Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-1-2026.pdf
PDF · 102.69 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/1/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: MO Slovakia s.r.o., so sídlom Ľudové námestie 4/488, 831 03 Bratislava, IČO: 35 852 933, právne zastúpený: doc. JUDr. Štefan Kočan, Ph.D., advokát so sídlom Nitrianska 1837/5, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr. Marcela Kuníková, advokátka so sídlom Bernolákova 1053/17, 052 01 Spišská Nová Ves, o určenie právnej skutočnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Cpr/4/2025-91 zo dňa 17. novembra 2025, takto jednohlasne
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a II..
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu z a m i e t a .
II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
III. V y l u č u j e vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie.“
2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 36, § 69, § 77, § 78, § 98, § 123 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“).
3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 09.09.2020 na dobu neurčitú s uvedením druhu práce: skladník, závozník, miesta výkonu práce: F., dňom nástupu do práce: 09.09.2020, s uvedením pracovného času: 40 hodín týždenne a výplatného termínu: vždy do 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Zároveň medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný podaním zo dňa 14.04.2025 okamžite skončil pracovný pomer na základe § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že mu nebola vyplatená časť mzdy vo výške mzdového zvýhodnenia za prácu v noci podľa § 123 odsek 1 Zákonníka práce od začiatku pracovného pomeru, teda od 09.09.2020. Z oznámenia zamestnávateľa - nesúhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru nesporne vyplýva, že žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal 16.04.2025. Napriek tomu, že žalobca uviedol v predmete žaloby, že sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce, z obsahu žaloby, ani samotného žalobného
návrhu nevyplýva, aby sa predmetnou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným, podaním zo dňa 14.04.2025. Žalobným návrhom sa totižto domáha iba určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce, konkrétne určenia, že pracovný pomer trvá bez toho, aby namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalobca v zákonom v stanovenej lehote podľa § 77 Zákonníka práce nepodal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 14.04.2025, potom jeho právo v zmysle § 36 Zákonníka práce zaniklo, a preto je potrebné vychádzať z toho, že uvedeným právnym úkonom žalovaného bol pracovný pomer skončený platne. Na základe vyššie uvedených skutočností sa potom žalobca už nemôže domáhať nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, konkrétne určenia právnej skutočnosti, že pracovný pomer trvá v zmysle § 78 Zákonníka práce, a preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by aj súd posudzoval platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného zo dňa 14.04.2025, dospel by k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Žalobca nepoprel tvrdenie žalovaného, že za celú dobu trvania pracovného pomeru mu nevyplácal mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu v zmysle ustanovenia § 123 Zákonníka práce. Argumentoval iba tým, že mal byť zo strany vedúcich pracovníkov žalovaný upozorňovaný, aby nechodil do práce v čase nočnej práce, ako aj tým, že si za celé obdobie trvania pracovného pomeru nároky na mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu neuplatňoval. Súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú, keďže každému zamestnancovi vykonávajúcemu nočnú prácu patrí mzdové zvýhodnenie vyplývajúce z § 123 Zákonníka práce a to bez ohľadu na to, aký dlhý čas nočnej práce zamestnanec ten ktorý pracovný deň vykonával. Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ uvedené mzdové zvýhodnenie zamestnancom nevyplácal, postupoval v rozpore s § 98 a 123 Zákonníka práce. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
