Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KE-4Sa/14/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C. D. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 09.12.2020 takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Účastníkom konania náhradu trov konania ako ani náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 15.02.2021 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj pôvodný správny súd) dňa 16.02.2021 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 09.12.2020 ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 10037/2020-MI-DvN zo dňa 06.10.2020 a vrátenia veci Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať plnú náhradu trov konania.

administratívne konanie

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) vydala dňa 06.10.2020 rozhodnutie č. 10037/2020-MI-DvN podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o sociálnom poistení) a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj nariadenie), v ktorom dospela k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX- XX dňa 09.12.2020 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie) tak, že odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 06.10.2020 (ďalej aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) potvrdila.

3. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí po citácii ustanovení zákona o sociálnom poistení, článkov nariadenia a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj vykonávacie nariadenie), s poukazom na Oznámenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. MI3/PS/ZAM/2020/36015 zo dňa 30.06.2020 (ktorým bola žalobkyňa zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 29.06.2020), a vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť o dávku

v nezamestnanosti si žalobkyňa uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, dňa 03.08.2020 konštatovala, že v posudzovanom období posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 29.06.2016 do 28.06.2020, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, a teda žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa predloženého formulára U1 zo dňa 07.07.2020, ktorý osvedčuje obdobia, počas ktorých bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie (v danom prípade v Spojenom kráľovstve), bola žalobkyňa v Spojenom kráľovstve zamestnaná od 19.06.2016 do 18.06.2020. Dôvodom ukončenia zamestnania bolo ukončenie pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca (t. j. žalobkyne).

4. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti podľa platnej slovenskej legislatívy. Bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia, ale len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva.

5. Žalovanou i správnym orgánom prvého stupňa bolo v informačnom systéme Sociálnej poisťovne zistené, že žalobkyňa naposledy pred odchodom do zahraničia bola sociálne poistená na území Slovenska od 01.07.2001 do 03.11.2009 ako samostatne zárobkovo činná osoba. Vychádzajúc zo žiadosti a vyhlásenia, žalobkyňa sa na území Spojeného kráľovstva zdržiavala od februára 2010 do júna 2020, t.j. viac ako 10 rokov, v Spojenom kráľovstve mala viacerých zamestnávateľov, jej posledné zamestnanie bolo od 01.04.2019 na neurčitý čas, a skončilo sa 06.06.2020 dohodou. Žalovaná skonštatovala, že vzhľadom na dĺžku zamestnania na území Spojeného kráľovstva, možno pracovnú situáciu žalobkyne na území Spojeného kráľovstva hodnotiť ako jednoznačne stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa je rozvedená a na území Spojeného kráľovstva bola so svojim druhom a so svojim synom. Na území Slovenska sa zdržiavajú jej blízke osoby - syn a matka. Na Slovensko chodievala 3x ročne, cestovali tam vlastným autom alebo letecky. Žalovaná preto konštatovala, že dlhodobý pobyt v zahraničí, spoločne s druhom a jej synom svedčí o stabilnej rodinnej situácii žalobkyne a prenesení jej silných väzieb na územie Spojeného kráľovstva. Na Slovensku žalobkyňa uviedla splácanie úveru (vysporiadanie po rozvode), finančné produkty (napr. dôchodkové poistenie, bankový účet, pravidelné investovanie Rytmus). V Spojenom kráľovstve žalobkyňa nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, bývala tam len v podnájme spoločne s druhom a jej synom, ubytovanie v Spojenom kráľovstve zmenili 5krát. Žalobkyňa vlastní nehnuteľnosť na bývanie na Slovensku (LV č. XXXX), kde aj počas pobytu na Slovensku bývala. Žalovaná preto uzavrela, že žalobkyňa bola naposledy zamestnaná na území Spojeného kráľovstva, kde si aj plnila svoje daňové povinnosti, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo. Žalovaná konštatovala, že celková dĺžka pobytu viac ako 10 rokov na území Spojeného kráľovstva, spoločný pobyt s druhom a jej synom, stabilita zamestnania na území Spojeného kráľovstva (pracovné pomery na neurčitý čas), primeraná bytová situácia a daňová povinnosť na území Spojeného kráľovstva boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (matka, syn a rodina, zachovaný trvalý pobyt na Slovensku, deklarované návraty na územie Slovenska 3krát ročne, finančné produkty na Slovensku), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Všetky tieto skutočnosti preto preukazujú prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Žalobkyňa sa slobodne rozhodla po dobu viac ako 10 rokov žiť (spoločne s druhom a jej synom) a pracovať na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná tiež dodala, že žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva.

