Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci, žalobcu REVITAL PLUS, s.r.o., so sídlom v Snine, Sládkovičova 300, 069 01 Snina, IČO: 36 693 847, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov, Oddiel: Sro, Vložka č. 17939/P, zastúpeného konateľom spoločnosti Z., právne zastúpeného JUDr. Valériou Brečkovou, advokátkou so sídlom v Snine, Advokátska kancelária ul. Daľkovská 470/14, 069 01 Snina, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. decembra 2016 pod Č: XXXXXXXXX/XXXX na základe správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania.

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán príslušný na rozhodovanie podľa o správe daní (ďalej len „“) v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 11.10.2016 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým bol podľa Daňového poriadku určený rozdiel daňovej straty v sume 189 248,95 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 a znížená daňová strata zo sumy 202 293,72 Eura na sumu 13 044,77 Eur za zdaňovacie obdobie 2009 daňovému subjektu REVITAL PLUS, s.r.o., Sládkovičova 300, 069 01 Snina potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal na podané odvolanie daňovým subjektom REVITAL PLUS, s.r.o. v celom rozsahu, pričom argumentoval tým, že dôvody odvolania, ktoré sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe vyhodnotil ako nedôvodné na zmenu, resp. zrušenie prvostupňového rozhodnutia a dôvodil ďalej tým, že prvostupňové rozhodnutie správca dane vydal podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov, ako aj podľa príslušných ustanovení (Daňového poriadku).

3. Žalovaný ako odvolací orgán zistil, že daňový subjekt REVITAL PLUS, s.r.o. podal dňa 31.03.2010 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2009, v ktorom vykázal daňovú stratu v sume

- 13 044,77 Eur. Správca dane zistil, že daňový subjekt v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia 2010, 2011 a 2012 od základu dane odpočítal výsledok hospodárenia - stratu vykázanú v daňovom

priznaní za zdaňovacie obdobia 2007, 2008 a 2009 namiesto daňovej straty vykázanej v riadku 400 v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia 2007, 2008 a 2009.

4. Na základe daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2009 daňový subjekt zvýšil podaním dodatočného daňového priznania zo sumy -13 044,77 Eur na sumu - 202 293,72 Eur a preto správca dane začal dňa 02.05.2016 u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009. Ďalej poukázal žalovaný na to, že daňovou kontrolou správca dane zistil, že daňový subjekt v roku 2009 zaúčtoval interným dokladom zo dňa 31.12.2009 odpisy dlhodobého nehmotného a dlhodobého hmotného majetku v prospech účtu oprávky ku goodwillu, odpisu goodwillu vo výške 189 248,95 Eur zúčtovaného na ťarchu účtu goodwill. K obstaraniu goodwillu v sume 315 414,99 Eur daňový subjekt predložil zmluvu o predaji časti podniku uzatvorenú dňa 01.04.2007 medzi predávajúcim Z.. A. E., ul. X. A., S. a kupujúcim REVITAL PLUS, s.r.o., Sládkovičova 300, Snina, zastúpeným Z.. A. E., konateľom. Kúpna cena predmetu predaja časti podniku bola v zmysle uvedenej zmluvy dohodnutá na 1,-Sk. Na základe daňového priznania podaného dňa 31.03.2010 daňový subjekt zvýšil základ dane o sumu odpisu goodwillu vo výške 189 248,95 Eur v súlade s v znení neskorších predpisov.

5. Dodatočným daňovým priznaním podaným dňa 14.12.2015 daňový subjekt zvýšil položky zvyšujúce výsledok hospodárenia oproti daňovému priznaniu, ktoré podal dňa 31.03.2010 o sumu odpisu goodwillu vo výške 189 248,95 Eur a odpis goodwillu zahrnul do základu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 v rozpore s ustanovením o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Interným dokladom zo dňa 31.12.2009 daňový subjekt zúčtoval vyradenie goodwillu zaúčtovaním sumy 315 414,99 Eur (obstarávacia cena goodwillu), na ťarchu účtu oprávky ku goodwillu a v prospech účtu goodwill. To znamená, že daňový subjekt goodwill v sume 315 414.99 Eur bezprostredne po jeho odpísaní vyradil z majetku v roku, v ktorom si po podanom dodatočnom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby uplatnil v daňových nákladov odpis vo výške 3/5 z obstarávacej ceny goodwillu, t. j. 189 248,95 Eur. Správca dane na ústnom pojednávaní spísal zápisnicu z 22.06.2016 s ktorou oboznámil kontrolovaný daňový subjekt so zisteniami z daňovej kontroly, ku ktorým sa vyjadril písomne v lehote 8 dní daňový subjekt odo dňa konania ústneho pojednávania.

6. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.07.2016, ktorý zaslal daňovému subjektu a vyzval ho, aby sa k nemu vyjadril. Dňa 17.08.2016 bol doručený protokol spolu s výzvou daňovému subjektu. K protokolu sa daňový subjekt vyjadril v stanovenej lehote, správca dane prerokoval vyjadrenie daňového subjektu s daňovým subjektom na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2016, z ktorého spísal zápisnicu a následne vydal správca dane rozhodnutie zo dňa 11.10.2016 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, voči ktorému podal daňový subjekt odvolanie.

7. Žalovaný citoval príslušné ustanovenia , konkrétne ustanovenie , , , , , , , , ustanovenia Zákona o účtovníctve konkrétne , ďalej citoval príslušné ustanovenie Opatrenia MF SR č. -92 zo dňa 16.12.2002, ako aj , , Postupov účtovania v znení účinného k 20.09.2009, .03.2009 a do 31.12.2009. Ďalej citoval odvolací orgán príslušné ustanovenia Daňového poriadku , , , , a .

