Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Sa/7/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobcu: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., časť E. č. XXXX proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20. novembra 2020, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXXX/XXXX-TO-DvN zo dňa 16.09.2020, ktorým mu nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. V podanej správnej žalobe uviedol, že má stále trvalý pobyt na Slovensku. Tento si zachoval aj keď pracoval vo Švajčiarsku. Trval na tom, že aj keď bol vo Švajčiarsku ubytovaný a pracoval tam, nejednalo sa o jeho bydlisko. Tvrdil, že najprv chodil na Slovensko každých 7 -10 dní, neskôr mu už nebol vopred známy jeho pracovný plán a bola pandémia, preto už nemohol chodiť tak často. Okrem toho poukázal na to, že si nemôže uplatniť dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku , pretože tu nemohol mať trvalý pobyt a ubytovanie mu skončilo hneď ako ukončil pracovný pomer. K ukončeniu pracovného pomeru pritom došlo z dôvodu nedostatku práce v dôsledku pandémie koronavírusu. Záverom zdôraznil, že žije na Slovensku, má tu aj úver a týmto úverom je tu aj viazaný.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe trval na tom, že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Poukázal na znenie zákona, ako aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a uzavrel, že v z týchto ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie (za situácie, že bola dosiahnutá ako posledná). Touto výnimkou je situácia zachovania centra záujmov na území Slovenskej republiky.

4. Súčasne žalovaný konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného štátu uplatňujúceho koordinačné nariadenia Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia, konkrétne na území Švajčiarska. Švajčiarska inštitúcia sociálneho

zabezpečenia poskytla údaje Sociálnej poisťovni, pričom z týchto skutočností, ako aj dokladov, ktoré predložil samotný žalobca bola otázka existencie bydliska a centra záujmov posúdená komplexne, a to v štruktúre podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Takto bola zohľadnená dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov, ako aj povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti žalobcu, konkrétne miesta, kde sa takáto činnosti zvyčajne vykonávala, trvalosť tejto činnosti, ako aj dĺžka trvania každej pracovnej zmluvy, rodinný stav žalobcu a jeho rodinné väzby, vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti, bytová situácia a bydlisko na daňové účely.

5. Aplikáciou kritérií uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia dospel žalovaný k záveru, že centrum záujmov žalobcu nebolo na území Slovenska, a to vzhľadom na jeho pracovnú históriu a jeho orientáciu na zahraničný pracovný trh, s prihliadnutím na to, že žalobca nepreukázal frekvenciu svojich návštev na Slovensko a jeho tvrdenie o každotýždenných návštevách sa nejaví ako pravdepodobné. Správne orgány vzali do úvahy aj skutočnosť, že sa žalobca v zahraničí nezdržiaval so žiadnou blízkou osobu a počas doby jeho pracovnej činnosti v zahraničí sa Slovensku zdržiavali jeho rodičia, ako aj skutočnosť, že v zahraničí bolo aj jeho bydlisko pre daňové účely. Pokiaľ ide o bytovú otázku, tak žalobca nevlastnil nehnuteľnosť ani na Slovensku a ani vo Švajčiarsku.

6. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, kde v prípadoch obdobných tomu žalobcovmu, rozhodol Najvyšší súd v prospech záverov žalovaného. Okrem toho žalovaný poukázal aj na rozhodovaciu činnosť niektorých krajských súdov v iných obdobných veciach. Zdôraznil, že pojem trvalý pobyt podľa slovenských právnych predpisov nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko podľa koordinačných nariadení. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.11.2018, v ktorom súd konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Žalovaný odmietol, že by jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistenie skutkového stavu za nedostatočné.