6. Žalovaná dodala, že žalobkyňa v odvolaní poukázala na zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, že jej bydliskom vždy bola Slovenská republika, k čomu žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva a v súlade s judikatúrou na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu.

7. Žalobkyňa v odvolaní tiež uviedla, že nikdy nepožiadala o britské občianstvo. Žalovaná k tejto skutočnosti uviedla, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať v Spojenom kráľovstve a nie je rozhodujúce, čo viedlo žalobkyňu k vráteniu sa na Slovensko. Pobyt žalobkyne v Spojenom kráľovstve v trvaní 10 rokov nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý. Žalobkyňa svojim odchodom a pobytom na územie Spojeného kráľovstva, stabilizovaným bývaním s druhom a jej synom a trávením väčšinového času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku oslabila svoje individuálne väzby na Slovensko.

8. K tvrdeniu žalobkyne, že nebolo prihliadnuté na ňou podané daňové priznania k dani z príjmov fyzickej osoby na Slovensku, žalovaná uviedla, že nakoľko v čase výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva bola žalobkyňa vo veci platenia daní z príjmu subjektom britských právnych predpisov, preto sa za štát bydliska na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia, daň z príjmu na území Slovenska nebola povinná uhrádzať, podávaním daňových priznaní s nulovou daňovou povinnosťou si len plnila oznamovaciu povinnosť na Slovensku. Túto skutočnosť však nemožno vyhodnotiť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti v prospech zachovania bydliska žalobkyne na území Slovenska. Dodala, že žalobkyňa preukázala naposledy platenie poistenia v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, preto si mala prioritne požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, hoci aj elektronicky v danej pandemickej (COVID-19) situácii.

9. Vzhľadom na uvedené žalovaná uzavrela, že správny orgán prvého stupňa postupoval v intenciách zákona a nariadení, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, nezachovala.

10. V závere žalovaná poukázala na skutočnosť, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

súdne konanie

11. Správnou žalobou zo dňa 15.02.2021 sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať plnú náhradu trov konania.

12. Žalobkyňa v správnej žalobe uviedla, že rozhodnutia správnych orgánov považuje za nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci orgánom verejnej správy a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa a ). Dôvodila tým, že nesúhlasí s názorom žalovanej, že nepreukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. Pokračovala, že jej trvalé bydlisko bolo vždy na území Slovenskej republiky, nikdy nemala ani úmysel ho meniť a ani ho zmeniť. Počas zamestnania v zahraničí bývala v podnájme a jej bývanie tam malo len prechodný charakter, pravidelne cestovala domov na Slovensko, pravidelne navštevovala príbuzných na Slovensku. Pricestovala na svadbu či na iné udalosti v rodine, napr. aj pohreby. Obdobia počas dovoleniek u zamestnávateľa v Spojenom kráľovstve trávila na Slovensku. Dôvodom práce žalobkyne v zahraničí bolo zabezpečenie si finančných prostriedkov na splatenie úveru na jej rodinný dom, tam smerovali jej finančné úspory. Nikdy nemala v úmysle dlhodobejšie, resp. trvalo bývať mimo územia Slovenskej republiky. Na území Slovenska má svojich lekárov u ktorých má zdravotné karty. V Spojenom kráľovstve nechcela zotrvať a žiť dlhodobo, jej okruh známych tam bol len z pracovného kolektívu a nevytvorilo sa jej tam zázemie, ktoré by sa dalo porovnať so zázemím známych a príbuzných, ktoré má na území Slovenska v mieste svojho bydliska, ako aj v blízkom okolí. Jej prechodný pobyt v zahraničí bol založený čisto na ekonomickom podklade, pretože si potrebovala zabezpečiť hotovosť na zabezpečenie bývania, splatenia všetkých pôžičiek a rekonštrukciu svojho rodinného domu.

13. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v Spojenom kráľovstve nebola nezamestnaná a skutočnosť, že na Slovensku nezamestnaná bude, zistila až po návrate domov. Nebolo v jej záujme byť nezamestnanou,

ale nájsť si prácu a riadne a poctivo pracovať. Prácu sa jej nájsť nepodarilo a nepomohol jej s tým ani Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, preto požiadala o dávku, ktorú právne predpisy umožňujú. Dodala, že je absolútne absurdné, že v danom prípade akýmkoľvek spôsobom zneužívala túto sociálnu dávku. Na Slovensko sa vrátila s úmyslom žiť so svojou rodinou a deťmi na Slovensku, no po návrate na Slovensko si nevie nájsť prácu, je nezamestnaná, a preto požiadala o dávku v nezamestnanosti.

14. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.04.2021 žalovaná poukázala na zásadu, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

15. V danej veci podľa názoru žalovanej mala žalobkyňa zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva (podľa údajov nachádzajúcich sa na internetovej stránke www.gov.uk šírenie vírusovej pandémie Covid-19/ potrebné požiadať príslušnú britskú inštitúciu o dávku v nezamestnanosti osobne, ale je možné žiadosť v tejto veci podať elektronicky). Pre úplnosť žalovaná poznamenala, že žalobkyni by pravdepodobne podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti ani nevznikol, pretože v súlade s britskou legislatívou je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca, pričom z formulára U1 zo dňa 07.07.2020 je zrejme, že posledný pracovný pomer žalobkyne na území Spojeného kráľovstva bol ukončený z jej podnetu. Žalobkyňa si preto mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa si počas pobytu v zahraničí nezachovala bydlisko na území Slovenska. Väzby žalobkyne k Slovensku predstavuje len prítomnosť plnoletého syna a matky na Slovensku a návraty na Slovensko. Naopak, na území Spojeného kráľovstva sa žalobkyňa zdržiavala posledných 10 rokov, mala tam stabilné zamestnanie, plnila si tam daňové povinnosti, zdržiavala sa tam spoločne s blízkymi osobami (s druhom a plnoletým synom), a tak si žalobkyňa vytvorila väzby na území Spojeného kráľovstva.

16. Žalovaná tiež konštatovala, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia niektorých svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem zotrvať v zahraničí. Pokračovala, že dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia nie sú rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Poukázala tiež na skutočnosť, že posledný pracovný pomer žalobkyne v Spojenom kráľovstve trval od 29.05.2017 do 06.06.2020 (spočiatku pracovala cez pracovnú agentúru a od 01.04.2019 ako kmeňový zamestnanec) a bol dohodnutý na dobu neurčitú, ukončený bol z podnetu žalobkyne.

17. Žalovaná v závere dodala, že nakoľko žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v súlade so slovenskými právnymi predpismi, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 nariadenia. Žalovaná tiež poukázala aj na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj na rozsudky krajských súdov, a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

18. Vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo žalobkyni doručené dňa 29.04.2021. Žalobkyňa však súdu repliku nedoručila.

právny názor správneho súdu

19. Pôvodný správny súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. -37 zo dňa 31.08.2021 tak, že rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 09.12.2020 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 10037/2020-MI-DvN zo dňa 06.10.2020 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie. Žalobkyni priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania

v plnom rozsahu. Pôvodný správny súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná otázku bydliska žalobkyne posudzovala príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia.

