Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16CoCsp-10-2020.pdf
PDF · 133.78 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoCsp/10/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: E. V., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXXX/X, V., proti žalovanému: Panorama byty, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, IČO: 46 627 596, zastúpenému: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 400 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 16Csp/1/2019-305, zo dňa 28.10.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.1.2019 domáhal proti žalovanému zaplatenia 400 eur titulom finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobu odôvodnil tým, že je spotrebiteľ v spotrebiteľskom vzťahu so žalovaným na základe uzavretej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 3.3.2016. Dňa 19.3.2018 si uplatnil právo zo zodpovednosti za vady voči žalovanému spôsobom, akým to určil žalovaný v zmluve o prevode vlastníctva zo dňa 3.3.2016. Žalovaný reklamáciu žalobcu prevzal dňa 20.3.2018. Dňa 1.6.2018 bol žalobcovi doručený list žalovaného zo dňa 30.5.2018 s označením vyjadrenie k reklamácii a žiadosti o odstránenie vád zo dňa 19.3.2018. Žalovaný reklamáciu žalobcu nevybavil ihneď, ani v lehote 3 pracovných dní stanovenej pre zložité prípady a dokonca ani v maximálnej 30 dňovej lehote stanovenej pre odôvodnené prípady, hoci podľa vlastných stanovísk žalovaného minimálne vady č. 2, 3, 4 nevyžadovali žiadne náročné technické posúdenie, pri ktorých by bola opodstatnená maximálna 30 dňová lehota na vybavenie reklamácie, čím porušil povinnosti stanovené v § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a z toho dôvodu žiadal, aby súd skonštatoval porušenie povinností žalovaným. K vybaveniu reklamácie pri reklamovaných vadách č. 1, 2, 4 došlo až po 43 dní po maximálnej 30 dňovej lehote a pri reklamovanej vade č. 3 žalovaný telefonicky požadoval realizovať opravou ihneď ako sa ozval 25.4.2018, čo bolo 5 dní po uplynutí maximálnej 30 dňovej lehoty, navyše v rozpore s požiadavkou žalobcu na spôsob vybavenia reklamácie.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie základ uplatneného nároku posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku voči žalovanému na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur a preto žalobu v zmysle
§ 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a) písm. b), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie posúdil záväzkový právny vzťah žalobcu a žalovaného založený Zmluvou o prevode vlastníctva č. X XX XX „. N. uzatvorenej dňa 3.3.2016 ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko predmetná zmluva spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Predmetom zmluvy o prevode vlastníctva bol prevod vlastníckeho práva okrem iného k bytu č. X-XXXX žalovaným na žalobcu. Žalovaný označený ako predávajúci deklaroval v zmluve, že ako stavebník nadobudol na základe výstavby vlastnícke právo k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom nachádzajúcim sa v bytovom dome „. N. a ku dňu uzavretia zmluvy bol výlučným vlastníkom predmetu prevodu a bol oprávnený s predmetom prevodu podľa zmluvy disponovať/nakladať. Žalovaný uzatvoril predmetnú zmluvu so žalobcom ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Žalovaný má podľa zápisu v príslušnom obchodnom registri predmet činnosti okrem iného predaj nehnuteľnosti. Žalovaný pri uzatváraní predmetnej zmluvy naplnil legálnu definíciu dodávateľa (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a žalobca definíciu spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na povahu subjektov, ktoré zmluvu uzatvorili ako aj na predmet a obsah zmluvy, mal súd prvej inštancie za to, že zmluvu je potrebné posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobca ako vlastník bytu č. X- XXXX písomne listom zo dňa 19.3.2018 u žalovaného ako dodávateľa reklamoval vady bytu. Písomná reklamácia žalobcu bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 20.3.2018. Žalovaný ako dodávateľ oznámil žalobcovi vybavenie reklamácie listom zo dňa 30.5.2018.
