Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Sa-39-2021.pdf
PDF · 102.79 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/39/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou, v právnej veci žalobkyne: MUDr. D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. U. XXX, C. H., právne zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 16576-10/2021 zo dňa 17. marca 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou správnou žalobou domáhala súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia, ktorým bolo zastavené konanie vedené na základe podaného protestu prokurátora.
2. Žalobkyňa poukázala na to, že podala podnet na podanie protestu prokurátora. Žiadala v ňom, aby bol podaný protest proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 38566-3/2017- BA zo dňa 10.11.2017 vo veci zániku jej povinného poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Prokuratúra podnetu s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019 vyhovela a podala protest sp. zn. Kd 178/20/1100-6 zo dňa 01.06.2020. Dňa 15.03.2021 prokuratúra vzala podaný protest späť s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. Žalobkyňa konštatovala, že k tomuto späťvzatiu došlo na základe usmernenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI3 Gd 1/21/1003-3 zo dňa 05.01.2021. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie vydala dňa 17.03.2021 rozhodnutie, ktorým konanie o proteste prokurátora zastavila z dôvodu späťvzatia.
3. Žalobkyňa poukázala na ust. § 6 ods. 9 zák. č. 153/2001 Z.z., v zmysle ktorého nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby nepodal návrh na začatie konania pred súdom, nevstúpil do konania pred súdom, nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu podľa osobitných predpisov, nepodal protest prokurátora alebo nepodal upozornenie prokurátora.
4. Ďalej uviedla, že poukazuje na nesprávne poučenie žalobou napadnutého rozhodnutia, keď v zmysle § 7 písm. e) Správneho súdneho poriadku rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom za splnenia dvoch podmienok: a) ide o rozhodnutie predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, b) rozhodnutie nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. Poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesnej povahy, pričom nebola naplnená druhá podmienka
vylučujúca súdnu preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie má za následok ujmu na jej subjektívnych právach.
5. Mala za to, že postup, keď Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vydala direktívny pokyn, na základe ktorého krajská prokuratúra zobrala protest späť, nie je v súlade so zákonom. Zastala názor, že citované ust. § 6 ods. 9 zákona o prokuratúre stanovuje, resp. vytvára vo vymedzených prípadoch v podstate absolútnu dispozičnú autonómiu podriadeného prokurátora vo vzťahu k nadriadenému prokurátorovi tak, aby podriadený prokurátor mohol podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia konať vo veciach, na ktoré je vecne a miestne príslušný. V zmysle tohto ustanovenia nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby nepodal protest prokurátora. Ak nemôže vydať pokyn na nepodanie protestu, tak žalobkyňa považovala za zrejmé, že nemôže vydať ani pokyn na jeho späťvzatie. Okrem toho mala za to, že pokyn Generálnej prokuratúry zasahuje do zákonom priznanej dispozičnej autonómie podriadených prokurátorov. Podľa jej názoru je tiež v zrejmom rozpore s ústavnou zásadou legality zakotvenou v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V kontexte uvedeného mala za to, že je zrejmé, že postupom, na základe ktorého bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 6 ods. 9 zákona vydaný pokyn generálnej prokuratúry, došlo k zásahu do jej základných práv .
6. Žalobkyňa dala do pozornosti súdu, že práve v príčinnej súvislosti so späťvzatím protestu prokurátora bolo následne vydané napadnuté rozhodnutie, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, keďže aj v dôsledku vydania napadnutého rozhodnutia bola absolútne zmarená jej možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov prostredníctvom správnej žaloby podanej zo strany prokurátora na príslušnom súde. S poukazom na uvedené žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
7. Žalovaný v podanom vyjadrení uviedol, že zákon o prokuratúre dáva prokurátorovi v § 23 ods. 3 oprávnenie vziať podaný protest späť. Je to jeho zákonom ustanovené právo, s ktorým spomínaný zákon v § 24 ods. 15 súbežne spája povinnosť orgánu verejnej správy zastaviť konanie o proteste prokurátora. Zákon o prokuratúre nekladie prokurátorovi povinnosť uviesť dôvody, pre ktoré späťvzatie protestu predkladá a rovnako orgán verejne správy nie je povinný skúmať dôvody späťvzatia protestu prokurátora.
8. Z podania prokurátora č. Kd 178/20/1100-9 zo dňa 15.03.2021 je zrejmý jasný, určitý a zrozumiteľný prejav vôle prokurátora vziať protest späť a to z dôvodu, že bol vydaný rozsudok Veľkého senátu Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, v ktorom veľký senát zaujal právny názor k držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalovaný trval na tom, že žalobkyňa nebola ukrátená na svojich právach, a aj keby prokurátor nevzal protest späť, Sociálna poisťovňa, ústredie by protestu nevyhovela, a to práve vzhľadom na už spomínaný rozsudok Veľkého senátu Správneho kolégia.