20. Nakoľko sa žalovaná s rozhodnutím pôvodného správneho súdu nestotožnila, podala proti nemu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 29.03.2023 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -37 zo dňa 31.08.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie (v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené a stotožnil sa so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Spojenom kráľovstve.

21. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd). V súlade s o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach, kde je vec vedená pod sp. zn. .

22. Po vrátení veci Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd) viazaný právnym názorom kasačného súdu ( /ďalej aj /) opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ) v medziach uplatnených žalobných bodov, vyhlásil dňa 30.04.2024 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 18.04.2024), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania ako ani náhradu trov kasačného konania nepriznal.

23. Správny súd konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov bolo rozhodnuté tak, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

24. Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o sociálnom poistení), organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

25. Podľa § 209 ods. 1 veta druhá a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

26. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len „evidencia nezamestnaných občanov“) bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych

predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

28. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

29. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

30. Podľa čl. 1 písm. j/ a k/ nariadenia “bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, “pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

31. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

32. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

33. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

34. Podľa , ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

35. Po opätovnom vyhodnotení skutkového stavu veci a následnej aplikácii citovaných zákonných ustanovení dospel správny súd rovnako ako kasačný súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov

sa dôsledne riadili uvedenými právnymi predpismi, dostatočne zistili skutkový stav veci, vec správne právne posúdili, a to má za následok zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.

36. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa nezískala pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov, a preto bolo nutné posúdiť, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobkyňa bola v rokoch 2010-2020 zamestnaná a sociálne poistená v Spojenom kráľovstve, preto podliehala podľa čl. 2 nariadenia jeho koordinačným pravidlám. Podľa čl. 11 nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný, a teda každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobkyni mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov (ako keby sa na ňu tieto právne predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve), len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.

37. Pojem bydlisko na účely nariadenia definuje čl. 1 písm. j/ nariadenia, podľa ktorého “bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako “centrum záujmov“ v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Tento pojem v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky.

38. Podstatou žalobných bodov bol nesúhlas žalobkyne s názorom žalovanej, že žalobkyňa si nezachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Správny súd predovšetkým s poukazom na doterajší priebeh konania dáva do pozornosti, že je v v súlade s viazaný právnym názorom kasačného súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. zo dňa 29.03.2023, s jeho znením sa plne stotožňuje a z tohto dôvodu ďalej cituje body 30, 32 a 34 uvedeného rozsudku kasačného súdu:

„ 30. V prospech vzniku nového centra záujmov v rozhodnom období (počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec - čl. 65 ods. 2 základného nariadenia) v Spojenom kráľovstve, podľa kasačného súdu, jednoznačne svedčí, že žalobkyňa sa zdržiavala od februára 2010 do júna 2020, teda viac ako 10 rokov zvyčajne na území Spojeného kráľovstva a s ohľadom na vzdialenosť nie je reálne, aby bola cezhraničným pracovníkom. Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd tiež tú skutočnosť, že v posudzovanom období, kedy žalobkyňa pracovala na území Spojeného kráľovstva, bola v súvislosti s týmto zamestnaním na území Spojeného kráľovstva nepretržite poistená (formulár Ul). Jej pracovné pomery na seba v zásade plynulé nadväzovali, bez potreby čerpať dávku v nezamestnanosti. Predposledné zamestnanie na území Spojeného kráľovstva žalobkyňa ukončovala z dôvodu zmeny z agentúrneho na firemného zamestnanca. Pokračovala teda v práci u rovnakého zamestnávateľa, pre ktorého pracovala aj v predposlednom zamestnaní, pričom mala zmluvu na dobu neurčitú a k ukončenie pracovného pomeru nedošlo zo strany zamestnávateľa, ale z iniciatívy žalobkyne. Vzhľadom na uvedené možno považovať zamestnanie žalobkyne v Spojenom kráľovstve za stabilné, čo spolu s plynulým zamestnávaním sa žalobkyne u rôznych zamestnávateľov v priebehu jej 10 ročného pobytu v Spojenom kráľovstve svedčí v prospech orientácie žalobkyne na tento pracovný trh. Spojené kráľovstvo bolo tiež miestom, kde žalobkyňa odvádzala odvody a dane a pôsobila v období od 10.04.2016 do 13.06.2020 ako samostatne zárobkovo činná osoba. 32. Pokiaľ ide o rodinné väzby, kasačný súd konštatuje, že toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. I písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa neprodukovala žiadny dôkaz o tom, že by jej starší syn (ktorý v čase jej odchodu do zahraničia už bol plnoletý a v súčasnosti už sám je rodičom) bol v takej situácii, v dôsledku ktorej by bol stále nezaopatreným dieťaťom. Mladší syn žalobkyne, ktorý jej bol po rozvode zverený do osobnej starostlivosti, v čase odchodu do zahraničia s matkou bol maloletý, čo svedčí v prospech prenesenia centra záujmov do Spojeného kráľovstva v roku 2010. Tento syn žalobkyne je od roku 2011 plnoletý, zotrval s ňou v Spojenom kráľovstve, zamestnal sa tam,

