Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoP-39-2021.pdf
PDF · 124.38 KB
Case nature
Subarea
25CoP/39/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Katarína Slováčeková a sudcov: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Peter Duman vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpené procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, dieťa matky: C. F., nar. XX.XX.XXXX, adresa F. XXXX, zastúpenej advokátkou: Iveta Orlíková, so sídlom Kapitulská 6, Trnava, a otca: JUDr. L. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, F., zastúpeného advokátom: JUDr. Roman Foltín, so sídlom Školská 3, Nitra, o návrhu otca na úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu a na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 14.06.2021, č. k. 19P/62/2021 - 46, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej štvrtej výrokovej vete týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletým potvrdzuje.
II. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej tretej výrokovej vete týkajúcej sa výživného mení takto:
Otcovi sa ukladá povinnosť dočasne platiť výživné na maloleté dieťa vo výške 250,- Eur mesačne, vždy do 15. mesiaca vopred k rukám matky maloletého dieťaťa až do právoplatného skončenia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol takto: „I. Nariaďuje sa neodkladné opatrenie v nasledovnom znení: Maloleté dieťa sa dočasne ponecháva v starostlivosti matky až do právoplatného skončenia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Otcovi sa ukladá povinnosť dočasne platiť výživné na maloleté dieťa vo výške 150,- Eur mesačne, vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred, k rukám matky maloletého dieťaťa až do právoplatného skončenia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Otec je do právoplatného skončenia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu oprávnený dočasne sa stretávať s maloletým dieťaťom každú párnu nedeľu v čase od 09:00 hod. do 11:00 hod. za prítomnosti matky s tým, že maloleté dieťa prevezme v určený čas v mieste bydliska matky a po skončení styku maloleté dieťa na tom istom mieste matke odovzdá. Matka je povinná zabezpečiť odovzdanie a prevzatie maloletého dieťaťa a maloleté dieťa na styk s otcom riadne pripraviť s tým, že má právo byť prítomná pri styku otca s maloletým dieťaťom.“
2. Prvoinštančný súd mal na účely neodkladného opatrenia osvedčené, že sú tu dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia, a to najmä z dôvodu konfliktného vzťahu medzi rodičmi, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti, pričom komunikácia toho času medzi nimi viazne. Starostlivosť o maloletého od jeho narodenia zabezpečovala výlučne matka, ktorá má vytvorené vhodné podmienky pre riadnu výchovu a výživu maloletého. Súdu prvej inštancie doposiaľ neboli signalizované žiadne nedostatky tejto starostlivosti, pričom aj sám otec navrhuje v konaní vo veci samej zverenie maloletého dieťaťa do
starostlivosti matky. Prvoinštančný súd vec právne posúdil o. i. podľa § 324 ods. 1 až 3, § 325 ods. 1 a 2, § 329 ods. 1 a 2, § 330 ods. 1 a 2 CSP a § 360 ods. 1 a § 366 CMP a prihliadajúc aj na útly vek maloletého dospel k záveru, že treba rozhodnúť o dočasnom ponechaní maloletého L. v starostlivosti matky, keďže ako právny podklad pre ďalšie rozhodnutie o výžive maloletého je opodstatnená právna konzervácia aktuálneho stavu starostlivosti matky o maloleté dieťa. Každý rodič je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, pričom nie je možné vylúčiť rodiča z plnenia vyživovacej povinnosti k dieťaťu. Z