Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_20Sa-8-2020.pdf
PDF · 161.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, sudcom JUDr. Petrom Molčanom v právnej veci žalobcu: I. S., nar. XX. W. XXXX, bytom D. ul. XX, XXX XX Y., občan Slovenskej republiky, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27. marca 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. I. S., bytom D. XX, Y. (ďalej len „žalobca“) bol dňa 22.07.2019 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica. Dňa 12.08.2019 si žalobca v Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia žalovanej boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Česká republika a Holandsko. Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom o žiadosti žalobcu vydala dňa16.01.2020 rozhodnutie č. XXX/XXXX-ZH-DvN, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom uviedla, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 22.07.2015 do 21.07.2019 žalobca na území SR nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.07.2015 do 10.09.2015 - 51 dní, od 08.02.2016 do 15.03.2016 - 37 dní, od 23.03.2016 do 31.12.2016 - 284 dní, od 29.11.2016 do 10.12.2016 - 12 dní, od 01.01.2017 do 31.01.2017 - 31 dní, od 07.02.2017 do 14.07.2019 - 888 dní. Z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania žalobcových pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospela Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom k tomu, že z údajov uvedených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo Vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré predložil žalobca, je zrejmé, že žalobca vykonával zárobkovú činnosť na území iných členských štátov Európskej únie - Česká republika a Holandsko, kde sa zdržiaval do júla 2019. Zamestnanie na území iných členských štátov trvalo na základe preložených dokladov od 20.05.2014 do 10.09.2015, od 08.02.2016 do 15.03.2016, od 23.03.2016 do 31.12.2016 a od 01.01.2017 do 31.01.2017 (Česká republika). V Holandsku trvalo
zamestnanie žalobcu od 29.11.2016 do 10.12.2016 a od 07.02.2017 do 14.07.2019, pričom posledný pracovný pomer bol ukončený dohodou. Na území SR naposledy žalobca pracoval do septembra 2009. Návraty na územie SR v priemere 5 až 6 krát do roka žalobca nepreukázal dokladmi. Deti W. a K. sa narodili v Českej republike. Od apríla 2016 žalobca žil s deťmi a družkou u svojich rodičov v obci G. G. a od novembra 2017 žije s rodinou v prenajatom byte v Y.. Od septembra 2019 dcéra W. navštevuje materskú školu v Y.. Žalobca sa na území iného členského štátu EÚ zdržiaval viac ako 9 rokov, a to spolu s rodinnými príslušníkmi (družkou a deťmi). Žalobca si prioritne a dlhodobo hľadal a vykonával zamestnanie v inom členskom štáte čo možno považovať za stabilné sa zamestnanie. V Českej republike čerpal dávku v nezamestnanosti z tamojšieho systému sociálneho zabezpečenia. Uvedené skutočnosti svedčia o existencii bydliska v inom členskom štáte EÚ. Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie článku 61 a 62 Základného nariadenia Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom považovala štát výkonu zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území SR, čl. 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dvoch poistení v zmysle čl. 61 Základného nariadenia.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava (ďalej len „žalovaná“) rozhodnutím č. 35463-2/2020-BA z 27.03.2020, ktorým odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdila (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na to, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica z 23.07.2019 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 22.07.2019 a žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil na Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 12.08.2019. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 22.07.2015 do 21.07.2019 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu pracoval žalobca v posudzovanom období na území iných členských štátov Európskej únie - Českej republiky a Holandska. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu EÚ je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu EÚ, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Podľa formulára U002 z 12.11.2019 doručeného Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 15.11.2019, dosiahol žalobca na území Českej republiky nasledujúce doby. Podľa bodu 4.1
- poistené zamestnanie: od 20.05.2014 do 10.09.2015, od 08.02.2016 do 15.03.2016, od 01.01.2017 do 31.01.2017. Podľa bodu 5.1 - nepoistené zamestnanie: od 23.03.2016 do 31.12.2016, od 01.02.2017 do 30.07.2017. V bode 14.1 - poberanie dávok v nezamestnanosti: od 26.11.2015 do 07.02.2016, od 16.03.2016 do 14.06.2016. Podľa formulára U002 z 11.10.2019 doručeného Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 21.10.2019 dosiahol žalobca na území Holandska doby poistenia v nezamestnanosti nasledovne: v bode 4.1 - poistené zamestnanie: od 29.11.2016 do 10.12.2016, od 07.02.2017 do 14.07.2019. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných členských štátov EÚ, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom povinná posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. Žalovaná ďalej s poukázaním na čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia uviedla, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území ČR a Holandska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia a zachovania centra záujmov predložených dňa 12.08.2019. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v
zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacie nariadenia možno určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, najmä dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, pričom žalobca sa podľa vyhlásenia zdržiaval na území Českej republiky a Holandska od septembra 2009 do júla 2019, t.j. takmer 10 rokov. Ďalej sa posudzuje situácia navrhovateľa vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Podľa informačného systému žalovanej navrhovateľ bol pred odchodom do zahraničia na Slovensku naposledy zamestnaný od 27.03.2008 do 04.09.2009, celkovo pracoval na Slovensku vo viacerých krátkodobých zamestnaniach v celkovej dĺžke necelé štyri roky. V Českej republike bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov, naposledy u zamestnávateľa Zentiva, k.s. a v Čechách aj dvakrát poberal dávku v nezamestnanosti. Podľa vyhlásenia pracoval v Holandsku naposledy u zamestnávateľa TECHWORK BV od 07.02.2017 do 14.07.2019, kde pracoval ako „jadrár“ v zlievarni a pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú. Z uvedených skutočností mala žalovaná za preukázané, že prevažujúca pracovná história sa v prípade žalobcu spája so zahraničím. Túto pracovnú situáciu v Čechách a v Holandsku predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku možno hodnotiť ako dlhodobo stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Situácia rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu žalovaná posúdila tak, že žalobca má partnerku českej národnosti, podľa vyhlásenia sa im na území Českej republiky narodili dve deti a od apríla 2017 žije jeho partnerka s deťmi na Slovensku. Počas posledného zamestnania v Holandsku navštevoval Slovensko 5 - 6 krát ročne, bez bližšieho preukázania. Bytová situácia žalobcu, najmä to, či je táto situácia stabilná bola posúdená tak, že žalobca na Slovensku býval spolu s partnerkou a deťmi najskôr od apríla 2017 u jeho rodičov, od novembra 2017 bývajú v podnájme. V Holandsku býval v jednom podnájme. Situácia ohľadom členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely bola situácia žalobcu posúdená tak, že bol zamestnaný na území Českej republiky a Holandska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Česká republika a Holandsko. Žalovaná v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 uzavrela, že celková dĺžka pobytu v zahraničí do apríla 2017 spolu s dĺžkou a deťmi (s prihliadnutím na relatívne krátku pracovnú históriu na Slovensku) s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh, bola vyhodnotená silnejšie ako ostatné skutočnosti (partnerka a deti od apríla 2017 na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa žalobca v tomto čase istú dobu aj s priateľkou a deťmi dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, poberal dávku v nezamestnanosti, platil zákonné odvody i dane na území Českej republiky a Holandska. Všetky tieto skutočnosti preukazujú, že žalobca si počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí centrum záujmov na Slovensku nezachoval. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa, počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ, za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky a Holandska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia „bydlisko“ je miestom, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľ vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov v zahraničí. V tejto súvislosti ďalej žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v inom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa
jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Holandska. V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútornej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t.j. aj na územie SR. V prípade, ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štátu je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže žalovaná zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ - článok 11 ods. 1 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia (takmer 10 rokov v Českej republike a v Holandsku), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, rodinná situácia svedčiaca o vytvorení bydliska v zahraničí, plnenie daňových povinností na území ČR a Holandska) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí nezachoval. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016, 1Sžso/26/2016, 1Sžsk/38/2017, v zmysle ktorých sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu ohľadom bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Žalobca v odvolaní uviedol, že jeho partnerka a deti sa počas jeho zamestnania v Holandsku zdržiavali na Slovensku. V nadväznosti na uvedené žalovaná zdôraznila, že v zmysle rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 by bolo neprijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, žalobca sa v zahraničí zdržiaval takmer 10 rokov a v tomto období mal v Čechách aj v Holandsku stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že navrhovateľ mal počas zárobkovej činnosti v zahraničí centrum záujmov na Slovensku. Na základe uvedeného bolo potrebné rozhodnúť o potvrdení prvostupňového rozhodnutia.
