Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_42Cob-13-2023.pdf
PDF · 141.16 KB
Case nature
Area
Subarea
42Cob/13/2023
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD., členiek senátu Mgr. Radoslavy Strhárskej a JUDr. Andrey Gindlovej v právnej veci žalobcu ZSE Energia, a.s. so sídlom Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 677 281 proti žalovanému LUDOPRINT, a.s. so sídlom Bobot č. 338, 913 25 Bobot, IČO: 36 306 673, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., J.Jesenského 69, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 789 925, o zaplatenie 10.758,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti prvému a druhému výroku rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 20. mája 2022 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 20. mája 2022 v rozsahu prvej a druhej výrokovej vety z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Prvou výrokovou vetou napadnutého rozhodnutia okresný súd zamietol žalobu v celom rozsahu a druhou výrokovou vetou priznal žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania 100 %. Treťou výrokovou vetou návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
2. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v žalobe proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 10.758,56 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.711,29 Eur od 06.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 3.742,39 Eur od 07.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.287,56 Eur od 03.05.2017 do zaplatenia a zo sumy 17,32 Eur od 01.06.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.
3. Žalobca si uplatnil nárok v konaní titulom povinnosti žalovaného uhrádzať platby za systémové služby a prevádzkovanie systému podľa platného cenového rozhodnutia úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby v zmysle vyhlášky ÚRSO č. 24/2013. Žalobca uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 03.06.2014 zmluvu o dodávke elektriny č. 47/14, predmetom ktorej je záväzok žalovaného ako dodávateľa elektriny dodávať žalobcovi ako odberateľovi elektriny elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny do odovzdávacieho miesta, cez ktoré je zariadenie na výrobu elektriny pripojené k distribučnej sústave prevádzkovateľa distribučnej sústavy (odovzdávacie miesto), ktorému bol prevádzkovateľom distribučnej sústavy po uzatvorení zmluvy pridelený EIC kód: 24ZZSVYR0000690K; záväzok žalobcu dodanú elektrinu od žalovaného odobrať a zaplatiť žalovanému cenu za dodanú elektrinu vo výške ceny elektriny na straty; záväzok žalobcu prevziať za žalovaného zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie miesto voči zúčtovateľovi odchýlok (ktorým je spoločnosť OKTE, a.s.); a záväzok žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému podľa platného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby, a to v súlade s vyhláškou ÚRSO č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom.
4. Žalobca v žalobe uviedol, že právnym základom povinnosti žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému je § 11 ods. 7 vyhlášky č. 24/2013, podľa ktorého každý účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste.
5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný je podľa § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike považovaný za účastníka trhu s elektrinou a žalovaný si ako účastník trhu s elektrinou zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku za odovzdávacie miesto, a to dojednaním prevzatia zodpovednosti za odchýlku za odovzdávacie miesto žalobcom v čl. II bod 1.3 zmluvy je žalovaný povinný uhrádzať platby za systémové služby a prevádzkovanie systému OKTE, a.s. v rozsahu koncovej spotreby žalovaného na odovzdávacom mieste, a to v súlade s § 11 ods. 7 vyhlášky č. 24/2013 prostredníctvom žalobcu, ktorý ich je ďalej povinný uhrádzať OKTE, a.s. S poukazom na definíciu platieb za systémové služby a prevádzkovanie systému (resp. ich taríf) uvedených v § 1 písm. h) a i) vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, žalobca zjednodušene definoval pojem platba za prevádzkovanie systému a pojem platba za systémové služby. Uviedol, že ide o poplatky, ktoré je účastník trhu s elektrinou, v tomto prípade aj žalovaný povinný odvádzať OKTE, a.s., a to buď sám alebo prostredníctvom subjektu, na ktorého preniesol zodpovednosť za odchýlku, čo je v tomto prípade žalobca, a to v rozsahu koncovej spotreby takéhoto účastníka trhu s elektrinou. Žalobca uviedol, že všetky faktúry, ktoré vystavil žalovanému ostali neuhradené, čím sa žalovaný dopustil porušenia ako svojho zmluvne uvedeného záväzku čl. II bod 1.2 zmluvy uhrádzať žalobcovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému, tak aj svojej povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne záväzných právnych predpisov, teda vyhláška 24/2013. Zároveň si uplatnil aj nárok na úroky z omeškania vo výške podľa predpisov občianskeho práva.
6. Okresný súd uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V odpore proti platobnému rozkazu namietal neposkytnutie plnenia fakturovaného žalobcom žalovanému a trval na tom, že elektrickú energiu, ktorú nedodá žalobcovi spotrebúva na vlastné účely, t.j. chod strojov a zariadení využívaných na podnikateľské účely. Uviedol, že elektrická energia vyrobená a spotrebovaná žalovaným neprechádza distribučnou sústavou a nie je dodávaná do distribučnej sústavy, takže nemá ako spôsobovať výdavky prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Poukázal na to, že ním vyrobená elektrická energia má napätie 400V a žalovaný odoberá elektrinu s napätím 22.000V, takže by ním vyrobená energia musela byť najskôr transformovaná na napätie 22.000V, k čomu nedochádza a táto je spotrebovaná priamo žalovaným. Žalovaný poukázal na vyjadrenie žalobcu, že právnym základom údajnej povinnosti žalovaného má byť § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., v zmysle ktorej si ten účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste. Žalovaný odkázal na komunikáciu so žalobcom, v ktorej žalobcu upozornil na to, že žalovanému neposkytuje v súvislosti s vyrobenou a spotrebovanou elektrinou žiadne systémové služby a prevádzku systému a preto žiadal faktúry, ktoré boli žalobcom zaslané vystaviť dobropis. Poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby nie sú službami, ktoré by mali byť skutočne poskytnuté a žalovaný z toho vyvodil, že žalobca potvrdil, že k poskytnutiu systémových služieb a prevádzkovaniu systému žalovanému vôbec nedochádza. Žalovaný uviedol, že mu nie je poskytované žiadne protiplnenie a platby za systémové služby a prevádzkovanie systému by mal uhrádzať len na základe zdanlivej povinnosti, vyplývajúcej z § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013.