4. Proti I. a II. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní nevykonal žiadne dokazovanie a nebral do úvahy vyjadrenie žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že dňa 10.02.2025 sa stretol konateľ žalobcu so žalovaným, pričom žalobca nesúhlasil s ukončením pracovného pomeru ku koncu februára ale s 2 mesačnou výpovednou lehotou. Súd prvej inštancie nebral do úvahy, že v druhej polovici mesiace marec žalovaný telefonoval so žalobcom s tým, že žalobca pripraví dohodu o ukončení pomeru k 31.03.2025. Táto dohoda aj bola predložená žalovanému, pričom si ju žalovaný ponechal s tým, že ju prinesie na firmu podpísanú, čo však nesplnil. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný na pojednávaní predložil písomnosť, že mu bolo povolené pracovať v čase od 05.00 hod. do 15.00 hod. v zmysle uznesenia Vlády SR č. 695/2021 vystavené dňa 25.11.2021 a od 25.11.2021 bola pracovná doba žalovaného pohyblivá od 05.00 hod. do 20.00 hod. Uvedené potvrdenie bolo žalovanému vydané z dôvodu, že do práce chodil cez dva okresy a v tom čase bol Covid a uvedené skutočnosti boli kontrolované. Automaticky skončením platnosti uznesenia Vlády SR č. 695/2021 sa skončila aj pohyblivá pracovná doba žalovaného. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že žalovaný nekonal v súvislosti s dobrými mravmi v pracovnom práve. Dňa 15.02.2025 doručil žalovaný zamestnávateľovi dohodu o ukončení pracovného pomeru dohodou s dvojmesačnou výpoveďou. Nakoľko mu to žalobca neumožnil, žalovaný nastúpil na práceneschopnosť dňa 17.02.2025. Dňa 16.04.2025 žalobca prevzal od žalovaného písomnosť s názvom „Okamžité ukončenie pracovného pomeru“, pričom žalovaný to urobil preto, lebo k 01.05.2025 mal nastúpiť do inej práce, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že 30.04.2025 ukončil práceneschopnosť. Zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady 13 odsek 3 Zákonníka práce o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný nikdy nežiadal od zamestnávateľa preplatenie nočnej smeny (nakoľko vedel, že mu to neprináleží), až teraz túto skutočnosť využil, keď mu to vyhovovalo.
5. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Navrhol aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol primárne z dôvodu zániku práva (preklúzie) a vád žalobného petitu. Žalobným návrhom sa žalobca domáhal iba určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce (že pracovný pomer trvá), a to bez toho, aby relevantným spôsobom v petite namietal neplatnosť konkrétneho právneho úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Podľa § 77 Zákonníka práce môže zamestnávateľ uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže žalobca v tejto zákonnej lehote
nepodal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, jeho právo podľa § 36 Zákonníka práce zaniklo. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne nevykonával dokazovanie ohľadom skutkových dôvodov skončenia, nakoľko preklúzia práva je prekážkou, ktorá sama osebe vedie k zamietnutiu žaloby. Žalovaný poukázal na precízne odôvodnenie súdu prvej inštancie (body 37 až 43 rozsudku), ktorý sa dôsledne vysporiadal so všetkými účelovými tvrdeniami žalobcu. Odvolacie námietky žalobcu neprinášajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci. Žalobca v žalobe deklaruje záujem na ďalšom trvaní pracovného pomeru, avšak jeho faktické kroky svedčia o opaku. Žalobca počas práceneschopnosti žalovaného mu odobral žalovanému všetky pracovné prostriedky. Takéto konanie je v priamom rozpore s tvrdením, že zamestnávateľ trvá na prideľovaní práce. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že argumentácia žalobcu je nedôvodná a účelová a jej skutočným cieľom nie je ochrana trvania pracovného pomeru, ale snaha vyhnúť sa povinnosti vyplatiť náhradu mzdy za výpovednú dobu (§ 69 odsek 4 Zákonníka práce). Týmto súd konštatoval u žalobcu šikanózny výkon práva (zneužitie práva), a takýto výkon práva nepožíva právnu ochranu (čl. 2 C.s.p., § 13 odsek 3 Zákonníka práce). Ďalej uviedol, že je v príkrom rozpore so zásadami spravodlivosti, aby sa dovolával ochrany „dobrých mravov“ ten účastník (žalobca), ktorý sám dlhodobo a systematicky porušoval kogentné ustanovenia Zákonníka práce (§ 98, § 123) tým, že zamestnancovi nevyplácal zákonné mzdové nároky. Platí všeobecná právna zásada, že nikto nemôže ťažiť zo svojho vlastného protiprávneho konania. Ak žalobca určil žalovanému nástup na zmenu o 05:00 hod., ale odmietol mu za prácu v noci zaplatiť, konal v rozpore s dobrými mravmi primárne on. