Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-9-2026.pdf
PDF · 113.4 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/9/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: HAES s. r. o., Predmierska 404, 023 54 Turzovka IČO: 45 419 981, zastúpený: Samec & partners, s.r.o., Národná 15, 010 01 Žilina, IČO: 54 518 563, proti žalovanému: A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, B. XXX, XXX XX B., adresa na doručovanie D. C. E. XXXX, XXX XX F., o zaplatenie 2.698,00 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 15. októbra 2025, č. k.: 19C/22/2025 - 111, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 698 Eur spolu s úrokom z omeškania v miere 9,5% ročne zo sumy 2 698 Eur od 01.04.2024 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.“
2. Okresný súd rozsudkom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2 698 EUR s príslušenstvom z titulu nevrátenej časti pôžičky. Výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 698 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2 698 EUR od 01.04.2024 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, konkrétne pokiaľ išlo o úrok z omeškania za deň 31.03.2024. Výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o ich konkrétnej výške malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 3. Konanie sa začalo návrhom žalobcu na vydanie platobného rozkazu, doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu dňa 28.05.2025. Žalobca v návrhu tvrdil, že dňa 09.09.2022 uzavrel so žalovaným neformálnu zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 3 000 EUR, pričom splatnosť pôžičky bola dohodnutá na deň 31.03.2024. Na zabezpečenie návratnosti pôžičky žalovaný vystavil zmenku, ktorú však žalobca v tomto konaní neuplatňoval ako samostatný zmenkový nárok, ale predložil ju len ako dôkaz o existencii a podmienkach záväzkového vzťahu. 4. Žalobca uviedol, že žalovaný pôžičku splnil len čiastočne, a to tromi platbami v celkovej výške 302 EUR (100 EUR dňa 23.06.2023, 200 EUR dňa 19.07.2023 a 2 EUR dňa 09.01.2024), pričom zvyšná suma
2 698 EUR zostala neuhradená. Zdôraznil, že žalovaný síce nepopieral samotné poskytnutie pôžičky, avšak jeho obrana spočívala v tvrdení, že dlh splatil v celom rozsahu, a to jednak prostredníctvom zrážok zo mzdy počas trvania pracovného pomeru u žalobcu a jednak úhradou zvyšku sumy prevodom na účet žalobcu. Tieto tvrdenia žalobca označil za rozporné a účelové. 5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nárok neuznal čo do základu ani výšky. Tvrdil, že si nie je vedomý existencie záväzku, resp. že pôžičku splatil v plnom rozsahu. Súčasne namietal, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje snahu o bezdôvodné obohatenie. Na podporu svojich tvrdení však nepredložil žiadne listinné dôkazy ani nenavrhol vykonanie dokazovania. 6. Súd identifikoval ako nesporné skutkové tvrdenia skutočnosť, že medzi účastníkmi bola dňa 09.09.2022 uzavretá zmluva o pôžičke vo výške 3 000 EUR so splatnosťou ku dňu 31.03.2024, ako aj to, že žalovaný uhradil čiastočné plnenie vo výške 302 EUR. Spornou zostala otázka, či žalovaný splatil zvyšnú časť dlhu, či dochádzalo k zrážkam zo mzdy a či bol zvyšok dlhu uhradený bankovým prevodom. 7. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 15.10.2025, ktoré sa uskutočnilo v neprítomnosti oboch strán. Právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť ospravedlnil, žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, hoci mu bolo predvolanie riadne doručené, a svoju neprítomnosť neospravedlnil. Súd vykonal dokazovanie výlučne listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, keďže žalovaný žiadne dôkazy nepredložil. Návrh žalobcu na výsluch jeho konateľa súd zamietol z dôvodu hospodárnosti konania, keďže poskytnutie pôžičky nebolo medzi stranami sporné a otázka jej nesplatenia bola podľa názoru súdu dostatočne preukázaná listinnými dôkazmi. 