7. Žalovaný v konaní vzniesol aj námietku rozporu vyhlášky č. 24/2013 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky. Osobitne namietal, že právna úprava obsiahnutá v § 11 ods. 10 vyhl. č. 24/2013 Z.z., prakticky zaťažuje platbou za systémové služby a za prevádzkovanie systému všetku vyrobenú elektrickú energiu, a to bez ohľadu na to, či bola nejaká systémová služba a služba za prevádzkovanie systému vôbec výrobcovi a zároveň užívateľovi elektriny dodaná. Mal za to, že povinnosť hradiť platby za prevádzkovanie systému s voľbou režimu zodpovednosti za odchýlku nemá žiadnu vecnú ani právnu opodstatnenosť. Inštitút zodpovednosti za odchýlku žiadnym spôsobom nesúvisí so systémom úhrady „vynútených“ nákladov zahrnutých v tarifa za prevádzkovanie systému a použil sa výhradne len za
účelom zabezpečenia peňažného toku smerom k organizátorovi krátkodobého trhu s elektrinou, ktorý ako zúčtovateľ odchýlok vstupuje do priameho právneho vzťahu s každým subjektom zúčtovania a sprostredkovanie aj s ostatnými účastníkmi trhu s elektrinou, ktorý na subjekt zúčtovania preniesli svoju vlastnú zodpovednosť za odchýlku. Poukázal na predchádzajúci mechanizmus výberu platieb a zotrval na závere, že tarifa za prevádzkovanie systému nemá povahu ceny za dodávku tovaru, keďže za ne nie sú poskytované žiadne vecné plnenia v podobe tovarov alebo služieb v sieťových odvetviach.
8. Žalovaný upozornil, že na základe podnetu žalovaného skupina poslancov Národnej rady SR podala dňa 08.11.2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky ÚRSO č. 24/2013 s Ústavou SR Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2017-47 zo dňa 12.12.2017 Ústavný súd rozhodol, že návrh skupiny 35 poslancov NR SR prijíma na ďalšie konanie.
9. Okresný súd uviedol, že žalovaný podal na pojednávaní dňa 22.04.2022 návrh na prerušenie konania o súlade vyhlášky č. 24/2013 Z.z. s Ústavou SR, ktorý zamietol s poukazom na dôvody rozhodnutia.
10. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že v spore nebolo preukázané, že by žalobca od žalovaného ako výrobcu elektriny odobral elektrickú energiu v zmysle zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14. Taktiež nebolo preukázané, že by výrobný zdroj žalovaného bol reálne (fyzicky) pripojený do sústavy alebo siete (§ 2 písm. a) bod 11 zák. č. 251/2012 Z.z.) prevádzkovanej žalobcom, a teda že by žalovaný vôbec mal reálnu možnosť dodávať žalobcovi elektrinu a využívať systémové služby a systém, ktorý prevádzkoval žalobca. Z uvedeného dôvodu podľa názoru okresného súdu žalobca v zmysle predmetnej zmluvy reálne nemohol ani prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi zmluvne dohodnutými hodnotami dodávok alebo odberov elektriny a hodnotami dodávok alebo odberov elektriny v určenom čase určenými podľa pravidiel pre fungovanie trhu s elektrinou (§ 2 písm. a) bod 9 zák. č. 251/2012 Z.z.). Podľa názoru okresného súdu v tomto prípade by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 ObZ ak by mal žalovaný uhrádzať platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzicky prístup, reálne ho nevyužíval. Okresný súd podotkol, že žalovaný ním vyrobenú elektrinu využil iba pre potreby jeho vlastnej podnikateľskej činnosti. V spore teda podľa okresného súdu nebolo ani preukázané, že by žalovaný ako výrobca elektriny bol účastníkom trhu v zmysle § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 251/2012, keďže nedodával elektrinu do systému (žalobca ju v zmysle predmetnej zmluvy neodoberal) ani reálne (fyzicky) nebol pripojený do prenosovej sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a ani distribučnej siete, ktorá by mu umožnila obchodovanie s elektrickou energiou.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalobca v rozsahu výroku I a výroku II. Odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Žalobca v odvolaní uviedol, že súdom uvedené skutkové zistenia považuje za nesprávne z dôvodu ich rozporu s vykonanými dôkazmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na oblasť energetiky. Pripomenul, že žalobca sa zaviazal odoberať od žalovaného elektrinu, ktorú žalovaný vyrobí a dodá do regionálnej distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste, ak túto sám nespotrebuje ako vlastnú koncovú spotrebu elektriny. Bolo teda výlučne na žalovanom koľko elektriny vyrobí, koľko vyrobenej elektriny spotrebuje v rámci svojej koncovej spotreby a koľko elektriny dodá žalobcovi jej dodaním do distribučnej sústavy PDS. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanému, že elektrinu, ktorú vyrobí sám spotrebuje žalobca uviedol, že nepovažoval za potrebné sa v konaní zaoberať preukazovaním odberu elektriny od žalovaného na základe zmluvy, pretože túto skutočnosť nepovažuje za relevantnú pre uplatnenie jeho nároku ani v súčasnosti, keďže ním uplatnený nárok nesúvisí s elektrinou dodanou žalobcovi ale práve naopak s elektrinou, ktorú žalovaný vyrobil a bez jej dodania žalobcovi spotreboval v rámci jeho koncovej spotreby elektriny. Práve za takéto spotrebované množstvo elektriny (teda nedodané žalobcovi) bol žalovaný povinný uhrádzať žalobcovi poplatky vo výške tarify za prevádzkovanie systému (ďalej len „TPS“) a tarify za systémové služby (ďalej len „TSS“) v zmysle ich definície podľa príslušného právneho predpisu. Žalobca uviedol, že na základe zmluvy
so žalovaným bol pripravený odoberať od žalovaného elektrinu a túto aj skutočne odoberal vždy, keď množstvo elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení presiahlo koncovú spotrebu elektriny žalovaného. V zmysle uvedeného je tak skutkové zistenie súdu, podľa ktorého žalobca reálne nemohol ani prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi zmluve dohodnutými hodnotami dodávok, nie je správne.
14. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že sám žalovaný si zvolil pre odovzdávacie miesto režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku, ktorú na základe zmluvy prevzal za žalovaného žalobca. Prevzatím zodpovednosti za odchýlku prišlo k zaradeniu odovzdávacieho miesta do bilančnej skupiny žalobcu. Pre preukázanie prevzatia zodpovednosti za odchýlku je preto podstatná zmluva, ktorou žalobca prevzal za žalovaného zodpovednosť za odchýlku a potvrdenie zúčtovateľnej odchýlky od spoločnosti OKTE, a.s. potvrdzujúce zaradenie odovzdávacieho miesta do bilančnej skupiny žalobcu, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu a súd ich mal k dispozícii pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Preukazovanie, či žalobca odobral nejaké množstvo elektriny od žalovaného je v tomto prípade irelevantné.
15. Žalobca namietol aj skutkové tvrdenia okresného súdu, že nebolo preukázané, že by výrobný zdroj žalovaného bol reálne (fyzicky) pripojený do sústavy alebo siete prevádzkovanej žalobcom a teda že by žalovaný vôbec mal reálnu možnosť dodávať žalobcovi elektrinu a využívať systémové služby a systém, ktorý prevádzkoval žalobca. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že skutočnosť pripojenia výrobného zariadenia k regionálnej distribučnej sústave nie je a ani nebola medzi stranami sporná a žalovaný túto skutočnosť výslovne a ani žiadnym iným spôsobom nepopieral. Poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Ak je skutkové tvrdenie pripojenia výrobného zariadenia k regionálnej distribučnej sústave nesporné, žalobca nebol povinný toto tvrdenie ďalej preukázať a preto jeho nepreukázanie nemôže viesť k neúspechu žalobcu v konaní. Z obsahu odôvodnenia rozsudku sa však možno celkom opodstatnene domnievať, že súdom tvrdené nepreukázanie pripojenia výrobného zariadenia k distribučnej sústave bolo hlavným dôvodom, pre ktorý súd žalobu zamietol. Žalobca preto označil rozsudok za nesprávny.
16. Žalobca namietol, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, čo súd myslel preukázaním reálneho pripojenia výrobného zariadenia k distribučnej sústave, čo by podľa pochopenia žalobcu mohlo byť preukázané iba fyzickou obhliadkou odovzdávacieho miesta za prítomnosti znalca v danom odbore, ktorá by už v danom čase ani nebola možná. Ak by však súd správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy, skutočnosť pripojenia výrobného zariadenia k distribučnej sústave PDS by mal preukázanú aj z dôkazov, ktoré už tvoria súčasť spisu. Uviedol, že napríklad takýmito dôkazmi je potvrdenie o pôvode elektriny a potvrdenie spoločnosti OKTE, a.s. zo dňa 15.10.2021. Zároveň pripojenie výrobného zariadenia k distribučnej sústave PDS možno jednoznačne odvodzovať aj zo znenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore OZE, podľa ktorých je pripojenie výrobného zariadenia k distribučnej sústave PDS podmienkou na uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a d) Zákona o podpore OZE, ktorú si žalovaný v rozhodnom období nepochybne uplatňoval.
17. Za nedôslednosť súdu pri zisťovaní skutkového stavu označil žalobca fakt, že súd nesprávne považuje žalobcu za prevádzkovateľa distribučnej sústavy, keď uvádza, že nebolo preukázané, že by výrobný zdroj žalovaného bol reálne pripojený do sústavy alebo siete prevádzkovanej žalobcom. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalobca nie je a ani v rozhodnom období nebol prevádzkovateľom distribučnej sústavy alebo akejkoľvek inej sústavy alebo siete.
