred maďarským úradom, uviedol však, že nebude vypovedať - uviedol, že ku všetkému sa už vyjadril pri vypočutí v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie apríl 2017, a to v mesiaci október 2017. Pretože žalobca trval na vypočutí svedka, správca dane mu uložil povinnosť zabezpečiť jeho účasť na ústnom pojednávaní, na čo žalobca reagoval tak, že ide o neprípustné prenášanie dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane v konaní vykonal všetky potrebné úkony smerujúce k vypočutiu konateľa spoločnosti Energy Print, tento sa dostavil na vypočutie v rámci medzinárodnej výmeny informácií na spolupracujúci maďarský úrad, avšak odmietol sa vyjadriť ku preverovanému obdobiu január 2017 s tým, že sa k spoločnosti EKO TONER už vyjadril v období 10/2017 a vyjadrenie zostáva nezmenené. Avšak, bez ohľadu na skutočnosť, či sa svedok vyjadril k priebehu a okolnostiam sporného obchodu alebo nie, platí, že hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie odpočtu dane v konaní spochybnené neboli a ku subjektívnym okolnostiam na strane žalobcu (predovšetkým k otázke jeho vedomostnej zložky) sa konateľ dodávateľa objektívne nemohol vyjadriť. Námietka žalobcu, že absencia vykonania tohto dôkazu spôsobuje, že skutkový stav je nedostatočne zistený a nemožno prijať objektívne právne závery, nie je preto dôvodná.

44. Orgány verejnej správy zhromaždili dostatočné množstvo dôkazov svedčiacich o existencii daňového podvodu (dostatočne zistili skutkový stav), pričom svedecká výpoveď tejto osoby by nebola spôsobilá zvrátiť závery správcu dane. Svedecká výpoveď konateľa dodávateľa žalobcu by totiž nijakým spôsobom neobjasnila, či žalobca mal mať vedomosť o daňovom podvode a či prijal dostatočné preventívne opatrenia - s obozretnosťou samotného žalobcu by nemala nijaký vecný súvis (k tomu pozri závery Najvyššieho správneho súdu SR v Rozsudku zo dňa 28.04.2023 sp. zn. , bod 39). Pokiaľ sa žalobca v tejto súvislosti domáhal aplikácie zásady in dubio mitius, správny súd uvádza, že táto zásada sa týka výkladu práva, nie hodnotenia dôkazov (svedeckej výpovede). Preto poukaz na ňu (a závery Ústavného súdu SR v rozhodnutiach a ) nie je relevantný.

45. Odkaz žalobcu v správnej žalobe na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. ide taktiež mimo predmet tohto správneho súdneho konania. V danom prípade išlo o skutkovo odlišnú situáciu (nepriznanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania dodania tovaru konkrétnym dodávateľom), v ktorej najvyšší súd konštatoval, že samotná svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu dodávateľa o tom, že sa nijak nepričinil o dodanie deklarovaného tovaru žalobcovi, nemusí stačiť pre spoľahlivý záver o nepreukázaní uplatneného nároku na odpočítanie dane.

46. V tomto prípade správca dane, ani žalovaný, nezaložili svoje závery na tom, že spoločnosť Energy Print žalobcovi tovar nedodala (splnenie hmotnoprávnych podmienok v konaní nebolo sporné, teda neobstojí ani námietka žalobcu, že predložil faktúry, výpisy z účtov, dodacie listy, t.j. dôkazy, ktoré správca dane nevyhodnotil a nezahrnul ich do správnej úvahy). Vyjadrenie svedka pri vypočutí k zdaňovaciemu obdobiu apríl 2017 o tom, že si nespomína na obchody so žalobcom, správca dane vyložil ako podporný dôkaz o pochybnosti realizovaných obchodov, keď súčasne zo zistení správcu dane vyplynulo, že v spornom období začiatku roka 2017 (v januári 2017), spoločnosť Energy Print realizovala najväčšie obchody (čo do objemu) práve so žalobcom.

47. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v ). Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konkretizovať na daný prípad.

48. Podľa správneho súdu bol skutkový stav veci orgánmi finančnej správy dostatočne zistený a vec bola správne právne posúdená. V konaní nebolo spochybnené, že tovar (tonery) bol žalobcovi dodaný (rozhodnutie nebolo založené na nesplnení hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane), ale na závere, že posudzované zdaniteľné plnenie bolo súčasťou obchodného fakturačného reťazca spojeného s daňovým únikom. Reálnosť hospodárskej činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov (nákup, predaj a preprava tonerov) nevylučuje daňový podvod ako to namieta žalobca. Záver o účasti žalobcu na daňovom podvode orgány verejnej správy dôsledne odôvodnili zistenými skutkovými okolnosťami (z vykonaného rozsiahleho dokazovania), pričom v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vykonali vo veci tzv. Axel Kittel test a zodpovedali kladne všetky štyri položené otázky. Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje zhrnutie zistených skutočností, spôsob, akým sa zhodnotili vykonané dôkazy a úvahy, ktoré viedli k právnemu posúdeniu veci.

49. Správny súd konštatuje že v prípade viacerých žalobných bodov ide o tvrdenia, vyhlásenia a konštatovania, ktoré žalobca urobil bez toho, aby ich konkretizoval a vysvetlil, čo znamenajú vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. z akých dôvodov vyvracajú závery žalovaného o skutočnostiach, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené. Ide teda len o všeobecné tvrdenia žalobcu bez konkretizácie, aký majú mať namietané skutočnosti vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takéto všeobecné námietky neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v správnej žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Súčasne treba zopakovať, že správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v správnej žalobe, preto poukaz žalobcu na podstatnú časť skutkovej a právnej argumentácie obsiahnuté v jeho skorších odvolaniach proti zrušeným prvostupňovým rozhodnutiam nie je relevantný.

50. Žalobca nebol v konaní o správnej žalobe úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Správny súd nerozhodoval o náhrade trov konania žalovaného, pretože žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil (a ani ich vynaloženie nevyplýva zo spisu), pričom možno konštatovať, že ani v prípade, ak by si ich uplatnil, by nebolo spravodlivé požadovať, aby ich hradil žalobca (správny súd nezistil podmienky pre priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému v zmysle ). 51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na ). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom( ). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).