3. Žalobca sa voči žalovanému, v dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na vybavenie reklamácie žalovaným, lehoty 30 dní, domáhal podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 400 eur. Žalobca listom zo dňa 19.3.2018 reklamoval štyri vady a voči žalovanému sa domáhal finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur za každú včas nevybavenú reklamovanú vadu. Žalobca uplatnený nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia a ani ním vyčíslenú výšku však nijakým spôsobom neodôvodnil, uviedol len, že pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia sa vychádza z toho, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a tiež funkciu sankčnú, aby bol dodávateľ dostatočne odradený od nekalého konania. Žalobca mal za to, že žalovaný mal vybaviť reklamáciu všetkých štyroch vád oveľa skôr a to v príslušnej zákonnej lehote. Žalovaný však vybavil reklamáciu s výrazným oneskorením. Žalobca sa voči žalovanému teda domáhal zaplatenia finančného zadosťučinenia v dôsledku oneskorene vybavenej reklamácie žalovaným; predmetom konania nebolo posúdenie správnosti vybavenia reklamácie žalobcu žalovaným, ale len uplatnený nárok za jej oneskorené vybavenie.
4. Za stavu, keď predmetom prejednávanej veci bol nárok žalobcu na zaplatenie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v dôsledku skutočnosti, že žalovaný ako dodávateľ nevybavil žalobcom uplatnenú reklamáciu vád predanej veci včas, v zákonom stanovenej lehote 30 dní súd prvej inštancie posudzoval, či zo strany žalovaného ako dodávateľa došlo k porušeniu práva žalobcu ako spotrebiteľa. Poukázal na to, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalovaný reálne vybavil reklamáciu žalobcu po uplynutí 30 dňovej lehoty, keď písomná reklamácia žalobcom vytýkaných vád bola žalovanému doručená dňa 20.3.2018 a žalovaný oznámil vybavenie reklamácie žalobcovi listom zo dňa 30.5.2018. Lehota na vybavenie reklamácie uplynula dňom 20.4.2018. Súd prvej inštancie však žalobcom uplatnené finančné zadosťučinenie nepovažoval z dôvodu oneskoreného vybavenia reklamácie za dôvodné. Pri rozhodovaní o priznaní žalobcom požadovaného finančného zadosťučinenia vyhodnocoval konkrétne okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia za žalobcom namietané porušenie jeho práva nie je dôvodné, nakoľko jeho priznanie nie je primerané povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a ani nezodpovedá svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa voči žalovanému domáha priznania finančného zadosťučinenia za oneskorené vybavenie jeho reklamácie iných obdobných vád opakovane i v iných ďalších konaniach. Súd prvej inštancie nepovažoval bez ďalšieho za opodstatnené priznať zo žalobcom deklarovaných dôvodov žalobcovi finančné zadosťučinenie, keď naviac žalobca nijakým spôsobom ani neuviedol aké prípadné následky vyvolalo u žalobcu žalovaným oneskorené vybavenie reklamácie a či vôbec nejaké
následky nastali. Súd prvej inštancie tiež vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný v rámci vyjadrenia k reklamácii žalobcu, v liste zo dňa 30.5.2018 sa žalobcovi ospravedlnil za možné zjavné časovo dlhšie intervaly na prešetrenie vytýkaných nedostatkov a vysvetlil žalobcovi, že časové odozvy korešpondovali s povinnosťami predávajúceho v závislosti od detegovania problému a ukončenia technických analýz a vyjadrení kompetentných odborníkov v predmetnej veci.
5. Sumarizáciou uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v dôsledku ním vytýkaného porušenia jeho práva na vybavenie reklamácie v 30 dňovej lehote nepreukázal, že konaním žalovaného pri vybavení reklamácie mu vznikla ujma, resp. že tu existovala vôbec možnosť vzniku ujmy za daného stavu. Dodal, že sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že na prejednávanú vec nie je možné aplikovať zákon o ochrane spotrebiteľa, nakoľko nehnuteľná povaha a nespotrebný charakter bytu sami o sebe vylučujú uplatnenie ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Argumentáciu, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, nepovažoval za akceptovateľnú, pričom uviedol, že ustanovenie § 52 v ods. 1 Občianskeho zákonníka definuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom považoval za nepochybné, že v danom prípade žalobca je spotrebiteľom, pretože pri uzatváraní predmetnej zmluvy so žalovaným nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je dodávateľom, pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pretože túto obchodnú aktivitu má zapísanú v obchodnom registri. Citované ustanovenie predpokladá na strane dodávateľa jeho aktívnu činnosť, a to pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ale aj pri plnení spotrebiteľskej zmluvy. O spotrebiteľský vzťah pôjde iba vtedy, ak samotné plnenie dodávateľa bude dôsledkom uzavretej spotrebiteľskej zmluvy, nestačí, že vo všeobecnosti bude mať dodávateľ charakter osoby, ktorá inak môže byť dodávateľom. Vyžaduje sa, aby sa tento charakter prejavil v konkrétnom posudzovanom vzťahu. Pojmovým znakom definovania pojmu dodávateľ je, že táto osoba koná v rámci predmetu svojej činnosti. Žalovaný je dodávateľom a žalobca spotrebiteľom v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a potom podľa odseku 1 ide o spotrebiteľskú zmluvu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p., podľa úspešnosti žalovaného v spore, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný a preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania t. j. náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným rozhodnutím.