Zhrnutie argumentov žalobcu
3. Žalobca na správnom súde urobil podanie označené ako „Odvolanie k rozhodnutiu č. XXXXX-X/ XXXX/BA“, kde uviedol, že v zákonom stanovenej lehote podáva odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, ktoré bolo vydané žalovanou ako občan Slovenskej republiky, ktorý pracoval v zahraničí a pravidelne prichádzal za svojou rodinou na Slovensko, kde žili aj žijú. Zistenia žalovanej sa podľa jeho názoru nezhodujú so skutočnosťou. Na základe výzvy správneho súdu žalobca svoje podanie doplnil a označil ho ako „Správnu žalobu v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu“. Svoju správnu žalobu odôvodnil tým, že dňa 22.07.2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, do 05.02.2020, kedy nastúpil do zamestnania. Pred podaním žiadosti bol práceneschopný od 04.01.2019 do 01.05.2019. Pre zlý zdravotný stav mu zamestnávateľ nepredĺžil prácu v Holandsku a z tohto dôvodu bol ako živiteľ nútený si hľadať prácu na Slovensku. Je občan Slovenskej republiky, ktorý si plní svoje zákonom stanovené povinnosti a žiada, aby jeho občianske práva neboli porušované ako je to v jeho spore so žalovanou. K dokázaniu väzieb na Slovensku priložil dôkazy o trvalom pobyte na adrese v G. - G. a toho času o trvalom pobyte v Y.. Žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej z dôvodu, že rozhodnutie je neplatné. Súčasne žiadal, aby súd zrušil aj prvostupňové rozhodnutie a
vec vrátil na ďalšie konanie. K správnej žalobe žalobca okrem kópií napadnutých rozhodnutí pripojil potvrdenie obce G. - G. z 27.09.2017 o tom, že žalobca a jeho družka W. S., deti K. S., W. S., žijú v spoločnej domácnosti na adrese G. - G. XXX, predložil tiež nedatovaný dodatok k zmluve o nájme bytu, zápisnicu o prevzatí nájomného bytu z 28.11.2019, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti z 04.01.2019, oznámenie žalovanej, že si podal žiadosť o dávku v nezamestnanosti.
Vyjadrenie žalovanej a žalobcu
4. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe argumentovala obdobne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v súvislosti s námietkou žalobcu, že je občanom SR, ktorý pracoval v zahraničí a pravidelne prichádzal za svojou rodinou na Slovensko uviedla, že na tieto skutočnosti žalovaná prihliadla na strane č. 4 a č. 6 napadnutého rozhodnutia. Žalovaný vo Vyhlásení na účely posúdenia zachovania centra záujmov z 12.08.2019 uviedol, že na Slovensko sa vracal 5 - 6 krát ročne a aj keď deklarovanú frekvenciu návratov žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaná prihliadala na skutočnosť, že na Slovensko sa pravidelne vracal. Uvedené však bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie jeho väzieb na Slovensko počas dlhodobého, takmer 10 ročného pobytu v zahraničí. V súvislosti s touto žalobcovou rodinnou situáciou opätovne uviedla, že jeho rodinná situácia bola v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôsledne posúdená, na základe čoho dala opätovne do pozornosti rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2019, v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Z uvedeného je jednoznačné, že prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku nie je možné považovať za skutočnosť, ktorá úplne jednoznačne preukazuje zachovanie bydliska na tomto území. K žalobcovmu tvrdeniu, že zistenia žalovanej sa nezhodujú so skutočnosťou poukázala na § 121 SSP, v zmysle ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v rozpore s týmto ustanovením neuviedol, ktoré tvrdenia žalovanej sú nepravdivé, prípadne nepresné. Zdôraznila, že žalovaná v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti vychádzala najmä zo skutočností, ktoré uviedol sám žalobca a to v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom predložené 12.08.2019. Žalovaná prihliadla a dôsledne vyhodnotila všetky zistené skutočnosti a vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu považovala za presné a úplné. Žalovaná opätovne poukázala na rozsudky súdov. Na základe vyššie uvedených skutočností považovala žalovaná zistenie skutočného stavu za presné a úplné, nakoľko v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti, ako doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutých členských štátov EÚ, charakter vykonávanej činnosti v zahraničí, jeho rodinná a bytová situácia, ako aj ktorý členských štátov sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v zahraničí zachované bydlisko na území SR a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území CR a Holandska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené navrhla žalobu zamietnuť.