7. Následne žalobca v podanom vyjadrení zopakoval, že vo Švajčiarsku pracoval a bol sociálne poistený. Pracovný pomer bol ukončený v dôsledku následkov pandémie koronavírusu COVID 19. Týmto došlo aj k ukončeniu jeho ubytovania vo Švajčiarsku. Zdôraznil, že od posledného poberania dávok v nezamestnanosti má odpracované dva roky. Považoval za podstatné aj to, že vo Švajčiarsku mu nevznikol nárok na vyplatenie dávky v nezamestnanosti.

8. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca požiadal o priznanie dávky v nezamestnanosti k dátumu zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom predložil Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, formulár Skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie, dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom na Slovensku, čestné vyhlásenie zo dňa 16.6.2020, fotokópie pracovných plánov, pracovnú zmluvu. so zamestnávateľom vo Švajčiarsku, výplatné listiny k zamestnaniu vo Švajčiarsku, doklady preukazujúce zamestnanie v Taliansku. Súčasťou administratívneho spisu sú aj formuláre U 017, U004_IT, U002, U001, U003.

9. Prvostupňový správny orgán vo veci rozhodol rozhodnutím zo dňa 16.09.2020 č. XXXXX/XXXX-TO- DvN tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal správny orgán za preukázané, že pred odchodom do zahraničia bol žalobca na Slovensku naposledy registrovaný v registri platiteľov sociálneho poistenia u zamestnávateľa O. C. -O.. V auguste 2014 odišiel do Švajčiarska kde pracoval od 05.08.2014 do 19.01.2017. Po návrate na Slovensko bol evidovaný na príslušnom úrade práce, pričom poberal dávku v nezamestnanosti od 13.02.2017 - 18.06.2017 a od 12.11.2018 do 05.01.2019. Na území Švajčiarska pracoval aj v medzi obdobiami, kedy poberal dávku v nezamestnanosti. Od 16.08.2019 do 15.10.2019 pracoval na území Talianska a potom znova na území Švajčiarska, kde mal dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú, ktorý bol ukončený z jeho strany. Bolo konštatované, že pravidelnosť návratov na Slovensko nebola preukázaná, avšak vyhodnotením pracovného plánu dospel správny orgán k záveru, že žalobcu nie je možné považovať za cezhraničného pracovníka. S poukazom na všetky zistené skutočnosti bolo uzavreté, že bydlisko žalobcu na území Slovenskej

republiky počas jeho posledného zamestnania vo Švajčiarsku nezostalo zachované. Na odvolanie žalobcu o veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutie pobočky Topoľčany potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Uviedol, že celková dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí, jeho dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh, platenie daní a odvodov v zahraničí boli vyhodnotené ako silnejšie ako iné skutočnosti ( návraty na Slovensko a zachovanie trvalého pobytu.)

10. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa a nasl. , vec prejednal na nariadenom pojednávaní ( ) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovanej a prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

11. V posudzovanej veci zostala sporná otázka preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho posledného zamestnania na území Švajčiarska. Bolo teda potrebné vyriešiť, či v období jeho posledného zamestnania zostalo zachované jeho bydlisko na území Slovenskej republiky pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.

12. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy sa doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

13. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

14. Podľa čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

15. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

16. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,nariadenie č. 879/2009"), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

17. Podľa čl. 11 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

18. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Švajčiarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) cit. nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

19. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 nariadenia č. 987/2009 v spojení s čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko" mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia č. 883/2004 na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.

20. Ako bolo uvedené vyššie, v predmetnej veci je základom sporu otázka, či si žalobca zachoval obvyklé bydlisko v Slovenskej republike pri jeho pracovnej činnosti a pobyte vo Švajčiarsku.