býval so žalobkyňou v jednej domácnosti. Vo vzťahu k matke žalobkyne kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobkyne ani nič nenasvedčovalo, že by jej vzťah k matke bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením bydliska žalobkyne do Spojeného kráľovstva. Ďalej kasačný súd konštatuje, že žalobkyňa je rozvedená a v Spojenom kráľovstve dlhodobo žila v spoločnej domácnosti so svojim druhom, t. j. s osobou, s ktorou mala vôľu žiť spoločne v Spojenom kráľovstve a spoločne sa aj vracali na Slovensko. Rodinná situácia žalobkyne v posudzovanom období teda svedčí o centre jej záujmov v Spojenom kráľovstve. 34. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobkyňa bývala v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, aleje potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Veľkej Británie ničím neštandardným. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že podľa dokladov predložených žalobkyňou jej adresa sa od roku 2013 do 2020 nezmenila a v podnájme žila spoločne so synom a druhom. Iná bytová situácia by podľa názoru súdu bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete vyslovený záver. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v tejto nehnuteľnosti, taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobkyne na Slovensku počas jej pobytu v Spojenom kráľovstve. Návrat žalobkyne do rodinného domu za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Spojeného kráľovstva.“ 39. Pre zdôraznenie správny súd uvádza, že ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobkyňa počas konania poukazovala ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku (vlastníctvo nehnuteľnosti, plnenie daňových a poplatkových povinností, úver, životné poistenie alebo bežný účet v Slovenskej republike) nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.

40. Rovnako aj úmysel žalobkyne, že chce zotrvať na Slovensku, tohto času nie je relevantný. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (kladúceho dôraz na úmysel osoby) by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná v súlade so zákonom priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

41. V závere správny súd považuje za nevyhnutné poznamenať, že zmyslom ochrany koordinačných nariadení nie je, aby osoba mala vždy nárok na určitú dávku; cieľom je napomáhanie voľnému pohybu osôb tým, aby osoby, na ktoré sa tieto nariadenia vzťahujú, vždy podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. Nie je vylúčené, že osobe nárok na dávku v súlade s vnútroštátnymi predpismi príslušného členského štátu nevznikne a nesplní ani podmienku zachovania bydliska v členskom štáte pôvodu (tak ako v prípade žalobkyne). To však neznamená, že by jej mal automaticky vzniknúť nárok na priznanie inej rovnakej dávky v inom členskom štáte.

42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, boli v preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov vyhodnotené všetky skutočnosti relevantné pre určenie bydliska žalobkyne v rozhodnom období, tieto vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, a správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobkyne, a preto podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

43. O trovách konania ako i trovách kasačného konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. v spojení s tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania ako ani trov kasačného konania, pretože žalobkyňa nemala v konaní v konečnom dôsledku úspech celkom ani sčasti a žalovanej voči žalobkyni nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.