Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-129-2025.pdf
PDF · 115.07 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/129/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci navrhovateľa: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X. XXXX XXX/X, XXX XX D. E., a osôb, ktoré majú v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka: 1/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, XXX XX H. H., 2/ I. F. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/XX, XXX XX H. H., 3/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. X. XXXX XXX/X, XXX XX D. E., 4/ Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Nám SNP č. 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 5/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania nehnuteľností, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21Vyd/1/2025 zo dňa 17.11.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21Vyd/1/2025 zo dňa 17.11.2025 p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým uznesením súd návrh navrhovateľa na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal potvrdenia vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedených Okresným úradom Banská Bystrica, katastrálny odbor, evidovaných pre okres H. H., obec D. E., katastrálne územie D. E., zapísaných na LV č. XXXX ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape s parc. č. XXX o výmere 454 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a ako byt č. X umiestnený na X. poschodí, označenie vchodu X. I. X, orientačné číslo XXX, nachádzajúci sa v obytnom dome so súpisným číslom XXX, postavenom na pozemku parc. č. XXX s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku o veľkosti XXXX/XXXXXX a nehnuteľností vedených Okresným úradom Banská Bystrica, katastrálny odbor, evidovaných pre okres H. H., obec D. E., katastrálne územie D. E., zapísaných na LV č. XXXX ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape s parc. č. XXX/ XX o výmere 66 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape s parc. č. XXX/XX o výmere 19 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že predmetný byt a súvisiace nehnuteľnosti pôvodne patrili jeho matke L. B., ktorá ich nadobudla do svojho výlučného vlastníctva na základe prevodu vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z., pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený v roku 2001. Navrhovateľ tvrdil, že ešte počas života matky v predmetnom byte býval, a po jej úmrtí dňa XX.XX.XXXX v užívaní pokračoval bez prerušenia. Podľa jeho tvrdení predmetný byt po smrti matky fakticky prevzal, staral sa oň a vykonával v ňom všetky bežné údržbové úkony a platil s ním spojené náklady. Navrhovateľ ďalej uviedol, že po smrti matky prebehlo dedičské konanie, v ktorom sa on a jeho brat F. B. dohodli,
že výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností bude F. B.. Tvrdil, že dôvodom tejto dohody bolo predovšetkým to, že navrhovateľ mal v tom období finančné záväzky a nechcel, aby bol majetok vedený na jeho meno. Podľa navrhovateľa so svojim bratom uzavrel ústnu dohodu, na základe ktorej mal byt naďalej užívať, kým jeho brat mal byt iba formálne vlastniť. Ako ďalej tvrdil, jeho brat F. B. v roku 2011 previedol spoluvlastnícky podiel 1/2 k predmetnému bytu na F. J., pričom súčasťou tohto právneho úkonu bolo aj zriadenie vecného bremena doživotného bývania a užívania v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ uviedol, že zriadenie vecného bremena podľa jeho názoru korešpondovalo s rodinnou dohodou, podľa ktorej mal mať zabezpečené doživotné užívanie bytu. Navrhovateľ uviedol, že po smrti svojho brata F. B. dňa 16.02.2018 sa k predmetným nehnuteľnostiam neprihlásil žiaden z dedičov, nikto mu ich užívanie nespochybnil, a on ostal ich výlučným faktickým užívateľom. Tvrdil, že byt užíva nepretržite, pokojne, nerušene a verejne už viac ako pätnásť rokov, správa sa k nemu ako k vlastnému, vykonáva rekonštrukcie a modernizácie (výmenu okien, rekonštrukciu bytového jadra, kúpeľne a kuchyne), hradí všetky platby spojené s jeho prevádzkou a má v ňom zriadený trvalý pobyt. Podľa jeho vyjadrenia sa tak správal v presvedčení, že mu byt patrí. Navrhovateľ tiež poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom podľa jeho slov súd nevyriešil otázku jeho vlastníckeho práva, ale len konštatoval, že nie je zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Navrhovateľ tvrdil, že jeho faktické užívanie spĺňa podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka a domáhal sa, aby súd potvrdil, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním. Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia poukázal na to, že konanie o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V zásade možno konštatovať, že konanie o potvrdení vydržania prebieha v dvoch fázach. Úvodnú fázu konania definujeme ako konanie pred vydaním vyzývacieho uznesenia a následne, po splnení zákonných podmienok nastáva druhá fáza konania, po vydaní vyzývacieho uznesenia. V prvej fáze konania súd skúma splnenie procesných podmienok a to, či navrhovateľ osvedčil nadobudnutie vlastníckeho práva, resp. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, k nehnuteľnosti vydržaním. Po splnení podmienok stanovených zákonom a osvedčením potrebných skutočností súd pristúpi k vydaniu vyzývacieho uznesenia, teda k druhej fáze konania. Návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 25 CMP, a zároveň aj osobitné náležitosti upravené v § 359d ods. 2 CMP. Podľa § 359d ods. 2 CMP okrem všeobecných náležitostí podania je potrebné opísať skutočnosti, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (resp. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) vydržaním, označiť nehnuteľnosť podľa údajov z katastra nehnuteľností a označiť deň, kedy navrhovateľ nadobudol tvrdené právo vydržaním. Tieto skutočnosti však navrhovateľ zároveň musí aj osvedčiť. Z navrhovateľom opísaných a osvedčených skutkových tvrdení musí bez pochybností vyplývať kumulatívne splnenie štyroch predpokladov vydržania nehnuteľnosti a to: 1., spôsobilosť predmetu držby, 2., oprávnenosť držby, 3., dĺžka doby držby v trvaní 10 rokov a 4., nepretržitosť držby. Podmienkou vydržania teda je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Súd po preskúmaní návrhu, priložených listín, verejných registrov a po vyžiadaní príslušných súdnych spisov dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Z pripojených dokladov, ako aj z obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C/40/2022 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/91/2024 zo dňa 31.01.2025 vyplynulo, že predmetom návrhu je byt č. X v bytovom dome súp. č. XXX, postavenom na parcele registra „C“ KN č. XXX v obci D. E., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vrátane spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu a na priľahlom pozemku. Pôvodnou vlastníčkou predmetného bytu bola L. B., ktorá byt nadobudla do výlučného vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej v roku 2000 so Správou bytov, s.r.o., pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 31.01.2001. Po jej smrti dňa XX.XX.XXXX bolo vedené dedičské konanie, v ktorom bol byt zaradený do aktív dedičstva. Z dedičského spisu vyplýva, že dedičmi boli navrhovateľ A. A. B. a F. B.; predmetný byt nadobudol na základe dedičskej dohody a následného rozhodnutia o dedičstve F. B. ako výlučný vlastník. Následne F. B. previedol spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na F. J. (manželku navrhovateľa), pričom v prospech navrhovateľa bolo zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania podľa § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Vecné bremeno je riadne zapísané na liste vlastníctva č. XXXX. Zo zápisu na liste vlastníctva jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nie je vlastníkom predmetného bytu, ale iba osobou oprávnenou z vecného bremena bývania a užívania. Súd ďalej zistil, že navrhovateľ v byte dlhodobo býva, má tam zriadený trvalý pobyt a fakticky ho užíva. Z listov vlastníctva však vyplýva, že vlastnícke právo k bytu bolo po smrti poručiteľky riadne a právoplatne nadobudnuté inými osobami (najprv F. B., následne ďalšími