dôvodu, že v konaní o neodkladnom opatrení nie je priestor na širšie dokazovanie a zisťovanie pomerov na strane povinného rodiča, súd prvej inštancie zaviazal otca v súlade s jeho návrhom, na hradenie výživného maloletému dieťaťu predbežne vo výške 150,- Eur mesačne, keďže je podľa názoru súdu prvej inštancie v možnostiach a schopnostiach otca prispievať výživným v tejto výške, ktorú výšku považoval súd prvej inštancie za adekvátnu do rozhodnutia vo veci samej. Uloženie povinnosti platiť výživné neodkladným opatrením je len opatrenie dočasného charakteru a má slúžiť len v nevyhnutnom rozsahu. O riadnej výške bežného výživného môže súd rozhodovať až v konaní vo veci samej, v ktorom je aj dostatok priestoru na vykonanie náležitého dokazovania za účelom stanovenia primeranej výšky výživného. Súd prvej inštancie má za to, že výživné vo výške 150,- Eur je predbežne na vykrytie nevyhnutných výdavkov maloletého postačujúce. Súd musí pri akomkoľvek opatrení, ktoré sa týka maloletého dieťaťa prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Právna teória uvádza, že záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania, rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch. V prípade, keď všeobecné súdy rozhodujú o úprave styku, je potrebné vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je sa v zásade rovnakou mierou starať o dieťa a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje aj právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov, a preto ak je rozhodnutím súdu zverené do starostlivosti jedného z rodičov, potom by tomu dieťaťu malo byť umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie je spravidla vždy v „najlepšom záujme dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané. Na základe už vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že je v záujme účastníkov konania, predovšetkým v záujme maloletého dieťaťa, dočasne upraviť aj styk otca s maloletým dieťaťom, a to tak, že otec bude oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom každú párnu nedeľu v čase od 09:00 hod. do 11:00 hod. za prítomnosti matky. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol na matkou navrhnutý čas realizácie styku, a to vzhľadom na denný režim maloletého dieťaťa, a preto modifikoval otcom navrhnutú úpravu v tomto smere. Z obsahu spisu súd mal osvedčené aj to, že maloleté dieťa toho času nemá s otcom vybudovaný dostatočne silný vzťah. Doposiaľ sa otec s maloletým dieťaťom nestretával, preto je nutné mu dať priestor, aby si prehĺbil vzťah s maloletým L., a to zo začiatku za prítomnosti matky, ktorá síce bude oprávnená byť prítomná pri styku, avšak miesto a spôsob realizácie styku bude určovať otec. Podľa názoru súdu prvej inštancie vo výroku uvedená základná úprava styku je dočasne postačujúca s tým, že v prípade, ak medzi rodičmi nebude dochádzať ku konfliktom je možné styk realizovať aj v širšom rozsahu na základe dohody rodičov. Keďže však zatiaľ existuje obava, že k dohode rodičov nemusí pri styku s maloletým dieťaťom dôjsť a za okolností, že súd vychádza pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení len z dôkazov poskytnutých účastníkmi, kde preto nie je priestor na širšie dokazovanie a preukazovanie účastníkmi tvrdených skutočností, styk otca s maloletým dieťaťom súd prvej inštancie upravil tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