6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) písm. g), písm. e), písm. h) C. s. p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal že rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza z aktuálneho znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa hoci ho v predmetnom rozsudku v bode 8 (na strane 9) aj citoval. Bol názoru, že súd prvej inštancie správne priradil súdom zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu, avšak súd nesprávne, v rozpore s aktuálnym znením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyvodil závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, pretože pri svojich úvahách vychádzal z predchádzajúceho už neplatného znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal pritom na text relevantnej časti § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný od 10.6.2013, t. j. už takmer 6,5 roka, z ktorého jasne vyplýva, že preukazovanie ujmy, resp. spôsobilosti privodiť ujmu spotrebiteľovi zo strany spotrebiteľa v súvislosti s posudzovaním výšky primeraného finančného zadosťučinenia zákon o ochrane spotrebiteľa od spotrebiteľa zjavne nevyžaduje. Požiadavka súdu prvej inštancie na preukazovanie spôsobilosti porušenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa privodiť ujmu spotrebiteľovi a preukazovanie výšky tejto potenciálnej ujmy považoval za prekvapivé a v rozpore so zákonom.
7. Mal za to, že ak nedôjde k vybaveniu reklamácie v lehote podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z podstaty veci vyplýva, že spotrebiteľ tým vždy utrpí ujmu, minimálne na práve spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným zákonom. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/33/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/203/2010, uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 229/2017-15, zo dňa 4.4.2017. Pre účely preukázania ako rozhodujú vyššie súdy vo veci priznania primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. poukázal na rozsudky rôznych senátov Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/80/2016, 2Co/118/2017, 19Co/164/2018, podľa ktorých je možné ustáliť, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov; cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany; je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý nekonal v súlade so zákonom; treba ho chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu; pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Naproti tomu v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave sa stále objavuje hypotéza o tom, že samotné porušenie práva alebo povinnosti nestačí a je nutné skúmať a vyhodnotiť, či existovala aspoň spôsobilosť privodiť ujmu spotrebiteľovi.
8. Bol názoru, že ujma na práve spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným zákonom by mala byť východiskom pre ďalšie úvahy súdu o spôsobnej ujme žalobcovi pri nedodržaní práv a povinností podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov rovnako, ako to súdy bežne akceptujú v správnych konaniach o uložených pokutách od Slovenskej obchodnej inšpekcie. Nakoľko aktuálne znenie ustanovenia § 3 ods. 5 cit. zákona vyžaduje už len samotné porušenie práva a povinnosti podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov, čo pravdepodobne zohľadňuje fakt, že týmto porušením automaticky vzniká ujma na práve spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným zákonom. To bol dôvod, prečo žalobca v pozícii spotrebiteľa nevenoval tejto problematike dostatočnú pozornosť a ani nerozumel, prečo bolo pojednávanie súdom vedené smerom k preukazovaniu spôsobenej ujmy a jej výšky, keďže zákon takúto požiadavku v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa výslovne neukladá a takejto povinnosti si ani nebol vedomý.
9. Ak existoval iný zákonný dôvod, prečo súd prvej inštancie považoval preukazovanie ďalšej ujmy alebo hrozby vzniku ujmy za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, potom mal v záujme naplnenia princípu ochrany slabšej strany v rámci spotrebiteľského sporu využiť ustanovenie § 295 C. s. p. a mohol žalobcovi aspoň umožniť doplniť podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce skutkové tvrdenia. V tejto súvislosti v odvolacom konaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. g) C. s. p. a osobitne poukázal na to, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal žalobcom navrhnutými a predloženými dôkazmi, týkajúcimi sa preukázania existencie v reklamácii uplatnených vád. V tejto súvislosti potom uplatňuje aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. e) C. s. p. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj tým, či reklamované vady existovali. Ak reklamované vady existovali a žalovaný ich bol povinný odstrániť, potom ich nevybavením v lehote podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bola žalobcovi spôsobená zjavná ujma, ktorú je možné vyčísliť alebo aspoň odhadnúť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že „predmetom konania nebolo posúdenie správnosti vybavenia reklamácie žalobcu žalovaným, ale len uplatnený nárok za jej oneskorené vybavenie“, čím akceptoval žalovaným prezentované vybavenie reklamácie uplatnených vád „ich odôvodneným zamietnutím“, ktoré však žalobca dôrazne namieta ako nesprávne, neoprávnené a v rozpore so skutočným stavom.
10. Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že „daný stav“ ani neumožňoval vznik ujmy, čo taktiež poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa priklonil k tvrdeniam žalovaného o neexistencii reklamovaných vád, za ktoré by žalovaný zodpovedal, s čím opätovne dôrazne nesúhlasí. Uviedol, že predložil dôkazy, ktoré priamo a jednoznačne potvrdzujú existenciu uplatnených vád; za situácie, keď súd prvej inštancie zamietol žalobcom uplatnený nárok pravdepodobne na základe toho, že nejakým spôsobom nadobudol presvedčenie, že reklamované vady ani neexistovali, potom problematika existencie reklamovaných vád, za ktoré žalovaný zodpovedá je zásadnou otázkou, ktorú musí súd v konaní prejednať a svoje rozhodnutie následne primerane odôvodniť. Tým, že sa súd prvej inštancie bez
dokazovania stotožnil s tvrdením žalovaného o neexistencii reklamovaných vád, následne ani nevidel možnosť vzniku ujmy.
11. S poukazom na § 366 C. s. p. (novoty v odvolacom konaní) písm. c) uviedol, že nemajetková ujma, v dôsledku naďalej pretrvávajúceho vadného stavu v tomto konkrétnom prípade spočíva aj v tom, že žalobca z dôvodov podľa § 623 Občianskeho zákonníka („nárok na výmenu veci vzniká aj v prípade, ak ide o odstrániteľné vady, ak však kupujúci nemôže pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád vec riadne užívať“) uplatnil u žalovaného právo na výmenu predanej veci; svojvoľný postup žalovaného pri vybavovaní reklamácie, keď nevybavil reklamáciu výmenou predanej veci a neskôr už po uplynutí maximálnej 30 dňovej lehoty, po podaní písomnej reklamácie na vybavenie reklamácie, ponúkal len opravy reklamovaných vád č. 2 a 3 a to aj napriek tomu, že „právo volí spotrebiteľ“, je vážnou ujmou na právach žalobcu, pričom bližšie opísal v čom spočívala ujma v dôsledku nevybavenia jednotlivých reklamovaných vád.
12. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko mal vyhodnotiť zmluvnú podmienku „... nároky kupujúceho z vád bytu zanikajú, ak nie sú uplatnené u predávajúceho písomne, a to doporučeným oznámením doručeným predávajúcemu...“, zo zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 3.3.2016 ako neplatnú a to jednak z dôvodu, že neprimerane obmedzuje spotrebiteľa v spôsobe, akým môže u predávajúceho uplatniť reklamáciu a zároveň táto podmienka nebola individuálne dojednaná, pretože zmluvu bolo možné buď podpísať alebo odmietnuť ako celok. Zároveň uviedol, že v praxi k podávaniu reklamácií osobne alebo prostredníctvom emailu vyzýval samotný žalovaný a argumentoval tým, že ide o operatívnejší postup, v porovnaní so zasielaním doporučených listov. To, že žalovaný takto bežne postupoval vyplýva aj priamo zo zoznamu vád, ktorý predložil samotný žalovaný - počet žalovaným evidovaných a následne odstraňovaných vád u žalobcu významne prevyšuje počet žalobcom písomne uplatnených vád v reklamáciách zaslaných žalovanému doporučeným listom. Ak by súd prvej inštancie túto zmluvnú podmienku vyhodnotil za neplatnú, na základe jej neprijateľnosti a tým, že nebola individuálne dojednaná a následne by sa zaoberal predloženými dôkazmi o prvom uplatnení reklamácie predmetných vád u žalovaného, potom by bolo zrejmé, že reklamácia týchto vád zo dňa 19.3.2018 bola opakovanou reklamáciou už pred troma mesiacmi uplatnených a neodstránených vád, tak ako popísal už v žalobnom návrhu. Takto zistený skutkový stav by zásadným spôsobom prispel k celkovému obrazu situácie prejednávanej v tomto súdnom konaní, keď sa u žalovaného opakovane a opakovane, no stále bezvýsledne, domáhal odstránenia predmetných vád. To by následne pozitívne prispelo k posudzovaniu primeranosti navrhovaného finančného zadosťučinenia - kritérium „časové trvanie závadného konania“.
13. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie automaticky bez akéhokoľvek relevantného dokazovania prevzal tvrdenie žalovaného o časových odozvách v dôsledku detegovania problému a ukončenia technických analýz a vyjadrení kompetentných odborníkov v predmetnej veci, pričom mal za to, že ospravedlnenie žalovaného nie je primeraným finančným zadosťučinením. Prípadná nízka intenzita porušenia práv a povinnosti podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nesmie byť dôvodom na zamietnutie priznania primeraného finančného zadosťučinenia a môže byť zohľadnené len pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, pričom nesmie byť len symbolická. Žalovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako normu, ktorou sa má riadiť jeho vzťah so spotrebiteľom vôbec neuznáva a tak hovoriť o nízkej intenzite porušenia práv a povinností podľa tohto zákona v spojitosti so žalovaným nie je na mieste. Bol názoru, že jeho práva nesmú byť len iluzórne.
14. Poukázal na bod 10.3 napadnutého rozsudku k čomu uviedol, že žalovaný eviduje 85 reklamovaných vád, z ktorých približne 40 vád urovnal Dohodou o urovnaní, ktorú sám inicioval. Pri ostatných vadách podľa jeho vlastnej evidencie len 3 vady neuznal. Žalovaný počas celej reklamačnej doby nemal problém odstrániť len jednoducho odstrániteľné banálne vady, no vady ktoré od žalovaného vyžadovali náročnejšie opravy maril, čo je vidieť aj na evidencii samotného žalovaného, kde sú uvedené dátumy nahlásenia a dátumy opravy jednotlivých vád. Často sa rovnaké vady opakovane vyskytli aj po oprave žalovaným a to aj tri krát. Od prevzatia bytu namiesto pokojného užívania bytu bol nútený sústavne sa prácne domáhať odstránenia vád. Napriek početným upozorneniam a v minulosti aj snahe o zmierlivé riešenie. Žalovaný dlhodobo a opakovane doslova ignoruje svoje zákonné povinnosti, čo vyústilo až do súdnych konaní. Súdnych konaní je viacej práve preto, že pre tak veľký počet porušení zákona bolo nutné toto dlhotrvajúce porušovanie práv žalobcu rozdeliť do ucelených celkov a to logicky podľa jednotlivých písomne doporučeným listom podaných reklamácií. Zákonné povinnosti, ktoré musí
predávajúci plniť nie je tak veľa a preto sa samozrejme žaloby vo svojej podstate opakujú, aj keď sa vždy jedná o inú situáciu, vzniknutú na základe inej písomne doporučeným listom podanej reklamácie. Ku dnešnému dňu súdy vydali právoplatné rozhodnutie len v dvoch upomínacích konaniach, kde uplatnil právo na náhradu nákladov na uplatnenie reklamácie podľa § 598 Občianskeho zákonníka. Toto jasné a jednoduché právo žalobcu na náhradu vynaložených doslova ničotných nákladov žalovaný odmieta uznať v ďalších dvoch prípadoch a radšej angažoval advokáta, ktorý uplatnil 40 násobne vyššie palmáre, ako by mal spotrebiteľovi priznať právo na náhradu nákladov spojených s reklamáciou, čo mu jednoznačne ukladá § 598 Občianskeho zákonníka.