18. Vo vzťahu ku konštatovaniu okresného súdu, že žalovaný ním vyrobenú elektrinu využíval iba pre jeho vlastné potreby žalobca uviedol, že je pravdou, že žalovaný využíval ním vyrobenú elektrinu najmä, ale nielen pre účely vlastnej koncovej spotreby elektriny. Uviedol, že ak by aj čisto hypoteticky pripustil, že by žalovaný ním vyrobenú elektrinu využil iba pre potreby jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, teda 100 % vyrobenej elektriny by spotreboval v rámci koncovej spotreby elektriny, uvedené by nič nezmenilo na jeho postavení účastníka trhu s elektrinou v zmysel § 15 ods. 1 a 2 Zákona o energetike. Žalovaný nesporne bol v rozhodnom období účastníkom trhu s elektrinou ako výrobca elektriny a výrobné zariadenie žalovaného bolo pripojené do distribučnej sústavy PDS, čo nie je medzi stranami ani sporné.
19. Žalobca v odvolaní namietol aj nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Uviedol, že žalovaný mal ako výrobca elektriny právnu povinnosť uhrádzať za každú kilowatthodinu koncovej spotreby elektriny na jej odovzdávacom mieste, poplatky vo výške PPS a TSS. Táto povinnosť má právny základ v Pravidlách trhu, teda vo všeobecne záväznom právnom predpise a ich výška bola stanovená
cenovým rozhodnutím úradu pre reguláciu sieťových odvetví, platným v rozhodnom období. Odkazoval pritom na rozhodnutie ÚRSO č. 0077/2017/E zo dňa 29. decembra 2016. Žalobca zotrval na tvrdeniach, ktoré predložil v konaní pred súdom prvej inštancie, osobitne pripomenul, že platby za TPS a TSS sú právnymi predpismi stanovené poplatky, ktoré je každý účastník trhu s elektrinou a teda nepochybne aj žalovaný povinný uhrádzať v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny a prispievať tak na úhradu nielen nákladov na výrobu elektriny a na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou, ale aj na úhradu nákladov prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné povolané náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb. Nešlo teda o služby, ktoré by mali byť žalovanému priamo poskytované žalobcom, ku ktorým by mal mať žalovaný vždy preukázaný prístup alebo tieto reálne využívať. Z uvedeného dôvodu namietol žalobca nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ okresný súd uviedol, že v tomto prípade by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 ObZ, ak by mal žalovaný uhrádzať platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzický prístup a reálne ho nevyužíval. Žalobca zdôraznil, že je zrejmé, že žalobcov nárok v tomto konaní sa týka poplatkov stanovených právnymi predpismi, ktoré by ako taký nemal byť považovaný za nárok z obchodno-právneho styku a už vôbec nie v rozpore s jeho zásadami. Žalobca sa zmluvou nezaviazal žalovanému poskytovať služby za prevádzkovanie systému a systémové služby. Zmluvou je len zduplikovaná povinnosť žalovaného uhrádzať tieto poplatky v súlade s pravidlami trhu, teda vyhláškou ÚRSO zverejnenou v Zbierke zákonov a boli ňou dohodnuté platobné podmienky týchto poplatkov, za ktorých bol žalovaný povinný poplatky žalobcovi uhrádzať. Platby za TPS a TSS predstavujú poplatky, ktorými platná legislatíva zaťažuje, aj v rozhodnom období zaťažovala koncovú spotrebu elektriny všetkých účastníkov trhu s elektrinou a nejde o služby alebo plnenie v pravom zmysle slova, ktoré by mal žalobca poskytnúť žalovanému. Platby za TPS a TSS je v zmysle platnej legislatívy povinný uhrádzať každý účastník trhu s elektrinou a podieľať sa tak na úhrade nákladov vynakladaných vo verejnom záujme. Žalobca mal za to, že práve naopak nepriznanie týchto platieb žalobcovi predstavuje zjavné popretie povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo všeobecne záväzného právneho predpisu a významný zásah do pravidiel financovania určitých činností v energetických odvetviach.
20. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a pre prípad, ak by neboli splnené podmienky na zrušenie rozhodnutia, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
21. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, že podľa názoru žalovaného súdu prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy, t.j. vec správne právne posúdil. Žalovaný sa pridŕžal argumentácie prednesenej pred súdom prvej inštancie a napriek tomu, že neprevzal jej tvrdenia do odôvodnenia rozsudku, trval na tom, že nárok žalobkyne je nedôvodný aj z toho dôvodu, že v čase uplatňovania nárokov (vystavenia faktúr) tak žalobkyňa činila na základe právnej normy, ktorá bola v rozpore s Ústavou, nakoľko v tom čase neexistovalo splnomocňovacie ustanovenie zákona, ktoré by uplatňovanie nárokov, ktorých sa žalobkyňa domáha, umožňovalo. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 19/2017-115 zo dňa 08.07.2020, pričom zdôraznil, že záver Ústavného súdu o tom, že návrh na vyhlásenie nesúladu medzi Vyhláškou č. 24/2013 Z.z. a Ústavou SR je nedôvodný vzhľadom k tomu, že došlo k novelizácii zákonných noriem, čo spôsobilo obsolentnosť navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy.