spoluvlastníkmi), a že navrhovateľ nie je zapísaný ako vlastník žiadnej z nehnuteľností, ktorých sa návrh týka. Užívanie bytu navrhovateľom vyplýva z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nie z vlastníckeho titulu. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že vzťahy medzi podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností boli už právoplatne riešené v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom bolo rozhodnuté o zrušení spoluvlastníctva predajom nehnuteľností. Hoci predmetom uvedeného konania nebolo určovanie vlastníckeho práva navrhovateľa, jeho výsledkom bolo potvrdenie vlastníckeho stavu zapísaného v katastri nehnuteľností a súd v ňom výslovne konštatoval, že navrhovateľ vlastníkom predmetných nehnuteľností nie je. Toto rozhodnutie bolo následne potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/91/2024. Uvedenými rozhodnutiami bol teda vlastnícky stav medzi dotknutými osobami záväzne ustálený a navrhovateľovi bol jednoznačne popretý akýkoľvek vlastnícky titul k predmetným nehnuteľnostiam. Na základe zisteného skutkového stavu sa súd zaoberal otázkou, či sú v prípade navrhovateľa splnené zákonné podmienky na potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním musia byť kumulatívne splnené štyri základné predpoklady: existencia spôsobilého predmetu vydržania, oprávnená držba, dobrá viera držiteľa a nepretržitosť držby po zákonom stanovenej dobe. Súd nemal pochybnosti o tom, že predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilým predmetom vydržania, a že navrhovateľ ich fakticky užíva dlhší čas. Spornou však ostala zásadná otázka, či ide o oprávnenú držbu založenú na dobrej viere, a či vôbec môže dôjsť k vydržaniu vlastníctva v situácii, keď vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo počas celého rozhodného obdobia nespochybniteľne vedené v prospech iných osôb. Z listu vlastníctva č. XXXX jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nie je vlastníkom predmetného bytu; je iba oprávnenou osobou z vecného bremena doživotného bývania a užívania bytu, ktoré bolo zriadené na základe právneho úkonu vlastníkov. Právnym základom užívania bytu navrhovateľom je vecné bremeno, nie výkon držby spôsobilej viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR držba vykonávaná na základe vecného bremena nie je držbou spôsobilou viesť k vydržaniu, keďže jej právny základ je odvodený od iného vecného práva, nie od presvedčenia o vlastníctve. Osoba, ktorá nehnuteľnosť užíva na základe vecného bremena, nie je držiteľom ako vlastník, ale iba oprávneným užívateľom; takéto užívanie nemôže založiť oprávnenú držbu smerujúcu k vydržaniu. Dobrá viera ako podmienka vydržania musí vyplývať z okolností prípadu. Nestačí, ak je držiteľ iba subjektívne presvedčený, že je vlastníkom; jeho presvedčenie musí byť objektívne opodstatnené. V tomto prípade mal navrhovateľ od počiatku jasnú a nespochybniteľnú vedomosť o tom, že vlastníkom bytu je iná osoba – najprv jeho brat F. B., neskôr ďalší nadobúdatelia, čo vyplýva aj zo samotného zriadenia vecného bremena v jeho prospech. Už toto zriadenie vecného bremena je objektívnym potvrdením skutočnosti, že navrhovateľ nebol vlastníkom, ale iba oprávneným užívateľom. Navrhovateľ preto objektívne nemohol byť v dobrej viere o svojom vlastníctve. Súd ďalej prihliadol na skutočnosť, že vlastnícky stav predmetných nehnuteľností bol počas rozhodného obdobia opakovane potvrdený aj v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom sa rozhodovalo o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi vtedy zapísanými vlastníkmi – F. B. a F. J.. Hoci predmetom tohto konania nebolo určovanie vlastníckeho práva navrhovateľa, súd v ňom vychádzal z nespochybniteľného vlastníckeho stavu preukázaného listami vlastníctva, podľa ktorého navrhovateľ nevystupoval ako vlastník predmetných nehnuteľností. Tento vlastnícky stav bol následne potvrdený v odvolacom konaní rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13Co/91/2024. Tieto rozhodnutia preto potvrdzujú existujúci vlastnícky stav, ktorý je v priamom rozpore s tvrdením navrhovateľa, že by mu malo patriť vlastnícke právo vydržaním. Za existencie takto preukázaného a súdmi akceptovaného vlastníckeho stavu nemožno uznať, že navrhovateľ bol v dobrej viere o svojom vlastníctve. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že podmienka oprávnenej držby a dobrej viery nebola splnená, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.
2. V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, v ktorom namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na základe vykonaných dôkazov (predložených príloh návrhu) súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Poukázal, že v bode 2. odôvodnenia uznesenia je nesprávne uvedené rodné meno jeho matky L. B., G. I., keď rodné meno jeho matky je I.. Tiež nesprávne súd v bode 12. odôvodnenia uviedol, že L. B. uzavrela zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu so Správou