5. Žalobca v replike uviedol, že podáva na doplnenie do spisu ohľadom pevných väzieb na Slovensku notársku zápisnicu, obsahom ktorej bola kúpna zmluva, pričom zotrval na zohľadnení tejto skutočnosti a naďalej nesúhlasil s negatívnym rozhodnutím žalovanej vo veci priznania podpory v nezamestnanosti.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) na nariadenom pojednávaní, ktorého sa účastníci konania nezúčastnili, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Rozsudok bol dňa 10.08.2021 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, nakoľko pri vyhlasovaní neboli prítomní účastníci konania ani verejnosť.
7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
8. Podľa čl. 1 Základného nariadenia č. 883/2004 f/ "cezhraničný pracovník" znamená každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň; j/ "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva; k/ "pobyt" znamená prechodné bydlisko; n/ "správna Komisia" znamená komisiu uvedenú v článku 71; o/ "vykonávacie nariadenie" znamená nariadenie uvedené v článku 89; t/ "doba poistenia" znamená doby prispievania alebo doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ako ich definujú alebo uznávajú za doby poistenia právne predpisy, podľa ktorých sa dosiahli alebo sa považujú za dosiahnuté a všetky doby, ktoré sa za také považujú, ak ich uvedené právne predpisy považujú za rovnocenné dobám poistenia; u/ "doba zamestnania" alebo "doba samostatnej zárobkov činnosti" znamená doby takto definované alebo uznávané právnymi predpismi, podľa ktorých sa dosiahli, a všetky doby, ktoré sa za také považujú, ak ich uvedené právne predpisy považujú za rovnocenné dobám zamestnania alebo dobám samostatnej zárobkovej činnosti.
9. Podľa čl. 61 Základného nariadenia Osobitné pravidlá o sčítaní dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti 1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 2. S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 10. Podľa čl. 65 Základného nariadenia 2. Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 5. a/ Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 11. Podľa čl. 71 Základného nariadenia Zloženie a pracovné metódy správnej komisie 1. Správna Komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "správna Komisia") pôsobí pri Komisii Európskych spoločenstiev, je zložená zo zástupcov vlády každého členského štátu, ktorým pomáhajú, ak je to potrebné odborní poradcovia. Zástupca Komisie Európskych spoločenstiev sa zúčastňuje na zasadnutiach správnej komisie vo funkcii poradcu. 12. Podľa čl. 72 Základného nariadenia Úlohy správnej komisie Správna Komisia:
a/ sa zaoberá všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu, ktoré vznikajú z ustanovení tohto nariadenia, alebo ustanovení vykonávacieho nariadenia, alebo z ktorejkoľvek dohody alebo dojednania dohodnutých v ich rámci bez toho, aby boli dotknuté práva daných orgánov, inštitúcií a osôb obrátiť sa na súd v zmysle právnych predpisoch členských štátov, tohto nariadenia alebo zmluvy; b/ umožňuje jednotné uplatňovanie práva spoločenstva, najmä podporou výmeny skúseností a najlepšej administratívnej praxe; 13. Podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Základného nariadenia týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, keďže: (1) Článok 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa poskytovania a platby dávok v nezamestnanosti nezamestnaným osobám, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát. (2) Určujúcim faktorom pre uplatnenie článku 65 uvedeného nariadenia v celom jeho rozsahu je skutočnosť, že príslušné osoby mali počas posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého právnym predpisom podliehali, ktorým nemusí byť nevyhnutne členský štát, v ktorom boli zamestnané alebo samostatne zárobkovo činné. (3) Podľa definície uvedenej v článku 1 písm. j) uvedeného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, a pojem „pobyt“ je v písmene k) uvedeného článku vymedzený ako prechodné bydlisko. (4) V článku 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 sú stanovené kritériá na určenie bydliska v prípade, že medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov panuje rozdiel v názoroch na túto otázku. (5) Z článku 1 písm. f/ nariadenia (ES) č. 883/2004 vyplýva, že cezhraniční pracovníci majú svoje miesto bydliska v inej krajine, ako je krajina, v ktorej vykonávajú