9. Žalovaný mal taktiež za to, že rozhodnutie o zastavení konania o proteste prokurátora nepodlieha súdnemu prieskumu a to vzhľadom na to, že boli splnené obe podmienky ustanovené v § 7 ods. 1 písm. e) SSP. Poukázal na to, že k tomuto záveru dospel aj Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 23Sa/27/2021 a 23Sa/17/2021.
10. Ďalej poukázal na znenie § 6 ods. 1 písm. a) a odseku 2 zákona o prokuratúre a to aj v nadväznosti na ust. § 10 ods. 1,2 tohto zákona, pričom uzavrel, že Generálny prokurátor bol oprávnený podať podriadenému prokurátorovi pokyn ako mal postupovať a ten bol povinný ho splniť. Okrem toho v danej veci nešlo o pokyn ale o usmernenie. Taktiež považoval za dôležité zdôrazniť, že žalobkyňa predložila ako dôkaz o existencii takéhoto usmernenia doklad týkajúci sa inej právnej veci.
11. Záverom uviedol, že ak žalobkyňa považuje usmernenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky za pokyn, ktorý bol vydaný nad rámec pôsobnosti, tak je potrebné, aby sa vo veci nápravy obrátila na inštitúciu, ktorá podľa jej názoru konania konala nad rámec svojich kompetencií a nežalovala Sociálnu poisťovňu.
12. Následne sa k veci vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na to, že Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal dve protichodné rozhodnutia, a to rozhodnutie sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019, ako aj rozhodnutie sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. Správny súdny poriadok pritom neupravuje vzťah protichodných rozhodnutí veľkého senátu, takže neskoršie rozhodnutie veľkého senátu neruší predchádzajúce, obe rozhodnutia existujú popri sebe. Veľký senát bol vytvorený práve na to, aby rozdielnosť názorov odstraňoval. Namiesto toho, nielenže rozdielnosť ponechal, ale ju ešte viac prehĺbil. Za tejto situácie, kedy nebolo prijaté zjednocovacie stanovisko správneho kolégia a nebolo rozhodnuté tretíkrát veľkým senátom je zrejmé, že akokoľvek bude chcieť ktorýkoľvek trojčlenný senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci rozhodnúť, bude sa musieť odchýliť od niektorého rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
13. Žalobkyňa mala ďalej za to, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení snažil mylne navodiť dojem, že k zmareniu súdnej ochrany došlo v dôsledku nepodania odvolania. Uvedené tvrdenie je z pohľadu tohto súdneho konania irelevantné. Žalobkyňa uviedla, že s protestom prokurátora je esenciálne spojené aj jeho následné právo podať správnu žalobu, a to v prípade, ak jeho protestu zo strany správneho orgánu nebude vyhovené. Predmetné oprávnenie prokurátora v sebe implikuje aj právo, resp. možnosť súdnej ochrany účastníka administratívneho konania, ktorý je priamo dotknutý rozhodnutím orgánu verejnej správy proti ktorému bol podaný protest prokurátora. Okrem toho žalobkyňa opätovne vyjadrila svoj názor, že napadnuté rozhodnutie nie je vylúčené zo súdneho prieskumu, keď ust. § 7 ods.1 písm. e) SSP sa nevzťahuje na tie rozhodnutia, ktoré mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach
14. Pokiaľ išlo o to, či Generálna prokuratúra vydala pokyn alebo usmernenie, tak uviedla, že ide iba o pomenovanie, dôležitý je obsah. Tento úkon bol jednoznačne dôvodom späťvzatia, čo vyplýva napríklad aj z toho, že Krajská prokuratúra v Bratislave vo svojich späťvzatiach uviedla, že svoj názor na vec nezmenila. Okrem toho mala za to, že ustanovenia zákona o prokuratúre, na ktoré sa žalovaný odvolával sa nevzťahujú na absolútnu dispozičnú (rozhodovaciu) autonómiu podriadených prokurátorov voči nadriadeným prokurátorom, ktorá je zakotvená v ust. § 6 ods.9 zákona o prokuratúre.
