Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-150-2020.pdf
PDF · 205.38 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/150/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: X..eu s.r.o., so sídlom T. XXX/X, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou so sídlom Palackého 85/5, 911 01 Trenčín proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06. novembra 2020, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 11.12.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.01.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume 18.480,00 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2018.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko ich považoval za nezákonné a nepreskúmateľné. Taktiež podľa žalobcu napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom, pretože skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný nebol zistený presne a úplne, a teda nemohol tvoriť spoľahlivý podklad pri rozhodovaní vo veci samej, čím bola porušená zásada spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa názoru žalobcu správca dane zjavne nepochopil realizáciu celého deklarovaného zdaniteľného obchodu. Dôkazom toho je skutočnosť, že výsledok kontroly opísaný v protokole nie je reálnym výsledkom riadnej vykonanej daňovej kontroly, ale len výsledkom nepochopenia celej problematiky tvorby korporátnej identity. Žalovaný nedostatočne preskúmal jednotlivé dôkazy, neskúmal ich vzájomnú spojitosť a jednoznačnosť a na základe týchto skutočností vyvodil nesprávny záver. Podľa žalobcu žalovaný závažným spôsobom porušil § 68 ods. 3 daňového poriadku a to tým, že správca dane nevydal rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice so žalobcom, čo je zrejmé z napadnutého rozhodnutia a teda rozhodnutie nevydal v zákonom stanovenej lehote. Správca dane vydal rozhodnutie dňa 03.02.2020 - deň odoslania zásielky. Podľa žalobcu ide o hrubú procesnú chybu, ktorej dôsledkom je neplatnosť rozhodnutia. Hoci k 01.01.2020 došlo k novelizácii daňového poriadku, v tomto konkrétnom prípade ide o konania začaté pred dňom účinku uvedenej novelizácie a preto za
predpokladu právnej istoty mal správca dane postupovať v zmysle právnych predpisov a legislatívy platnej v čase začatia vyrubovacieho konania.
3. Žalovaný taktiež v rozpore s § 68 ods. 3 daňového poriadku nevykonal v lehote na vydanie rozhodnutia žiadne dokazovanie alebo miestne zisťovanie a súčasne žalovaný ani neuviedol, prečo sa vôbec nezaoberal návrhmi žalobcu uvedenými vo vyjadrení. Žalobca je toho názoru, že sa žalovaný zameral na zisťovanie skutočností, ktoré s predmetom kontroly nesúvisia alebo s ním súvisia len okrajovo. Žalovaný stále argumentuje, že služby neboli zo strany spoločnosti Q. s.r.o., so sídlom G. F. XXX/XX, XXX XX Z., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „Q. s.r.o.“) reálne dodané. Žalobca v žalobe uviedol, že predmetom zdaniteľných obchodov bola odplata, ktorú bolo možné definovať ako poplatok za spoločnú tvorbu diela a ochrannej známky M.. V žiadnom prípade sa nejednalo o poplatok za licenciu. Všetko čo mal a mohol správca dane u spoločnosti Q. s.r.o. preverovať bolo vyfakturovanie percentuálneho podielu odmeny žalobcu ako zhotoviteľa za tvorbu značky M.. Poplatok ako odplata sa na účely DPH považuje za dodanie služby.
4. Žalobca sa domnieval, že žalovaný predložené dôkazy nesprávne právne posúdil v jeho neprospech, keď mu nepriznal zákonný nárok na odpočet dane na vstupe v súlade s § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“). Žalobca mal faktúry od objednávateľa diela a zároveň príjemcu odplaty, spoločnosti Q. s.r.o,, ktorá bola registrovaná pre DPH. Žalobca taktiež predložil záznamy DPH. Žalobca predložil dôkazy o tom, že si svoju povinnosť splnil, pričom tieto skutočnosti sú žalovanému známe z úradnej moci. Žalobcovi spoločnosť Q. s.r.o. vyfakturovala odplatu vo forme čiastkových zdaniteľných plnení diela v priebehu roku 2018, pričom tieto odplaty slúžili na tvorbu hodnoty nehmotného majetku.
5. Podľa názoru žalobcu, aby bolo možné považovať skutočnosti uvedené žalovaným za dokázané, musela by existovať presvedčivá logická príčinná súvislosť medzi zistenými skutočnosťami a vysloveným záverom. V opačnom prípade sa nemôže jednať o dôkaz, ale len o domnienku či hypotézu. Dokazovanie je proces, ktorým ma správca dane zo zistených skutočností logickým spôsobom
- deduktívnou úvahou, pri správnej aplikácii právnych predpisov, odvodiť logicky nespochybniteľné závery. Ak zistené skutočnosti nepostačujú na vyvodenie logického záveru, prípadne si zistenia navzájom odporujú, je potrebné chýbajúce informácie doplniť alebo rozpory odstrániť, t. j. vykonať ďalšie zisťovanie a dokazovanie. Dokazovanie musí tiež zahŕňať komplexné a logické vyhotovenie všetkých zistených skutočností - správca dane má prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca sa domnieval, že nie je možné aby žalovaný v daňovom konaní vyvodzoval na základe neurčitých a neúplných informácii tak závažné závery, ako je určenie dane odlišne od podaného daňového priznania kontrolovaného subjektu, čo spôsobuje závažný zásah do práv daňového subjektu. Zvlášť v prípade neuznania uplatnených výdavkov. Takýto závažný zásah do práv daňového subjektu musí byť jasne a presvedčivo odôvodnený a podložený objektívne, spoľahlivo a úplne zisteným a preukázaným skutkovým stavom, ako aj správnou a presvedčivou analýzou právnych predpisov primerane aplikovaných na správne zistený a preukázaný skutkový stav. Žalobca bol toho názoru, že v prípade relevantného dôkazu musí existovať jednoznačná a priama logická súvislosť medzi zistenou skutočnosťou a vysloveným záverom. V opačnom prípade sa nemôže jednať o dôkaz, ale len o domnienku či hypotézu. Je zrejmé, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt v zásade nemá priamy vplyv na predloženie účtovníctva, resp. listinných dôkazov, ktorými disponuje jeho obchodný partner a preto je logické, že svoje dôkazné bremeno môže žalobca realizovať v prípade pochybností žalovaného, ale sa týkajú práve týchto subjektov, najmä navrhovaním výsluchov osôb, ktoré boli v obchodoch zainteresované. Odmietnutie takto navrhovaných dôkazov je nielen odmietnutím práva žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu na realizáciu jeho procesných práv, ale súčasne v predmetnej právnej veci má za následok aj neúplné a nedostatočné zistenie žalovaného, ktoré nedáva dostatočný podklad pre následné rozhodovanie správnych orgánov.