profesijnú činnosť, ktorá je na základe článku 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia príslušným štátom, a preto neexistuje pochybnosť o tom, že na takýchto pracovníkov sa vzťahuje článok 65 toho istého nariadenia. (8) Podľa článku 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. (9) Hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu, už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Konajúc v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 71 ods. 2 nariadenia (ES) č. 883/2004, 24.4.2010 komisia rozhodla takto: 1. Článok 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahuje najmä na: a/ osoby uvedené v článku 11 ods. 4 uvedeného nariadenia (zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činnej osoby zvyčajne vykonávanej na palube plavidla na mori plávajúceho pod vlajkou členského štátu); b/ osoby uvedené v článku 13 uvedeného nariadenia, ktoré obvykle vykonávajú svoje činnosti na územiach dvoch alebo viacerých členských štátov; c/ osoby, na ktoré sa vzťahuje dohoda uvedená v článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, v prípade, že počas svojej poslednej profesijnej činnosti mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný štát. 2. Osoby uvedené v odseku 1, ktoré počas svojej poslednej profesijnej činnosti podliehali právnym predpisom iného členského štátu, ako je štát miesta činnosti vykonávanej ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, majú nárok na dávky na základe ustanovení právnych predpisov štátu bydliska, ako keby predtým podliehali uvedeným právnym predpisom. 3. Na účely uplatňovania tohto rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s článkom 11 nariadenia (ES) č. 987/2009. 14. Podľa čl. 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia „Spôsob určenia bydliska“ 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum
záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; Vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
15. Preskúmaním veci správny súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom prvostupňovým rozhodnutím nevyhovela žiadosti žalobcu o dávku nezamestnanosti, nakoľko nesplnil podmienky v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. ani podmienky podľa čl. 61 a nasl. Základného nariadenia, nakoľko v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca na území SR nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie preukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Od apríla 2016 žalobca žil s deťmi a družkou u svojich rodičov v obci G. G. a od novembra 2017 žije s rodinou v prenajatom byte v Y., kde dcéra W. navštevuje materskú školu. Žalobca sa na území iného členského štátu EÚ zdržiaval viac ako 9 rokov, a to spolu s rodinnými príslušníkmi (družkou a deťmi), kde si prioritne a dlhodobo hľadal a vykonával zamestnanie, čo možno považovať za stabilné sa zamestnanie, pričom v Českej republike čerpal dávku v nezamestnanosti z tamojšieho systému sociálneho zabezpečenia, čo svedčí o existencii bydliska v inom členskom štáte EÚ. Zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie článku 61 a 62 Základného nariadenia, Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom považovala štát výkonu zárobkovej činnosti. Žalovaná zamietla odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu napadnutým rozhodnutím, v odôvodnení ktorého sa stotožnila so závermi prvostupňového rozhodnutia. Doplnila vyhodnotenie zachovanie väzieb žalobcu na Slovenskú republiku v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 a s použitím rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 dospela k záveru, že žalobca v čase jeho posledného zamestnania v zahraničí nemal „bydlisko“ v Slovenskej republike.
16. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že je občanom Slovenskej republiky, ktorý pracoval v zahraničí a pravidelne prichádzal za svojou rodinou (družkou a dvoma deťmi) na Slovensko, kde žili a žijú. Pre zlý zdravotný stav mu zamestnávateľ nepredĺžil prácu v Holandsku a preto bol, ako živiteľ rodiny, nútený hľadať si prácu na Slovensku. Je občan Slovenskej republiky, ktorý si plní svoje zákonom stanovené povinnosti a žiada aby neboli porušované jeho občianske práva. K dokázaniu väzieb na Slovensko predložil doklady o trvalom pobyte v G. G. a v Y., ako aj kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k rodinnému domu s pozemkami v I. G. a v Y..
