Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-91-2020.pdf
PDF · 100.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/91/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu ŠTOR - investičná spol. s.r.o., Čajakova 19, Bratislava, IČO: 31 429 386, práv. zast.: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému ŠTOR CAD - GRAITEC s.r.o., Mlynské Nivy 71, Bratislava, IČO: 35 805 781, práv. zast.: BUŽEK & TEREM advokáti s.r.o., Mariánska 12, Bratislava, IČO: 36 867 276, o zaplatenie 14.299,33 EUR s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/52/2017-491 zo dňa 20.2.2020 jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/52/2017-491 zo dňa 20.2.2020 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.299,33 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% p.a. zo sumy 5.493,60 EUR od 15.10.2016 do 2.11.2016, vo výške 9,00% p.a. zo sumy 3.312,13 EUR od 3.11.2016 do zaplatenia, vo výške 9,00% p.a. zo sumy 5.493,60 EUR od 1.12.2016 do zaplatenia, vo výške 9,00% p.a. zo sumy 5.493,60 EUR od 31.12.2016 do zaplatenia, a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 120,- EUR a žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 14 299,33 EUR titulom nezaplateného nájomného. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil právny záver, že žaloba je dôvodná. Žalobca ako prenajímateľ na jednej strane a žalovaný ako nájomca na strane druhej uzatvorili dňa 29.12.2015 zmluvu o nájme nebytových priestorov. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Zmluva zanikla odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu, skutočnosť ktorá rovnako nebola sporná. Predmetom nájmu boli dva nebytové priestory. Prvý nebytový priestor (ďalej len „prvý nebytový priestor“) sa nachádzal na 1. poschodí vo vchode č. 2A, obytnej budovy postavenej na parcele registra “C“ č. XXXX/XX, súpis. č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie H., na N. J., o úžitkovej ploche 201 m2. Táto skutočnosť taktiež nebola medzi stranami sporná. Sporný bol druhý nebytový priestor (ďalej len „druhý nebytový priestor“), ktorý sa podľa zmluvy nachádzal v polyfunkčnom objekte súpis. č. XXXX, na parcele č. XXXX, na ulici Č. XX Q. W., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie X. P., pričom išlo o prízemie a prvé nadzemné podlažie budovy, vrátane chodby, garáže, parkovacej plochy pre 6 automobilov a priestory pod prístavbou, pričom predmet nájmu druhého nebytového priestoru žalovaný považoval za neurčitý, t.j. absentuje predmet nájmu, čo robí zmluvu neplatnou. Veľkosť prenajímanej plochy je 304 m2 (prvý a druhý nebytový priestor spolu ako predmet nájmu). Žalobca prenechal nájomcovi predmet
nájmu na užívanie od 1.1.2016 do 31.12.2017 za účelom prevádzky v zmysle aktuálnych nevýrobných podnikateľských oprávnení nájomcu, čo nebolo sporné. Súd vydal platobný rozkaz dňa 24.4.2017, ktorý bol žalovanému doručený dňa 28.4.2017. Lehota 15 dní od doručenia platobného rozkazu žalovanému uplynula dňa 13.5.2017, čo bola sobota. Sporné bolo i to, či žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor včas. V zmysle ustanovenia § 122 ods. 3 OZ, ak lehota pripadne na sobotu, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, ktorým bol pondelok dňa 15.5.2017. Žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu na poštovú prepravu dňa 15.5.2017 (č.l. 450). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný podal odpor včas, bez ohľadu na to, kedy bol doručený súdu (16.5.2017).
3. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal predmetom nájmu druhého nebytového priestoru (keďže prvý nebytový priestor nebol sporný), o ktorom žalovaný tvrdil, že je neurčitý a z dôvodu ktorého tak nie je vymedzený predmet nájmu. Súd podrobil zmluvu analýze z právneho hľadiska ako i z hľadiska tvrdení sporových strán, v spojení s predžalobnou komunikáciou strán sporu a zistil, že zmluva obsahuje predmet nájmu, ktorý zmluvné strany dostatočne a určite poznali, a to z nasledujúcich dôvodov. Podľa bodu 2.2 článku I. zmluvy je predmetom nájmu prízemie (z technického hľadiska 1.NP) a prvé nadzemné podlažie (z technického hľadiska 2.NP) vrátane chodby, garáže, parkovacej plochy pre 6 automobilov a priestory pod prístavbou, vo veľkosti 304 m2. Aj keď zmluva o nájme neobsahovala pôdorys, na ktorý sa žalovaný odvolával, súd poukázal na článok VI. zmluvy, v zmysle ktorého predmet nájmu bol v užívaní nájomcu už pred účinnosťou tejto zmluvy a zmluvné strany zhodne uviedli, že nájomný vzťah nerušene pokračuje ďalej, bolo nepochybné, že strany sporu poznali predmet nájmu už pred účinnosťou zmluvy odvolávajúc sa na zmluvu o nájme nebytových priestorov uzatvorenou dňa 30.12.2012, ktorá obsahovala aj pôdorys priestorov, ktorý bol súčasťou odovzdávacieho protokolu (skutočnosť ktorá nič nemení na tom, že bol podpísaný dňa 7.1.2013 až po uzatvorení zmluvy). Z pôdorysu vyplýva, že súčet tam uvedených priestorov prízemia (z technickej stránky 1.NP) a prvého nadzemného podlažia (z technickej stránky 2.NP) je 304,1 m2, čo zodpovedá veľkosti nájmu uvedeného v zmluve o nájme nebytových priestorov, ktorá je predmetom sporu. Skutočnosť, že aj sám žalovaný považoval predmet nájmu uvedený v bode 2.2 článku I. zmluvy za určitý, a teda za daný, preukazuje aj jeho predžalobná komunikácia so žalobcom, ako napríklad v liste zo dňa 22.6.2016, či zo dňa 9.10.2016 ako i v e-mailovej komunikácii. Navyše žalovaný tvrdil, že okrem ním uvedeného predmetu nájmu (čo je predmet nájmu zhodný s bodom 2.2 článku I. zmluvy), patrí do nájmu aj priestor naľavo od schodiska na 1. poschodí (z technického hľadiska na 2.NP), s tvrdením, ktorým sa však súd nestotožnil, a to z dôvodu, že predmet nájmu na 1. poschodí (z technického hľadiska na 2.NP) je určený tak, že ide o chodbu 2.02, predsienku 2.03, WC 2.04, kuchynku 2.05, zasadaciu miestnosť 2.06 a kanceláriu 2.07 (na č.l. 262), čo odráža i zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.12.2012 ako i zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 31.12.2007 (obidve miestnosti s oknami do ulice, a to zasadačka a veľká kancelária na prvom nadzemnom podlaží).
4. Z uvedeného vyplýva, že aj keď zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.12.2015 nie je dodatkom k zmluve zo dňa 30.12.2012, nemožno na túto (ani na zmluvu zo dňa 31.12.2007) neprihliadať, nakoľko samé strany sporu pri tvorbe zmluvy zo dňa 29.12.2015 na túto prihliadali, a teda prejavili vôľu pokračovať v predmete nájmu, čo sa nepochybne aj vykonávalo. Navyše, ak žalobca prenajal nebytový priestor naľavo od schodiska (ktorý nebol síce predmetom nájmu, ale žalovanému nebolo zamedzené tento užívať) tretej osobe, žalobca sa nedopustil znemožnenia užívania týchto priestorov voči žalovanému. Žalobca uviedol, že uvedený priestor bol prenajatý tretej osobe (rodina) ako bytová jednotka asi do roku 2010, potom bol priestor otvorený, neuzamknutý, mohol slúžiť všetkým nájomníkom. Keďže žalovaný bol v nájomnom vzťahu so žalobcom už aj v roku 2010 (hoci na základe zmluvy zo dňa 31.12.2007) musel vedieť, že predmetom zmluvy je pravá časť od schodiska (ľavá strana od schodiska je bytová jednotka, ktorá nebola v nájme žalovaného) na 1. poschodí (z technického hľadiska ide o 2.NP). Túto skutočnosť žalovaný v rámci konania ani nepoprel. A nepoprel ani skutočnosť, že predmetnú bytovú jednotku užíval, avšak nájom za túto neplatil, nakoľko podľa zmluvy nebola predmetom nájmu. Žalovaný tak nepreukázal, že by žalobca znemožnil žalovanému užívanie priestorov vľavo