6. Podľa žalobcu správca dane o svojich zisteniach žalobcu neinformoval ani raz počas výkonu daňovej kontroly tak ako mu to prikazuje § 46 ods. 5 daňového poriadku, žalobcovi nebolo známe, akým smerom sa dokazovanie uberá a všetky informácie a zistenia boli žalobcovi oznámené až doručením oboznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX, teda v čase, keď bola daňová kontrola neformálne ukončená. Samotné konštatovanie žalovaného nie je žiadnym dôkazom preukazujúcim, že by žalovaným spochybnené zdaniteľné obchody neboli uskutočnené tak, ako sú zachytené na preverovaných faktúrach. Počas celého výkonu daňovej kontroly a taktiež počas vyrubovacieho konania sa žalovaný
vôbec nezaoberal otázkou, že odplatu je možné definovať pre účely DPH. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že spochybnil správnosť a pravdivosť dokladov žalobcu viacerými skutočnosťami, ako fiktívne usadenie spoločnosti, nekontaktnosť konateľov, nepredloženie účtovných dokladov. Ide o skutkové zistenia, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú zmluvného vzťahu medzi žalobcom a jeho deklarovaným dodávateľom a zistenia, na ktorých vyvrátenie žalobca nemá a ani nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy. Prípadné nedostatky v spoločnosti Q. s.r.o. nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že v budúcnosti zmenia konateľa, resp. sídlo spoločnosti a budú nekontaktní, nedostupní, nepredložia účtovné doklady. V tomto danom prípade žalovaný preukázateľne nespochybnil vierohodnosť dôkazov predloženým žalobcom ku kontrole, ale len pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré jeho dôkazné bremeno netvoria.
7. Žalobca sa domnieval, že predložením dokladov a dôkazov, ktorými mohol a mal disponovať, dostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní. Žalovaný je povinný hodnotiť všetky zákonne získané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný musí svoje rozhodnutie vždy vedieť zdôvodniť jednoznačnými dôkazmi. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodňuje takými zisteniami, ktoré nemôžu mať vplyv na oprávnenosť odpočítania DPH. Skutočnosť, že dodávateľ nie je schopný v čase preverovania žalovaného predložiť účtovné daňové doklady, nie je a nemôže byť dôkazom toho, že sa deklarované zdaniteľné obchody neuskutočnili, nehovoriac o skutočnosti, keď konateľ prijímateľa odplaty predmetné zdaniteľné dodania potvrdí vo svojich svedeckých výpovediach. Žalobca zároveň uviedol, že nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, akým spôsobom a či vôbec bude v prípade potreby daňového konania jeho obchodný partner v budúcnosti zastihnuteľný. Svojich obchodných partnerov si žalobca vždy preveruje pred uskutočnením obchodu podľa informácii z verejne prístupných zdrojov. Žalobca urobil v rozhodujúcom čase všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby si svojich dodávateľov preveril. Za prípadné nevedenie predpísaných evidencií a nekontaktnosť vo vzťahu k správcovi dane treťou osobou, nenesie žalobca žiadnu zodpovednosť, pričom žalobca vždy konal v dobrej viere, na základe riadneho hospodárskeho dôvodu transakcie, ktorý súvisel s predmetom podnikania. Podľa žalobcu žalovaný nezabezpečil v priebehu daňovej kontroly také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť záver, že zo strany žalobcu došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočet DPH. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, ktoré konkrétne zistenia, resp. ktoré konkrétne dôkazy ho viedli k jeho záveru a ani to, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa odvoláva na informácie získané z iných konaní, avšak vôbec neuviedol, akým spôsobom získal, preveril a vyhodnotil tieto informácie, pričom ide o hrubé porušenie daňového poriadku a zásah do práv žalobcu.
8. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, pričom prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie boli podľa žalovaného vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. V danom obchodnom prípade správca dane posudzoval dodanie služieb a odberateľa, posudzoval jednotlivé zistenia osobitne a navzájom. Výsledkom boli zistenia správcu dane ako aj skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu so záverom, že nebolo preukázané, že spoločnosť Q. s.r.o. bola reálne dodávateľom služieb uvedených na sporných dodávateľských faktúrach. Žalovaný uviedol, že nakoľko daňový subjekt nenavrhol termín prerokovania pripomienok, správca dane dňa 05.09.2019 telefonicky kontaktoval F. E., konateľa žalobcu, za účelom určenia termínu spísania zápisnice o ústnom pojednávaní a vo veci dohodnutia termínu prerokovania pripomienok predložených žalobcom k Protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.02.2019 z daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie november 2017, ktorý bol vzájomne dohodnutý na deň 10.09.2019. § 68 ods. 3 daňového poriadku nestanovuje správcovi dane formu a spôsob určenia dňa prerokovania. Prerokovania pripomienok sa daňový subjekt nezúčastnil, z neúčasti sa neospravedlnil, prerokovania pripomienok sa nezúčastnil ani jeho zástupca, ktorého si mohol na tento účel určiť. Žalovaný s poukazom na § 2 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že v daných obchodných prípadoch protihodnota, t. j. cena stanovená na základe predloženého mesačného reportu - odplata, ktorej súčasťou je výpočet metódou licenčnej analógie, nie je jednoznačne uvedená na predmetných sporných faktúrach a zo skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí (strana 12-15) vyplýva, že predmet zmluvy nie je identický s predmetom sporných faktúr, je nejednoznačný, zavádzajúci, z ktorého nevyplýva, čo tvorí predmet dane, resp. dodanie služby. Z výpovede svedka Mgr. F. B., konateľa spoločnosti Q. s.r.o. v období od 03.11.2016 do 21.08.2018 vyplýva, že spoločnosť Q. s.r.o. ochrannú
známku ešte nevlastní, tvoria ju so žalobcom, a k sporným faktúram uviedol, že tieto vystavila účtovníčka, ktoré podpísal s uvedením, že „predmetom uvedených faktúr bola nejaká odmena vyplývajúca zo zmluvy, pričom sa jednalo o tvorbu, výrobu značky M.“.
9. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že správca dane nezabezpečil v priebehu daňovej kontroly také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť, že zo strany daňového subjektu došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočet DPH. Žalovaný v danej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za dodržania zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Z celého dokazovania správcu dane nebolo možné preukázateľne vyvodiť reálnosť obchodu („Fakturujeme Vám na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ a predloženého mesačného reportu odplatu vo výške“) medzi spoločnosťou Q. s.r.o. a žalobcom. S poukazom na § 2 ods. l písm. b) zákona o DPH (poskytnutie služby), § 9 ods. l zákona o DPH aj § 508 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, sám žalobca v odvolaní uviedol, že zmyslom celej zmluvy bola tvorba diela a licencia (t. j. nie už ukončené, resp. hotové dielo, licencia) pre spoločnosť Q. s.r.o, avšak odberateľom sporných faktúr bol žalobca a dodávateľom bola spoločnosť Q. s.r.o.
10. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane vyčerpal všetky možnosti dokazovania reálnosti obchodovania z vlastnej iniciatívy, a preto bolo potrebné, aby ďalšie dôkazy navrhoval a predkladal žalobca, ktorý tak v priebehu konania neurobil. Vo svojich vyjadreniach žalobca neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia ani nepredložil žiadne ďalšie listinné dôkazy. Žalovaný upresňuje, že samotná existencia faktúry ešte nepreukazuje, že predmetné služby uvedené na sporných faktúrach boli dodávateľom na nich uvedeným aj dodané (spoločnosť Q. s.r.o.). Samotná faktúra a doklady o jej úhrade sú síce formálnym dôkazom priznania nároku na odpočítanie dane, nie sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku na odpočítanie dane pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akúkoľvek faktúru, akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté. Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na priznanie nároku na odpočítanie dane vyjadrenej predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol na základe týchto dokladov priznaný nárok na odpočítanie dane, tieto však musia byť odrazom reálneho plnenia a súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym. Faktúra, resp. iná listina je relevantným dokladom (formálna podmienka), len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje sú v súlade so skutočnosťou a odrážajú skutočné reálne plnenie (materiálna podmienka) teda, že fakturovaný dodávateľ je aj dodávateľom skutočným. Vo vzťahu k nepredloženiu daňových a účtovných dokladov dodávateľom spoločnosťou Q. s.r.o. žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozsudku so sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017.
11. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že s ohľadom na zásadu (iura novit curia) „súd pozná právo“ správny orgán je právneho názoru, že rozhodnutie vydané po lehote nespôsobuje jeho nezákonnosť, nakoľko fikcia negatívneho rozhodnutia, v prípade márneho uplynutia zákonom stanovenej lehoty na vybavenie veci (t. j. pri nečinnosti orgánu) nie je daná daňovým poriadkom, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/5/2016 zo dňa 21.03.2018. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/4/2015 zo dňa 10.09.2015, v ktorom bolo judikované, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňových priznaniach uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
12. Žalobca sa ďalej písomne (replikou) vyjadril k vyjadreniu žalovaného a to zopakovaním svojej argumentácie uvedenej v správnej žalobe.
13. Žalovaný sa písomne (duplikou) vyjadril k replike žalobcu, pričom sa pridŕžal svojej argumentácie uvedenej v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe.
14. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal v zmysle § 107 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na riadne nariadenom pojednávaní. Po oboznámení sa so žalobou, s replikou žalobcu, vyjadrením žalovaného a duplikou žalovaného ako aj s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
15. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.11.2020, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.01.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 18.480,00 eur za zdaňovacie obdobie máj 2018 z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nakoľko nebolo preukázané, že daňový subjekt Q. s.r.o. uvedený na sporných faktúrach ako dodávateľ reálne dodal žalobcovi služby v zmysle § 9 zákona o DPH.
16. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia máj 2018, ktorá začala dňa 06.09.2018 a o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol doručený žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 22.08.2019. Žalobca podal dňa 25.06.2018 riadne daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018, v ktorom vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 4.612,71 eur. Správca dane odkontroloval správnosť a úplnosť vedenia záznamov podľa § 70 zákona o DPH. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období viedol podrobné záznamy - evidencie pre daňové účely - odpočítanie dane/nárok na odpočet a daňová povinnosť/ povinnosť priznať daň, uskutočnil zdaniteľné obchody - dodanie tovaru a služieb v tuzemsku - tuzemské plnenie podľa § 8 a § 9 zákona o DPH, z ktorých bol povinný platiť DPH - základná sadzba vo výške 25.068,98 eur, nadobudol tovar v tuzemsku podľa § 11 - základná sadzba vo výške 428,38 eur za panelové pásky M. W., monochromatické pásky M. B., karty biele PVC, pásky s nápisom M. 22-23 june 2018, prijal služby, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH. Na r. 12 daňového priznania uviedol sumu 293,45 eur - predplácanie pre službu U. T., umiestnenie reklamných letákov M. 22-23 june 2018 vo vozidlách v oblasti Ostrava a Nový Jičín v dňoch 21.05.2018 - 23.06.2018, M. G. - propagačná kampaň prostredníctvom TV, webovej a sociálnej siete, dodanie tovarov a služieb s
oslobodením od dane a na r. 15 uviedol sumu 930,00 eur za prenájom priestorov na F. námestí v K.. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 21.178,10 eur.
17. Kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si v podrobných záznamoch - evidencia DPH odpočítanie dane/nárok na odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2018 uplatnil právo odpočítať daň na základe faktúr vyhotovených spoločnosťou Q. s.r.o. Konkrétne išlo o faktúry č. XXXXXXXX s dátumom dodania služby 31.05.2018, v celkovej sume 29.504,76 eur, so základom dane 24.587,30 eur a DPH vo výške 20 % v sume 4.917,46 eur, č. XXXXXXXX. s dátumom dodania služby 31.05.2018, v celkovej sume 28.143,30 eur, so základom dane 23.452,75 eur a DPH vo výške 20 % v sume 4.690,55 eur, č. XXXXXXXX s dátumom dodania služby 31.05.2018, v celkovej sume 23.295,00 eur, so základom dane 19.412,50 eur a DPH vo výške 20 % v sume 3.882,50 eur, č. XXXXXXXX s dátumom dodania služby 31.05.2018, v celkovej sume 29.936,94 eur, so základom dane 24.947,45 eur a DPH vo výške 20 % v sume 4.989,49 eur, pričom predmetom všetkých vyššie uvedených faktúr bola fakturácia služieb na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ (ďalej aj ako „zmluva“) a predloženého mesačného reportu.
18. Z výpovede F.. B. zo dňa 13.11.2018 konateľa spoločnosti Q. s.r.o. v období od 03.11.2016 do 21.08.2018 vyplýva, že počas obdobia keď bol konateľom nikoho nesplnomocnil na zastupovanie uvedenej spoločnosti v zdaňovacom období máj 2018. Ďalej uviedol, že prevažujúcou činnosťou, ktorú vykonávala spoločnosť Q. s.r.o. bola stavebná a obchodná činnosť, nákup a predaj stavebného materiálu a projekt s M. E.. Sídlo spoločnosti na ulici G. F. XXX/XX, XXX XX Z. charakterizoval ako prenajaté priestory, ktoré mal k dispozícii v prípade telefonickej rezervácie, kľúče mal k dispozícii len po telefonickej rezervácií, nakoľko tam nebýval. Spoločnosť Q. s.r.o. v zdaňovacom období máj 2018 využívala aj kancelárske priestory v Trenčíne na H. ulici. Spoločnosť v roku 2018 do dňa skončenia funkcie konateľa nemala zamestnancov a nevlastnila žiadny majetok. Účtovníctvo spoločnosti viedla p. F. z Trenčína v účtovnom programe X., pričom doklady odovzdala novému konateľovi na základe preberacieho protokolu, ktorý doručí správcovi dane do 8 dní. V kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosť vykonala nejaké zdaniteľné plnenie, t. j. dodala tovar alebo službu. Žalobcu pozná, spolupracoval s ním v zdaňovacom období máj 2018, spolupráca začal rok a pol pred, s M. E. robil stavebnú činnosť, ktorý ho oslovil, či by s ním nešiel do projektu M., nachystal mu nejaké zmluvy a dohody. Spoločnosť Q. s.r.o. vystavila pre žalobcu sporné faktúry, ktoré vystavila účtovníčka a on ich iba podpísal. Spoločnosť Q. s.r.o. ako objednávateľ - poskytovateľ licencie uzatvoril Zmluvu o vytvorení autorského diela a licenčnú zmluvu „A. D. M.“ so zhotoviteľom - nadobúdateľom žalobcom dňa 05.01.2017, pričom uvedená zmluva má aj dodatky, ktoré doručí správcovi dane do 8 dní. K podpísaniu predmetnej zmluvy došlo v Trenčíne, na J. ulici, v kancelárii u M. E.. Predmetom sporných faktúr bolo, že žalobca bude vytvárať hudobný festival značky M. a že bude zabezpečovať interpretov, reklamu, reklamných partnerov, stánky, zabezpečí všetko a nejakým spôsobom mu to odpredá, nechá si svoj podiel podľa zmluvy a dodatkov.