15. Žalobkyňa a ani žalovaný nežiadali vo veci nariadiť pojednávanie. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu, bez nariadenia pojednávania, o veci rozhodol tak, že správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
16. Podľa § 7 ods. 1 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
17. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
18. Podľa § 23 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať protest proti správnym aktom orgánov verejnej správy uvedeným v § 21 ods. 1 písm. a), ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
19. Podľa § 23 ods. 3 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený vziať protest späť.
20. Podľa § 23 ods. 4 zákona o prokuratúre konanie o proteste prokurátora je osobitné konanie, v ktorom sa rozhoduje, či správnym aktom orgánu verejnej správy uvedeným v § 21 ods. 1 písm. a) bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
21. Podľa § 23 ods. 5 zákona o prokuratúre orgán verejnej správy, ktorý vybavuje protest prokurátora, je povinný umožniť prokurátorovi účasť na prejednaní protestu, ak o to prokurátor požiada.
22. Podľa § 24 ods. 2 účastníkmi konania o proteste prokurátora sú tí, ktorí boli alebo mali byť podľa osobitného predpisu účastníkmi konania pred orgánom verejnej správy, v ktorom bolo vydané protestom napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie. Ak protestom napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v administratívnom konaní, v ktorom nebol osobitným predpisom výslovne ustanovený okruh
účastníkov konania, účastníkmi konania o proteste prokurátora sú tí, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti by mohli byť rozhodnutím o proteste priamo dotknuté.
23. Podľa § 24 ods. 15 zákona o prokuratúre ak prokurátor vzal protest späť predtým, ako bolo o ňom rozhodnuté, orgán verejnej správy konanie o proteste prokurátora rozhodnutím zastaví.
24. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o zastavení konania, ktoré bolo realizované podľa § 24 ods.15 zákona o prokuratúre.
25. Z administratívneho spisu bolo zistené, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 379-26/2017-PB zo dňa 23.03.2017 bolo rozhodnuté vo veci zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa podala voči tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodlo ústredie rozhodnutím č. 38566-3/2017-BA tak, že odvolanie bolo zamietnuté a rozhodnutie pobočky potvrdené. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.11.2017.
26. Následne žalobkyňa podala na prokuratúru podnet na podanie protestu. Prokuratúra tomuto podnetu s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019 vyhovela a podala protest sp. zn. Kd 178/20/1100-6 zo dňa 01.06.2020. Dňa 15.03.2021 bol zo strany Krajskej prokuratúry Bratislava podaný protest prokurátora vzatý späť, a to s odkazom na rozhodnutie Veľkého senátu Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný vydal dňa 17.03.2021 rozhodnutie č. 16576-10/2021, ktorým konanie o proteste prokurátora zastavil z dôvodu tohto späťvzatia. Uvedené rozhodnutie bolo napadnuté správnou žalobou s cieľom podrobiť ho súdnemu prieskumu.
27. V prvom rade správny súd konštatuje, že rozhodnutie, ktoré má byť predmetom súdneho prieskumu bolo vydané v konaní o proteste prokurátora. Uvedené konanie začína podaním prostestu a zákon predpokladá, že jedným z možných spôsobov jeho skončenia je zobratie protestu späť podľa § 23 ods. 3 zákona o prokuratúre. Napriek tomu, že konanie sa začína v podstate na návrh ( protest) prokurátora a je možné úkonom prokurátora (späťvzatím) docieliť aj zastavenie konania, tak prokurátor nie je v zmysle ust. § 24 ods. 2 zákona o prokuratúre účastníkom tohto konania. S poukazom na uvedené správny súd okrem iného konštatuje, že nepribral do konania prokurátora, resp. prokuratúru, nakoľko tento subjekt nebol účastníkom konania o proteste prokurátora. Súčasne správny súd poukazuje na to, že zo zákona explicitne vyplýva, že ide o osobitné konanie, v ktorom sa rozhoduje, či správnym aktom orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
28. V prvom rade sa správny súd zaoberal otázkou, či žalobou napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Pre posúdenie tejto otázky je rozhodujúce znenie ust. § 7 ods. 1 písm. e) SSP, v zmysle ktorého sa nepreskúmavajú tie procesné rozhodnutia, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
29. Z uvedeného znenia zákona a contrario vyplýva, že spôsobilým predmetom súdneho prieskumu sú tie rozhodnutia procesnej povahy, ktoré takúto ujmu môžu spôsobiť. Zákonodarca výslovne stanovil, že postačuje možnosť, iba určitá potencionalita, takéhoto dopadu na subjektívne práva účastníka administratívneho konania. Priamo zo zákona teda nie je možné vyvodiť žiadnu inú podmienku pre určenie, či je možné procesné rozhodnutie preskúmať v rámci konania pred správnym súdom.