8. Žalovaný ako odvolací orgán uviedol, že , ktorým sa mení a dopĺňa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov došlo účinnosťou od 01.01.2005 k zmene druhej vety v ustanovení citovaného zákona a na základe tejto zmeny sa do základu dane vo všeobecnosti a to platí pre všetky daňové subjekty nezahrňuje goodwill a záporný goodwill, ktorý je odpisovaný do nákladov, resp. pri zápornom goodwille znižujúci náklady a to počas piatich rokov. V súlade s ustanovením v znení neskorších predpisov sa uvedená zmena použila už pri podávaní daňového priznania po 31.12.2004, t. j. aj za zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2004. Pojem a vyčíslenie výšky goodwillu a záporného goodwillu vyplýva len z platných postupov účtovania. Goodwill je v súlade s Postupov účtovania kladný rozdiel medzi obstarávacou cenou a podielom obstarávateľa na reálnej hodnote obstarávaného identifikovateľného majetku a záväzkov v deň obstarania, resp. záporný goodwill je záporný rozdiel. V súlade s

Postupov účtovania sa o tomto rozdiele účtuje pri kúpe, výmene alebo vklade v podniku, alebo jeho časti, rozdelení, splynutí.

9. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že na základe vyššie uvedeného bolo potrebné konštatovať, že správca dane správne vyhodnotil zistené skutočnosti, keď uviedol, že daňový subjekt konal v rozpore s Z.z v znení neskorších predpisov, keď dodatočným daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie zahrnul do základu dane goodwill, a preto správne určil rozdiel daňovej straty v sume 189 248,95 Eur a znížil daňovú stratu zo sumy 202 293,72 Eur na sumu 13 044,77 Eur. Zároveň žalovaný zdôraznil, že daňový subjekt sa v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 podanom dňa 31.03.2010 správal v súlade s citovaného zákona, teda presne podľa toho istého právneho názoru, aký má správca dane a aj odvolací orgán. Až podaním dodatočného daňového priznania dňa 14.12.2015 za predmetné zdaňovacie obdobie daňový subjekt zmenil svoj názor.

10. Žalovaný sa ďalej vyjadril k námietkam odvolávajúceho sa, konkrétne že správca dane vyčíslil rozdiel daňovej straty rozhodnutím na základe postupu v procese daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, v ktorých sa zákonným spôsobom nevysporiadal s námietkami daňového subjektu a dôkazmi, ktoré boli správcovi dane predložené v procese daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, čím bol daňový subjekt ukrátený na svojich zákonných právach, ku ktorej námietke žalovaný konštatoval, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko správca dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní sa s námietkami daňového subjektu zaoberal, v plnom rozsahu sa s nimi vysporiadal. Urobil tak jednak v protokole z daňovej kontroly zo dňa 27.07.2016 a to na základe písomného vyjadrenia k zisteným skutočnostiam, ktoré daňový subjekt podal dňa 30.06.2016, ako aj na ústnom pojednávaní v rámci vyrubovacieho konania, z ktorého bola spísaná zápisnica dňa 06.10.2016 a preto nie je možné hovoriť o tom, že správca dane porušil ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Odvolací orgán konštatoval, že sa stotožňuje s právnym názorom správcu dane vysloveným v protokole, ako aj v napadnutom rozhodnutí. Daňová kontrola bola vykonaná a ukončená v súlade s ustanoveniami § 44 až § 46 Daňového poriadku a protokol obsahoval všetky náležitosti podľa § 47 uvedeného zákona.

11. K námietkam odvolávajúceho sa smerujúcim k ustanoveniam a Daňového poriadku k nevykonaniu navrhovaného dôkazu tzn. požiadať kompetentný orgán - metodikov o výklad v znení neskorších predpisov odvolací orgán konštatoval, že podľa Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe. Nie je taktiež potrebné viesť dokazovanie vo veci právnych predpisov, ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov SR. V danom prípade však žalovaný zdôraznil, že nastal rozpor medzi správcom dane a orgánom aplikujúcim právo a daňovým subjektom až od 14.12.2015 vo veci výkladu zákona. Takýto rozpor však nie je možné odstrániť dôkazom navrhovaným daňovým subjektom.

12. Odvolací orgán sa nestotožnil s názorom odvolávajúceho sa, že ustanovenie v znení neskorších predpisov výslovne neumožňuje správcovi dane neuznať odpis goodwillu. Z druhej vety citovaného zákona je totiž jasné, že do základu dane sa nezahŕňajú odpisy (rozpustenie) goodwillu a záporného goodwillu a takto presne znie toto ustanovenie. Keďže správca dane ako štátny orgán mohol konať iba na základe SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon SR, odvolací orgán konštatoval ďalej, že správca dane konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil v znení neskorších predpisov.