21. Správny súd zdôrazňuje, že výraz bydlisko je v tomto prípade autonómnym pojmom vlastným unijnému právu a musí byť vykladaný v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Súdny dvor sa týmto pojmom opakovane zaoberal, pričom v rozsudku I. proti Health Service Executive zo dňa 05.06.2014 je zoznam kritérií, ktoré je potrebné zobrať do úvahy pri určovaní miesta bydliska osoby, a ktorý bol kodifikovaný v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pre stanovenie bydliska alebo miesta, v ktorom má žalobca centrum záujmov je potrebné zvážiť hľadiská uvedené v odstavci 16 tohto rozsudku. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že v zásade platí zásada, že tam kde žiadajúca osoba pracovala a odvádzala dane a poistné má poberať aj dávky v nezamestnanosti. Vyplácanie týchto dávok iným štátom (aj keď štátom, ktorého je žiadateľ občanom) má byť skôr výnimkou.

22. K pojmu obvyklé bydlisko sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie aj v rámci konania o predbežnej otázke vo veci C-523/07 zo dňa 21.01.2009, v ktorom uviedol, že „obvyklým miestom bydliska je treba rozumieť miesto, ktoré dotyčná osoba stanovila ako trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať tomuto miestu stálu povahu. Za účelom určenia obvyklého bydliska je treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti zakladajúce bydlisko a najmä skutočné bydlisko dotyčnej osoby.“ Pojem „ obvyklé bydlisko“ bol ďalej definovaný v rozsudku Súdu prvého stupňa ( tretieho senátu) zo dňa 15.4.2004, vo veci T-354/02, Fernando Valenzuela marzo proti Komisii Európskych spoločenstiev.

23. Správny súd opakovane poukazuje na to, že v zmysle rozhodnutia S2 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia je pojem bydlisko potrebné vykladať skôr užšie, keď komisia varovala pred jeho príliš širokým výkladom. Uvádza, že sa čl. 65 ods.5 nariadenia č. 883/2004 má použiť u prihraničných pracovníkoch a niektorých kategórii, ktoré obdobne zachovali úzke väzby so

svojimi krajinami pôvodu, avšak jeho aplikácia by už nebola prijateľná, keby na základe príliš širokého výkladu pojmu „ bydlisko“ mala byť oblasť pôsobnosti čl. 65 nariadenia rozšírená na všetky osoby, ktoré majú v členskom štáte pomerne stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť a svoje rodiny zanechali v zemi svojho pôvodu. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť žalovanému ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní poukazovali na potrebu takéhoto užšieho výkladu pojmu.

24. Správny súd konštatuje, že ak žalobca považoval pre určenie centra jeho záujmov za podstatné a určujúce, že má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a úver, tak uvedený názor je mylný. Predovšetkým je potrebné opakovane zdôrazniť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa premietla do čl. 11 vykonávacie nariadenia je potrebné pri takomto určovaní zvážiť hľadiská, tak ako je uvedené vyššie ( bod 16 rozsudku) . Konajúci orgán sa musí zaoberať jednak trvalosťou a dĺžkou pobytu danej osoby v dotknutom členskom štáte, ako aj jej osobnou situáciou (v členení ako je uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia.) Uvedené nie je možné zúžiť len na dve hľadiská, tak uvádza žalobca v podanej správnej žalobe.

25. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že existencia, resp. zachovanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nemá pri posudzovaní veci zásadnú výpovednú hodnotu, a to najmä s ohľadom na to, že jeho hlavná funkcia je evidenčná. Ide o predovšetkým o evidenčný údaj, ktorý automaticky neznamená, že sa daná osoba na takto evidovanej adrese skutočne zdržiava, nezakladá jej ani žiadne právo k nehnuteľnosti a podobne. Nemožno z neho dovodiť ani to, že je prejavom intenzívneho vzťahu tejto osoby k danému miestu, mestu resp. štátu. V konečnom dôsledku môže byť len dôsledkom toho, že v inom štáte, v ktorom náš občan pracuje je získanie trvalého pobytu spojené s administratívnymi a praktickými ťažkosťami.

