Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoP-27-2026.pdf
PDF · 117.45 KB
Case nature
Subarea
13CoP/27/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodený XX.XX.XXXX, zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/ A, Bratislava, dieťa matky: C. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, B., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária PRACHOVÁ & POBIJAK s.r.o., so sídlom Pribinova 20, Bratislava, a otca: E. F. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom XX H. I. J.. K.: XXX, XXXXX B., štátny občan Belgického kráľovstva, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom Žilinská 14, Bratislava, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II, č. k. 27P/1/2026-17 zo dňa 26.01.2026 takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov konania n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil matke zdržať sa vysťahovania maloletého mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca alebo právoplatného rozhodnutia súdu nahrádzajúceho tento súhlas.
2. Právne súd rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1 a 2 a § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 324, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1, § 329 ods. 1 a 2, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 28 ods. 2 a § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
3. Vecne uzavrel, že v danom prípade neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia tak, ako ho otec žiada nariadiť a ktoré vyžaduje relevantná právna úprava. Súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia posúdil ako nedôvodný, nakoľko nemal otcom ako navrhovateľom za osvedčenú a ani z obsahu spisu nezistil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa formou nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd nariadil matke, zdržať sa vysťahovania maloletého mimo územia Slovenskej republiky, bez predchádzajúceho písomného súhlasu otca. Z dikcie ustanovenia § 35 zákona o rodine vyplýva, že vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny sa považuje za podstatnú záležitosť o ktorej sa rodičia maloletého dieťaťa musia dohodnúť. Ak sa nedohodnú, na návrh niektorého z rodičov rozhodne súd. Musí sa pritom jednať o dlhodobé vycestovanie majúce charakter trvalosti. Uviedol, že rodič môže zákonne premiestniť dieťa zo štátu obvyklého pobytu do iného štátu bez súhlasu druhého rodiča len v prípade, že ide o krátkodobý pobyt za účelom napr. krátkodobého štúdia, návštevy príbuzných, tábora, dovolenky a podobne. Dôležitý je úmysel rodiča nie natrvalo sa usídliť s maloletým dieťaťom v inom štáte. Otec v návrhu síce poukazoval na vyjadrenia
matky v rámci elektronickej komunikácie, v ktorej podľa tvrdenia otca mala oznámiť jednostranný úmysel trvalo sa vysťahovať s maloletým do L., avšak v návrhu, ani v rovine osvedčenia, otec nepreukázal opodstatnenosť jeho návrhu, teda existenciu nebezpečenstva hroziacej ujmy, ktoré by si vyžadovalo dočasne upraviť pomery navrhovaným neodkladným opatrením. Zámer otca podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zabrániť možnému únosu maloletého do zahraničia sa podľa názoru súdu prvej inštancie zakladá iba na domnienke, resp. strachu či obave otca, vyplývajúceho výlučne z pripojenej elektronickej komunikácie. Otec okrem predmetnej elektronickej komunikácie k návrhu nepripojil žiadne listinné dôkazy, ktorými by jednoznačne osvedčil snahu, zámer alebo správanie matky majúce za cieľ s maloletým natrvalo odísť, vysťahovať do cudziny, preto súd ustálil, že toho času neexistujú dôvody pre obmedzenie matky s maloletým vo voľnom pohybe, ktoré je závažným zásahom do rodičovských práv matky. Súd prvej inštancie taktiež nemal za preukázanú pravdivosť tvrdenia otca, že matka zatiaľ nereagovala na výzvu otca, keďže súd nedisponuje žiadnym potvrdením o doručení predmetnej výzvy matke. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v konaní o nariadení neodkladného opatrenia sa nevykonáva plnohodnotné dokazovanie ako v prípade meritórneho konania, preto pre zasiahnutie do rodičovských práv a povinností bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, v ktorom súd posúdi dôkazy nielen jednotlivo, ale aj v širších súvislostiach a tak dostatočne a hodnoverne zistí, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Nakoľko teda nemal dané zákonné predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia v navrhovanom znení, súd prvej inštancie návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, v čase rozhodovania, vyhodnotil ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého, a to v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP § 62 ods. 1 CMP . Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo rozhodnutie zmenil a nariadil neodkladné opatrenie v zmysle podaného návrhu. Súd prvého stupňa pochybil predovšetkým tým, že obsah komunikácie z aplikácie WhatsApp degradoval na úroveň subjektívnych obáv otca. Z predloženej komunikácie, ktorú mal súd k dispozícii, pritom jednoznačne vyplýva, že matka dňa 20.12.2025 neprejavovala iba nezáväzný úmysel či hypotetickú úvahu, ale oznamovala prijaté rozhodnutie a realizáciu konkrétnych krokov smerujúcich k premiestneniu maloletého do zahraničia. Ak jeden rodič oznámi druhému rodičovi, že maloleté dieťa má zabezpečené miesto v zahraničnej škole a že sťahovanie má prebehnúť v konkrétnom termíne, nejde o domnienku ani o subjektívnu obavu, ale o oznámenie hotovej veci. Súd prvej inštancie pochybil tým, že pre osvedčenie hrozby neoprávneného premiestnenia maloletého vyžadoval listinné dôkazy, pričom takýto prístup je v kontexte rodinnoprávnych sporov neprimerane formalistický. Otec objektívne nemohol disponovať listinnými dôkazmi, ktoré má v držbe výlučne matka. Požadovať od otca predloženie listín, ku ktorým mu matka zamedzila prístup, a následne zamietnuť návrh pre ich absenciu, predstavuje postup, ktorý je v rozpore so zásadou efektívnej súdnej ochrany. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku bezprostrednosti hrozby je navyše v priamom rozpore s časovým hľadiskom vyplývajúcim zo spisu. Ak matka v decembri oznámila, že maloleté dieťa nastupuje do školy v L. od januára, t. j. v horizonte niekoľkých týždňov, pričom zároveň uviedla, že dieťa už nenastúpi do školy na Slovensku, hrozba neoprávneného premiestnenia bola nielen reálna, ale aj akútna. Výklad súdu, ktorý de facto vyžaduje, aby k premiestneniu už dochádzalo podľa otca popiera preventívny účel neodkladného opatrenia. Úlohou súdu podľa otca v takomto prípade nie je čakať na situáciu, keď bude návrat maloletého právne a fakticky komplikovaný, ale predísť zmene jurisdikcie a vytrhnutiu dieťaťa z jeho prirodzeného prostredia ešte pred tým, než k tomu dôjde. Tým, že súd prvej inštancie uprednostnil právo matky na voľný pohyb pred právom maloletého dieťaťa na stabilitu výchovného prostredia a na starostlivosť oboch rodičov v zmysle čl. 5 zákona o rodine, a to aj napriek preukázanému úmyslu matky konať poza chrbát otca, nesprávne posúdil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nedôvodnosti návrhu. Uviedol, že maloletý sa medzičasom už nachádza mimo územia Slovenskej republiky a matka svoj zámer zrealizovala. Ak súd v situácii, keď bola hrozba reálna a bezprostredná, neposkytol preventívnu ochranu, vytvoril tým priestor na faktickú realizáciu tohto zásahu. Potvrdením napadnutého uznesenia s argumentáciou, že nebezpečenstvo nehrozilo, by odvolací súd nepoprel len účel neodkladného opatrenia, ale aj aktuálnu realitu, v ktorej sa maloleté dieťa nachádza mimo územia Slovenskej republiky, teda mimo bezprostrednej ochrany slovenských orgánov a druhého rodiča. Nariadenie neodkladného opatrenia je podľa otca nevyhnutné, a to jednak ako právny základ pre zabezpečenie návratu maloletého a jednak ako jednoznačné vyjadrenie nesúhlasu slovenského súdu s týmto jednostranným postupom. Bez okamžitého zásahu totiž hrozí, že novovytvorený „status quo“ v L. sa stane faktickým východiskom pre ďalšie rozhodovanie, čím dôjde k postupnému a ťažko napraviteľnému oslabeniu väzieb maloletého
s otcom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa otca vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže hoci súd na zistený skutkový stav formálne aplikoval správne právne normy, tieto vyložil v priamom rozpore s ich účelom, zmyslom a ochrannou funkciou. Takýmto výkladom tak súd odoprel maloletému dieťaťu aj Navrhovateľovi účinnú a efektívnu súdnu ochranu, ktorú im zákon priznáva. Týmto postupom súd rezignoval na svoju úlohu garanta zákonnosti pri výkone rodičovských práv a povinností. Namiesto zachovania status quo a poskytnutia preventívnej ochrany pomerov maloletého neprípustne uprednostnil slobodu pohybu matky pred právom dieťaťa na stabilitu výchovného prostredia a zachovanie rovnocenných väzieb s oboma rodičmi. Z ustanovenia § 325 ods. 1 podľa otca jednoznačne vyplýva, že zákon nevyžaduje istotu vzniku ujmy ani preukázanie už realizovaného zásahu do práv, ale postačuje existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov alebo dôvodná obava z ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie svojím rozhodnutím poprel samotný zmysel § 325 ods. 1 CSP.
5. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že v čase podania návrhu sa otec podľa informácií´ matky nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a bol práve na ceste do USA, s medzi zastávkou v Belgicku. K uvedenému matka predložila aj SMS komunikáciu, z ktorej uvedene´ vyplýva. Otec tak podľa matky uvádzal nepravdivé´ a účelové informácie, nakoľko v čase podania návrhu nemohol objektívne zabezpečiť starostlivosť o maloletého na území´ Slovenskej republiky. Uviedla, že maloletý´ sa nachádza dlhodobo v jej osobnej starostlivosti. Otec maloletého žije podľa matky dlhodobo v USA, konkrétne v K. M. a s maloletým sa užˇ pred podaním návrhu nestretával dennodenne a nepodieľal sa na jeho každodennej starostlivosti. Napriek značnej vzdialenosti, matka vždy aktívne podporovala a umožňovala udržiavanie kontaktu medzi otcom a maloletým prostredníctvom pravidelných telefonátov, videohovorov alebo návštev a nikdy nebránila styku otca s maloletým. Uviedla, že po doručení´ výzvy zo strany právneho zástupcu otca, matka reagovala a navrhla otcovi, aby zabezpečil riadnu starostlivosť o maloletého namiesto matky, avšak na predmetný´ návrh otec ani jeho právny zástupca nereagoval. Podľa matky naopak otec deklaruje svoj záujem v prípade, ak bude mať maloletého vo svojej starostlivosti, presťahovať sa s maloletým mimo územie Slovenskej republiky, takže napriek tomu, že svojim návrhom núti matku zotrvať na území´ Slovenskej republiky s maloletým, sám takýto záujem nemá a v prípade, ak by mu bol maloletý´ zverený´, rovnako ako matka, aj on by zamýšľal presťahovať sa s ním do zahraničia. Otec sám podľa matky nemá záujem prevziať zodpovednosť za starostlivosť o maloletého a plnohodnotne sa o neho starať, tak ako to aktuálne vykonáva matka. Jedným z hlavných dôvodov presťahovania matky sú´ ekonomické´ dôvody, nakoľko sa matka snaží´ pre maloletého zabezpečiť čo najlepšie životné´ podmienky. Otec v rozhodnom období´ matke neposkytol žiadnu alternatívu, ktorá´ by jej umožnila zabezpečiť riadnu každodennú´ starostlivosť o maloletého ako aj dostatočne´ finančné´ zabezpečenie v mieste doterajšieho pobytu. Matka preto nemala inú´ možnosť ako zabezpečiť potrebne´ finančné prostriedky tak, že sa presťahuje do zahraničia, kde ma´ možnosť zamestnať sa v odbore svojho vzdelania a dosahovať oveľa vyšší´ príjem ako na Slovensku. Uviedla, že v minulosti, a to pred narodením maloletého, sa dlhodobo zdržiavala v L., pracovala tam, má tam zakúpenú nehnuteľnosť. Má tam preto pre seba aj maloletého zabezpečené stabilné prostredie, maloletý v L. navštevuje materskú školu, ktorú mu matka zabezpečila a o čom je otec z jej strany riadne informovaný. Otec sa už aj v súčasnosti nachádza vo výraznej geografickej vzdialenosti od maloletého a tento stav dlhodobo akceptoval bez toho, aby namietal ohrozenie ich vzájomného vzťahu alebo oslabenie citových väzieb. Tieto obavy začal prejavovať až po oznámení matky o plánovanom presťahovaní do zahraničia, hoci faktická vzdialenosť medzi ním a maloletým existovala už aj predtým. Uviedla, že maloletý sa nachádza na území L., kam s ním matka už medzičasom odišla, preto nie je daná naliehavá potreba úpravy pomerov. Osobitne poukázala na to, že relevantnou je výlučne otázka najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a zachovania jeho práva na kontakt s oboma rodičmi. Uzavrela, že samotná skutočnosť, že sa odsťahovala do zahraničia však automaticky neznamená, že dochádza k porušeniu otcových rodičovských práv, nakoľko matka aj doteraz zabezpečovala kontakt medzi otcom a maloletým. Opätovne zdôraznila, že otec maloletého sa