19. K sporným faktúram svedok Mgr. B. uviedol, že v dodatkoch sú uvedené výpočty, žalobca znášal všetky výdaje a príjmy, pričom žalobcovi bolo fakturované na základe dodatkov zmluvy a reportov. Všetky činnosti, ktoré boli zrealizované v zmysle sporných faktúr sú uvedené v zmluve a v dodatkoch. Finančné reporty tvorby korporátnej identity M. za obdobie máj 2018, ktoré sú prílohami sporných faktúr ako aj všetky činnosti vykonal žalobca. Daňová povinnosť z predmetných faktúr bola priznaná v daňovom priznaní a odvedená v zmysle § 19 zákona o DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018. Spoločnosť Q. s.r.o. zaúčtovala do svojho účtovníctva sporné faktúry a uviedla ich do svojich záznamov, avšak listinné dôkazy o tom svedok nemohol doložiť, nakoľko doklady odovzdal novému konateľovi, prípadne na Daňový úrad Nitra. K úhrade sporných faktúr došlo cez účet, kedy presne svedok nevedel uviesť. K bodu 2.2 zmluvy svedok uviedol, že na základe predmetnej zmluvy žalobca realizoval a zabezpečoval festival M., tretími osobami sú reklamní partneri. K vytvoreniu ochrannej známky, ktorú predajom za úplatu bude ďalej spoločnosť Q. s.r.o. ponúkať v rámci európskeho trhu, svedok uviedol, že malo ísť o nejaký nehmotný majetok, ktorý keď bude vybudovaný, môže s ním obchodovať. Ohľadne financovania predmetu zmluvy, ktorý mal byť v zmysle 2.3 zmluvy financovaný zo súkromných zdrojov spoločnosti, svedok uviedol, že malo ísť o žalobcu. K bodu 3.1 zmluvy svedok uviedol, že on bude mať na základe tejto zmluvy práva k licencii, pričom odplatu podľa bodu 3.2 platil žalobca cez účet. K bodu 4.2 zmluvy svedok uviedol, že ide o miesto, kde zrealizuje žalobca festival M., zatiaľ sa realizoval len v Trenčíne na výstavisku, keby sa jednalo o iné miesto (napr. letisko), tak by si to museli dohodnúť. K bodu 5.1 a 5.2 zmluvy svedok uviedol, že žalobca môže používať licenciu, ochrannú známku na území Slovenska
v plnom rozsahu, ktorú môže používať za účelom obchodu. Žalobca taktiež v zmysel bodu 5.11 mohol ako jediný obchodovať a predávať reklamný priestor a reklamné predmety. Ohľadne vysporiadania sa majetkových autorských práv, svedok uviedol, že to je ešte v riešení. Taktiež je v riešení odovzdanie všetkých podkladov a grafického návrhu. Na záver svedok uviedol, že vo funkcii konateľa spoločnosti Q. s.r.o. skončil zo zdravotných dôvodov.
20. Mgr. B. sa v deň, ktorý sám navrhol, nedostavil k správcovi dane, požadované doklady a písomnosti nedoručil a ani sa neospravedlnil. Dňa 21.11.2018 doručil správcovi dane vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že nakoľko správca dane žiadal zoznam odberateľov spoločnosti Q. s.r.o. za zdaňovacie obdobie máj 2018, avšak ústne pojednávanie sa týkalo preverenia zdaniteľných plnení za zdaňovacie obdobie máj 2018 so žalobcom a ostatné obchodné vzťahy spoločnosti Q. s.r.o. neboli predmetom pojednávania a sú obchodným tajomstvom voči žalobcovi, tak svedok nedoručil uvedený zoznam, nakoľko žalobca má možnosť nahliadnuť do spisu. Prílohou vyjadrenia bol preberací protokol z odovzdania účtovnej a daňovej evidencie spoločnosti Q. s.r.o. novému spoločníkovi a konateľovi K. X. K. <https://www.orsr.sk/ hladaj_osoba.asp?PR=T%F3th&MENO=Tibor>ovi.
21. Správca dane zaslal na Daňový úrad Nitra dožiadanie, v ktorom žiadali vykonať miestne zisťovanie u daňového subjektu Q. s.r.o. a preveriť či v súvislosti so spornými faktúrami bola daňová povinnosť odvedená, resp. či sú sporné faktúry zaúčtované v účtovníctve. Z odpovede vyplýva, že daňovému subjektu Q. s.r.o. bola doručená výzva na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobie máj 2018, avšak požadované doklady neboli v stanovenej lehote predložené. Daňový úrad Nitra zaslal konateľke daňového subjektu Q. s.r.o U. E. <https://www.orsr.sk/hladaj_osoba.asp?PR=Laczko&MENO=Gy %F6ngyi&SID=0&T=f0&R=1> (konateľka od 10.12.2018) predvolanie a zároveň, aby predložila účtovné doklady za zdaňovacie obdobie máj 2018. Predvolanie bolo úspešné doručené, avšak G. E. sa na pojednávanie nedostavila. Mgr. B. doručil Daňovému úradu Nitra plnú moc, na základe ktorej sa stal splnomocneným zástupcom daňového subjektu Q. s.r.o. v plnom rozsahu a bez obmedzenia.
22. Správca dane si dňa 20.03.2019 vyžiadal od žalobcu ďalšie potrebné doklady k výkonu daňovej kontroly, konkrétne úhrady sporných faktúr od dodávateľa Q. s.r.o., pričom uvedené doklady boli správcovi dane doručené dňa 04.04.2019. Z bodu 7.4 zmluvy vyplýva, že lehota splatnosti faktúry je 14 dní od jej doručenia, avšak z predložených dokladov nebolo zrejmé doručenie jednotlivých faktúr. Z predloženého započítania vzájomných pohľadávok vystaveného spoločnosťou Q. s.r.o. adresované žalobcovi zo dňa 21.08.2018 vyplýva, že spoločnosť Q. s.r.o. evidovala voči žalobcovi pohľadávku vo výške 110.880,00 eur s príslušenstvom, ktorá pozostávala zo sporných faktúr. Na základe uvedených skutočností správca dane vyzval žalobcu na predloženie odberateľských faktúr za rok 2018 ako aj odberateľských faktúr č. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX ako aj predloženie oznámenia, ktorým žalobca ako postupca oznámil svojmu dlžníkovi, spoločnosti F. s. r. o., so sídlom Q. XX/XXX, XXX XX Z., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „F. s. r. o.“) informácie v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom ako postupcom a spoločnosťou Q. s.r.o. ako postupníkom. Vyššie uvedené doklady žalobca doručil správcovi dane dňa 07.06.2019. Správca dane dňa 10.05.2019 vyzval daňový subjekt F. s. r. o., a to prostredníctvom konateľa spoločnosti, Ing. F. Q., pričom žiadal doručiť faktúry č. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX vystavené žalobcom ako ja ostatné dokumenty týkajúce sa žalobcu a spoločnosti Q. s.r.o. Výzva bola úspešne doručená, avšak spoločnosť F. s. r. o. v stanovenej lehote na výzvu nereagovala, so správcom dane nespolupracuje a nevydala žiadne písomnosti.