13. K ďalšej námietke odvolávajúceho sa, že rozpory v právnom posúdení veci je potrebné skúmať z pozície znenia tohto ustanovenia v znení neskorších predpisov v ďalších rokoch 2010 až 2016 a k pochopeniu ekonomickej a daňovej - fiškálnej koncepcie odvolací orgán uviedol, že ustanovenia až v znení neskorších predpisov účinné od 01.01.2010 určujú postup pri predaji a kúpe podniku, alebo jeho časti, nepeňažnom vklade a podnikových kombináciách uskutočnených po 31.12.2009. Podľa v znení neskorších predpisov, prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2010, podľa ktorých pri odpisovaní goodwillu vzťahujúceho sa ku kúpe podniku alebo jeho časti, ku ktorému došlo do 31.12.2009, sa použijú ustanovenia zákona v znení účinnom do 31.12.2009 aj po tomto období, tzn. že sa použije ustanovenie platné do 31.12.2009, t. j. naďalej sa tieto odpisy nezahrňujú do základu dane.

14. Skutočnosť, že zákonodarca pri kúpe podniku alebo jeho časti uskutočnenej po 31.12.2009 upravil zahŕňanie odpisu goodwillu inak pre ďalšie roky, neznamená, že správca dane má konať v rozpore s v znení neskorších predpisov v nadväznosti na , pretože správca dane je povinný konať len v medziach zákona, čo sa aj v danom prípade stalo. Z uvedeného dôvodu nie je na mieste posudzovanie ekonomickej podstaty goodwillu a vzhľadom na znenie vyššie uvedeného ustanovenia v znení neskorších predpisov nie je prípustné ani použitie neskoršej právnej úpravy.

15. K námietkam smerujúcim k ustanoveniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku žalovaný konštatoval, že tieto nie sú opodstatnené, pretože správca dane vyhodnotil všetky dôkazy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri daňovej kontrole vyšlo najavo. Zdôraznil, že správca dane sa zaoberal všetkými námietkami a dôkazmi daňového subjektu, všetkými skutočnosťami uvádzanými v písomnom vyjadrení zo dňa 30.06.2016, 09.09.2016 a pri ústnom pojednávaní konanom vo vyrubovacom konaní dňa 06.10.2016. Odpis goodwillu nadobudnutého kúpou podniku správca dane nezahrnul do základu dane roka 2009 v súlade s , , v nadväznosti na a v znení neskorších predpisov.

16. V závere rozhodnutia žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade so v znení neskorších predpisov a v znení neskorších predpisov, teda podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Konal správne a presne interpretoval hmotnoprávny predpis a zákonným spôsobom ho aplikoval na podmienky daňového subjektu a preto námietky odvolávajúceho sa považoval odvolací orgán za neopodstatnené.

17. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a žiadal vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania. Žalobca v žalobe argumentoval poukazom na rozhodnutia daňových orgánov a konštatoval, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, rozhodnutiami daňových orgánov došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

18. Žalobca v žalobe poukázal na obsah citovaných článkov 2 ods. 2, a , SR, ako aj na citáciu čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a ďalej použil citáciu , , , a (tretia veta) Daňového poriadku.

19. Žalobca v žalobe vyslovil, že je toho názoru, že zákon nezakazuje zahrnúť odpis goodwillu nadobudnutý v súvislosti s kúpou podniku do daňových výdavkov, preto podľa neho je to prípustné a dovolené. V žalobe žalobca poukázal na konštatovanie správcu dane a žalovaného v ich rozhodnutiach, ohľadom aplikácie Argumentoval tým, že obidva daňové orgány podľa neho konali v rozpore s SR, ako aj Daňového poriadku. Žalobca vyslovil nesúhlas s právnymi závermi žalovaného, ako aj správcu dane v celom rozsahu a namietal nesprávnu a nezákonnú interpretáciu hmotnoprávnych predpisov a ich následnú aplikáciu k posúdeniu goodwillu ako daňového výdavku žalobcu v čiastke 189 248,95 Eur. Poukázal pritom na znenie ustanovenia v znení neskorších predpisov (znenie účinné do 31.12.2009) súčasťou základu dane nie sú rozdiely z ocenenia jednotlivých zložiek odpisovaného majetku vykonaného podľa osobitného predpisu ku dňu zrušenia daňovníka bez likvidácie, ktoré ovplyvnili výsledok hospodárenia, vzťahujúce sa k majetku daňovníka, pri ktorom právny nástupca pokračuje v odpisovaní. Do základu dane sa nezahŕňajú odpisy (rozpustenie) goodwillu a záporného goodwillu.

20. Podľa názoru žalobcu žalovaný, aj správca dane nesprávne interpretujú ustanovenie v znení neskorších predpisov (znenie účinného do 31.12.2009), predovšetkým druhú vetu tohto odseku, na základe čoho dospeli k nesprávnym právnym záverom, že odpis goodwillu vo výške 189 248,95 žalobca ako daňový subjekt nesprávne zahrnul do základu dane z príjmov právnických osôb za rok 2009, a to v rozpore s vyššie citovaným ustanovením v znení neskorších predpisov (znenie účinné do 31.12.2009).

21. Žalobca v súvislosti s uvedeným ustanovením § 17 ods. 18, ktoré citoval poukazuje na svoj názor pri aplikácii uvedeného ustanovenia, pričom argumentuje poukazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. a rozhodnutie Ústavného súdu ČR . S poukazom na tieto skutočnosti preto žalobca zastáva názor, že ustanovenie v znení neskorších predpisov znenie účinné do 31.12.2009 sa vo svojom znení jediného odseku v dvoch vetách jednoznačne, presne a v celej komplexnosti účtovných a predovšetkým daňových dopadov pri zlúčení, splynutí a rozdelení vzťahuje len na goodwill obstaraný, resp. vzniknutý pri zlúčení, splynutí a rozdelení spoločnosti a nevzťahuje sa na goodwill kúpou podniku alebo jeho časti.