30. Ide teda o veľmi široko koncipované podmienky pre určenie spôsobilosti správneho aktu procesnej povahy, byť predmetom súdneho prieskumu. Správny súd vo všeobecnosti konštatuje, že pri takto zákonom nastavených podmienkach prípustnosti súdneho prieskumu procesných rozhodnutí je možné pri väčšine procesných rozhodnutí uvažovať o možnom a potenciálnom zásahu do subjektívnych práv niektorého alebo všetkých účastníkov administratívneho konania. Nie je pritom bez významu, že uvedené platí za situácie, keď k takémuto prieskumu spravidla dochádza ešte počas administratívneho konania. Súdny prieskum procesného rozhodnutia spravidla predstavuje ingerenciu správneho súdu do „živého“ administratívneho konania, čo by malo byť vzhľadom na autonómnosť správnych orgánov a administratívneho konania skôr výnimkou ako pravidlom, nakoľko ním dochádza k zásahu do rozhodovacej autonómie správneho orgánu ešte pred právoplatným skončením administratívneho konania. Z uvedeného vyplýva, že by malo prísť skôr k reštriktívnemu výkladu zákona č. 162/2015
Z.z. a to najmä s poukazom na subsidiaritu správneho súdnictva voči verejnej správe, ktorá v sebe v širšom ponímaní zahŕňa aj rešpektovanie deľby moci v štáte. V tomto ohľade však zatiaľ nebolo judikatúrou kasačného súdu stanovené, kde by mali byť hranice takto široko zákonom stanovených podmienok súdneho prieskumu procesných rozhodnutí. Nie je zrejmé ani to, či v prípade, že účastník administratívneho konania nevyužije právo súdneho prieskumu procesného rozhodnutia, je pre neho zachovaná možnosť odvolávať sa na jeho nezákonnosť pri súdnom prieskume konečného rozhodnutia.
31. Pokiaľ však ide o danú konkrétnu vec, tak predmetom súdneho prieskumu je procesné rozhodnutie o zastavení konania. Pri rozhodovaní o tom, či daný správny akt procesnej povahy je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, vychádzal správny súd (vzhľadom na dikciu zákona a absenciu judikatúry), striktne zo znenia zákona a zameral sa na zistenie, či uvedené rozhodnutie je aspoň potencionálne spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne.
32. Ako už bolo uvedené vyššie, tak predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o zastavení konania. Uvedeným rozhodnutím sa konanie končí. Z uvedeného vyplýva, že má za následok, že nebude vydané žiadne meritórne rozhodnutie, ktoré by eventuálne mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Z tohto pohľadu teda ide o situáciu, keď žalobkyňa ako účastník administratívneho konania nebude disponovať žiadnym meritórnym rozhodnutím vo veci. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že rozhodnutie o zastavení konania je potencionálne spôsobilé zasiahnuť subjektívne práva žalobkyne a teda je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Z tohto dôvodu nebol možný postup podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP.
33. Súčasne správny súd skúmal, či nie je dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP. Žalobkyňa bola účastníčkou konania o proteste prokurátora a v tomto zmysle nemôže ísť o prípad, že by išlo o zjavne neoprávnenú osobu na podanie správnej žaloby. To, či je daná jej aktívna legitimácia v zmysle existencie priameho zásahu do jej subjektívnych práv, je potom otázka vecného prejednania správnej žaloby.
34. Správny súd zdôrazňuje, že zákon stanovuje v ust. § 178 ods. 1 SSP, že žalobcom je osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich subjektívnych právach. Z tohto pohľadu už zákon stanovuje potrebu existencie priameho zásahu do subjektívnych práv žalujúcej osoby, nepostačuje iba potencionálny zásah tak, ako pri posudzovaní spôsobilosti správneho aktu v zmysle ust. § 7 ods. 1 písm. e) SSP.
35. Žalobkyňa tvrdí, že zastavením konania je priamo dotknutá na svojich právach. Za situácie, keď sama nepodala opravný prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, považuje v zmysle žalobných bodov vedenie konania o proteste prokurátora za realizáciu svojho práva na súdnu ochranu. Žalobkyňa taktiež považuje zastavenie konania za zmarenie možnosti domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov prostredníctvom správnej žaloby podanej zo strany prokurátora na príslušnom súde. Tu treba prisvedčiť žalovanému, že konanie nebolo vedené primárne za účelom ochrany subjektívnych práv žalobkyne a nie je teda ani prostriedkom realizácie jej práva na súdnu ochranu. Zákon o prokuratúre výslovne stanovuje, že cieľom tohto konania je posúdenie, či správnym aktom orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Žalobkyňa nemá právny nárok na podanie protestu prokurátora a ani na vedenie tohto konania. Účelom tohto konania nie je v zmysle zákona o prokuratúre ochrana práv účastníkov pôvodného administratívneho konania, aj keď vo výsledku potencionálne môže (a nemusí) mať toto konanie vplyv na ich doterajšie právne postavenie. Zákon však pre žalobcu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 178 ods.1 SSP vyžaduje priamy dopad na subjektívne práva a nie potencionálny ( tak ako tomu je pri posudzovaní možnosti súdneho prieskumu procesného rozhodnutia).