8. Z výplatných pások žalovaného za obdobie jeho pracovného pomeru súd zistil, že neboli vykonané žiadne zrážky zo mzdy nad rámec zákonných odvodov a preddavkov na daň, čím bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného o splácaní pôžičky prostredníctvom zrážok zo mzdy. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný uhradil zvyšok dlhu bankovým prevodom. Žalovaný nereagoval ani na výzvu súdu, aby sa vyjadril k replike žalobcu a k predloženým dôkazom, čo súd vyhodnotil v kontexte jeho dôkaznej pasivity. 9. Pri právnom posúdení veci súd vychádzal z ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (§ 149 a § 151 CSP) a z hmotnoprávnej úpravy zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že žalobca preukázal existenciu záväzkového vzťahu aj rozsah nesplneného záväzku, zatiaľ čo žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdeného splnenia dlhu. Jeho tvrdenia označil za nepreukázané a účelové. 10. Keďže pôžička bola splatná dňa 31.03.2024 a žalovaný neuhradil zvyšnú časť dlhu najneskôr v tento deň, dostal sa do omeškania dňa 01.04.2024 v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., pričom výšku úroku stanovil na 9,5 % ročne (základná úroková sadzba ECB 4,5 % zvýšená o päť percentuálnych bodov). Žalobu zamietol iba v časti týkajúcej sa úroku z omeškania za deň 31.03.2024, keďže tento deň bol ešte dňom splatnosti a omeškanie začalo až nasledujúci deň. 11. O trovách konania rozhodol súd podľa zásady úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol vo veci úspešný v plnom rozsahu, pokiaľ ide o istinu, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o ich výške malo byť rozhodnuté samostatným uznesením. 12. Rozsudok tak vychádzal z jednoznačného záveru o existencii a nesplnení záväzku zo zmluvy o pôžičke, o neunesení dôkazného bremena žalovaným a o splnení zákonných podmienok pre priznanie istiny aj príslušenstva. Odvolanie 13. Žalovaný podal proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadol rozhodnutie v celom rozsahu, teda vo výroku o povinnosti zaplatiť istinu vo výške 2 698 EUR, vo výroku o úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 01.04.2024 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania v rozsahu 100 %. 14. Odvolateľ v prvom rade namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zo skutkových zistení, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdil, že súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom, keď považoval tvrdenia žalobcu o nesplatení pôžičky za preukázané a jeho obranu za nepreukázanú. Poukázal tiež na existenciu inej vady konania, spočívajúcej podľa jeho názoru v nedostatočnom zistení skutkového stavu a v nevykonaní dôkazov, ktoré mohli viesť k inému rozhodnutiu vo veci. 15. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že hoci medzi účastníkmi existovala dohoda o pôžičke, túto splnil v celom rozsahu. Konkrétne tvrdil, že pôžička bola splácaná priebežne prostredníctvom zrážok z jeho mesačnej mzdy počas trvania pracovného pomeru u žalobcu. Uviedol, že po takomto postupnom splácaní zostal zostatok vo výške 300 EUR, ktorý následne uhradil bankovým prevodom na účet žalobcu. Dodal, že žalobcovi zaslal aj sumu 2 EUR, ktorú označil ako úrok, resp. ako plnenie poskytnuté na jeho
žiadosť. Z týchto dôvodov poprel existenciu dlhu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a namietal nesprávnosť záveru o omeškaní. 16. Podstatnú časť odvolacej argumentácie tvorili nové skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil v takejto konkretizovanej podobe. Tvrdil, že žalobca počas jeho pracovného pomeru viedol dvojité mzdové účtovníctvo – jednak oficiálne, ktoré bolo predkladané orgánom verejnej moci a súdu, a jednak neoficiálne („čierne“), v ktorom sa mali evidovať skutočne vyplácané mzdy, doplatky, príplatky a rovnako aj zrážky zo mzdy vrátane splátok zamestnaneckých pôžičiek. Podľa jeho tvrdenia práve v tomto neoficiálnom systéme boli zaznamenávané splátky jeho pôžičky, a preto oficiálne výplatné pásky predložené žalobcom nezachytávali reálny stav veci. Z toho vyvodzoval, že súd prvej inštancie vyhodnotil otázku splácania pôžičky nesprávne, keď vychádzal výlučne z oficiálnych mzdových podkladov. 