26. Naopak je podstatné že žalobca, ktorý mal v čase rozhodovania žalovaného 27 rokov, väčšinu svojho produktívneho veku pracoval v zahraničí. Na území Švajčiarska sa zdržiaval prerušovane od augusta 2014. Od 16.08.2019 do 15.10.2019 pracoval v Taliansku. Z uvedeného je zrejmé, že sa na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu zdržiaval dlhodobo (celkovo viac ako 4 roky). Na území Slovenska mal dva pracovnoprávne vzťahy, ktoré trvali v súhrne 32 dní. Okrem toho vo Švajčiarsku mal dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú. K ukončeniu pracovného pomeru došlo na základe dohody z podnetu žalobcu. Z uvedeného správne orgány dovodili jednoznačnú orientáciu žalobcu na zahraničný pracovný trh. Uvedené svedčí v prospech Švajčiarska ako bydliska a centra záujmov žalobcu.

27. Žalobca nevlastnil nehnuteľnosť ani vo Švajčiarsku a ani na Slovensku. Pri výkone svojej zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku býval v nájme, ktorý nemenil (podľa údajov z tlačiva). Uvedené bytové pomery nesvedčia v prospech ani jednej z krajín, uvedené hľadisko je potrebné hodnotiť neutrálne.

28. Sám žalobca uviedol v tlačive „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov“ , že sa na Slovensko vracal v období pracovnej činnosti vo Švajčiarsku týždenne, neskôr v podanej správnej žalobe uviedol, že chodil najprv raz 7 až 10 dní, následne nechodil tak často. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal frekvenciu svojich návratov na Slovensko. Dokonca ani jeho tvrdenia v tomto smere nie sú určité. Vzhľadom na vzdialenosť miesta výkonu jeho práce od miesta jeho trvalého bydliska a jeho pracovný plán nie je dôvodné predpokladať, že skutočne chodil k rodičom každý týždeň, resp. 10 dní. Okrem toho nie je zrejmé, aké bolo trvanie týchto jednotlivých návštev. Uvedené teda nie je možné považovať za dôkaz kvalifikovaných väzieb žalobcu na Slovensko ako centrum jeho záujmov. 29. Taktiež žalobca nemá na Slovensku rodinné väzby v zmysle úzkej rodiny (manželka, deti), ktoré by mohli prispieť k záveru ohľadne zachovania takýchto väzieb a centra záujmov. Tu je potrebné uviesť, že rodinné väzby k širšej rodine (rodičia) nemajú pre posúdenie veci zásadný význam. Pokiaľ ide o ďalšie stanovené hľadisko a to nezárobkovú činnosť, tak žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy. Uviedol, že na Slovensku vykonával motocross, avšak nie je zrejmé, či je uvedená aktivita podložená členstvom v nejakom klube a podobne. Vzhľadom na nepreukázanú frekvenciu návratov ani nie je zrejmé, ako intenzívne sa tejto činnosti na Slovensku venoval. Uvedené hľadiská je teda taktiež potrebné hodnotiť ako neutrálne.

30. Žalobca uviedol, že má resp. mal na Slovensku úver. Uvedené tvrdenie však v administratívnom konaní neuviedol a teda ani žiadnym spôsobom nedoložil. Až v konaní pred súdom predložil fotokópiu časti zmluvy o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver). Z uvedeného bolo zistené, že pravdepodobne bol žalobcovi tento úver poskytnutý v roku 2018. Ako bolo uvedené vyššie, správne orgány sa uvedenou skutočnosťou nezaoberali, nakoľko v administratívnom konaní nebola ani len tvrdená. Správny súd k uvedenému dodáva, že to, že žiadateľ spláca na Slovensku úver samo o sebe neznamená, že tu má centrum záujmov. Predstavuje však určitú väzbu na Slovensko, ktorú treba vyhodnotiť spolu s ostatnými hľadiskami.

31. Ďalším hľadiskom podstatným pre určenie bydliska žiadateľa je určenie miesta bydliska pre daňové účely a tým bolo bez pochybností Švajčiarsko.

