Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoE-31-2021.pdf
PDF · 89.09 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/31/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135 proti povinnému: D. M., nar. XX.X.XXXX, bytom T.N. X, K., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, so sídlom exekútorského úradu Mlynárska 16, Košice pod sp. zn.: EX 509/2013, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 13.8.2019 č.k. 39Er/812/2013-9 takto
rozhodol:
Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 41,32 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 14.3.2013 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému za účelom vymoženia svojej pohľadávky, a to na základe exekučného titulu- právoplatného a vykonateľného bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, vydaného Mestskou políciou Košice, č.k. 111188 zo dňa 14.8.2012. Dňa 25.3.2013 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor, ktorý dňa 16.3.2018 doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu nemajetnosti povinného, ktorý je dlhodobo nemajetný, je proti nemu neúspešne vedených 26 exekučných konaní a jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie skonštatoval, že šetrenie majetkových pomerov povinného nespadá do kompetencie exekučného súdu. Je to úlohou súdneho exekútora, ktorý v priebehu exekučného konania pri výbere toho najvhodnejšieho spôsobu vykonávania exekúcie preveruje majetkové pomery povinného a pokiaľ dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie podá na súd podnet na zastavenie exekúcie z toho dôvodu. Preskúmaním osobných a majetkových pomerov povinného súčinnosťou s orgánmi SR a vyhľadávaním v príslušných registroch súdny exekútor zistil, že povinný je nemajetný, že jeho majetok nepostačuje na úhradu pohľadávky ani trov exekúcie. Po preskúmaní exekučného spisu súdneho exekútora, najmä listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, preto exekúciu z uvedeného dôvodu zastavil.
3. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1,5 a § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 14, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 41,32 Eur a na ich úhradu v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu, I. výroku o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.
5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne, pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na ustanovenie § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo zistení dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Oprávnený uviedol, že na zastavení exekúcie nenesie žiadnu zodpovednosť, pričom priznaním trov exekúcie by podľa neho došlo len k zvýhodneniu exekútora a k znevýhodneniu oprávneného. Na základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie.
6. Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
8. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 14.3.2013, pričom podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
9. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
11. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
12. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 14.3.2013, kedy bola u súdneho exekútora spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. * 111188 zo dňa 14.8.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.8.2012 a vykonateľnosť dňa 29.8.2012. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa 25.3.2013 poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor podal súdu prvej inštancie dňa 16.3.2018 podnet na zastavenie exekúcie v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje na úhradu pohľadávky oprávneného ani trov exekúcie. Súd prvej inštancie o tomto podnete rozhodol uznesením dňa 13.8.2019. Spis bol odvolaciemu súdu predložený 10.2.2021.
13. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
14. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazoch. Zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre tzv. nemajetnosť povinného prichádza do úvahy vtedy, ak súdny exekútor náležitým spôsobom zisťoval majetkové pomery povinného a bolo zistené, že majetok, ktorý povinný vlastní, nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zistenia súdneho exekútora o nedostatku majetku povinného musia byť preukázané a aktuálne.
15. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza, ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti. Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
16. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
17. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie dostatočne neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len skonštatoval, že po preskúmaní exekučného spisu súdneho exekútora, najmä však listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu
exekúciu zastavil. V odôvodnení uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých skutočností či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym exekútorom za účelom zistenia majetku povinného a či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery. V rozpore so zásadou danou v § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a dôvody, pre ktoré súd zastavil exekúciu, preto nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
18. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
20. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil ako nepreskúmateľné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
21. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného konania, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).