dlhodobo nezdržiava na území Slovenskej republiky. Pokiaľ otec v návrhu uviedol, že je plne pripravený zabezpečiť starostlivosť o maloletého, vzhľadom k tomu, že žije v USA, matka predpokladá, že túto starostlivosť by realizoval práve tam. Z uvedeného podľa matky vyplýva, že argumentácia otca smerujúca proti presťahovaniu maloletého do zahraničia je scestná, nakoľko sám by maloletého v prípade zabezpečenia jeho starostlivosti presťahoval zo Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že maloletý´ je cely´ svoj život v každodennej starostlivosti matky, pričom matka mu zabezpečuje všetky základne´ potreby a stabilne´ rodinne´ zázemie, je podľa matky viac ako zrejme´, že je v najlepšom zaujme maloletého aby sa presťahoval spoločne s matkou, aby mu túto starostlivosť zabezpečovala aj naďalej. V prípade, ak by bolo návrhu otca vyhovené, vznikla
by absurdná situácia, v ktorej by maloletý nemohol žiť s matkou v mieste jej pobytu, hoci práve ona zabezpečuje starostlivosť o maloleté, musel by sa presťahovať na Slovensko, hoci otec dlhodobo žije v USA, pričom nemá ani objektívnu možnosť ani vôľu zabezpečovať o neho každodennú starostlivosť. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné a napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).
7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti uznesenia súdu prvej inštancie zamietajúceho návrh otca, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil matke zdržať sa vysťahovania maloletého mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca alebo právoplatného rozhodnutia súdu nahrádzajúceho tento súhlas.
8. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
9. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
10. Podľa § 329 ods. 1 a 2 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
11. Podľa § 331 ods. 1 CSP návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.
12. Podľa § 35 zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (odsek 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (odsek 2).
14. Podľa § 63 CMP v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy.
15. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
16. Podľa článku 5 zákona č. 36/2005 zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
17. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
18. Zákonná úprava konania o neodkladných opatreniach vyžaduje na nariadenie neodkladného opatrenia, ako formy procesnej ochrany vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, zásadne potrebu bezodkladne upraviť pomery účastníkov. Osobitnej povahe tohto procesného inštitútu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie, keď súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia účastníkov, a bez nariadenia pojednávania. Naliehavý charakter konania o neodkladnom opatrení neumožňuje, aby sa vo veci vykonávalo rozsiahle dokazovanie, tak ako v riadnom konaní, preto sa iba osvedčuje, či sú splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na neodkladné opatrenie (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.11.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2012). Spravidla to znamená, že súd vychádza zo skutkových tvrdení navrhovateľa, ktoré posudzuje v súvislosti s dostupnými dôkazmi z hľadiska ich pravdepodobnosti. Nariadenie neodkladného opatrenia v každom prípade vyžaduje splnenie podmienky, že je tu potreba bezodkladne upraviť pomery.
19. Záver súdu prvej inštancie o tom, že potreba bezodkladne upraviť pomery nebola osvedčená je vecne správny, odvolací súd sa obmedzí len uvedenie dôvodov s ohľadom na otcom uvádzané podstatné odvolacie námietky.
20. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou otca, že ak rodič, hoci aj napr. prostredníctvom SMS alebo obdobnej formy komunikácie avizuje druhému rodičovi svoj zámer presťahovať sa do inej krajiny s maloletým dieťaťom, s tým, že v tejto komunikácii uvedie aj skutočnosť, že dieťa nebude viac navštevovať školu na Slovensku ale v L. mu začína dochádzka do tamojšej školy, resp. materskej školy, tak potom takúto komunikáciu je možno vyhodnotiť ako reálnu hrozbu, že rodič plánuje premiestniť dieťa do inej krajiny, mimo územie Slovenskej republiky, v tomto prípade do Veľkej Británie. Matka tak aj napokon urobila a sama svoj zámer žiť aj s maloletým v L., kde podľa vlastného vyjadrenia vlastní aj nehnuteľnosť na bývanie, nepopiera. 21. Podstatným pre posúdenie odvolania otca sú však ostatné skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu. Otec sám tvrdí, že o zámere matky sa dozvedel z komunikácie s matkou 20.12.2025 (uvádza to aj priamo vo svojej výzve adresovanej matke 04.01.2026). Z komunikácie otca s matkou priloženej k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyplýva nesúhlas otca s rozhodnutím matky. Vyplýva z nej otázka otca, kedy chce matka odísť, či má letenky, prekvapenie nad rozhodnutím matky presťahovať sa do L. aj s maloletým v konkrétnom termíne a jeho stanovisko, že on do L. nejde. Otec síce k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručenému súdu prvej inštancie priložil aj svoju výzvu datovanú dňom 04.01.2026, adresovanú matke, z ktorej už vyplýva jeho nesúhlas s tým, aby matka vycestovala s maloletým v týždni od 5.1.2026, resp. 11. alebo 12.1.2025 do L.. Zároveň ju vyzval, aby sa takého konania zdržala a aby iniciovala komunikáciu s otcom ohľadom možnosti vycestovania, nakoľko v opačnom prípade bude otec iniciovať návratové konanie prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, bude sa domáhať nariadenia neodkladného opatrenia, pričom to všetko môže mať dopad na zverenie maloletého, ktorý môže byť zverený do starostlivosti otca. Výzva je síce datovaná dňom 04.01.2026, nevyplýva z nej však, či ju otec matke aj reálne odoslal a ak áno, tak kedy. V kontexte obsahu návrhu je legitímna otázka, odpoveď na ktorú ani z návrhu otca, ani z jeho odvolania nevyplýva, prečo, ak videl dôvod bezodkladného zásahu zo
strany súdu, neinicioval konanie v tomto smere bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o zámeroch matky, teda 20.12.2025, resp. bezprostredne po tom, ale samotný návrh aj výzvu matke datoval až dátumom 04.01.2026, resp. 05.01.2026, čím zásadne zúžil časový priestor na efektívne zabránenie matky vycestovať do zahraničia. Presný dátum vycestovania matky s maloletým do L. neuvádzajú vo svojich podaniach ani otec, ani matka, z ich podaní je však zrejmé, že maloletý už L. je a z komunikácie otca so školou z 9., resp. 10. februára 2026 sa možno dôvodne domnievať, aj napriek tomu, že tento dátum škola výslovne nepotvrdila, že maloletý začal do školy chodiť už 6. januára 2026 (tento dátum vo svojej žiadosti adresovanej škole uvádza samotný otec) a teda v čase, kedy súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia už maloletý bol v L.. 22. Odvolací súd súhlasí aj s tým, že úlohou súdu pri posúdení dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je posúdenie existencie hroziacej bezprostrednej ujmy, v tomto prípade spočívajúcej v tom, že dieťa bude premiestnené do inej krajiny za situácie, kedy s tým jeden z rodičov nesúhlasí. V tomto kontexte treba uviesť, že tejto hrozbe sa už v súčasnosti zabrániť nedá. Matka sama uvádza, že maloletého premiestnila a že tam už navštevuje aj materskú školu. S ohľadom na otcom doložený obsah komunikácie rodičov a aj na obsah komunikácie otca so školou, možno logicky vyvodiť, že k