3. Matka sa proti napadnutému uzneseniu odvolala, pretože nesúhlasila s jeho druhým a tretím výrokom, ktorým súd prvej inštancie dočasne upravil vyživovaciu povinnosť otca voči maloletému a dočasne upravil styk otca s maloletým. Súd prvej inštancie sa len stotožnil s návrhom otca na nariadenie neodkladného opatrenia napriek tomu, že tvrdenia otca sú jednostranné a neosvedčené. Matka svoje tvrdenia o mesačných výdavkoch na maloletého v skoršom návrhu na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému vedenom na Okresnom súde Galanta pod spis. zn. 19P/60/2021 aj preukázala. Súd prvej inštancie bol povinný zohľadniť všetky jemu dostupné a známe informácie. Matka vo svojom návrhu špecifikovala mesačné výdavky spojené so starostlivosťou o maloletého v sume 550,- Eur a uviedla, že poberá rodičovský príspevok vo výške 370,- Eur mesačne. Má ešte jedno dieťa z predchádzajúceho vzťahu, mal. J. L., nar. XX.XX.XXXX, ktoré je v jej starostlivosti a výživné otcovi tejto maloletej bolo určené súdom na 250,- Eur mesačne. Spolu s rodinnými prídavkami je príjem matky mesačne 671,-
Eur. Matkine mesačné náklady, v ktorých sú zahrnuté aj náklady na mal. J. predstavujú 1.190,- Eur. Jednorazové výdavky na maloletého L. zodpovedajú sume 3.850,51 Eur. Matka maloletého žije spolu so svojimi deťmi a jej matkou v rodinnom dome so svojou matkou, ktorá zabezpečuje všetky náklady spojené s bývaním, stravou a potrieb domácnosti. Matka úplne nepozná majetkové pomery otca, ale podľa jej vedomostí vlastní nehnuteľnosti v M. S., má asi 5 osobných motorových vozidiel zn. Mercedes a Porsche. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že má čistý mesačný príjem 5.000,- Eur, takže otec má predpoklady, aby do rozhodnutia súdu vo veci samej platil výživné aspoň v sume 250,- Eur mesačne. Matka namieta ničím nepodložené tvrdenie otca, že mu nie je umožnené stretávať sa s maloletým aj napriek písomnej výzve adresovanej matke, pretože matka doposiaľ nedostala od otca žiadnu písomnú výzvu týkajúcu sa styku s maloletým. Otec sa o maloletého doteraz nezaujímal a vôbec sa s ním nestretával. Otcovi nič nebránilo, aby sa o maloletom telefonicky informoval, čo sa ale nestalo. Navrhovaná úprava styku je neprimeraná a nie je v záujme maloletého. Na stretnutí, ktoré sa konalo 21.06.2021, sa maloletý rozplakal, keď uvidel, že otec prišiel na styk so svojimi deťmi a dvomi dospelými osobami. Následne otec odišiel a styk sa nerealizoval. Je potrebné, aby si maloletý postupne zvykal len na svojho otca a neskôr na jeho deti a následne aj na ďalších príbuzných. Vzhľadom na denný režim maloletého, ako aj na skutočnosť, že otec sa s ním nestretával (od jeho 5 týždňov až do 21.06.2021), nemá s maloletým vytvorený žiadny citový vzťah a je v záujme maloletého, aby si otec s maloletým postupne na seba zvykali. Podľa matky je tak dostačujúca úprava, podľa ktorej je otec maloletého oprávnený dočasne sa stýkať s maloletým jedenkrát v mesiaci počas jedného víkendu v sobotu od 09.00 hod. do 11.00 hod a v nedeľu od 09.00 hod do 11.00 hod. v mieste Obec F. s tým, že matka má právo byť prítomná pri styku. V tomto zmysle navrhla zmeniť napadnuté uznesenie v časti styku a výšku výživného.
4. Otec sa k odvolaniu matky vyjadril tak, že tvrdenia o tom, že otec uviedol, že má „čistý mesačný príjem vo výške 5.000,- Eur“ sú nepravdivé, keďže otec uviedol, že jeho mesačné príjmy sú cca 5.000,- Eur. Z uvedených príjmov financuje chod advokátskej kancelárie a z prípadného zisku, čo v roku 2020 nebolo dosiahnuté, aj chod domácnosti. Otec je vlastníkom rodinného domu, v ktorom žije spolu so svojimi synmi a s ich výchovou mu pomáha jeho matka, uvedená nehnuteľnosť je zaťažená hypotekárnym úverom, ktorý si otec vzal po rozvode prvého manželstva na vyplatenie podielu BSM. Matka nepreukázala zvýšené