bytov, s.r.o., pričom táto uzavrela zmluvu so Stavebným bytovým družstvom H. H., čo podľa navrhovateľa predstavuje nesprávne zistenie skutkového stavu veci na základe vykonaných dôkazov. Namietal, že súd prvej inštancie začiatok a plynutie, respektíve aj uplynutie vydržacej doby bližšie v odôvodnení nepopisuje, takže nie je jasné, ktorú dobu oprávnenej držby súd posudzoval z pohľadu založenia dobrej viery, a ktoré „celé rozhodné obdobie“ súd posudzoval, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam malo byť vedené v prospech iných osôb, a tento vlastnícky stav, o ktorom mal navrhovateľ nepochybne vedomosť, bol opakovane potvrdený v súdnom konaní na OS BB pod sp. zn. 16C/40/2022 a v odvolacom konaní na KS BB pod sp. zn. 13Co/91/2024. Navrhovateľ označil vo svojom návrhu za deň, keď nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním dátum 31.12.2007. Podľa navrhovateľa aj z bodu 2. uznesenia súdu vyplýva, že súd ukončil historickú existenciu držby bytu a súvisiacich nehnuteľností pôvodne patriacich matke navrhovateľa L. B. pri formalizovanom akte z roku 2001, kedy matka navrhovateľa nadobudla predmetné nehnuteľnosti na základe prevodu vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. vkladom vlastníckeho práva povoleným v roku 2001. Poukázal na to, že v predmetnom byte býval už počas života matky, a to od roku 2006, kedy osobne začal s jej doopatrovaním na základe rodinnej dohody z marca 2006. Navrhovateľ mal v predmetnom byte odo dňa 19.10.2007 aj trvalý pobyt, čo trvá až dodnes. Po úmrtí matky predmetný byt fakticky prevzal, staral sa oň ako vlastník (vykonával aj bežné údržbové úkony, platil náklady spojené s užívaním bytu). Po úmrtí matky dňa XX.XX.XXXX pokračoval v užívaní bytu bez prerušenia, stal sa jeho výlučným faktickým užívateľom aj po zriadení vecného bremena doživotného bývania a užívania v prospech navrhovateľa, ktoré korešpondovalo s rodinnou dohodou (t.j. dohodou o doopatrovaní z marca 2006), a podľa ktorej mal mať navrhovateľ takto zabezpečené doživotné bývanie a užívanie bytu číslo X vzhľadom na jeho finančné záväzky v tom období, a že tento byt užíva nepretržite, pokojne a nerušene a verejne už viac ako 15 rokov. Zdôraznil, že navrhovateľ v návrhu označil za deň nadobudnutia vlastníctva predmetných nehnuteľností dátum XX.XX.XXXX, t.j. deň po úmrtí navrhovateľovej matky L. B., a teda súd bol povinný posudzovať, či navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním k označenému dňu navrhovateľa v návrhu, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX. Podľa navrhovateľa súd neposudzoval zákonné podmienky vydržania u navrhovateľa ku dňu XX.XX.XXXX, ale k nejakému inému dňu, ktorý súd nekonkretizuje, čo vyplýva z opisu skutkových zistení. Z týchto dôvodov podľa navrhovateľa súd nesprávne zistil skutkový stav (aj ohľadom oprávnenej držby matky navrhovateľa), nesprávne posúdil dobrú vieru navrhovateľa, a nesprávne zohľadnil aj následné úkony vykonané po XX.XX.XXXX. Nedostatočne zohľadnil všetky dôkazy, nesprávne posúdil účinok vydržania, lebo sa sústredil na obdobie po XX.XX.XXXX, a ignoroval, že vlastnícke právo vzniklo vydržaním právoplatne už k XX.XX.XXXX (nezávisle od zápisu v katastri). Podľa navrhovateľa práve tento dátum je právny základ, od ktorého vznikol vlastník (navrhovateľ) spôsobom „ex lege““ (zo zákona), s poukazom na ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s nesprávnymi údajmi vo veci nadobudnutia predmetných nehnuteľností pôvodnou vlastníčkou L. B. od SBD BB je významnejšou nesprávnosťou to, že súd v odôvodnení doručeného uznesenia neuviedol právno - historický stav pred prevodom bytu (od SBD BB na L. B.), teda neuviedol, že predmetný byt bol pôvodne družstevným bytom, a L. B. bola jeho oprávnenou držiteľkou (nájomníčkou) minimálne od XX.XX.XXXX (t.j. od smrti svojho manžela). Súd neúplne a selektívne posúdil skutkový stav, čo bolo spôsobilé viesť k mylnému právnemu záveru o absencii započítania držby predmetných nehnuteľností pred rokom 2001, kedy sa pôvodná nájomníčka a členka SBD BB stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Súd konštatoval oprávnenú držbu u pôvodnej vlastníčky L. B. len od roku 2001 (na základe vyššie uvedenej zmluvy z roku 2000), pričom opomenul, že § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi si do 10- ročnej nepretržitej držby predmetných nehnuteľností taktiež započítať aj dobu, po ktorú mal byt číslo X v oprávnenej držbe právny predchodca navrhovateľa, t.j. jeho matka L. B. (pôvodná vlastníčka). Ak bola matka navrhovateľa oprávnenou držiteľkou od XX.XX.XXXX, potom súd mal skúmať, či jej držba bola oprávnená, či navrhovateľ mohol si jej držbu započítať, a či vydržacia doba uplynula k dátumu XX.XX.XXXX, ktorý navrhovateľ v návrhu označil za deň, kedy splnil zákonné predpoklady vydržania. Súd však tieto skutočnosti neskúmal (neposudzoval). Súd uviedol len posudzovanie zmluvy o prevode bytu, ale neuviedol nič o posudzovaní oprávnenej držby bytu pôvodnou vlastníčkou pred rokom 2001. Neuviedol ich hodnotenie, ani nezdôvodnil, prečo niektoré dôkazy nepovažoval za relevantné, čím sa dopustil nesprávneho procesného postupu podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP. Na základe vykonaných dôkazov - zmluvy o prevode družstevného bytu v roku 2000, súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu vo veci oprávnenosti držby nehnuteľnosti navrhovateľom, ktorú nepovažoval za držbu spôsobilú viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva, avšak na základe úkonov po XX.XX.XXXX, čo je podľa navrhovateľa nesprávne. Namietal aj právne posúdenie v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď súd neposudzoval splnenie zákonných predpokladov vydržania ku dňu XX.XX.XXXX,
opakujúc, že jeho matka L. B. držala vec oprávnene odo dňa XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, teda po dobu presahujúcu zákonné vydržacie obdobie. Navrhovateľ pokračoval bez prerušenia (prebral držbu), t.j. bezprostredne po smrti matky L. B., s ktorou spoločne býval v byte od marca 2006, a preto podľa navrhovateľa ide o prípustný základ pre započítanie predchádzajúcej oprávnenej držby do doby potrebnej na vydržanie podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa navrhovateľa ako nadbytočné sa javí zaoberať sa dedičským konaním, ktoré prebehlo dňa 12.03.2008, a teda aj dedičskou dohodou, na základe ktorej predmetný byt nadobudol brat navrhovateľa F. B., respektíve prevodom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2 na I. F. J. (vtedajšiu družku a terajšiu manželku navrhovateľa), a tiež zriadením vecného bremena na základe zmluvy zo dňa 11.03.2009, uvádzajúc, že všetky tieto úkony a skutočnosti sa udiali po XX.XX.XXXX, M. už po dátume nadobudnutia vlastníctva predmetných nehnuteľností navrhovateľom. Zdôraznil, že dedičská dohoda zo dňa 12.03.2008 nemohla a nemá právny účinok na vlastnícke právo navrhovateľa, pretože vlastníctvo navrhovateľa vydržaním vzniklo zo zákona k XX.XX.XXXX. Vo vzťahu k trovám konania navrhol, aby súd pri priznávaní postupoval podľa § 55 CMP, nakoľko s ohľadom na okolnosti prípadu vo veci samej sa javí ako spravodlivé nahradiť navrhovateľovi vzniknuté trovy. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo, aby vydal vyzývacie uznesenie stanovujúce ďalší postup.
3. V dôsledku odvolania podaného navrhovateľom, krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 65 a 66 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok - ďalej „CMP“, a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
4. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
5. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Na základe podaného odvolania navrhovateľa v rozsahu podaného odvolania, a po preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie s prihliadnutím na obsah spisu a konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu v odôvodnení uznesenia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Preskúmaním veci zároveň odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal aj správne právne hodnotenie a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti v zmysle § 236 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania navrhovateľa a obsah odvolania navrhovateľa, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie navrhovateľa dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
7. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd považuje uznesenie súdu prvej inštancie za vecne správne ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie.