22. V nadväznosti na vyššie uvádzané žalobca ďalej namietal to, že ani správca dane, ani žalovaný neakceptovali jeho návrh na vykonanie dôkazu - odstránenie rozporov v právnom posúdení veci - vykonať ako dôkaz výklad kompetentného orgánu v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2009, resp. na uvedené ustanovenie neprihliadať z pozície jeho znenia v ďalších rokoch 2010 a 2016, ako to uvádzal vo svojom odvolaní zo dňa 02.11.2016 žalobca. S dôrazom na v kontexte vyššie uvedenej interpretácie, že „neurčité a nejasné právne normy je potrebné vykladať na ťarchu tvorcu právnej normy a nie na ťarchu účastníka konania“ podľa názoru žalobcu mal žalovaný vo svojom rozhodnutí prihliadať aj na neskoršiu právnu úpravu ustanovenia , ktorá je pre žalobcu priaznivejšia, čo však žalovaný neurobil, čím opäť konal len jednostranne v jeho neprospech. Na základe týchto dôvodov podal žalobca správnu žalobu.

23. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 21.04.2017 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

24. Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 22.05.2017 k písomnému podaniu žalovaného bolo doručené žalovanému, pričom právny zástupca žalobcu zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe, aj vo vyjadrení navrhol v zmysle petitu zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec vrátiť na nové konanie a priznať trovy konania.

25. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť upravujúci právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, ako aj konanie a postup správneho súdu vo veci účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.

26. V predmetnej veci je nesporné, že žaloba bola podaná po účinnosti predmetného zákona, z čoho vyplýva, že správny súd postupoval v zmysle ustanovení teda

27. Z ustanovenia a vyplýva, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam, alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Ako vyplýva z príslušných ustanovení konanie o správnej žalobe je upravené v a nasledujúcich ustanoveniach .

29. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

30. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p., žalobcom je fyzická osoba, alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy, alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach, alebo právom chránených záujmov.

31. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba, alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

32. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo 07.12.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX z 11.10.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určený rozdiel daňovej straty v sume 189 248,95 € na dani z príjmov právnickej osoby a znížená daňová strata zo sumy 202 293,72 € na sumu 13 044,77 € za zdaňovacie obdobie roka 2009.

33. Správca dane neuznal žalobcovi odpis goodwillu v zmysle dodatočného daňového priznania zo 14.12.2015. K obstaraniu goodwillu žalobca predložil zmluvu o predaji časti podniku uzavretú dňa 01.04.2007 medzi predávajúcim Z.. A. E., a žalobcom ako kupujúcim, zastúpeným konateľom Z.. A. E.. Kúpna cena predmetu predaja časti podniku bola v zmysle uvedenej zmluvy dohodnutá na 1,- Sk. Podľa správcu dane a žalovaného žalobca odpis goodwillu zahrnul do základu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 v rozpore s , účinného do 31.12.2009.

34. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a podanej žaloby v uvedenom konaní je predmetnom preskúmania správnym súdom rozhodnutie žalovaného, ktorým vo veci rozhodol podľa príslušných ustanovení v znení neskorších predpisov.

35. Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

36. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

37. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

38. Podľa § 17 ods. 2 písm. b) citovaného zákona, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrňované do základu dane.

39. Podľa § 17 ods. 18 citovaného zákona, súčasťou základu dane nie sú rozdiely z ocenenia jednotlivých zložiek odpisovaného majetku vykonaného podľa osobitného predpisu ku dňu zrušenia daňovníka bez likvidácie, ktoré ovplyvnili výsledok hospodárenia, vzťahujúce sa k majetku daňovníka, pri ktorom právny nástupca pokračuje v odpisovaní. Do základu dane sa nezahŕňajú odpisy (rozpustenie) goodwillu a záporného goodwillu.

40. Podľa § 22 ods. 7 citovaného zákona, nehmotným majetkom na účely tohto zákona sú práva priemyselného vlastníctva, autorské práva, alebo práva príbuzné autorskému právu vrátane počítačových programov a databáz, projekty, výrobné a technologické postupy, utajované informácie, lesné hospodárske plány, technické a hospodársky využiteľné znalosti, ktorých vstupná cena je vyššia ako 2 400 eur a majú prevádzkovo-technické funkcie alebo použiteľnosť dlhšiu ako jeden rok a sú obstarané odplatne alebo vytvorené vlastnou činnosťou s cieľom obchodovať s nimi, aktivované náklady na vývoj a technické zhodnotenie plne odpísaného majetku vyššie ako 1 700 eur.

41. Podľa v znení neskorších predpisov (znenie účinné od 01.01.2005) ustanovenia , , , a , , , , , , , , a v znení účinnom po 31. decembri 2004 sa použijú pri podaní daňového priznania po 31. decembri 2004.

42. Podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov (znenie účinné do 31.12.2009), druhá a tretia veta, nehmotný majetok, ktorým sú goodwill: a náklady na vývoj,

musí účtovná jednotka odpísať najneskôr do piatich rokov od jeho obstarania. Záporný goodwill musí účtovná jednotka odpísať najneskôr do piatich rokov od jeho obstarania.

43. Podľa Z. z, v znení neskorších predpisov (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2010), pri odpisovaní goodwillu alebo záporného goodwillu vzťahujúceho sa ku kúpe podniku alebo jeho časti alebo nepeňažnému vkladu podniku alebo jeho časti, ku ktorým došlo do 31. decembra 2009, sa použijú ustanovenia zákona v znení účinnom do 31. decembra 2009 aj po tomto období.