23. Správca dane z informačného systému zistil, že daňový subjekt Q. s.r.o. za zdaňovacie obdobie máj 2018 vykázal uskutočnené zdaniteľné obchody v sume 825.365,81 eur a výslednú vlastnú daňovú povinnosť v sume 248,64 eur. Za zdaňovacie obdobie roka 2018 nepodal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby a za zdaňovacie obdobie roka 2017 vykázal záporný výsledok hospodárenia
- 18.734,00 eur. Z kontrolného výkazu vyplýva, že hlavným dodávateľom spoločnosti Q. s.r.o za zdaňovacie obdobie máj 2018 bola spoločnosť X.. X. s. r. o., so sídlom A. XX, XXX XX B. - mestská časť J., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „X.. plus s. r. o.“), ktorá si voči správcovi dane neplní svoje povinnosti, na sídle spoločnosti je nekontaktná, nepreukázala správcovi dane ekonomickú činnosť, na základe čoho bolo daňovému subjektu P.A. plus s. r. o. dňa 29.11.2018 vydané rozhodnutie o zrušení registrácie podľa § 84 ods. 5 zákona o DPH. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že spoločníkom a konateľom bola od 05.03.2016 do 12.09.2018 A. K. <https://www.orsr.sk/hladaj_osoba.asp?PR=Tusj
%E1k&MENO=Krisztina&SID=0&T=f0&R=1> a od 13.09.2018 je spoločníkom a konateľom B. C. <https://www.orsr.sk/hladaj_osoba.asp?PR=Csendes&MENO=B%E9la&SID=0&T=f0&R=1>.
24. Žalobca bol písomne oboznámený so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontroly, ktoré mu bolo doručené dňa 06.07.2019. Žalobca sa písomne k zisteným skutočnostiam vyjadril. Predložené námietky, s ktorými sa správca dane zaoberal nemali vplyv na výsledok daňovej kontroly. Správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa zaslal žalobcovi. Žalobca podal dňa 19.09.2019 vyjadrenie, v ktorom zotrval na svojich pripomienkach. Na základe pripomienok žalobcu správca dane dňa 19.11.2019 opätovne uskutočnil pojednávanie so svedkom Mgr. B.. Svedok opätovne potvrdil, že nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti Q. s.r.o., ktorej bol v čase od 03.11.2016 do 21.08.2018 konateľom, pričom účtovné a daňové doklady odovzdal novému konateľovi. Svedok uviedol, že spoločnosť podala daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2018, avšak nevedel uviesť kedy bolo podané. Svedok nevedel odpovedať, prečo bolo daňové priznanie podané až 19.08.2019. Svedok nevedel odpovedať, kto konkrétne vypracoval a podal daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2018, účtovníctvo si ďalej účtuje nový konateľ. Ohľadne vysporiadania majetkových autorských práv v zmysle bodu 5.6 zmluvy uviedol, že existovala záverečná správa, dielo mu bolo odovzdané, avšak licencia je stále na žalobcu z dôvodu daňových problémov, prípadne súdnych sporov. Ohľadne odovzdania licencie svedok uviedol, že k odovzdaniu licencie má dôjsť až po skončení daňových kontrol. K fakturácii poplatku za používane značky M. svedok uviedol, že na základe zmluvy bola dohoda, kde si príjem z vytvárania tejto značky delili pomerom 80%:20%, a teda spoločnosť Q. s.r.o. 80% a žalobca 20%. Svedok taktiež nevedel uviesť, či existovali nejaké dodatky k zmluve, uviedol len, že sa robili mesačné reporty. Čo sa týka vlastníctva diela, tak svedok uviedol, že vlastníkom diela je spoločnosť Q. s.r.o. Dňa 16.01.2020 správca dane nariadil ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok žalobcu k Protokolu, ktorého sa žalobca zúčastnil.
25. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.01.2020 rozhodol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku o vyrubení dane v sume 18.480,00 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018 a to z dôvodu, že žalobcovi právo na odpočítanie dane nevzniklo, nakoľko nesplnil podmienky pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH, nepreukázal vierohodnými dokladmi uskutočnenie dodania služby (prijatie deklarovaného plnenia) práve uvedeným dodávateľom Q., čím porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Nebolo preukázané, že daňový subjekt Q. s.r.o. uvedený na sporných faktúrach ako dodávateľ žalobcovi služby v zmysle § 9 zákona o DPH reálne dodal. V celom obchodnom prípade bol v pozícii objednávateľa daňový subjekt Q. s.r.o. a žalobca bol zhotoviteľom. Z uvedeného nie je zrejmý dôvod uvedenia v predmete sporných faktúr odkaz na Zmluvu o vytvorení diela, z čoho plynie, že s poukazom na zmluvné strany uvedené v predmetnej zmluve, že nie je totožný s predmetom zmluvy.
26. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 06.11.2020 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný uviedol, že v danom prípade správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale za týmto účelom vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Žalovaný po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zistil, že správca dane vykonal dokazovanie, ktoré preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom Q. s.r.o.
27. Po prehodnotení daných obchodných prípadov žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že zmluvnými stranami je spoločnosť Q. s.r.o. ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ, pričom zmluva bol uzatvorená na účely prípravy konceptu a dramaturgickej predlohy podujatia „G. M.“, čo správca dane ani nespochybnil. Predmet sporných faktúr, t. j. predmet dane v zmysle § 2 zákona o DPH, ktorým je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobu, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby s poukazom na § 9 ods. 1 zákona o DPH preukazuje platiteľ v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. V daných obchodných prípadoch protihodnota, t. j cena stanovená na základe predloženého mesačného reportu (odplata), ktorej súčasťou je výpočet metódou licenčnej analógie, nie je jednoznačne uvedená na predmetných sporných faktúrach. Podľa žalovaného predmet zmluvy nie je identický s predmetom sporných faktúr, je nejednoznačný, zavádzajúci, z ktorého nevyplýva, čo tvorí predmet dane, resp. dodanie služby. Taktiež sám žalobca vo vzťahu k vypočutiu Mgr. B. v
odvolaní uviedol, že jeho výpoveď je správna, pretože on a ani spoločnosť Q. s.r.o. žiadne konkrétne činnosti nevykonával, pretože bol v celom obchodnom prípade v pozícii objednávateľa a žalobca bol zhotoviteľom. Preto nie je zrejmý dôvod uvedenia v predmete sporných faktúr odkaz na predmetnú zmluvu, z čoho plynie, že s poukazom na zmluvné strany uvedené v predmetnej zmluve, tento nie je totožný s predmetom zmluvy.
28. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že činnosť priameho dodávateľa Q. s.r.o. bola iba formálna, ktorej účelom bolo len vykázať transakcie bez ekonomickej podstaty s cieľom umožniť žalobcovi získať neoprávnené odpočítanie DPH. Z dokladov je zrejmé, že názov „M.“ vznikol presne 10.09.2015 a taktiež je zrejmé aj prepojenie budovania značky M. s portálom X..eu. Prvý hudobný festival, ktorý sa uskutočnil už v roku 2015 zabezpečoval žalobca, pričom z verejne dostupného zdroja vyplýva, že podujatie sa uskutočnilo dvakrát aj v roku 2016. Napriek skutočnosti, že projekt bol realizovaný v termíne od 05.01.2017 do 31.05.2018, zo všeobecne známych zdrojov je správcovi dane známa skutočnosť, že festival M. v roku 2018 neskončil, ale sa uskutočnil aj v roku 2019 a organizoval ho znova žalobca. Na potvrdení o podaní prihlášky s dátumom 24.04.2018 je uvedený žalobca, prihláška bola podaná až po začatí daňovej kontroly. Ochranná známka M. bola zaregistrovaná dňa 10.08.2018, z čoho vyplývam, že až v roku 2018 bola splnená podmienka registrácie v zmysle zmluvy. Ochranná známka „M.“ nebola v zmysle uzatvorenej zmluvy registrovaná na spoločnosť Q. s.r.o. Spoločnosť Q. s.r.o. ochrannú známku nikdy nevlastnila, reálne nič nevykonávala. Výpovede F.. B. a M. E. preukazujú zistenia správcu dane zistené v rámci daňovej kontroly, že spoločnosťou Q. s.r.o. neboli vykonávané žiadne činnosti súvisiace s vytvorením korporátnej identity M.. Fakturácia bola dohodnutá z dôvodu internetového limitu platieb žalobcu, aby mohli byť faktúry uhradené jednou sumou, reporty vystavoval M. E. zaregistrovaná ochranná známka je registrovaná na žalobcu. Žalovaný na základe vyššie uvedeného konštatoval, že uvedenie predmetu fakturácie „Fakturujeme Vám na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ predloženého mesačného reportu odplatu vo výške“, nespĺňa predmet zmluvy a ani výpočet protihodnoty tak, ako je uvedené na predmetných sporných faktúrach. Takéto všeobecné uvedenie predmetu fakturácie nemá vypovedaciu hodnotu k dodaniu služby, resp. odplaty.
29. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že zdaniteľné plnenia, ktoré sú predmetom sporných faktúr žalobca prijal ako odplatu na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ a predložených mesačných reportov. Ďalej žalovaný uviedol, že napriek tvrdeniu Mgr. B., že účtovné a daňové doklady spoločnosti Q. s.r.o. za zdaňovacie obdobie 2018 nemá a odovzdal ich novému konateľovi, tak v rámci doplneného dokazovania doručil správcovi dane kópiu záverečnej správy k zmluve. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že projekt v zmysle záverečnej správy bol ukončený ku dňu 31.05.2018, pričom zmluva bola naplnená dátumom registrácie, t. j. ku dňu 10.08.2019 a splnením podmienky registrácie žalobca naplnil všetky znaky tvorby nehmotného majetku. Žalovaný k námietke žalobcu ohľadne využitia kontrolných výrazov uviedol, že za vierohodný kontrolný výkaz možno považovať iba taký, ktorý v sebe odráža reálne plnenie a skutočnosť, v opačnom prípade ide len o formálny doklad, ktorý je možné technicky kedykoľvek vyhodnotiť.
30. Žalovaný záverom napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na dodávateľských faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Nebolo preukázané, že v zmysle § 9 ods. 1 zákona o DPH došlo k naplneniu zákonného pojmu dodanie služby spoločnosťou Q. s.r.o. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie a dôkazy predložené so spisovým materiálom. Na ich základe preskúmavanú vec vyhodnotil totožne ako správca dane, a to s výsledkom, že žalobca pri uplatnení nároku na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie máj 2018 konal v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH tým, že nesplnil podmienky ustanovené zákonom o DPH, keď vierohodne nepreukázal uskutočnenie dodania služieb práve od uvedeného dodávateľa - spoločnosti Q. s.r.o.
31. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20210701>, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
36. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo
37. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
38. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
40. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
41. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
42. Podľa § 30 ods. 1 daňového poriadku správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.
43. Podľa § 30 ods. 5 daňového poriadku ak nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla (ďalej len "miesto doručenia"); ustanovenie § 9 ods. 11 tým nie je dotknuté.
44. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
45. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
46. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku účinného do 01.01.2020 ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20191201.html> a § 49 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2009/563/20191201.html>, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20191201.html>, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu, najneskôr však do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej správcom dane podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán.
47. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrení žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť Q. s.r.o. ako dodávateľ žalobcu uskutočnila pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
48. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
49. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda uskutočnenie dohodnutých služieb a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom a súčasne ak si nepreverí aj odberateľa (nepozná ani jeho konateľa). Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
50. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
51. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k
namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k uskutočneniu služieb dodávateľom Q. s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takouto realizáciou služieb tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.
52. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou Q. s.r.o.). Správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ a mesačného reportu, pričom z uvedenej zmluvy vyplýva, že žalobca mal realizovať všetky kroky k získaniu a zaregistrovaniu značky M., ktorá v podstate patrí spoločnosti Q. s.r.o., ktorá žalobcovi mala fakturovať podiel na zisku z predaja súvisiacej reklamy a vstupeniek, nakoľko je objednávateľom tejto činnosti. Dodávateľ žalobcu, spoločnosť Q. s.r.o. správcovi dane nepredložil žiadne účtovné doklady, pričom konateľ Mgr. B. uviedol, že ich odovzdal novému konateľovi. Spoločnosť Q. s.r.o. je od 17.08.2019 dobrovoľne vymazaná, nakoľko premiestnila svoje sídlo do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, kde podniká pod obchodným meno Q. L. L. C. Splnomocnencom spoločnosti Q. L. L. C. je od 13.02.2019 Mgr. B. a to aj napriek skutočnosti, že vo funkcii konateľa spoločnosti Q. s. r. o. skončil dňa 21.08.2018 zo zdravotných dôvodov. K pochybnostiam správcu dane prispela aj nemožnosť preveriť ďalšie žalobcom tvrdené skutočnosti. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane preveroval skutočnosti v spoločnosti F. s.r.o. v dôsledku žalobcovej evidencie pohľadávky s príslušenstvom voči spoločnosti Q. s.r.o., ktorá vznikla z titulu postúpenia pohľadávok - faktúr na spoločnosť F. s.r.o., avšak uvedená spoločnosť so správcom dane nespolupracovala a navyše bola dňa 03.07.2019 dobrovoľne vymazaná z obchodného registra. Správcovi dane sa taktiež nepodarilo preveriť skutočnosti ohľadne spoločnosti P.A. plus s. r. o., ktorá mala byť hlavným dodávateľom spoločnosti Q. s.r.o., nakoľko bola nekontaktná a so správcom dane nespolupracuje, pričom uvedenej spoločnosti bolo zrušená registrácia na DPH. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania služieb žalobcovi spoločnosťou Q. s.r.o. Žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Rovnako z výpovedí Mgr. B. ako aj M. E. vyplýva, že zo strany objednávateľa, teda zo strany spoločnosti Q. s.r.o. neboli vykonávané žiadne činnosti súvisiace s vytvorením korporátnej identity M., pričom
fakturácia bola dohodnutá z dôvodu internetového limitu platieb žalobcu. Reporty boli vystavené M. E. a zaregistrovaná ochranná známka je registrovaná na žalobcu a nie na spoločnosť Q. s.r.o.
53. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom uskutočnení služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu činnosť priameho dodávateľa - spoločnosti Q. s.r.o. bola iba formálna, ktorej účelom bolo len vykázať transakcie bez ekonomickej podstaty s cieľom umožniť žalobcovi získať neoprávnené odpočítanie dane. Ochranná známka „M.“ nebola v zmysle uzatvorenej zmluvy registrovaná na spoločnosť Q. s.r.o. Q. Q. s.r.o. ochrannú známku nikdy nevlastnila a nebolo preukázané, že by aj reálne niečo vykonávala. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z výpovedí Mgr. B. a M. E.a, že zo strany objednávateľa, teda spoločnosti Q. s.r.o., neboli realizované žiadne činnosti. Súčasne sa správny súd stotožňuje s názorom žalovaného, že uvedenie predmetu fakturácie - „Fakturujeme Vám na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „A. D. M.“ a predloženého mesačného reportu odplatu vo výške“ nespĺňa predmet zmluvy a ani výpočet protihodnoty tak, ako je uvedené na sporných faktúrach. Takéto všeobecné uvedenie predmetu fakturácie nemá vypovedaciu hodnotu k dodaniu služby, resp. odplaty, nakoľko je pod takto postaveným predmetom fakturácie je možné chápať čokoľvek. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie máj 2018 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa Q. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.
54. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane potom, ako mu bolo doručené vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.09.2020 v zmysle výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 22.08.2019, požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia, a to žiadosťou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.10.2019, nakoľko išlo o mimoriadne zložitý prípad. Žalovaný predĺžil lehotu na rozhodnutie o ďalších 90 dní, a to podaním č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.10.2019. Správca dane o tejto skutočnosti informoval žalobcu Upovedomením č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.10.2019. Dňa 19.11.2019 správca dane opätovne vypočul svedka Mgr. F. B. a na deň 16.01.2020 určil termín na prerokovanie pripomienok a dôkazov k Protokolu z daňovej kontroly, ktorého sa žalobca zúčastnil. Následne bolo dňa 31.01.2020 vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd uvádza, že v zmysle § 68 ods. 3 daňového poriadku bol dodržaný zákonný postup na vydanie prvostupňového rozhodnutia a teda námietky žalobcu v tomto smere sú nedôvodné. Navyše správny súd dodáva, že v prípade, ak by neboli dodržané procesné lehoty na vydanie rozhodnutia stanovené v § 68 ods. 3 daňového poriadku, tak takéto nedodržanie nespôsobilo preklúziu, resp. zánik práva na vyrubenie dane, ale spôsobili by len možnosť žalobcu domáhať sa súdnou cestou odstránia nečinnosti správneho orgánu. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, tak táto skutočnosť nemá za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia. Právny význam je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 daňového poriadku. Prípadné nedodržanie zákonom určenej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia by preto ani v danom prípade nebolo takou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť
55. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly
mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.
56. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak, ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietku uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.
57. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
58. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní uskutočnenia služieb dodávateľom Q. s.r.o. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom
obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.
59. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Správca dane a žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnili a preto námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí je nedôvodná.
60. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
61. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
62. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
63. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
64. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.