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný si „nárok nikdy neuplatňoval“, je právne irelevantné. Mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu vzniká priamo zo zákona (ex lege) výkonom práce v určenom čase. Nie je viazané na žiadosť či „upomínanie“ zo strany zamestnanca. Je výlučnou zodpovednosťou zamestnávateľa, aby mzdu vypočítal a vyplatil v súlade so zákonom. Prenášanie tejto zodpovednosti na zamestnanca je neprípustné. Skutočnosť, že žalovaný si hľadal alebo našiel iné zamestnanie, nedokazuje zneužitie práva. Práve naopak - je logickým existenčným dôsledkom toho, že mu doterajší zamestnávateľ riadne neplatil za vykonanú prácu. Inštitút okamžitého skončenia podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP slúži práve na to, aby zamestnanec mohol ihneď opustiť zamestnávateľa, ktorý si neplní mzdové povinnosti, a zabezpečiť si obživu inde. Využitie tohto zákonného práva nemožno kvalifikovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym skutkovým zisteniam, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri II.ÚS 78/05).
8. Podľa ustanovenia § 69 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak b) zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
Podľa odseku 3, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.
9. Podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
10. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.
11. Podľa ustanovenia § 98 odsek 1 Zákonníka práce, nočná práca je práca vykonávaná v čase medzi 22. hodinou a 6. hodinou.
12. Podľa ustanovenia § 118 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
13. Podľa ustanovenia § 123 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za nočnú prácu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 40 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, a ak ide o zamestnanca vykonávajúceho rizikovú prácu, patrí mu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.
14. Podľa ustanovenia § 36 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 130a ods. 1 písm. b), § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne.
15. Vychádzajúc zo základných zásad (článok 9 veta prvá) Zákonníka práce zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Rovnako znenie § 14 Zákonníka práce konkrétne uvádza, že spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže preskúmavať iný orgán ako súd a ani súd nie je oprávnený ju riešiť ako otázku predbežnú bez toho, aby bola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
16. Taxatívne uvedené spôsoby skončenia pracovného pomeru (uvedené v ustanovení § 59 odsek 1 Zákonníka práce) na seba viažu zákonom stanovené lehoty, kedy začína plynúť výpovedná doba pri skončení pracovného pomeru výpoveďou a následne kedy sa končí pracovný pomer a rovnako definuje skončenie pracovného pomeru i pri ostatných spôsoboch (skončenie pracovného pomeru dohodou k určenému dňu, deň okamžitého skončenia pracovného pomeru nasledujúci po dni doručenia takéhoto právneho úkonu, skončenie pracovného pomeru dohodnutého na skúšobnú dobu určeným dňom). Okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec, ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Táto dvojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu.
17. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 09.09.2020 bola medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva, v zmysle ktorej bol dohodnutým druhom práce skladník, závozník, miesto výkonu práce Poprad, pracovný čas 40 hodín týždenne, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas (č.l. 5 súdneho spisu).
19. Dňa 01.03.2021 vydal žalobca ako zamestnávateľ rozhodnutie/potvrdenie, v ktorom potvrdil, že žalovaný ako zamestnanec má pracovnú dobu od 05:00 hod. do 15:00 hod., pričom svoju prácu nemôže vykonávať formou home-office (č.l. 37 súdneho spisu). Z potvrdenia žalobcu ako zamestnávateľa zo dňa 25.11.2021 vyplýva, že pracovná doba žalovaného ako zamestnanca je pohyblivá v čase od 05:00 hod. do 20:00 hod (č.l. 37 druhá strana súdneho spisu).