17. Na podporu uvedených tvrdení predložil žalovaný v odvolacom konaní nové listinné dôkazy. Predovšetkým išlo o dokument označený ako „A. B. – Január 2023“, ktorý označil za výplatnú pásku z neoficiálneho mzdového účtovníctva žalobcu vedenú na jeho meno. Z tohto dokumentu poukázal najmä na časť označenú ako „Zrážky“, kde sa nachádza položka „Pôžička: -200,00 €“, a ďalej na samostatné vyjadrenie „Pôžička: 3000 / Splátka: 200 / Zostatok: 300“. Z týchto údajov vyvodzoval, že pôžička bola evidovaná ako zamestnanecká pôžička, že z nej boli realizované splátky vo výške 200 EUR a že zostatok predstavoval 300 EUR, ktorý následne uhradil prevodom. Dokument obsahoval aj poznámku týkajúcu sa pôžičky, vrátane zmienky o jej navýšení a zostatku, ktorú žalovaný interpretoval v prospech svojho tvrdenia o postupnom splácaní. 18. Okrem toho predložil žalovaný aj výplatné podklady ďalších osôb, konkrétne dokument označený ako „G. H. – Júl 2024“ a dokument „I. D. – Marec 2024“. Tieto listiny mali podľa jeho tvrdenia preukazovať existenciu rovnakého typu neoficiálnych mzdových výstupov aj vo vzťahu k iným zamestnancom žalobcu. V prípade dokumentu týkajúceho sa I. D. poukázal na položku „Pôžička: -200,00 €“, z čoho vyvodzoval, že evidencia splácania pôžičiek prostredníctvom zrážok zo mzdy bola súčasťou tohto paralelného systému. 19. Žalovaný vysvetlil, že tieto dôkazy nemohol predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže v súčasnosti pracuje v Nemecku a prístup k predmetným dokumentom získal až v štádiu odvolacieho konania. Tvrdil, že zabezpečenie takýchto dokladov je objektívne sťažené a že ich poskytli osoby, ktoré už pre žalobcu nepracujú. 20. V súvislosti s novými listinnými dôkazmi navrhol žalovaný doplniť dokazovanie svojím výsluchom a výsluchom svedkov I. D. a G. H., ktorí mali potvrdiť existenciu neoficiálneho mzdového účtovníctva, spôsob vyplácania miezd a spôsob evidencie splácania zamestnaneckých pôžičiek. Týmto návrhom sledoval preukázanie toho, že pôžička bola splatená zrážkami zo mzdy a že súd prvej inštancie vychádzal z neúplného skutkového podkladu. 21. Žalovaný ďalej namietal, že uplatnenie nároku žalobcom sa prieči dobrým mravom, keďže podľa jeho tvrdenia žalobca vedel o splatení pôžičky a napriek tomu sa domáhal zaplatenia údajného zostatku. Tvrdil, že konanie žalobcu predstavuje snahu bezdôvodne sa obohatiť a že spor je motivovaný aj osobnými nezhodami po skončení pracovného pomeru. 22. V závere odvolania žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a rozhodol tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania. Vyjadrenie k odvolaniu 23. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným na základe výzvy odvolacieho súdu po tom, čo mu bolo dňa 9.12.2025 doručené odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 15.10.2025, sp. zn. 19C/22/2025-111. Vo svojom vyjadrení žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 24. Žalobca v prvom rade odmietol tvrdenia žalovaného o tom, že údajné dôkazy preukazujúce splatenie pôžičky nemohol zabezpečiť skôr ako v odvolacom konaní. Uviedol, že takéto tvrdenia nemajú žiadne opodstatnenie, keďže žalovaný mal počas konania pred súdom prvej inštancie dostatočný procesný priestor na uplatnenie svojich tvrdení aj na predloženie dôkazov na ich preukázanie. Poukázal na to, že žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, mal možnosť predložiť písomné vyjadrenia, ako aj zúčastniť sa pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, pričom túto možnosť nevyužil. 25. Žalobca zásadne spochybnil autentickosť listinných „dôkazov“ predložených žalovaným v odvolacom konaní. Uviedol, že ide o listinné výstupy z počítača, pri ktorých nemožno identifikovať zdroj ich vyhotovenia, čas ich vzniku, ani autora. Predložené dokumenty podľa žalobcu neobsahujú podpis vyhotoviteľa, ani odtlačok pečiatky, a teda nie je možné overiť ich pravosť a pôvod. Z tohto dôvodu žalobca namietal ich dôkaznú spôsobilosť a považoval ich za nedôveryhodné.