8. K námietkam, ktoré boli obsiahnuté v odvolaní navrhovateľa, keď namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, a zároveň namietal aj jeho nepreskúmateľnosť, odvolací súd uvádza, že ani jedna z týchto námietok dôvodná nie je. Pokiaľ v konkrétnostiach navrhovateľ namietal nesprávnosť uvedenia rodného priezviska pôvodnej vlastníčky predmetného bytu L. B. s tým, že jej rodné meno je v odôvodnení uznesenia v bode 2. uvedené nesprávne ako I., pričom jej rodné priezvisko je I., a tiež namietal, že zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu číslo X jeho matka neuzavrela so Správou bytov, s.r.o., ale so D. H. N. H. H., odvolací súd uvádza, že tieto námietky navrhovateľa sú síce
správne -vyplývajúce z obsahu spisu, avšak nie sú spôsobilé na konštatovanie, že by súd uvádzajúc tieto chybné údaje nesprávne zistil skutkový stav podstatný pre rozhodnutie. Zároveň tieto chybne uvedené údaje nemajú žiaden vplyv na právne posúdenie veci berúc do úvahy skutkový stav vyplývajúci z listín, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Navrhovateľ namietal, že súd bližšie nepopisuje začiatok a plynutie, respektíve uplynutie vydržacej doby, a tiež, že súd nekonkretizoval, ktoré rozhodné obdobie súd posudzoval, poukazujúc na to, že v návrhu označil za deň, kedy nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním dátum XX.XX.XXXX tvrdiac, že súd prvej inštancie pochybil, keď neuviedol právno - historický stav pred prevodom bytu (od SBD BB na L. B. v roku 2000), teda neuviedol, že predmetný byt bol pôvodne družstevným bytom, a L. B. bola jeho oprávnenou držiteľkou (nájomníčkou) minimálne od XX.XX.XXXX (t.j. je od smrti svojho manžela), s námietkou, že súd sa mohol dopustiť mylného právneho záveru o absencii započítania držby predmetných nehnuteľností pred rokom 2001, keď sa pôvodná nájomníčka a členka SBD stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, a zároveň namietal, že súd opomenul, že § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi si do 10- ročnej nepretržitej držby predmetných nehnuteľností taktiež započítať aj dobu, po ktorú mal byt číslo X v oprávnenej držbe právny predchodca navrhovateľa poukazujúc na to, že navrhovateľ byt užíval už od roku 2006, keď v byte býval spolu s matkou a tento užíval aj po smrti matky; odvolací súd k tejto námietke uvádza, že bolo bez právneho významu posudzovať otázku dobromyseľnosti a plynutia vydržacej doby matkou navrhovateľa, keďže aj zo skutkových tvrdení navrhovateľa v návrhu a pripojených písomných dôkazov vyplýva, že matka navrhovateľa užívala predmetné nehnuteľnosti (byt a príslušenstvo) ako členka a nájomníčka družstevného bytu, čo vylučovalo dobromyseľnosť vo vzťahu k vzniku vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Tieto nehnuteľnosti matka navrhovateľa nadobudla do vlastníctva na základe iného titulu, ako vydržania, a to na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorenej podľa zákona č. 42/1992 Z. z. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov, zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zákona č. 152/1995 Z. z., zákona č. 158/1998 Z. z. a zákona č. 173/1999 Z. z., na základe ktorej zmluvy Stavebné bytové družstvo Banská Bystrica, IČO: 00 170 071 ako predávajúci previedol vlastníctvo bytu číslo X bytového domu súpisné č. XXX na ulici X. I. X O. D. E. a príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na pozemku KN XXX v k. ú. D. E. na L. B., rodenú I., ako nadobúdateľa s tým, že prevádzajúci previedol na nadobúdateľa predmet prevodu do výlučného vlastníctva. Nemohlo teda dôjsť k započítaniu akejkoľvek držby predmetných nehnuteľností matkou navrhovateľa, keďže táto predmetné nehnuteľnosti (družstevný byt s príslušenstvom) užívala ako nájomníčka a členka družstva, ktoré užívanie nie je spôsobilé mať za následok vydržanie vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov sa preto aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 12. až 13. odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie, a podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podmienka oprávnenej držby a dobrej viery nebola splnená, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti odvolací súd k námietke navrhovateľa spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie mal započítať navrhovateľom tvrdenú oprávnenú držbu od XX.XX.XXXX, t.j. od smrti manžela matky navrhovateľa namietajúc, že súd prvej inštancie sa touto okolnosťou nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou, poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že „všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“, pričom odvolací súd poukazuje na už vyššie uvedené odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo veci na základe skutkového stavu vyplývajúceho z obsahu spisu, ktorý konštatoval v odôvodnení rozhodnutia vykonal správne právne posúdenie. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s prihliadnutím na skutkový stav v súdenej veci, tieto rozhodnutia najvyššieho súdu nie je možné aplikovať na predmetnú vec z dôvodu iného skutkového stavu. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým návrh navrhovateľa na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol, považuje za vecne správne, pričom súd prvej inštancie zároveň dostatočným spôsobom odôvodnil obidva výroky rozhodnutia - odvolaním napadnutého uznesenia, a preto odvolací súd postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Z dôvodu, že Civilný mimosporový poriadok, ktorý upravuje konanie o potvrdení vydržania, neobsahuje osobitné ustanovenie o náhrade trov takéhoto konania, bolo potrebné na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 52 CMP, a preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
10. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).