44. Podľa § 37 ods. 8 Opatrenia MF SR č. -92 zo 16. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení ďalších opatrení (ďalej len „Postupy účtovania“), znenie účinné od 20.03.2009, na účte 015 - Goodwill sa účtuje goodwill obstaraný napríklad a) kúpou, výmenou alebo vkladom podniku alebo jeho časti, b) rozdelením, splynutím alebo zlúčením obchodných spoločností alebo družstiev.

45. Podľa § 37 ods. 9 Postupov účtovania, znenie účinné od 20.09.2009, goodwill sa účtuje na účte 015

- Goodwill, ak je kladný rozdiel medzi obstarávacou cenou a podielom obstarávateľa na reálnej hodnote obstaraného identifikovateľného majetku a záväzkov v deň obstarania. Ak je tento rozdiel záporný ide o záporný goodwill a účtuje sa v prospech účtu 015 - Goodwill.

46. Podľa § 37 odsek 10 Postupov účtovania, znenie účinné od 20.3.2009, goodwill sa účtuje pri kúpe alebo vklade podniku alebo jeho časti, ak je kúpna cena alebo uznaná hodnota vkladu vyššia ako je reálna hodnota majetku a záväzkov, ktorou sa tento majetok a záväzky ocenia v účtovníctve kupujúceho alebo prijímateľa vkladu. Záporný goodwill sa zaúčtuje v prospech účtu 015 - Goodwill. Pri účtovaní goodwillu sa zisťuje, v akej výške sa v budúcnosti v súvislosti s goodwillom zvýšia ekonomické úžitky a v súvislosti so záporným goodwillom znížia ekonomické úžitky. Ak budúce zvýšenie ekonomických úžitkov bude pravdepodobne nižšie, než je výška goodwillu zaúčtovaná na účte 015 - Goodwill, príslušná časť goodwillu sa odpíše pri kúpe alebo vklade podniku alebo jeho časti. Ak budúce zníženie ekonomických úžitkov bude pravdepodobne nižšie, než je výška záporného goodwillu zaúčtovaná na účte 015 - Goodwill, príslušná časť záporného goodwillu sa odpíše pri kúpe alebo vklade podniku alebo jeho časti.

47. Podľa § 37 ods. 13 Postupov účtovania, znenie účinné od 20.03.2009 do 31.12.2009, odpisy goodwillu sa účtujú na ťarchu účtu 551 - Odpisy dlhodobého nehmotného majetku a dlhodobého hmotného majetku.

48. Podľa o správe daní v znení neskorších predpisov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

49. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

50. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

51. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

52. Podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

53. Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

54. V zmysle § 46 ods. 10 citovaného zákona, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.

55. Podľa § 68 ods. 3 citovaného zákona, Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

56. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane v rozsahu dôvodov a námietok uvedených v žalobe, pričom vychádzal pri preskúmaní predmetných rozhodnutí z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným.

57. Podľa názoru správneho súdu argumentácia žalobcu v žalobe o jeho správnom postupe v zmysle príslušných ustanovení o dani z príjmov, konkrétne podľa ustanovenia účinného do 31.12.2009 je nesprávna a súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi daňových orgánov uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach.

58. Správny súd ďalej konštatoval, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roku 2009 u žalobcu v súlade s príslušnými ustanoveniami v znení neskorších predpisov, ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.

59. Z predložených dokladov žalobcom v rámci daňovej kontroly mali daňové orgány preukázané, že žalobca v zmysle vyššie príslušných citovaných ustanovení zákona o dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009 podal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2009. V daňovom priznaní pritom vykázal výsledok hospodárenia pred zdanením v sume 210 701,61 Eur. Súčasťou daňového priznania bol aj odpis goodwillu vo výške 189 248,95 Eur. Až po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia roku 2010, 2011 a 2012 daňový subjekt podal dňa 14.12.2015 dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie za rok 2009, v ktorom vykázal daňovú stratu vo výške 202 293,72 Eur.

60. Podľa názoru správneho súdu správca dane po zistení, že daňový subjekt v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia rokov 2010 až 2012 od základu dane odpočítal výsledok hospodárenia, t. j. stratu vykázanú z daňových priznaní za zdaňovacie obdobia 2007, 2008 a 2009, namiesto daňovej straty vykázanej za zdaňovacie obdobia 2007, 2008 a 2009. Keďže podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov možno od základu dane odpočítať len daňovú stratu a daňovú stratu za zdaňovacie obdobie 2009 daňový subjekt zvýšil podaním dodatočného daňového priznania zo sumy 13 044,77 Eur na sumu 202 293,72 Eur, správca dane správne začal u daňového subjektu dňa 02.05.2016 daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009.

61. Potom, ako žalobca znížil príjem o sumu odpisu goodwillu vo výške 189 248,95 Eur a odpis goodwillu zahrnul do základu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009, konal tak v rozpore s ustanovením o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2009, čo správca dane považoval za porušenie uvedeného ustanovenia vzhľadom na pôvodné daňové priznanie daňového subjektu k 31.03.2010, kedy postupoval v súlade so zákonom. Správca dane preto ďalším postupom na ústnom pojednávaní oboznámil žalobcu so zisteniami z daňovej kontroly a následne vyhotovil protokol dňa 27.07.2016, v ktorom uvedené skutočnosti žalobcovi vytkol.