22. Žalovaný zdôraznil, že aj keď Ústavný súd SR výslovne nevyslovil nesúhlas napadnutého § 11 ods. 7 Vyhl. č. 24/2013 s Ústavou z dôvodu, že po prijatí návrhu na ďalšie konanie došlo k zmene právnych predpisov, v označenom náleze uvádza, že spomenuté nedostatky zákonnej právnej úpravy v čase podania návrhu by bolo možné posudzovať optikou absencie, resp. nevytvorenia zákonných predpokladov pre ukladanie povinností v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, čo by mohlo byť považované za porušenie záväzku zo strany štátu na ochranu práv a slobôd. Ústavný súd SR v náleze PL.ÚS 19/2017-115 zo dňa 08.07.2020 teda konštatoval, že právne normy mohli byť nesúladné, avšak tým, že zákonodarca vadný stav odstránil a novelizoval, nemal už viac o čom rozhodovať. Žalovaný uviedol, že vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré Národná rada SR neupravila zákonom. Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, a ani spôsobom odporujúcim zákonu. V čase vystavovania faktúr žalobkyňou
neexistovala zákonná norma, ktorá by upravovala povinnosť žalovanej platiť za služby, ktoré neobdržala. Jediný právny titul bola zmluva o dodávke elektriny č. 47/14, z ktorej jednoznačne vyplýva spravovanie sa Obchodným zákonníkom a z ktorej taktiež jednoznačne vyplýva záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby, ktoré mali byť poskytnuté, a nie za služby, ktoré poskytované neboli. Žalovaný skonštatoval, že až zákonom č. 309/2018 zo dňa 17.10.2018 zákonodarca upravil zák. č. 250/2012 o regulácii v sieťových odvetviach, kde priamo do zákona uviedol tarifu za prevádzkovanie systému. Následne Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku č. 181/2020, a to dňa 25.05.2020, teda 1,5 mesiaca pre vydaním nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 19/2017-115, ktorou zrušil ust. § 11 Vyhl. č. 24/2013, teda tej vyhlášky, na základe ktorej sa žalobca domáha nároku v tomto spore.
23. Žalovaný teda vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na konštatovaní, že žalobca si uplatnil nárok v spore na základe právnej normy, ktorá sa stala obsolentnou a bola v rozpore s Ústavou. Zmena zákona nastala od 01.01.2019 a podľa názoru žalovaného až od tohto dátumu je možné platne vyberať platby za systémové služby, ktoré sú priamo upravené v Zákone o energetike, zákone č. 297/2019 Z.z., zákone č. 309/2009 Z.z. v spojení s Vyhl. č. 181/2020. Zákon už pomenoval systémové služby ako tarifný systém, ktoré majú odberatelia platiť priamo zo zákona, teda nie na základe poskytovania služieb tak, ako je to v tomto spore. V tomto spore jediný doklad majúci preukazovať nárok žalobkyne je zmluva č. 47/2014, ktorou sa zaviazala žalobkyňa poskytovať systémové služby, avšak ako sama žalobkyňa listom zo dňa 12.05.2016 uviedla, žiadne služby neposkytovala, preto podľa žalovaného argumentácia žalobcu ohľadne skutočnosti, že ide o tarifu na základe právnej normy za uvedené obdobie, neobstojí. Tiež uplatňovanie uvedených nárokov, pokiaľ sa odvoláva na právnu normu, musí byť jednoznačne uskutočnené za splnenia formálnej podmienky, ktorou je splnomocnenie uvedené v zákone, pričom takéto splnomocnenie v žiadnom zákone uvedené nebolo. Zo strany žalobkyne nedošlo k poskytnutiu žiadneho plnenia, za ktoré by mohla požadovať uhradenie žalovaného nároku vo výške 10.758,56 Eur s príslušenstvom, čo podľa žalovaného potvrdil aj žalobca. Predpokladom oprávnenosti požadovať zaplatenie určitej sumy je poskytnutie protiplnenia, v danom prípade plnenia v podobe systémových služieb a služby prevádzky systému. Podľa názoru žalovaného ani pri použití akéhokoľvek spôsobu výkladu, ktorý právna teória pripúšťa, nie je možné dospieť k záveru, že platby za systémové služby sú tarifou. Zo znenia záväzku Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 podľa žalovaného vyplýva, že povinnosť platieb vzniká na strane žalovaného až po realizovaní služby, realizovaní prevádzkovania systému tak, ako je uvedené v zmluve v nadväznosti na Vyhl. č. 24/2013. Z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, ako aj z vyjadrení žalobcu vyplynulo, že v skutočnosti žiadne systémové služby ani prevádzkovanie systému žalovanému poskytované neboli.
24. Žalovaný uviedol, že má kogeneračnú jednotku s celkovým inštalovaným výkonom o veľkosti 420 kw. Podľa zák. č. 309/2009 Z.z. mu bolo priznané právo na podporu výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenej v tomto zariadení. Problém, ktorý vznikol v danom spore spočíva v tom, že žalobca požadoval toľko prostriedkov, že žalovaný ešte mal doplácať na to, že mal podporu podľa zák. č. 309/2009 Z.z. Žalovaný ďalej zotrval na vyjadreniach, ktoré predložil v konaní pred súdom prvej inštancie a mal za to, že žalobca nesplnil záväzok prevziať zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie miesto dodávateľa voči zúčtovateľovi odchýlok a uvedené v spore nepreukázal. Žalovaný uviedol, že ani nemá možnosť prevziať zodpovednosť za odchýlku, nakoľko nemal žiadne zariadenie, ani trafostanice.
