Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Sa-10-2021.pdf
PDF · 92.16 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sa/10/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Radičovou v právnej veci žalobcu: Complex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991, právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokát, so sídlom Žilina, Kuzmányho 18, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti ďalšieho účastníka: V. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XX-XXX Y., A., P. A. F., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 34183-3/2019-BA zo dňa 16. apríla 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 20.11.2018 č.: 38198-1/2018-PB rozhodla, že pánovi V. N., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Complex HM s.r.o., Dvory 581, Púchov (žalobca) od 01.06.2010 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o soc. poistení“) a v odôvodnení rozhodnutia poukázala na ustanovenia čl. 13 (3) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a na vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Dňa 08.03.2013 správny orgán vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov nedochádza. Keďže pán V. N. reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, podľa čl. 13 (3) základného nariadenia nemôže podliehať slovenským právnym predpisom a nakoľko poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, oddzial v Bielsku-Bialej, ako príslušná inštitúcia v zmysle článku 16(2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určila, že pán V. N. podlieha od 01.06.2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, nakoľko vykonával od 04.10.2004 činnosť ako SZČO na území Poľska a na základe oznámenia Sociálnej poisťovne, ústredie, nedochádzalo reálne k výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky a preto mu nevzniklo poistenie podľa slovenskej legislatívy.
2. Na odvolanie žalobcu žalovaná napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie prvostupňového orgánu. V odôvodnení rozhodnutia doplnila skutkový stav a uviedla, že zamestnávateľ (žalobca) prihlásil
zamestnanca (ďalší účastník) do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia od 01.06.2010 do 31.12.2013. Za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu, na základe ktorej dospel k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a preto prvostupňový orgán bol povinný odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že listom zo dňa 17.01.2014 jej bolo oznámené, že ZUS, Oddzial w Bielsku Bialej svoje predchádzajúce stanovisko z listu zo dňa 20.02.2013, ktorým určila, že pán V. N. v období od 01.06.2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, anuluje a pán V. N. v období od 01.06.2010 v zmysle článku 11(3) (a) základného nariadenia podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z uvedených dôvodov námietky odvolateľov nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
3. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote žiadal preskúmať vyššie uvedené rozhodnutie žalovanej a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalovanej bolo doručené v súlade s článkom 16(2) vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS oznámenie zo dňa 20.02.2013, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v období od 01.06.2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že žalovanej zo strany ZUS bolo údajne doručené ďalšie oznámenie zo dňa 17.01.2014, že zamestnanec žalobcu podlieha v období od 01.06.2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Predmetné oznámenie má byť súčasťou administratívneho spisu. Zamestnanec v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky právnej ochrany a do dnešného dňa konanie nebolo v Poľsku právoplatne ukončené. Napriek odvolaniu žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaná napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila, stotožnila sa s jeho postupom. Žalobca v žalobe namietal prekročenie právomoci žalovanej citujúc článok 2 ods. 1, článok 11 a článok 13 ods. 3 základného nariadenia a článok 16 ods. 1, 2 a 4 vykonávacieho nariadenia. V danej veci je nesporné, že zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie prvostupňový správny orgán, a to s poukazom na článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Žalobca ďalej namietal nesprávny procesný postup - a to absenciu dialógu, pričom poukázal na rozhodnutie č. A1 zo dňa 12.06.2019, v zmysle ktorého mal prebehnúť medzi žalovanou a ZUS dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná a súčasťou spisu. Žalobca uviedol, že uvedené v administratívnom spise absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda neboli dodržané základe pravidlá procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy a zmierovací dialóg neprebehol.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy. Zároveň poukázala na povinnosti inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia, a to spoluprácu, vzájomné informovanie o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu reálne nevykonáva činnosť na území SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc. zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Žalovaná poukázala na článok 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých ZUS ako príslušná inštitúcia predbežne určila, že zamestnanec podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.06.2010. Vzhľadom na to, že žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10 Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je určenie uplatniteľných právnych predpisov definitívne a pre súd záväzné a nie je v kompetencii krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Žalovaná zdôraznila, že nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov SR z dôvodu, že bol prihlásený v registri poistencov od 1. júna 2010 a preto bola nútená odstraňovať dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. Keďže sa na zamestnanca v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala podľa určenia Poľská legislatíva, nápravu bolo možné urobiť len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy. Žalovaná poukázala i na rozhodnutia súdov
v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a v Prešove, v ktorých súd rozhodol v prospech Sociálnej poisťovne.