20. Dňa 16.04.2025 bolo žalobcovi ako zamestnávateľovi zo strany žalovaného doručené Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.04.2025, v ktorom žalovaný ako zamestnanec oznámil okamžité skončenie jeho pracovného pomeru na základe ustanovenia § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce, vzhľadom na to, že ako zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, resp. jej časť do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Od počiatku jeho pracovného pomeru mali jeho pracovné zmeny začínať ráno o 4:30 hod. alebo o 05:00 hod. V zmysle ustanovenia § 98 odsek 1 Zákonníka práce je pritom nočnou prácou práca vykonávaná v čase medzi 22:00 hod. a 06:00 hod. Mesačne teda odpracoval cca 20-30 hod. nočnej práce. Za nočnú prácu však žalovanému od samého začiatku pracovného pomeru nebolo poskytované mzdové zvýhodnenie. Žalobca ako zamestnávateľ v odpovedi zo dňa 07.05.2025 adresovanej žalovanému uviedol, že s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na tom, aby žalovaný naďalej vykonával prácu. Tiež ho upozornil, že ak skončil pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ by ďalej netrval na tom, aby zamestnanec u neho pracoval, platí, že sa pracovný pomer skončí dohodou. Žalobca v danej odpovedi tiež uviedol, že prostredníctvom svojich poverených zamestnancov žalovanému navrhli ukončenie pracovného pomeru dohodou, čo však žalovaný odmietol.
21. Z obsahu žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 04.06.2025 vyplýva, že žalobca sa ňou domáhal určenia, že pracovný pomer žalovaného trvá naďalej zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 09.09.2020. Z obsahu žaloby nevyplýva, žeby sa ňou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. V žalobe taktiež žalobca neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by mal považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné.
22. Nakoľko sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 04.06.2025 nedomáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 14.04.2025, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere, že pracovný pomer zo strany žalovaného bol ukončený platne, a právo žalobcu v zmysle ustanovenia § 36 Zákonníka práce zaniklo.
23. Žalovaný v podanom odvolaní opätovne poukazoval na to, že žalovaný žalobcu nikdy nežiadal o preplatenie nočnej zmeny, v dôsledku čoho konanie žalovaného (spočívajúce v okamžitom skončení pracovného pomeru) spájal s porušením zásady vyjadrenej v § 13 odsek 3 Zákonníka práce. K uvedenej argumentácii odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde v bode 37. súd prvej inštancie uviedol, že ju vyhodnotil ako účelovú, keďže každému zamestnancovi vykonávajúcemu nočnú prácu patrí mzdové zvýhodnenie vyplývajúce z ustanovenia § 123 Zákonníka práce a to bez ohľadu na to, aký dlhý čas nočnej práce zamestnanec vykonával. Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ uvedené mzdové zvýhodnenie zamestnancom nevyplácal, postupoval v rozpore s ustanovením § 98 a § 123 Zákonníka práce. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje, pričom dodáva, že skutočnosť, že žalovaný nežiadal o preplatenie nočnej zmeny je irelevantná z hľadiska posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a konanie zamestnanca spočívajúce s okamžitom skončení pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia časti mzdy nemožno považovať za výkon práva, ktorý by nebol v súlade s dobrými mravmi.
24. Žalobca v podanom odvolaní ďalej opätovne poukazuje na skutočnosť, že so žalovaným bol ochotný ukončiť pracovný pomer avšak za podmienok ním stanovených a nie formou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, čo v tomto súdnom konaní ani nebolo sporné. Žalovaný ukončil pracovný pomer zo zákonných dôvodov v zmysle ustanovenia § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom ani uvedené tvrdenie žalobcu nebolo spôsobilé spochybniť daný prejav vôle.
25. K námietke týkajúcej sa pracovnej doby žalovaného odvolací súd uvádza, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, žeby pracovná doba žalovaného ako zamestnanca bola upravená odlišne, než ju upravil on sám svojim rozhodnutím zo dňa 01.03.2021, resp. zo dňa 25.11.2025. Názor žalobcu, že
automaticky skončením platnosti uznesenia Vlády SR č. 695/2021 sa skončila aj pohyblivá pracovná doba, nemá žiadny právny ani skutkový základ.
26. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
27. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, pričom mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.s.p.).
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).