62. Správny súd má za to, že z predložených dokladov daňové orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, z ktorého vyvodili aj správne právne závery a svoje rozhodnutia bezpochyby dôsledne odôvodnili, pričom žalovaný sa vyjadril ku všetkým námietkam žalobcu uvedených v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane.

63. S poukazom na obsah rozhodnutia žalovaného, ako aj vyjadrenia sa ku jednotlivým námietkam, s ktorými sa súd v plnom rozsahu stotožnil reaguje aj správny súd na jednotlivé žalobné námietky uvádzané žalobcom v podanej správnej žalobe.

64. V prvom rade správny súd reaguje na žalobnú námietku žalobcu, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec, pričom nesprávne aplikoval ustanovenie v znení účinnom do 31.12.2009.

65. Podľa názoru žalobcu žalovaný aj správca dane nesprávne interpretujú uvedené ustanovenie, predovšetkým druhú vetu tohto odseku, na základe čoho dospeli k nesprávnym právnym záverom, že odpis goodwillu vo výške 189 248,95 Eur žalobca ako daňový subjekt nesprávne zahrnul do základu dane z príjmov právnických osôb za rok 2009, čo je v rozpore podľa žalobcu s ustanovením § 17 ods. 18 citovaného zákona.

66. K uvedenému správny súd argumentuje tým, že účinnosťou , ktorým sa zmenil a doplnil o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01.01.2005 došlo aj k zmene druhej vety v ustanovení citovaného zákona.

67. Na základe uvedenej zmeny sa do základu dane vo všeobecnosti nezahrňuje goodwill a záporný goodwill, ktorý je odpisovaný do nákladov, resp. pri zápornom goodwille znižujúce náklady a to počas piatich rokov. S poukazom na ustanovenie v znení neskorších predpisov uvedená zmena sa použila už pri prvotnom podaní daňového priznania žalobcom k 31.03.2010. Podľa citovaného zákona v znení neskorších predpisov, ktoré bolo účinné ako prechodné ustanovenie k 01.01.2010, pri odpisovaní goodwillu alebo záporného goodwillu vzťahujúceho sa ku kúpe podniku alebo jeho časti, ku ktorým došlo do 31.12.2009 sa použijú ustanovenia zákona v znení účinnom do 31.12.2009 aj po tomto období, tzn. že sa použije ustanovenie účinné a platné do 31.12.2009 a v zmysle tohto ustanovenia naďalej sa tieto odpisy nezahŕňajú do základu dane. Ako vyplýva z predloženej zmluvy o kúpe časti podniku medzi Z.. A. E. a kupujúcim REVITAL PLUS, s.r.o. zastúpeným Z.. A. E. konateľom kúpna zmluva bola uzatvorená 01.04.2007 tzn. do 31.12.2009. Aj podľa názoru správneho súdu konali daňové orgány v súlade s uvedeným ustanovením, keď daný odpis goodwillu žalobcovi v zmysle daňového priznania zo dňa 14.12.2015 neuznali.

68. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 29.10.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. -56 zo dňa 14.12.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že z jeho odôvodnenia nebolo zrejmé, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkami žalobcu ohľadom výkladu , účinného do 31.12.2009, uvedenými v bode 25. odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu.

69. Medzi účastníkmi konania po zrušení rozsudku krajského súdu zostalo najmä sporné, či žalobca odpisy (rozpustenie) goodwillu resp. záporného goodwillu vzniknutého pri kúpe podniku alebo jeho časti do základu dane mohol zahrnúť alebo nie.

70. Žalobca v žalobe namietal, že z , účinného do 31.12.2009, jednoznačne vyplýva, že do základu dane sa nezahŕňajú odpisy (rozpustenie) goodwillu a záporného goodwillu, ktorý vznikol v bezprostrednej súvislosti so zrušením daňovníka bez likvidácie, t.j. zlúčením,

splynutím alebo rozdelením, a takéto zrušenie daňovníka bez likvidácie má svojho právneho nástupcu, ktorý pokračuje v odpisovaní majetku nadobudnutého po zrušení daňovníka bez likvidácie. Daňové orgány podľa žalobcu z , účinného do 31.12.2009, vyňali poslednú vetu bez toho, aby ju posudzovali v kontexte celého odseku, pričom je zjavné, že uvedená veta je naviazaná na prvú vetu v tomto odseku, ktorú týmto zákonným postupom a interpretáciou dopĺňa, t.j. že v zmysle prvej vety v znení účinnom do 31.12.2009 goodwill, ktorý vzniká v dôsledku rozdielov z ocenenia pri zlúčení, splynutí alebo rozdelení, nepripúšťa zahrňovanie do základu dane. Žalobca je presvedčený o tom, že zákonodarca mal dôvod, prečo uvedenú vetu umiestnil práve do tohto odseku a nie do iného, pretože každý odsek musí mať svoju vnútornú súvislosť, t.j. musí sa týkať určitého právneho vzťahu, v danom prípade zrušenia daňovníka bez likvidácie. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28.04.2016 a na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. . Žalobca poukázal aj na súčasnú právnu úpravu a v znení neskorších predpisov.