5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril.
6. Ďalší účastník konania - zamestnanec žalobcu, sa k podanej žalobe písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne o žalobe rozhodol rozsudkom zo dňa 09.01.2020, č.k. 25Sa/28/2019-45 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 16.04.2019, č. 34183-3/2019-BA a vec vrátil na ďalšie konanie. Správny súd dospel po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správnych orgánov pred jeho vydaním k záveru, že právny záver žalovanej o potrebe vydania rozhodnutia o nevzniku povinného poistenia vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi je nesprávny a zároveň žalovaná sa nedostatočne zaoberala svojou právomocou rozhodovať vo veci povinného poistenia zamestnanca žalobcu v čase, keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu.
8. Proti rozsudku krajského súdu podala kasačnú sťažnosť žalovaná a Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 04.05.2021 pod sp.zn. 7Sžsk/31/2020 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 25Sa/28/2019-45 z 09.01.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
9. Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozhodnutí uviedol: „Vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditio sine qua non v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej, prípadne, že žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do jeho práv a právom chránených záujmov, z ktorého dôvodu sa potom domáha ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje.“
10. Najvyšší súd SR vytkol tunajšiemu súdu, že nevenoval dostatočnú pozornosť otázke aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby. Prisvedčil kasačnej námietke žalovanej, že žalobca v žalobe nepreukázal a nešpecifikoval akým konkrétnym spôsobom bol poškodený na svojich právach (nie na právach zamestnanca).
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a postup správnych orgánov pred jeho vydaním podľa § 199 a nasl. SSP, oboznámil sa s písomnými podaniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom správnych orgánov. Správny súd rozhodol vo veci verejným vyhlásením rozsudku, nakoľko účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania.
12. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorých bolo určené, že zamestnancovi žalobcu - V. N. podľa slovenskej legislatívy nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010.
13. V danej veci je medzi účastníkmi konania nesporné, že žalobca sa od 1. júna 2010 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou a tiež, že prihlásil V. N. ako svojho zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.06.2010 do 31.12.2013. Uvedený zamestnanec je občanom Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva prácu ako zamestnanec a ako SZČO v rôznych členských krajinách.
14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
16. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
17. Správny súdny poriadok v § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
18. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.
19. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. Aktívna legitimácia na podanie správnej žaloby je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Na splnenie tejto podmienky musí súd prihliadať počas celého konania.
20. V prejednávanej veci žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím žalovanej, avšak žiadnym spôsobom nešpecifikuje, akým konkrétnym spôsobom bol poškodený na svojich subjektívnych právach, čo konštatoval i kasačný súd v zrušujúcom rozhodnutí.
21. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na práva zamestnanca, namieta prekročenie právomoci správnych orgánov s poukazom na základné a vykonávacie nariadenia, ďalej na nesprávny procesný postup správnych orgánov a vyhodnotenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Tieto námietky sa však nedajú považovať za odôvodnenie a preukázanie aktívnej legitimácie žalobcu, nevyplýva z nich aké práva a právom chránené záujmy žalobcu boli predmetným rozhodnutím ohrozené resp. poškodené. Správny súd pripomína, že žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby.
22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné priznať úspech z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. I keď je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platí povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, Zákon o sociálnom poistení v ust. § 145 upravuje vrátenie poistného, a preto postavením žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý platí poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry a práv.
23. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
24. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a námietkami žalobcu v podanej žalobe sa už opätovne nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť, s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, je v danej veci pre rozhodnutie súdu nepodstatná.
25. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 a § 169 SSP tak, že úspešnej žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 SSP (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).