36. Žalobkyňa označila ako dopad na svoje subjektívne právo aj to, že sa nebude viesť konanie, ktoré eventuálne vo výsledku pre ňu môže znamenať zrušenie rozhodnutia, ktorým jej bola uložená povinnosť. Správny súd poukazuje práve na to, že ide eventuálnu (ako uvádza sama žalobkyňa) a teda potencionálnu možnosť zrušenia tohto rozhodnutia. Okrem toho je potrebné opakovane zdôrazniť, že na vedenie konania, ktoré bolo zastavené žalobkyňa nemala žiaden nárok. Zákon jej nezveril možnosť toto konanie svojim úkonom začať a ani ho svojim úkonom ukončiť. Zastavenie tohto konania teda nepredstavuje priamy, ale len potencionálny dopad na jej práva. Uvedené platí aj s ohľadom na to, že iba určitý výsledok tohto konania by mal resp. mohol mať dopad na jej subjektívne práva.
37. Aj keby správny súd dospel k záveru, že v danej veci došlo zastavením konania k priamemu zásahu do subjektívnych práv žalobkyne, tak by mohol preskúmať jeho zákonnosť len v tom zmysle, či skutočne došlo k zastaveniu konania v súlade so zákonom. V danej veci pritom skutočne zobrala osoba na to zo zákona oprávnená protest späť, čo malo za následok zastavenie konania podľa § 24 ods. 15 zákona o prokuratúre. Takémuto postupu nie je možné nič vyčítať. Je pritom zrejmé, že správny orgán (rovnako ako správny súd) nemal žiadnu možnosť preskúmavať, z akých dôvodov došlo k tomuto späťvzatiu. Späťvzatie protestu je prejavom autonómie prokurátora, pričom takáto jeho autonómna vôľa nie je a nemôže byť predmetom súdneho prieskumu.
38. Správny súd poukazuje na to, že vo svojej podstate žalobkyňa nenamieta nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, nakoľko nemá pochybnosť o tom, že následkom späťvzatia protestu je zastavenie konania. Jej žalobné body smerujú predovšetkým proti prejavu vôle prokurátora. Zákon však správnemu orgánu neumožňuje skúmať, čo viedlo konajúceho prokurátora k späťvzatiu protestu a ani to, aký bol interný postup, ktorý eventuálne predchádzal tomuto postupu. Zákon správnemu orgánu výslovne ukladá len konanie zastaviť. V danej veci bez pochybností prokurátor učinil procesný úkon - späťvzatie protestu, načo správny orgán reagoval zákonom predpísaným spôsobom. Tomuto postupu nie je možné nič vytknúť.
39. Súčasne správny súd poukazuje na to, že prokurátor nebol účastníkom konania o proteste a nie je ani účastníkom konania pred súdom. Aj uvedené samé o sebe predstavuje prekážku súdneho prieskumu jeho úkonu - späťvzatia. Je nemysliteľné, aby správny súd podroboval súdnemu prieskumu (aj keď len nepriamo, cez súdny prieskum rozhodnutia žalovaného) postup niekoho, kto nebol účastníkom konania o proteste a súčasne nie je ani účastníkom konania pred súdom. Okrem toho takýto úkon prokurátora nepredstavuje správny akt, ale je úkonom, ktorý predstavuje realizáciu práva v zmysle § 23 ods. 3 zákona o prokuratúre.
40. Bez ohľadu na uvedené, je správny súd toho názoru, že napriek tomu, že v zmysle ust. § 7 ods. 1 písm. e) SSP je možné procesné rozhodnutie o zastavení konania podrobiť súdnemu prieskumu, nakoľko je potencionálne spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne, žalobkyňa nepreukázala, že bola týmto rozhodnutím priamo ukrátená na svojich právach v zmysle ust. § 178 ods.1 SSP. Uvedené je dôvodom pre zamietnutie žaloby v zmysle ust. § 190 SSP.
41. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko ich priznanie ani nežiadal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.