71. Podľa názoru súdu znenie ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2009 je úplne jasné a jednoznačné. Upravuje čo konkrétne aké položky sa nezahŕňajú do základu dane. Prvá veta tohto ustanovenia sa týka rozdielov z ocenenia jednotlivých zložiek odpisovaného majetku vykonaného podľa osobitného predpisu ku dňu zrušenia daňovníka bez likvidácie, ktoré ovplyvnili výsledok hospodárenia, vzťahujúce sa k majetku daňovníka, pri ktorom právny nástupca pokračuje v odpisovaní. Druhá veta upravuje odpisy goodwillu a záporného goodwillu. Kým prvá veta sa vzťahuje iba na prípady, keď došlo k zrušeniu daňovníka bez likvidácie, druhá veta je všeobecnou právnou normou a týka sa všetkých prípadov vzniku goodwillu a záporného goodwillu, nielen pri zrušeniu daňovníka bez likvidácie.

72. Pokiaľ by bol správny názor žalobcu, že: ,,do základu dane sa nezahŕňajú odpisy (rozpustenie) goodwillu a záporného goodwillu, ktorý vznikol v bezprostrednej súvislosti so zrušením daňovníka bez likvidácie, t.j. zlúčením, splynutím alebo rozdelením, a takéto zrušenie daňovníka bez likvidácie má svojho právneho nástupcu, ktorý pokračuje v odpisovaní majetku nadobudnutého po zrušení daňovníka bez likvidácie“, tieto dve vety ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2009 by boli oddelené čiarkou resp. bodkočiarkou a nie bodkou, ktorá oddeľuje jednu samostatnú vetu od druhej samostatnej vety, obsahovo nezávislej od prvej.

73. Ani z dôvodovej správy k ktorým sa mení a dopĺňa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, nevyplýva, aby úmyslom zákonodarcu bolo obmedziť nezahŕňanie odpisov goodwillu a záporného goodwillu do základu dane iba v prípade zrušenia daňovníka bez likvidácie, vzťahujúce sa k majetku daňovníka, pri ktorom právny nástupca pokračuje v odpisovaní.

74. S poukazom na prechodné ustanovenie nemôžu nastať interpretačné a ani aplikačné problémy ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2009. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ustanovenie druhá veta v znení účinnom do 31.12.2009 sa v žiadnom prípade nevzťahuje iba na prípady zrušenia daňovníka bez likvidácie, ale pokrýva prípady vzniku goodwillu resp. záporného goodwillu pri kúpe podniku alebo jeho časti.

75. Nemožno ani neskoršiu právnu úpravu účinnú od 01.01.2010 aplikovať na žalobcov prípad, zahrnutie záporného goodwillu do základu dane v daňovom priznaní za rok 2009, a to s poukazom na výslovnú vôľu zákonodarcu, prechodné ustanovenie

76. Ak žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.04.2016, v danom prípade nejde o neurčitú a nejasnú právnu normu. Tak ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie druhá veta v znení účinnom do 31.12.2009 je určité, jasné a nepripúšťa iný výklad ako ten, ktorý použili daňové orgány a súd ho považuje za správny.

77. To isté platí aj k rozhodnutiu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , tzn. že vo výklade ust. druhá veta v znení účinnom do 31.12.2009 súd nemá žiadne pochybnosti, tak ako nemali ani daňové orgány, a preto nemali dôvod postupovať iným spôsobom, miernejšie.

78. Teória práva a právna metodológia rozoznáva viacero druhov výkladov. Patrí medzi ne jazykovo- gramatický výklad, historický, systematický, teologický, eurokonformný a ústavnokonformný výklad.

79. ,,Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec J., , Teória a prax, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 133).

80. ,,Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“ (nález ústavného súdu sp. zn. zo 4. mája 2010).

81. Správnosť výkladu daňových orgánov „potvrdzuje“ už samostatný text zákona, ktorý nie je potrebné nahrádzať iným výkladom tohto ustanovenia. Iný výklad by súd mohol použiť, ak by napr. existovali pochybnosti o výklade daného ustanovenia, napr. dva možné jazykové výklady, bolo by potrebné dotvoriť medzeru v zákone, vyskytol sa prípad, kde jednoznačný jazykový výklad, by mohol pôsobiť absurdne a extrémne nespravodlivo. Súd nenašiel žiaden racionálny dôvod na odklon od jazykového výkladu, ktorý je jednoznačný.

82. Podľa názoru súdu naopak je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu výklad prezentovaný žalobcom, ináč účelovo konštruovaný výklad, ktorý vytvára variant právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúci k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu.

83. Čo sa týka námietky žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, súd je opačného názoru, pretože s dôrazom na všetky listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil v rámci daňovej kontroly, či už zmluva alebo spisová dokumentácia, ktorá preukazuje odpisy goodwillu a záporného goodwillu, ako aj účtovanie straty za roky 2010, boli žalobcom predložené a z týchto listinných dôkazov vychádzal aj správca dane. S jednotlivými výsledkami daňovej kontroly bol žalobca priebežne oboznamovaný, čo vyplýva aj z obsahu tak rozhodnutia, ako aj administratívneho spisu predloženého žalovaným.

84. K uvedeným výsledkom daňovej kontroly sa žalobca mal možnosť vyjadriť, čo aj napokon urobil, ako to vyplýva z jednotlivých písomných vyjadrení k zisteným výsledkom daňovej kontroly. Napokon správca dane prerokoval vyjadrenie daňového subjektu s daňovým subjektom na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2016, o čom je spísaná zápisnica, ktorá je obsahom administratívneho spisu predloženého žalovaným. Až následne správca dane na základe protokolu zo dňa 27.07.2016 a písomných pripomienok, ktoré boli prerokované dňa 06.10.2016 vydal rozhodnutie dňa 11.10.2016. Na základe uvedených skutočností preto považuje správny súd žalobnú námietku o nesprávnom zistení skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci za nedôvodnú.