25. Vo vzťahu k charakteru právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným žalovaný uviedol, že je potrebné aplikovať na tento zmluvný vzťah Obchodný zákonník a teda predpokladať dodanie týchto systémových služieb a prevádzkovanie systému. Vyberanie platieb podľa žalovaného nebolo v súlade s vyhláškou a zákonom, nakoľko chýbalo splnomocňujúce ustanovenie v zákone, ktoré by oprávňovalo ministerstvo vydať takúto vyhlášku a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví stanoviť cenu za vyberané poplatky. Žalobca môže vyberať platby za systémové služby pre spoločnosť OKTE až od 01.01.2019. Podľa žalovaného argumentácia žalobcu, že mal zaplatiť spoločnosti OKTE, a.s. v danom spore neobstojí, nakoľko predmetom tohto sporu je nárok žalobcu voči žalovanej a nie nárok OKTE, a.s. voči žalobcovi. Pokiaľ by žalobca platil v rozpore so zákonom, nemôže vyžadovať od žalovaného, aby mu nahradil plnenie, ktoré mal uhrádzať za žalovaného spoločnosť OKTE, a.s. rovnako v rozpore so zákonom. Zároveň namietol, že žalobca nepreukázal tvrdenú skutočnosť, že poplatky, ktoré požaduje od žalovanej spoločnosť OKTE, a.s., skutočne uhradil. V závere žalovaný uviedol, že je toho názoru, že požiadavka uhrádzať platby za prevádzkovanie systému a za systémové služby v rozsahu elektrickej energie, ktorá nevstúpila do prenosovej sústavy prevádzkovateľa distribučnej siete a táto bola samotným výrobcom elektrickej energie spotrebovaná, ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v Zákone o energetike. Vo vzťahu k uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
26. Žalobca v odvolacej replike vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného uviedol, že treba zdôrazniť, že Ústavný súd SR nálezom ÚS rozhodol tak, že ich návrhu nevyhovuje. Žalovanému neprislúcha skúmať a predikovať otázku súladnosti právnych predpisov s Ústavou SR. Jeho závery o protiústavnosti nemajú právnu oporu. Navyše súd nemá v tomto konaní právomoc rozhodovať, či tieto predpisy odporujú zákonu alebo Ústave SR. Žalobca zdôraznil, že žalobca je povinný rešpektovať uvedené všeobecne záväzné právne predpisy a individuálne správne akty až dovtedy, kým tieto nebudú právoplatne zrušené. Žalobca ani žalovaný nie je štátnym orgánom, ktorého kompetenciou by bolo posudzovať súlad všeobecne záväzných právnych aktov alebo individuálnych správnych aktov vydaných ÚRSO so zákonom či s Ústavou. V takom prípade je potrebné rešpektovať princíp prezumpcie ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov a správnosti správnych aktov, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu a ktorý je zakotvený aj v judikatúre Najvyššieho súdu SR a teda žalobca je povinný rešpektovať povinnosti, ktoré mu vyplývajú z predpisov a rozhodnutí ÚRSO. Žalobca zdôraznil, že žalovaný k záveru o údajnej protiústavnosti predmetnej vyhlášky a teda údajnej nedôvodnosti nároku žalobcu dospel sám v rozpore so skutkovým a právnym stavom a opiera sa výlučne o zmluvné dojednania, pričom zo Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/2014, ako aj z charakteru zmluvného vzťahu je evidentné, že na tento nie je možné nazerať ako na výlučne obchodnoprávny vzťah bez intervencie akejkoľvek aplikovateľnosti regulácie v elektrotechnike.
27. Žalobca v odvolacej replike opätovne poukázal na to, že žalovaným uvádzané argumenty abstrahujú od toho, aká je právna povaha a účel poplatkov, ktorých úhradu si žalobca uplatňuje v rámci tohto konania. Nejde o služby, ktoré by mal žalovaný možnosť využívať, ale v súlade s energetickou reguláciou mal žalobca vyberať platby za TPS a TSS od žalovaného a tieto odovzdávať spoločnosti OKTE, a.s. Zopakoval, že platby za TPS a TSS sú právnymi predpismi stanovené poplatky, ktoré je každý účastník trhu s elektrinou povinný uhrádzať v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny a nešlo teda priamo o služby, ktoré by mali byť poskytované žalobcom. Tieto poplatky sú v plnej výške odvádzané spoločnosti OKTE, a.s., ktorá ňou následne financuje vybrané činnosti v elektroenergetike a žalobca ich nevyberá na základe svojho slobodného rozhodnutia a z tejto činnosti nemá žiaden prospech. Ide o plnenie povinností vyplývajúcich z energetickej regulácie.
28. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namietol, že žalobca si nesplnil svoj záväzok prevziať zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie miesto dodávateľa voči zúčtovateľovi odchýlok, resp. že to nepreukázal v konaní, žalobca poukázal na predloženie dôkazu a sumarizačné vyjadrenie zo dňa 18.10.2021, spolu s ktorým predložil aj dôkaz „Vyjadrenie OKTE zo dňa 15.10.2021“, ktorým žalobca preukázal skutočnosť týkajúcu sa prevzatia zodpovednosti za odchýlku žalobcom na odovzdávacie miesto žalovaného označené EIC kódom: 24ZZSVYR0000690K, ktorú žalovaný už počas súdneho konania namietal. Žalobca odkázal na citované vyjadrenie a v závere uviedol, že v súdnom konaní predložil dôkazy a uviedol aj argumenty, na ktoré žalovaný vo vyjadrení vôbec nereflektuje, jeho argumentácia nezohľadňuje právne predpisy a dôkazy predložené žalobcom. Vzhľadom na uvedené zotrval na odvolacom petite.
29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania.