26. Zároveň žalobca argumentoval, že aj keby boli predmetné dokumenty autentické a boli by vyhotovené žalobcom alebo jeho povereným zamestnancom v čase zúčtovania mzdy žalovaného (podľa žalovaného išlo o mzdu za január 2023), neexistuje žiadny rozumný dôvod, pre ktorý by ich žalovaný nemohol predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalovaný neuviedol konkrétne okolnosti ich získania ani relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali ich neskoršie predloženie. Podľa názoru žalobcu žalovaný nepreukázal, že by tieto dôkazy nemohol bez svojej viny uplatniť skôr. 27. Žalobca sa ďalej ohradil voči tvrdeniam žalovaného o údajnom vedení „čierneho“ mzdového účtovníctva. Takéto tvrdenia označil za nepravdivé a nepodložené. Poukázal pritom aj na osoby, ktorých výplatné pásky žalovaný predložil ako podporné dôkazy, konkrétne I. D. a G. H.. Uviedol, že ide o bývalých zamestnancov žalobcu, pričom medzi nimi existuje určitý rodinný vzťah. 28. Vo vzťahu k I. D. žalobca uviedol, že je aktuálne žalovaný žalobcom v samostatnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone pracovných povinností dňa 13.11.2024 v J. J. pri realizácii vrtných prác, pričom spor je vedený na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 1CpR/1/2025. Podľa žalobcu táto okolnosť vyvoláva pochybnosti o nestrannosti a motivácii uvedenej osoby. 29. Pokiaľ ide o G. H., žalobca uviedol, že aj s ním mal pracovnoprávne nezhody súvisiace s neuspokojivým plnením pracovných povinností a spôsobením škody, hoci tieto neboli riešené súdnou cestou. Podľa žalobcu tak obe osoby môžu mať subjektívnu motiváciu poškodiť bývalého zamestnávateľa a podporiť tvrdenia žalovaného. 30. Žalobca sa podrobne vyjadril aj k otázke prípustnosti nových dôkazov v odvolacom konaní. Poukázal na ustanovenie § 366 CSP, podľa ktorého možno v odvolaní použiť prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Zdôraznil, že právo tzv. novôt v systéme neúplnej apelácie predstavuje reštriktívne chápanú výnimku z pravidla koncentrácie konania. Podľa jeho názoru žalovaný nepreukázal splnenie podmienky uvedenej v § 366 písm. d) CSP, teda že by predmetné dôkazy nemohol bez svojej viny uplatniť skôr. Ak by totiž tvrdenia žalovaného o existencii „čiernych výplatných pások“ boli pravdivé, musel ich mať k dispozícii už v čase splatnosti jednotlivých miezd a nič mu nebránilo predložiť ich súdu prvej inštancie. 31. Žalobca tiež poznamenal, že je podľa jeho názoru málo pravdepodobné, aby zamestnávateľ, ktorý by vyplácal mzdu „na ruku“, zároveň zamestnancom vydával písomné doklady o takto vyplatenej mzde. Z tohto dôvodu považoval žalovaným predložené dokumenty za umelo vyhotovené a poprel, že by ich žalobca alebo jeho poverené osoby vyhotovovali. 32. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zároveň navrhol, aby mu bola podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaný podľa jeho názoru neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by mohli viesť k zmene alebo zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Právne posúdenie odvolacím súdom 33. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 35. Konanie má povahu sporového konania, v ktorom je dominantná zásada dispozičná a zásada kontradiktórnosti. Procesná aktivita strán, najmä v rovine bremena tvrdenia a dôkazného bremena, predstavuje určujúci faktor pre výsledok sporu. Súd nie je oprávnený ani povinný suplovať procesnú pasivitu účastníka, ani za neho vyhľadávať dôkazy. 36. Odvolacie konanie je v CSP koncipované na princípe tzv. neúplnej apelácie. Z toho vyplýva, že skutkový základ veci sa má vytvoriť predovšetkým pred súdom prvej inštancie, pričom možnosť uplatnenia nových tvrdení a dôkazov v odvolacom konaní je zákonom striktne obmedzená (§ 366 CSP). Tento model sleduje cieľ zabezpečiť koncentráciu sporového materiálu, procesnú disciplínu a právnu istotu. 37. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 09.09.2022 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3 000 EUR so splatnosťou ku dňu 31.03.2024. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný uhradil z tejto sumy čiastočné plnenie vo výške 302 EUR. 38. Spornou ostala otázka, či žalovaný splnil zvyšnú časť záväzku vo výške 2 698 EUR, a to tvrdeným splácaním prostredníctvom zrážok zo mzdy a následným bankovým prevodom.
39. Podľa § 559 OZ záväzok zaniká splnením. Splnenie predstavuje právnu skutočnosť vedúcu k zániku záväzku, ktorú musí ten, kto ju tvrdí, aj preukázať. V sporovom konaní sa otázka rozdelenia dôkazného bremena posudzuje podľa pravidla, že každá strana je povinná preukázať tie skutočnosti, ktoré tvrdí a z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (§ 149 CSP). 40. Ak teda žalovaný tvrdil, že dlh splnil, niesol dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti. Odvolací súd sa preto zameral na preskúmanie správnosti právneho posúdenia veci, správnosti skutkových zistení, existencie namietaných procesných vád a prípustnosti a relevancie nových tvrdení a dôkazov predložených až v odvolacom konaní. 41. Žalovaný v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd však konštatuje, že toto tvrdenie nebolo nijako konkretizované. Žalovaný neoznačil konkrétnu právnu normu, ktorá mala byť nesprávne aplikovaná, ani právny záver, ktorý by bol v rozpore so zákonom. 42. Súd prvej inštancie správne subsumoval zistený skutkový stav pod § 657 OZ, keď konštatoval existenciu záväzku zo zmluvy o pôžičke. Rovnako správne aplikoval § 517 ods. 1 a 2 OZ v otázke omeškania a práva na úroky z omeškania. Jeho právne závery vychádzali z jasne zisteného skutkového základu a zodpovedali ustálenej aplikačnej praxi. Odvolací súd preto nezistil, že by právne posúdenie veci vykazovalo nesprávnosť alebo vnútornú rozpornosť. 43. Súd prvej inštancie vychádzal z nasledovnej dôkaznej situácie, keď žalobca preukázal existenciu pôžičky a jej výšku, žalovaný preukázal čiastočné plnenie 302 EUR, žalobca predložil výplatné pásky žalovaného, z ktorých nevyplývali žiadne zrážky na splácanie pôžičky. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o zrážkach zo mzdy ani o bankovom prevode zvyšnej sumy. Žalovaný taktiež nereagoval na výzvu súdu po replike žalobcu a nezúčastnil sa pojednávania. Za tejto situácie súd prvej inštancie oprávnene vyhodnotil obranu žalovaného ako nepreukázanú. Zásada kontradiktórnosti vyžaduje, aby strana, ktorá tvrdí splnenie záväzku, poskytla dôkazy umožňujúce súdu preskúmať pravdivosť jej tvrdení. Samotné tvrdenie bez dôkaznej podpory nepostačuje. 