Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5Co-179-2017.pdf
PDF · 86.92 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/179/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Milana Chalupku v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova č. 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž č. 3, proti žalovanému: Relax Inn West, a. s., so sídlom v Bratislave, Seberíniho č. 2, IČO: 44 244 479, zastúpenému SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. februára 2017 č. k. 13C/96/16-255, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r z d u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnený zásah do autorských práv podľa § 56 ods. 1 písm. g/ zák. č. 618/2003 Z. z. (autorský zákon, AZ) vo výške 1.924 € s príslušenstvom. Zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1, písm. b/ CSP. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.Vychádzal zo zistenia, že žalobca vykonáva kolektívnu správu autorských práv a žalovaný prevádzkuje hotelové zariadenia kategórie 3, v ktorých v 35 dvojlôžkových izbách a v dvoch apartmánoch ponúka ubytovanie s LCD káblovým príjmom. Keďže napriek rokovaniu medzi stranami (resp. ZHR SR) nedošlo k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, žalobcovi, vykonávajúcemu kolektívnu správu aj v rámci verejného prenosu predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4, § 5 ods. 14 AZ), prislúcha bezdôvodné obohatenie podľa sadzobníka žalobcu, zverejneného v rozhodnom období (r. 2015) na jeho oficiálnej webovej stránke. Poukázal na charakter hromadnej licenčnej zmluvy, pri ktorej je bezpredmetné, či a v akom rozsahu sa verejné prenosy skutočne realizovali. Odmena podľa záverov súdu nie je ekvivalentom, odzrkadľujúcim skutočný rozsah používania diela, ale predstavuje plnenie za to, že takáto možnosť sa nadobúdateľovi poskytla. Poukázal tiež na technické a informačné prostriedky, ktoré umožňujú používanie autorských diel takmer bez možnosti riadnej kontroly, preto autori diel, práva ku ktorým spravuje žalobca, nemajú inú adekvátnu možnosť ochrany pred neoprávneným používaním ich diel, než uplatnenie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny.
3. Neprihliadol na obranu žalovaného o tom, že žalobca nepreukázal, aké konkrétne diela šíril a či išlo o diela autorov, združených u žalobcu. Požiadavka na preukázanie týchto skutočností je podľa záverov súdu rozporná so samotnou podstatou kolektívnej ochrany; zoznam nositeľov chránených práv je uverejnený na webovej stránke žalobcu, žalovaný mal možnosť sa s ním kedykoľvek oboznámiť.
4. Za nedôvodnú považoval námietku o nesplnení podmienky verejného prenosu diela v ubytovacom zariadení, keď podľa záverov Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí zo dňa 7.12.2006 C-306/05, v zmysle ktorých prevádzkovateľ hotela je používateľom , ktorý uskutočňuje verejný prenos, ak do televíznych a rozhlasových prijímačov v izbách hostí prenáša signál. Obdobný záver prijala vo výzve z 18.10.2005 aj komisia ES. Táto skutočnosť vyplýva tiež z definície verejného prenosu v § 5 ods. 14 AZ. Verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu vysielania a sprístupňovanie verejnosti, bez vyžadovania určitého počtu osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná.
5. Napokon sa nestotožnil s obranou žalovaného o tom, že spôsob výpočtu sadzieb je v sadzobníku žalobcu netransparentný. Žalovaný v rovnakom období totiž uzavrel za obdobných podmienok hromadné licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy.
6. Žalobcom uplatňovaný rozsah bezdôvodného obohatenia nepovažoval za neprimeraný, rovnajúci sa zneužívaniu dominantného postavenia žalobcu. Neprihliadol na žalovaným predloženú analýzu KPMB Česká republika, s. r. o. a European Information Society Institute, podľa ktorých sú v SR oproti porovnávaným štátom vyššie odmeny. Analýza bola vykonávaná bez účasti slovenských organizácií kolektívnej správy a štátnych orgánov, jej výsledky nebolo možné po obsahovej stránke verifikovať, keď v jednotlivých právnych poriadkov je rôznorodý obsah jednotlivých právnych pojmov a široký koncept kolektívnej ochrany. Podľa súdu závery analýzy by mohli slúžiť ako podklad pre odbornú debatu a konfrontáciu v rámci legislatívneho procesu, avšak súd v spore vychádza z ústavy a zákonnej úpravy. Ak sa žalovaný domnieval, že žalobca uplatňuje neprimeranú odmenu, z ktorého dôvodu nemal uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu, mohol sa za splnenia ostatných zákonom stanovených podmienok (podanie žaloby v stanovenej lehote, zloženie peňazí do úschovy notára alebo súdu a pod.) postupom podľa § 82 AZ domáhať určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy na súde, v ktorom konaní by súd preskúmaval aj primeranosť výšku odmeny.
7. Zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, odôvodnil tým, že ustanovenie § 56 ods. 1, písm. g/ a 81 ods. 1 písm. j/ zák. č. 618/2003 Z. z. (AZ) ako aj § 155 a 160 ods. 2 písm. c/ zák. č. 185/2015 Z. z. (nový AZ) nepovažoval za rozporné s Ústavou SR; pri ich výklade je potrebné podľa záverov súdu zohľadniť špecifickosť predmetu úpravy, kontext celého právneho predpisu, zámer a ciele zákonodarcu.
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia a inej vady konania sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Domnieval sa, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosti, ktoré v spore vyšli najavo (zástupca žalovaného sa pokúšal o vyjednanie hromadnej licenčnej zmluvy pre svojich členov, možnosť žalobcu, aby obsah kolektívnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej zmluvy určil súd). Vytkol súdu, že neprihliadol na analýzu KPMB, v zmysle ktorej SLOVGRAM a OZIS prihliada aj na reálnu vyťaženosť hotela a ponúkajú aj možnosti uplatnenia zľavy, ak je ubytovacie zariadenie členom partnerskej organizácie, žalobca ponúka zľavu len pri včasnom podpise zmluvy v nižšom rozsahu. Záver súdu o charaktere autorskej odmeny ako protiplnenia za možnosť použitia diela považoval za výrazne a neprimerane zasahujúcu do jeho právneho postavenia. Poukázal na zneužitie dominantného postavenia žalobcu v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ č. C-351/12 zo dňa 27.02.2014. Subjektu súkromnoprávneho charakteru je priznané špecifické postavenie, za ktorým stojí donucovacia moc štátu a nie je dostatočne dohľadaný štátnymi subjektmi.
9. Za inú vadu konania považoval zamietnutie návrhu na prerušenie konania. Rozhodnutie vo veci bez znalosti stanoviska ústavného súdu o primeranosti bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny podľa § 56 ods. 1, písm. g/ AZ, ktoré považoval za rozporné s ústavným princípom proporcionality a spravodlivosti, považoval za vadu, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie. Zdôraznil, že v novom autorskom zákone takáto úprava absentuje. Ďalej sa vyjadroval k nedostatočnosti právnej úpravy § 81 ods. 1, písm. j/, § 155 AZ, účinného od 01.01.2016 (zák. č. 185/2015 Z. z.).
10. Ako novotu v odvolacom konaní predložil stanovisko MK SR zo dňa 07.03.2013, získanej až po vyhlásení rozsudku, v zmysle ktorej pri určovaní sadzieb za použitie diel treba zohľadniť rozsah, spôsob, účel a čas ich použitia. Dodatočným kritériom určenia sadzby v prípade verejného prenosu realizovaného ubytovacím zariadením by malo byť aj zohľadnenie obsadenosti ubytovacích zariadení,
prípadne ďalších kritérií, ktoré zo svojej povahy môžu prispieť k právnemu kvantifikačnému určeniu rozsahu a času použitia diel.
11. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie poskytol ochranu proti neoprávnenému zásahu žalovaného do práv autorov a nositeľov práv. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný poukázal na postup iných OKS (organizácie kolektívnej správy ), zohľadňujúcich i obsadenosť ubytovacieho zariadenia, ide o ochranu práv súvisiacich s autorskými právami, a nie o ochranu autorských práv, ako je to v prípade žalobcu. Zdôraznil, že aj z analýzy KPMB vyplýva, že kritérium obsadenosti ubytovacích zariadení nie je bežne zohľadňované ani v EÚ a ani inde vo svete, toto uplatňuje iba niekoľko OKS. Poukázal na tiež na vágne závery ministerstva kultúry o tom, že zo strany OKS môže byť nevyhnutné uplatniť aj dodatočné kritéria, keďže toto ministerstvo pripravovalo legislatívne zmeny za 12 rokov účinnosti dopadajúceho AZ, kritérium obsadenosti do legislatívy nezakomponovalo. Stanovisko sa dotýka právnej úpravy autorského zákona ku dňu 07.03.2017, nemá relevanciu pre posúdenie v spore uplatnených nárokov. Závery ministerstva sú v priamom rozpore s ustanovením § 69 ods. 6 zák. č. 185/2015 Z.z., podľa ktorého ak nadobúdateľ licencie nevyužije licenciu vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak. Ministerstvo kultúry SR nenamietalo nezohľadnenie kritéria obsadenosti zo strany žalobcu a SOZA ani v roku 2016, pri podaní žiadosti o získaní nového oprávnenia podľa zák. č. 185/15. Žalobca poukazoval na zľavy pri kolektívnych licenčných zmluvách, členom ZHR pri uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy žalobca rovnako ponúkal zľavu vo výške 40 %. Uviedol, že i v ČR je od roku 2001 výška bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny, táto úprava je akceptovaná aj Ústavným súdom ČR, všeobecnými súdmi, ako súladná s medzinárodným právom a právom EÚ. Takáto právna úprava aj podľa Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. bola dôvodná v záujme odrádzať porušovateľov autorských práv od ich nelegálnej činnosti. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 21.01.2017 sp. zn. C-367/15, v zmysle záverov ktorého čl. 13 Smernice EP a R 200/48/ES 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy. Poukázal na početné rozhodnutia súdov z rôznych obvodov, ktoré obdobný nárok považovali za opodstatnený.
12. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v zmysle procesných návrhov strán, správne skutkové závery o šírení signálu v televíznych a rozhlasových prijímačoch v relevantnom počte v ubytovacom zariadení žalobcu bez uzavretia licenčnej zmluvy i o výške obvyklej odmeny majú základ vo vykonanom dokazovaní. Vec správne posúdil podľa príslušných ustanovení Autorského zákona, účinného v období, za ktoré sa bezdôvodné obohatenie uplatňuje podľa § 56 ods. 1, písm. g/ zák. č. 618/03 Z. z. Napokon sa v odôvodnení rozhodnutia dôkladne vyporiadal s obranou žalovaného, totožnou s odvolacími dôvodmi. Odvolací súd na závery súdu prvej inštancie preto v plnom rozsahu odkazuje.
14. Ak rokovania medzi žalobcom a zástupcom žalovaného (Zväzu hotelov a reštaurácií SR) boli neúspešné, žalovaný mal možnosť buď nešíriť chránené diela verejným prenosom alebo využiť možnosť, vyplývajúcu z ustanovenia § 82 a podať žalobu na súd na určenie obsahu licenčnej zmluvy, vrátane výšky odmeny, práve s ohľadom na žalovaným tvrdený presah súkromnoprávneho a verejnoprávneho charakteru týchto vzťahov. Žalobca uplatňoval bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie diel plnenie v súlade so zákonom a sadzobníkom vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny, obdobná právna úprava v rozhodujúcom období bola i v českom autorskom zákone (§ 40 ods. 4 zák. č. 121/2000 Sb). Bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku akceptoval i Súdny dvor EÚ v rozhodnutí zo 21.01.2017 sp. zn. C-367/15, týkajúci sa poľskej OKS, teda záver súdu prvej inštancie o vecnej opodstatnenosti žaloby v uplatnenom rozsahu je správny. O neprimeranosti uplatneného bezdôvodného obohatenia a obvyklej odmeny nesvedčí samotná skutočnosť, že v neskoršej právnej úprave (zák. č. 185/2015 Z. z.) sa rozsah bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobok obvyklej odmeny neuvádza. Zákonodarca reaguje na pomery v spoločnosti, preto je prirodzené, že ak po prísnejšej
právnej úprave bezdôvodného obohatenia vo viacerých krajinách býv. východného bloku došlo k náprave stavu, sankciu bolo možné znížiť, resp. stanoviť iný mechanizmus určenia jej rozsahu.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd i zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP nepovažoval za vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
16. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). V Bratislave, dňa 31. augusta 2021