17. Z obsahu správnej žaloby vyplývajú názory a tvrdenia žalobcu podložené predloženými dokladmi, ktoré však nie sú argumentačne podopreté v rozsahu, aby boli správnemu súdu zrozumiteľné v tom rozsahu, aký majú mať dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by mal správny súd na základe týchto nekonkrétnych námietok podrobiť napadnuté rozhodnutie preskúmaniu zákonnosti, bol by nútený sa uchýliť k dohadom a domnienkam o ich obsahu, čo je neprípustné. Správny súd ani v rámci konania o správnych žalobách v sociálnych veciach nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový a právny stav veci, prípadne modifikovať skutkové či právne závery orgánu verejnej správy. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotno- právnymi a procesnými predpismi.
18. Preto v súlade s § 203 ods. 2 SSP správny súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca bol na Slovensku naposledy zamestnaný v roku 2009 a následne dosiahol doby poisteného zamestnania už len zahraničí (v ČR a v Holandsku), teda, že žalobca nespĺňal podmienky
nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej platnej právnej úpravy. Nebolo tiež sporné, že žalobca nespĺňal ani podmienky na priznanie nároku na dávku nezamestnanosti v zmysle čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, avšak domáhal sa jej priznania s uplatnením výnimky podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, predpokladajúceho zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku počas jeho pracovnej činnosti v inom členskom štáte. Zo skutkového hľadiska medzi účastníkmi konania nebol spor o dosiahnutých dobách poisteného zamestnania žalobcu v Českej republike a v Holandsku, ani o tom, že žalobca mal na Slovensku trvalý pobyt a od apríla 2017 tu v prenajatom byte žije jeho družka s ich spoločnými deťmi, ktoré sa narodili v Českej republike. Sporné teda bolo právne posúdenie miesta bydliska žalobcu počas vykonávania posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ (v Holandsku). Primárne je tak predmetom tohto konania preskúmanie zákonnosti posúdenia spornej právnej otázky spočívajúcej v tom, či si žalobca, ktorý sa zdržiaval v inom členskom štáte EÚ, kde vykonával posledné zamestnanie, vzhľadom na to, že na Slovensku žila jeho rodina, za ktorou mal pravidelne prichádzať, zachoval pevné väzby so Slovenskom, a mal na území Slovenskej republiky bydlisko. Od právneho posúdenia tejto otázky sa odvíja zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia je založený na zachovaní bydliska zamestnanca (žalobca), v inom členskom štáte (Slovenská republika) ako je príslušný štát (Holandsko).
19. Žalobca tvrdil, že od roku 2017 žije s rodinou na Slovensku a za rodinou pravidelne prichádzal zo zahraničia, kde pracoval. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že v období od roku 2017 žije na Slovensku, naopak podľa formulára U002 z 11.10.2019 žalobca dosiahol na území Holandska doby poistenia v nezamestnanosti od 29.11.2016 do 10.12.2016 a od 07.02.2017 do 14.07.2019, čo preukazuje, že sa zdržiaval v zahraničí. Napriek tomu, že podľa § 184 ods. 1, 5 a § 196 ods. 1, 6 zákona č. 461/2003 Z.z. je fyzická osoba, ktorá si uplatní nárok na dávku povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku alebo jej výplatu a je povinná navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, neboli žalobcom k ním tvrdeným pravidelným príchodom za družkou a deťmi na Slovensko (5 - 6 krát ročne) navrhnuté žiadne dôkazy ani predložené preukazujúce podklady. Preto žalovaná toto tvrdenie vyhodnotila ako nepreukázané. Žalobca preukázal vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam na Slovensku, nájomný vzťah k miestu bydliska družky s deťmi, resp. trvalý pobyt a pod. na základe ním predložených dokladov. Žalovaná k tomu uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. Doplniť možno, že ani vlastníctvo, resp. nájom nehnuteľnosti žalobcu, a s ním spojené okolnosti užívania bytu družkou a deťmi (napr. úhrada poplatkov za komunálne odpady), prijatie detí na predprípravné vzdelávanie, žiadosť o pridelenie nájomného bytu a pod. nemožno stotožňovať s obsahom pojmu bydlisko žalobcu, ktoré predstavuje miesto, kde osoba zvyčajne býva, nakoľko žalobca sa počas vykonávania zamestnania zdržiaval - býval v Holandsku. Žalobca, bez bližšieho upresnenia, namietal, že zistenia žalovanej sa nezhodujú so skutočnosťou. Nemožno ustáliť o aké zistenia malo ísť, a preto na základe takejto nekonkrétnej námietky nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd preskúmaním obsahu administratívneho spisu a obsahu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia nezistil nedostatok zistenia skutkového stavu žalovanou na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP).
20. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí v súlade s hodnotiacimi kritériami plynúcimi z čl. 11 Vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009 na účely „spôsobu určenia bydliska“ podrobne vyhodnotila všetky zistené rozhodné skutočnosti. Hodnotila dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území dotknutých štátov (ČR a Holandsko), kde sa žalobca zdržiaval takmer desať rokov, ako aj jeho situáciu zo všetkých ďalších aspektov, ktoré požaduje Vykonávacie nariadenie. Zistila pritom, že žalobca bol pred odchodom do zahraničia na Slovensku zamestnaný vo viacerých krátkodobých zamestnaniach v celkovej dĺžke štyri roky, naposledy od 27.03.2008 do 04.09.2009. Z vykonávaných zamestnaní v zahraničí, ako aj zo skutočnosti, že žalobca v ČR dvakrát poberal dávku v nezamestnanosti, mala žalovaná za preukázané, že prevažujúca pracovná história sa v prípade žalobcu spája so zahraničím, pričom jeho pracovnú situáciu predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti považovala za stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Tvrdené pravidelné návštevy hodnotila žalovaná „bez bližšieho preukázania“. Žalovaná ďalej zistila, že žalobca na Slovensku býval s partnerkou a deťmi najskôr od apríla 2017 u jeho rodičov a od novembra 2017 v podnájme. V Holandsku žalobca býval v podnájme, kde si plnil aj daňové povinnosti (predtým v ČR). Celková dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí, do apríla 2017 spolu s družkou a deťmi, (s prihliadnutím
na relatívne krátku pracovnú históriu na Slovensku) s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh bola vyhodnotená silnejšie ako ostatné skutočnosti, najmä bydlisko partnerky s deťmi na Slovensku. Žalovaná mala za to, že zo spisového materiálu je preukázané, že žalobca sa počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí aj s priateľkou a deťmi dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, poberal dávku v nezamestnanosti, platil zákonné odvody i dane na území Českej republiky a Holandska. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovanej preukazujú, že žalobca si počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí centrum záujmov na Slovensku nezachoval. Žalovaná, v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, a so zreteľom na všetky dostupné informácie uzavrela, že nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa, počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ, za zachované na území SR.
21. Pokiaľ bolo podľa žalobcu sporné určenie centra záujmov žalobcu, determinujúce obsah pojmu „bydlisko“, plynúce prioritne z miesta vykonávania jeho zamestnania a s ním spojeného pobytu v zahraničí, kde odvádzal tiež príslušné dane a odvody, a na druhej strane zo skutočnosti, že manželka a deti žijú od apríla 2017 na Slovensku, kde má trvalý pobyt aj žalobca, žalovaná poukázala na to, že vyriešenie tejto spornej otázky vyplynulo z výkladu (rozhodnutia) Správnej Komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Základného nariadenia. Rozhodnutie Komisie bralo v úvahu, že podľa tohto článku sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Hoci takéto riešenie považovala v súčasnosti za prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu, podľa Komisie by už viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalobca mal v Holandsku stabilnú prácu, ktorú skončil dohodou, pričom jeho družka so spoločnými deťmi zostala od apríla 2017 žiť na Slovensku, t.zn. Komisia svojim výkladom postihovala práve situáciu žalobcu. Komisia rozhodla, že čl. 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahuje najmä na: a/ osoby uvedené v článku 11 ods. 4 uvedeného nariadenia (zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činnej osoby zvyčajne vykonávanej na palube plavidla na mori plávajúceho pod vlajkou členského štátu); b/ osoby uvedené v článku 13 uvedeného nariadenia, ktoré obvykle vykonávajú svoje činnosti na územiach dvoch alebo viacerých členských štátov; c/ osoby, na ktoré sa vzťahuje dohoda uvedená v článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, v prípade, že počas svojej poslednej profesijnej činnosti mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný štát.