15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť; zotrval na svojom stanovisku o neexistencii žalovaného nároku. Mal za to, že vo svojich vyjadreniach v priebehu súdneho konania s poukazom na aktuálnu judikatúru a platné právne predpisy, bezpochyby vyvrátil možnosť uplatňovania akýchkoľvek nárokov uvedených žalobcom v podanej žalobe, a to z dôvodu, že uplatnenie nárokov z domnelých vád bytu nemožno považovať za právne relevantné uplatnenie nárokov z vád z dôvodu neurčitého a zmätočného opisu údajných vád, eventuálne z dôvodu, že samotná podstata opisovaných skutočností nasvedčuje, že o vady bytu sa vôbec nejedná; žalobca sa v žalobe odvoláva na zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v danom prípade nie je možné aplikovať, keďže žalobcom tvrdené vady, v súvislosti s ktorými sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, môžu byť považované len za vady nehnuteľnosti (bytu) a nie konkrétneho výrobku; žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore, keďže nie je v postavení spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil práva alebo povinnosti na súde; žalovaný už ku dňu podania žaloby žalobcom dobrovoľne poskytol žalobcovi plnenia vo výške niekoľkonásobne prevyšujúcej uplatnený nárok a tieto plnenia je možné nepochybne považovať za primerané zadosťučinenie, ktoré vylučuje nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie, ako taký.
16. Zastával názor, že súd prvej inštancie správne priradil súdom zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorou sa menilo znenie § 3 ods. 5 cit. zákona. Zo znenia tejto dôvodovej správy nijakým spôsobom nevyplýva, že nie je potrebné preukázanie vzniku ujmy, tak ako ho vykladá v odvolaní žalobca. Výklad predmetného ustanovenia, tak ako ho vykladá Krajský súd v Prešove nevyplýva ani z rozhodnutí iných súdov, vrátane odvolacích. Poukázal aj na to, že v žalobcom uvádzaných prípadoch (na rozdiel od prejednávanej veci), je jasne badať aktívnu legitimáciu žalobcov. Žalobca v odvolaní argumentuje judikatúrou v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorú však nemožno aplikovať na prejednávaný prípad. Ide napríklad o rozhodnutia v prípade žalôb, predmetom ktorých je preskúmanie zákonnosti správnych orgánov, teda meritom je preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánom a nie vzťah spotrebiteľ - dodávateľ (6 Sžo 203/2010).
17. Pokiaľ sa žalobca v bode 3 odvolania odvoláva aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/2017-15, zo dňa 4.4.2017, potom nesprávne uvádza, že ide o názor ústavného súdu - z predmetného rozhodnutia je pritom zrejmé, že Ústavný súd SR posudzoval, či došlo k zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces (teda či nevykazuje sťažovateľkou tvrdené znaky arbitrárnosti súdneho rozhodnutia), pričom konštatoval, že do rozhodovania všeobecných súdov nezasahuje. Samotný Ústavný súd SR sa teda otázkou vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ nezaoberal.
18. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudky rôznych senátov Krajského súdu v Prešove uviedol, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, ako tvrdí žalobca v odvolaní. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné kumulatívne naplnenie viacerých podmienok, najmä (avšak nielen úspešné uplatnenie nároku na súde) - k čomu v prejednávanom prípade nedošlo. Rovnako platí, že v danom prípade neboli splnené základné podmienky pre uplatnenie žalovaného nároku.
19. Žalobcovi bol zo strany súdu, aj v priebehu pojednávania dňa 28.10.2019 poskytnutý priestor na dodatočné predloženie dôkazov a použitie prostriedkov procesného útoku nad rámec povinností súdu, preto tvrdenia o povinnosti doplnenia dokazovania považuje za neodôvodnené; argumentácia o novotách v odvolacom konaní podľa § 266 C. s. p. je preto neopodstatnená. Rovnako sa žalobca v odvolaní dožaduje dokazovania a odvoláva sa na skutočností, ktoré nemôžu byť predmetom odvolacieho konania.
20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 31.8.2021 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
22. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
23. Predmetom konania bol nárok žalobcu na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že žalovaný nedodržal zákonom stanovenú 30
- dňovú lehotu na vybavenie reklamácie uplatnenej u žalovaného listom zo dňa 19.3.2018.
24. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že cieľom finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, pričom skonštatoval, že žalobca neuviedol, aké konkrétne následky vyvolalo u žalobcu žalovaným oneskorené vybavenie reklamácie a či vôbec nejaké následky nastali. Súčasne vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný v rámci vyjadrenia k reklamácii žalobcu sa v liste zo dňa 30.5.2018 ospravedlnil za možné zjavné časovo dlhšie intervaly na prešetrenie vytýkaných nedostatkov a vysvetlil žalobcovi, že časové odozvy korešpondovali s povinnosťami predávajúceho v závislosti od detegovania problému a ukončenia technických analýz a vyjadrení kompetentných odborníkov v predmetnej veci; sumarizáciou uvedeného dospel k záveru, že žalobca v dôsledku ním vytýkaného porušenia práva na vybavenie reklamácie v 30 dňovej lehote nepreukázal, že konaním žalovaného pri vybavení reklamácie mu vznikla ujma, resp. že tu existovala vôbec možnosť vzniku ujmy za daného stavu.
25. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že cieľom finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
26. Súčasne však hodno zdôrazniť, že ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje vyšší stupeň ochrany je daná tým, že predpokladom pre priznanie nároku na finančné odškodnenie podľa citovaného zákonného ustanovenia je, že spotrebiteľ na súde ú s p e š n e u p l a t n í porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. V súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zo 14.9.2016, sp. zn. 6 Cdo 389/2015 a tiež v rozhodnutí z 28.3.2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018 uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle cit. ustanovenia potom treba rozumieť to, že súd judikuje (prizná) v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok
z porušenia práva alebo povinnosti (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo 127/2017). Podmienka úspešnosti v konaní je potom splnená len vtedy, ak súd vydal meritórne rozhodnutie vo veci samej, ktorým záväzným spôsobom vyriešil spor medzi stranami a žalobou uplatnený nárok posúdil podľa hmotného práva.
27. Inak povedané pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie nepostačuje iba zistenie porušenia objektívneho práva (zákona); porušenie zákona sa musí nevyhnutne prejaviť v právnej sfére spotrebiteľa a v porušení takých jeho subjektívnych práv, ktorých obsahom je konkrétny hmotnoprávny nárok, ktorý z takéhoto porušenia práva vznikol a ktorého ochrany sa aj úspešne domohol na súde, t. j. úspešne realizoval (uplatnil) svoje právo na súde a súd judikoval (priznal) v prospech spotrebiteľa konkrétny právny nárok z porušenia práva alebo povinnosti.
28. V okolnostiach prejednávanej veci to potom znamená, že ak ide o reklamáciu podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nedodržanie lehoty na vybavenie reklamácie zakladá spotrebiteľovi právo od zmluvy odstúpiť alebo právo spotrebiteľa požadovať výmenu výrobku za nový výrobok podľa § 18 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. Tieto subjektívne práva spotrebiteľa zakladajú právny nárok, t. j. právnu možnosť domáhať sa ochrany týchto práv na súde.
29. Žalobca si reklamáciou zo dňa 19.3.2018 uplatnil celom 4 vady bytu č. X - XXXX, v polyfunkčnom objekte P. vo vchode G. X, X. V.. S ohľadom na množstvo doteraz uplatnených reklamácií, na opakovane sa objavujúce rovnaké vady, spôsob vybavovania reklamácií predávajúcim resp. ním poverených osôb, úplné nevybavenie reklamácie zo dňa 19.4.2017 a 26.6.2017, opätovné podstatné nedodržanie zákonom stanovenej maximálnej lehoty ma odstránenie vád, pričom k prieťahom došlo bez vážneho dôvodu, žiadal výmenu veci za bezvadnú, t. j. výmenu tohto bytu za bezvadný byt.
30. Pokiaľ potom žalobca nevyužil právo podľa § 18 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ale zotrval na už zvolenom práve zo zodpovednosti za vady (právo na výmenu bytu), zo samotného nedodržania lehoty na vybavenie reklamácie už nemôže uplatňovať žiadne práva; ak však chcel uspieť v konaní o tejto žalobe, bol povinný preukázať, že súdom bol v jeho prospech judikovaný nárok, ktorý si uplatnil reklamáciou zo dňa 19.3.2018, t. j. právo na výmenu bytu.
31. Súčasne hodno zdôrazniť, že reklamácia je jednostranný právny úkon kupujúceho adresovaný predávajúcemu, ktorým kupujúci vytýka určitú vadu (vady) predanej veci. Sama o sebe nemá právne účinky; až na základe uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady, t. j. jednostranného právneho úkonu kupujúceho adresovaného predávajúcemu, ktorým kupujúci dáva predávajúcemu na vedomie, aké právo v súvislosti s reklamovanou vadou zvolil, vzniká predávajúcemu v rámci zodpovednostného vzťahu konkrétna povinnosť zodpovedajúca uplatnenému právu. Až uplatnením dôvodne podanej reklamácie vzniká žalobcovi konkrétny právny nárok.