30. Odvolací súd z ods. 8 odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu zistil, že okresný súd nemal za preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca od žalovaného ako výrobcu elektriny odobral elektrickú energiu v zmysle Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14. Okresný súd tiež nemal za preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, že by výrobný zdroj žalovaného bol reálne pripojený do sústavy alebo siete prevádzkovanej žalobcom a teda že by žalovaný vôbec mal reálnu možnosť dodávať žalobcovi elektrinu a využívať systémové služby a systém, ktorý prevádzkoval žalobca. Okresný súd ďalej dospel k záveru, že žalobca nemohol prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi zmluvne dohodnutými hodnotami dodávok alebo odberov elektriny a hodnotami dodávok alebo odberov elektriny v určenom čase určenými podľa pravidiel pre fungovanie trhu s elektrinou.
31. Okresný súd naopak považoval za zistené, že:
32. Dňa 03.06.2014 uzavrel žalovaný ako dodávateľ so žalobcom ako odberateľom Zmluvu o dodávke elektriny č. 47/14, ktorej predmetom, podľa jej čl. II bodu 1, bolo: a) záväzok dodávateľa dodávať odberateľovi do odovzdávacieho miesta dodávateľa, uvedeného v čl. IX zmluvy elektrinu v dohodnutom množstve, kvalite a čase, vyrobenú vo výrobnom zariadení dodávateľa, špecifikovanom v čl. V tejto zmluvy; b) záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia ÚRSO, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby, ktoré odberateľ dodávateľovi fakturuje v súlade s pravidlami trhu;
33. Faktúrou č. 1701475 zo dňa 16.03.2017, splatnou 05.04.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 2/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 3 292,36 Eur (neuhradená v sume 2 711,29 Eur). Faktúrou č. 1701753 zo dňa 14.02.2017, splatnou 06.03.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 1/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 3 742,39 Eur. Faktúrou č. 1702224 zo dňa 12.04.2017, splatnou 02.05.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 3/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 4 287,56 Eur. Faktúrou č. 1702626 zo dňa 11.05.2017, splatnou 31.05.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 4/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 17,32 Eur. Žalovaný uvedené faktúry spolu v sume 10 758,56 Eur doteraz neuhradil.
34. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy, 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, b) výkupom elektriny výkupcom elektriny za cenu vykupovanej elektriny, c) doplatkom, d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku3ac) výkupcom elektriny, e) príplatkom.
29. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení neskorších predpisov, účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy, c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou, g) výkupca elektriny.
30. Podľa § 11 ods. 7 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 24/2013 Z.z. účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste.
31. Odvolací súd preskúmal dôvody uvedené žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že tieto sú vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu relevantné.
32. Žalobca primárne namietol, že súdom uvedené skutkové zistenia považuje za nesprávne z dôvodu ich rozporu s vykonanými dôkazmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na oblasť energetiky. Z pomerne stručného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu uvedeného v ods. 8
napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd zamietol uplatnený nárok žalobcu z dôvodu, že nemal za preukázané, že by žalobca od žalovaného ako výrobcu elektriny odobral elektrickú energiu, že nemal za preukázané, že by výrobný zdroj žalovaného bol fyzicky pripojený do sústavy alebo siete a že by žalovaný vôbec mal reálnu možnosť dodávať žalobcovi elektrinu a využívať systémové služby a systém, ktorý prevádzkoval žalobca.
33. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu dospel k záveru, že uvedené skutkové závery nevyplývajú nielen z vykonaného dokazovania, ale osobitne sú v rozpore so skutočnosťou, že sám žalovaný nenamietal, že by nebol pripojený do sústavy alebo siete, naopak tvrdil, že sám elektrickú energiu vyrába, namietal však, že táto má napätie 400 W a nie 22000 W, takže na to, aby prešla distribučnou sústavou a bola dodávaná do distribučnej sústavy, musela by byť transformovaná na napätie 22000 W. Už zo zvoleného spôsobu obrany je zrejmé, že námietku toho, že by žalovaný nebol fyzicky pripojený do sústavy, vzniesol okresný súd v mene žalovaného v rozpore so zvolenou procesnou obranou.
34. Tvrdenie, že žalobca od žalovaného ako výrobcu elektriny elektrickú energiu odobral, ostalo medzi stranami sporné, avšak ako upozornil žalobca vo vzťahu k rozhodnutiu o tom, či žalovanému vznikla alebo nevznikla povinnosť uhradiť uplatnený nárok, takéto zistenie je irelevantné, keďže v zmysle právnych predpisov platných a účinných jednak ku dňu uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a jednak ku dňu fakturácie uplatnenej žalobcom, relevantné bolo posúdenie postavenia žalovaného ako účastníka trhu s elektrinou v zmysle zák. č. 251/2012 (§ 15 ods. 2), ako to opakovane uvádzal žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie.
35. Okresný súd sa s uvedeným rozporom žiadnym spôsobom nevysporiadal, rovnako ako neuviedol relevantné dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi zmluvne dohodnutými hodnotami dodávok alebo odberov elektriny a hodnotami dodávok alebo odberov elektriny v určenom čase určenými podľa pravidiel pre fungovanie trhu s elektrinou.
36. Rovnako záver okresného súdu, že by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak by mal žalovaný uhrádzať platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzicky prístup a reálne ho nevyužíval, sú v rozpore so zisteniami súdu aj s vyjadreniami žalovaného, ktorý nikdy nepoprel, že by bol účastníkom trhu s elektrinou a ako taký reálne využíval infraštruktúru nevyhnutnú pre pripojenie do sústavy.