výdavky na maloleté dieťa. Tvrdenie matky o potrebe stravného pre maloletého vo výške 200 EUR mesačne sú neprimerane vysoké vzhľadom na to, že matka nepreukázala a nezdôvodnila z akého dôvodu sú výdavky v tvrdenej výške. Na druhej strane matka uvádza ako celkové výdavky domácnosti ktoré uhrádza a to stravné pre celú štvorčlennú rodinu už v celkovej výške 300,- Eur mesačne (z čoho pripadá na maloletého 200,- Eur). Otec má ďalšie tri vyživovacie povinnosti. Matka účelovo nespomenula zisk spoločnosti F. spol. s.r.o., kde je jednak spoločníčkou, ako aj konateľkou spolu so svojou matkou. Pri prvom styku matka vôbec nespolupracovala. Vzdialila sa do rodinného domu a nechala maloletého samého s otcom na ulici a zatvorila bránku, čo spôsobilo, že maloletý sa rozplakal a rozrušil. Z uvedeného konania matky je zrejmé, že si neuvedomuje, že musí dbať na záujem maloletého o nadviazanie citových väzieb nielen s otcom maloletého, ale aj jeho deťmi a vyvarovať sa riešeniu osobných sporov rodičov. Na prvý styk s maloletým sa otec dostavil aj so svojimi synmi najmä z dôvodu, že deti si vzájomne vedia rýchlejšie vytvoriť kontakt, synovia sa bežne stretávali aj s matkinou dcérou J. a otec predpokladal, že deti vzájomným kontaktom vytvoria prostredie, kde maloletý bude prirodzene reagovať na otca, čo sa aj stalo. Maloletý nemal problém ísť k otcovi, ktorý ho zobral aj na ruky, maloletý sa nebál až do momentu vzdialenia sa matky do domu. Ďalšie tzv. „dve osoby“, ako to uvádza matka, ktoré boli prítomné pri prvom styku, boli osoby jej veľmi dobre známe, s ktorými bola bežne v kontakte a boli to brat otca, ktorý bol aj ošetrujúcim lekárom dcéry J., a jeho manželka. Uvedené osoby nijakým spôsobom nenarúšali styk s maloletým, zostali pri aute a s maloletým nemali žiadny kontakt. Je predsa prirodzené, že k nadväzovaniu vzťahov je potrebné citlivo pristupovať a to nielen z časového rozsahu styku ale aj frekvencie, kde je v takýchto prípadoch vhodné a v záujme maloletého, aby bol s otcom vždy v každú párnu nedeľu, a nie tak, ako to navrhuje matka jedenkrát do mesiaca v sobotu a nasledujúcu nedeľu. Matka rozsah a frekvenciu styku v dvojtýždňových intervaloch mala upravenú aj pri dcére J., kde to považovala za vhodné a styk s otcom J. sa vykonával v rozsahu a čase určenom súdom každý druhý víkend. Je nepochopiteľné, že pri maloletom L. to nie je v záujme maloletého. Konanie matky je v rozpore s jej tvrdeniami, že má záujem na vybudovaní citových väzieb s otcom maloletého. Matka s otcom nekomunikuje, neodpovedá na SMS správy, nespolupracuje pri styku s maloletým a žiadnym spôsobom neinformuje otca o maloletom. Otec je oprávnený vedieť, kde sa maloletý zdržiava, ako aj má právo byť informovaný nielen o zdravotnom stave maloletého. Otec maloletého má záujem na budovaní citových väzieb s maloletým, má záujem na korektných vzťahoch s matkou z dôvodu, aby maloletý nepociťoval konfliktné situácie a napätie pri styku. Navrhol odvolanie matky zamietnuť ako nedôvodné.
5. Ďalšie podania v odvolacom konaní už účastníci neurobili.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ podľa obsahu podania (§ 124 ods. 1 CSP) použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 62 ods. 1 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok; ďalej len „CMP“], preskúmal rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.
7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, odôvodnenie napadnutého uznesenia i argumenty matky bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým dočasne upravil styk otca s maloletým a jeho vyživovaciu povinnosť.