32. S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že žalobca takmer svoj celý produktívny život pracoval v zahraničí, na Slovensku bol v pracovnom pomere len 32 dní. Od roku 2004 nemá na Slovensku “pracovnú históriu”, naopak mal stabilné zamestnanie vo Švajčiarsku ( pracovný pomer na dobu neurčitú), ktorý ukončil sám ( vychádzajúc z údajov z tlačiva). Vo Švajčiarsku žalobca pracoval, odvádzal dane a poistné. Uvedené skutočnosti svedčia jednoznačne v prospech Švajčiarska ako bydliska. Na druhej strane, je podľa názoru správneho súdu možné ako “neutrálnu” (z dôvodov uvedených vyššie) hodnotiť bytovú situáciu žalobcu, keď nemá ani na Slovensku ani vo Švajčiarsku nehnuteľnosť, ale mal v oboch krajinách stabilné bývanie (Švajčiarsko nájom, ktorý nemenil a Slovensko u rodičov). Skutočnosť, že na Slovensku žalobca spláca úver nebola v administratívnom konaní tvrdená a ani preukázaná, v zásade by mohla predstavovať väzbu na Slovensko. Pokiaľ ide o frekvenciu návštev žalobcu na Slovensko, táto nebola taktiež žiadnym spôsobom preukázaná. Vzhľadom na vzdialenosť miesta výkonu jeho pracovnej činnosti od Slovenska a jeho pracovný plán, však nie je možné predpokladať časté návštevy. Z uvedeným súvisí aj intenzita nezárobkovej činnosti žalobcu na Slovensku (motocross). Vzhľadom na vyššie uvedené má správny súd za to, že viac posudzovaných hľadísk svedčí v prospech Švajčiarska ako bydliska žalobcu, tak ako uzavreli správne orgány.

33. Záverom správny súd uvádza, že žalobca na pojednávaní pred súdom uviedol, že má vedomosť, že iné osoby, ktoré taktiež pracovali vo Švajčiarsku mali dávku v nezamestnanosti priznanú. K tomuto správny súd uvádza, že uvedené tvrdenie nebolo preukázané. Nie je zrejmé, aké boli skutkové okolnosti v právnych veciach, na ktoré sa žalobca odvoláva, či išlo skutočne o skutkovo obdobné veci. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že v právnom štáte by nemali existovať neodôvodnené rozdiely v rozhodovaní pri skutkovo obdobných veciach. Na druhej strane uvedené nie je možné absolutizovať. Môže napríklad prísť k situácii, keď správne orgány nerozhodovali určité právne veci v súlade so zákonom a v dôsledku judikatúry správnych súdov dôjde k zmene ich rozhodovacej činnosti. Je potrebné však zdôrazniť, že v prejednávanej veci nebolo ani len preukázané, že skutočne bolo zo strany správnych orgánov rozhodované v obdobných právnych veciach rozdielne.

34. Ďalej správny súd konštatuje, že skutočnosť, že žalobca nemal vo Švajčiarsku priznanú dávku v nezamestnanosti neznamená, že mu musí byť priznaná na Slovensku.

35. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že správne orgány rozhodli o nároku žalobcu v súlade so zákonom, keď z dokladov predložených žalobcom švajčiarskych orgánov sociálneho zabezpečenia vyvodili správnej skutkové závery a vec správne právne posúdili. Správny súd nezistil porušenia predpisov o konaní, ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súčasne má správny súd za to, že napadnuté rozhodnutie je aj dostatočne určité a zrozumiteľné. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, ktoré skutočnosti mal žalovaný za preukázané, podľa akých právnych predpisov o veci rozhodoval a prečo uzavrel, že žalobca si na Slovensku nezachoval centrum svojich záujmov, čo bolo pre posúdenie veci najpodstatnejšie. S poukazom na uvedené správny súd žalobu zamietol podľa . 36. Pokiaľ ide náhradu trov konania, tak v konaní úspešnému žalovanému správny súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. . Žalovaný náhradu trov konania ani nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).