37. Aj záver okresného súdu, že nebolo preukázané, že by žalovaný ako výrobca elektriny bol účastníkom trhu v zmysle § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 251/2012 svedčí o nedostatočnom oboznámení sa s podstatou právnej úpravy regulácie sieťových odvetví, a to v znení Zákona o energetike, zák. č. 251/2012 v znení Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby č. 309/2009 Z.z., osobitne v zmysle znenia Vyhl. č. 24/2013, Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovovali pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou.
38. Okresný súd v podstate vôbec nereagoval na argumentáciu žalobcu, ktorý svoj nárok vyvodzoval z právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu, kedy si faktúrou uplatnil nárok voči žalovanému. Osobitne sa nevysporiadal s podstatou žalobcovej argumentácie, že platby za TPS a TSS sú právnymi predpismi stanovené poplatky, ktoré je každý účastník trhu s elektrinou (a teda aj žalovaný) povinný uhrádzať v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny a prispievať tak na úhradu nielen nákladov na výrobu elektriny a na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou, ale aj na úhradu nákladov prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné povolané náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb. Nešlo teda o služby, ktoré by mali byť žalovanému priamo poskytované žalobcom, ku ktorým by mal mať žalovaný vždy preukázaný prístup alebo tieto reálne využívať.
39. Okresný súd nereagoval ani na základnú procesnú obranu žalovaného, ktorý vzniesol relevantné námietky, osobitne namietol, že zo strany žalovaného nedošlo k odoberaniu žiadnej formy služby a preto nebolo možné od žalovaného za poskytovanie služieb žiadať žiadnu platbu a tiež namietol, že právny základ nároku, ktorý si žalobca uplatnil, vychádza z právnej úpravy, ktorá bola podľa názoru žalovaného v rozpore s Ústavou SR. Ani z jednou z týchto relevantných námietok sa okresný súd nevysporiadal, pričom bolo nevyhnutné posúdiť, či skutočne je uplatnenie nároku v danom prípade vo vzťahu k zneniu
Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 zo dňa 03.06.2014 platbou za poskytnutie služby v zmysle, ako to vymedzil žalovaný vo svojich podaniach alebo či išlo o platbu, ktorú žalobca vymedzil ako platbu na základe právnych predpisov, ktorú je žalovaný povinný platiť už len z dôvodu, že sa stal účastníkom trhu s elektrinou, a to v zmysle uzavretej Zmluvy o dodávke elektriny. Rovnako sa okresný súd vôbec nevysporiadal s námietkou žalovaného vo vzťahu k spornému súladu Vyhl. č. 24/2013 s Ústavou SR, pričom vysporiadanie sa s uvedenou námietkou je otázkou právneho posúdenia, ktoré bol súd povinný vykonať, aby dal odpoveď na podstatné vyjadrenia strán, ktoré boli prednesené v konaní.
40. Odvolací súd v tomto štádiu konania môže konštatovať iba toľko, že skutkový stav vymedzený okresným súdom v odôvodnení rozhodnutia nekorešponduje s vykonanými dôkazmi, ani so skutkovými tvrdeniami strán, ktoré tieto zvolil ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Tým je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
41. Pokiaľ nie je ustálený skutkový stav, nemôže odvolací súd prezentovať ani záväzný právny názor pre posúdenie (nezisteného) skutkového stavu.
42. Pokiaľ okresný súd uvádzal vlastné skutkové tvrdenia, ktoré neboli v súlade so skutkovými tvrdeniami sporových strán a predloženými dôkazmi, aplikoval tak procesný postup, ktorý je v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, čím znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k absencii vymedzenia skutkového stavu súladného s predloženými dôkazmi a tvrdeniami strán a zároveň v dôsledku absencie právneho posúdenia základných relevantných námietok, ktoré vzniesli sporové strany došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaného, pretože ani ten nedostal odpovede na svoje otázky. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozhodnutie okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie rozhodnutie.
43. Okresný súd bude vo veci ďalej postupovať tým spôsobom, že skutkový stav vymedzí na základe tvrdení žalobcu a žalovaného, pričom sa bude zaoberať nielen argumentáciou žalobcu vo vzťahu k tomu, že nárok si uplatnil voči žalovanému na základe právnych predpisov, ktoré boli v čase uplatnenia nároku platné a účinné a z ktorých priamo vyplýval spôsob, akým bol povinný v rámci regulácie vnútorného trhu s elektrinou uplatniť nárok voči žalovanému, ale vysporiada sa aj s obranou žalovaného, ktorý vo svojich vyjadreniach konkrétne reagoval na argumenty uplatnené žalobcom vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o právnom základe uplatneného nároku. Okresný súd sa bude zaoberať nielen otázkou predmetu uplatneného nároku, teda či je alebo nie je relevantné poskytnutie služieb, a to vo vzťahu ku konkrétnemu zneniu zmluvy o dodávke elektriny, vo vzťahu k ustanoveniam právnych predpisov regulujúcich fungovanie vnútorného trhu s elektrinou, ale musí sa vysporiadať aj s námietkou žalovaného, ktorý tvrdí, že nárok je voči nemu uplatnený na základe právnych predpisov, ktoré boli v rozpore s Ústavou.
44. Okresný súd má pritom k dispozícii kvalifikované a podrobné vyjadrenia nielen zo strany žalobcu, ale aj zo strany žalovaného, obe sporové strany si splnili zároveň procesnú povinnosť predkladania dôkazov k svojim skutkovým tvrdeniam, preto vykonanie dokazovania nie je v tomto prípade časovo ani procesne náročné, takže okresný súd bude vo veci postupovať bez ďalších prieťahov v zmysle pokynov krajského súdu.
45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej.
46. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).