8. Zákonná úprava konania o neodkladných opatreniach (§ 324 a nasl. CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), vyžaduje na nariadenie neodkladného opatrenia ako formy procesnej ochrany v konaniach súdu o starostlivosti o maloletých zásadne potrebu bezodkladne upraviť pomery účastníkov (§ 325 ods. 1 CSP). Osobitnej povahe tohto procesného inštitútu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie. Súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia účastníkov a bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd zdôrazňuje, že naliehavý charakter konania o neodkladnom opatrení neumožňuje, aby sa vo veci vykonávalo rozsiahle dokazovanie. Súd nevykonáva dokazovanie tak, ako v riadnom konaní, ale len osvedčuje, či sú splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na neodkladné opatrenie (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.11.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2012, ktoré sa síce týka predbežných opatrení, avšak vzhľadom na obdobnú právnu úpravu je aktuálne aj vo vzťahu k neodkladnému opatreniu). Spravidla to znamená, že súd vychádza zo skutkových tvrdení navrhovateľa, ktoré posudzuje v súvislosti s dostupnými dôkazmi z hľadiska ich pravdepodobnosti.
9. Základnými predpokladmi pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré súd musí skúmať, je teda hodnoverné osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi a skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov, že neodkladným opatrením, pokiaľ bude mať dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, že právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia účastníkov neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah.
10. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia v podstate z dôvodu, že boli splnené podmienky podľa § 325 ods. 1 CSP, pretože mal za osvedčenú potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi. Odôvodnenie napadnutého uznesenia nevykazuje závažné nedostatky a umožňuje na základe zisteného skutkového stavu ustáliť, že záver súdu prvej inštancie o potrebe nariadiť neodkladné opatrenie v napadnutej časti styku a úpravy vyživovacej povinnosti je správny.
11. Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do jeho osobnej starostlivosti. Ak sa rodina rozpadá, musí súd rozhodnúť, s ktorým z rodičov bude dieťa naďalej bývať (teda komu sa zverí do osobnej starostlivosti). Pretože rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu sa riadia v zásade princípom ekvivalencie, zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované a rozhodnutie o osobnej starostlivosti zásadne nemôže zasahovať do ich výkonu. Práve možnosť stýkať sa s dieťaťom poskytuje rodičovi, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti, priestor na výchovné pôsobenie na dieťa realizáciou rodičovských práv a povinností vo vymedzenom čase styku s dieťaťom. V tomto smere možno odkázať na článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb. Dosiahnutie cieľa, ktorý toto ustanovenie sleduje, môže byť výrazne ohrozené, ak sa druhému rodičovi zakáže alebo podstatne obmedzí styk s dieťaťom, ktorý je základom toho, aby medzi nimi vzniklo, uchovalo sa, či rozvíjalo
prirodzené puto. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov (Gorgulu vs. Nemecko) a že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne, slobodne, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča (Hansenová vs. Turecko).
12. Zákon o rodine uprednostňuje dohodu rodičov o výkone rodičovských práv a povinností a pokiaľ ide o styk, takáto dohoda ani nevyžaduje schválenie súdu (§ 25 ods. 2 ZoR). Rozhodnutie o styku tak bude nevyhnutné len v prípade, ak rodičia nie sú schopní dohodnúť sa na jeho úprave. Keďže rodičovské práva vychádzajú z rovnoprávneho postavenia oboch rodičov, pri úprave styku zásadne platí, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu jeho voľného času. Úprava stretávania v užšom rozsahu je už obmedzením práva styku. Tomu zodpovedá aj príkaz (posledná veta § 24 ods. 4 ZoR), aby súd rešpektoval právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
13. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa v danej veci dostatočne zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky pre úpravu styku otca s maloletým, ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti matky. Vychádzal pritom zo skutkových tvrdení otca a upravil ho v podstate v rozsahu, v akom ho žiadal upraviť sám otec. Vzhľadom na vek maloletého, o ktorého sa od jeho narodenia takmer výlučne stará jeho matka s výpomocou svojej matky, sa odvolací súd nemieni odchyľovať od záveru súdu prvej inštancie, že takto určený styk je aktuálne v záujme maloletého. Intenzívnejší styk bude s pribúdajúcim vekom maloletého závisieť najmä od vôle otca, ktorý nepreukázal väčší záujem o styk s maloletým v minulosti, od spôsobu realizácie súdom upraveného styku a okolností, za ktorých bude maloletý vyrastať. Nateraz preto nepovažuje odvolací súd za vhodné meniť styk otca s maloletým tak, ako to v odvolaní navrhovala matka. Pokiaľ by sa mal otec namiesto každej párnej nedele stýkať s maloletým len jeden víkend v mesiaci, rozsah času stráveného s maloletým by bol síce rovnaký, no došlo by k zníženiu frekvencie stretávania. Ak má byť v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou cieľom vybudovať pevný citový vzťah medzi otcom a maloletým, v danom veku maloletého nie je v jeho záujme, aby sa s otcom stretával až s mesačnou prestávkou (namiesto dvojtýždňovej). V tomto smere nie je rozhodujúce, akým spôsobom sa realizoval, či nerealizoval styk otca s maloletým 21.06.2021, teda po vydaní napadnutého uznesenia. V prvom rade totiž platí pravidlo, že pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré nastali po tom, nie sú relevantné. Okrem toho ale možno poznamenať, že išlo o prvé stretnutie, o ktorom mali rodičia zjavne inú predstavu a z ktorého nemožno vyvodzovať prekážky v ďalšom styku. Vzhľadom na reakciu maloletého možno navyše predpokladať, že rodičia sa o prítomnosti ďalších osôb (inak neuvedených vo výroku neodkladného opatrenia) v budúcnosti dohodnú.
14. Čo sa týka otázky výživného, odvolací súd zhodne s prvoinštančným zastáva názor, že v danom prípade je daná potreba bezodkladne upraviť pomery v podobe uloženia povinnosti otcovi hradiť výživné na maloleté dieťa, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a otec na dieťa finančne prispel len pri jeho narodení a následne len jednorazovo. Otcovo tvrdenie o tom, že výživné je odložené na bankovom účte, je nepodstatné, kým tieto prostriedky neposkytol maloletému na spotrebu. Vzhľadom na to, že matka je na rodičovskej dovolenke s rodičovským príspevkom 370,- Eur mesačne a poberá prídavky na dieťa 51,- Eur mesačne, je dieťa na finančný príspevok výživného od otca odkázané. Poznámka otca, že matka účelovo neuviedla ako svoj príjem zisk spoločnosti F. spol. s.r.o., kde je jednak spoločníčkou, ako aj konateľkou spolu so svojou matkou, je nedostatočne konkrétna, pretože hoci odvolanie otca naznačuje, že má vedomosť o zisku z tejto spoločnosti, otec nespresnil, či spoločnosť rozdelila zisk medzi svojich spoločníkov a nespresnil ani výšku údajného príjmu, ktorý matka mohla podľa neho takto dosiahnuť. Odvolací súd nemá v konaní o neodkladnom opatrení priestor na vykonávanie dokazovania v tomto smere; táto úloha prináleží súdu prvej inštancie v konaní vo veci samej. Všetky vyššie opísané okolnosti prípadu viedli odvolací súd k tomu, aby zhodne s prvoinštančným uzatvoril, že bola splnená podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia v podobe uloženia povinnosti otcovi prispievať výživným na maloletého, keďže v najlepšom záujme dieťaťa je bezodkladne upraviť tieto pomery a zaistiť mu tak finančnú istotu a riadne uspokojovanie jeho životných potrieb do rozhodnutia vo veci samej.
15. Vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom upravuje zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. Podľa § 62 ods. 1 až 5 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). V zmysle § 76 ods. 1 zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
16. Otázkou, ktorú bolo preto potrebné zodpovedať, bolo, aká výška výživného je primeraná pre maloletého. V zmysle vyššie citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 366 CMP) neodkladným opatrením súd môže nariadiť platiť len výživné v nevyhnutnej miere. Z tohto ustanovenia vyplýva, že výživné určené neodkladným opatrením nemôže plne zodpovedať vyššie citovaným ustanoveniam zákona o rodine, najmä § 75 ods. 1, schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného a odôvodneným potrebám oprávneného, ale musí zodpovedať v čase rozhodovania o nariadení neodkladného opatrenia, i vzhľadom na neúplné výsledky dokazovania, resp. iba osvedčenie rozhodujúcich skutočností, výživnému v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Za výživné v nevyhnutnej miere pritom nie je možné automaticky a paušálne považovať minimálne výživné vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona (aktuálne 29,89 Eur). Pri posudzovaní výšky výživného, ktoré má byť uložené povinnému platiť neodkladným opatrením je vždy nevyhnutné zohľadniť konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu rozhodujúce pre určenie výšky výživného.