premiestneniu došlo niekedy v prvej polovici januára. Ak súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia 26.01.2026, v tom čase už rovnako nebola možnosť efektívne súdnym rozhodnutím dosiahnuť to, čoho sa otec svojím návrhom domáhal, teda aby súd nariadil matke zdržať sa vysťahovania maloletého mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca alebo právoplatného rozhodnutia súdu nahrádzajúceho tento súhlas. V každom prípade, aktuálne sa maloletý podľa oboch rodičov nachádza v L. na území Veľkej Británie, otcom navrhované neodkladné opatrenie tak ani nemožno reálne vykonať. 23. To neznamená, že otec nemá k dispozícii efektívne nástroje, ako sa domáhať návratu maloletého na územie Slovenskej republiky. V prvom rade je to možnosť tzv. návratového konania, nakoľko Veľká Británia, rovnako ako Slovenská republika je signatárom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25. októbra 1980. Otec sám napokon skutočnosť, že sa bude domáhať návratu maloletého na územie Slovenskej republiky prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ak matka vycestuje s maloletým mimo územia Slovenskej republiky, matke avizoval už vo výzve zo 04.01.2026. Nie je však pravdou, že otec pre takéto konanie potrebuje rozhodnutie slovenského súdu vydané formou neodkladného opatrenia. S ohľadom na vyššie popísané skutočnosti na nariadenie neodkladného opatrenia aktuálne nie sú splnené zákonné predpoklady, nakoľko sa maloletý aktuálne nachádza na území Veľkej Británie a rozhodovanie podľa návrhu otca by tak bolo v rozpore so skutočnosťou a teda by bolo aj rozhodnutím nevykonateľným. Je v kompetencii príslušného súdu rozhodujúceho o prípadnom návrhu na nariadenie návratu maloletého zrealizovať potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či je dôvodné nariadiť návrat maloletého dieťaťa alebo návrh zamietnuť. Účel neodkladného opatrenia je jasne vymedzený v ustanovení § 325 ods. 1 CSP a ten nemožno vykladať ako vytváranie právneho základu pre zabezpečenie návratu maloletého. Otec sa stále môže domáhať tiež rozhodnutia o zverení maloletého do jeho osobnej starostlivosti, ak má o túto záujem. Takýto zámer otca nie je síce jednoznačne nikde doposiaľ vyjadrený, možno ho však nepriamo vyvodiť z obsahu výzvy otca zo 04.01.2025, ktorej adresátom mala byť matka. Do úvahy prichádza rovnako konanie o nezhode rodičov v otázke vysťahovania maloletého do cudziny, ktoré môže rovnako dať zisteným dokazovaním odpoveď na relevantné otázky. Odvolací súd nijako nespochybňuje záujem maloletého na realizácii jeho práva na rovnocenný kontakt s oboma rodičmi a nijako nespochybňuje ani rodičovské práva otca. Tak v prípadnom návratovom konaní, ako aj v prípadnom konaní o návrhu otca na zverenie maloletého do jeho starostlivosti, alebo v konaní o nezhode rodičov je priestor na vykonanie dokazovania, ktoré môže dať odpoveď na to, či jednak je dôvod na nariadenie návratu maloletého na územie Slovenskej republiky, resp. odpoveď na otázky, ktorý z rodičov má skutočný záujem starať sa o maloletého, kde sa plánuje v čase realizácie starostlivosti zdržiavať (na území ktorého štátu), v ktorom štáte sa bude maloletý zdržiavať, ako aj na všetky ostatné relevantné otázky. 24. Odvolací súd na záver uvádza, že nepovažoval za potrebné vysporiadať sa so všetkými odvolacími námietkami otca, s výnimkou tých, ktoré boli pre prijatie rozhodnutia podstatné. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). 25. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP. V konaní nebol zistený žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z jeho aplikácie. Odvolací súd preto potvrdil jednak výrok súdu prvej inštancie, ktorým tento nárok žiadnemu z účastníkov nepriznal a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).