32. V zmysle súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, márne uplynutie 30 dňovej lehoty stanovenej na vybavenie reklamácie v § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nezakladá domnienku existencie reklamovanej vady a nároky zo zodpovednosti za takúto vadu má kupujúci len vtedy, ak vada objektívne existuje, pričom spotrebiteľom uplatnené právo zo zodpovednosti za vady je dôvodné len za splnenia určitých predpokladov, a to že (i) reklamovaná vada je skutočne vadou, (ii) vyskytuje sa u predajnej veci v dobe uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady, (iii) je takej povahy, ktorá je pre uplatnenie kupujúcim uplatneného práva vyžadovaná. Preto je nevyhnutné, aby sa súd vždy zaoberal samotnou existenciou vady, určením, či v konkrétnej veci ide o tzv. „reklamačnú vadu“. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11.10.2018, sp. zn. 3Cdo/220/2017). Tieto závery rovnako platia aj v prípade, keď spotrebiteľ právo (na odstúpenie od zmluvy alebo výmenu výrobku) podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. nevyužije a po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie zotrvá na svojej pôvodnej požiadavke, t. j. súd sa vždy musí zaoberať tým, či v konkrétnej veci ide o tzv. „reklamačnú vadu“.
33. Odvolací súd akcentuje, že zodpovedanie otázky, či v súdenej veci vady reklamované žalobcom majú povahu reklamačných vád, je pre toto konanie celkom irelevantné, nakoľko posúdenie dôvodnosti nároku, ktorý si žalobca uplatnil podanou reklamáciou musí byť pre účely priznania finančného zadosťučinenia predmetom meritórneho rozhodovania súdu; skúmanie tejto otázky, ktorú by súd v tomto konaní riešil iba ako prejudiciálnu, je nad rámec predmetu sporu. Ak žalobca tvrdí, že mu vzniklo právo
na výmenu bytu na základe reklamácie zo dňa 19.3.2018, t. j. reklamáciu považuje za dôvodnú, musí sa v samostatnom súdnom konaní domáhať ochrany tohto svojho práva. Ak potom v konaní, v ktorom si žalobca uplatní/uplatnil právo, ktoré mu vzniklo podanou reklamáciou (právo na výmenu bytu), súd záväzným spôsobom vyrieši spor medzi stranami a žalobou uplatnený nárok posúdil podľa hmotného práva v prospech žalobcu, žalobcovi vznikne právo (bude aktívne legitimovaným) na podanie žaloby o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
34. A pretože súdne rozhodnutie, ktorým súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, je zákonným predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, súd v tomto konaní z jeho záverov vychádza a nezaoberá sa už tým, či právo spotrebiteľa porušené bolo, ani tým, či v dôsledku takéhoto porušenia vznikol spotrebiteľovi konkrétny nárok, ale len okolnosťami, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie primeranosti požadovaného finančného zadosťučinenia a to v závislosti od okolností a závažnosti porušenia práv spotrebiteľa, ktoré z rozhodnutia, ktorým súd judikoval konkrétny nárok v prospech spotrebiteľa, vyplýva.
35. Žalobca v podanej žalobe netvrdil ani nepreukazoval, že ako spotrebiteľ úspešne uplatnil ochranu svojho porušeného subjektívneho práva, t. j. že súd rozhodol v jeho prospech o konkrétnom právnom nároku, ktoré mu z porušenia práva žalovaným vzniklo; v súdenej veci teda nebola splnená požiadavka na úspešné uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/20017 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
36. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská, odvolací súd, bez vplyvu na výrokovú správnosť napadnutého rozsudku, v súlade s procesnou obranou žalovaného, uzatvára, že žalobca nie je nositeľom práva, o ktoré v konaní ide, pretože nie je v postavení spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil ochranu porušeného práva na súde. A nakoľko uvedené, samo osebe, bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby, otázka vzniknutej ujmy, výšky požadovaného finančného zadosťučinenia, či kritérií podľa ktorých má alebo nemá byť priznávaná, je pre vyriešenie sporu celkom nadbytočná.
37. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť aj o tom, že zmluvné dojednanie podľa bodu 11.2 zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odvolací súd uvádza, že žalobca sa v konaní takéhoto určenia nedomáhal; žalobca predmet sporu vymedzil tak, že sa domáhal zaplatenia 400 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. z dôvodu, že žalovaný nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vybavenie reklamácie.
38. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní žalobcu nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.), aj keď z iných dôvodov, pričom v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.
39. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s .p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).