17. Matka v súvislosti s určovaním výšky výživného poukázala na to, že súd prvej inštancie mal vedomosť o konaní o úprave práv a povinností k maloletému vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19P/60/2021, v ktorom matka aktuálne preukazuje výdavky na maloletého, svoje príjmy, ako aj výdavky na domácnosť a maloletú J., no tieto pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení nezohľadnil a stotožnil sa s výživným, ktoré jednostranne navrhol otec.
18. V bežnom civilnom sporovom konaní rozhoduje súd na základe skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), v mimosporovom konaní na základe skutočného stavu (§ 35 CMP). V oboch prípadoch tento stav zisťuje procesným postupom podľa zákona (§ 215 ods. 2 CSP a § 35 a n. CMP), teda najmä dokazovaním. Ako už odvolací súd vysvetlil vyššie, v konaní o neodkladnom opatrení platia odchýlky, pretože riadne dokazovanie sa nevykonáva. Súd vychádza z tvrdení navrhovateľa, ktoré vyhodnocuje z hľadiska miery ich pravdepodobnosti. Ak sú tvrdenia vysoko pravdepodobné, považujú sa za osvedčené. Skutkový stav sa na účely konania o neodkladnom opatrení ustáli na základe takto osvedčených tvrdení. V tomto smere vzniká otázka, do akej miery je súd rozhodujúci o návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia povinný vychádzať z tvrdení odporcu, ktoré boli prednesené v inom konaní, no o ktorých má súd vedomosť. Na prvý pohľad do úvahy prichádza postup podľa § 186 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa skutočnosti známe súdu z jeho činnosti nedokazujú. Podľa názoru odvolacieho súdu tu však nejde o akékoľvek skutočnosti (napríklad v zmysle, v akom o nich hovorí § 132 ods. 1, či napokon aj § 326 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 186 ods. 1 CSP nevyžaduje, aby súd vykonal akékoľvek dokazovanie, z čoho je zrejmé, že citovaný postup zisťovania skutkového stavu sa vzťahuje na také skutočnosti, o ktorých niet dôvod pochybovať. Tak to ale nie je v prípade „skutočností“ (správnejšie tvrdení) iného účastníka, ktoré odzneli v inom konaní. Také tvrdenia nepochybne podliehajú požiadavke riadneho dokazovania a ich pravdepodobnosť sa bude preto overovať s použitím dôkazných prostriedkov (§ 187 CSP). Súd prvej inštancie preto nebol povinný nekriticky prevziať tvrdenia matky z iného konania a považovať ich na účely konania o neodkladnom opatrení bez ďalšieho za osvedčené. Súd prvej inštancie však pochybil, keď tieto skutočnosti (tvrdenia) vôbec nezohľadnil a nevyhodnocoval. Keďže ale osvedčovanie tvrdení
nie je spojené s dokazovaním, odvolaciemu súd nič nebráni v tom, aby tieto tvrdenia posúdil na účely konania o neodkladnom opatrení sám.