od schodiska na 1. poschodí (z technického hľadiska na 2.NP), nakoľko tento priestor nikdy nebol predmetom nájmu podľa nájomnej zmluvy. Pokiaľ žalovaný ďalej poukazoval na iné priestory ako napríklad na prízemí (z technického hľadiska na 1.NP), na ktorých malo dôjsť k znemožneniu ich užívania zo strany žalobcu, všetky tvrdenia žalovaného, žalobca účinne poprel, a preto procesnej obrane žalovaného nemožno pričítať úspech. Rovnako tak žalovanému nebol zamedzený ani prístup do budovy (výmenou zámku von z miestnosti č. 1.09 na prízemí), nakoľko tento mal riadne zabezpečený z hlavného vchodu ako i z dvora objektu (do miestnosti č. 1.02 cez vstup do budovy č. 1.01 a č. 1.11, ktoré mal v nájme). Súd mal na
základe uvedeného za to, že predmet nájmu (bod 2.2 článku I. zmluvy) ako i účel nájmu (bod 3. článku I. zmluvy) je v zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.12.2015 dostatočne určitý, z dôvodu ktorého nemožno tvrdiť, že zmluva je neplatná. Pričom ani sám žalovaný v predžalobnej komunikácii netvrdil, že by mala byť zmluva neplatná. Práve naopak, žalovaný považoval zmluvu za platnú, keď sa túto snažil vypovedať listom zo dňa 9.10.2016. Napokon žalovaný považoval zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.12.2015 za platnú (s dostatočne určitým predmetom nájmu) aj v nadväznosti na právny audit, ktorý si dal vyhotoviť, a to aj napriek tomu, že je datovaný z októbra 2015 pri posudzovaní zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.12.2012, pričom išlo o totožný predmet nájmu ako pri zmluve zo dňa 29.12.2015, keď túto neposúdil vtedajší právny zástupca ako neurčitú. Išlo pritom o totožného právneho zástupcu žalovaného, ktorý neskôr v predžalobnej komunikácii tvrdil znemožnenie užívania predmetu nájmu zo strany žalobcu a v podanom odpore tvrdil neurčitosť predmetu nájmu, čo má spôsobovať neplatnosť samotnej nájomnej zmluvy, ktorú predtým považoval za určitú a platnú.
5. Vykonané dokazovanie preukázalo, že žalobca neznemožnil žalovanému užívanie predmetu nájmu, na ktoré poukazoval žalovaný okrem iného i vo výpovedi z nájomnej zmluvy (listom zo dňa 9.10.2016), a ktorej dôvody v nej uvedené (§ 9 ods. 3 písm. c) zákona č. 116/1990 Zb. v spojení s čl. V bod 2 zmluvy) žalobca poprel v dôsledku čoho považuje výpoveď za neplatnú. Inter alia, žalovaný v konaní ani netvrdil, že by zo strany žalovaného došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy výpoveďou, iba poukázal na predžalobnú komunikáciu. Uvedená skutočnosť navodzuje záver, že i sám žalovaný nepovažuje zmluvu za skončenú na základe výpovede ním učinenej. Nakoľko žalobca neznemožnil žalovanému užívanie predmetu nájmu, súd (za predpokladu, že by žalovaný trval na tom, že výpoveď je platná a účinná), výpoveď zo zmluvy o nájme zo dňa 9.10.2016, je neplatná, nakoľko žalovaný nepreukázal ním tvrdený dôvod skončenia nájomnej zmluvy. Odhliadnuc od uvedeného, ustanovenie § 9 ods. 3 písm. c) zákona č. 116/1990 Zb., nenapĺňa predpoklady dôvodu výpovede uvádzané žalovaným, nakoľko žalobca neporušil povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. (prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené), resp. taká skutočnosť počas konania najavo nevyšla. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný v konaní netvrdil, že došlo k jednostrannému započítaniu pohľadávok (avšak z predžalobnej komunikácie je takáto listina známa), súd k tomuto uviedol, že na základe vyššie uvedeného nedošlo k znemožneniu užívania predmetu nájmu zo strany žalobcu, nemohol z uvedeného dôvodu vzniknúť ani nárok žalovaného na odpustenie/vrátenie časti nájomného, ktoré si žalovaný uplatnil voči žalobcovi listom zo dňa 5.10.2016, a teda nemohlo dôjsť ani k jednostrannému započítaniu pohľadávok vykonaných zo strany žalovaného listom zo dňa 1.11.2016, nakoľko taká pohľadávka žalovaného v čase započítania neexistovala a ani v budúcnosti nevznikla. V zmysle uvedeného tak súd považoval jednostranný zápočet vykonaný zo strany žalovaného listom zo dňa 1.11.2016 za neplatný.
6. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaný do súdneho spisu predložil znalecký posudok č. 56/2003, ktorý má preukazovať skutočnú výmeru priestorov druhého nebytového priestoru, súd na tento dôkaz neprihliadol, nakoľko znalecký posudok je z roku 2003, z dôvodu ktorého je pre daný spor nepodstatný, nakoľko mala prebehnúť rekonštrukcia polyfunkčného objektu na Čajakovej 19 v Bratislave, za účelom ktorým bol vyhotovený projekt skutočného vyhotovenia „Rekonštrukcia rodinného domu“, ktorý žalobca založil do súdneho spisu podaním doručeným súdu dňa 22.2.2018. Z predloženého projektu vyplýva, že sa zhoduje vo výmerách predmetu nájmu (vo vzťahu k polyfunkčnému objektu na Čajakovej 19 v Bratislave) s pôdorysom, ktorý bol súčasťou preberacieho protokolu zo dňa 7.3.2013 viažuceho sa k nájomnej zmluve zo dňa 30.12.2012. Žalovaný v podstate rozporoval len časť druhého nebytového priestoru, t.j. predmet nájmu a nájomné pri prvom nebytovom priestore žiadnym spôsobom nerozporoval. Čo sa týka časti (ľavá strana od schodiska prvého poschodia polyfunkčnej budovy na Čajakovej ulici 19 v Bratislava) druhého nebytového priestoru a určitosti predmetu nájmu (keďže nájomné žalovaný nerozporoval), toto tvrdenie žalovaného bolo odstránené vykonaným dokazovaním tak, že k porušeniu povinností vyplývajúcich zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.12.2015 zo strany žalobcu nedošlo.
7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) a h) C.s.p. Uviedol, že súd sa vo svojom rozhodnutí opieral o preberací protokol, pričom predmetný protokol je v tomto konaní irelevantný, nakoľko sa týka zmluvy z roku 2012. Preberacím protokolom nemožno napraviť podstatný nedostatok zmluvy a výmery v ňom uvedené nekorešpondujú so skutočným stavom. Poukazuje aj na to, že v priebehu celého konania napádali jeho platnosť, k čomu sa súd vôbec
nevyjadril. V tejto súvislosti poukázal tiež na dôležitú skutočnosť, že samotná zmluva z roku 2012 so žiadnym protokolom ako neoddeliteľnou súčasťou neráta, ani ho vo svojom texte nijakým spôsobom nespomína. Preberací protokol bol podpísaný osobami, ktoré sú momentálne konateľmi žalobcu a boli konateľmi, resp. spoločníkmi žalovaného v minulosti. Žalovaný však týmto protokolom nedisponoval až do času jeho predloženia v tomto spore. Žalovaný ďalej poukázal na personálne prepojenie strán sporu, na ktoré súd neprihliadal a nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Tiež považoval za potrebné uviesť, že zmluva z roku 2015 zakladá nový nájomný vzťah a nie je dodatkom predchádzajúcich nájomných zmlúv. Z čl. VI. I zmluvy z roku 2018 jasne vyplýva, že táto zmluva zakladá nový právny vzťah medzi zmluvnými stranami, pričom predmetný článok odkazuje len na predchádzajúci zmluvný vzťah založený zmluvou z roku 2012 a nie aj na zmluvu z roku 2007, oproti ktorej je úprava obsiahnutá v zmluve z roku 2012 výrazne odlišná, vrátane definície predmetu zmluvy, preto nemožno úpravu v týchto zmluvách stotožňovať. Odkaz predmetného článku o pokračovaní nájomného vzťahu len poukazuje na to, že v týchto priestoroch existoval aj predchádzajúci nájomný vzťah. Aj počas tohto nájomného vzťahu žalovaný užíval sporné priestory, čo žalobca nikdy nespochybnil. V ich užívaní mu nebolo zo strany žalobcu bránené a nebol z jeho strany ani informovaný, že žalobca nepovažuje tieto priestory za predmet nájmu. Žalovaný má za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď absolútnu neplatnosť zmluvy z roku 2015 spočívajúcu v neurčitosti definície predmetu nájmu, konvaliduje prostredníctvom iných právnych úkonov. K paušálnej náhrade žalovaný uviedol, že tá priznáva za všetky žalobou uplatnené pohľadávky jednorazovo ako náhrada za náklady spojené uplatnením pohľadávky v jednej žalobe, preto v prípade úspechu žalobcu v tomto spore, možno priznať náhradu za náklady spojené s uplatnením pohľadávky len vo výške 40,- EUR.
8. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 17.8.2021. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
10. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu poukazuje na to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca prenajímal žalovanému nebytové priestory kontinuálne od roku 2008 do konca roka 2016. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s odvolacou námietkou žalovaného ohľadom výmery v zmluve a platnosti preberacieho protokolu a správne poukázal na zmluvu o nájme nebytových priestorov uzatvorenou dňa 30.12.2012, ktorá obsahovala aj pôdorys priestorov, ktorý bol súčasťou odovzdávacieho protokolu a taktiež i na predžalobnú komunikáciu. Žalovaný dôvodil svoje odvolanie tým, že súd nevykonal vo veci ním navrhnuté dokazovanie. K tomuto tvrdeniu odvolací súd konštatuje, že toto konanie je sporovým konaním a obe zúčastnené strany majú zodpovednosť za jeho výsledok. Konanie je založené na zásade kontradiktórnosti a jeho výsledok závisí na iniciatíve sporových strán a ich aktivite v konaní, to znamená v kvalite predložených dôkazov a v kvalite ich procesnej aktivity. Za výsledok konania sú zodpovedné výhradne sporové strany, pričom žalobcu aj žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno, ktorého neunesenie má za následok stratu sporu. Odvolací súd ďalej uvádza, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.
13. K námietke odvolateľa týkajúcej sa sumy 120,- EUR za tri samostatné pohľadávky na úhradu nájomného, odvolací súd uvádza, že žalovanými boli tri samostatné peňažné pohľadávky týkajúce sa troch samostatných faktúr za nájomné podľa uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.12.2015, ktoré žalobca samostatne vyúčtoval tromi doloženými faktúrami, avšak žaloval ich kumulatívne jednou žalobou. K tomu je potrebné dodať, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená novelou Obchodného zákonníka s účinnosťou od 1. februára 2013, a to zákonom č. 9/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela“). Uvedená novela transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ v boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej aj „Smernica“). Krajský súd zdôrazňuje, že účelom priznanej paušálnej náhrady je nahradiť náklady súvisiace s každou oneskorenou platbou, aj keď na základe jedného titulu, pretože z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva žiadne obmedzenie nároku na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný vzťah. Inak povedané, predmetné ustanovenia (§ 369c OZB, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.) nedefinujú právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením „pohľadávok“, ale „pohľadávky“. Uvedený výklad normy je teleologicky v prospech ochrany veriteľa, účelom je posilnenie jeho pozície pri uplatňovaní (vymáhaní) pohľadávky voči veriteľovi ... nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, t.z., ak má veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi paušálnu náhradu pri každej z nich.
14. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
16. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).