22. To znamená, že tieto osoby, ktoré počas svojej poslednej profesijnej činnosti podliehali právnym predpisom iného členského štátu, ako je štát miesta činnosti vykonávanej ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, majú nárok na dávky na základe ustanovení právnych predpisov štátu bydliska, ako keby predtým podliehali uvedeným právnym predpisom, pričom na účely uplatňovania tohto rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia, čo žalovaná urobila. Žalobca nebol takou osobou, čo ani sám nespochybňoval, a nebol ani cezhraničným pracovníkom, ktorým je v súlade s čl. 1 písm. f/ Základného nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň.
23. Doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu dosiahnuté na území ČR a Holandska by bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia žalobcu v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaná v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 hodnotila aspekty určujúce centrum záujmov žalobcu, pevnosť väzieb žalobcu so Slovenskou republikou a dospela k záveru, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval. Výsledok hodnotenia bol v súlade s obsahom hodnotených listín (najmä žiadosť o dávku nezamestnanosti, Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov a jeho prílohy, formuláre U002) ako aj v súlade so zásadami logického uvažovania, preto mu nemožno vytýkať nezákonnosť. Rovnako potom ani právnemu záveru z neho plynúcemu o tom, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku v zmysle čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia.
24. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dôjde vtedy, pokiaľ orgán verejnej správy použije nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikuje správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretuje, a napokon vtedy, ak právnu normu síce správne vyloží, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikuje. Vzhľadom na predchádzajúce body tohto rozsudku nebolo preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zistené žiadne z uvedených kritérií determinujúcich nesprávne právne posúdenie veci. Právne posúdenie veci žalovanou tak bolo správne, pretože z listinných dôkazov založených v spise nie je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre uznanie zachovania jeho bydliska v Slovenskej republike počas výkonu jeho zamestnania v zahraničí, nakoľko tu nemal centrum svojich záujmov, dlhodobo orientoval svoj pracovný život na zahraničie, nebol tu poistený v nezamestnanosti, nebýval tu, neplatil tu príslušné dane, odvody, zdržiaval sa tu len sporadicky a iné. Žalovaná na účely rozhodnutia o žiadosti žalobcu o dávku nezamestnanosti zohľadnila jeho vyjadrenia, námietky a ním predložené podklady v celom rozsahu a v súlade s čl. 71, 72 Základného nariadenia vychádzala z rozhodnutia Komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Základného nariadenia. Na základe všeobecne formulovanej námietky žalobcu uplatnenej len formou nesúhlasu s posúdením veci žalovanou nebolo možné konštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v otázke posúdenia jeho bydliska. Správnosť právneho posúdenia veci plynie aj z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžsk/5/2016 z 13.12.2017, sp.zn 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018, ktoré tak rozhodli v obdobných prípadoch.
25. Do pozornosti žalobcu ďalej správny súd dáva tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje, kde žalovaná uviedla, že: „možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v inom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Holandska. V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútornej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t.j. aj na územie SR. V prípade, ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štátu je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti“.
26. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány
verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Preto správny súd nie je oprávnený rozhodovať o priznaní či nepriznaní nároku na dávku. Predmetom konania pred správnym súdom je prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, nie samotné rozhodovanie o nároku na invalidný dôchodok. Preto správny skúmal len to, či sú závery žalovaného vyjadrené v napadnutom rozhodnutí logické a zrozumiteľné, či neodporujú skutkovým zisteniam a platnej právnej úprave, a tiež či sú odôvodnené. Po vykonaní prieskumu v uvedenom rozsahu dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie tieto atribúty spĺňa.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ako aj im predchádzajúceho postupu konajúcich orgánov sociálneho poistenia, nezistil dôvody, pre ktoré by bol oprávnený dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, a preto správnu žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 190 SSP zamietol.
28. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.