19. V konaní bolo teda doposiaľ osvedčené, že rodičia maloletého L. nie sú manželia, nežili a nežijú v spoločnej domácnosti. Matka vo svojom návrhu špecifikovala mesačné výdavky spojené so starostlivosťou o maloletého v sume 550,- Eur, z ktorej tvorí stravné 200,- Eur. Odvolací súd tu ale musí dať za pravdu otcovi, pretože takéto stravné sa zdá neprimerané aj vzhľadom na to, že matka vyčíslila stravné pre seba a druhú dcéru v sume 300, €, čo by znamenalo, že náklady na stravu pre 1,5-ročné dieťa sú vyššie ako stravné dospelej osoby. Ostatné náklady ale možno na účely konania o neodkladnom opatrení považovať za osvedčené. Matka tiež uviedla, že poberá rodičovský príspevok vo výške 370,- Eur mesačne. Má ešte jedno dieťa z predchádzajúceho vzťahu, mal. J. L., nar. XX.XX.XXXX, ktoré je v jej starostlivosti a výživné otcovi tejto maloletej bolo určené súdom na 250,- Eur mesačne. Spolu s rodinnými prídavkami je príjem matky mesačne 671,- Eur. Matkine mesačné náklady, v ktorých sú zahrnuté aj náklady na mal. J. predstavujú 1.190,- Eur. Ich výšku otec nepopiera a na účely neodkladného opatrenia ich možno nateraz považovať za osvedčené. Jednorazové výdavky na maloletého L. za jeho doterajší život zodpovedajú sume 3.850,51 Eur. Z tejto sumy pripadá 359,- Eur na kočík, ktorý kupoval otec. Matka maloletého žije spolu so svojimi deťmi a jej matkou v rodinnom dome so svojou matkou, ktorá zabezpečuje všetky náklady spojené s bývaním, stravou a potrieb domácnosti. Osobné pomery otca zisťované neboli, no otec nepoprel, že vlastní nehnuteľnosti v M. S. a má asi 5 osobných motorových vozidiel zn. Mercedes a Porsche. Otec potvrdil, že je vlastníkom rodinného domu, v ktorom žije spolu so svojimi synmi. S ich výchovou mu pomáha jeho matka, táto nehnuteľnosť je zaťažená hypotekárnym úverom, ktorý si otec vzal po rozvode prvého manželstva na vyplatenie podielu BSM. Čo sa týka príjmovej stránky, otec vo vyjadrení k odvolaniu síce podotkol, že mesačný príjem 5.000,- Eur mu slúži na úhradu prevádzkových nákladov advokátskej kancelárie a chod domácnosti, no tieto náklady nijako nešpecifikoval, takže ich nemožno považovať za osvedčené.
20. Keďže matka je na rodičovskej dovolenke a maloletému dieťaťu vo veku 1,5 roka poskytuje celodennú osobnú starostlivosť, je nepochybné, že popri poskytovanej osobnej starostlivosti aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky jej umožňujú finančne prispievať na maloletého len vo výrazne obmedzenom rozsahu, čo znamená, že maloletý je v podstatnej miere odkázaný na finančné výživné zo strany otca. Potrebám dieťaťa vo veku maloletého L. pritom rozhodne nemôže postačovať výživné vo výške cca 29,89 Eur mesačne, čo zodpovedá výške minimálneho výživného. Takéto výživné by totiž neumožnilo uspokojiť ani základné životné potreby dieťaťa (stravu a hygienické potreby). Vzhľadom na skutočnosti, ktoré mal odvolací súd za osvedčené, však maloletému nemôže postačovať ani výživné 150,- Eur, ako ho určil súd prvej inštancie. V danom prípade s prihliadnutím na opísané okolnosti bolo preto nevyhnutným v súlade s najlepším záujmom maloletého, za výživné v nevyhnutnej miere považovať výživné vo výške matkou v odvolaní požadovanej sumy 250,- Eur mesačne, ktoré spolu s prídavkami na dieťa umožní uspokojiť jeho základné nevyhnutné životné potreby.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy bolo preto potrebné, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej štvrtej výrokovej vete týkajúcej sa styku otca s maloletým potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a v napadnutej tretej výrokovej vete týkajúcej sa výživného zmenil (§ 388 CSP) tak, že nariadil neodkladné opatrenie, ktorým otcovi maloletého uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého výživným vo výške 250,- Eur mesačne.
22. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie nekončí, pretože návrh treba meritórne prejednať, o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa bude končiť konanie vo veci samej (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).