44. Žalovaný tvrdil, že pôžičku splácal prostredníctvom zrážok zo mzdy a že zostatok 300 EUR uhradil prevodom. Ani jeden z týchto mechanizmov nebol preukázaný relevantným dôkazom (napr. písomnou dohodou o zrážkach zo mzdy, výplatnými páskami so zreteľnou položkou splátky pôžičky, bankovým výpisom). V sporovom konaní nemožno preniesť dôkazné bremeno na veriteľa len preto, že dlžník tvrdí splnenie. Práve naopak, dôkazné bremeno spočíva na dlžníkovi. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal zánik záväzku splnením. 45. Žalovaný až v odvolaní prvýkrát konkretizoval tvrdenie o existencii paralelného („čierneho“) mzdového účtovníctva a predložil nové listinné dôkazy. 46. Podľa § 366 CSP možno nové prostriedky procesného útoku alebo obrany použiť v odvolaní len v taxatívne stanovených prípadoch. Žalovaný sa implicitne dovolával § 366 písm. d) CSP, teda že dôkazy nemohol bez svojej viny uplatniť skôr. 47. Odvolací súd však konštatuje, že žalovaný neuviedol žiadne konkrétne a presvedčivé okolnosti, ktoré by preukazovali existenciu objektívnej prekážky brániacej predloženiu listín už v prvostupňovom konaní. Tvrdenie, že pracuje v zahraničí, samo osebe nepreukazuje nemožnosť bez vlastnej viny. Žalovaný neobjasnil, kedy a za akých okolností listiny získal, ani prečo ich nemal k dispozícii skôr. Za týchto okolností neboli splnené podmienky § 366 CSP a nové tvrdenia a dôkazy nebolo možné v odvolacom konaní pripustiť. 48. Nad rámec procesného záveru odvolací súd uvádza, že predložené listiny neobsahujú identifikačné znaky umožňujúce overiť ich pôvod a autenticitu. Ide o výstupy z počítača bez podpisu, bez pečiatky, bez uvedenia autora či dátumu vyhotovenia. V sporovom konaní, kde ide o preukázanie splnenia peňažného záväzku, je požiadavka dôkaznej istoty zvýšená. Samotná existencia tabuľkového výstupu s položkou „Pôžička: -200 EUR“ bez možnosti overenia jeho pôvodu nepostačuje na spoľahlivé preukázanie splatenia dlhu. Predložené listiny je možné v počítači vytvoriť bez väčších problémov, teda si ich mohol vytvoriť aj žalovaný, naviac, pravosť listín spochybňuje farebné technické prevedenie. 49. Žalovaný vzniesol aj námietku rozporu s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že výkon subjektívneho práva je v rozpore s dobrými mravmi len výnimočne, ak ide o zjavné zneužitie práva. Vymáhanie nesplateného peňažného záväzku samo osebe nemôže byť považované za konanie odporujúce dobrým mravom. Keďže žalovaný nepreukázal splatenie dlhu, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení žalobcu. Argumentácia o osobných nezhodách medzi účastníkmi nemá právny význam pre posúdenie existencie záväzku. 50. Súd prvej inštancie správne určil začiatok omeškania na deň 01.04.2024 (§ 517 ods. 1 OZ) a výšku úroku podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. Jeho záver je vecne aj právne správny.
51. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, právne posúdenie veci je správne, nové tvrdenia a dôkazy žalovaného sú procesne neprípustné a vecne nedostatočné, napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Trovy odvolacieho konania 52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 53. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.