85. Ohľadom navrhovaného dôkazu zo strany žalobcu, ako ďalšej žalobnej námietky, aby správca dane interpretáciu, resp. neurčité a nejasné právne normy dal vyložiť kompetentnému orgánu, resp. metodikom, konkrétne aplikáciu ustanovenia aj správny súd je toho názoru, pokiaľ ide o dokazovanie vo veci v zmysle príslušných právnych predpisov, uverejnené v Zbierke zákonov, takýmto právnym predpisom je v danom konaní aj v znení neskorších predpisov v žiadnom prípade nebolo potrebné takýto dôkaz zo strany žalobcu správcom dane akceptovať.

86. S poukazom na skutočnosti, že zákon je všeobecne prístupný, tento bol použitý a aplikovaný správcom dane v daňovom konaní správne a preto súd aj uvedenú námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú. V súlade s ustanovením § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku daňové orgány postupovali v súlade s uvedeným ustanovením zákona a neporušili procesný predpis, ktorým sa počas celého výkonu daňovej kontroly riadili. Postupovali podľa uvedeného ustanovenia a všetky dôkazy vykonali za súčinnosti daňového subjektu. K týmto sa mohol žalobca počas celého výkonu daňovej kontroly vyjadrovať a postup správcu dane pripomienkovať.

87. Aj správny súd dospel k záveru, že správca dane ako štátny orgán mohol v konaní postupovať a konať iba na základe SR, v jej medziach, rozsahu a spôsobom ako to ustanovuje SR, pričom tak, ako žalovaný konštatoval, že správca dane konal spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanovil , ako aj v znení neskorších predpisov, s čím sa aj správny súd stotožnil v celom rozsahu.

88. Správny súd v závere svojho rozhodnutia považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca sa v pôvodne podanom daňovom priznaní zo dňa 31.03.2010 k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v aplikácii ustanovenia postupoval v súlade s uvedeným ustanovením a podľa právneho názoru, ktorý v konečnom dôsledku mal aj správca dane a žalovaný. K jeho zmene právneho názoru na aplikáciu ustanovenia došlo až na základe dodatočného daňového priznania zo dňa 14.12.2015, kedy predložil daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2009 a v tomto zmenil žalobca svoj právny názor na aplikáciu ustanovenia účinnému k 31.12.2009.

89. Na základe vyššie uvádzaných skutočností správny súd bezpochyby dospel k záveru, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané žalovaným ako aj rozhodnutie správcu dane, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, pričom správca dane skutkový stav zistil rozsiahlym dokazovaním správne a v rozsahu, ktorý mu umožnil . Z uvedeného skutkového stavu vyvodili daňové orgány správny právny záver, pričom vydané rozhodnutia boli následne odôvodnené dostatočne a správne, pričom ide o rozhodnutia preskúmateľné na základe zrozumiteľnosti a dostatku dôvodov.

90. Správny súd nedospel k záveru, že došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia tak, ako to namietal žalobca v žalobe, pretože ako už súd uvádzal daňové orgány postupovali v konaní na základe príslušných ustanovení Daňového poriadku a v súlade s príslušnými ustanoveniami o dani z príjmov právnických osôb.

91. Tak ako správca dane, tak následne aj žalovaný ako odvolací orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia opierali o dostatočne zistený skutkový stav, ktorý okrem úvah, ktoré správca dane použil v rámci vykonaného dokazovania, tak v rámci daňovej kontroly, ako aj v rámci vyrubovacieho konania podporil svoje tvrdenia aj príslušnou citáciou ustanovení, podľa ktorých sa riadil. Poukázal na obdobné rozhodnutia a aplikáciu uvedených ustanovení, ktoré boli predmetom daňového konania v rozhodnutiach NS SR, ako aj v rozhodnutiach Ústavného súdu ČR.

92. S poukazom na obsah rozhodnutia žalovaného, ako aj vyjadrenia sa k jednotlivým námietkam, s ktorými sa súd stotožnil, aj správny súd zaujal rovnaké stanovisko k záverom daňových orgánov, ktoré po predložení písomných dokladov k daňovému priznaniu zo dňa 14.12.2015 vyhodnotili skutkový stav správne a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami tak Zákona o dani z príjmov, ako aj Daňového poriadku.

93. Podľa názoru správneho súdu žalovaný sa v plnom rozsahu ako odvolací orgán vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, pričom sa stotožnil so závermi správcu dane, ktorý presne a dôsledne zistil skutkový stav, z tohto vyvodil aj správny právny záver a napokon vydal rozhodnutie, ktoré považoval žalovaný, ako aj správny súd za dostatočne odôvodnené, ktoré je na základe týchto dôvodov aj preskúmateľné. Žalovaný vydal ako odvolací orgán rozhodnutie, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom, vysporiadal sa v tomto úplne a dôsledne s odvolacími námietkami žalobcu a preto správny súd na základe uvedených skutočností žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

94. Vzhľadom k tomu, že v konaní žalobca nemal úspech súd v súlade s ustanovením § 167 S.s.p. náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania v zmysle § 168 na strane žalovaného a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

95. O trovách kasačného konania rozhodol súd podľa § 467 ods. 1 a 3 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.. Úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania voči neúspešnému žalovanému.

96. S poukazom na § 175 ods. 2 S.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

97. Senát krajského súdu vo veci rozhodol v pomere 3:0 hlasov (ustanovenie § 139 ods. 4 S.s.p).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.